BM - EPILOG

Autor: Iveta

Ahojte, holky. Pridávam Epilóg. Dúfam, že sa vám bude páčiť.

Nenávidel pohreby. Deväťdesiat percent zúčastnených tam bolo z donútenia. Vštepené morálne, sociálne zásady či pravidlá. Ľudia s falšou na tvárach a hraným smútkom, alebo dokonca vsugerovaným.

Otrepané frázy typu: Bol to dobrý človek. Bude nám tak strašne chýbať. Hlúpe spomienky, ktorých má zrazu každý plný arzenál, aj keď počas života nebožtíka bol pre neho menej ako špina pod nechtom.

A teraz tu stál. Slnko svietilo, vtáčiky spievali poletujúc z vŕby na vŕbu, ktoré boli po celom cintoríne, dopĺňajúc zádumčivú atmosféru. A sám  bol jedným z tých, ktorí tu nenávideli byť. A neznášal sa pre to, že bol ako ostatných osemdesiatdeväť percent zo zúčastnených, že uzatváral ten kruh.

Venoval znova krátky pohľad kňazovi a trom ľuďom, stojacim pri jame, nad ktorou sa vznášala uzatvorená rakva. Ten pohľad bol morbídnym spôsobom nádherný. Nie že by trpel akousi pochybnou, psychickou chorobou. Len ten pohľad na nich. Boli si tak nádherne blízky. Tak súdržní. Aj on to mal. Jeho tiež tak strašne Nikovi rodičia milovali. A on ich  miloval.

Farár dal pokyn a mechanika pomaly spúšťala rakvu do jamy, čo vyvolalo hystériu.

Doteraz jej matka len stála, nechala sa  držať z jednej strany Jakubom a z druhej svojim manželom, ktorí ju obaja podopierali svojimi ramenami, akoby si to boli nacvičovali po nociac. No po prvom uvoľnení hydraulického tlaku zbesnela. A ľudia sledujúci jej pomätené telo, hádzajúce sa na truhlu, sa zborovo pohli v pred, v snahe zachytiť ju. Samozrejme, on nebol výnimkou, dokonca aj keď stál na druhej strane jamy, a musel by ju pravdepodobne preskočiť. Čo by nebolo práve prejavením úcty zosnulému a jeho žialiacim pozostalým. A jeho hrdinský čin by nedosiahol očakávaného efektu.

Bolo jasné, že ju zachytí buď to jej muž alebo Jakub. A presne to sa stalo.

 Samozrejme.

Nedostala sa od nich ďalej ako na dva kroky.

Nevedel čo s očami. Nechcel čumieť. Celá tá vec bola tak nepríjemná. Kňaz pokračoval aj napriek tomu, že bolo jasné, že jeho pietne slová, ktoré naozaj krásne splietol s citátmi z biblie a tradičným obradom, nik nepočúval. Všetci pokukovali po tej zničenej žene a jej manželovi, ktorý sa klepal tak zreteľne, že to mohol vidieť aj na vzdialenosť takmer tri metre. A úprimne sa divil, kde v tých roztrasených rukách našiel dosť sily, držať okrem seba ešte svoju manželku.

Nenávidel, že bude prepieraná v tých odporných papuliach. Síce ju vôbec nepoznal, ale aj napriek tomu k nej prechovával úctu, ako ku každej milujúcej matke. A naozaj mal chuť ublížiť každému, kto na ňu čo i len raz pozrie. Budú ju súdiť a šíriť reči a vylepšené verzie jej skratu. Pravdepodobne budú plný domnienok, ktoré zmenia na svoju pravdu a ona v ich bájkach bude prípad na hospitalizáciu.

Cítil akoby za ním niekto stál. Mal ten odporný pocit ihličiek na zadnej strane krku, až sa musel otočiť a prehľadať dav. Pátrajúc po vinníkovi  jeho nepohodlia.

Takmer si prehltol jazyk, keď pri veľkom, murovanom kríži s porcelánovým Ježišom, ktorý stál pri vchode do cintorína, videl svojho brata. V čiernom od hlavy po päty. Ešte aj košeľu mal čiernu. Jeho kruhy pod očami vyzerali tak tuho fialové, že boli na hrane čiernej. Len jeho tvár bola popolavá, aj napriek jeho vrodenému  snedšiemu tónu pleti, ktorý zdedil po svojom prekliatom, biologickom otcovi.

Nečakal, že príde. Nikto o ňom nevedel posledných pár dní, prebiehajúcej pitvy a príprav na pohreb.

Zvažoval, či má ostať alebo ísť za ním. Chcel byť pri ňom. Vedel, že trpí a že ho práve teraz potrebuje viac, ako títo ľudia. Pre ktorých nie je ničím viac, než spolužiakom, ktorý sa rozhodol zo slušnosti prejaviť sústrasť pozostalým.

Vlastne sa k podávaniu rúk ani nechcel dostať. A mal z toho strach. Tie Jakubove prekliate oči, tak podobné Nikovim, ho vždy desili. Nebol pripravený mu čeliť.

Nevinil ho a dal mu rozhrešenie, ktoré potreboval, ale nepomáhalo to dosť na to, aby pre to všetko, čo on urobil zle, nemal výčitky.

Využil zbabelo to nutkanie byť blízko rodine a, so sklonenou hlavou, odkráčal. Posielajúc jej vzduchom tiché ospravedlnenie a prísľub sviece na Deň zosnulých.

Opieral sa o múrik brány, s rukami vo vreckách, a takto zblízka bol ešte  v horšom stave ako na diaľku tých pár metrov.

„Nečakal som, že by si prišiel,“ priznal namiesto pozdravu a vynútil si od brata malý škleb, pripomínajúci úsmev.

„Nemal som to v pláne. Ale nakoniec, výčitky sú riadna suka a prinútia ťa konať. Aj keď to hovno rieši, že? Z tade ju asi moje kajanie sa nedostane.“ Kývol hlavou k hlúčku ľudí, ktorí sa vzdialili a nechávali priestor pracovníkom ústavu s lopatami v rukách.

Vzlykot jej matky sa dostal do bodu zavíjania až sa obaja bratia prikrčili a Dantony zahrešil s rukou omotanou okolo svojho žalúdka.

„Toto som, kurva, vážne nechcel.  Mal som ju rád, len... Prečo musela byť tak dramatická? Prečo proste nemohla riešiť veci s chladnou hlavou? Prečo nemohla myslieť na svojich rodičov?!“ Kričal so stiahnutým hrdlom a jeho bledá tvár sa zdala ešte viac sinavá.

Načiahol sa po ňom a stisol ho pevne v náručí. Bolo jedno, že sa muži neobjímajú. Nie takto. Bol jeho brat a lámal sa pred ním na kusy.  Potreboval ho držať.

Bola to jej vina. Prečo to tí ľudia odmietajú vidieť?  Prečo to jeho brat odmieta vidieť? Prečo to on sám nevidí?  Nemala ísť na interrupciu, mala si nechať pomôcť rodičmi. Nemala byť tak odporne sebecká.

Zničila tou poondenou sebeckosťou každého, komu skrížila cestu. Každému.

„Potrebujem toho hajzla dostať, kurva, za mreže na tak dlho, že sa von dostane len v rakve,“ vyhlásil rozhodne do Tadeášovho ramena.

„Nie sú žiadny obvinení, braček, bola to samovražda. A nemám síce titul zo znalosti zákonov, ale nemáš ako ublížiť Nikomu.“ Trel mu rameno, hľadiac mu do očí v snahe upokojiť ho. 

Púšťal sa do boja s veternými mlynmi. A skončí ako blázon zdiskreditovaný a odpísaný.

„Nie som hlupák.“ Odstrčil ho od seba, dostávajúc medzi nich dosť priestoru na to, aby si mohol sám upraviť klopy obleku.  „ Je jasné, že sa zabila. Podrezané žily... A dosť veľká dávka Heroínu pre troch závislákov, ale oni ju vyhodili na krajnici, ako dáke zdochnuté mača, alebo vrece odpadkov!“ skríkol, ťahajúc sa za kučery pobehujúc sem tam v pravidelných trojkrokových sériách.

„Čo tým myslíš?“ Už len to slovo vyhodená, znelo otrasne a jemu skrútilo žalúdok, až mal na mále vyvracať si vnútornosti, priamo tu, v svätostánku večného odpočinku.

„To je presne to. Ľudia vidia narkomanku a samovraha s porezanými zápästiami a nič viac neriešia. Nič ich nezaujíma. Lebo majú frei a nemusia vyšetrovať, spisovať zápisnice a riešiť to viac ako podrbanú samovraždu zúfalého stroskotanca nezvládajúceho svoj život. Nik si nevšímal fakty. Do očí bijúce skutočnosti, že nezomrela na mieste, kde ju našli. Videl som to miesto, braček. Bol som tam. Videl jej fotky pred tým, než ju uložili na transport.  Čítal som policajné a zdravotné správy. Rozprával sa s ľuďmi, čo mali v tú noc službu.“

Pozeral na svojho brata ako teľa. Nebolo možné, aby začínajúci právnik, aj keď  významnej, slovenskej, právnickej firmy, mohol získať prístup k takým chúlostivým informáciám.

„Boli tak zameraní na jej žily a ovínadlo okolo ruky, že si nevšimli napríklad to, že chýbala injekčná striekačka. Nikde tam nebol vydrbaný saklík, kde by mala drogy, lyžička alebo čokoľvek, kde by skvapalnila ten sajrajt. Nebola tam ani žiletka alebo nôž, črep. Nič. Bola len v tričku a spodnom prádle, ktoré boli sotva od krvi, úplne nasiaknuté vodou. Nevraviac o tom, že na mieste, kde ju našli, nebolo ani kvapky krvi. Povedz mi, čo za odporné bytosti to boli, ak dokázali...Kurva...“ Nervózne si otrel oči, odvracajúc pohľad od svojho brata. „Vyhodiť ju.  Mŕtvu. Možno ešte žila keď ju naložili a zbavili sa jej... Kto toto dokáže urobiť, Ted! Ako?“

„... do piče...“ Bolo všetko na čo sa zmohol, zatiaľ čo sledoval svojho brata lapať po dychu takmer bozkávajúc zem v hlbokom predklone.

„Prečo nič neruobili, keď si ich vypočúval, keď si im povedal, to, čo im zjavne unikalo.“

„Bol to uzatvorený prípad. Skutková podstata bola naplnená. Zabila sa. To okolo už tak dôležité nie je. Musel by sa otvoriť nový prípad. A to sa neuskutoční za týždeň, za dva. Sú to tony papierovačiek, vypočúvania. Zbieranie informácií, vznesenie obžaloby, ktorú musí podať právny zástupca pozostalých, na existujúcu ľudskú bytosť...  Zozbieranie dôkazov. Boli by nútení ju dostať zo zeme naspäť do márnice. Tú ženu by to zabilo.  Už dosť, že si prechádza klasickým „ Moje dieťa je mŕtvy narko-samovrah“. Ale pridať hyenyzmus ľudí k jej bolesti? To, že sa niekto k jej dieťaťu zachoval tak beštiálne by ju zničilo. Že tu bola možnosť záchrany, ak by niekto nekryl vlastný chrbát na úkor jej života? Nemôžem jej to urobiť. Dosť, že musím žiť s vedomím, že som príčinou toho, že sa jej dieťa spustilo. Že som ju zničil! Že som tak strašne všetko zničil.  Nemôžem jej dať ďalšiu nálož bolesti. Potrebuje nájsť svoj pokoj a naučiť sa žiť. A ja sa postarám o to, aby ten hajzel, dostal čo mu náleží. Potrebujem na toho poondeného majiteľa kurvinca inak. Rozhodne mal drogy  a dal jej ich. A som si istý, že je namočený v pekných sračkách. Dostanem ho. Za toto by dostal málo. Za drogy, obchod so ženami, zbrane, alebo čokoľvek v čom ide, dostane pálku, že sa poserie. Zničím ho a  celý ten jeho skurvený reťazec a je mi jedno kto padne. Všetci dostanú vlastnú dávku. Nedám si pokoj kým aj ten posledný smrad, neskončí s kokotom iného väzňa v predeli.“

Tadeáš až naskakoval z odhodlania, v posledných vetách. Boli ako riadna dávka adrenalínu pumpujúca v jeho žilách. Ak bola toto odpoveď  Boha na jeho modlitby, v ktorých prosil o radu, ako odčiniť pocit viny, bral to všetkými desiatimi.

„Pomôžem ti. Poznám niekoho, komu by  zatvorenie toho zmrda naozaj uľahčilo situáciu. Ale musíš mi sľúbiť, že on bude bez postihu. Má malého brata a jeho matka je alkoholik. Ak by skončil v base jeho šesť ročný brat by skončil v detskom domove.  A mám ho naozaj rád. Je to dobrý človek.“

„Ľúbiš ho?“ Prekvapil ho otázkou a jeho hlas zjemnel so záujmom sledujúc jeho tvár.

„Čo? Nie. Nie tak ako si myslíš. Ľúbim len jedného.“ Zatriasol hlavou a úsmev skrivil jeho tvár. „Je to priateľ. Naozaj dobrý priateľ. Spriaznená duša. Vieš? Ale žiadne romantické city... Tak čo? " zmenil tému, neochotný teraz myslieť na Nikolasa. „Viem,  som si istý, že má pár užitočných informácií. Pracuje pre neho už roky. Je tak trochu jeho obľúbenec.“

„Nechcem aby si sa do tohto namočil. Daj mi na neho kontakt a zvyšok si zariadim. Sám. A sľubujem, že ho nechám tak. Neublížim ti viac.“ Pokrútil hlavou, pristupujúc k Tedov,i aby mu mohol stisnúť rameno. „Nikdy som nechcel, aby to dopadlo takto. Nemal som tušenia, že ťa vezme sem a že sa mu bude vyhrážať. Len som chcel, aby videl, že aj jeho syn má chyby. Že nik nie je dokonalý. Chcel som mu ublížiť, otvoriť mu oči. Netušil som, že z toho urobí až takúto veľkú vec. Nikdy som nechcel aby si sa s Nikom rozišiel. Prisahám. Oboch som vás mal rád.“

Tadeášové srdce sa takmer roztrhlo z náporu emócií. Celý ten čas túžil po zmieri medzi nimi.  A teraz sa zdalo, že to bolo na dosah.

Usmial sa, prekrývajúc ruku svojho brata  tou svojou. „Ja viem. Netráp sa.  Ak s Nikom máme byť spolu naše cesty sa pretnú. Ak nie, tak tam niekde je človek, ktorého budem schopný milovať. Ale zabudni, že ťa v tomto nechám samého. Nakoniec, Šimon bude pokojnejší keď  tam budem ja. A nie monštruózny, pomstou posadnutý advokátik.“

Dantonymu na chvíľu  v očiach zaiskrilo a ústa potiahlo do slabého úsmevu.

 „Tím Hagara útočí! Slovenská justícia môže ísť do piče!“ Skríkol, prehadzujúc Danovi ruku okolo ramien.

„Bože, ty a ten tvoj humor. Naozaj na neho nemám práve teraz náladu,“ šomral Dante, zhadzujúc z ramien ťažobu Tedovej ruky.

„Ty naň  nemáš chuť nikdy, braček. Ale vieš, že  ťa rešpektujem, pre tvoje právnicke očáky. A nechcem aby si sa mi nimi zahryzol do môjho chrumkavého zadku, tak zaraďujem spiatočku.“

Jeho brat sa pousmiala.  No on to bral ako mega úspech.  Nakoniec to tvrdenie: Urob zo seba blbca zlepšíš niekomu deň, nebude až taká hlúposť.  Vedel, že malý úsmev neznamená dobrú náladu, ale dúfal, že to bol pre organizmus jeho brata dosť veľký šok na uvoľnenie dostatočného množstva endorfínov do tela.

Len pretočil oči, odomykajúc auto.

„Povedz, aký trik si použil aby si dostal z tých ľudí tak chúlostivé informácie?“ zaujímal sa, keď nastúpili do Danteho auta.

Dan nad jeho skutkom povytiahol obočie.   „Čo? Auto som nechal doma. A teraz, keď sme znova super bratia Hagarovi a sme udobrení, ty ako starší brat, o takmer jednu dekádu, si povinný vziať ma domov.“

Odfrkol si s úškľabkom a krútiac hlavou.

„Si taký dilino,“ prehodil na Tadeášovú adresu, stále sa jemne usmievajúc do predného skla, „povedzme, že náš ocko pocítil silu vlastnej medicínky.“

Tadeáš sa rozrehotal aj napriek tomu, že to mohlo byť nevhodné, vzhľadom na okolnosti. Ale celá ta situácia bola proste na pošťanie.

„Ty  si vyskočil na nášho fotra? Neverím! Chcem počuť všetko. Ako sa tváril? Posral sa, keď si ho zahnal tým advokátskym „šarmom“? Ach, Bože, keď si predstavím, že ti zaplatil školu vďaka ktorej si na neho dozrel.“

„No,“ dusil smiech, „môžeš veriť, že sa mu nepáčila predstava, ako matke vravím, že ublížil a mal sex s dievčaťom, ktoré som mal rád, iba preto, aby mi ublížil. Bol viac než ochotný zaťahať za motúziky... Samozrejme, som to nikdy nemal v pláne urobiť. Ublížilo by jej to až  príliš a na to som sa pozerať nechcel. Ubližovanie je jeho obor. “ Venoval  mu spokojný úsmev, než sa sústredil opäť na cestu.

Vyhrážal sa mu. Jeho brat nabral gule a riadne to tomu sadistovi natrel s rovnakou gráciou akou on vystupoval celé tie roky.

„Si môj hrdina. Na celý život. Dúfam, že keď vyrastiem, budem ako ty a tiež sa tomu tyranovi postavím!“ Použil detský hlások a spľasol ruky v nadšenom geste.

„To je to, čo túži starší brat počuť od malého výrastka, čo mu otravuje svojou existenciou život.“

Mal sa uraziť, ale videl na bratovej tvári, že to nemyslela vážne.  Boli na začiatku a cesta bola dlhá kým sa veci dostanú na správnu trať. Ale mali celý život na znovunájdenie bratskej súdržnosti a lásky.

---

Ahojte, moje najdrahšie.

A je to tu.

Bola to dlhá a strastí plná cesta, kým sme sa dostali do vytúženého konca.

Uvedomujem si, že som vás mnohé sklamala koncom. Ale bol jasný už na začiatku. Mala som potrebu napísať niečo nesladké. Tvrdé a bolestivé.  O človeku, ktorý nie je dokonalý. Ktorý, nie je, pre zmenu, ten dobrý, ktorému je ubližované. A má samé správne odpovede na všetko. Chcela som vytvoriť reálneho človeka, s chybami.

Pár vecí sa zmenilo. Samozrejme, ako to už pri písaní býva.

 Základná zmena nastala vo vzťahu Dantony – Didiana. Nikdy nemali byť pár. Dantony mal byť len zastávkou. Mal byť tvrdý a zákerný. Ale úprimne si myslím, že táto zmena, dala príbehu úplne iný nádych.

 Nebol tam žiaden Miro. Didiana mala skončiť na ulici a Alex bol len zákazník, čo ju mal dostať do Čerešne a byť skazeným. Čo sa mi  podarilo dodržať.  :D

Jakub a Katka nemali byť spolu. Malo to skončiť náznakom, že by aj Jakub možno časom dokázal niečo cítiť k nej. Mala byť jeho oporou a koniec mal byť až okato otvorený. Ale bez pokračovania.

Takže, zasa, toto tu mi dalo možnosť ďalšej časti, kde budú dospelí a po  všetkom, čo im obom život vloží do cesty, budú silnejší a rozhodnejší.

Takže sa na nich určite môžete tešiť.

Trochu čísiel, lebo to robia všetky dievčatá a mne sa to zhrnutie páči, tak si tiež dovolím, trochu matematiky.

Prvá kapitola bola zverejnená 23. 6. 2014. To je číslo, že? Dva roky. Dievčence moje drahé.

Ani nemôžem uveriť, že prešla tak dlhá doba...

Poviedka má  400 strán a 253 051 slov.

Chcem sa veľmi poďakovať mojim verným čitateľkám: Suny, Erin, Car. Ďakujem. Že ste so mnou vydržali dva roky, že ste nezanevreli a počkali aj keď bolo obdobie, že som nedokázala napísať za tri mesiace viac ako dva odstavce. A samozrejme, ďakujem aj Millie a Anjuške, ktoré sa k nám pridali.

Dúfam, že sa vám poviedka páčila aj keď často pripomínala šlapanie vody.

Teraz už sa vrátime k moje klasickej tvorbe.

 Tadeáš, je predsa múdry chlapec.

Ešte raz ďakujem mojim verným a, samozrejme, aj vám. Čo ste si prečítali a možno, dúfam, aj čakali celé dva roky a pól. :P

Snáď sa vám poviedka páčila, aj keď ste nedali o sebe vedieť.

 V najbližších dňoch pridám anotáciu k Tedíkovmu príbehu Som tvoj.

 Che, ja viem, že som už Steelovejší názov ani nemohla vymyslieť. Ale vzhľadom na to, že sa prvá poviedka volala Budeš môj tak si moja sladko zmýšľajúca hlávka zmyslela, že Ted potrebuje vyjadriť aj v názve komu skutočne patrí. :D

Vaša Blacky. :*