Winter - 1. kapitola

Překlad: Jalle

„Nikdy neľutuj svoj pád,

Ó Icarus statočného letu

Lebo najväčšou tragédou zo všetkých

Je nikdy nepocítiť pálivé svetlo.“

House of Pain – Jump Around: https://www.youtube.com/watch?v=KZaz7OqyTHQ

Ceilidh

MENÁ mužov, ktorých zabil môj otec sú mojou mantrou, zvrátená melódia k tlkotu môjho srdca a každému kroku, ktorý v živote urobím. Sam O’Brady. Jefferson Kyle. Adam Bright. Sam O’Brady. Jefferson Kyle. Adam Bright.

Keď sa nadýchnem, je to Sam. Keď vydýchnem, je to Jefferson alebo Jeff, záležiac na tom, ako dobre ste ho poznali. Adam existuje niekde v mieste medzi nádychmi, predlženými chvíľami, kedy úplne zabudnem dýchať. Poznala som Adama. Bol Maggien otec, tréner basketbalu na Breakwater High. Jeho brat bol starosta mesta, takže všetci vedeli, ako vyzerá.

Snívala som, že raz utečiem hraniciam Breakwateru, veci sa zmenia, veci nebudú také ťažké, ale nedostala som šancu. Moja rodina je synonymom bolesti a vraždy, nezáleží na tom, kam pôjdem, a to je dôvod, prečo som sa toho vzdala. Je to dôvod, prečo keď nechám svoju minulosť v malom meste Wyomingu a pôjdem na vysokú, stanem sa Avery Patterson.

“Avery! Hej, Avery! Počkaj!“ Morgan Kepler za mnou bežala po chodbe, keď som odchádzala po hodine Angličtiny. Buď ma spoznala podľa svetlých blond vlasov, alebo preto, že som stískala zošity pri hrudi a kráčala som so sklonenou hlavou ako vždy.  Venovala som jej úsmev, keď som sa ponáhľala z Katedry Medzinárodných a Verejných vzťahov, jedného z neslávnych miest Kolumbijskej univerzity. Morgan sa so mnou z nejakého dôvodu skamarátila. Je divoká a priama tak, ako som ja nikdy nebola. Možno by som bola ako ona, ak by môj otec nezastrelil troch mužov, keď som mala štrnásť. Ale potom znovu, kto vie, kým by som bola.

Morgan voňala ako pepermintové žuvačky a Issey Miyake. Venovala mi žiarivý úsmev, keď ma dobehla a štuchla do mňa plecom. “Ideš dnes na ceilidh?“ To slovo znelo ako ‚Kaylee‘ – nepoznala som to.

“A to  je čo?“

Točila si prameň jej hnedých vlasoch okolo ukazováka a usmievala sa. “Írska párty, očividne. Dievčatá z Upsilon sa obliekajú za sexy škriatkov. Mrchy.“

Zastonala som skrývajúc sa za zošity. “V žiadnom prípade, Kepler.“ Sexy škriatok, doriti. A Grékyne? Nemienim stráviť celý večer s kopou Xanax-kakajúcimi neurotickými štetkami. Obzvlášť nie, keď je štvrtok a keď som sa pozerala naposledy, hodiny som mala až do piatku. “Dnes žiadna párty. Budúci týždeň mám skúšky.“

“To aj ja,“ Morgan sa zasmiala. “Ale to neznamená, že si nemôžem užiť jednu noc.“ Pustila vlasy a potiahla ma za moje. Pristihla som sa, ako si prajem, aby som sa poddala šialenému nutkaniu celé to zabaliť, ktoré som mala pár nocí dozadu. Ak by som mala vlasy dlhé jeden palec a nie kučery až pod plecia, nemala by ma za čo chytiť. Čo je ešte dôležitejšie, kedykoľvek by som šla po chodbe, chlapi by na mňa neciveli a nevytvárali si o mne stereotypnú predstavu na základe môjho výzoru. Blondínka sa rovná všetko jednoduché. Blondínka sa rovná hlúposti. Väčšina dievčat na Kolumbii s vlasmi mojej farby sa rady zabávajú a opíjajú sa. Premýšľala som, že zo seba urobím brunetku.

Pľasla som ju po ruke a napäto som sa na ňu usmiala. “Nie som dobrá v bifľovaní. Musím sa učiť viac než ty, aby som zvládla test. Pri tomto tempe budem obrovské zlyhanie a nikto ma nezamestná. Budem s tebou musieť bývať po zvyšok života. Budeš si navždy priať, aby si ma nechala na pokoji a mohla som sa tak sústrediť.“

“Pcheee.“ Zaklonila dozadu hlavu a zastonala. “Prosím ťa! Aj tak spolu budeme bývať, keď škola skončí. A okrem toho, nikdy nebudeš doma. Budeš skvelá žurnalistka, ktorú budú pozívať na všetky párty celebrít a celú noc budeš prenasledovať Áčkové celebrity kvôli ich rozpadnutým manželstvám a plastikám.“

Morgan mala úplne mylnú predstavu o tom, prečo chcem byť novinárka. Posledná vec, ktorú chcem, je pracovať pre bulvár. “Hej. Naozaj vtipné.“

“Avery!“ Morgan si o mňa zahákla ruku a odtiahla ma z mojej cesty smerom k Low Memorial Library, namiesto toho, aby sme šli von z kampusu, smerom k Morningside Heights, kde sme obe bývali. “Musíš si začať užívať.“ Venovala mi pohľad, ktorý som si pre mňa šetrila, ten ktorý hovoril, že sa znovu strácam. Povedala som Morgan o mojom otcovi, čo bola chyba; je jediný človek na Kolumbii, ktorý to vie. Jednu noc sme sa veľmi opili, až som vracala do koša na Brodwayi a vykecala som jej celý príbeh – o šoku z toho, že môj otec spáchal samovraždu potom, ako zabil troch členov Breakwater komunity, že som od toho dňa bola spoločenský vydedenec, a že ma počas posledných štyroch rokov na strednej kopali, udierali a šikanovali.

V tom čase som Morgan veľmi nepoznala. Bola som naozaj rada, že je lojálna kamarátka už od začiatku. Skoro som sa zabila, keď som vytvárala tohto nového človeka; neviem, čo by som urobila, ak by som nemohla maž nové ja. Avery Patterson je obyčajné dievča z Idaho. Jej vzdialená rodina sa jej nezriekla kvôli prehreškom jej otca a jej mama ju určite nevyhodila pred dverami najlepšieho kamaráta jej otca, aby mohla zabudnúť na svoj starý život a stala sa chladnokrvnou prokurátorkou v meste.

Morgan  spojila obočia nad jej prenikavými sivými očami. “Vieš, že musíme ísť,“ hovorí.

Znovu som zastonala. “Ale prečo?“

“Lebo som ryšavka. Vyzerám v zelenej zabijácky. A ty potrebuješ sex.“

Udierala som ju do ruky, keď ma ťahala cez vchod do našej budovy na 125. ulici, vedúc ma po prvom rade schodov. “To je tá posledná vec, ktorú potrebujem. Nemám-“

“Ak povieš, že nemáš čas na sex, doslova budem kričať!“ Partia dievčat, ktoré šli oproti prestali hovoriť a obom nám strelili znechutené výrazy.

“Ľudia si vďaka tebe myslia, že som štetka, Morgan.“

“Tak čo? život by ti pripadal ako oveľa väčšia sranda, ak by si bola o trochu viac ‚povoľnejšia‘ s pozornosťou, ktorú máš.“

Neodpovedala som na to. Otvorila dvere do jej bytu a zamierila rovno do svojej izby, ľahla si na posteľ. Moja časť bytu je o ďalšie tri podlažia vyššie, takže zvyčajne sme medzi prednáškami u nej, lebo to nie je také cardio. Nanešťastie, nemali sme také šťastie, aby sme sa vyhrali ako spolubývajúce v lotérií a nikto z nás nebol dosť odvážny na to, aby sa vymenil.

“Od začiatku školy si nebola na jedinom rande. Uvedomuješ si, na čo je prvý ročník, že? Spoznať chlapcov? Všetci to vedia.“ Morgan začala loviť oblečenie. Je jednou z tých ľudí, ktorý sa zdajú poriadkumilovní a organizovaní na povrchu, ale v skutočnosti majú všetko rozhádzané. To určite vysvetľuje rad prázdnych vešiakov a hromadu pokrčeného saténu a čipiek v jej skrini. A pod posteľou. Páči sa mi, aká je Morgan bezstarostná, ale niekedy ma jej neporiadok znervózňuje. Môj byt? Môj byt je bez chyby – niečo, v čom ma moja spolubývajúca Leslie našťastie dobehla.

“Myslela som si, že prvý ročník bol o rozhodovaní sa, ktorý odbor bude tvoj hlavný. Príprava pevnej pôdy na dosiahnutie solídneho titulu,“ povedala som Morgan. Ignoruje ma, hádzajúc  náhodné veci zo zeleného materiálu rovno na mňa.

“Hej, ale ty si už urobila obe veci. Och!“ Jej hlava vykukla spoza dverí jej šatníka. “Vieš, nájdem niekoho, kto ťa tam vezme, ak chceš?“

“Ou, Morgan, neidem!“

“Áno, ideš. Hej, stále ti tvoja mama platí šialene vysoké vreckové, aby ti vynahradila to, že je mrcha?“

Moje plecia klesli. Drahý pane, to dievča je také priehľadné. Toto nie je prvý raz, čo použila kartu American Express mojej mami, aby si kúpila nový outfit. “Rozhodne teraz neideme nakupovať.“

******

Ako zvyčajne, vďaka svojím diabolským a neférovým spôsobom Morgan dostane, čo chce. Neskôr tú noc sa ocitnem medzi nadržaným škriatkom a chlapcom bez trička s torzom nafarbeným na zeleno. Či je to írska záležitosť alebo nie, to neviem, ale rozhodne ho cítiť po whiskey. Keď sa ich hodina bozkávania zmení na petting, rozhodnem sa, že už stačilo. Morgan sa rozpráva s Tateom pri súde s pivom, ústa si zakrýva rukou, keď sa smeje tak, ako to robí, keď flirtuje. Myslí si, že jej úsmev je zlý, lebo má trochu krivé dolné zuby. Mala by ďakovať hviezdam, že nebola nútená prejsť zubárskym utrpením, čo bolo ako nočná mora, keď som bola dieťa, len aby si mama uspokojila jej márnivú túžbu po vlastnení ‚dokonalého‘ dieťaťa. Hej, správne – vlastnení. Akoby som bola neživý objekt alebo čo.

Morgan a Tate posledných šesť mesiacov majú sme-spolu-a-nie-sme vec a sledovať ich obšmietať sa o seba predstierajúc, že majú len vágny záujem, začína byť naozaj nuda.

“Odchádzam,“ oznámila som im, keď som si dokázala preraziť cestu cez dav až k nim. Morgan si prestala zakrývať ústa a zamračila sa na mňa.

“V žiadnom prípade, práve sme sem prišli!“

“Je jedna tridsať. Sme tu tri hodiny a mám dosť zelených idiotov so zelenou tvárou, ktorí sa na mňa tlačia a volajú ma zlatko. Nikto nedokáže použiť slušný írsky prízvuk, keď je na mol.“

“Je tu pár Írov. Stavím sa, že to dokážu,“ Tate zasiahol..

Zdvihla som obočie. “Navzdory všetkým slušným Írom, ktorí sem prišli s dobrým úmyslom, je čas ísť domov.“

Morgan do mňa pichne ukazovákom, nie tak silno, aby mi ublížila, ale dosť na to, aby mi dala vedieť, že ničím jej šance s Tateom. “Si ničiteľ párty, mladá dáma.“

“Neboj sa, môžeš ostať. Nevadí mi ísť samej domov.“

“V žiadnom prípade. Nečítala si univerzitnú príručku? Žiadne osamelé prechádzky počas noci.“ Morgan strelila Tatovi ospravedlňujúci pohľad. “Možno by sme to mohli dobehnúť budúcu noc?“

“Iste. Môžeme si požičať film. Noc, dámy.“  Otočí sa a zmizne v zhluku natlačených tiel, ktoré sa o seba trú hore a dole v rytme ‚Jump Around‘ od House of Pain. Morgan na mňa vyplazí jazyk.

“Niekedy by som ťa najradšej uškrtila.“ Usmieva sa, keď to hovorí.  Tá mrcha je nevyspytateľná. Odpustí mi skôr, než dorazíme domov. No nedostaneme sa tak ďaleko. Na polceste po schodoch vedúcich z vysokoškolského klubu, zastaví pri chodníku policajné auto s blikajúcimi červenými a modrými svetlami, hádžuc dlhé pásy svetla po ulici. Dievčatá v zelených minisukniach a vysokých čižmách, ktoré vonku fajčia, sa rozpŕchnu, keď začnú húkať sirény, pískajúc ako idioti.

“Doriti!“ Morgan zviera v rukách bundu. “Dokážeme sa dostať von bez toho, aby s nami hovorili?“

“Nestraš. Zrejme sa len niekto sťažoval na hluk.“

“Nie, Ave. Nechcem, aby ma dnes v noci chytili s tými ľuďmi.“

Morgan nemá práve zdravý rešpekt k zákonu, ale nie je dôvod, prečo by sa tak mála báť trojsekundovej záležitosti. “Neboj sa, bude to fajn.“

Okamžite oľutujem svoje slová. V týchto dňoch sa to stáva príliš často. Keď sa otvoria dvere policajného auta a dvaja strážnici vystúpia, môj žalúdok klesne až na zem. “Och, doriti!“

“Čo? Čože?“ Morgan mi stíska ruku, jej nechty sa mi zarezávajú do kože. Vyzerá úplne vydesene.

“Nič, len...“

Luke Reid.

Luke Reid je to, čo sa deje. Nevidela som ho v uniforme skoro štyri roky, ale veľa sa toho nezmenilo. Stále v nej vyzerá kurevsky sexy. Luke bol hviezdou Breakwater High. Dievčatá mu padali k nohám ako omdlievajúce dámy v núdzi v nádejí, že ich chytí, keď spadnú.  Bola som ohromená Lukom rovnako, ako bola väčšina štrnástok tým seniorom, ktorý vyzeral ako boh. Ľudia skutočne smútili, keď zmaturoval, študenti a učitelia taktiež. Dostal plné štipendium vďaka futbalu a vstúpil do policajných jednotiek. Ostal so mnou v kontakte len a len z jediného dôvodu. Z dôvodu, na ktorý teraz nechcem myslieť. Z dôvodu, na ktorý som sa snažila zabudnúť asi tri mesiace, odkedy som sa prisťahovala do New Yorku a úspešne som sa dokázala vyhýbať jeho zadku.

Jeho čierne vlasy sú kratšie než obyčajne, ale stále o niečo dlhšie, než by mal policajt zrejme mať. Tie isté tmavohnedé oči. Tá istá silná sánka. Keď ma prvýkrát uvidí, na tvári má šok. Na sekundu zastane, keď kráča okolo auta, berúc si moment na spracovanie šoku z toho, že schádzam po schodoch v Morganiných nemožne krátkych puzdrových šatách. Prikrčím sa pri výraze na jeho tvári. Nevyzerá veľmi ohromene.

“Iris?“

Celé moje telo cúvne pri počutí toho mena. Obzriem sa na Morgan a uvidím prekvapenie v jej očiach. Povedala som jej moje skutočné meno, ale nikdy nepočula, žeby ho niekto použil. “Iris?“ zasyčí. “Ten chlap ťa pozná?“

“Vysvetlím ti to neskôr,“ zašepkám. Zhlboka sa nadýchnem a čelím Lukeovi, snažiac sa predstierať, že som triezva. To nefunguje, samozrejme. Môj dych smrdí ako Bud Light a plastový pohár teplej whiskey, ktorý som pred hodinou našla na lepkavom kuchynskom pulte. “Hej.“ Venujem mu slabý úsmev. “Už je to nejaký ten rok.“

“Hej...“ Rýchlo sa pozrie na Morgan a znovu na mňa, očividne sa snaží poskladať si to všetko v hlave. Cítim preňho zvláštnu ľútosť. Ironické, že? Z nás dvoch som v našom divnom vzťahu tá patetická ja. Luke mi pošle pokrčený úsmev. “Pred pár mesiacmi som bol v Break. Zastavil som sa u Brandoa, ale povedal, že tvoja mama ťa poslala sem na vysokú. Hľadal som ťa, ale nemohol som zistiť, kde si prihlásená.“

Moje líca sčerveneli. Nikdy mi ma nenapadlo, žeby ma naozaj hľadal, keď ma nemohol nájsť. Ľudia sa celý čas s ich životmi pohnú. Odsťahujú sa z domova. Nájdu si novú prácu a utečú pred ich posranými minulosťami. Dokonca to robia aj tí normálni. Tak nejako som si myslela, že pokrčil plecami a šiel ďalej. Možno bol rád, že sa už za mňa nebude cítiť zodpovedný.  Namiesto toho, prehľadal policajnú databázu, aby zistil, kam chodím do školy? Obsahuje vôbec policajná databáza takéto informácie? Neviem, čo si o tom myslieť. Otriasla som sa a pritúlila som sa bližšie k Morgan. Je strnulá ako doska, hľadí rovno na Lukea. Prikývla som a zahryzla som si do pery.

“Hej, to si nemohol. Zmenila som si meno. Nechcela som... Ne...“

“Chápem,“ hovorí, zachraňujúc ma od toho, aby som to povedala nahlas. Hlasné výkriky a hulákanie ohlučia ulicu, keď sa otvoria dvere a tri dievčatá vyjdú na schody za nami. Okamžite zamrznú na mieste, och hyenský smiech stíchne, hneď ako uvidia Lukea a jeho partnera. Najprv si myslím, že je to preto, že sú policajti, ale najvyššia brunetka s tmavým dymovým makeup ala pojeb ma, zajačí a beží dopredu, s rukou dobreupravených nechtov na jej výstrihu. “Ochmôjbože, si Luke Reid, že?“

Luke vyzerá vážne rozpačito. Akoby ho práve prichytili so stiahnutými nohavicami. Jeho partner prevráti očami. “A je to tu znovu.“

Luke si vyčistí hrdlo. “Som v službe, dámy. Pili ste?“

Úsmev z brunetkinej tvári zmizne. Jej dve blonďavé kamarátky ju chytia za ruky a začnú ju ťahať dole schodmi. “Nie! V žiadnom prípade, strážnik. Práve sme na odchode,“ jedna sa nervózne zachechotá. Z pohľadu na brunetkinu tvár sa zdá, že by bola ochotná nechať sa zatknúť za požitie alkoholu ako neplnoletá, ak by to znamenalo, že ostane a na minútku sa s ním porozpráva. Kráča pospiatky s otvorenými ústami, keď ju jej opité kamošky ťahajú preč.

Nemôžem tomu pomôcť. Musím sa opýtať. Moje čierne srdce je zvedavé. “Čo dopekla to bolo?“

Luke sa poškrabe na sánke s odvrátenou tvárou. “Pár krát som hral v niekoľkých baroch. Niektorí ľudia si ma pamätajú.“

Luke vždy hral na gitaru, niežeby som ho niekedy počula. Keď sme boli v škole, stačilo nám zamilovaným bláznom len sedieť a sledovať jeho a jeho kamarátov z diaľky. Vždy sa zdal byť veľmi hanblivý ohľadom hrania. Vždy to robil niekde ďaleko od davu. A teraz očividne hrá v baroch? “Čo, ako v kapele?“

Lukeov partner odpovedal skôr, než mohol vôbec otvoriť ústa. “Hej. Reid je tak trochu celebrita. Máme tu One Direction osobne.“

Luke zatne čeľusť, jeho rozpačitosť je zrazu preč. Po pravde, vyzerá vážne naštvane. “Môžeš dopekla zavrieť hubu? Choď dnu a vystraš nejakých tínedžerov, okej? Kurva.“

Jeho partner pokrčí ramenami, úplný flegmatik.  “Ako povieš, chlape.“ Vydupe hore schodmi s rukou na obušku, akoby ho chcel každú sekundu použiť. Znovu sa do noci ozve hluk z párty, keď vojde dnu. Luke si škrabe zadnú časť krku a hľadí na topánky.

“Takže, uh, takže to tam demolujete, čo? Mali sme päť telefónov kvôli hlasnej hudbe a výtržnostiam na tejto adrese.“

Pozrela som sa na dom vidiac opitých ľudí, namaľovaných na zeleno, smejúcich sa, ako si nalievajú pivo. Nevyzeralo to dobre, že potácavo vychádzam z tej budovy, obzvlášť, keďže tie dievčatá pred chvíľou neboli jediné, ktoré neboli dosť staré na pitie alkoholu. “Vlastne, tiež sme práve na odchode.“

“Uhuh.“ Luke na mňa chvíľu hľadí, jeho tmavé obočie  ohnuté, akoby sa chcel mračiť. “Prečo nepočkáte, kým tu skončíme? Bude to trvať len sekundu. Naozaj by som sa s tebou rád porozprával, Iri-“ Zarazil sa a ja som zachytila jeho pohľad. Je zranený? Rozhodne vnútorný konflikt. Nevie, ako ma volať.

“Avery,“ povedala som potichu.

“Avery.“ Prikývne. “Pekné. Zvyknem si na to.“

Venujem mu slabý skrúšený úsmev a vyčistím si hrdlo. “Ponáhľame sa domov. Musím skoro vstávať. Môžeme to dohnať inokedy?“

Vysielačka v Lukeovej náprsnej kapse zapíska, až Morgan vyskočí z kože. Na sekundu počuť praskanie, a potom ju Luke vezme a ozve sa.

“Jednotka 23 odpovedá na sťažnosti na hluk. Omyl.“ Vyzerá rozpoltene, keď nechá ďalšiu partiu dievčat odísť dole ulicou. Z vnútra domu počuť rozbitie skla, a potom búrlivý smiech, až sa viac zamračí. “Naozaj to musím ísť vyriešiť. Môžem ti zajtra zavolať?“

Morganine nechty sa mi zaryjú do ruky. Čo dopekla má za problém? “Zajtrajšok je fajn. Musím sa učiť na skúšky, ale hej...“

“Okej, zajtra. Napíš mi svoje číslo.“ Podá mi zápisník – má tam svoje služobné číslo a vypuklý zlatý znak vpredu. Otvorím ho, keď vzhliadnem, nájdem ho sledovať ma, ako rýchlo načmáram číslo môjho telefónu. Podám mu to späť a zvraští pery. “Vďaka.“

Minieme ho na schodoch, keď Morgan a ja zostúpime a on ide hore, a zrazu zachytím ten pohľad v jeho očiach, pri ktorom sa bojím toho, čo musíme dohnať. Je to ľútosť. Neznášam, keď sa na mňa niekto takto pozerá. Keď Morgan a ja mierime ku kampusu, prajem si, aby som myslela rýchlejšie. Prajem si, aby som bola dosť triezva alebo múdra na to, aby som mu napísala zlé číslo.