SVT - 6. kapitola

Autor: Iveta

KEĎ SA TOMU MUSÍŠ POSTAVIŤ

„Čo si jej urobil?" Krikom vtrhol do mojej izby môj dávny a stratený priateľ.

„Vitaj priateľu, komu som urobil čo? Pokiaľ si si nevšimol, nedokážem nič urobiť ani sebe, ale som rád, že si ma poctil svojou návštevou. Na stolíku mám tvoje prvé cedlo, môžem poprosiť o autogram?" Uškrnul som sa na neho a on sa zamračil, keď si všimol, že ja skutočne niesom schopný urobiť čokoľvek.

Môj brat a matka, ktorá v rukách držala záhradné rukavice, vtrhli do izby ako hurikán a ja som sa musel pre seba zasmiať.

„Mohol by si sa upokojiť? Alebo nie, lepšie bude, keď opustíš tento dom!" vyhlásil môj brat a ťahal Chrisa preč. 

Matka sa postavila pri moju hlavu, v snahe ma chrániť, čo bolo skutočne ponižujúce.

Žena so šesťdesiatimi kilami chráni dospelého chlapa, ktorý pravdepodobne váži tri štvrtinu z jej váhy. Skutočne som dúfal, že s tou váhou preháňam.

Preťahovali saako malé deti, keď ho môj brat strkaním do jeho ramien dostával von a on naopak, tlačením do tých jeho, prekonával vzdialenosť medzi nami.

Pokrútil som hlavou.  Bolo jasné, že mal niečo na srdci a súviselo to s Lenou. Predstava, že trpí ma hriala.

Áno, stal sa zo mňa hajzel. Každým dňom som sa k tomu blížil, nebolo cesty ako to zmeniť. Nedoprial som im šťastie.

A?

Oni mi nedoprajú odpočinok a rozhodli sa využiť neprítomnosť Alany a zbombardovať ma svojimi nežiaducimi návštevami.

„Do riti, nemyslel som, že to bude až takto," vydýchol, keď si vytrhol ruku z bratov hozovretia za rukáv a pohol saku mne.

„Mám ti rozbiť hubu, Tofi? Vypadni odtiaľto!" vrieskal brat.

Ja som sa zabával. Matka sebou mykla pri jeho kriku a pohla sa vpred ako Rambo, zvierajúc rukavice, špinavé od zvlhnutej zeminy.

Trošku divadla mi predsa nemôže ublížiť. Tragikomédia so všetkým, čo k nej patrí.

„Chcem sa s ním len porozprávať, viac mu už aj tak nemôžem ublížiť," upozornil a znova sa vytrhol bratovi z rúk.

 „Au, tak toto bolelo." Zatváril som sa ublížene a venoval mu pokrivený úsmev.

„Ty jeden bezcitný...“ vrhala sa po ňom moja matka, no brat ju zastavil objatím okolo pásu a ja som sa už skutočne zadúšal smiechom. Nemohli vymyslieť lepšie oživenie.

„Mama, prosím, choď preč, nech mu môžem rozbiť papuľu a nemusel sa báť, že pri tom buchnem aj teba!“ vrčal Roly, vytláčajúc matku z mojej izby.

Bolo to všetko tak na chuja, že ak by som sa nesmial, pravdepodobne by som ronil slzy.

Ako sa to vraví? Krokodílie?

Ja by som ronil pravdepodobne až slonie.

„Čo si jej urobil? Od včera len plače a trepe niečo o zrušení svadby! Dva mesiace pred termínom!" kričal po mne a bojoval s bratom, ktorý do jeho ramien tlačil a  bránil mu tak aby na mňa videl.

No aj napriek kriku som v jeho hlase počul bolesť a jeho oči boli chvíľu pred preliatím prvej slzy, aspoň som si to myslel.

V podstate mi ho aj bolo ľúto, v podstate.

Nech sa v tom vymácha. Tak aký je to pocit?

Poslala ho k vode pre výčitky svedomia. Svet nemohol byť krajší. Celú predchádzajúcu noc som premýšľal o nej a o všetkom, čo sa týkalo nás dvoch. Prišiel som na to, že mi je v podstate ukradnutá.

Po detailnom rozbore svojho vnútra v čase, keď sa vypli svetlá - keď mi ich matka vypla – som mal dosť času uvedomiť si, že som nahnevaný na neho, nie tak pre Lenu, ale pre hudbu, ktorú mi ukradol, pre úspech, ktorého som ja nebol súčasťou, tu sa prejavilo moje sebectvo. Túžil som byť tým slávnym a dievčata mi uctievaným, ja a len ja.

Nepovedal som jej nič (ako by som aj mohol).

Naznačenie, že má vypadnúť z moje izby, tak ako vypadla z môjho života, nie je v našom prípade situácia pre zrútenie sa. Nie pre ňu. To ona ma vymenila za funkčnú "sex mašinu".

„Musel si jej zahrať na city? Čo? Využiť svoj stav, že?" obviňoval ma, ako by som bol slávny a svoju slávu využil proti nemu ako zbraň.

To on využil proti mne všetky svoje zbrane. Keď som nemohol opätovať útok. Jasom ten ukrivdený, ten oklamaný a podvedený. Všetkými spôsobmi, ktorými vás váš takzvaný „najlepší priateľ", môže zradiť.

Za to, že je Lena hysterická krava ja už nemôžem.

„Pozri, chápem, že si na mňa nasratý. Máš právo, prebral som ti ju, keď si sa nemohol brániť, ale kurva, ak čakáš, že sa ti ospravedlním za to, že ju milujem, tak si na omyle," oznámil mi s vystrčenou bradou.

Mal som chuť mu napľuť do ksichtu. Akoby bola všetko dobro, čosa nám, mne a jemu (poradie je zoradené podľa časovej postupnosti), dostalo do života.

Akoby mi nič viac, ako prebratie skutočne dobrej šukačky, neurobil.

Mohol som sa zvysoka, na celú Lenu a jej dokonalé  telo, takých behalo po svete viac než dosť.

Bolo na čase to skúsiť. Už dlhšie som mal pocit, že by som to mohol dokázať.

„Ne-cha-aj-si-ju..."Brat stuhol, Chris sa prestal brániť a ja som sa zamračil.

Znel som ako mentálne retardovaný, ako hluchý, snažiaci sa prehovoriť. Bolo to otrasné. Strach prehovoriť mal skutočne svoje opodstatnenie.

Moje podvedomie mi to naznačovalo, že nebudem sexy hlboký, ale skôr otrasne huhňavý.

Bolo to prvý a poslednýkrát, čo som prehovoril, bol som si tým istý. Hen to počúvať neznesiem.

Bol som spevák, umelec, všetko sa zakladalo na mojom hlase. To, čo po mojom (ani hlas sa to už nedá nazvať) zostalo, bolo nič.

„Nie je vec, aby si sa rozhodol, že mi ju proste necháš!" upozornil ma.

On s tým musel mať skutočne veľa nazbieraných skúseností za posledných päť rokov.

Uškrnul som sa na neho, zdvíhajúc jedno obočie.

„Nie si hrozba, je mi ľúto, čo sa ti stalo, ale ona je teraz moja, nevzdám sa jej. Milujem ju. A budem si ju proste brať. Zmier sa s tým. Viem, že ťa pozvala na svadbu, ale bol by som radšej, ak by si nechodil."

Toľko k jeho „nie si hrozba“. Ak by sa nebál, ten predslov by si odpustil. Bez ďalších slov odišiel a ja som sa zasmial.

Nahlas.

Trpkosť musela znieť otrasne.

Ale hriala ma skutočnosť, že sa stále bál, že by sa Lena vrátila ku mne. Samozrejme som nebol taký úbožiak, aby som s ňou bol, ak by sa tak stalo.

V prvom rade, viem, že ho miluje a so mnou by bola, len pre pocit viny, výčitiek, možno pre pocit dlhu.

Som kripel, ale nie úbožiak.

V druhom rade som nemienil byť ako sup, ako hyena, uspokojujúca sa so zvyškami.

Predstava, že by som s ňou raz, niekedy, bol po tom, čo v nej bol on... Robilo sa mi zle.

To len jemu to zjavne neprekážalo, že si bral zvyšky, čo som nechal, ja.

Chcel som ho vytrestať, z mizivej časti pre Lenu, zo značnej pre jeho drzosť vojsť do mojej izby a vykrikovať, že ju miluje a že nie som hrozba a naznačovať, že som na nič. To o sebe môžem prehlasovať len a len ja.  

A hlavným, najhlavnejším dôvodom bola lúpež mojej slávy, financií, ktoré som mohol dať svojim rodičom a spríjemniť ich život luxusom, ktorým som im mohol poďakovať za krásne detstvo a lásku, čo mi dávali.

Bol som rozhodnutý, pôvodne, keď mi pozvánku nechávala na stolíku som tam nechcel ísť. Teraz si to užijem.

„Braček, ty rozprávaš, smeješ sa!" vyhŕkol môj brat, keď za Chrisom zatvoril dvere a vrhol sa ku mne.

Och, no na to som akosi nebol pripravený. Na jeho eufóriou skrivený ksicht a lesk v očiach.

Už dlhšie som mal pocit, že to nebude bolieť, rana bola zahojená, len rozumieť mi nie je, takže tak či tak neprehovorím už ani slovo.

Samozrejme, môj brat bol ako kukučka a ešte v tú chvíľu povedal matke, k čomu ma prinútil ten smrad pomlčka bývalý priateľ.

„Povedz ma-ma," prosila ma ako malé batoľa a ja som sa cítil ako totálny...Keď som pokrútil hlavou a ona sa zamračila. „No tak, prosím." Pretočil som oči.

„Ma-ma," hláskoval som a znelo to celkom dobre, keď som sa sústredil.

V očiach sa jej objavili slzy a objala ma okolo krku.

Fajn to by sme mali, rozprávam ako kokot, len sa z toho všetci nepoto to.

Netušil, som, že na seba tými tromi slovami, čo som venoval tomu hajzlovi, ušijem bič a oni budú všetci neustále chcieť po mne hlasné odpovede. Ich otázky, na ktoré bolo možné odpovedať pokývaním hlavy, boli nenávratne preč a jasom bol nútený počúvať to otrasné ňuhňanie, pripomínajúce umierajúcu veľrybu nonstop, keď mali chuť pokecať.

Podvečer sa u mňa objavil brat s jemným úsmevom.

Čakal som katastrofu, no on ma prekvapil, keď mi ponúkol možnosť zanechať super odkaz pre Alanu, ako som sa od neho dozvedel. Chodieval za ňou takmer každý deň.

Odmietol som.

Závidel som mu to. On mal tú možnosť doniesť jej do nemocnice pomaranče, čokoládu alebo čokoľvek, čo sa ešte zvykne nosiť, keď človek ide do nemocnice na návštevu.

Skutočnosť, že bola v nemocnici ma skutočne až zabolel. Netušil som to.

Brat mi opatrne, ako slabomyseľnému, predostrel skutočnosť, že mala ženské problémy, ktoré dlhú dobu odkladala na bok.

Nemusel som byť Einstein, aby som vedel, čo alebo skôr kto, bol tým dôvodom, aj keď som si opakoval, že to mohlo byť aj pre školu a strach z nemocnice a skalpela.  

Cysty na vaječníkoch. Už len to slovo znelo hrozne a aj keď ma brat ubezpečoval, že už je to dobre, nemohol som mu veriť. Nie, pokiaľ ju neuvidím znova v moje izbe s úsmevom na tvári.

Nevedel som presnú špecifikáciu, ale vedel som, že je riziko straty plodnosti, dokonca rakoviny prineskorom podchytení.

Ak by bola Alana neplodná, zničilo by ju to. Milovala deti a často mi rozprávala, že raz, keď stretne toho pravého, bude s ním mať celý futbalový tím.

Bolo mi hrozne z predstavy, že by sa jej sen nikdy nesplnil.

Jasom po deťoch síce nikdy netúžil, ale bol som presvedčený, že sú chlapi, čo ich chcú. Možno by som aj ja chcel, ak by som stretol dievča, ktoré by som bezhlavo miloval, ktovie.

Nádor to nebol, brat mi prisahal, keď som prekonal svoju averziu k vlastnému hlasu a prehovoril.

Keď som sa ho spýtal na jej plodnosť, bol červenší ako jabĺčko z obrázku a krútil hlavou, že na tak intímne otázky sa jej skutočne nepýtal.

Moja chyba, príliš osobné. Mohlo ma napadnúť, že môj dvadsaťdvaročný brat sa jej nebude pýtať na funkčnosť jej ovarii. 

Nechal som ho ísť, aby nebola príliš dlho sama a nečakala ho.

Nenávidel som skutočnosť, že sa ma nespýtal, či nejdem, či ma nemá vziať. Nenávidel som skutočnosť, že som na niečo také musel čakať a proste nemal tú možnosť vstať a ísť.

Nenávidel som to.

Všetko!

Nemal som odvahu mu to navrhnúť sám. A on, samozrejme, na niečo také nepomyslel. Videl som ako na ňu hľadel, ako o nej rozprával, bol do nej hotový.

Samozrejme, že s ňou chcel stráviť čas bez spoločnosti kohokoľvek.

A ona, samozrejme, nevedela, že už to viem. Mali zakázané ma zaťažovať, jej zdravotným stavom. Hlupáčik môj, teda už pravdepodobne môjho brata, týždeň je dlhá doba.

Ona je príliš jemná a nežná, ľahko sa do nej chlap zaľúbi a ona sa môže ľahko zaľúbiť do fešáka a dobráka, akým môj brat bol.

Boli ako stvorení jeden pre druhého. Nebolo čo riešiť.

Mal som byť rád z predstavy, že by tvorili pár. Nemohol som však, mne z neznámych dôvodov.