Oblivion - 9. kapitola

Překlad: Noemi

Málo miest na tomto svete neznášam tak veľmi ako nemocnice. Luxeni nikdy nie sú chorí. Žiadna nádcha, rakovina srdcové ochorenia ani porážky.  Poranenia , opuchy, modriny liečime dotykom. Takže tomuto miestu som sa za každú cenu vyhýbal. Dnes to nebolo možné.

Nakoľko len bolo, nie ľudským spôsobom možné, vyhol som sa všetkému a stál som opretý o stenu a sledoval som Katinu matku v akcii. Hráškovozelený záves sa zakaždým pohol, keď tam niekto vstúpil alebo vyšiel.

Prišla polícia, vypočúvali nás oboch a odišli.  Bola to prekazená lúpež. Bol som v dobrom čase na dobrom mieste. Urobia všetko, aby našli páchateľa. No, prajem im k tomu veľa úspechov, lebo z toho potkana nezostalo nič, ale čo som mohol k tomu povedať? Usmieval som sa, prikyvoval som a čakal som na chvúľu, keď budem môcť zmiznúť, do pekla.

Čo sa toho týka, mohol som už zmiznúť aj skôr, ale nepovažoval som to za správne.

Potreboval som čas na premýšľanie.

Môj pohľad sklzol na úzku posteľ. Kat vyzerala unavene. Pozrela sa von oknom, tvár mala strhanú, zničenú. Červený fľak na jej líci „vadil oku“ ako aj jej opuchnnuté oko.  Mohlo to byť aj horšie. Môj dotyk zrýchlil jej liečenie a je vysoko pravdepodobné, že vyliečilo niektoré závažnejšie poranenia, čo bolo možné predpokladať zo stôp po prstoch na jej krku. Bola bledá a cítil som bolesť pri pohľade na ňu.

Mala ruku v sadre. Roztrhnutá šľacha alebo niečo také. Ak by si nebola vytrhla ruku, mohol som vyliečiť aj to.  Myslim to tak, že pokiaľ som sa dostal až sem, prečo nie. Stopa ešte stále žiarila okolo nej silnejšie ako kedy predtým. A mal som taký pocit, že  tak skoro nezmizne.

Prečo, kurva, nedostala ešte nič proti bolesti?

Vyzerala v tej posteli neuveriteľne drobná. Keď sme zostali na pár minút sami pozrela sa na mňa a ja som zodvihol obočie.  V momente uhla pohľadom.

Jej matka zmizla, aby pohľadala lekára a vrátila sa so šedivejúcim chlapíkom v stredných rokoch. Lekár – dr. Michaels -  si pozrel Katine lekárske záznamy a zopakoval, čo sme už vedeli. Potom sa pozrel smerom ku mne a znovu som mal ten divný pocit, že ho odniekiaľ  poznám. Zrejme je miestny. Toto mestečko je veľmi malé. Konečne jej podal niekoľko tabletiek proti bolesti a odišiel.  Bolo už práve na čase, aby dostala lieky.  Jej matka sa nahla nad postel.  Zaťal som zuby, lebo som videl slzy v Katiných očiach. Toto dievča... teda je silná. Celý čas sa držala. Privrel som oči a potom som pocítil prítomnosť mojej sestry. Keď sme sem prišli zavolal som jej a nebolo možné ju presvedčiť, aby zostala doma. Dee preletela okolo mňa. Tíško som sa zasmial.  Je dobré vidieť, že  sa o mňa bojí, lebo, však, nebojoval som  s Arumom alebo niečo také.

„Joj nie, Katy, si v poriadku?“

Kat zodvihla zranenú ruku a nech som prekliaty, ak som nezbadal slabý úsmev na jej tvári.

„Ano, len trochu poškodená“

Dee sa na ňu pozrela a potom sa otočila ku mne.

„Nemôžem uveriť, že sa to stalo.  Ako je to možné? Myslela som, že ty...“

Dee! – varoval som ju. Na to sa narovnala a začervenala, lebo pochopila nemý odkaz. Zhlboka sa nadýchla a pomaly sa vrátila ku Katinej posteli.

„Je mi to tak ľúto“

„Ty za to nemôžeš“ – povedala Kat.

Moja sestra sa posadila na okraj postele. Bola iba na sekundu od toho, aby vyskočila a kopla do mňa, lebo si myslí, že je to moja chyba.

Je to pravda.

Ale nie preto, čo si myslela Dee. Ona bola rozrušená preto, že som sa nedostal ku Kat včas, ale pravda je taká, že pokiaľ by som bol prijal vlastnú radu a zostal by som ďaleko od nej, nebol by som ju vôbec označil.

Začali sa rozprávať. Nechal som, aby sa mi privreli oči.

Dnešný večer...na to nestačia žiadne slová, ako veľmi sa to posralo. Bojovanie s Arumom ma vyčerpalo.  Počul som, ako Dee hovorí Kat, že ak ju nemôže odniesť domov jej mama, že ona ju odvezie, čo vlastne znamenalo, že ja ich odveziem obe.

Pani Swartzová sa vrátila  - Kat síce prepustili, ale práve došlo k obrovskej havárii na diaľnici. Keďže ona je službukonajúca sestra, nemohla odísť. Dee ju nielen presvedčila, že ju vezmeme domov, ale budeme nad ňou bdieť kvôli sledovaniu  príznakov po otrase mozgu. 

Díky Dee! 

Pravdupovediac nevadilo mi to.  V skutočnosti som nechcel, aby čo len jedna z nich bola vonku sama práve teraz. Teraz nie.  Nie dovtedy, kým zmizne jej označenie. Zaťal som sánku.

Kde sa objaví jeden Arum, vždy sú ešte ďalšé traja.  Luxenov balia po troch a Arumovia poľujú vo štvorici.

Dee vyšla po nejaké jedlo.  Keď som vzhliadol, Kat ma sledovala, ale videl som na nej niečo divné.  Mala sklenený pohľad. Asi účinok liekov proti bolesti.

Odtlačil som sa od steny a vybral sa k nej.  Zavrela oči.     

„Zase ma budeš urážať? Lebo teraz na to nie som...priradená.“ Cuklo mi ústami.

„Myslím, že si chcela povedať, že nie si pripravená“

„No hej. Čokoľvek“ – vzhliadla ku mne.

Jej poranenia a purpurové fľaky mi nedali pokoj.

„Skutočne si v poriadku?“

„Výborne.“– zývla. „Tvoja sestra sa chová akoby to bola jej chyba.“

„Neznáša, ak sa ľudia zrania“ – povedal som potichu a doložil som.  „A ľudia majú tendenciu sa okolo nás zraniť“

Jej zmätený pohľad sa stretol s mojim.

„Čo to má znamenať?“

Dee sa práve vtedy vrátila so širokým úsmevom.

„Môžeme slobodne  odísť s lekárovým doporučením a tak.“

Chvalabohu!

Pristúpil som ku Katinej posteli a pozorne som vsunul ruku za jej chrbát, aby som jej pomohol vstať. Jej omámený prekvapený pohľad  bol vyslovene zlatý.

„No poď, nech ťa vezmeme domov“ Po dvoch neistých krokoch zastala a zakymácala sa.

„Ach jaj, bzučí mi v hlave“

Pozrel som na Dee, ktorá zodvihla obočie „Myslím, že jej začali pôsobiť lieky.“

„Komolím slová?“ - pýta sa Kate.

„Vôbec nie“ - zasmiala sa Dee. Urobila ešte pár neistých krokov ale videl som, že takto sa nikam nedostaneme.  S povzdychom som ju zodvihol  a jemne som ju posadil do nemocničného vozíka, ktorý bol pred vchodom na traumatologiu.

„Kvôli nemocničným predpisom“ – oznámil som jej. Kat na mňa len zízala.

Zastali sme len na tak dlho, aby  sme vyplnili papiere. Z Kat sme už vtedy nemali veľa osohu. Sestričky boli našťastie milé a väčšinu papierov odložili na neskoršie, jej matke.  Keď sme došli ku Deeinmu autu, vybral som Kat z vozíka a vložil ju na zadné sedadlo.

„Viem chodiť, však to vieš?“

Starostlivo som jej pripol pás, dávajúc pozor, aby som jej nepohol ramenom v sádre.

„Jasné“ – zatvoril som dvere,  hodil som veľavýznamný pohľad na Dee, obišiel som auto a aj ja som si sadol dozadu.  V čase keď Dee naštartovala Katina hlava odpočívala na mojom ramene.

Stuhol som, premeral som si ju. Dee sa na mňa nedívala, kým dostala auto z parkoviska. Sledoval som Kat. Nemohlo jej byť pohodlne. Pre mňa to teda sakramentsky nebolo.  Zhlboka som sa nadýchol a položil som jej ruku na plece. Ihneď sa ku mne pritúlila, ako malé mačiatko a pritisla si zdravú polovicu tváre k môjmu ramenu.

Bol to zvláštny pocit.

Niekedy sme sa k sebe správali vyslovene ako dvaja blbci, inokedy celkom slušne, ale to, aby Kat urobila toto a ja som jej to dovolil, vlastne som jej k tomu dopomohol, to...no hej , bolo to zvláštne.

Jej dych sa prehlbil a jedna ruka jej spadla na moje stehno. Jej prsty sa hýbali.

„Kat?“ – šepol som.

Žiadna odpoveď.

„Je hore?“- pýtala sa Dee.

„Úplne vypla“

Dee si  trasľavo vzdychla.

„Bude v poriadku, však?“

Pozrel som na Kat. Aj v tme auta som videl na jej tvári škrabance.

„Jasne, že sa uzdraví“

„Povedala mi, že zostane doma...ešte stále som to na nej videla.“

„Viem“ – odpovedal som.

Obaja sme vedeli, že  stopa na nej zostane.  Nikto sa nehneval sám na sebe viac ako ja.

„Nerob si starosti.“ – doložil som po chvíli. “Tentoraz nedovolím, aby sa čokoľvek stalo. Prisahám.

„Nie je to tvoja chyba. Nemala som to povedať v nemocnici. Nemohol si tušiť, že sa to takto skončí.“

Presne som to nevedel, ale neprišlo to ani celkom nečakane. Všetci sme vedeli, že sa to môže stať. Dee sa ju preto snažila presvedčiť, aby zostala doma dnes večer.

„Urobil si niečo, však?“ – opýtala sa Dee potichu. „Teraz je silnejšia“

„Nechcel som“ – Niekoľko vlasov padalo Kat do tváre. Odhrnul som jej ich – „Proste sa to stalo, do riti“

Dee sa ozvala až keď sme zabočili na diaľnicu.

„Buď úprimný. Nakoľko vážne ju zranil?“

„Neviem“ -  Katina ruka sa zatriasla na mojej nohe.  „Myslím ...myslím, že to bolo dosť zlé.  Zdalo sa , že má problémy s dýchaním. Arum ju chcel zabiť.“

„Ach,Bože!“ – šepla Dee.

Pozrel som sa von oknom, pozoroval stromy, ktoré sa okolo nás mihali zahalené v tme osvetlené každých pár okamihov reflektormi auta.

„Jednoducho ...musíme byť opatrnejší“

Dee plnú chvíľu mlčala.

„Volal Adam.“ – povedala napokon.  „Vedel, že sa niečo stalo, už keď si od nich ušiel.  Povedala som mu...“

„Viem, že si mu hovorila o Kat. Aj mne niečo povedal.  Prestal som sa dívať von oknom a hľadal som Deeine oči v spätnom zrkadle.  „Musím im to povedať“

Dee sa prudko nadýchla.

„Adamovi to nevadí, ale...“

„No, jasne“ -  nebolo potrebné vyjasniť, že Ash a Andrew to vadiť bude.  Lenže dnes večer som zabil jedného Aruma.  Túto sračku už nemožno ďalej udržať pod pokrývkou.

Viac sme nehovorili, kým sme nedošli domov a Kat sa ani vtedy neprebrala, keď sme zastavili na príjazdovej cete  pred ich domom.  Len sa pohla a niečo mrmlala, keď som jej vypol pás a opatrne som ju vytiahol zo sedadla . Znovu som ju vzal na ruky a pritisol som si ju k sebe.

„Prinesiem jej tašku a kľúče.“ – poznamenala Dee a zatvorila auto. „Otvorím dvere. Máš  ju?“

„Jasne.“

Naše oči sa spojili a nechcel som vedieť, čo si myslí v tom momente. Zvrtla sa a ponáhľala sa po príjazdovej ceste ku Katinmu domu. Vytočiac sa v páse som kolenom zabuchol dvere, potom som sa otočil a napravil si Kat v náručí.

Pohla sa,  prešla mi rukou po hrudi až po rameno. Striaslo ma a mráz mi prebehol cez kožu. Bolo to pekelne nevhodné.  Katine oči sa otvorili a ja som zastal niekoľko krokov od auta, lebo sa na mňa usmiala.  Na tvári jej žiaril strieborný svit Mesiaca.

„Ahoj!“ – šepla

„Ahoj“

Jej rozostrený pohľad sa klzal po mojej tvári.

„Ty vyzeráš fakt dobre“

Vybuchol zo mňa prekvapený smiech.

„Vďaka, Kote“

No jasne, bola úplne mimo, , ale ako sa jej zatvárali oči, úsmev sa jej rozšíril.  A ja som bol pri sebe, nebol som mimo, keď som jej šepol.

„Aj ty“

Nikdy som nebol v Katinom dome. Neviem, prečo sa cítim divne. Možno preto, že ona nebola pri vedomí. Neobzeral som sa, len som nasledoval Dee do podobnej predsiene ako je naša, potom do dverí na pravej strane.  Dee rozsvietila. Jemné žlté svetlo zaplavilo obývačku.

Knihy.

Knihy boli všade.

Naskladané v rohu gauča v úhľadných kôpkach. Dve sa povaľovali na stolíku.  Z jednej vykukovala lesklá záložka.

 Tri čakali na nočnom stolíku, jedna na stolíku s televíziou a aj v tej bola záložka.  Číta dve knihy naraz? Alebo aj viac?  Ja som mal čo robiť s jednou naraz.

„Podľa mňa zostaňme tu dole.“ – ozvala sa Dee a sadla si na ošarpané kreslo pri okne.

„Pre prípad, že by nastal problém“

Pozrel som na ňu a potom na válendu, to bolo jediné miesto na sedenie, ktoré zostalo. Odniesol som tam Kat a položil som ju. Sadol som si ku nej a pozrel som na lenivo sa otáčajúci ventilátor nad nami.

Dee ešte chvílu kecala, ale čoskoro zaspala a tak som zostal sám zodpovedný za Kat.  To nebol dobrý nápad vzhľadom na to, aký som v tejto veci urobil bordel už aj doteraz. Oprel som sa lakťom o operadlo válendy, položil som si tvár do dlane. Díval som sa ako sa rozvonomerne dvíhajú a klesajú Katine plecia.  Mohol som zapnúť televíziu, ale nechcel som zobudiť ani ju ani sestru. Jedným rýchlym pohybom ruky sa mi podarilo zhasnúť svetlo bez toho, aby som ho vyradil prívalom energie.  Ako  na nás padla tma, zhmotňovali sa mihajúce myšlienky v mojej hlave. Pochybujem, že niekedy dostanem z hlavy pohľad na Aruma stojaceho nad zlomenou Kat, alebo chrapľavý zvuk paniky v jej hlase, keď si neuvedomila,že som to pri nej ja.

No veru, dnešný večer zostane dlho v mojej hlave.

Určite som zadriemal, lebo som sa spamätal, keď  do miestnosti zasvietil slnečný lúč a Kat sa pritúlila bližšie ku mne. Hlavou skončila v mojom lone a to nebolo celkom pohodlné.  Pozorne som ju odsunul, kurva, aj keď nie som človek, mužského rodu som.

Kat hlboko spala. Poranenú ruku si pritiahla tesne k hrudi, ústa mala pootvorené. Zodvihol som hlavu, aby som rozhýbal strpnutý krk. Len vtedy som zistil, že mám ruku na krivke jej boku.

Fíha!

Nepamätám sa, kedy som ju tam dal. Iste v spánku.  Ale zato som ju nezložil.  Celé moje vedomie sa sústredilo na moju ruku  – a bolo to trochu lepšie, ako by sa sústredilo tam, kde mala Kat hlavu.  Cez  látku jej tenkých riflí som cítil mäkkú krivku jej bedra. Bola teplá.  Napadlo ma, že páry zvykli robiť takéto veci, hoci ja s Ash sme to nikdy neskúsili. Ash sa ma rada často dotýkala, aj ja...no ale toto..? Nie, myslím, že nič  podobné sme nikdy nerobili.

Prečo ma napádajú tieto veci v súvislosti s Kat?

Uškodil mi nedostatok spánku?

Katine svalstvo sa náhle naplo. Pozrel som jej do tváre. Zobudila sa. Nevidel som jej do očí, ale jej hruď sa náhle zodvihla. Má bolesti?

“Si v poriadku, Kote?“

„Daemon?“ – jej hlas bol zachrípnutý a hlboký od spánku a trochu – no dobre  - veľmi sexi.

„Daemon?- šepla ešte stále zmätene. „Ľutujem, nechcela som na tebe spať.“

„Žiaden problém“ – odpovedal som a pomohol som jej sa posadiť. Tvár mala veľmi bledú. Monokel okolo jej oka ma naštval.  Na krk som sa jej radšej ani nechcel pozrieť.

„Je ti dobre?“ – opakoval som, pričom som študoval jej tvár.

„Hej, celú noc ste tu boli?“

„Hej“  - to vyznelo pomerne jednoznačne.

Kat sa pozrela na Dee a ťažko prehltla.  Zodvihla ruku v sadre, ale hneď ju spustila do lona a pomaly sa pozrela na mňa. Nebol som schopný uhádnuť na čo môže myslieť.

Vyzerala šokovane. Zmätene. Ospalo. Roztomilo. Do riti, sakramentsky roztomilo.

Potreboval som sa sústrediť.

„Pamätáš sa na niečo?“

Prikývla a strhla sa.

„Bola som včera večer napadnutá“

„Niekto sa ťa pokúsil okradnúť.“ – bránil som sa nutkaniu znovu sa jej opýtať, či sa cíti dobre.

Krčila čelo.

„On ma nechcel okradnúť“

„Kat...“

„Nie“ – pokúsila sa vstať, ale dal som jej ruku okolo pása a zadržal som ju.  Nechcel som, aby sa zodvihla príliš rýchlo a spadla a rozbila si hlavu. A aby zakrvavila svoje vzácne knihy.

„Nechcel moje peniaze, Daemon. Chcel ich“

Sakra! Stuhol som a myšlienky mi krúžili v hlave.

„To nedáva žiaden zmysel“

„Vôbec žiadny“ – uškrnula sa dívajúc sa na ruku v sádre. „Ale aj tak sa stále vypytoval, kde sú. A ešte spomínal nejaké označenie alebo čo.“

„Bol to zrejme blázon“ – skonštatoval som potichu, a pokúšal som sa tým ukončiť debatu. „Však vieš, nemohol mať úplne všetkých pohromade. To čo povedal nedáva žiaden zmysel.“

„Ani neviem . Nezdal sa, že je blázon.“

„To, že sa pokúšal vymlátiť aj hovná z jedného dievčaťa, pre teba nie je dosť bláznivé?“ – pýtam sa krútiac hlavou.  „Tak by som rád vedel, čo to vtedy bolo“

„Nie na to som myslela“ – povie mračiac sa.

„Prečo, na čo si myslela?“ – obrátil som sa k nej, ale veľmi opatrne, aby som jej nepohol ramenom.

„Bol to náhodný šialenec a ty nafukuješ celú záležitosť.“

Kat sa prekvapene nadýchla.

„Nič nenafukujem. Daemon, nebol to len obyčajný šialenec.“ Zlosť ma zbavovala trpezlivosti. Vec sa mala tak, že mala pravdu.  V tom „chlapovi“, ktorý ju napadol nebolo nič obyčajné, ale to jej nemôžem povedať. Potreboval som dosiahnúť, aby sa na to vykašľala. „Fíha, odkedy si odborníčka na šialencov?“

„Po mesiaci s tebou mám dojem, že by som mohla zložiť doktorát“ - odsekla mi a pozrela na mňa naštvane, a potom sa odtiahla, ale trochu sa zakymácala.

„Si v poriadku?“ – dotkol som sa jej zdravej ruky. – „Kat“

S prudkým hnevom striasla moju ruku. „Hej, som“

Napäto som uhol pohľadom.

Kat fakt nepotrebuje počuť teraz moje blbosti.  Jednoznačne nebola v dosť dobrom stave na výmenu názorov medzi nami a ja som sa o ňu skutočne a oprávnene strachoval. Vyzerala sakramentsky vyčerpaná, ale musel som ukončiť túto tému.

„Viem, že ťa včerajšie udalosti dostali, ale nemysli si o tom niečo, čo to nie je“

„Daemon...“

„Nechcem, aby sa Dee strachovala , že je tu idiot, ktorý napáda dievčatá.“ – pozeral som na ňu so zaťatou sánkou a hlas sa mi zmenil na ľadový.  „Rozumela si?“

Zatriasla sa jej spodná pera -  na mňa to pôsobila ako kop do brucha. No jasne, som idiot. Z empatie a sympatie som prepadol.  Celá asimilácia do ľudskej spoločnosti, ktorú sa DOD tak snažili nám nanútiť sa u mňa neujala, ale zato som sa nevyžíval v tom, aby som kopol do niekoho, kto už je aj tak na zemi.

Chcel som sa postaviť, ale keď som sa pozrel na jej pery stretli sa nám pohľady.V tom momente som veľmi túžil, aby som dokázal meniť myšlienky druhých. Asi je to tiež príšerný nápad, ale  bol by som vymazal jej spomienku na napadnutie. Nielen preto, aby som uchránil naše tajomstvo a moju rodinu, ale aby som zotrel z tých sivých očí všetky tie tiene. Som presvedčený  že to, čo sa stalo včera ju bude dlho strašiť.

Dee nápadne nahlas zívla.

Kat sa strhla a pozrela na moju sestru, ktorá vyzerala, že už je dlhšie hore.

„Dobré ráno“ – zašvitorila Dee a poriadne buchla nohami do podlahy. „Už ste dlho hore?“

Nahlas som vzdychol.

„Nie Dee, len teraz sme sa zobudili a rozprávali sme sa.  Chrápala si tak nahlas, že  sme nemohli  dlhšie spať.“

Zachrochtala ako malé ružové prasiatko.

„Tomu neverím. Katy, cítiš sa lepšie, takto ráno?“

„Myslím, že hej. Som trochu stuhnutá a ubolená, ale je to dobré.“

Dee sa na ňu nútene usmiala a odhrnula si strapaté vlasy z tváre.

„Myslím, že ti urobím raňajky“

Nečakajúc na odpoveď vyskočila a utekala do kuchyne.

 Dvere na skrinkách buchotali.

Znovu som si povzdychol.

„Dobre“ – zamrmlala Kat.

Postavil som sa a prešiel som po nej, aby som jej uvoľnil napäté svaly. Zvonku bolo počuť ešte hlasnejšie búchanie nádob.  Vedel som, čo mám urobiť. Spustil som ruky a otočil som sa čelom ku Kat.

„Moja sestra je pre mňa dôležitejšia v tomto Vesmíre ako  čokoľvek iné. Som pre ňu ochotný urobiť všetko, aby  som vedel , že je v bezpečí a šťastná. Prosím ťa, nevystraš ju bláznivými historkami“

Kat sa strhla, na moment jej prebehol bolestivý výraz cez tvár a ja som vedel, že to nemá nič spoločné s jej zraneniami, ale oveľa viac s chladom, ktorý vychádzal z mojich slov.

„Si idiot, ale zato jej nič nepoviem“ – povedala len trochu hlasnejšie ako šeptom.

„V poriadku. Si teraz šťastný?“

Šťastný?  Znovu sa nám uzamkli pohľady a povedal som jej pravdu.

„Nie. Vôbec nie.“