Oblivion - 8. kapitola

Překlad: Noemi

„Už som uvažoval, či si sa stal pustovníkom, či čo“

Andrew sedel na tenkom zábradlí vysokej terasy a kýval nohami do prázdna. Takmer prázdnu  fľašu  piva udržiaval rovnovážne na zábradlí sa keby sa jednalo o človeka bol by príkladom pre nebezpečenstvo alkoholizmu u mladistvých.

„Alebo nás už jednoducho nemáš rád“

Ja som sedel na stoličke a nohy som mal vyložené na stolíku.  Uškrnul som sa.

„Rozhodne to druhé“

„Si blbec“ – zasmial sa ironicky Andrew. Nehádal som sa s ním o tom.

Oproti mne sedel Adam rovnako ako ja, ale díval sa na les so zamysleným výrazom  na tvári. Niekedy som ťažko znášal ich spoločnosť, lebo mi pripomínali ,aké to bolo kedysi s Dawsonom.

Andrew a Adam boli úplne rovnakí – vysokí a silní, modrookí a blonďaví -  Ale ich osobnosti ani nemohli byť rozdielnejšie. Naozaj boli takí ako my kedysi s Dawsonom.  Ja som bol horúca hlava a Dawson bol pokojný. Andrew bol blbec a Adam  bol mierotvorca.

Niežeby som to niekedy priznal Dee, ale tešilo ma, že z nich dvoch berie vážnejšie Adama. Úprimne som nevedel kam sa dostal ich vzťah a snažil som sa na to ani nemyslieť, ale tešilo ma to.  Andrew sa mi príliš podobal.

Díval som sa ako vypil zvyšok svojho piva a moje myšlienky sa zatúlali. Nejako som nepovažoval za správne, aby som ich v utorok večer navštívil teraz, keď bola Kat označená, ale Andrew mal pravdu. Istý čas sme sa už nestretli a Dee mi povedala, že Kat zostane doma. Bude tam v bezpečí. Nejaký Arum sa iste nedostane tak blízko kolónie a pokiaľ nebude pobehovať vonku v spoločosti Dee a tým ju nedostane  do nebezpečenstva, nemala by ma ani zaujímať.

Nezaujímala ma.

Prenasledovala ma Deena otázka. Páči sa ti? Povedal som nie, a trochu som klamal.  To, čo som cítil voči Kat bolo veľmi komplikované. Páčila sa mi a rovnako aj nie.  Aj vlci sa mi páčili a pritom som netúžil mať jedného ako domáceho miláčka. Zodvihol som svoju fľašu s vodou a zdlhavo som sa napil.  Adam sa na mňa pozrel.

„Nevieš kedy sa vrátia dievčatá?“

„Nie“ – mykol som plecom.

„Ash bola nasratá“ – Andrew sa pozrel ponad plece uchechtávajúc sa.  Povedala, že sa vráti hneď ako sa Dee napchá jedlom.

„Nie je nič lepšie ako dievča s dobrou chuťou...“ – zamrmle Adam a jeho pery skrivil jemný úsmev.

Pokrčil som obočie.

„Beriem to späť“ -  ponáhľal sa upozorniť.

„Správne“  prikývol som obracajúc lenivo fľašou.

Andrew sa nahol dozadu, prevrátil sa, dopadol na nohy ako prekliata mačka.-  Otočil sa a zdvihol prázdnu fľašu.

„Potrebujem ešte jedno pivo“ – povie a pozrie na mňa – „Chceš?“

„Som  v pohode“

„Babská riť“ pritakal som mu. Smejúc sa vošiel do domu a zatvoril za sebou dvere. Pohľadom som sa zatúlal ponad zábradlie verandy na hustý les. Z tohto vysokého miesta som videl vrchol Seneca Rocks.  Mám rád takéto miesta. Napríklad tam, kde žil Mathew a kde skutočne neboli na okolí žiadne domy. Bolo tam takmer vždy ticho. Jediný zdroj zvuku pochádzal z prírody a teraz keď sa blížil večer  sa  zvýšilo cvrlikanie cvrčkov. Vzhliadol som k nebu. Blížili sa tmavé mraky.

„Viem o nej“ – oznámil mi Adam

Díval som sa naňho krčiac čelom.

„O kom vieš?“

Pozrel na dvere a len potom pokračoval.

„Vieš, o tom dievčati, ktoré sa nasťahovalo do vášho susedstva.“

Stuhla mi noha, ktorou som doteraz kýval do rytmu.

„Riskujem otázku. Povedala ti to Dee?“

Adam prikývol a oprel sa dozadu s prekríženými rukami.

„Dee ju má veľmi rada“

“Hmmm“

„Ash a Andrewovi som nepovedal ani slovo.  Ani to neplánujem, lebo sám vieš, ako by reagovali.  Predpokladám, že Mathew o tom vie.“

Prikývnem. Na Adanovu tvár sa vrátil premýšľavý výraz.

„Ale musím sa priznať, že ma prekvapilo, že ty si mi nepovedal nič“

Postavil som fľašu na stôl.

„Nechápem prečo si si myslel, že to spomeniem. Niežeby mi stále chodilo po rozume to dievča“

Adam naklonil  hlavu na stranu a pomaly sa naširoko  usmial.

„No nepodozrievam ťa, že na ňu stále myslíš, ale zato za normálnych okolností by si sa sťažoval každému hore dole, že Dee sa skamarátila s ľudským dievčaťom“

Stuhol mi sval v sánke.

„To nie je dôležité.“

„No trochu predsa je“- odpovedal.

„A okrem toho sa nesťažujem“

Adamove ramená sa otriasali tichým smiechom.  Už som mu skoro povedal presne čo si myslím o veci, keď mi začal vibrovať telefon vo vrecku.

Natiahol som sa na bok a vytiahol som ho z vrecka.  Bola to Dee.

„Už si skončila s večerou?“ – prihlásil som sa.

Adam  ožil na druhej strane stola. Rozhodol som sa, že toto sa mi skutočne nepáči.

„Myslím, že máme menší problém“ a jej hlas vyskočil do výšky.

Zhodil som nohy zo stola a stuhol som.

„Aký problém?“

„Je nejaká šanca, že je Katy s tebou?“ – opýtala sa s nádejou.

„Do ritri, nie“ – odpovedal som  a strach mi zovrel žalúdok.

„Joj nie! Práve som sa vrátila domov, a jej auto nie je na príjazdovej ceste. Zazvonila som,  aby som sa presvedčila, či je doma, ale nikto neotvoril. Stíchla a bolo počuť  len jej zrýchlenie dychčanie.

„Opustila dom a má na sebe stopu“

Ani som si nevšimol, kedy som sa postavil.  Postavil som sa na kraj terasy.

„Povedala si, že dnes večer sa nikam nechystá.“ – povedal som ticho.

„Ja viem“ – odsekla. „Povedala mi to.  Ale nie je to tak“

„Do riti!“  - stisnem telefon.

„Samozrejme, že nie“

„Je všetko v poriadku?“ – pýta sa za mnou Adam. Ignoroval som ho.  Dee pokračovala.

„Nehnevaj sa na ňu Daemon. Nevie o tom, že teraz nie je pre ňu bezpečné odísť z domu.  Nemá o tom ani páru. Nie je to jej chyba“

Či je to jej chyba alebo nie, nebolo zaujímavé. Mne to ale pôsobí poriadne bolenie hlavy.

„Idem a pokúsim sa ju nájsť. Stravím sa, že je v knižnici a...“

„Nie, nepôjdeš nikam. Zostaň doma!“  Zasiahla ma zúrivosť, ale pod povrchom rástol strach.

„Ja sa o to postarám“

„Daemon...“

„Hneď keď ju nájdem, ozvem sa“. Premohol som nutkanie odhodiť mobil ako raketu.

„Som si istý, že je v poriadku.  Len...len zostaň doma a neznepokojuj sa“

Vypol som a vložil mobil do vrecka.

„Musím ísť“

Adam sa postavil, na tvári znepokojenie.  Už aj on mal mobil v ruke a mohol som , do pekla, len dúfať, že Dee má toľko rozumu, aby o označení mlčala.

„Je všetko v poriadku?“ - opýtal sa.

„Pravdaže.“ – položil som ruky na zábradlie.

„Povedz Andrewovi, že si to pozdejšie vynahradíme“

Preniesol som sa cez zábradlie, pristál som v podrepe o päť metrov ďalej.  Narovnal som sa a vyrazil som smerom k prednej časti domu. Skoro som preletel vedľa môjho auta, lebo pešo by som sa dostal skôr ku knižnici, ale ako by som to vysvetlil Kat ak by som ju stretol?

Do pekla!

Zvrtol som sa na päte, ponáhľal sa k autu, skočil dnu a riadiac smerom dozadu som sa vyhýbal ostatným autám a stromom.  Trvalo to celú večnosť kým som sa konečne dostal do mesta a je isté, že na ceste sa predo mňa dostal každý vlečúci sa blbec. Na prednom skle sa rozprskli ťažké daždové kvapky. Keď sa spustil dážď, každý stratil schopnosť riadiť rýchlosťou vyššou ako tridsaťpäť. Tak silno som stisol volant v rukách, že mi úplne zbeleli hánky.  Zlosť sa vo mne miesila tak, ako  búrkový mrak vonku.

Hneval som sa na Kat, že neostala doma, ale aj na seba, že som ju dostal do tejto situácie, že ju teraz musím pohľadať a musím vymyslieť nejakú zámienku, prečo som tu. A aj preto, prečo som nezostal doma, mohol som ju zadržať  keď sa snažila odísť.

Keď som sa konečne dostal do Petersburgu, bol by som prešiel už cez celé mesto svojim jeepom a keďže bolo po večeroch ťažké parkovať - nieže by som sa ponáhľal – kdeže – zaparkoval som za jednou reštauráciou o tri ulice ďalej.

Po hlavných uliciach bola silná premávka, takže som sa musel sústrediť na to, čo robím. Dášť pomaly prestal a svetlá lámp svietili ako som sa ponáhlal po chodníku ku knižnici. Moja nálada bola pochmúrna ako oblaky a keď som prichádzajúc ku knižnici nevidel jej auto bol som v stave niečo roztrieskať.

Alebo už odišla, alebo tu vôbec nebola. 

Mohol som sa pozrieť ešte na jedno miesto, na vymretú ulicu za knižnicou.  V rýchlosti som prebehol úzky pás trávy a zabočil som za roh.

Ľadový chlad explodoval pozdlž zadnej časti mojej chrbtice. Inštinktívne nutkanie premeniť sa do mojej pravej podoby ma skoro premohlo. Strach som cítil, akoby mali vo mne explodovať broky.

Cítil som ich, zamorili vzduch i zem, neprirodzene husté tiene zahalili malú uličku.

Mozog mi vypol.

Zrýchlil som tak, že moja postava sa akoby rozmazala.  Preletel som okolo knižnice a všimol som si Katine auto. Vnútorné svetlo svietilo, ale ju som nevidel nikde.

Cítil som ešte silnejšie prítomnosť Aruma.

Preletel som cez cestu, zastal som pri aute a zacítil som ho.  Obostrela ma sivá skoro nadúšajúca temnota. Uvidel som Aruma v ľudskej podobe, ale jeho silueta bola rozmazaná, akoby tmavým dymom. Kat som nevidel, ale Arum niečo – niekoho tlačil na zem. Ani som ju nemusel vidieť, aby som vedel, že je to Kat.

A možno je už príliš pozde.

To...to je moja chyba.

Zlosť a hrôza vo mne krúžili a nemal som poňatia ako je možné, že som dokázal zostať v ľudskej pobode, keď som schmatol plece Aruma.  Prsty som trochu vnoril doňho, ale potom som sa zachytil za jeho mäso a kosti. Silno som ním trhol dozadu, zodvihol som ho do vzduchu a na niekoľko metrov som ho odhodil preč. Zbadal som Kat a hnev naplnil moje ústa chuťou smrti.

Arum sa zvrtol vo vzduchu, zmenil sa na tieň, potom zase späť do ľudskej podoby a dopadol na nohy.  Vrazil som doňho a plecom som trafil toho bastarda do žalúdka. Zvrieskol, ale pokúšal sa mi odolať a strhnúť ma zo seba a trafil rukou moju hruď. Zaklial som zúrivo a cúvol o krok dozadu. Rameno Aruma bolo už priesvitné  a presne som vedel k čomu sa chystá. Pokúsi sa nakrmiť.

No tak to sa nestane!

Rýchlou otočkou som sa mu vyhol z cesty a rýchlosťou útočiacej kobry som ho schmatol, aby som si ho prehodil cez plece. Spadol na zem blízko Kat na sekundu úplne omráčený.

Počul som slabé zastonanie. Kat je zranená.

Skôr než som si stihol uvedomiť tento nový dôvod na znepokojenie, Arum vyskočil na nohy.  Bol blonďavý a bledý ako sa vrhol na mňa pod jeho tenkou kožou sa črtali tmavé tiene. Schytil som ho za krk a zdvihol do výšky.

Kat sa rozkašľala. Nadávajúc som z celej sily šmaril toho potkana do asfaltu. Povrch praskol a sprška drobných úlomkov vyletela do vzduchu.

Arumov bledomodrý pohľad sa vnoril do môjho. Bola v ňom nenávisť, obrovské množstvo ľadovej nenávisti. Zvrtli sme sa ďalej medzi tiene. Raz ma udrel, ja jeho viackrát. Na verejnom mieste ho zlikvidovať bolo riskantné, ale musel som to ukončiť. Potreboval som....sa na ňu  pozrieť.

Zodvihol som rameno, tresol som ho po hrudi, pričom som privolal energiu Zdroja. Bola čistá, surová a rovnako prudká ako slnečná erupcia. Pálila mi rameno. Z ruky mi vybuchlo bieločervené žiarivé svetlo a vyplnilo telo celej bytosti. Biela žiara sa mu dostala aj do očí a vyhnala z nich tiene. Ja som ho presne v tom momente pustil. Ztuhol, jeho bledá koža sa zmenila v hladkú ónixovú škrupinu, ústa sa mu otvorili v nemom výkriku a potom vybuchol do miliónov dymových fragmentov, ktoré letiac k oblohe mizli.

Krmenie skončilo vo svete okolo nás. 

Pouličné lampy explodovali a zahalili celú ulicu do skutočnej tmy. Dychčiac som cúvol a pozrel na Kat. Ležala na bruchu v nemožnej polohe tvárou skoro na asfalte. Keď som to videl niečo ma pichlo pri srdci.

Bol som v zlomku sekundy pri nej, kľakol som si a položil som jej ruku na rameno.  Tíško zastonala.  Trhlina v mojom srdci sa zväčšila.

„Všetko je v poriadku. Odišiel. Ako sa cítiš?“ 

Do riti, to bola hlúpa otázka.

Pokúsila sa zodvihnúť hlavu a videl som, že na tvári má škaredú červenú škvrnu veľkú ako veľká jahoda.  Ľavé oko jej už opuchlo. Znovu ma zaplavil hnev.

Poranili ju, mala bolesti to bolo vidieť a ani jej dýchanie neznelo najlepšie. Alarmujúco jej píslo v pľúcach. Nie som lekár, ale vedel som, že to znamená problém.

„V poriadku“ – povedal som a bolo to poriadne klamstvo, lebo ako som vyslovil tie slová urobil som takú blbosť, že  som sa mohol rovno hodiť pod uháňajúci nákladiak.

Kat je ranená a ja som inštinktívne vedel, že  jej poranenú časť a možno aj celú viem napraviť. Ešte nikdy som niečo také nerobil. Bolo to natoľko zakázané pre našu rasu, natoľko tabu, že sa o tom skoro nehovorilo. Jedna naša najpozoruhodnejšia  schopnosť ktorú nám Arumovia nemohli vziať ani keď sa z nás krmili – bola naša schopnosť regenerácie. Skoro z každého poranenia sme sa veľmi rýchlo vyliečili a vedeli sme liečiť aj iných.

Natiahol som sa ku sile Zdroja, vtiahol ju do seba a potom som ju nasmeroval do Katinho tela, do jej hrude a jej pískajúcich pľúc. Ak niekto práve išiel okolo bol by videl, že naše obe telá svietia  ako žiarovky a hoci som si pri tom nadával do bláznov, neprestal som.  Kat privrela oči ale keď jej začala energia prskať po koži, zatriasli sa jej mihalnice  akoby chcela oči otvoriť. Jemne som ju pohladil po očiach a tvári a ona sa uvoľnila. Aj dýchanie  sa trochu ukľudnilo.  Pomaly otočila ku mne hlavu.

„Ďakujem, že...“ zmlkla.

„Kat?“ – pýtam sa znepokojene – „Si stále so mnou?“

„Ty...“ šepká.

„Áno ja“ – položil som jej ruku na zápästie. Trhla rukou , ale znovu som po nej siahol. Keď som sa do toho pustil, tak už to môžem dokončiť úplne.  – „Môžem ti pomôcť“

„Nie!  - skríkla.

Rozhodoval som sa, či nemám ignorovať jej protesty. Pozrel som sa na jej zápästie, ešte stále nebola úplne v poriadku ale najhoršie zranenia, nech už to bolo čokoľvek, čo jej bránilo v dýchaní sa už zahojilo. Pustil som silu Zdroja a s hlbokým nádychom som sa postavil.  Miešalo sa vo mne tisíce myšlienok ale všetky sa vrátili k tomu istému. Čo do pekla som práve teraz urobil?

„Ako chceš. Zavolám políciu“

Ani v najmenšom som nechcel zamiešať do toho políciu, ale Kat potrebovala skutočné lekárske ošetrenie. Cúvol som a vybral som mobil a skutočne som telefonoval, ale pritom som ju znepokojeným pohľadom sledoval. Namáhavo sa posadila. Zaprel som sa a nepomohol som jej. Bola tu šanca, že ak sa jej dotknem, zase ju trochu vyliečim, v takom úžasnom stave bola moja sebakontrola.

„Ďakujem!“ – ozvala sa zachrípnuto, keď som zložil.

Strhol som sa. Zatiaľ mala na sebe iba jemnú stopu, ale teraz keď som ju vyliečil, žiarila ako blbý neón.

„Mne neďakuj.“ – hrabol som si do vlasov a potom som obidve ruky zovrel v päste a spustil ich dole a sledoval som ako sa posadila. Vidiac jej skaredú červenú škvrnu na tvári a opuchnuté oko, bol by som rád ak by ešte ten Arum žil a mohol by som ho znovu

zabiť. Do pekla, to je moja chyba!

Pozrela sa hore na mňa a v očiach sa jej zračil zmätok a ešte niečo, čomu som nerozumel. Moja otrávenosť sa zdvojnásobila. Bola to moja chyba.  V sobotu som ju hlúpo označil. Vedel som, že je tu možnosť, že sa tu nachádzajú Arumovia a predsa som sa nepostaral o to, aby zostala doma. Takže ju napadli, lebo Arum zbadal to prekliate označenie na nej a vedel, že ho Kat privedie k nám – k tomu, čo v skutočnosti chcel.

„Svetlo...Svetlo som videla“ šepká a klopí oči.

“No hovorí sa, že na konci tunela nás čaká svetlo“

Strhla sa a odtiahla sa. Kurva! Väčšiu blbosť som už ani nemohol povedať. Sklonil som sa k nej.

„Do čerta, je mi to ľúto. Bolo to bezohľadné“ – stíchol som. „Nakoľko si zranená?“

„Hrdlo. Bolí ma.  – trasúcu sa ruku zodvihla k hrdlu a znovu sebou trhla. Aj zápästie. Neviem, či nie je zlomené. Ale bol tam záblesk svetla...“

Uprel som pohľad na jej zápästie. Na koži sa jej už objavili purpurovočervené podliatiny. Neverím, že je zlomené. Pravdepodobne som ho fixoval, ale ona o tom nemôže vedieť. Nikto to nemohol vedieť. Zhlboka som sa nadýchol.

„Možno sa zlomilo alebo vymklo. To je všetko?“

„Všetko? Ten chlapík ma chcel zabiť“

„Rozumiem, len dúfam, že  ti nič dôležité nezlomil.“

Pozrel som sa na jej strapatú hlavu. „Napríklad lebku“

„Nie, myslím, že nie“

„Dobre. Dobre“ – postavil som sa a poobzeral sa. Musel som urobiť niečo so škodami.

„A mimochodom, čo si tu vlastne robila?“

„Chcela som ísť do knižnice“ – na chvíľu stíchla.

“Nebolo ešte tak pozde. Niežeby sme boli ...v meste plnom zločincov...povedal mi, aby som mu pomohla, že má defekt“

Obrátil som sa späť ku nej s rozšírenými očami.

„Jeden úplne neznámy príde na tmavom parkovisku k tebe a ty  sa vyberieš mu pomáhať? Už dávno som nepočul o takej neopatrnosti. Predpokladal som, že o veciach uvažuješ. Príjmeš cukríky od ujov, a nasadneš k nim do dodávky na ktorej je napísané „Darované mačiatka?“

Vydala tichý zvuk, keď som sa začal prechádzať.

„Veľa by ti nepomohlo to, že ľutuješ, keby som nebol prišiel, však?“

„Ty si tu čo hľadal?“ zastal som, pretiahol si ruku po hrudníku .

„Len som tade prechádzal“

“Fíha, som si myslela, že vy by ste mali byť milí a pôvabní“

„My?“ – pokrčil som obočie

„Vieš,  rytieri na bielom koni, ktorí zachraňujú sliepky, čo sa dostanú do problémov“

„Nie som tvoj rytier“ – potriasol som hlavou  a spustil som ruku.

„Dobre“ šepla. Pomaly stiahla k sebe nohy a sklonila hlavu na kolená. Každý pohyb vyzeral poriadne bolestivo. „Kde je teraz?“

„Ušiel. Teraz je už daleko“ – pohol som sa k nej.

„Kat...?“ zodvihla hlavu, Keď som nepokračoval, práve sa snažila postaviť pomocou zdravej ruky. Kľakol som si k nej.

„Nemyslím, že je to dobrý nápad. Polícia a záchranka sa tu čochvíľa objavia. Nechcem, aby si omdlela“

„Neomdliem“ – povedala a v tom istom momente som počul sirény.

„Nechcem, aby som ťa ja musel pozbierať keby predsa.“ -  Pozrel som sa na svoje ruky. Kožu som mal odretú, ale už sa zahojila.

„Povedal niečo ten chlapík?“

Stiahla obočie a tak odpovedala.

„Povedal, že ...vidí na mne nejaké označenie. A pýtal sa...kde sú. Neviem prečo.“

Do pekla. Sklonil som hlavu a zboku som sa pozrel dozadu.

„Vyzeral bláznivo.“

„Hej....na koho myslel“

Obrátil som na ňu svoju pozornosť.

„Možno na dievča, ktoré je natoľko hlúpe, aby pomohlo jednému šialenému vrahovi opraviť defekt na aute.“

Stisla svoje pery.

„Si taký idiot. Už ti to niekto povedal?“

Vtedy som sa rozhodol, že ak je už schopná ma nazvať idiotom, tak je v poriadku.

„Joj, Kote, každý jeden deň môjho života“

Uprela na mňa pohľad, ale nebol som schopný  vyčítať z jej tváre, čo si myslí.

„Ani neviem, čo mám na to povedať“

„Keďže si sa už poďakovala, myslím, že v tomto bode je najlepšie, ak už nepovieš nič“ Postavil som sa.

„Len sa nehýb, prosím ťa len o to. Zostaň v pokoji a nesnaž sa spôsobiť ešte viac problémov“

Kat sa pozrela na mňa pohľadom plným hnevu a vyzeralo to, že chce ešte niečo povedať, ale vďaka všetkým tam hore, zostala ticho.

Úľava trvala len chvíľu, lebo keď som sa na ňu pozrel dole videl som, že sa tak trasie, že jej cvakali aj zuby. Len vtedy som si uvedomil, že ju premočil dážď a aj šok sa prejavil asi až teraz.

Stiahol som si tričko a kľakol som si k nej.  Tričko nebolo najlepšie ale bolo viac ako nič. Pozorne som jej ho pretiahol cez hlavu, aby som sa nedotýkal jej poranenej tváre. Pretiahol som jej ochabnuté paže cez rukávy, boli ohybné  tak, že mi to až robilo starosti. Pozrel som je do tváre. Oči sa jej zavreli, husté mihalnice padli na tvár.

„Kat?“

Bolo pozde. Zvalila sa nabok, zachytil som ju skôr než padla tvárou na asfalt.

Hlava jej padla nabok, napoly rozpustené vlasy sa jej rozprestreli po tvári.  Jednou rukou som si ju pritiahol k sebe a odhrnul som jej vlasy z tváre.  Rukou som sa dotkol jej brady práve pod uchom.  Zvuk sirén sa zvyšoval ale ja som sa sústredil len na Katine dýchanie na dvíhanie a klesanie jej hrude.

Omdlela.

„Do pekla“ – mrmlal som dívajúc sa na ňu, potom som ju upravil, aby ležala hlavou v ohybe môjho lakťa.

Stáva sa to už pomaly nepríjemným zvykom.