TAOJ - PROLOG

Překlad: Yogi_22

Jane

Sobota

Nikdy som nepoznala svojich rodičov, ale rada si myslím, že by odo mňa chceli viac ako len zatuchnuté oriešky, trblietavé push-up podprsenky a panáky. Hoci, nakoľko ma nechali v drogovom pajzli niekde na Fremont Avenue, som si pekne istá, že ich vnútorný barometer by od toho nemal ďaleko...ale dievča predsa môže snívať, nie? Po tom všetkom, to jediné čo mi ešte zostalo, boli moje blbé sny.

„Do čerta, to je ale zima,“ zašomrala som si pre seba, zapla si až ku krku koženú bundu, objala sa rukami, zatiaľ čo som čakala na rohu.

„Hej! Srdiečko, nevrav mi, že už padáš?“

Ignoruj ho.

„Hovorím s tebou, kráska.“

Nie som tu. Prosím, nechaj ma na pokoji!

„Hej, ty suka!“ Schmatol ma za rameno a pritiahol ma k sebe. „Čo si taká netýkavka?“

Stále som sa na neho nepozrela. Namiesto toho čumím na taxík, ktorý prešiel okolo. Muži, ktorí sa tu ponevierajú, sú ako divoké psy, a pokiaľ sa im pozriem do očí, museli by ste ich udrieť palicou.

„Už mi padla, ale ak hľadáš kamošku, navrhujem, aby si zašiel dovnútra.“ Zhlboka sa nadýchnem a vytrhnem si z jeho zovretia ruku.

„No, ja nie som vo vnútri...“

„Dávaj si bacha, Gavin. Čo som ti povedal o obťažovaní mojich kočiek?“ Ten hlas poznám.

Nenávidím ten zvuk, ktorý znie ako hrubý brúsny papier, tak veľmi ako nenávidím tie hektolitre telového spreja Axe, ktorý na seba natrepe každú noc, skôr než sem príde.

Keď sa postaví za mňa, stojí ma to všetku námahu, aby som nehodila tyčku.

„Len tak sme sa bavili...“

„Bav sa s niekým iným, buď choď dnu alebo sa strať,“ vyštekne na neho Allen. A proste len tak, ten debil toho nechá a zamieri k zadnému vchodu do BunnyRabbit (Pipkovský Králiček). To nebola žiadna metafora, ale naozajstné meno striptízového klubu – teda, myslím tým „pánskeho klubu“ – kde pracujem. BunnyRabbit bol Allenovou vysnívanou vstupenkou, aby sa stal ďalším HughomHefnerom...jedine on by sa chcel stať starým perverzákom.

„Je to s tebou ťažké, Janie.“

Toto som takisto neznášala, ako si mohol myslieť, že bolo milé, keď pridal niečo na konci ku každému menu.

„Ako môže byť koledovanie si o znásilnenie ťažké?“ Nakoniec som sa k nemu otočila, ale pozerala sa dole, najmä pre opätky, ktoré som mala na sebe a aj preto, lebo bol prekliato krpatý. Tak 170 centimetrov, čo bolo v skutočnosti 164 centimetrov bez tých jeho debilných topánok. Takmer vždy to bol ten najnižší chlap v klube. Dievčatá niekedy vraveli, že vyzerá ako decko čakajúce na svoju mamu, kým vypadne z práce. Nepomáhala tomu ani skutočnosť, že mal len dvadsaťpäť a detskú tváričku. Jediná pozitívna vec na ňom, bola...dajte mi minútku a na niečo prídem.

„Janie...“

„A do záznamu, nie som jedna z tvojich kočiek! Nevyzliekam sa. Som čašníčka a tvoja manažérka a tvoja účtovníčka a krajčírka dievčat...“

„Došlo mi to, robíš toho veľa.“

„Ja robím všetko!“ Zvrieskla som, zodvihla pred ním ruky hore, aby videl všetky tie náplasti, ktoré som zbierala na bruškách prstov. „Vidíš! Túto mám za to, ako som zošívala Jasmininu podprsenku. Vieš aké ťažké je zošívať cez flitre, Allen? Poriadne kurva ťažké!“

„Jane...“

„A táto,“ – ukázala som na náplasť na palci – „je cena, ktorú som zaplatila za tvoj stupídny pokus ušetriť peniaze na zasranej zošívačke, Allen! Tvoja päťdesiat centová zošívačka ma sekla.“

„Pochopil som to!“ Zavrešťal. Znova som si založila ruky na hrudi, odvrátila som sa od neho a pozerala na vežu JohnaHancocka v diaľke. „Chápem to, Jane. Viem, že toho robíš veľa, a vieš, že som ti za to vďačný...“

„Nie, to teda nie si. Ľudia v našej brandži vyjadrujú svoju vďaku peniazmi. Žiadne prachy znamenajú nevďačnosť.“ No, to vlastne znamená žiadne služby, ale práve teraz som bola príliš naštvaná, aby som to vyjadrila lepšie.

Vzdychol si. „Ty si tak prekliato tvrdohlavá.“

„Ako mulica,“ súhlasila som.

„Vieš koľko stojí udržať v chode tento biznis...“

„Viem, ale ak by si vynechal želé panáky, ktoré aj tak nikto nepije a prestal servírovať krevety, ktorá aj tak nakoniec skončia na zemi, a zamenil všetky svetlá za LED žiarovky, mohli by sme mesačne ušetriť 300 dolárov. Dvesto babiek navyše by pre mňa znamenalo, že si nemusím voliť medzi nákupom potravín a zaplatením účtov za elektrinu.“

Účtovníctvom som sa začala preberať zhruba pred mesiacom a takmer som sa rozplakala, keď som si uvedomila ako málo peňazí zarobím, keď si nechám oblečenie na sebe. Na vrchole toho všetkého bolo, že som od dievčat presne vedela, koľko zarobí on, zatiaľ čo ja som si denno-denne drala  ruky a zabíjala deň prácou. Obaja sme pochádzali z rovnakého pestúnskeho domu, ale on bol odo mňa o rok mladší. Časť mňa ho stále videla ako svojho brata, ani si nie som istá prečo. Možno to bolo preto, lebo som bola tiché dieťa a on sa za mňa vždy postavil, dokonca aj vtedy, ak by za to niečo schytal. Väčšinou to bolo tak, že adoptívni rodičia milovali novorodencov, lenže ja som bola „drogové“ dieťa a to bolo ako keby som mala mor. Nikto sa ma nedotkol. Prechádzala som z jedného pestúnskeho domova do druhého, pokým som nemala osemnásť a neprišiel Allen, aby ma našiel. Pomohol my nájsť si prácu ako servírka, vrátnička, baristka a podobné veci, pokým si pred troma rokmi neotvoril klub.

„Pozri, čo keby sme sa o tom porozprávali neskôr? Vieš, že je to tu cez víkend šialené...“

„Jane!“ Skôr než to mohol dokončiť, Lady prestrčila dverami tmavú hlavu a ja som mohla vidieť ako mala trblietky v tvare hviezdičky na ľavom prsníku rozmazané. „Jane, vďaka Bohu! Prasklo mi zapínanie na podprsenke a moje kozy teraz nevyzerajú dobre. Pomôžeš mi?“

„To nemáš nejakú inú?“ Vyštekol na ňu Allen. Lady si založila ruku vbok, pretočila oči a spľasla žuvačku, ktorú práve žula.“

„Jo, ale ak sa Crystal na mňa naserie, že mám lepší kostým Supergirl, poviem jej, že si to bol ty, ktorý mi povedal, aby som si ho vymenila.“

„Supergirl?“ Opýtal sa a tentokrát som pretočila oči ja.

„Je Noc Hrdiniek,“ pripomenula som mu. Ako mohol zabudnúť na svoje vlastné, debilné nápady?

„Jasné, vydrž...“

„Moje vystúpenie je o piatej. Jane, prosím,“ prosila ma.

„Jane...prosím,“ pridal sa Allen, ktorý už mieril k zadnému vchodu. „Prisahám, že na tom zapracujeme zajtra. Dnes večer ťa potrebujeme. Je sobota...“

„Jane,“ znova zavolala Crystal. „Prosím, prosím, prosím...prosím.“

„Fajn!“ Boli ako deti, tak sakramentský otravné! Vrátila som sa späť k Allenovi a strčila mu prst pred tvár. „Ak mi zajtra nezvýšiš plat, nadobro končím, len aby si vedel.“

Zodvihol ruky na znamenie kapitulácie a ja som ako slaboch ustúpila, skôr než som si upravila popruh na kabelke a zamierila späť do klubu za Lady. Nepotrebovala som sa pozrieť na Allena, aby som vedela, že on bol teraz späť vo svojom vlastnom svete, s najväčšou pravdepodobnosťou celý ten rozhovor práve vymazal z hlavy.

Vchádzajúc do dievčenskej šatne som siahla do svojej kabelky a vytiahla odtiaľ záchranný balíček pre všetky striptízové kluby na svete. „Mám lepiacu pištoľ, sadu na šitie, vypchávky do push-upiek a trblietky na telo. Ktorá je na rade prvá?“ Spýtala som sa, keď sa ich uškŕňajúce ksichtíky otočili na mňa.

Bola som ako nehanebná Mary Poppinsová.

Nedeľa

„Tu si,“ povedal Allen, keď som vošla do takmer prázdneho klubu. V nedele pracovala Angel. Bola jednou z najstarších dievčat, ale pri tyči pracovala lepšie než ktokoľvek iný. Vždy začala svoju nedeľnú popoludňajšiu rutinu v bielom, ale o šiestej už bola v červenom s diabolskými rožkami.
„Som tu. Včera si mi povedal, že sa budeme baviť o mojom pridaní.“ Začala som sa presúvať za bar, položila si kabelku na sklenený pult a posadila sa. „Tak poďme hovoriť.“

„Janie...“

„Nehovor mi Janie, Allen. Sľúbil si...“

„Dostala si ti v písomnej podobe?“ Usmial sa a ja som sa na neho zamračila. „Jane, nemáme zdroje na to...“

„Kraviny, Allen! Prečo mi to robíš? Sme prakticky rodina.“

„Žiadne prachy nie sú, Jane! Sú preč. Prišiel som o ne,“ vyštekol a v momente ako to povedal, som vedela, že to ľutuje. Snažil sa vyhnúť môjmu pohľadu tým, že sa pozrel na druhú stranu baru, kde predstieral, že čistí pult.

„Allen, čo to znamená? Že si o ne prišiel?“

Bez odpovede. Namiesto toho, hodil utierku dole, zhlboka si vzdychol, zatiaľ čo si prechádzal rukami po hustých vlnách. „Investoval som ich do nejakých...“

„Prestaň ma osierať, Allen. Ako presne si o všetko prišiel?“

„Premýšľala si niekedy nad tým, ako som bol schopný otvoriť si klub, keď som mala len dvadsaťjeden?“ Opýtal sa.

„Nie.“ Pretože som vedela, že to nebolo dôveryhodné a poznala som veci ako napríklad končili niektorí ľudia pri „dopravnej nehode“. Videla som dosť nešťastných sračiek, ktoré sa šírili klubom BunnyRabbit, aby som vedela, že lepšie je nestrkať nos do vecí, ktoré nie sú moja starosť. Ale Allen, nanešťastie, mojou starosťou bol, takže...

„Teraz ma to zaujíma. Čo sa stalo?“

„Pred troma rokmi, som sa dohodol s Aaronom...“

„Do riti, Allen.“ Len pri zmienke jeho mena, sa mi prepadol žalúdok. Netušila som kto bol Aaron, niežeby som ho niekedy stretla, ale sem-tam som začula jeho meno. Mal pod palcom všetky drogy mimo Bostonu. Bol ako príšera pod posteľou alebo ukrytá niekde v tieni. Vyjebali ste s ním a on vás zabil. Bol to cyklus. Proste koniec.

„Čo to bolo za dohodu?“

„Jane...ja...“

„Nechaj ma hádať. Dovolil si mu používať klub ako práčku špinavých peňazí a on ti dal z toho malú províziu, aby si si založil svoj vlastný klub? Čo sa stalo s tou dohodou? Prišiel si o jeho prachy?“

„Ako si vedela...“

„Nie som zasraný idiot, ale ty by si mohol byť!“ V hlave mi treštilo. „Koľko?“

„Dosť.“

„Čísla, Allen. Hovor v číslach.“

„Dvesto.“

„Dvesto?“

„Desaťtisíc dvesto.“

Sánka mi musela padnúť až niekde na zem, pretože som si necítila tvár. Vlastne si myslím, že moja duša opustila moje telo. „Prosím, zopakuj to.“

„Desaťtisíc dvesto...“

„Ako je to možné?“

„Svoj tovar roznášal aj tu.“

Teraz som už chápavo prikývla a siahla po svojej kabelke. „No Allen, ďakujem za vysvetlenie. Bolo zaujímavé pre teba pracovať, ale radšej skončím, než sa zapletiem do tvojich sračiek...“

„Tak trochu si už v nich,“ povedal, keď som sa chystala na odchod.

„Čože?“

„Tvoje meno, uviedol som ho ako spolumajiteľku.“

„Zopakuj to?“

Pokýval hlavou. „Keď som otváral, uviedol som ťa ako spolumajiteľku len pre prípad, že by sa mi niečo stalo. Si moja jediná rodina...“

V okamihu ako to povedal, vypochodovala som spoza pultu a vrazila mu tak silno ako som len mohla, až som jeho zadok odoslala k zemi.

„Skurvené peklo, Jane!“ Vrieskal držiac sa za nos. Natiahla som nohu a kopla ho zo strany. „Jane! Prestaň! Jane!“

Chystala som sa ho zabiť, ale Tommy, vyhadzovač, ma odtiahol preč, hoci ma to nezastavilo od toho, aby som sebou nehádzala. „Pusti ma! Pusti ma! Zabijem toho malého bastarda! Robíš si zo mňa srandu? Nielenže si so mnou vydrbal ako so zamestnancom, tým, že si mi dával minimálny plat, ale teraz som už aj skurvená spolumajiteľka s mega dlhom! Robíš si zo mňa srandu?“

„Jane, upokoj sa.“ Tommy ma od neho odtiahol preč. „Dýchaj! Nosom a von ústami.“

Robila som to, čo mi povedal. Dýchala som – nahnevane, ako zúriaci býk. Neznášala som priznať to, ale cítila som sa lepšie...hoci len trochu.

„Tommy, som v pohode.“

„Si si istá?“

„Jo, dík.“ Prikývla som, keď ma položil na nohy, uvoľnil zovretie.

„Jane...“

„Nechcem to od teba počuť.“ Ukázala som na Allena, keď prišiel ku mne, krv mu stekala po smiešne pruhovanom tričku, ktoré mal na sebe. „Povedz kurva to čo povedať potrebuješ a nechaj ma vypadnúť z tejto diery, Allen. Lebo prisahám Bohu, ak ťa nezabijú oni, tak ťa zabijem ja. Je to jasné?“

„Okej.“

Prikyvovanie, schmatla som svoju kabelku a zamierila priamo ku dverám. Ale zastavila som sa a otočila sa k nemu.

„Oh, a končím!“

Mary Poppinsová odlietala preč, niekam ďaleko.

Pondelok

„Vezmem čokoľvek. Mary, prosím!“ Prosila som ju. V tomto momente som bola pripravená masírovať jej plecia a byť jej podnožkou. Dobre, možno nie až taký extrém, ale naozaj som potrebovala robotu.

„Jane, milujem ťa, to vieš. A budem ti navždy vďačná, že si mi pomohla dostať sa od Ryana...“

„Ale...“ Po takýchto preslovoch tam vždy bolo nejaké ale.

„Ale nikdy si si neviedla dobre v prípade nejakej autority.“

„To nie je pravda!“

Zaksichtila sa na mňa, skôr než siahla po svojom telefóne. „Haló, Maryne veľkolepé slúžky, ako vám môžem pomôcť? Áno...samozrejme...áno. Nie, ďakujem.“

Pred dvoma rokmi, bola Mary známa ako „Spice“ jedinou striptérkou akú som kedy stretla, ktorá by mohla urobiť šnúru vo vzduchu, zatiaľ čo sa zvŕtala na pätnásť centimetrových opätkoch. To by ste teraz povedať nemohli pri jej blúzke s vestou – vyzerala viac ako riaditeľka s červenými vlasmi zviazanými do drdolu a okuliarmi spočívajúcimi na nose – ale bola som na ňu hrdá.

„Prepáč, kde sme to skončili?“ Spýtala sa, keď zložila telefón.

„Hovorila som, že s autoritami nemám problém.“

„Jane, na môjho bývalého manžela si vytiahla zbraň.“

„Tak po prvé, bola to falošná zbraň. A po druhé, zneužíval teba aj malého Andyho.“

Ako to mohla na mňa vytiahnuť?

„Potom v poriadku, čo tak vtedy, keď si hodila pitie po jednom z chlapov na bare?“

„Ja...“

„Alebo vtedy, keď si hrozila, že vyšklbeš vlasy jednej z dievčat, ak neprestane kradnúť?“

„Vyznieva to ako keby som bola násilníčka, šialená osoba. Každú vec, ktorú som urobila...“

„Niektoré veci je potrebné spraviť, aby sme ochránili druhých. Ja viem, Jane. Si dobrý človek – sakra, si zrejme jeden z najslušnejších ľudí, akých poznám. Ale toto je môj biznis. Nemôžem na seba vziať riziko, že niekoho napadneš alebo budeš neslušná voči jednému z mojich klientov. A to len preto, že ťa napríklad požiadajú, aby si znova poumývala okná. Pracovala som naozaj tvrdo, aby som sa dostala tam, kde som. Táto práca je predovšetkým o dobrých referenciách.“

„Mary, prisahám, že o mne nezačuješ ani ň, okej? Budem pracovať dvakrát tak tvrdo ako ktokoľvek iný. A fakt potrebujem túto robotu.“

Povzdychla si a zastrčila si červené vlasy za ucho. „Dobre.“

„ÁNO!“ Vďaka ti, Bože.

„Základné pravidlá: Žiadne nadávanie. Žiadne osobné sračky. A to najdôležitejšie, urobíš čokoľvek si klient bude želať, tak ďaleko pokiaľ je to legálne.“

Spôsob, akým dodala posledné pravidlo sa nedal nevšimnúť.

„Chápem to. Nebudeš ľutovať. Sľubujem.“

„Bože, v to dúfam,“ zašomrala si, odtrhla kúsok papiera skôr než mi ho podala. „Práve som dostala tohto klienta z inej upratovacej služby.“

„Myslela som si, že zoznam klientov pre služby slúžky je tajný ako ten pri eskorte. Prečo by ti niekto dával svojho klienta?“

„Zrejme tá slúžka odchádza do dôchodku a tie ďalšie upratovacie služby zatvárajú. Ten druhý majiteľ je zhodou okolností bývalým hosťom klubu, kde som robila a preposiela mi svojich klientov. Je to dobrý začiatočný bod, pri ktorom uvidíš, či ti to bude sedieť alebo nie. Tá slúžka odchádza zajtra, takže od nej môžeš dostať kľúče. Budeš upratovať dvakrát do týždňa: utorky a soboty.“

„Ďakujem ti veľmi pekne a aj za všetkých ostatných klientov, ktorých mi prosím pošli,“ povedala som jej, zatiaľ čo som sa pohla k dverám.

„A Jane...“

„Jo?“

„Mala by si sa viac usmievať. Si nádherná, keď sa nemračíš na svet.“

„Úsmev, chápem.“ Dokonca som pred odchodom blysla zubami. Keď som vyšla z jej kancelárie, pozrela som sa na seba v zrkadle vo výťahu.

Na moment som sa usmiala, ale nemohla som brať samu seba vážne. Skvelá vec na tom byť pekná bolo, že mi to zarobilo skvelé sprepitné, ale takisto to priťahovalo kreténov a ich chamtivé ruky. Tí bastardi boli ešte horší, keď ma spoznali vonku pred klubom, takže som si svoje gaštanové vlasy nechávala v cope, nosila baseballovú čiapku Patriotov a okrem očných liniek nenosila žiaden make-up. Niektorí milovali moje kozy, pleť alebo nohy, ale ja som vždy milovala svoje oči. Neboli sexy alebo pútavé, boli jednoducho orieškovo-hnedé. Ľudia s hnedými očami mali údajne aspoň jedného rodiča hnedookého. Svojich rodičov som nepoznala, ale jeden z nich mal hnedé oči, aspoň toľko som vedela.

Keď prišiel výťah, mrkla som späť na adresu vo svojich rukách.

2829 W RowlingStreet

Boston, Massachusetts

Bolo načase vidieť ako žije v reáli tá druhá polovica ľudí.

Utorok

„Vy musieť toto podpísať,“ povie staršia slúžka s hrubým nemeckým prízvukom predtým ako mi podáva pero a papier na podložke. Vyvoláva vo mne pocit ako keby som namiesto do strešného apartmánu vošla na kliniku.

Stála pred dverami ako strážny pes, ale nemohla som odtrhnúť zrak od bradavice nad jej hornou perou, z ktorej trčali chlpy.

„Podpísať.“ Strčila mi to do hrudi.

„Veď dobre. Dobre.“ Zložila som si dole kabelku, aby som si mohla prečítať dohodu o mlčanlivosti. Zaujímalo ma prečo je to potrebné.

„Žiaden podpis. Žiadna práca,“ povedala znova.

„Veď ja to chápem, ale prečo? Mala by som si zohnať právnika alebo niečo podobné?“ Len si prekrížila ruky a nadvihla na mňa obočie.

Rýchlo som to prebehla, bolo to jednoduché a dosť priamočiare.

„Fajn, tu to je,“ povedala som, podala jej späť papier na doske. Prikývla a skôr ako sa otočila a otvorila dvere, strčila si papier pod pazuchu.

„Kód 3140902. Ak nezapamätať, polícia za tri minúty tu.“

„3140902,“ zopakovala som, zatiaľ čo sa dvere otvorili a ukázali neskutočný výhľad. Steny zaberali len okná odhaľujúce súkromný bazén a celý Boston. Nemohla som od toho odtrhnúť oči.

„Osina v zadku,“ povedala tá nemecká dáma, zatiaľ čo kývala hlavou smerom ku stenám zo skla. Uvedomila som si, že stále neviem ako sa volá. „Ty umyť okná. Stierač v skrini.“

V momente ako to povedala, ten úchvatný výhľad zmizol. Všetko čo som videla, bolo celé to úsilie vynaložené na to, aby som udržiavala okná čisté.

„Poď.“ Zamávala ďalej na tmavú drevenú podlahu, rýchlo mi dala obhliadku. „Obývačka, ty čistiť. Pranie, veci na pranie modrý kôš, suché, červený kôš. Kuchyňa, ty čistiť. Hrnce a nože čistiť s týmto, s ničím iným.“ Ukázala na neznáme čistiace výrobky pod drezom. „Rozumieš?“

„Rozumiem.“ Prikývla som a civela pritom na najmodernejšiu kuchyňu z nerezovej ocele. Všimla som si, že všetko bolo ladené do sivej, modrej a bielej, a bolo dokonale rozmiestnené ako v jednom z tých ukážkových domov.

Skvelé, pomyslela som si.

Títo ľudia musia byť zazobaní podivíni.

Nezaťažuj sa tým, Jane. Pamätaj si, že túto prácu potrebuješ.

„Hore.“ Nemenovaná nemecká dáma prešla okolo mňa a hore po točitom schodisku. „Tri izby,“ povedala, keď sa dostala na odpočívadlo. „Hlavná spálňa, ty čistiť. Hosťovská izba, ty čistiť. Súkromná izba, ty nečistiť.“

„Túto jednu nemám upratovať?“ Opýtala som a ukázala pritom na smotanové dvere.

„Nie.“ Zamávala na mňa prstom.

Na obranu som zodvihla ruky. Povedala som: „V pohode, chápem. Ale verte mi, za tými dverami nie je nič, čo by ma mohlo šokovať. Mohla by to byť aj izba ChristianaGreya a nemrkla by som ani okom.“

„Kto?“

Zasmiala som sa. „Kašlite na to.“

„Rozumieš?“ Opýtala sa ma.

„Áno.“

„Áno. Dobre. Zbohom.“ Odpovedala mi, dala si dole zásteru, podala ju mne a vypochodovala schodmidole.

Nasledovala som ju. „Vy odchádzate?“

„Áno. Ty čistiť. Ja odchádzať. Zbohom.“

Začala si baliť svoje tašky a pískať si. Áno, tá ženská si pískala a mierila priamo ku dverám. Keď sa zavreli, stála som uprostred strešného apartmánu a zhlboka sa nadýchla. A po tom som urobila to, čo by mala každú slúžka. Vzala som si rukavice.

Čistenie toaliet môže byť dosť nudné, ale stále to bolo lepšie, než zotierať trblietky zo ženského poprsia...teda aspoň pre mňa.

Toto bol môj nový život.

Jane Chapmanová, slúžka v strešnom apartmáne.