SVT - 4. kapitola

Autor: Iveta

KEĎ ZMRZLINA TI DUŠU ZAHREJE

Snažil som sa nepôsobiť strnulo, keď v nedeľu prišla s jemne napuchnutými očami a ja som premýšľal, ako sa asi zabavili. Či jej dal bozk. Jeden? Dva? Viac? Páčilo sa jej to? Stretnú sa ešte mimo nášho domu? Tá láska v maminých a otcových očiach bola preto, že s Rolym pracovali na vytvorení páru?

Nebolo dôležité nič z toho. A predsa som sa trápil a ona ma poznala, s úsmevom mi chcela vložiť bozk na tvár, aby zmazala chmáry z tváre. No odtiahol som sa.

Ako malé decko.

„Urobila som niečo?" Jej vykoľajený pohľad bol sladký, ale ja som sa chcel hnevať.

Nepovedala mi o tom.

Že s ním bola.

Čo znamenalo jedine to, že mala čo skrývať.

Nechcel som sa zamýšľať nad tým, čo skrývala.

„Boli sme si len zatancovať. Je presvedčený, že potrebujem niekoho s kým sa porozprávam aj o iných veciach, ako o ošetrovaní pacientov a otázkach na teste." Nevinne mykla plecami.

Mal pravdu, vedel som to.

„Nebolo to rande, jasné? Nedali sme si ani pusu na tvár. Proste sme si šli spolu zatancovať a potom ako správny gentleman ma zobral domov."

„Nemusíš mi nič vravieť!"

„Už teraz, čo, ty chudáčik." Ten hajzel dobiedzal a ja som ho nevedel vypnúť.

Sedela na kraji mojej postele a hrala sa s prstami na mojej ruke.

„Myslím, že on tiež potreboval vypadnúť. Je na neho kladený veľký tlak, ako v škole tak doma. Tebe to možno nepríde, ale váš otec si vynahrádza na ňom tvoju neúčasť. Nemá to ľahké. Otec ho komanduje a vylieva si na ňom zlosť a depresie. A jeho tiež neuveriteľne položilo to, čo sa ti stalo. Roly je na tebe závislý, si jeho veľký brat. Aj keď to nedáva najavo, miluje ťa. Je bez seba z tvojho prebudenia. Mal si ho vidieť, ako sa smial. Ani neviem kedy som ho videla skutočne sa naposledy smiať." Jej zasnený pohľad mi trošku ubližoval. Nevedel som si to vysvetliť.

Bolo dosť  možné, že to bolo mojou sebeckosťou a majetníckosťou. Nikdy som sa o ňou nemusel s nikým deliť.

Vždy bola pri mne, keď som ju potreboval. Teraz randila s mojim bratom a v očiach mala ten lesk po úspešnom rande.

Myslím, že to bol dôvod prečo som zúril. Nebol som zvyknutý deliť sa.

O ňu.

Dnes zostala dlhšie a ja som si ju užil. Sedela v hojdacom kresle a predčítavala mi Komu zvonia do hrobu.

Moja obľúbená, aj keď som ju už mal prečítanú asi stokrát, nemohol som sa jej dosť najesť. Každý má svoju best, ktorú môže vždy a za každých okolností. A ona sa ma akýmsi spôsobom dotýkala. Nevedel som presne čím, poznal som ju, hlavnú myšlienku, dej. A predsa v tom bolo niečo zo mňa. Nechcel som nad tým premýšľať.

A tak som so zatvorenými očami vnímal len jej hlas a zabával sa po tajme pri malých zmenách tónu hlasu pri dialógu. Bola rozkošná.

Randiaca s mojim bratom...

Predstava ako sa z mojej malej lastovičky stane moja švagriná ma vydesil.

Samozrejme, nemohol som do toho zasahovať. Nie len pre neschopnosť vyjadriť odpor s danou situáciou slovami, ale aj pre to, že som oboch miloval.

Ak mali byť spolu šťastný tak nech. Nech sú. Aspoň niečo dobré by mohlo moje utrpenie priniesť.

Vytvorenie páru z dvoch milovaných osôb.

Krása vzniknutá zo spoločnej bolesti.

Zostala celý, celučičký deň. Ani raz sa neobjavil môj brat  a ona ho nevyhľadávala.

Pomohla mi pri jedení, teda nakŕmila ma, čo som si prvýkrát užil a spolu sme sa smiali.

Nikdy som si nemyslel, že pri kŕmení, ktoré bolo inak ponižujúce, bolestivé (duševne, egocentricky) by som sa mohol pobaviť. 

Ale s ňou som sa zabával.

„Nebuď durďoš lebo nedostaneš!" zabávala sa, krúžiac okolo mojich úst lyžičkou.

A ja som sa durdil. Nebol som ale decko, ktoré nalákajú na krúžiacu lyžičku okolo úst.

Strčila si zemiakovú kašu s  troškou pomletého mäsa do úst a zamľaskala.

„Dobrú chuť, kľudne celé, mne to nevadí."

„No tak, ak si dáš, zoberiem ťa zajtra na výlet. A nemyslím záhradu." Zakývala obočím.

Bez váhania som otvoril ústa. Predstava, že sa dostanem ďalej ako na dvor bola lákadlom. Už som si ani nepamätal ako vyzerá námestie.

„Tak vidíš, aký si šikovný." Cmukal mi pusu na nos a venovala krátky eskimácky bozk.

Zvládol som do seba dostať pár lyžičiek, ale šlo to ťažko.

Robil som to skôr pre ňu ako pre výlet, keďže sa k nemu nevyjadrila. No pri každej zjedenej lyžičke vyzerala spokojne a ja som jej chcel robiť radosť. 

A potom mi to docvaklo.

Zajtra, zajtra mám cvičenie v nemocnici, to nie je dobrý nápad. Nebudem schopný ničoho okrem postele. 

Prišla poobede hodinku pred odchodom do nemocnice. To som už "stepoval" pripravený na cestu.

„Ďakujem, že pôjdeš, skutočne," ďakovala moja matka a ja som sa zamračil.

Nemala s tým vôbec za ňou prísť. Väčšinou so mnou chodil otec. Matka bola raz. A už nikdy nechcela ísť. Otec sa netváril príjemne, ale zvládal to.

Prečo, preboha, súhlasila aby šla Alana? To dievča bolo neha samo. Nechcel som, aby ma videla pokoreného so slzami stekajúcimi po mojich lícach a už vôbec, ale vôbec som nechcel, aby ju pre mňa bolelo srdce. Vedel som, že to tak skončí. Poznal som ju.

Bola anjelom, ktorého mi Boh zoslal z neba ako predzvesť temných čias osudu. Nemala nikdy vidieť nič špatné a bolestivé. A Boh mi je svedkom, že tie cviky boli všetko, len nie pekné divadlo.

„Bude to v pohode, postarám sa vám o neho a donesiem ho domov," sľúbila s úsmevom a v jej tvári bolo odhodlanie a nebojácnosť.

 Bola budúci fyzioterapeut, musela vedieť čo ma – nás – čaká (znelo to krajšie, keď som to peklo mal s kým zdieľať).

Možno som ju podcenil, jej silu. Možno mi nakoniec bude oporou a ja sa aspoň prinútim nefňukať ako slečinka, čo si zablatila nové črievičky.

A tak som ju nechal, aby ma odtlačila do nášho auta. Bola to malá dodávka s miestom pre môj vozík bez toho, aby ma museli prekladať na sedačku. Proste tam bol mostík a ja som si v pohodlí sedel vzadu, pripútaný k boku auta.

Nechcel som vedieť koľko tá sranda (môj osobný mikrobus) stála.

Sadla za volant, pripútala sa a venovala mi rýchly úsmev do speťáku. Bolo celkom zvláštne sledovať ju za volantom.

Pamätal som si ju ako šestnásťročné dievčatko, čo malo strach sedieť na mieste vodiča, keď som bol pri nej a teraz so samozrejmosťou sadne za volant upraví si vlny, typicky ženským spôsobom našpúli na mňa pusu a proste naštartuje.

Bola silnejšia ako som si myslel. Neviem, čo som očakával. Asi, že sa už nikdy ani k autu nepriblíži. No ona fakt šoférovala dobre. Dokonca sa rozčuľovala na tých istých miestach, kde ja.

Myslel som, že proste po tej havárii bude mať blok a nenasadne už viac do auta. Ona si urobila vodičák a je pirátom diaľnic. S jej biblickým slovníkom vulgarizmov, zahrňujúcich skôr slová ako prekliaty, do kelu, krava, osol. Od nej sa človek často nedočkal vulgarizmu v pravom slova zmysle. Vždy ma bavila práve vtedy, keď sa to stalo a jej ušlo ozaj špatné, nepekné slovo a ona si s vypleštenými očami pricapla dlane k ústam, kmitajúc pohľadom okolo seba, či ju niekto nezačul.

Ako som povedal, anjeli nehrešia, nie sú krutí, neprajní a vulgárni.

„Deje sa niečo? Prečo tak hľadíš?" venovala mi krátky pohľad do speťáku a ja som sa len usmial a pokrútil hlavou.

„Nechcem aby si ma videla pri naťahovaní mojich prekliatych svalov, Goldie, to je všetko."

Keď som videl fyzioterapeuta, podvedome sa moje telo zachvelo. Bola to akási reakcia môjho podvedomia na blížiaci sa prísľub bolesti.

Nemohol som utiecť, teda mohol, ale jediné, čo by som získal by bolo, že by som stratil možnosť niekedy stáť na nohách a moja mužská ješitnosť nemohla zniesť ani pomyslenie, že by som bol taký slaboch a zložil sa pre trochu pálivej bolesti svalov.

A tak som sa usmial, sledujúc ju ako sa privítala s fyzioterapeutom, ktorý ju objal, potľapkal po hlave a o voľačom diskutovali. Bohu prisahám, že to bolo v inej reči ako je na našej planéte. Nerozumel som ani slovo.

Nakoniec ma položil na podložku a Alanu poslal ďalej. Vraj aby videla, ako na to.

A ja som zaťal zuby, pripravený na bolesť, keď mi sval po svale začal naťahovať. Pálenie a pocit trhania v mojich nohách a rukách sa však po chvíli stali neznesiteľnými. Aj keď som si mohol fakt gratulovať lebo som vydržal dlhšie a väčší uhol ohnutia, ale ten ufunený dedek našiel sklon, v ktorom to už moje svaly nedali a ja som vypustil prvý ston.

Alana oproti mne, nie ani dva metre ďaleko, bola zabudnutá ako celý okolitý svet, keď mi chlap skladal nohy a ruky do rôznych polôh, vyťahoval ich z kĺbov a potom ich naopak vtláčal. Drvil medzi svojimi prstami.

Zaboril som hlavu do žinienky a hrýzol si do pery. Nebudem kričať, nebudem kričať.

Človek by si myslel, že po pravidelnom cvičení človek získa ako takú pružnosť a už to nebude bolieť ako ďas. Mýlil som sa, čím viac som cvičil tým viac to bolelo.

Skutočne som premýšľal, či to nie je tým, že je niečo špatne. Nebolo predsa normálne, aby to stále bolelo.

Ďalší tichý ston opustil moje pery, keď mi ruky stočil za chrbtom, ťahajúc každú k ramenu tej druhej.

„Dosť!" výkrik uplakaného dievčaťa zastavil krutosť môjho mučiteľa a mňa vrátil do reality, kde sme boli.

Kde bola.

„Lana, no tak, toto nikomu neprospeje," varoval ju plešatý vypracovaný týpek a znova sa chopil do ťahania mojich rúk.

„Myslím, že na dnes stačí, ak ho teraz pustíte, nič sa nestane, nebude o nič ohybnejší ani neohybnejší, ako keď sme sem prišli, je to len jedno prekliate cvičenie," nástojila, zrazu stojac pri mojej hlave s dlaňami mi odpratávajúc spotené pramene vlasov z tváre.

„Ako chceš robiť túto prácu, dievča, keď nezvládneš základ? Tento chlapík vie, že to musí zvládnuť a zvládne to. Nepodceňuj ho," obvinil ju, no ja som vedel, že ona ma nikdy nepodceňovala, verila vo mňa ako nik. Len ju pohľad na moju bolesť rozhádzal a ona stratila kontrolu.

„Ostatným vykrútim trebárs krk ak im to pomôže, len už ho nechajte na pokoji, iba pre dnes." Hlas sa jej chvel a s dlaňami na mojich tvárach sa skláňala, akoby ma snáď mlátil do tváre a ona kontrolovala škody.

Usmial som sa na ňu a pokýval hlavou. Nevedel som presne k čomu, ale nesúhlasil som so všetkým čo sa mi dialo, tak to bolo zrejme jedno.

„On tieto naťahovačky potrebuje, vieš to, zlato, myslím, že by bolo dobré, ak by si nabudúce už nechodila. Takto ho pripravuješ o zaplatený čas na cvičenie."

„Súhlasím s vami, nie je dobrý nápad, aby som sem chodila. Mám chuť vám urobiť to isté, čo je šialené lebo viem, že mu vlastne neubližujete úmyselne..." odmlčala sa a bozkala ma do vlasov, šepkajúc slovíčko ospravedlnenia.

„Pomôžte mi, prosím, s ním, prezlečieme ho a ja si ho vezmem domov." Rozhodla a v tej chvíli ukázala, že je skutočne dobrá v tom, čo robí a že aj štúdium svojho budúceho živobytia berie fakt vážne.

Jej malé ruky ma chytili tým odborným spôsobom, akým ma chytal Boris a tu tento, ktorého meno som si nedokázal zapamätať a proste ma zdvihla do sedu bez toho, aby zafunela alebo jej puklo v krížoch.

S roztrasenými rukami vybrala zo športovej tašky suchý uterák, vyzliekla mi mokré tričko a bez rozmyslu mi začala sušiť telo mokré potom.

Sledoval som ju, prvýkrát sa ku mne chovala takto, ako k pacientovi, ktorý je neschopný sa o seba postarať. Cítil som to z každého jej dotyku, až cudzieho, pri sušení môjho tela. Pri obliekaní sa ma takmer nedotkla a ja som ju sledoval a premýšľal, či takto pristupuje ku každému svojmu pacientovi. Nebola ten typ človeka, čo by s človekom zaobchádzala ako dajaký robot. Bol som presvedčený, že proste bola príliš vykoľajená.

Jej šikovné ruky mi upravili tričko na páse, keď ma fyzioterapeut položil do vozíka a ona mi vyložila nohy na opierky  a s tichým majte sa odtlačila preč.

Nepovedala ani slovo. A ja som sledoval cestu a modlil sa, aby ma niekde nevykopŕcla. A ja sa nevysypal na zem ako vrece zemiakov. Našťastie sa to nestalo a my sme sa drkotaním dostali k nášmu autu, kam ma bez jediného varovania vyhupla, pripútala pásom vozík a jedným ťahom nechala posuvné dvere, aby sa s treskotom zabuchli. 

Nastúpila stále rozzúrená. Skutočne som nerozumel prečo. Veď si robil len svoju prácu.

Znelo to neuveriteľne aj pre mňa samého, ale pomáhal mi.

Zapla si pás, naštartovala a ja som sa začal modliť otčenáš a zdravas pekne pomaly a zreteľne, aby im náhodou neušlo, že ich prosím o pomoc pri ceste domov. Nie pre mňa, ja som bol kripel, bolo mi tri päť, ak by ma rozhádzalo po celej ceste. Len ona musela byť v poriadku.

Jej malé ruky zovreli, koženkou potiahnutý volant a z celej sily si začala trieskať hlavu o jeho vrch.

Vytreštil som oči a skutočne nenávidel, že ju nemôžem zastaviť pri samo poškodzovaní.

Prestala, vypla motor, rozopla si pás a s ručičkami objímajúc opierku sa na mňa otočila. V očiach hanba, strach a frustrácia a na čele červená klobása. Nevyzerala práve príčetne a bol som rád, že  ten motor vypla.

„Je mi to ľúto... No, ten hysterický výstup tam..." Kývla hlavou k budove nemocnice a ja som len naklonil hlavu s jemným úsmevom.

„Ja nechcem, aby si myslel, že som to urobila preto, že som si myslela, že to nezvládaš, to tak skutočne nie je. Ja viem, že si silný a všetko... Len som proste nebola dosť silná ja, myslela som, že budem, len nedávno som to trénovala na jednom pacientovi a zvládla som to. No len pri pohľade na to, ako trpíš ty... Nie je dobrý nápad, aby som s tebou chodila," ukončila to a chcela sa otočiť, no nakoniec sa ešte otočila späť a venovala mi úsmev.

„Teraz si urobíme to krásne popoludnie, čo som ti sľúbila, bude to ako ospravedlnenie za moju ne profesionalitu." Žmurkla a s vtipnou klobásou na čele a odhodlaním odčiniť svoje správanie sa otočila k volantu.

Bola sladučká a mne jej chovanie prišlo tak krásne dojemné.

Bolo pekné vedieť, že jej na mne tak hrozne záleží. Hrialo to, neuveriteľne veľmi.

Zastavili sme na kraji pešej zóny a ona bez váhania vytiahla mňa aj s mojím sexy vozidlom von z auta.

Nedalo sa prehliadnuť ako po mne čumeli, bolo to kus nepríjemné, ale nechcel som jej kaziť radosť. Ak mala chuť na pekné popoludnie v mojej spoločnosti, mohol som byť len šťastný, že si trebárs nevybrala niekoho iného... Môjho brata, trebárs? Áno, Rola.

„Nevšímaj si ich, sú to sedliaci a obmedzenci, nevychovaní hulváti!" vrčala dosť nahlas, aby ju okoloidúci, čumiaci na nás, teda na mňa, počuli, no nie tak, aby ju počulo celé námestie.

Moja Goldie bola trošku úzkostlivá na svojho Števka. Bol som spokojný s tým, že bola aká bola. Niekto by sa mohol za ňu hanbiť, ja som ju žral za tú je papuľku, ktorá si povedala, čo si myslí aj keď vždy pekne slušne, bez zbytočných vulgarizmov.

Pomaly vychutnávajúc si teplé slnečné lúče ma odtlačila k stánku so zmrzlinou a do sladkého kornútu dala nahádzať z takmer každej, okrem citrónovej, karamelovej, pistáciovej, punčovej. Nemusel som vidieť do výlohy, aby som vedel, že tie by si nikdy nedala, nenávidela ich.

Po zaplatení – čo bolo pekne ponižujúce. Aby mi dievča platilo zmrzlinu (nikdy sa niečo také nestalo) vždy som si zarobil dosť na to, aby som dokázal dať pár ečok za zmrzlinu, džús alebo čokoľvek – ma odtlačila k fontáne a sadla si na jej kraj a s plastovou lyžičkou rozhrabávala kopčeky zmrzliny jednu cez druhú.

Vedel som čo robí, vždy to robila, vytvárala úplne originálnu chuť. Sledoval som ju s urputnou snahou ignorovať ľudí, ktorí čumeli na mňa ako na lochnesské mláďa. 

Niektorí však boli slušní a držali oči až silou vôle na zámockej dlažbe alebo pred sebou. Bol som im každému jednému vďačný.

Pomaly nabrala na lyžičku trochu tej zmesi, teraz už s neidentifikovateľnou farbou, priložila mi ju k ústam. Bolo to dobré, sladká studenosť mi skĺzla dole hrdlom a ja som sa musel usmiať. Dávno som nejedol nič tak lahodne dobré.

Rýchlo si vopchala lyžičku do ústa, potom znova mne a znova sebe. Jedli sme ju nadpozemskou rýchlosťou. No nechcel som ju brzdiť.

Nechovala sa ku mne ako kriplovi, bol som rád, že nebrala ohľad na mňa a pchala do seba tú sladkú, mliečnu dobrotu bez ohľadu na to, či jej stíham.

Zabával som sa na jej jemnom pohmkávaní a pohupovaní nôh. Vždy som miloval sledovať ju pri jedle, nebola ako iné dievčatá. Netrápila sa postavou a chutilo je papať. Nie, nebolo to katastrofické.

Bola krásne mäkká, malé bruško odhaľujúce približne štyri kilečka navyše bolo sladké. Nikdy by som to pred ňou nepriznal, ale práve to bruško bolo dôvodom, prečo som ju stále rád plašil zozadu svojimi útokmi, kedy som prstami tlačil do jej bokov alebo už spomínaného bruška. Bola poddajná a sladká ako marshmallow. Miloval som ten pocit pod prstami.

Rovnako ako som miloval keď jedla. S Lenou to bolo samé, počkaj koľko to má kalórii? Dnes som si svoj limit vyčerpala, dám si radšej len šalát...

Alana si dala riadny kus mäsa, opečené zemiaky a k tomu dressing, zapila to kolou a ešte mala miesto na zákusok.

Človek sa nemusel hanbiť pri objednávke, keď žiadala, aby jej zmenili to za to a to za to. Naopak, pri Alane mal ešte väčšiu chuť do jedla. Miloval som to.

Jedlo s ňou bol vždy pôžitok.

Tešil som sa na chvíľu, keď ma budú ruky poslúchať a my si znova objednáme pizzu. Dve, jednu šunkovo šampiňónovú a druhú feferónkovú, ktoré si potom poctivo podelíme pol na pol a budeme sa prežratí váľať na koberci mojej izby, neschopní sa ani smiať nad tým, ako sme to zasa prepískli.

„Mám niečo na tvári?" spýtala sa, končekmi prstov si pretrela ústa.

Usmial som sa a pokrútil hlavou. 

V týchto chvíľach mi bolo skutočne pod psa, že som sa s ňou nemohol ponaťahovať. Podpichnúť ju, urobiť jej malú zlotu. A ona by sa smiala a vrátila by mi to aj s úrokmi.

Zjedli sme náplň toho obrovského kornútu nadsvetelnou rýchlosťou, no ani jednému nestačilo. Boli sme maniaci do sladkého. Pomaly začala sušienku lámať na kusy a vkladať ich na striedačku do úst mne a potom sebe.

Tu spomalila, nie preto, že by jej snáď záležalo na tom, aby som sa nezadusil, aj keď bola tu malá možnosť. Skôr si vychutnávala sladkú oblátku, topiacu sa jej na jazyku.

So zatvorenými očami, s jemným pohmkávaním typickým pri jej spôsobe vychutnávania jedla bola dokonalá. Pristihol som sa, ako sledujem jej spodnú peru, ktorá sa pomaly pohybovala v rytme jej jazyka, ktorý trel oplátku o podnebie úst.

Zaujímavý pohľad. Fascinujúci a lákavý.

Odlomila kúsok a vložila mi ho do úst. S úsmevom malej beťárky si ma pritiahla bližšie k sebe a bozkala na tvár.

Ako malá, nemal som viac čo povedať k jej detskej mľaskavej puse na líci.

Slnko svietilo, svet sa točil, sladký kornút so stopami zmrzliny sa v mojich ústach topil a život bol v tej chvíli krásny, všetko bol teplé, krásne voňavé.

Presýtené nezdravou sladkosťou, ktorej v mojom živote bolo tak hrozne málo.

Nemyslel som na seba a svet, v ktorom som bol uväznený, ani na bolesť, či tieseň.

Jej malá ruka bola omotaná okolo mojej a palcom pomaly hladkala moje hánky.

Príliš neskoro mi znamenia začali dávať zmysel.