SVT - 9. kapitola

Autor: Iveta

Ahojte, krásky. Ďakujem, za tie krásne komentáre. Som tak rada, že sa vám príbeh páči. Znova jedna dlhšia. Tak si ju užite. :*

KEĎ AJ SLADKÝ CIT BOLÍ

„Pozri, podľa mňa by bolo skutočne lepšie, ak by sme Pk-čko zaviedli. Iba na dnes, nezabúdaj, že tam nebude ani tvoj otec ani brat. Nebude ťa mať kto vysadiť na hajzlík a nemyslím, že by si chcel niečo také od Ali. V prvom rade nie je chlap, nebude mať silu prehodiť ťa na hajzel, nehovorím o oblečení po čúraní a prehodení naspäť. Samozrejme, je to pekné dievča, neviem či chceš...No... V každom prípade si to rozmysli, keď to na teba príde a ty sa poštíš, bude to väčšia hanba ako s vreckom, to mi môžeš veriť."

Nechcel som si nechať znova zaviesť ten prekliaty sáčok, bol som rád, že bol preč a ja som nebol až taký kripel. Ale to on nemohol pochopiť. On keď potreboval šťať proste odišiel, vymočil sa, vydrncal si ho a bol spokojný.

„Bude tam chlast, kámo, žranica, ten rockstar nebude trocharčiť. Bude tam chlastačka aká sa nám, obyčajným ľuďom, do rúk nedostane. Nepovedz, že proste odoláš kvalitnej whisky, vodke alebo čomukoľvek. Alebo zdochneš smädom len aby si nečúral? Nebuď ako decko, hovno zadržíš, ale šťať musíš," upozorňoval ma na fakty.

Opakoval sa, ale ja som to asi skutočne potreboval.

Mal som ho rád za úprimnosť, žiadne okľuky, proste vám naservíroval pravdu priamo do ksichtu, bez pozlátky, to mal spoločné s Alanou, on akurát použil slovník, ktorý bol Alane viac než cudzí. Ale výsledok oboch bol rovnaký, pochopil som, že netrepú a vedia čo hovoria.

Ale už dosť, že tam idem v stave akom idem. Nepotrebujem, aby po mne hádzali oči a skúmali, čo za tekutinu to mám v sáčku pripnutom k vozíku. Nejestvuje možnosť, že by som s tým súhlasil.

Chcel som znepríjemniť Lene a Chrisovi ich dokonalú bublinu šťastia, nie ukázať aký som chudák.

„Ne-bu-dem piť," koktal som.

„To neovplyvníš, nepi celý deň, aj tak ťa šťanie chytí, akurát si spôsobíš dehydratáciu a v tvojom zdravotnom stave čakaj zápaly močových ciest, močové kamene, infekcie... Mám pokračovať?" strašil ma s výrazom vraha.

Vedel som, že na tom bolo niečo pravdy, no dobre, možno viac než niečo, ale radšej si prejdem rezaním pri močení ako pohľadmi šťastnej nevesty a svadobčanov na sáčok, s obsahom môjho mechúra, s malou číselnou mierkou.

Túžil som mu jednu dať do huby, iba tak proforma, aby už zmĺkol a nekazil mi deň už od jeho počiatku.

Už tak som mal žalúdok ako šošovicu z predstavy, že budem sledovať ich šťastie, ale Alana bola svetielkom v tme a tak som sa upriamil na ňu a myslel len na to, ako si spolu užijeme čas inde, ako v mojej izbe alebo pod stromom.

Mohol som odmietnuť a proste neprísť, vedel som to, ale mal som, dopekla tam, svoju hrdosť, ak by som odmietol, iba by som poukázal na fakt, že som sa cez nich ešte tak celkom nepreniesol. A sľúbil som to Alane, že budeme spolu, že jej budem robiť spoločnosť.

Áno, proste nebudem piť, nebudem čúrať, problém vyriešený...

„Ideš ako na zavolanie," vydýchol teatrálne Boris. Herec jeden.

„Skutočne? Ja som myslela, že som očakávaná, za hodku začína obrad," usmiala sa a vstúpila do miestnosti.

Bola prekrásna ako anjel, v šatách na jedno rameno, celých z jemnej čipky, staroružovej farby, siahajúcich jej presne po kolená. Vlasy mala vyčesané na jednu stranu vo veľkých vlnách spustených na rameno.

„Otrasné, že? Ja som jej vravela, že ružová a šaty po kolená s mojou váhou nie sú pre mňa, myslím, že len chce ukázať všetkým, že to ona je tá krajšia zo sestier." Mykla plecom a pristúpila ku mne, vtískajúc mi bozk na tvár.

Mýlila sa, ak Lena niečo vedela, bolo to obliecť sa a Alana bola ako princezná, nádherná, už len diadém a bola by ako vystrihnutá z rozprávky. A tá jej vôňa, miloval som jej kvetinovú vôňu a bol prekvapený, že aj po toľkých rokoch ešte stále vyrábajú ten druh parfumu, aj keď som bol za neho skutočne rád, patril k nej. S inou vôňou by to už snáď nebola ani ona.

„Akoto, že si ešte v teplákoch? Čo fešák? Nič proti pohodliu, ale našu budúcu manželku rockovej hviezdy trafí šľak, ak tam naklusáš takto, ak to, ovšem, nie je tvoj zámer," podpichla ma s diabolským úškrnom.

Pokrútil som hlavou a už otváral ústa, no henten pán testosterón ma predbehol.

„No, hm, máme tu taký malý problém. V prvom rade dovoľ, aby som ti povedal, maličká, že vyzeráš skutočne dokonale, ako cukrová bábika na svadobnej torte."

„Kurnik, fakt? To je ešte horšie ako som si myslela," zamračila sa a s kyslím ksichtom sa otočila na mňa, len som sa zasmial, krútiac hlavou.

„No a potom problém, ja som tu Ičovi navrhol katéter, no on ho odmieta, nedá si povedať, že s ním proste nebudeš vládať a že je fakt malá pravdepodobnosť, že niekto zo svadobčanov bude ochotný s ním ísť na vécko a, no, pomôcť mu. Tak mu to, prosím, vysvetli ty, hádam svoju frajerku počúvne, lebo ja som už v koncoch, už mu to tlačím do hlavy asi pól hodinu," sťažoval sa, s prekríženými rukami na hrudi.

„Nie som jeho frajerka, sme len priatelia," vyhŕkla a zahryzla si do pery, venujúc mi jeden psí pohľad.

Vedel, som, že bude nasledovať prednáška.

No aj tak som nebol schopný ju vnímať, jej príliš rýchla reakcia na náš stav bola trošku fackovacia. Bolo mi jasné, že tak zareaguje, každý by sa tak zachoval, neboli sme viac ako priatelia, ale bola to expres rýchlosť, bez zaváhania.

Nemalo ma to mrzieť, rok a trištvrte, čo sme sa poznali pred tým ako mi predstavila Lenu som jej to trieskal o hlavu práve ja.

„Stef, ja viem, že je to nepríjemne a ver mi, že ak by som bola silnejšia, nikdy by som s tým nesúhlasila ani ja, ale aj keď mám pár kíl navyše, stále si ťažší, nezvládnem to. Neviem, možno by ti mohol pomôcť otec, ak by si chcel, mohla by som ho poprosiť."

Samozrejme, to posledné, čo som chcel bolo prosiť môjho bývalého skoro svokra, aby mi ho oklepal, vrchol kultúrneho vyžitia.

„Fajn!" štekol som a odvrátil hlavu.

Bol som nasratý, ale už som chcel ísť a skončiť túto prekliatu chvíľu, keď som musel s Alanou riešiť moje šťanie, prekliatosť chvíle stala sa mojou splnenou nočnou morou.

Odišla a dopriala nám trošku súkromia.

Bolo fajn, že som už ako tak ovládal svoje končatiny, zaťatie pästí mi dalo aspoň trochu pocitu mužnosti, keď mi pchal znova tú prekliatu hadicu bez akéhokoľvek anestetika tam, kam sa nikdy nemala zmestiť.

„Chvíľu to bude nepríjemné, ale nebude to trvať dlho," povedal mi niečo, čo nebolo nič nové, vedel som to.

Keď sa Alana objavila znova vo dverách, nedokázal som zadržať frustrované zastonanie v snahe odpútať pozornosť od mojej tváre, v ktorej som bol červený ako prekliata orangutania riť v dobe ruje, či čokoľvek, čo opice majú.

„Tak, teraz sa oblečieme a fičíme," usmiala sa a podala nohavice Borisovi.

Bola zlatíčko, vedela, že jej ruky na mojom tele od pása dole sú to posledné, čo teraz potrebujem. Vytratila sa z mojej izby a vrátila sa vo chvíli, keď sa Borisovi podarilo ten hlúpy, zatiaľ prázdny, sáčok pretlačiť cez nohavicu.

„Neťahá to tam?" Zabil to vo chvíli, keď sa objavila so štólou, zhodujúcou sa s jej šatočkami.

Pokrútil som hlavou, znova červený.

Ak by som vedel, že si budem musieť prejsť týmto všetkým, sral by som sa na celú Lenu, Chrisa a ich, pre mňa aj tak k životu nedôležitú, svadbu.

Posadil ma a Alana mi pomohla do košele, zatiaľ čo on bol po vozík. Boli skutočne zohraní a ja som premýšľal, či si to nenacvičovali.

Keď ma Boris preložil do môjho super vozidla a ona sa stratila a vrátila s mojim parfumom, ktorý som na sebe nemal tri mesiace, samozrejme, čas, ktorý som bol mimo nebudem stále spomínať, je to predsa zbytočnosť, ten čas som nebol, ten čas nebol. Som už skutočne nemal pochýb, že si možno nacvičili každý jeden krok.

Alana mi s úsmevom prešla po miestečkách za uchom svojim ukazováčikom, na ktorý si pred tým naniesla trochu môjho parfumu.

„Chýbala mi," šepla, keď sa ku mne sklonila a zhlboka sa nadýchla, posielajúc do môjho brucha kŕdeľ motýľov.

„Hm, hm. Možno by ste sa mali pohnúť, ak chcete stihnúť rozprášiť svojej sestre pred nohy lupienky, princezná," pripomenul Boris a Alana sa odtiahla, sťahujúc si z ramien jemnú čipku.

„Ešte toto a môžeme ísť." Sklonila sa k mojim nohám a ten jemný šál začala omotávať okolo môjho vrecka pedantne a dôkladne, až ho celý skryla a vytiahla kúsok vyššie na hadičku čo mi trčala z nohavice až na háčik zastoknutý na vozíku.

Neveril som, vlastným očiam, zničila dokonalú vizáž, ktorú pre ňu pripravila sestra, tá štóla stála viac ako moje sako a ona to len tak omotá okolo vrecka s mojim močom, jej sestra ju zabije. No aj tak ma dojalo, že to urobila. Skryla to, za čo som sa tak hanbil, akoby mi čítala myšlienky, akoby skutočne videla do mojej hlavy.

„Tak a teraz už všetci budú vedieť, že sme tam spolu. Zladila som nás. Pôvodne som ťa chcela poprosiť o ružovú košeľu, ale poznám tvoj názor na chalanov v ružovej. Ale dúfam, že ti toto vadiť nebude, musíme spolu ladiť," vysvetľovala s úsmevom, aj keď sme obaja poznali skutočný dôvod.

No a nemiluj ju potom. 

„V po-ho-de," usmieval som sa ako blbec.

Odtlačila ma do auta a celú cestu sa na mňa zubila do speťáku.

„Mohli by sme im tam niečo vyviesť, čo? Ja neviem, niečo čo im pokazí ich dokonalý deň. Trebárs by som mohla odbachnúť holubice, čo si chcú vypustiť namiesto ryže, čo? Alebo by sme mohli presoliť polievku, v kabelke mám soľničku, ale možno by som našla aj chilli, to by bola väčšia sranda, chceš sa im pomstiť?" smiala sa, otáčajúc sa na mňa častejšie ako sledovala cestu.

„Ce-sta!" upozornil som ju a ona sa znova rozosmiala.

„Ježišku na krížku, hups." Mala skutočne dobrú náladu, až neuveriteľne.

Pochopil som, že je v strese z celej tej maškarády aj z tých šiat, za celý ten čas, čo sa poznáme som ju videl v trojštvrťových nohaviciach a teraz mala odhalené takmer celé nohy a najviac z tela za celý ten čas. Dokonca ani na kúpaliská nechodila a ak tak sedela na deke a ani sa nepohla.

Možno to bolo aj pre pocit, že to je nepríjemné mne a v podstate bolo, aj keď teraz som bol iba na ceste do kostola, nevidel som ju v šatách ani jeho ako netrpezlivo prešľapuje pred oltárom, možno mala Alana pravdu, možno by sme sa mohli zabaviť, možno by som mu mohol prejsť po nohách kolieskom.

Keď sme boli mladší, dohodli sme sa, že ak si raz jeden z nás nájde tak dobrú šukačku, že si ju bude chcieť navždy privlastniť, ten druhý pôjde za svedka.

Boli to hlúpe reči adolescentov, už len pre ten výraz „nájsť si dobrú šukačku". Malé deti, netušiace absolútne nič o láske. Všetko bolo o telesnom potešení a nič nebolo viac ako orgazmus.

Hlúpi chlapci. Teraz to nebolo už dôležité, neboli sme viac priatelia. Nie pre Lenu ale pre všetko, pre čas, preto, že som mu nestál ani o nakuknutie do izby pri tom, ako preťahoval moju holku.

Možno sa len cítil blbo preto, čo mi urobil a tak sa vyhýbal, možno sa len chcel vyhnúť konfrontácii na tému ja a moje posteľné scény s jeho snúbenicou. Poznal som sa a on mňa tiež dosť dobre, aby sme vedeli, že ak by ma vytočil, hodil by som mu do ksichtu pikantnú spomienku na hrátky v posteli s jeho budúcou pani manželkou.

Nemohol som byť svedok, družba, dôležitá osoba na svadbe, nevesta bola múrom a nezáležalo na tom, či sa cíti blbo alebo ho štve predstava, že som ju mal prvý, alebo proste nikdy nebol skutočný priateľ a stačil mu čas, keď som bol v kóme, aby zabudol na všetky tie roky.

Chcel som veriť, že sa cíti len zle, previnilo a rozhovor by to mohol vrátiť, bol som hlupák, vedel som to, ale bol mojim jediným priateľom od detstva, odpustil by som, vedel som to. Lena nebola v mojom živote tá najdôležitejšia, stáva sa aj v lepších rodinách. Aj neúčasť posledných pár týždňov v mojom živote. Odpustil by som všetko a asi by som ja sám navrhol začať od znova. Bol bratom, dvojčaťom, ktoré sa narodilo inej matke. Ale bolo to už teraz nedôležité. Pokazilo sa to.

Keď som sa ocitol v chladnom priestore kostola, nemohol som si pomôcť a cítil sa trošku nemiestne. Všetci boli tak vyumelkovaní, zdalo sa mi, že sú vystrihnutí z titulky časopisov, keď som sa rozhliadol a zbadal týpka s kamerou na ktorej bolo logo televíznej stanice, len som sa pre seba usmial. Samozrejme, ako som mohol zabudnúť, tak preto tie drahé outfity, ktoré zrujnovali ich pokladničky. Hlavne si urobme v telke dobré meno, nech nás suseda Cila neohovorí...

Neodolal som a rozhliadol sa po svojej bývalej kapele, nič, ani jeden a možno tam niekde boli, len vpredu, kam som sa ja už nemohol dostať a nie len pre vozík.

Organ sa rozoznel a všetci sa postavili, okrem mňa, ale aj tak som nemal za potreby vidieť až dopredu, bol som za poslednou lavicou, zastrčený pri kraji cestičky vedúcej k ženíchovi, ako malý vriedok inak dokonalej spoločnosti.

Alana v tých vysokých topánočkách vyzerala dokonale, dokonca v nich niesla svoje telíčko hrdo a bezchybne, neubránil som sa myšlienke, kedy sa naučila v štekloch tak ladne pohybovať, ja som ju nikdy nevidel inak ako v keckách a žabkách. Dokonca ani teraz za tie tri mesiace. Ale ženy to mali pravdepodobne v sebe, ony sa rodili so schopnosťou kráčať v niečom, čo popiera zákony rovnováhy.

Venovala mi rýchly úsmev a žmurkla na mňa, naznačujúc pohľad za seba a mierne vykopla nohu viac, ako by bolo slušné. Nik si ju však nevšímal, všetci mali natiahnuté krky dozadu. A ja som sa potíšku smial, jediný, keď som pochopil, že mi naznačuje podkopnutie nevesty. To by som mohol zvládnuť, zhodiť nohu z vozíka.

Samozrejme som to neurobil a ďalej sledoval ju.

S fanfárami vstúpila v slnečnom svetle Lena, dokonalá, krásna, tak ako som si pamätal, v šatách dokonale kopírujúcich jej postavu, strihom kálie pripravila moje pľúca o kyslík, aj keď som si sľúbil, že urobím všetko, aby som tak znova nezareagoval. Ale nebol som sám, ešte aj ženy zatajili dych, vždy vedela, v čom je dokonalá, ako urobiť zo seba dokonalú.

Žiadne tortové, otrasné šaty s vlečkou a otrasným závojíkom, ktorý by len zavadzal. Jej šaty boli elegantné, krásne, dokonale sediace na každom kúsku nej. S malou kytičkou bielych kálií bola ako vystrihnutá z magazínu svadba. Vlasy vyčesané do jemného uzla a s jednou káliou pripevnenou na boku, tesne nad uchom, aby vyvolávala dojem, že je nežne vložená za uškom... No proste dych berúca. A ja som sa cítil zle, keď som sledoval jej vlniacu sa postavu a uvidel dievčatko, vykláňajúce sa z rady, aby sa mohlo stretnúť s mojím pohľadom a venovalo mi plný úsmev, ten princeznovský, čo som toľko miloval.

Kyslý, previnilý úškrn zaťahal za moje kútiky a ona sa mierne zamračila.

Voľačo mi naznačila perami, no neodkázal som to na takú diaľku rozšifrovať a keď som neodpovedal, otočila sa späť a so strohým úsmevom sledovala tvár budúceho švagra.

Vedel som, že som jej ublížil, dopekla, aj sebe! Chcel som byť za tým, chcel som Alanu, myslel som si, že... Ale ona tam bola, ako jed, ako mor, ktorý ma poznačil a nešlo sa jej zbaviť.

Konečne si povedali svoje áno, my sme sa mohli pohnúť do reštaurácie na druhom konci mesta, aby sme oslávili ich lásku pred bohom a ľuďmi...Blá...Blá...

Alana musela nechať povinnosti družičky tak a odviesť ma v mojom sexy tereňáku do reštaurácie, kde sa konala veselka. Nevyzerala sklamane, že sa vyhla novinárom, ktorí striehli pred kostolom. Nás si, samozrejme, nevšímali, aj keď po Alane hodili pri tom, ako ma besno tlačila chodníčkom jeden krátky pohľad.

„Supy prekliate," šomrala, vytláčajúc ma do auta. „Lena sa musela odsťahovať ku Chrisovi, lebo striehli pred naším barákom vodne v noci, ani smeti som nemohla ísť vyniesť bez toho, aby ma neoslepili blesky z ich foťákov. Ale bolo vtipné sledovať tie ich sklamané tváre, keď si uvedomili, že majú tucty fotiek sestry budúcej manželky," zasmiala sa, upravujúc mi prameň vlasov z čela.

„Si v pohode?" spýtala sa, keď som len na ňu čumel, sledujúc jej tvár.

Nerozumel som tomu malému skratu v kostole, Alana bola krajšia. Viac skutočná. Viac moja.

Prikývol som.

Objala ma a ja som zaboril nos do jej krku, vtískajúc jej pery do krku. Netušil som, že to urobím, kým som to nespravil.

Stuhla a pritisla sa ku mne ešte viac.

„Mám ťa rada, vieš to, že?" kontrolovala a ja som prikývol, stále s tvárou v jej odhalenej časti krku.

„Časom to prestane bolieť a dokážeš ísť ďalej, sľubujem. Mám skúsenosť," žmurkla na mňa veľavýznamne a zatvorila dvere.

Nemohol som pochopiť, ktorý debil ju mohol nechať. Byť na jeho mieste, ak by ma ľúbila, nestrácal by som čas ani sekundu.

Podstrčila ma pri stôl, ďaleko od miesta nevesty a blízkej rodiny. Zúfalstvom som si túžil vytrhať všetky kučery. Nechcel som byť sám pri ľuďoch, ktorých nepoznám, zatiaľ čo ona bude niekde vpredu. No, samozrejme, som zasa hysterčil úplne zbytočne, sadla si na voľnú čalúnenú stoličku pri mne a naliala nám akýsi džús z džbánu s kockami ľadu.

Svadobčana sa začali zbiehať a sadali si na miesta, siahajúc po minerálkach.

Nevesta prišla so svojim manželom ruka v ruke a chystal sa obed. Postrehol som pupkáča, ako si hladkal bachor, vytešujúc sa s úsmevom škrečka na rezne a žranicu.

Objavili sa servírky a pokladali na stoly jedlo, misy s polievkou a táce s mäsom a prílohami.

„Tak, čo si dáme?" mľaskla a zazubila sa na mňa.

Mykol som plecom, bolo mi to jedno, vedel som, že aj keby som jedol iba čistý krajec chleba, budú na mňa okolo sediaci zízať, tak to bolo skutočne jedno.

„Chceš polievku? Na mňa je príliš horúco, aby som slopala horúcu vodu, ale ak chceš" premýšľala nahlas a ja som sa zasmial.

„Hra-no-lky a šnic-la?" navrhol som, usmievajúc sa na ňu. Spokojne prikývla, zalizujúc sa s nezbedným výrazom.

„Hovoríš mi z duše, niet nad rezeň a hranolčeky." Naložila na jeden tanier kopu ako pre bágristov.

Začala ich pomaly krájať na malé kocky a usmiala sa na mňa tým beťár pohľadom, kedy som vedel, že niečo vyvedie. Keď dokrájala mäso, proste položia príbor a vložila mi malý kúsok mäsa do úst rukami a hneď pridala aj hranolček. Potom to isté urobila sebe. Kŕmila nás rukami ako v praveku a ja som a musel smiať, keď na nás ľudia hľadeli ako na barbarov.

Vedel som, že to robí preto, aby som v tom nebol sám. Miloval som ju za to.

„Prí-bor, Go-ldie, upá-lia nás," smial som sa a ona len mykla plecami.

Strčila mi do úst ďalší kúsok mäsa a mastnými rukami chytila pohár, aby mi nastavila slamku k perám.

„Nasrať, môžu mi bozať, aj Lena a všetci paparazzi, čakajúci na trapas," odfrkla podráždene a ja som vytreštil oči, zahrešila, skutočne povedala „nasrať“.

Žiadne previnilé prepáč za vulgarizmus nenasledovalo.

Niekto začal trieskať o pohár a pýtal si pusu novomanželov. Nikdy som nerozumel, čo je vtipné na tom ich nútiť, aby sa bozkali s plnou hubou. Bolo to akurát pekne nechutné a trápne, prežitok, ktorý by sa mal nechať zapadnúť prachom alebo zakázať

Lena však nahodila výraz prekvapenia, aj keď sa očakávalo, že to niekto urobí, prehltla to malé sústo a natiahla sa ku Chrisovi, ktorý sa so zamračením nechal pobozkať. Dav šalel, foťáky blýskali a mne bolo zle.

Vlastne som ani nevedel prečo, či z ich bozku alebo zo skutočnosti, že mal Chris mastnú papuľu. Ale bolo to vlastne jedno.

„Keď sa raz budem vydávať, toto zakážem a každý, kto sa o to pokúsi skončí za dverami reštaurácie z vonkajšej strany a zamknem," ozval sa Alanin hlas, nalievajúc do pohárov víno.

„Šo-fé-ru-ješ," upozornil som ju, keď si najskôr odpila ona a potom prikladala pohár k mojim ústam.

„Dohodla som sa s  Rolinom, príde po teba, no tak, upokoj sa, Stef, jasné? To víno je skutočne dobré, mal si predsa rád dobré víno, nie?"

Mal, to bola pravda, ale Rolino? Skutočne?

„Tak sa neonač a proste si vypi, nech máš aspoň niečo z tejto maškarády!“ Podráždenosť v jej hlase ma prekvapovala, no nechcel som jej odporovať a tok som jej dovolil, aby mi naliala do úst trochu vína.

Bolo dobré, nebol som vinár, aby som dokázal rozobrať najmenšiu, najskrytejšiu chuť, ale bolo lahodné a jemne sladké, žiadna kyslosť, to bolo dôležité pre chlapca, ktorý do seba lial chlast pred rokmi bez rozmyslu.

Aj keď teraz by som skôr prijal niečo tuhé, slivovica alebo vodka by neboli od veci, aspoň pól litrák.

Čumeli po nás, samozrejme, bolo asi skutočne zaujímavé sledovať, ako sa muž nechá kŕmiť a nadájať vínom.

„Nič si z nich nerob, oni nie sú dôležití, ale ak ti je to nepríjemné, mohli by sme odísť a urobiť si vlastnú party," navrhla ochotne.

Bola akási iná, usmievala sa, ale jej úsmev sa nikdy nedostal k očiam a jej telo bolo stuhnuté. 

„Tanec novomanželov," zachraptil niekto a ja som si všimol, že na malom pódiu sa objavil dlhovlasý chalan, ten z cédečka a aj zvyšok kapely. Chalani, s ktorými som vyrastal.

Fajn, bolo mi zle, chcelo sa mi grcať a z toho, ako som mal žalúdok stiahnutý z vlny emócií, ktorá ma zasiahla ako cunami.

Ten pri mikrofóne so  španielkou ma nepoznal, teda možno mu ukázali dáku starú fotku, kde boli ešte mojimi priateľmi, ale tí dvaja vzadu pri bicích a elektronickej gitare boli moji kamaráti, ktorí mi nevenovali ani pohľad. Tak teraz som sa cítil ako úplný a pochopil som Alanu a jej strnulosť a snahu dostať ma preč.

Nevesta a ženích sa ladne dostali do stredu miestnosti a začali sa krútiť ako vrtuľka. Chris nikdy nepatril medzi tých, čo by mali v obľube tanec. Dokázal tak nanajvíš pogovať a totálne ožratý zvalcovať každého, kto mu stál v ceste v jeho nezmyslených tanečných kreáciách.

Teraz sa na seba tisli, vyzerali tak preliate zaľúbení, že ešte aj to podupkávanie na mieste s arytmickými otočkami bolo sladké.

Cítil som na sebe jej pohľad a otočil sa, len aby som videl jej zamračenie a svaly vystupujúce na čeľusti. Sledovala moju tvár so stiahnutým obočím a keď sa naše pohľady stretli, proste sa bez slova obrátila, venovala pohľad tanečnému páru.

Stiahlo mi žalúdok z neznámeho dôvodu a len som ju sledoval, ako nalievala tento krát do štamperlíka Fernet Z. Dobrý chlast veru.

Hodila ho do seba rýchlosťou svetla a chrbtom ruky si otrela ústa, nespúšťajúc nevrlí pohľad zo svojej sestry.

Naliala ďalší a už som ju chcel zastaviť, nech brzdí, lebo kombinácia víno a sladký bylinkový likér nie je skutočne dobrý nápad, no ona sa znova zamerala na mňa. Poslúchol som a nechal ju, aby do mňa kopla pálenku.

Ľudia sa začali na parkete zbierať ako začala nová pieseň a každý si chcel zatancovať s nevestou a ženíchom. Sledoval som deti, ako sa v rozkošných mini verziách šiat s volánikmi a oblekov rozbehli k neveste a ťahali ju za šaty, aby si ich všimla.

Sklonila sa k nim a voľačo im povedala, pišťanie na chvíľu prehlušilo hudbu, keď sa upokojili, vytvorili kruh, držiac sa za ruky s ňou, točiac sa, absolútne ignorujúc rytmus. A ona sa smiala so zaklonenou hlavou a nechala, aby ju deti ťahali a ona im na oplátku vyplazila jazyk, škerila sa, híkala, keď sa deti rozjašili a preťahovali sa o ňu.

To bola Lena, ktorú som miloval, tá, ktorú videli všetci, ktorí nezažili pocit, keď sa na nich vyserie. Tá dobrá, láskavá Lena, milujúca deti, s dobrým srdcom a rozšafnosťou malého dievčatka. Keby tak tie decká vedeli, aká je v skutočnosti a aká dokáže byť zlá.

„Potrebujem vzduch!" vyhŕkla Alana a bola preč.

Nechala ma tam, topiť sa v Lene a v obrázku, kde bola obklopená upišťanými deťmi.

Bolo mi zrazu ťažko, keď tu nebola, keď nebola blízko, svet sa zmrštil a dusil ma, vytláčal z mojich pľúc kyslík.

Rozhliadol som sa, no nikde som ju nevidel. Bolo mi na vracanie.

„Som rada, že si nakoniec prišiel," ozvala sa pri mne Lena a ja som sebou mykol pri jej hlase.

Len som prikývol, bez rečí a pohľadom pátral po Alane.

„Vyzeráš oveľa lepšie,“ ozval sa Chris. To už som úplne stratil schopnosť triezvo uvažovať, nie pre jeho ruku okolo jej pásu, ale preto, že prišiel a snažil sa...

O čo? O dialóg?

Napriek tomu, že mi povedal, aby som nechodil ma prišiel potešiť rozhovorom, len aby vyzeral pred svojou ženuškou ako dokonalý mužíček?

Nasrať na nich! Alane niečo bolo a nevedel som, kde je a potreboval ju nájsť.

„Al?“ spýtal som sa nakoniec a Lena sebou mykla, neskryte švihla pohľadom na Chrisa, ktorý s mojim novým hlasom mal už tú česť.

„Myslím, že som ju videl vonku, pred reštikou." Fajn a ako sa k nej teraz dostanem?

Sú tam tie prekliate dvere, ktoré proste neotvorím.

„Zavolám ti ju," pokračoval Chris a Lena mu vrazila lakeť do brucha. Aj slepý by postrehol, že sa jej ten nápad nepáčil.

Cítil som sa, ako Alenka v ríši divov, nechápal som, čo sa to okolo mňa deje, prečo sa to deje, aj keď som si bol istý, že každý to vedel okrem mňa.

Bola späť, s úsmevom na perách ma odtiahla za ruky ďalej od nich bez toho, aby im povedala aspoň „Sorry, decká“ a zobrala ma von, na vzduch.

„De-je sa nie-čo?" staral som sa, no ona sa len usmiala, sadla si na schodík, nestarajúc sa o šaty a pokrútila hlavou.

Bolo mi blbo, poznal som ju, niečo bolo špatne a ona mi to proste odmietala povedať.

„No tak, mn-e to mô-žeš po-ve-dať." Zdvihla hlavu a pokrútila ňou, znovu sledujúc špičky svojich sandálov.

„Bolia ma nohy v tých hlúpych topánkach!“ zavrčala a hodila ich ďaleko od seba, na chodník vedúci k vstupu, pred ktorým sme boli.

Rozosmial som sa. Bolo mi jasné, že to nebolo to, čo ju trápilo, ale nebol som schopný rozšifrovať dôvod jej správania. Pokiaľ sama nechcela.

„Ta-ne-c?" navrhol som a ona prekvapene pozrela, usmiala sa, prikyvujúc.

Otvorila dvere a nechala ma vojsť prvého.

„Ka-šli na ne," koktal som, keď sa obrátila pre topánky. „Na-sa-daj, krá-ska, som t-voje voz-id-lo, pre dn-eš-nú noc."

Naklonila hlavu, no poslúchla a sadla si na moje kolená, prehadzujúc nohy cez opierku na ruky.

Oprela si hlavu o moje rameno a ja som sa cítil lepšie, keď bola blízko. Aj keď som vedel, že je niečo zle, vedel som, že tlačením na ňu by som aj tak nič nezískal a potreboval som ju, vďaka nej som nebol sám a dúfal som, že mi povie, čo ju bolí.

Raz, keď bude pripravená.

Dostal som nás na parket a len tak pohyboval páčkou do strán, aby sa vozík pohyboval. Sem tam nás otočil o tristošesťdesiat stupňov. A vychutnával som si ako sa ku mne tisla, pomaly vydychujúc do môjho goliera a pokožky odhalenej na krku.

„Prečo tak musia čumieť?" šepla zlomene a ja som pochopil.

„To ne-va-dí, ma-li-čká," šepol som je od líca a vysral sa na pohyb vozíka.

„To nie je fér. Chcela by som ťa zobrať niekam, kde by po tebe nečumeli, ako po príšere, dusím sa tu," vzlykla, moje srdce stiahlo.

„Som ok-ej, k-eď si tu," šepol som, znova nás roztáčajúc.

„Mohli by sme odísť preč," šepkala mi do krku, perami sa otierajúc o moju pokožku.

Zadrhol sa mi dych, boli mäkučké a šťavnaté, bol to úplne iný pocit, ako keď ma bozkávala na tvár.

„Ne-mô-žme, si hl-av-ná druž-ič-ka," pripomenul som jej.

„Kašlať sa na to, poďme preč, Stef, vidím ako ti pohľad na ňu ubližuje. Mohli by sme odísť a proste byť hocikde inde, len nie tu."

„Zo-sta-ne-me, Al!" rozhodol som a nemienil sa už o tom viac baviť.

Chcela protestovať, no stopol som ju pokrútením hlavy a rozbehol sa s ňou po celej sále. Zapišťala, omotala mi ruky okolo krku a natisla sa ku mne, sledujúc blížiacu sa stenu. Otočil som to v poslednej chvíli a ona sa zadúšala smiechom, búchajúc ma do hrude.

„Ty si taký blbec, Števo!" karhala ma, lapajúc po dychu, opierajúc si čelo o moje.

„Už ne-pla-č," poprosil som, venujúc jej malý eskimácky bozk.

Prikývla a ja som znova zatlačil na páčku, vystreľujúc nás na opačný koniec, ukončujúc efektívnym zatočením okolo vlastnej osy.

„Vysypeme sa, pre Ježíška, my sa vysypeme!" kričala.

Vedel som, že nie, mal som dosť času natrénovať si riadenie môjho vozíka, vedel som, ako na neho, aby bol bezpečný.

Kapela si dala prestávku a my sme sa museli prestať jašiť, poslušne sme sa vrátili na miesto k nášmu stolu a nechal som Alanu, aby do mňa naliala trochu džúsu, potom znova zetko.

„Čau kámo, vyzeráš dobre a ako vidím, si ako sultán s vlastnou Šeherezádou, no kto sa má lepšie ako chlap, čo sa nechá kŕmiť, ale ty si to vždy so ženskými vedel," objavil sa pri nás Viktor, člen mojej bývalej kapely.

Zasmial som sa a nechal ho, aby ruku, ktorú natiahol, znova stiahol.

„Myslel som, že vyzeráš horšie, z rečí čo som počul!"

„Keby si prišiel, ty, akože kamarát, vedel by si, ako som na tom a vedel by si, že ti ruku nepodám aj keby môžem."

„Boli sme za tebou, párkrát, ja aj Tibor,“ kývol hlavou k ďalšiemu bývalému kamarátovi, „no potom sme to vzdali, ale teraz sľubujem, že si spolu zájdeme na pivko, čo?" navrhol.

Mykol som plecom, bolo to jedno, aj tak som, tak ako on vedel, že neprídu.

Tibor si nás všimol a pohol sa k nám, omotávajúc ruku okolo jeho pásu. Tak fajn, aspoň niekomu to ešte stále klape.

„Ahoj kámo, vyzeráš dobre." Od bukvíc by to mal byť asi kompliment, ale ak to počujete za jeden deň stokrát a stále majú ľudia sklopený pohľad, je to ťažko uveriteľné.

„Môžme si prisadnúť?" spýtal sa Viktor,  len som mykol plecom.

Aj keď som bol nasratý pre veci, ktoré proste ovplyvnili, nemohol som ich poslať do riti, nedokázal som to. Nemohli za to, ako napríklad za to stvorenie na pódiu, čo sa tvárilo, že si ladí španielku a pri tom po nás pohadzovalo očkom. Samozrejme, že ja by som na ich mieste tiež ostal. Boli rovnako dôležitá časť kapely. Rovnaké sny a túžby po sláve.

Oprela sa o mňa hlavou a neprítomne ma hladkala po ruke, sledujúc deti pobehujúce po reštike. Bolo skutočne upokojujúce mať ju pri sebe.

Rozprávali mi veci, nedôležité pre môj život, pre ďalšiu existenciu, no nakoniec som súhlasil s tým, že zbehneme na pivo, bol som zvedavý, ako sa im bude páčiť držať mi pohár pri papuli a čakať, kým zo seba vytrasiem odpoveď na jednoduchú otázku.

Alana nalievala po troškách a než som si uvedomil, mali sme zetko vypité a ona sa smiala na všetkom, oči jej žiarili a bola prítulnejšia ako obvykle. Nestarala sa o stoličku, proste si vyliezla na moje lono a bola tam ako prikovaná, nesťažoval som sa, bol by som blbec.

Všetok čas, okrem malých prestávok na doplnenie tekutín, sme strávili na parkete a tancovali sme, niekedy to skôr pripomínalo slepého vozíčkara, inokedy opitého a inokedy, keď vstala z mojich kolien a chytila ma za ruky, tancujúc pri mne ako s malým deckom to bolo celkom vtipné.

Prikrčila sa, aby sa mohla otočiť okolo vlastnej osi a vyplazila jazyk na svoju matku, ktorá len pohoršene pokrútila hlavou s jemným náznakom úsmevu.

Jej matku som mal rád. Bola to milá ženská, pripomínala mi trochu Alanu, aj keď teraz toho nemali skutočne veľa spoločného. V kostýmčeku a vážnym výrazom tváre, ktorým nás sledovala, nemala okrem silnej podoby spoločné s malou jaštericou, točiacou sa okolo môjho vozíka, spoločné nič.

Pól noc bol čas, kedy sa zasa vyprázdnil parket. V niektorých regiónoch sa tomu vravelo odčepčenie, u nás to bolo s menšími ceremóniami, pozostávajúcimi len z jedného sladkého tanca pri svetle sviečok.

Všetko stíchlo, kapela hrala pomalú melódiu a všetci so zatajeným dychom sledovali divadlo pred sebou.

Musel som uznať, že dokonca aj mňa to dostalo. Svetlo sviečok, naukladaných na zemi do tvaru srdca, v ktorom tancovali natisnutí na sebe... A oni sa  k sebe mali, držali sa za ruky, ktoré mali medzi sebou zopäté ako k modlitbe. Pochopil som, že sa skutočne milujú. Nebola to iba krátka aférka, iba prestupná stanica. Keď sa k nej sklonil a niečo jej šepol, možno spieval s mojou náhradou a ona sa usmiala, nevnímajúc nikoho a nič. Pochopil som, že ja som ju tak nikdy nemiloval, ona mňa tak nikdy nemilovala, ak sme sa vlastne niekedy milovali.  

Chris sa tváril, akoby hľadel na to najkrajšie na svete, na anjela, tak ako som ja hľadel na moju maličkú. Pohľad mi automaticky skĺzol z tých dvoch na ňu, sedela opierajúc sa lakťami o stôl s bradou v dlaniach a sledovala ich. Tiež očarená.

Ja som však musel zatriasť hlavou. Bola krajšia, slabé šero sviečok jej dodalo na tajomnosti a aj keď som poznal každý detail jej tváre, srdce sa mi rozbúšilo z túžby prizrieť sa tej kráse bližšie.

Bola nadpozemská, s tou riavou vlasov, voňajúcou po kvetinách a pokožkou s nádychom vychádzajúceho slnka vďaka odrazu sviečok.

„Je prekrásna," šepla, venujúc mi pohľad. Nebola v tom zášť ani závisť, len pýcha mladšej sestry.

„Ty si om-no-ho kraj-ši-a," šepol som a ona sa zasmiala, tíšiac smiech dlaňou, aby nepokazila chvíľu novomanželom ani divákom.

„Ty jeden lichotník, neklam!" Capla ma hravo po ramene a ja som zostal ako obarený, myslel som to smrteľne vážne a ona sa smiala.

Vysmiala ma.

„Sk-uto-čne!" upozornil som ju a ona sa znova zamerala na mňa, s prekvapením v tvári.

Odvrátila hlavu bez reakcie, znova sa sústreďujúc na svoju sestru.

Potlesk ma prebral a svetlá oslepili. Mladý párik sa vrátil na svoje miesto. Lena bola celá ufňukaná a Chris celý vysmiaty, majetnícky si ju držiac blízko seba.

„To bolo fakt krásne, že?" vzdychla.

 Bolo, aj keď som väčšinu času venoval jej.

Ľudia sa znova vrátili na parket, tých pár, čo ešte mali silu alebo chceli si ešte zatancovať s nevestou.

My sme zostali na mieste a napchávali sa. Teda ona nás napchávala, torta bola podelená a každý dostal kúsok, samozrejme, Alana vedela, že ja zbožňujem čokoládovú, tak nám doniesla dve a kŕmila nás.

S plnou pusou a úškrnom bola proste na spapanie. Nestarala sa o špinavé ústa a ja som sa pristihol, zasa raz, ako urputne premýšľam, aké by to bolo zbozkávať tú čokoládovú penu z jej tváre.

Práve som bol na rade so svojou porciou, keď sa objavila Lena s miernym zamračením.

„Môžeš na chvíľu?" spýtala sa chladne, venujúc mi jeden odmeraný pohľad, tak to bola zmena, ešte pred pár hodinami sa usmievala a bola samé milé slovo.

Alana prikývla, utrela ma, švihla rýchly bozk na tvár a odkráčala.

Bola však preč príliš dlho a už aj decká omrzelo sa na mňa škeriť a ja som stratil všetky možné nápady ako zohyzdiť svoju tvár grimasami, aby som ich pobavil. A tak ma napadlo, že by možno nebolo zlé, ak by som vyšiel von z časti, kde sa konala oslava a prešiel sa po malej vstupnej hale.

A áno, chcel som vedieť, kde sa toľko tára Alana.

Nebol to dobrý nápad, uvedomil som si to hneď, ako som začul Lenu a Alanu ako po sebe vrčia. Vrátil som sa trošku späť, skrývajúc sa za stenou, aby som mohol počúvať ako malý špeh a zasiahnuť, ak by Lena začala byť priveľmi drzá. Neviem presne, čo som chcel urobiť, možno jej prejsť po jej črievičke kolesom od vozíka. Alebo sa možno spoliehal na skutočnosť, že keď sa tam objavím prestane dobiedzať.

„Proste si nemyslím, že je vhodné, aby si sa tak chovala, pozri, on nie je dosť dobrý," vrčala Lena, ja som si dokonale vedel predstaviť jej ksicht, skrivený odporom.

„Samozrejme, spomínam si, keď si mi tvrdila, že to ja pre neho nie som dosť dobrá a na dôvažok si vystrčila kozy a riť a našpúlila hubu. Aj napriek tomu, že si vedela, čo k nemu cítim, kurva, bola si jediná, ktorej som to povedala a predsa si mi to urobila! Tak teraz prepáč, už nemám čo riešiť, vraciam sa dnu. A ty bež za svojim milovaným mužíkom, to je to, čo si chcela, nie?" vrieskala Alana spôsobom, aký som nespoznával.

Jej chrapot bol silnejší a hnev v hlase ho zintenzívnil snáď na maximum.

„Len nechcem aby si sa trápila. Ide mi o tvoje dobro," šepkala Lena zronene a ja som tušil, že je to len čisto herecký výkon.

„Samozrejme, aj pred rokmi šlo len o moje dobro, ak nie ty, tak iná, že?"

„Bože, myslela som, že toto už máme za sebou, Ali, ale si stále naivné, hlúpe decko, nikdy na teba nehľadel ako na ženu, vždy si bola len jeho malý anjelik, to je všetko!" A mne to začalo konečne všetko dávať zmysel, celý ich rozhovor.

„O tom ty nemôžeš vedieť absolútne nič, ako sme na seba pozerali predtým, drž sa ďalej, keď si ho už prinútila sa sem trepať, aby videl aký spokojný a dokonalý život plný lásky ťa čaká v náručí jeho najlepšieho priateľa. Nechaj ma byť s ním!"

„Nenútila som ho, bolo to jeho rozhodnutie a určite nebránim tebe, nikdy som nebránila, len som si myslela... Ja a matka si myslíme, že by si nemala strácať čas. On teraz vysiela úplne popletené signáli, sestrička, ver mi, ako náhle sa postaví na nohy, ak sa niekedy postaví... Zabudne na všetko a skočí na prvú, ktorá sa o neho obtrie a bude mu absolútne jedno, či si tam, nablízku. Teraz si myslí, naznačuje ti, že by ťa mohol milovať, ale ver mi, časom ho omrzíš. A bude ťa to bolieť, on má rád divoké dievčatá a ty s tým tvojím pomalým šuchtaním životom si možno dobrá priateľka, ale nie partnerka." Musel som sa zhlboka nadýchnuť, ako som videl pred očami červenú hmlu, bolo možné, že by som sa do nej rozbehol a zrazil ju. Skutočne, bez debát, bez ľútosti.

„Hej, samozrejme, ty máš s tým fakt skúsenosť," odfrkla si Alana a počul som klopkanie opätkov. Mal som byť pristihnutý, každou chvíľou a nedokázal sa ani pohnúť od jedu.

„Alana prosím!"

„O čo, dopekla? O čo ma teraz prosíš? Aby som sa na neho vykašľala tak ako vy ostatní? Choď do riti, Lena a drž sa ďalej, ak nechceš mať ten šesťdesiat eurový účes rozhádzaný do všetkých strán, neser ma!"

„Čo Rišo? Hm, viem, že ti volal a snaží sa o druhý pokus."

„Neverím, že sem pletieš Richarda, toho, čo ma podvádzal, toho, čo si do postele ťahal iné skôr, ako mu stihla vychladnúť po mne, prečo do toho pletieš práve jeho? Nebola si to ty, čo chcela práve jemu rozbiť hubu za to, čo mi urobil? To ti až tak vadí predstava, že by som bola s tvojím bývalým? Nemaj strach, Lena, nestojí o mňa, tak sa upokoj a povedz mamke, že ma má na háku. Jasné? Kapišto? Ak je to všetko, čo si chcela, ak je vytočiť ma do zúfalstva to, o čo si sa pokúšala, gratuluj si, sestrička, vráť sa k mužíkovi."

„Nikdy z neho už nebude stopercentný chlap, nemá ti čo ponúknuť, ale dobre, na tvojom mieste by som sa začala modliť k tomu tvojmu Ježišovi, aby nikdy nebol úplne okej, inak ti zas zlomí srdce."

„Zasa? Zasa? Nemal kedy, ty si sa o to postarala, ukradla si mi ho a potom mi ho takmer zabila! Ty bezcitný debil!"

„Ty mi to nikdy neodpustíš? Ale no tak, on začal flirtovať so mnou, nie naopak, ak by ťa chcel, nikdy by so mnou neflirtoval a nebola to moja vina, nič z toho, Chris vraví, že tú noc sa kĺzalo a ty vieš, že sa dostal do protismeru kamión, nie naopak.

„Poslednýkrát sa pýtam, je to všetko?"

„Nechcem sa pre neho s tebou hádať, už sme sa predsa kvôli nemu hádali viac než dosť, prosím, len chcem pre teba to najlepšie, on ti nedá absolútne nič, iba ti ublíži."

„Opakuješ sa, Lena, viem o ňom všetko, poznám ho a on by mi nikdy neublížil. A ak aj, tak to nemení nič na tom, čo k nemu cítim!“ Poznal som ten tras v jej hlase, bola chvíľu pred plačom a aj keď som skutočne chcel za ňou ísť, nemohol som, nie pokiaľ tam bola tá mrcha.

„Ak je to už všetko, tak by som bola rada, ak by si už konečne vypadla a nechala ma samú. Opakuješ sa už dvadsať minút a ja už nemám silu ti opakovať, že sa nemusíš báť a ani matka. Vďaka tebe zostanem navždy len jeho kamarátka a sestra jeho bývalej, ty si sa postarala dokonale o to, aby nebol môj. Nikdy!" Takmer som sa skotúľal z vozíka, oni sa skutočne hádali pre mňa.

Nie, nebol som debil, tušil som, že to je o mne, len sa tomu ťažko verilo. Ale aj keď boli tie slová z Alaniných úst plné jedu a hnevu, spôsobili mi malú arytmiu a ja som túžil zovrieť jej telíčko v náručí a celú ju z bozkávať.

„Ali, ja som nechcela, aby si plakala, no tak, zlatíčko," chlácholila ju Lena jemne.

„Nevrav mi tak! Nenávidím to! Si to najhnusnejšie stvorenie na svete. Chcem, aby si mi zmizla zo života už konečne navždy! Nenávidím ťa, pre neho, pre mňa a pre tvoju sebeckosť! Dúfam, že  Chrisa zničíš a on pochopí, aký bol debil, keď si ťa viazal na krk!"

Ticho, čakal som, že na to Lena niečo povie, no mlčala, po pravde by som skutočne ani ja nevedel, čo na to povedať.

Klopkanie opätkov sa blížilo a ja som sa márne pokúšal dostať cez klembu späť do miestnosti, narazil som zadkom vozíka do steny a bol pristihnutý mojou bývalkou.

„Drž sa od mojej sestry ďalej, ničíš jej život!" vrčala ako zmyslov zbavená so stopami sĺz a vydupala si cestu dnu.

Mala sčasti pravdu, ale tieto drámy vyvolala ona, nie ja, mohla táto noc skončiť úplne bez problémov, bez zbytočných slov, ktoré budú obe mrzieť, keď vychladnú.

Pohol som sa dopredu, za Alanou. Vedel som, že ma bude potrebovať, vždy sme na seba pôsobili upokojujúco.

Našiel som ju v rohu, s kolenami pritisnutými k brade. Riasenku mala roztečenú po celej tvári a potíšku popoťahovala.

„Choď preč! Chcem byť sama!" zavrčala, keď zdvihla pohľad.

„Al..."

„Nepočul si? Dopekla, nechaj ma tak! Neslieď!"

Pokrútil som hlavou a znova sa o kúsok priblížil, no ona vystrelila zo svojej skrýše, prešmykla sa okolo mňa a bez toho, aby sa po mne ohliadla sa stratila za ťažkými presklenými dvermi, ktoré som nemal šancu otvoriť a ona to vedela.

 Vedome odo mňa utiekla a ja som len sledoval jej postavu, vzďaľujúcu sa v tme zle osvetleného chodníka.

Pozbierala topánky, ktoré tam hodila poobede a sadla si na obrubník, chrbtom ku mne.

Vedel som, že bola na mňa nahnevaná, pre Leninu pripomienku, že som ju nikdy neľúbil, že som ju vnímal ako malé decko. Ale nepáčilo sa mi, že ma od seba odháňa bez toho, aby som jej to mohol vysvetliť.

Aby som jej mohol povedať, že teraz už viem, že to bola chyba. 

Potrebovala čas, to bolo všetko, Lena jej pripomenula všetko, čo sme jej urobili, keď som bol slepý a predpojatý a vek sa mi zdal dôležitejší ako sila citu.

Len čas, to je všetko! šepkal som si, klamúc sám seba. Dúfajúc, že je to skutočne tak.

Tak prekliata dráma, nikdy som nevedel ako riešiť takéto situácie, blbé, kde ja som bol jadrom problému, nikdy som však nemyslel, že budem niekedy dôvodom Alaniných sĺz. Nikdy som jej nechcel ublížiť.

Nie vedome! 

Pred rokmi, keď som to dával do kopy s jej sestrou, nepovedala ani slovo, bola rovnaká, usmievavá, úprimná, prítulná, kamarátska, pokračovali sme tam, kde sme prestali.

Ak by mi naznačila, že jej vadí moje stretávanie sa s Lenou, cúvol by som. Bola pre mňa viac ako čokoľvek na svete, ako hocktorá žena, bola priateľ.

Pokazil som to a ani som si to neuvedomil.

Nevedel som, či bolo dobré, že som si to vypočul alebo by bolo lepšia, ak by som to nikdy nemal možnosť počuť.

Ale asi som si zaslúžil ten pocit na hrudi pre Alaninu bolesť, aspoň som konečne plne pochopil jej nezvyčajné správanie dnes a zakaždým, keď bola Lena nablízku. Potreboval som sa k nej dostať, povedať ako hrozne ma mrzí čas, čo som premárnil, ako ju potrebujem, túžim po nej a milujem.

No ona bola za hrubými, kovovými, vchodovými dvermi a ja s mojimi prekliatymi chromými rukami som sa nedokázal dostať k nej.

Potreboval som sa k nej dostať, vykoktať zo seba pravdu.

Zúfalo som hľadel na malú postavu cez presklené dvere a snažil sa silou mysle tie prekliate dvere otvoriť. Nenávidel som sa, nenávidel som všetko, ešte aj vzduch, čo som dýchal, každú molekulu, ktorú som nemohol ovplyvniť, tak ako svoje telo. Každý nádych, ktorý som nemohol využiť na slabiky, vysvetľujúce jej všetko. Celý tento prekliaty večer, zistenia čo mi priniesol, s ktorými som sa jej mal ja zveriť už dávno, pred touto maškarádou, ktorú pripravila Lena a jej matka.

„Potrebuješ pomôcť?" Objavil sa pri mne Chris a ja som mu nevenoval ani pohľad. 

Nech ide do prdele. Vedel som, že ho poslala jeho žena, aby ma dostal od Alany. Ale mohla mi vyliezť ona aj jej mater a aj Chris a každý.

Alana len potrebovala čas, upokojiť sa, ona príde, vždy za mnou príde. Nemohla ma opustiť aj ona, to bolo nemysliteľné, šialené.

„Poslala ma Lena, mám skontrolovať Alanu, vraj sa nepekne porafali, no nechce mi povedať prečo," oznámil mi, sledujúc Alanu, rovnako ako ja.

Klamal? Musel predsa vedieť, že jeho svokričke, milujúcej Boha, sa nepozdáva budúcnosť jej dcéry s kriplom po boku, čo by ju nezabezpečil tak, ako jej staršiu dcéru rocková hviezda.

„Pustím ťa za ňou, ale ty mi musí sľúbiť, že to na mňa nepovieš mojej žene. Nechcem mať medové týždne na suchu," zavtipkoval a dokonca sa usmial.

Ak by som nebol zúfalý z túžby dostať sa k Alane, asi by som mu napľul do ksichtu. On si ešte kládol ultimáta.

To posledné, na čo som mal chuť boli jeho vtipy o medových týždňoch bez sexu.

S mojou bývalkou, to mu akosi unikalo.

Ale nenaštval ma tak tým, že šlo o moju bývalku, ako skôr princípom. Každý normálny človek by sa držal od rozhovorov na tému: Ja si s tvojou bývalou užívam, pokecajme komu lepšie vyfajčila...

Otvoril mi tie prekliate dvere a vystrelil som von bez pozdravu, bez ďakujem. Necítil som sa preto zle, srať na neho aj na ňu!

Vrana k vrane. 

Zdvihla hlavu a znova ňou zatriasla.

„Je to taká mrcha, Stef, nechcela som byť na teba zlá," šepla s pohľadom upreným do mojej tváre.

Kývol som hlavou a poklepal prstami o opierku. Pochopila, nechala topánky topánkami a vyliezla na môj vozík, omotávajúc mi ruky okolo krku.

„Mám ťa rád, ne-pl-a-č. Po-ve-dz, čo ti ur-obi-la?" Nevedel som, prečo mám potrebu hrať sa na debila.

No predstava, že jej hodím do ksichtu, že som odpočúval sa mi nepozdávala.

Mohla sa nahnevať, mohla sa zaťať alebo dokonca sa cítiť pri mne trápne a to by bol  koniec nášho sladkého, ľahkého spolunažívania. Stratil by som ju.

Bol som zbabelec a chcel, aby mi to povedala sama. A ja som bol pripravený urobiť všetko, aby som dokázal jej sestre a matke, že nie som také nič a dokázal by som sa o ňu postarať, dať jej spokojný a pekný život. Nie hneď, ale časom isto, zodral by som si pre ňu kožu z dlaní.

„V podstate nič, len mi asi stokrát zopakovala niečo, čo aj tak dávno viem," zatriasla hlavou a znova sa ku mne pritisla, vypúšťajúc roztrasený výdych.

„Ne-mô-že-š ju po-čú-vať, Al, ne-vie abs-olú-tne n-ič. Poď dn-u, ch-vej-eš sa a ja ťa ne-mô-že-m ani ob-j-ať, ne-mám ani sa-ko, kto-ré by som ti po-núkol." Snažil som sa o úsmev, no ona znova len pokrútila hlavou a schúlila sa do klbka na mojej hrudi.

„Že ma nikdy neopustíš!" prosila a ja som musel zatvoriť oči, aby som zahnal pálenie.

Ako som len mohol byť taký debil, ako som je to mohol všetko urobiť?

„Nikdy, budem s tebou, kým nás smrť nerozdelí. Si všetko krásne, čo mám, Goldie."