Oblivion - 6. kapitola

Překlad: Noemi

Matthew spustil hneď ako som vstúpil do kuchyne -  „Čo je s tým dievčaťom, Daemon? Ešte nikdy si sa takto nesprával“

Ustúpil som od neho smerom k chladničke.  Bol som príšerne naštvaný a hladný.

„Ako som sa správal?“

„Vieš, čo som myslel“ – otočil sa ku mne. Otvoril som chladničku a obzeral som si jej obsah, z čoho by som si mohol urobiť sendviče. Jediným pokynom som dostal všetko čo som potreboval na pult.

„Prosíš si sendvič?“

„Už som jedol“ – vzdychol si Matthew.

„Zostane mi viac“ – vzal som si tanier a pristúpil som k pultu.

„Daemon, musíme sa o tom porozprávať“

Vzal som si nôž a pohár s majonézou.

„Hovno musíme...hovoriť o hocičom. Už som ti to povedal vonku, čo je.  Nebude to o nič zaujímavejší príbeh.“

„Snažíš sa, aby sa k nej nedostala príliš blízko Dee tak, že  ty s ňou tráviš čas? – pýta sa neveriaco. „Chodíte sa kúpať? To je nová taktika?“

Tresol som krajec chleba na tanier a pozrel som na Matthewa stojaceho pri stole. Ozval som sa smrteľne pokojným hlasom.

„Zabudni na to, Matthew!“

„To nemôžem“

Pozrel som mu do očí.

„V každom prípade by si to mohol skúsiť“

„Nechcem sa s tebou hádať, Daemon“ – prešiel si rukou svoje krátke hnedé vlasy.

Skoro som sa zasmial, ako som hodil salámu na chlieb. Nehádanie sa robil skutočne mizerne. Svaly na krku a chrbte mi stuhli.  V jednej veci mal pravdu.  Ešte nikdy som sa predtým nesprával tak ako vonku. Nie kvôli človeku a voči jednému z môjho vlastného druhu. Ani vlastne neviem, prečo mi tak ide na nervy jeho prítomnosť alebo jeho slová.

Možno som v hlbke duše vedel, že som vzdal možnosť nájsť niečo v Kate, čo by som proti nej mohol použiť, alebo  ju vydesiť tak, aby sa nepribližovala k Dee.  Ja som skutočne neurobil ani jednu z týchto vecí. Miesto toho sme sa bavili o škole a zahradničení a o iných hovnách, akoby...akoby  sme boli normálni.

„To je niečo iné“ – pokračuje tichým hlasom Matthew. Žijeme medzi ľuďmi, ale nedostávame sa k nim blízko a to už hodne dlhú dobu. Ak to urobíme vždy sa niečo stane. Alebo prídu na naše tajomstvo, lebo povolíme našu ostražitosť, alebo na nich necháme stopu a Arumovia nás vystopujú a zabijú.  Nikdy sa to dobre neskončí.  Nikdy.“

Spustil som ruku a pozrel som sa mu do očí.

„Myslíš, že ja to neviem? Čo očakávaš, že s ňou urobím?  Nemám veľmi na výber pokiaľ nemyslíš na to, aby som ju zlikvidoval“

Matthewove oči stmavli z farby oceánu na farbu súmraku.

„Nechcem, aby sa tej mladej žene niečo stalo a neočakávam, že pokiaľ by veci došli až tak ďaleko, aby ty si bol ten, kto to vykoná. V prípade, že by sa dievča ukázalo ako riziko, ja to vybavím. Neurobíme to tak ako v prípade Bethany, keď sme nechali veci tak, až bolo už neskoro.  Tentoraz sa to nestane.“

Pozrel som naňho, energia mi zase prúdila po pokožke. Pochopil som na čo myslel a zamrazilo ma.

„Volá sa Kat“ – počul som svoj vlastný hlas. Predstúpil som skloniac  bradu. „Ja sa o ňu postarám“

Matthew sa oprel o stôl a zhlboka sa nadýchol.

„Vieš, že urobím čokoľvek, aby som vás všetkých ochránil“ – povie   „Všetkých. Vy ste moja rodina“

Hrabnem si do vlasov a snažím sa pozbierať zvyšok trpezlivosti.

„Viem. My to cítime rovnako, ale v tomto prípade nie je potrebné zasahovať. Ja sa postarám o to, aby pre nás nebola rizikom. Pozeráme na seba a chvíľu mlčím.

„Ty si jeden z najsilnejších, ak nie najsilnejší Luxen.  Starší  to vedia a DOD to vie tiež a to znamená, že ťa niekto stále sleduje.  Musíš dávať väčší pozor ako ktokoľvek z nás.“

Ťarcha môjho pôvodu mi ležala na pleciach.  Na to som už nemohol povedať nič. Bol som rýchlejší a silnejší ako väčšina Luxenov a dokázal som vyťažiť zo Zdroja viac ako ktokoľvek koho poznám. Ale tieto schopnosti som nepovažoval za samozrejmé. Trénoval som tvrdšie a hliadkoval častejšie ako ostatní. A rozhodol som sa venovať všetku pozornosť tomuto poslaniu.  Nestratím sa a nestanem sa zraniteľným ako môj brat...

Matthew, ktorý ma medzitým sledoval uvidel niečo v mojich očiach.

„Tvoj brat nebol slabý“

„On...“ – naklonil som hlavu nabok.

„Nebol. Bol láskavejší a pokojnejší, ale bol rovnako silný ako ty a na to nezabúdaj. Dawson nebol slabý.  Nebol ani hlúpy a predsa mu bolo osudné jedno dievča.  Nenasleduj ho po tejto ceste“

Správa prijatá, hlasno a jasne! Nechoď v stopách svojho brata!

Toto vyhlásenie bolo vyslovene komické.

Len preto, že sa nesnažím vyhnať Katy z mesta nemusím nutne tak skončiť ako Dawson. Pre zaujímavosť, my dvaja sa nemôžeme ani vystáť. No hej, je tu nejaká fyzická vec, ale nič  hlbšie. Dawson sa zamiloval do Bethany. To je veľký rozdiel.

A môj brat bol veru slabší.

Možno nie fyzicky, ale keď šlo o všetko ostatné tak bol.

V sobotu hneď poobede som videl, že Katina matka odišla. Vediac, že je Kat sama a že Dee sa vráti až zajtra vedel som, že zo všetkého nejmenej som mal urobiť to, čo som práve plánoval.

Zašiel som za ňou.

Zaklopal som a potom som sa oprel o zábradlie verandy a poobzeral som sa. Ešte pár slnečných hodín bolo pred nami, ale už sa začínali objavovať hviezdy.  Vložil som si ruky do vrecák a čakal som, či mi vôbec otvorí dvere. Na jej mieste by som sa ja už nikdy nechcel stretnúť so mnou. Ani sebe som nevedel vysvetliť, prečo som k nej bol strievavo milý a... blbec. Vedel som, že pre Dee a kolóniu, ale hlavne pre mňa, neznamená nič dobré. Predsa bolo niečo v jej osobnosti, čo ma nenechalo na pokoji.

Trochu ma prekvapilo, keď sa otvorili dvere a Kat vyšla na verandu.

„Čo tu robiš?“ – opýtala sa.

Nemal som ani poňatia, čo by som mal povedať, tak som mlčal. Konečne som si odkašlal.

„Rád sa pozerám na oblohu. Je v tom niečo... nekonečné, vieš?“ Trápne.

Kat neochotne pristúpila bližšie.

„Môžem očakávať , že nejaký bláznivý chlapík vybehne z tvojho domu a bude vrieskať, že sa so mnou rozprávaš?“

„Teraz nie, ale človek nikdy nevie“  vyškieral som sa.

„Pre mňa za mňa“ – pokrčila nos.

„Aha“ – otočil som sa k nej. „Zaneprázdená?“

„Nie, len pracujem na svojom blogu.

„Máš blog?“

Musel som sa držať, aby som sa nezasmial. Blogovanie som si doteraz predstavoval tak, že ho robia mamky v strednom veku a nie nadpriemerné stredoškoláčky.

Prekríži si ruky pred sebou a vyzerá, že zabojuje.

„Áno, píšem blog“

„Aký má názov?“

„Do toho ťa nič nie je“ – odpovie so sladkým úsmevom.

„Zaujímavý názov“ – Na Katinej tvári vidieť, že je nahnevaná a to ma pobavilo.  Bolo príliš jednoduché ju napáliť.

„A o čom píšeš? O vzoroch na pletenie? O skladačkách? O samote?“

„Haha, múdrc“ – vzdychne si.  „Píšem recenzie na knihy.“

Knihy. To som si mohol myslieť.

„Platia ti za to?“

Nahlas sa zasmeje.

„Nie, vôbec nie“

Zamračím sa.

„Takže píšeš recenzie kníh a nedostaneš za to ani peny, ak si niekto na základe tvojho názoru kúpi knihu?“ – zamračím sa.

„Nerobím to preto, aby som dostala peniaze, alebo niečo iné“

Tak to vyzeralo, že ak hovorí o svojom blogu je vo väčšom pohodlí.

„Jednoducho to milujem. Milujem čítať a najradšej sa bavím o knihách“

„Aké knihy čítaš?“

„Rôzne.“ – oprie sa o zábradlie a vzhliadne, aby sa mi pozrela do očí.

„Najradšej mám paranormálne témy“

„Upíry a vlkodlaci?“ – hádam

„Aha“

„Duchovia a mimozemšťania?“

„Strašidelné príbehy sú v poriadku ale o mimozemšťanoch toho veľa neviem. E.T. ma skutočne nezaujal a ani mnohých čitateľov.“

Zodvihnem obočie.

„A čo ťa zaujme?“

„No nie slizské, zelené stvorenia“ – odpovedala a ja som sa prestal smiať.  „Okrem toho mám rada aj grafické romány a historické veci“

„Čítaš grafické romány? – to by som neuveril.  „Vážne?“

„Áno“ – pritaká.

„Prečo? Dievčatá nemôžu obľubovať  grafické romány a komiksy?“

 Myslel som, že na toto nechce počuť odpoveď. Do pekla, vždy ma dokáže prekvapiť.

„Chceš ísť na výlet?“

„Vieš, v tomto odvetví nie som veľmi dobrá.“ – zasunie si za ucho prameň vlasov, ktorý sa jej uvoľnil z chvosta. Sledoval som pohľadom ten pohyb.

 Rozpustí si niekedy vlasy?

Prečo by ma, kurva,  mali zaujímať jej vlasy?

 „Nebudem ťa vláčiť po skalách. Len po neškodnom lesnom chodníku.  Som si istý, že to zvládneš.“

Odtlačí sa od zábradlia a váha.

„Vari ti Dee nepovedala, kde máš kľúče?“

Sakra, na to som úplne zabudol.

„Ale hej“

„Tak prečo si tu?“

Ako by som jej to mal vysvetliť, keď to ani sám neviem? Premýšľam nad nejakou výhovorkou, ktorú by mi aj uverila a musel som prísť na to, že nie som až taký kreatívny. Asi to bolo znamenie, že by som mal utekať domov a zabudnúť na všetko, nech už to znamená čokoľvek.

„Nemám žiaden dôvod. Myslel som, že sa stavím, ale ak sa mieniš dotazovať na každý môj krok, môžem aj odísť.“

Otočil som sa a zišiel po schodoch.  A bol som si istý, že som sa zase zachoval ako blbec.  No čo už? Som v tom dobrý.

O sekundu na to som počul odpoveď.

„Dobre. Idem“

Prekvapene som zastal.

„Si si istá?“

Nevyzerala stopercentne istá, keď som sa obzrel cez plece, ale ponáhľa sa za mnou.

“Prečo ideš za dom?“  - pýta sa a ukazuje na západ, kde sa ešte stále trblieta vrchol hory v slnečných lúčoch.
“Seneca Rocks  je tým smerom. Myslel som, že väčšina cestičiek sa tam začína“

„Hej, ale týmto smerom sú tie cestičky, ktoré nás povedú okolo a sú rýchlejšie“ – vysvetľujem.

„Každý pozná hlavné cesty a sú preplnené.  Predtým som mal veľa voľných  dní a našiel som také, ktoré sú vzdialené od hlavných trás.“

Rozšíria sa jej oči.  „Nakoľko vzdialené“

„No natoľko zase nie“  - zasmejem sa. Je roztomilá.

„Takže je to cesta pre začiatočníka? Stavím sa, že pre teba bude nudná.“

„Každá príležitosť, keď  sa môžem uvoľniť a prechádzať sa, je dobrá.“ To je pravda.  Luxeni majú od prírody viac energie a každá fyzická aktivita im pomáha.

„Nie je to tak, že vylezieme až po Smoke Hole Canyon. Hoci by to bola pekná veľká túra. Takže nemaj obavy, dobre?“

„Dobre. Ideme.“  - ukľudnila sa.

Kat ma čakala vonku, kým som vošiel do domu, aby som si vzal dve fľaše s vodou, potom ma nasledovala cez zadný dvor do hustého tienistého lesa.  Niečo v tom, ako bola skutočne ochotná na toto všetko so mnou, sa ma zle dotklo. Nebol som k nej milý. To bolo zakázané územie.  Napadlo ma, či by robila to isté, keby sa s ňou skamarátil Andrew a či by aj s ním išla ...aj do pekla.

Ak áno, to by nebolo dobré.

Andrew mal vo všetkom podobný názor ako  Matthew , takže by nebol preňho problém sa  preventívne  o ňu „postarať“.

„Si veľmi dôverčivá Kote“

„Nevolaj ma tak!“

Obzrel som sa ponad plece. Na pár krokov za mnou zaostala.

„Nikto ťa ešte tak nevolal?“

„Čoby nie. Ľudia ma stále mačiatkujú. Ale od teba je to nejako...“

Čakám.

„Odo mňa je to...?“

„Ja neviem, znie to ako urážka“ – odpovedá.  Spomalím, aby aj ona stíhala k mojim dlhým nohám a išla vedľa mňa.

„Alebo niečo sexuálne deviantné?“

Tomu som sa musel zasmiať a dobrá nálada mi uvoľnila aj časť napätia v pleciach a krku.

„Prečo sa mi stále vysmievaš?“

Usmial som sa na ňu, ale som len pokrútil hlavou.

„Ja neviem, ale ma stále rozosmeješ.“

„Výborne“ – kopla do kameňa, viditeľne sa rozhodla, že to nie je dobrá vec.

„A ten Matthew, bol kto? Správal sa, akoby ma nenávidel“

„Nie nenávidí, len ti nedôveruje“ – mrmlem. Kat krúti hlavou a vrkočom udiera sem a tam.

„Nedôveruje? Prečo? Chráni tvoju cnosť?“

To ma znovu rozosmeje.

„Veru. Nemá rád krásne  kočky, ktoré ma balia“

„Čože?  - vybuchla a hneď sa aj potkla.  Zľahka ju zachytím, objímem jej driek a postavím ju na nohy, potom ju ihneď pustím, ale cítim úder elektriny z toho letmého dotyku a moja koža vibruje.

„To žartuješ?“

„V ktorej časti?“ – pýtam sa a stále viac sa vyškieram. Zabáva ma, že si nevidí ani pod nohy.

„V každej“

„No nie, nechci mi nahovoriť, že  sa nepovažuješ za peknú“

Neodpovedá mi. Zhlboka si vzdychnem.

„Alebo ti to nikdy žiaden chalan nepovedal?“

Jej pohľad sa stretne s mojim a potom uhne. Kývne plecom.

„Ale hej“

Fíha!

„Alebo je možné, že si toho nie si vedomá?“

Znovu pokrčila plecami. Nechce sa mi veriť, že nevidí to čo ja...no  moment! Nevidí to, čo ja? Kedy sa zmenilo to, čo ja vidím? Lebo predtým som si myslel, že je dokonale priemerná ako peklo. Niekedy, keď sa naštve, je nadpriemerná. Alebo keď sa usmeje.  Alebo začervená. Ale tak väčšinou je priemerná.

Ale ako som ju tak sledoval, ako sa stále viac červená, prišiel som na to, že som sa mýlil.  Kat nie je priemerná. Možno na prvý pohľad hej , ale keď sa k nej dostaneš bližšie, keď s ňou stráviš istý čas, tie jej vresovito sivé oči, a plné pery a tvar jej tváre... sú všetko, len nie priemerné. Bolo tu niečo hlboko pod povrchom.

„Vieš čo si myslím?“ – pýtam sa zastaviac na cestičke.

Pozrela sa hore na mňa očami rozšírenými, ale bez obáv. – „Nie“

Na okamih som mlčal a jediným zvukom medzi nami bolo čvirikanie vtákov, kým som sa spýtavo pozeral do Katiných očí.

„Zistil som, že tí najkrajší ľudia, tí naozaj krásni zvonku i zvnútra si vôbec nie sú vedomí ako pôsobia na druhých. Tí, ktorí upozorňujú na svoju krásu ňou len plytvajú. Ich vplyv zmizne, ich výzor je len škrupinou, ktorá skrýva prázdnotu a tiene.“

Otvorí ústa a rozosmeje sa.

Kat sa smeje.

Fíha, čo to...?

„Prepáč“ – povie a ešte stále sa uchechtáva a utiera si slzy z očí – „ale toto bola nahlbšia myšlienka, ktorú som doteraz od teba počula. Ktorá neznáma loď uniesla preč Daemona, ktorého som poznala ...a ak môžem prosiť, nech si ho ponechá?“

Pozriem sa naštvane na ňu.

„Chcel som len byť úprimný“

„Ja viem, ale aj tak bolo to ...wow“

Premeral som si ju a mykol plecom.  A znovu som  sa vydal po cestičke.  Nevadí.

„Už nejdeme ďaleko“ -. Odmlčal som sa.

„Takže ťa zaujíma história?“

„Hej. Viem, že vyzerám ako bifľoš.“  Pružným krokom sa pridá ku mne.

„Vedela si, že  kedysi tento kraj bol územím indiánov Seneca?“

„Prosím povedz, že nechodíme po pradávnych pohrebiskách“

„No som si istý, že tu niekde sú pradávne pohrebiská. Hoci tadeto hlavne len prechádzali a je možné, že niektorí na tomto mieste zomreli a ...“

„Daemon nepotrebujem počuť túto časť!“  - ľahko zatlačí na moju ruku.

Trvalo mi chvíľu, aby som sa dostal cez bezprostrednosť akou sa ma dotkla.

„Dobre, tak ti porozprávam ten príbeh, ale vynechám skutočné, ale strašidelné fakty“ – podržal som dlhý konár, aby pod ním mohla Kat prejst.  Jej plece sa dotklo mojej hrude, od čoho som skoro stratil vedomie.

„Aký príbeh?“ – pýtala sa a hustými riasami zatienila svoje oči.

„Zistíš, len počúvaj.  Kedysi pradávno boli v tomto kraji len lesy a hory...čo sa veľmi nelíši od toho ako to je dnes, s výnimkou niekoľkých malých mestečiek. Odtlačil som jej z cesty niekoľko konárov.  Ešte by sa mohla na niektorý napichnúť, lebo nemá ani poňatia, ako sa pohybovať v lese.

„Ale si predstav, že tento kraj bol tak riedko osídlený, že trvalo niekoľko dní,  ba týždňov než sa dostali k najbližším susedom.“

Striasla sa.

„Vyzerá to ako osamelý život“

„Musíš si uvedomiť, že niekoľko stoviek rokov dozadu bol život presne o tom. Farmári a horali žili na kilometre vzdialení od seba a vzdialenosti mohli prejsť len pešo alebo na koňoch. A to nebol nejbezpečnejší spôsob cestovania.

„To si viem predstaviť“ – povedala potichu.

„Indiánsky kmeň Seneca putoval po východnej časti Štátov, keď išli práve po tejto ceste smerom k Seneca Rocks. Pozreli sme na seba a zase uhli pohľadom. Vieš, že táto cesta za vašim domom vedie presne tam?“

„Nie. Vyzerali také vzdialené, nikdy som o nich takto neuvažovala.“

„Keby si išla ešte pár kilometrov po tejto ceste dostala by si sa na úpätie skál.  Je to pomerne skalnatá cesta aj tí najskúsenejší horolezci sa jej vyhnú.  Vieš, že Senecké skaly sa rozširujú z okresu Grant až do okresu Pendelton. Ich najvyšší bod je Spruce Knob  a vedľa mesta Seneca  je výbežok, ktorý sa volá Ghampe Rocks. Ten  je veľmi ťažké dosiahnúť, lebo sa k nemu možno dostať len cez súkromné územia, ale oplatí sa, ak sa môžeš vyškrabať až do neba do výšky deväťsto stôp. Človeče, ako milujem sa tam dostať. Už som to neurobil nejaký čas.“

„Vyzerá to ako zábava“ – smeje sa nasilu.

„To je, ak sa nebojíš, že sa zošmykneš“ – usmejem sa – „Mimochodom, Seneca Rocks sú z kremenca, čo je súčasť premenlivého pieskovca. Preto vyzerajú niekedy ako ružové. Kremenec je považovaný za betakremeň. Tí, čo veria ... hmm mali by postupovať opatrene...ak veria v nadprirodzené sily v prírode ako tomu verili mnohé indiánske kmene, že v akejkoľvek forme betakremeňa sa ukladá energia , ktorou možno manipulovať a tranformovať ju. Dokážu zhodiť elektroniku a odkloniť a skryť... veci.“

„Dooobre“

Hodil som na ňu prísny pohľad a stíchla.

„Zrejme aj Indiánov Seneca do tejto oblasti pritiahol betakremeň.

„To nikto nevie, lebo oni nepochádzali zo Západnej Virgínie. Nikto nevie ako dlho tu táborili, obchodovali alebo bojovali“ – spomalil som blížiac sa k potoku. „Majú ale jednu veľmi romantické legendu“

„Romantickú?“ Naledovala ma k potoku a chvost je poskakoval pri každom kroku. Pôsobilo to na mňa vyslovene rušivo.

„Vieš bola raz jedna nádherná indiánska princezná, volala sa Snowbird-Snežný vtáčik. Ona požiadala sedem najsilnejších bojovníkov kmeňa, aby dokázali svoju lásku k nej tak, že urobia niečo, čo bola schopná urobiť len ona. Kvôli jej kráse a postaveniu by ju mnohí radi požiadali o ruku, ale Snowbird túžila len po ronocennom partnerovi.“

Za normálnych okolností nie som ukecaný. Väčšina ľudí, ktorí ma poznajú by už pravdepodobne skontrolovali moju teplotu, ak by počuli koľko toho nakecám. Ale Kate bola unesená a to sa mi páčilo.

„Keď nastal deň, aby si zvolila manžela, ona ich postavila pred takú výzvu, že len ten najsmelší a najviac odhodlaný bojovník mohol získať jej ruku. Požiadala svojich nápadníkov, aby s ňou vyliezli na najvyššiu skalu“

Cestička sa zúžila, spomalil som.

„Všetci sa vybrali ku skalám, ale ako bolo lezenie čoraz ťažšie, traja sa vrátili. Štvrtý sa unavil a piaty bol úplne vyčerpaný. Ostali už len dvaja a krásna Snowbird išla pred nimi. Došla konečne na najvyšší bod a obzrela sa, aby videla, kto je najodvážnejší bojovník. Liezol už za ňou len jeden, ale ako sa naňho dívala, začal sa bojovník klzať dolu.“

Obišiel som výbežok a čakal som, aby ma Kat dohonila.

„Snowbird váhala len sekundu, kým si rozmyslela, že tento bojovník, je zrejme najsilnejší, ale nie je jej rovný. Môže ho zachrániť, alebo nechať, aby sa zrútil. Bol odvážny, ale nedosiahol ešte vrchol ako ona.“

„Ale bol za ňou, ako mohla dovoliť, aby sa zrútil?“ – Kat chytala panika a veru, bola zase roztomilá.

„Ako by si sa zachovala ty?“ – opýtal som sa s úprimnou zvedavosťou.

„Niežeby som niekdy požiadala kopu chlapov, aby mi svoju lásku dokázali takým neuveriteľne nebezpečným a hlúpym spôsobom, ako ona, ale keby som sa nejakým zázrakom dostala do podobnej situácie...“

„Kat?“

Narovná sa.

„Natiahla by som ruku a zachránila by som ho, samozrejme.  Nedovolila by som, aby sa zrútil a umrel.“

„Ale nedal jej dôkaz“ – argumentoval som.

„Na tom nezáleží“ – jej sivé oči sa blýskali ako búrkové mraky.

„Bol tam, priamo za Snowbird. A vôbec nakoľko môže byť niekto krásny, ak kvôli poklznutiu nechá zomrieť jedného muža? Ako môže byť taký človek schopný lásky,  byť jej hoden, ak dovolí, aby sa toto stalo?“

Pomaly som prikývol.

„No, aj Snowbird si myslela to isté“

„Správne“ – Kat sa naširoko usmievala.

„Takže Snowbird sa rozhodla, že je jej tento bojovník roveň a tým sa aj rozhodla. Zachytila ho skôr ako by sa zrútil. Náčelník ich prijal a bol spokojný s rozhodnutím svojej dcéry. Dal im požehnanie a bojovníka vyhlásil za svojho nástupcu.

„Takže preto sa volajú Seneca Rocks? Kvôli indiánom a Snowbird?“

„Tak znie legenda“

„Legenda je pekná, ale  myslím, že niekoľko stoviek metrov lezenia po skalách, aby si dokázal svoju lásku je mierne prehnané.“

„S tým súhlasím“ – zasmial som sa.

„Aj dúfam, lebo inak sa spamätáš až keď sa zúčastníš súťaže rýchlych áut na štátnej dialnici, aby si dnešným spôsobom mohol dokázať svoju lásku.“ – napne sa jej tvár a mierne sa začervená.

„Neplánujem nič podobné“ – poviem potichu.

„Môžeme sa odtiaľ dostať tam, kde liezli indiáni?“ – pýta sa.

„Ku Canyonu sa dá dostať, ale je to už vážna turistika. Nie niečo, čo by si mala zdolať sama.“

Zasmeje sa ľahkým skoro oslobudzujúcim smiechom.

„Tak kvôli tomu sa nemusíš obávať. Rozmýšľam nad tým, prečo sem prišli indiáni. Hľadali tu niečo?  Je ťažko uveriteľné, že by ich privábila kopa skál.“

„To nemôžeš nikdy vedieť. Kto vie, prečo prišli, ale iste mali nejaký dôvod. Ľudia často považujú  rozhodnutia z minulosti za primitívne a nerozumné, hoci dennodenne zisťujeme kopu pravdivých informácií vďaka histórii.“

Venovala mi dlhý posudzujúci pohľad.

„Čo si hovoril, prečo boli tie skaly také dôležité?“

„Je to typ skaly...“ Otočil som sa k nej, prebehol som pohľadom po jej tvári a pleciach. Kurva! Rozšírili sa mi oči. „Kote?“

„Mohol by si ma tak prestať volať?“

„Ticho.“ Zašepkal som, upieral pohľad ponad jej plece, keď som položil ruku na jej holé rameno.  „Sľúb mi, že nebudeš hysteričiť“

„Prečo by som mala hysteričiť?“ zašepkala

No väčšina ľudí by vyšilovala, ak by na niekoľko stôp od nich bol tristolibrový medveď. Bol to obrovský kus. Energia vo mne sa pohla a pritiahol som k sebe bližšie Kat, ruku položila na moju hruď nad moje srdce.

„Videla si už medveďa?“ - opýtal som sa.

„Čo? Medveď?“ vytrhla sa mi z rúk, otočila sa a ztuhla.

Medveď pohol uchom, počul naše zrýchlené dýchanie.  Bez slov som Kat nútil, aby sa nepohla.  Bola dobrá šanca na to, že medveď len tak prejde okolo nás.  Vlastne som dúfal, že sa tak stane, lebo pokiaľ na nás potvora zaútočí, budem musieť urobiť niečo, aby som ho odohnal.

Niečo, čo nebude jednoduché vysvetliť.

„Neutekaj!“ – upozornil som Kat, ktorá trhavo prikývla.

Znovu som položil ruky na jej ramená a som presvedčený, že to ani necítila a vtedy bez nejakého varovania sa postavil medveď na zadné nohy. Otvoril obrovskú papuľu a zareval, labami hrabal vo vzduchu.

Do riti!

Pustil som Kat a mávajúc rukami  a kričiac som vykročil k nemu, ale medveď  klesol na všetky štyri , šklbajúc ramenami a trasúc kožuchom až sa z neho prášilo a zaútočil na Kat.

Nadávajúc som skočil k nej. Stála úplne ztuhnutá, zatvorila oči a jej tvár bola úplne biela. Nerozmýšľal som, zodvihol som ruku a oslepujúco bieločervené  svetlo sa vlnilo z mojej ruky vystreliac do vzduchu. Blesku podobná energická špirála udrela do zeme ledva krok pred Kat a vystrašila medveďa.

Všetko sa stalo veľmi rýchlo.

Vystrašené zviera odskočilo a posunulo svoje ťažké telo a utekalo opačným smerom ako bledlo oslepujúce svetlo. Prúd energie sa odrazil a videl som ako sa Kat podlomili kolená a hlava jej odkvecla nabok a odpadla. Skočil som dopredu a zachytil som ju skôr ako dopadla na zem a zvihol som ju do náručia a privinul si ju na hruď, ale oči som nespustil z cesty, kde odbehol medveď. 

Neveril som, že Kat odpadla preto, že sa zľakla. Dostala sa príliš blízko ku Zdroju.  Bohvie čo urobila energia s jej srdcom alebo s jej nervovým systémom.

Doriti!Do riti! Do riti! – nadával som a len trochu som sa ukľudnil, ked som počul, že jej srdce pravidelne bije v hrudi.

Keď som si bol istý, že sa medveď nevráti, pozrel som na Kat a stislo mi srdce.

Och nie! Do pekla nie!

Slabá biela žiara obklopovala jej telo ako aura.  Žiarila okolo nej nadprirodzená svetelná žiara, ktorú ľudia nevidia, ale  je viditeľná pre každého Luxena... a všetkých Arumov.

Označil som ju.