BM - kapitola 39,40

Autor: Iveta

39. kapitola

Katarína

Ráno bolo ako vystrihnuté z hororu. Otec ju vysmiaty a navoňaný zobudil s malou, kúpenou tortou, s príliš mastnou plnkou, ktorá jej žalúdku dala zabrať ako Homerovi vystrelená guľa a čo bolo horšie, jej dych bol tak odporný, že ho nedokáže dostať do normy ani dvojitou dávkou fialového Listerinu.

Cítila sa ako hovno, zatiaľ čo jej otec bol plný energie až takmer lietal. Celý hŕŕŕ do rozhovoru pri rannej káve.

Bol ako staré babky z filmov od Trošky. Miloval klepy  a teraz tu bol jej zdemolovaný detský pokojík a apatia v deň, na ktorý sa tak tešila celý rok.

„Muselo to byť fakt drsné, že si si nedala ani sprchu, hneď po príchode domov.“ No to bolo.

Otec bol spovedník. Nikdy nemala príliš veľké problémy zveriť sa mu. Po smrti matky na seba vzal  aj jej rolu a zmocnil sa jej na jednotku.

Prebojoval sa cez jej adolescentné bariéry a naučil ju veriť mu. Povedať všetko. Ako prevenciu pred zlými chodníčkami. Ale teraz na to nemala silu. Celý čas, až pokým nezaspala, premýšľala, či ho mala pobozkať a riskovať, že ho raz stratí a zničí ich priateľstvo. Alebo či práve toto nebol dôvod, pre ktorý ho aj tak stratí.

Pretrela si prstami spodné viečka, kde mala roztečenú riasenku a párkrát zažmurkala, ako ju oči štípali z toho čierneho sajrajtu.

Za toto sa jej pleť pomstí nepekným beďarom.

 Vzala kávu do rúk a dopriala si riadny dúšok. Len vo výnimočných prípadoch pila čiernu a bez cukru a dnes bol jeden z tých dní. Dve sedemdecky sú pre dvoch  viac, ako by si jeden mohol myslieť.

„Bolo to fajn. Akoby mohol Jakub niečo zondiť, že?“ Posmešne si odfrkla, za čo si vyslúžila nespokojné cmuknutie od otca.

„Iba fajn? Ten chlapec to plánoval mesiace.“

Samozrejme, že sa jej nebude pýtať, čo sa dialo, kam ju vzal, čo si pre ňu pripravil. Bol oboznámený skôr než ona.

„Nebudeme sa o tom baviť. Bolo to tak fantastické, ako len sám Jakub môže byť.“ Vystrelila zo svoje stoličky, nechávajúc kávu a raňajky tak. Mala už za sebou tú tortu a to bolo dosť na Pancreolanforte.

„Idem k dvojičkám. Prídem možno večer. Jedlo je ešte od včera v chladničke.“ Sklonila sa, bozkala ho na plešatejúcu hlavu a vbehla do izby, vziať veci do sprchy.

Nezastavil ju, vedel, že je to zbytočné. Keď sama nechce, nedostanú z nej ani slovo.

Upútal ju telefón na stolíku. Hodila sa teda na posteľ, ako chrúst a vyložila nohy, opierajúc ich pätami o stenu za záhlavím jej nebíčkového lôžka.

„Áno?“ zaznel hlboký, mužský hlas a Kata sa usmiala, sledujúc svoje chodidla s odrastajúcou lakovkou na nechtoch.

„Dobré ráno, sú kočky hore?“ spýtala sa s elánom vydolovaným až zo zadku. Ich otec bol niečo ako jej druhý fotrík. Poznal  ju a hneď by spozoroval,  už podľa hlasu, že niečo nie je v poriadku a skončilo by to výsluchom až kým by mu neodprisahala, že je okej.

„Šťastné narodeniny, zlatíčko. Máme pre teba s Romankou...“

„To je Katuša? Daj sem, oco.“ Počula v pozadí Evu a než sa stihla rozlúčiť s ich otcom už bol preč a počula len tú trubku, ako kričala na svoju o dve minúty staršiu sestru.

„Mrcha, Kata na kábly!“

„Pizda, kam si mi dala  môj kašmírový sveter od Rasťa! Vravela som, že ho nemáš brať do rúk!“ Počula odpoveď Jari a potom nastala bitka o telefón.

„Vysúlož si nový, zlatokopka nakazená.“

„Ty zasraná pičo lýzačka! Kam si ho skryla?“

Kata prevrátila očami a vyťukávala nohou do steny, sledujúc, ako jej farba zostávala na chodidlách, schválne ju palcom rozdierajúc a nechávajúc vlhké stopy na stene.

„Neodsudzuj, kým si neochutnala, ty žaľuďo žuč.“

„Hej, kľudne pokračujte, ja spávam s bankárovým synom, však on mi zaplatí účet za telefón,“ šomrala nevypočutá, zatiaľ čo sa sestry stále doťahovali a používali tie najnemožnejšie variácie urážok.

V pozadí začula ďalší hlas, tentokrát tety Romany, ktorá ich zarazila vyhrážkou zastavenia vreckového, ak si neprestanú tak odporne nadávať a neskrotia slovník. Kata si musela odfrknúť. Nemala, chúďa žena, ani tucha, aký bohatý slovník jej dcéry mali. Rytmus by sa červenal a možno priučil.

„Katulienočka!“ zvolala konečne Eva.

„Všetko najlepšie!“ Počula Jaru trochu slabšie a znova jej ucho zaplnili zvuky boja o telefón a tiché, šepkané nadávky.

Boli neskutočné.

„Vyberám si BBF kartu,“ vyhŕkla, čím si zaistila konečne plnú pozornosť oboch dievčat na druhej strane linky.

„Nemôžeš si vybrať BBF kartu na svoje narodky, ty blbá. Na narodky tu pre teba musia tvoje kamošy byť tak či tak,“ povedala Eva, posmievajúc sa jej zjavnej debilite.

„Chvála Bohu, odkladám si ju teda do šuplíka. Môžem  prísť? Potrebujem pokec! Hneď!“

„Akurát sme sa chystali k tebe urobiť ti prekvapko...“

„Nie, bola by som radšej, ak by sme dali spicha u vás,“ prerušila Jaru skôr než mala šancu dopovedať.

„Znie to naliehavo, čo sa zasa stalo? Je to na misku zmrzliny alebo rovno celé vedierko aj s toppingom?“ pokračovala Jara.

„Aj sladkou posypkou,“ šepla skormútene, keď si vybavila koniec minulého večera.

Ucho jej naplnil zvuk písknutia a vedela, že to bola Eva, Jara nevedela pískať ani prstami, nieto ešte bez nich.

„Čo sa posralo? Včera večer si písala, že si okej, keď sme si volali. On má znova dáku novú? Rande mu vyšlo?“ vyzvedala Jara, zatiaľ čo Eva hrešila a preklínala Jakuba, aj keď na to nebol dôvod.

„Ja som bola to rande,“ zakňučala do telefónu, čím si vyslúžila jednohlasné a uši ničiace „čó“.

„Kurňa, toto bude lovestorka jak z kiosku. Idem si po dentálnu niť a Listerin.“ Počula šomrať Evu.

„Nedopadlo to dobre, že?“ vzdychla si Jara  a ona tíško fňukla.

Dopadlo by to senzačne, ak by nebola tak pribrzdená.

„Ešte horšie, tak môžem prísť tak o dvadsať minút? Potrebujem ešte sprchu.“

„Kata, čo sa tak hlúpo pýtaš, už nech si tu. Pripravím ti zmrzku a dokonca ti šupnem aj z mojich modrých Skittles.“

Milovala to dievča.

„Si najlepšia kamoška pod Slnkom,“ štebotala, vyskakujúc z postele.

„Len to nehovor Pičolizke, nepreniesla by sa cez to.“

Zasmiala sa pri otieraní farby z chodidiel do koberčeka pri posteli.

„Nemôžem uveriť, že to skutočne urobila a proste sa len tak stala lesbičkou,“ šomrala Kata, keď si vyťahovala prádlo z komody.

„To je Eva, ona si zmysli a urobí to. Ale vieš čo je šialené? Že je skutočne spokojná a ešte debilnejšie je, že sa obávam o jej priateľku. Kto vie, ako dlho to bude tú ochechuľu baviť a to dievča je do nej totálny blázon. Celý deň si vypisujú, volajú. A, sakra, majú dosť nechutné rozhovory, pokiaľ vieš čo tým myslím.“

Kata sa smiala, ako len s nimi môže. Bolo fajn riešiť ich, ako svoje peklo.

„Okej, utekaj do sprchy nech už si tu a my ti pripravíme tvoju obľúbenú zmrzku.“

„Aj s posypkou,“ pripomenula jej Kata než zložila bez pozdravu.

Sprcha bola osviežujúca a urobila z nej nového človeka.

Vyfúkanie vlasov by trvalo pridlho, a tak si cez hlavu prehodila  kapucňu od mikiny a od kabáta a vybehla von do novembrovej zimy.

Našťastie bývali len o dom ďalej. A tak to rýchlokrokom mala zmáknuté za menej ako dve minúty.

„Všetko najlepšie, zlatíčko!“ skríkli zborovo všetci štyria, keď bez ohlásenia, tak ako vždy, vošla do ich kuchyne.

 Boli rodinou a tak nikdy nemusela klopať alebo zvoniť.

Boli v domácich úboroch, teta a ujo v teplákoch a tričkách a dievčatá v pyžamách. Všetci držali v rukách darčekové taštičky.

„Najskôr ja!“ vyhŕkol otec a vtiahol ju do velikého a pevného objatia. „Všetko najlepšie, miláčik.“ Strčil jej do rúk malú taštičku, v ktorej bola malá krabička na náušnice alebo prstene.

„Vy ste sa s tatkom dohodli, že?“ usmievala sa, keď videla dokonalé zlaté šošovičky s fialovým kamienkom, ktoré sa absolútne dokonale hodili k prsteňu, čo dostala od ocka.

Šibalsky sa usmial, keď ho drzo odstrčila jeho žena a vzala ju do tiež mocného, ženského objatia.

„Toto budeš milovať,“ šepkala jej do ucha, nepúšťajúc ju ešte celú minútu. „Je to myslím omnoho lepší darček, pre ženu, ako si ty, než dáke blbé šperky.“ Bolo divné počuť tú ženu hrešiť, ale dvojičky boli po nej, tiež rada vtipkovala a sarkazmom zhadzovala svojho muža, ktorý jej bravúrne nahrával a ona to vždy využila.

V taštičke bola poukážka do kníhkupectva v hodnote päťdesiat éčok, čo bolo ako druhé Vianoce, päťdesiat  znamenalo minimálne tri, maximálne päť nových kníh. Až ju prešla potreba spovedať sa z noci a jej fatálnej chyby a   chcela si rovno sadnúť za počítač a vyčekovať online ponuku noviniek.

„Bože, teta!“ Poskočila, stískajúc darček na hrudi a potom vzala tú božiu ženu do náručia. „Ste najlepšia!“

„Vidíš, vravela som ti to? Ja viem, ako na našu Katuš,“ posmešne oznamovala svoju manželovi, ktorý len prevrátil očami a sám sa radostne usmieval.

„Teraz my!“ vyhŕkli naraz dvojičky v smiešnych mimoňovských overaloch. Boli to neskutočne premyslené, dlho rukáve pyžamká s žltým telom a namalovanými modrými gatkami.

„No nie ste vy rozkošné,“ smiala sa Kata, naťahujúc rukáv Jariného pyžamka.

Bola to príjemná bavlna, tesne priliehajúca k telu.

„Máme pyžamo večierok.“ Strčila jej do ruky tašku a keď tam zbadala úplne totožné pyžamo oči jej zasvietili. Vždy mali jeden kompletík rovnaký. Bola to ako poznávacia značka ich rodinnej definície. Boli sestry, a tak potrebovali aspoň jeden outfit úplne identický.

Jej zablúdilé myšlienky ju priviedli k stratenej kamarátke a jej na sekundu úsmev zakolísal. Prvé narodeniny odkedy pozná Didu, čo s ňou nebude. A práve teraz. Dvadsiate prvé narodeniny sú viac, ako šestnáste.  Ak by tu bola, mala by tiež jedno také bomba-senzačné pyžamo a bola by pripravená s ňou mať pyžamo party cez deň, aby večer mohli rozbiť všetky bary v ich mestečku.

„Hej... Haló, ešte môj darček,“ pripomenula sa jej Eva, strkajúc jej pod nos taštičku. „Ale vyber ho až v našej izbe...“ pozrela sa prezieravo na svojich rodičov a ich usmievavé tváre sa zmenili na zmätené.

Nenápadne nakukla dnu a   keď videla krabicu vyprskal do rehotu.

„Vedela som, že ho budeš milovať, stavím sa, že sa nemôžeš dočkať. Až sa konečne dostaneš domov a vypneš svetlá.“

Odmávla ju, no musela si priznať, že bola zvedavá.

„Ideme,“ posúrila ich Jara, ktorá už v náručí držala kýblik zmrzliny, na ňom tri malé plastové mimoň misky a v nich  tri balíčky modrých Skittles a čokoládový topping.

„Vážne sa so mnou podelíš o modrázky?“ Neverila svojim očiam. Jara nebola žgrlavá, ale keď prišlo na modré, a len na modré Skittles, dokázala byť mrcha.

Jej kamoška mykla plecom, keď si to dupala za rovno s ňou a Evou do ich detskej izby.

„Máš narodky a navyše, vyzerá to na pekne poondený príbeh, a tak som usúdila, že potrebuješ z modrej dúhy, aby si sa cítila lepšie. Modrá je najlepšia.“

Jara bola maniak do tých cukríkov. Ona už tak moc nie. Teda, rozhodne nie do zelených a fialových, tie jej spôsobovali triašku a vyhýbala sa im.  Tie nenávidel aj Jakub, a to bolo čo povedať, on šrotoval všetko, čo malo cukor. 

Ale modré Skittles boli úplne iná úroveň Skittles mánie. Nepomáhalo, že boli limitované, takže Jara bola dosť hyenická. Raz vystrelila na svojho otca, keď ho zbadala, ako si pochutnáva na jednom jej balíčku a nedokúpil jej ho späť.

„Ďakujem, nemôžem ti byť viac vďačná. Najmä za tie žlté,“ testovala svoju najlepšiu kamošku, zatiaľ, čo Eva s niekým volala a podľa tónu hlasu to bola jej nová lesbická priateľka.

„Tak to pŕŕŕ, velebnosti. Odtiaľ potiaľ. Žlté a ružové sú moje.“

Kata sa zachechtala a len ju odmávla, otvárajúc jej dvere.

„V pohode, ségra, ja si vystačím s modrými a fialovými,“ sľúbila, skladajúc svoje telo do ľahu na podlahu, aby mohla sledovať ich meditačný plafón. Na ktorom boli všetci hollywoodsky sexoši. 

„Tak to počkať, to znamená, že mne zostanú oranžové? Ja nenávidím pomarančové cukríky, vy to, suky, obe viete,“ protestovala  Eva, hádzajúc do Katy jeden zo svojich malých, ružových vankúšikov.

„Fajn..." vzdychla porazenecky Jara, keď rozložila na svojej posteli dobroty a začala chystať zmrzlinové zhrešenie. „Urobíme to fifty fifty,“ precedila medzi zuby, zatiaľ čo Kata hľadela na najlepší plagát Johnyho s jeho krátkym zostrihom a cigaretou. Bol tak sexy. Vlasy mal úplne ako Jakub minulú noc. Aj keď Jakub bol ešte viac sexy, lebo tá tuho modrá košeľa v kombinácii s jeho pšeničnou blond a šedými očami...

„Tak začni a pekne od začiatku, nič nevynechaj,“ prikázala Eva, zatiaľ čo zo šuflíka na nočnom stolíku vytiahla elektronickú cigaretu a spokojne sa zvalila na posteľ, poťahujúc z nej.

A tak všetko vyklopila, zatiaľ čo Jara, ako šialenec, vysypala všetky balíčky na kopu a potom ich triedila podľa farieb a tie malé kôpky potom delila medzi ne tri.

„Počkaj, zhrňme si to, ty drbka,“ prerušila ju Eva  po tom, ako sa dostal k hodeniu sa mu okolo krku.

„Náš sám veľký Jakub, som pán morálka, ťa chcel poštekliť svojim jazykom aj napriek tomu, že si myslí, že máš frajera a ty si ho zrušila objatím a cudnou pusou na jeho ksicht? Si ty kompletná alebo ti totálne hrabe? Omdlievaš tu z neho celé mesiace. Nepočúvame nič iné len Jakub toto, Jakub hento. Jakub je tak vtipný, tak sexy, tak príliš dobrý pre každú. A nakoniec zahráš blbku? A ešte sa ti máli a nútiš nás počúvať... toto? Poondila si to. A ja fakt nechápem, kde si mala rozum. Mala si ho schmatnúť za gule a vliecť ho do svojej postele, až by chudák mal modré gule z toho, ako by si ho ojazdila.“ Na hlavu jej hodila ďalší vankúš a Kata  ho razom poslala späť.

Pred mesiacmi by povedala to isté. Presne takto. Teraz jej prišlo zvláštne, že niekto použil v spojení s Jakubom také slová. V spojení jej maličkosti a Kuba. Aj keď predstava bola viac než do detailu premyslená. To nemohla poprieť.

„Musím súhlasiť s Evou. Čo sa ti to porobilo? Konečne sa dostal z toho hlúpeho incestného šukania svojej identickej dvojičky a vyštartoval po tebe a ty ho odpálkuješ. Kata... vieš aký do teba musí byť šialene zamilovaný, ak šiel cez priateľa? Jakub?“ pridala sa Jara a podala jej misku s dobrotou.

„Neboli ste to vy, čo mi vraveli, že mi ublíži, lebo sa cez Didu nikdy nedostane a ja sa mám držať ďalej? No? Boli, že? Čo je zlé na tom dávať si pozor? Proste som spanikárila, nechcem o neho prísť. Je mužskou verziou vás. Umrela by som, ak by som prišla o jednu z vás a som si istá, že by som to isté cítila pri ňom. Je tak zlé, že som si vybrala priateľstvo, nad túžbou?“

„Je to skurvene na hlavu uderené!“ zhúkla Eva, keď si od svojej sestry  vzala misku. „Hlavne pre to, že ťa musím teraz počúvať nariekať,  a som si istá, že ak sa cez teba dostane a začne randiť budú to naše uši, ktoré budú znova krvácať nad ďalšou jednou Zuzanou alebo Didou, čo mu ublíži a ty  budeš vo vytržení ublížiť každej, čo na neho čo i len kukne. Takže áno, je to hrozné.“ Napchala si do tej hnusnej huby za veľkú lyžičku a konečne zmĺkla.

Mala pravdu, vedela, že to tak bude. Nezvládne byť len jeho kamarátka. Nie teraz a časom už vôbec. Nie po tom, čo vedela, že ju tiež má rád tým hlbším spôsobom.

„Mala by som sa mu ospravedlniť?“ spýtala sa Johnyho a v leže si napchala do úst tiež sústo.

„Ešte to tak, ty krepák, nikdy sa neospravedlňuj poníženému mužovi, za to, že si neopätovala jeho pokus o bozk alebo o čokoľvek. Je to, akoby si do rany pridala za hrsť soli,“ upozornila ju Jara, nasypávajúc si na zmrzlinu za hrsť cukríkov.

„Neviem, ako to chodí. Nikdy som nerandila a nerobila vzťahy.“

„Od toho máš nás,“ usmial sa Eva a načiahla sa k nej s elektronickou cigaretou, voňajúcou po multivitamíne.

„Len mňa, ty kliťošuk,“ rehotala sa Jara, jazykom znázorňujúc orál medzi ukazovákom a prostredníkom

„Vzťah ako vzťah, ty homofóbna trtka!“

„Zrazu som ja tá zlá? Prečo nepovieš našim fotrovcom, že vylizuješ placky?“ útočila Jara. „Skrývaš ju ako zlé tajomstvo a chúďa ženská by si pre teba zlámala nohy. Ty si tá, čo sa hrá s citmi a je v skrytu duše homofób.“

„V skrytu duše? Prestaň číta tie sračky a rozprávaj, ako človek. Čo to je v skrytu duše?“

Vzduchom začali lietať cukríky a pár trafilo aj Katarínu nakoľko ich izbička bola skutočne malinka.

Potiahla si z cigarety a dlho zadržala tú sladkosť v ústach, než ju bez šluknutia vyfúkla, ignorujúc peklo okolo nej. Boli šialené a za tie roky si zvykla, na ich vojny. Netrvali viac ako pár minút a potom boli znova  tie najlepšie kamošky na svete.

Mobil, ktorý nechala ležať pri nej zavibroval,  oznamujúc novu správu.

Usmiala sa. V deň jej narodenín bol na roztrhanie. Priania chodili, ako na bežiacom páse.

Ahoj, chcel som ti zaželať ešte raz všetko naj, uži si s holkami svoj večer.  No a v nedeľu nebudem môcť. Niečo mi do toho prišlo. Je mi to ľúto.

„Samozrejme, že prišlo,“ zašomrala a tým si získala pozornosť už takmer upokojených dvojičiek.

„Zrušil nedeľu,“ povedala skôr než sa opýtali.

„Prečo?“ zavyli naraz, tiež nespokojné. Mal brať aj ich na stanicu, aj keď šli opačným smerom.

Mykla plecom, netušila.

„Spýtaj sa. Máš predsa právo, nie?“ Hej, to mala, ale bolo tak divno okolo nich, že ho ani nemala chuť využiť.

V poriadku, môžem sa spýtať, prečo? Tešila som sa, že spolu ešte chvíľu budeme.

„Vážne? Toto mu napíšeš, po tom, čo si ho odkopla?“ kritizovala Jara, zatiaľ čo Eva sykla.

„A že ja sa zahrávam s citmi. Vidíš to Jari, takto vyzerá zahrávanie sa s mužským srdcom.“

Nerobila to, že? Ak by sa nestalo to, čo sa stalo, napísala by mu presne toto. Pravdu.

Bodky naskočili o chvíľu neskôr potom na takmer celú minútu zmizli, spôsobujúc všetkým zúčastneným mdloby zo zadržaného dychu, než konečne naskočila opoveď.

Babke priviezli drevo a uhlie, potrebuje to nanosiť pod strechu.

P.S.: Matka ti želá všetko najlepšie. Majú pre teba aj so Silvestrom darček, takže v piatok povinne ku nám.

P.P.S.: Mám tvoje vlásenky, chcel som ti ich doniesť v nedeľu, ale, bohužiaľ, nemôžem.

„Hovno nemožeš!“ zrúkla ublížene na telefón.

„Čo? Čo píše?“ vyskočila Eva z postele a na kolenách sa znova nakláňala ku Kate.

„Niečo o uhlí a dreve,“ odpovedala Jara.

Odhodila telefón, až sa šmykol pod Jarinu posteľ.

„Klame!“ Ukázala  prstom na svoj iphon a neveriacky pokrútila hlavou. „Odstrihol ma klamstvom.“

„Prestaň, vôbec nemusel klamať. Čo ak jeho babka skutočne potrebuje nanosiť uhlie a drevo...“ obhajovala ho Jara a Eva zbesilo prikyvovala, hladkajúc ju po hlave ako psa.

„Klame. Načo by boli žene drevo a uhlie, ak jej v septembri doviezli dosť na celú zimu a v podstate celý mesiac strávil rúbaním dreva? Bola som u nej, keď zvážal uhlie pod strechu. Má ho toľko, že by ho mohla rozdávať. A neviem, či si neuvedomil, že som tam  bola a klamal automaticky alebo to urobil zámerne, aby som vedela, že sa so mnou proste nechce stretnúť,“ fňukala s tvárou v dlaniach tým hysterickým spôsobom bez sĺz.

„A divíš sa mu? Ak sa niekoho chystáš pobozkať je malá pravdepodobnosť, že to tomu dotyčnému ujde takže vie, že si ho odmietla zámerne. Je ponížený a odhodený. Zrejme si mysli, že to posral a ty si totálne zaláskovaná do svojho priateľa, a tak sa k poníženiu pridala aj hanba. Daj mu čas, Kata. Potrebuje to. Písal, že v piatok spolu budete...“ dychtivo mlela Jara a Eva stále masírovala jej ramená.

„To vravel aj včera a pozri dnes.“ Znova kývla pod posteľ. „Klame ma. Oporne, hnusne ma klame.“

 „No... ale ty mu robíš to isté,  Katarína. Klameš ho celé mesiace a bez dôvodu. On si snaží len ukradnúť čas na utriedenie myšlienok. Ty si ho klamala prvá,“ povedala Eva a spustila ruky z jej ramien.

Zrazu sa cítila úplne zradená aj nimi. Stáli na jeho strane a útočili na jej ubolenú dušu.

„Neklamem, len nevravím všetko. To je rozdiel.“

„Je to klamstvo od chvíle, ako ste ho spomenuli prvýkrát po rozchode a ty si nepovedala, že už spolu nie ste  a namiesto toho si vymyslela lož,“ mudrovala Jara.

Skĺzla pod posteľ svojím chudým telom a posunula jej telefón. „Napíš mu a povedz, že ak nemôže v nedeľu, nech sa k nám pridá dnes večer v bare a tam mu povieš, že si sa s Markom rozišla. A potom to necháš tak a uvidíš, čo sa stane medzi vami.“ Pošťuchla ju telefónom.

„Jo, napíš.  Ďakujem tvojej mamke. A okej,  nechcel by si ísť teda so mnou a s dvojičkami dnes do baru, ak zajtra nemôžeš? Vlásenky si nechaj na to číro!“ Ponúkla možnosť Eva a všetky tri sa na poslednej časti zasmiali.

Poslúchla, napísala všetko aj s tými sponkami a pridala emotikona, ktorého on vo svojich správach akosi zabudol použiť.

Prepáč, nepôjde to. Mám doučko s Ľubom a potom dohodnutý biliard s chalanmi z doučka, Dida nas vždy volala šachysti a kockáči. Sponky ti donesiem, práve som sa vrátil od Liv a už by mi boli na nič.. LOL.

„Spomenul Didu, úplne surovo a silno ju tam vtisol,“  zašomrala Eva, než Jara vyskočila  na rovné nohy.

„Jebať sa na to. Toto ani Manhy nespraví. Treba kuknúť, čo skrýva ockov bar.“

Jednoznačne to vyžadovalo rozbiť jeho mini bar.

 Nespomenul ju celé mesiace. Hľadela na tú správu a dokola si ju čítala. Jeho sexy strapatý rozcuch bol preč. Zrejme sa dal dole strojčekom.

Jasné, v pohode, uži si večer. Vidíme sa v piatok.

Ok. To bolo všetko, čo od neho dostala na svoje narodeniny. Ok  a historicky najhroznejšie odmietnutie na narodeninovú rozbíjačku.

A že sa zdrúzga pod obraz.

40.kapitola

Didiana

Tupo hľadela do dvierok od linky. Stratená, ani nevedela kde. Posledné dva týždne to bolo šialené. Nemala potuchy, kým už bola. Bola tam len diera v jej hlave. Pohlcujúca všetky vnemy a zanechávajúca prázdnu, tupú ničotu. Milovala to.

Dokonca tak veľmi, že v sebe nedokázala nájsť ani trošku ľútosti pre večné hádky s rodičmi, ich odcudzenie.

Hluk v pozadí bol posledné dni večnou kulisou. Len bodkou za radikálnymi zmenami, ktorými si prešiel jej život.

Byt bol plný všetkých druhov indivíduí, ktoré boli ochotné zaplatiť, alebo, v posledných dňoch sucha, sa boli ochotné podeliť.

Dnes to bol dáky poondený úžerník, sľubujúci Mirovi pomoc zo sračiek. Nenávidela, keď bol ich návštevou on. Triasla sa už len z vedomia, že je v tej istej miestnosti a to k nej nemusel prehovoriť ani slovo.

Možno to bolo tým, že bol vysoký, tmavý, svalnatý a jeho čierne oči boli všade na jej tele. Dokonca aj keď diskutoval s Mirom. Keď šňupal to svinstvo, čo doniesol. Proste neustále.

Bola zabraná do seba tak veľmi, že nespozorovala, kedy sa k nej zozadu niekto priblížil a prirazil si jej telo na pevnú hruď.

Srdce sa jej rozbehlo z tej blízkosti. Boli to už celé dni, čo ho mala tak blízko. Čo sa jej dotkol, prehovoril na ňu.

Nebolo to tak, že by nemali sex. Ale bol to už, len sex, prázdny akt a ani jeden z nich sa nedokázal dostať zo svojej hlavy dosť dlho na to, aby sa snažil pracovať na uspokojení toho druhého.

Nevedela ako dlho to bolo, tri, možno štyri dni, čo si ju vzal zozadu a rýchlo. Prehnutú cez zábradlie balkóna, alebo to bolo operadlo gauča? Nevedno.

Ucítila na krku teplý dych a závan štipľavej, škoricovej žuvačky, jej posial pokožku zimomriavkami. To bol dôvod, prečo sa chvela. Miro už dávno nemal potrebu dotýkať sa jej pokiaľ nemusel, pokiaľ nebol zúfalý po ženskom tele, čo bolo stále zriedkavejšie.

Strčila do neho lakťom. No bol príliš silný, príliš mohutný, aby s ním čo i len pohla. Namiesto toho sa k nej ešte viac natlačil, až ju postrčil k linke a kraj pracovnej dosky sa jej vtlačil do pod bruška.

Bez ostychu skĺzol rukou medzi jej nohy a cez bavlnené, čierne legíny končekmi prstov zatlačil na to správne miesto. Bez chybne, priamo tam, kde mal.

Mala pocit, že to boli už roky, čo sa jej tam naposledy niekto dotkol. Dokonca ona sama bola príliš lenivá, aby to urobila. Alebo sa až príliš málo zaujímala. Netušila.

Nechala ho, nie viac ako jeden nádych, tlačiť na ňu, na to miesto a potom sa vzoprela a oboma lakťami trhla dozadu, dostávajúc ho od seba na vzdialenosť pár centimetrov.

Zasmial sa. Čisto mužským a hriešnym spôsobom, než sa k nej znova pritisol.

„Odpáľ odo mňa, ty zmrd. Miro ťa vykope, ak uvidí, že sa o mňa trieš, ty úbožiak.“ Vedela, že to už dávno nie je pravda. Nezaujímala ho viac, ako hovno, čo ráno vysral, no ten namyslený kravaťák to nevedel s tým jeho sveťáckým úsmevom a Old spice škoricovou voňavkou.

Netušila ako sa volá. Nedokázala si vybaviť, či ich Miro predstavil a ona bola tak odpálená, že si nezapamätala meno, alebo ich nepredstavil. Bolo to jedno, ako vlastne všetko.

„Ani si nevšimol, že som preč. Som si istý, že by sme mohli dať rýchlovku priamo tu a ani by sa neunúval zdvihnúť svoj zadok.“

Pravda toho vyhlásenia jej nahnala strach. Mohol by ju prehnúť tu a teraz a Mirom by to ani nešklblo.

Bol sexy. Ten typ starám sa o seba a trávim veľa času v posilke a šukaním sexy zlatokopiek. Pred časom by sa šla potrhať, aby si ju všimol. Aj teraz by sa šla. Ale Miro bol posledný človek, čo jej na svete ostal. Bola lojálna a nikdy by ho nezradila. Človek neurobí tú istú chybu dvakrát. Nech už to medzi nimi bolo akokoľvek. Mali spoločnú minulosť, kryli s chrbty a zžili sa spolu.

„Nech si zdát. Dúfam, že si si užil svoje pracky na mojej piči, lebo to bolo poslednýkrát, čo si vyskúšal, aké to je cítiť ju.“ Sotila do neho tvrdo a chystala sa odísť z kuchyne, než ju prirazil o linku a tresol jej zadnú časť hlavy.

„Na tvojom mieste by som sa ku mne správal pekne. Možno odmietnem dať tomu stroskotancovy lóva a skončí vykuchaný na dne Dunaja. Poznám Reného chlapcov, majú radi krv a skutočne si užívajú vytĺkanie dlžôb, všetkými spôsobmi, ktoré si dokážeš predstaviť. A ešte mnohými, ktoré tvoja myseľ nedokáže ani vyprodukovať,“ vyhrážal sa, natisnutý na ňu najviac ako mohol.

Stíchla. Prehltla slová a radšej sa otočila znova k linke a sústredila sa na krájanie rajčiny.

Prečo to vlastne robila? Nemohla si spomenúť, kedy naposledy jedla. Kedy naposledy cítila hlad, alebo smäd. Ak by nebola chorá a posadnutá hygienou, vykašľala by sa aj na sprchovanie. Bolo stále ťažšie prinútiť sa stráviť potrebné množstvo času pod tečúcou vodou.

„Je mi to u prdele. Dotkni sa ma ešte raz a urvem ti gule a prinútim ťa ich zožrať!“ vrčala pomedzi zuby, nespúšťajúc oči z rajčiny, ktorú krájala, pre nikoho, na tenké kolieska.

„Sleduj,“ vyzval ju, ukradol si jeden plátok a strčil si ho do úst. Nemohla si pomôcť a sledovala jeho jazyk, ktorým si oblízol plnú, spodnú peru, než na ňu žmurkol a s úsmevom jemu vlastným sa otočil do obývačky.

„Kurva, kámo, tá tvoja malá sučka je verná. Skúsil som to na ňu a takmer mi urvala gule.“

Miro sa zasmial. Nečakala viac. Ten chlapec, čo by mu nabil hubu, za to, že ju nazval sukou bol preč. A bola to z časti jej vina.

„Skúsila by dať inému, skončila by na dlažbe. A to ona príliš dobre vie,“ odpovedal Miro so smiechom v hlase, ale ona ho poznala, ten odkaz pre ňu tam bol jasný a výhražný.

Aj napriek nutkaniu vyhľadať jeho pohľad to neurobila. Zostala v časti kuchyne a hľadela na nakrájanú rajčinu, s nožíkom v ruke, bez pohybu. Než sa okolo nej znova neomotali ruky a tento krát vydýchla prekvapením a úľavou zároveň. Krémová vôňa jeho pánskeho mydla, bola vždy jej slabosťou. A už takmer zabudla, ako dobre vždy voňal.

„Som rád, že si sa mi neskurvila. Nezniesol by som, ak by som si tým musel prejsť znova. Nerád by som ti ublížil.“ Pohladil ju nosom po krku, vdychujúc jej vôňu. „Nenúť ma to urobiť...“

Zbesile pokrútila hlavou. Nikdy ju ani silnejšie nestisol. Bol buď to nežný alebo ignorantský. Nikdy násilný. Agresia v jeho slovách ju paralyzovala v rovnakom čase, ako pohnala krv v jej žilách rýchlejšie.

„Nikdy Miro. Patrím ti, tak dlho, ako budeš chcieť.“ Nikdy pred tým mu to nepovedala. Nikdy pred tým nemala pocit, že by musela. Ale bol jej kotvou, a v neposlednom rade vždy zohnal, aj keď nie viac, ako jednu dávku, ktorú si museli podeliť. Vždy tu bol pre ňu v čase, keď boli absťáky smrtiace, pohol aj zemu, aby jej uľavil.

„Navždy.“ Prstami skĺzol rovnako, ako ten skazenec medzi je nohy, berúc ju silno medzi palec a ukazovák, stískajúc až do bodu bolesti.

„Toto je moje, Diana.“ Stlačil silnejšie, až jej do očí vyhŕkli slzy.

Bola troska. Jej hlava bola totálne pojebaná. Milovala každý impulz bolesti, čo jej stláčaním spôsobil. Bola ako prahnúce, malé dievčatko, túžiace po pozornosti, ktorej sa jej nedostávalo a tak jej nezáležalo na spôsobe. Dôležité bolo, že tam bola a nič viac pre spokojnosť nepotrebovala.

„Každý skurvený kúsok,“ zavzlykala a on ju spokojný s odpoveďou prepustil.

„Tak sa správaj slušne k tomu chlapovi. Má v rukách náš zasraný život. Tie prachy od neho potrebujem.“

„Kam si dal tie, čo som vzala zo svojho účtu na výšku? Bolo to tisícpäťsto eur. Nemohol si ich rozflákať ani nie za tri dni. Nechcem ho tu, naháňa mi hrôzu,“ prosila plačlivo, pritláčajúc tvár do jeho trička.

Chcela späť svojho Mira, chcela, aby ju objal a ubezpečil, že bude všetko okej.

Odtlačil ju od seba a prinútil ju pozrieť sa mu do čí.

„Zaplatil som Renému za ďalší tovar, aby som mal čo predať, čo si čakala? Že mi aj napriek dlhu dá bez zábezpeky?“

„Prečo si rovno nevyplatil dlh? Mal si mu to zaplatiť a bol by pokoj,“ vyčítala šeptom, objímajúc sa rukami.

„Visím mu viac, ako si dala a tak by sme skončili ešte horšie, ako teraz. Bol to ten najrozumnejší krok. Tak drž tú svoju malú hubu na uzde, nedojeb to.“

Tak dojebaní. Boli tak hnusne dojebaní.

Tíško vzlykala nad spomienkou chlapca, ktorého stretla v autobuse a dievčaťom, ktorým v tom čase bola.

Musela byť k sebe úprimná. Nezmenil sa len on. Bol jej zrkadlom. A ona bola tá, čo to všetko začala, čo ich zničila do dnešnej podoby.

Cítila na sebe jeho oči. Bolo to akoby tisícky malých ihiel bodalo do jej chrbta, krku a mozgu.

Na jeho zákernej a tvrdej tvári sa objavil ešte zákernejší úškrn, keď svoj pohľad stiahol na Mira, stále stojaceho pri nej.

„Asi som si to rozmyslel. Tie prachy ti dám, až zložíš aspoň tridsať percent zálohu. Nič proti tebe, kámo, vieš, že sme okej. Ale obchody idú mimo priateľstvá. Ak dlžíš Renému, nemôžem riskovať, že zostaneš visieť aj mne.“ Netušila, čo mal za lubom, ale ten pohľad, čo jej na konci venoval jej obsypal telo studeným potom.

„Alex, kurva. Nebuď za kokota. Vrátim ti. Prisahám. Nemám prachy. Ale mám matroš. Predám dačo, dostanem sa zo sračiek a splatím ti,“ naliehal Miro, presúvajúc sa do obývačky, aby mohol čeliť tomu úžerníkovi priamo z oči do očí.

„Povedal som, tridsať percent, alebo založ niečo, čo má aspoň trošku väčšiu hodnotu. Inak do toho nejdem.“

Problém bol, že ten byt neobsahoval nič, za čo by mohol dostať toľké prachy.

„Alex, nemám nič. No tak, dávam ti svoje slovo. Zaplatím. Každý jeden cent.“

Vedela, že ho naťahoval. Ani mu nevenoval skutočnú pozornosť. Celý čas sledoval ju.

Jeho oči sa stiahli v zlom prižmúrení a pery vykrútili do zlomyseľného polovičného úškrnu.

„Požičaj mi ju.“ Kývol hlavou jej smerom a obaja aj s Mirom si vymenili zmätené pohľady.

Sleduj. Och, áno, už tomu rozumela.

„Ako, požičať?“ vrčal pomedzi zuby, aj keď jej pomaly dochádzalo ako a jemu určite tiež.

Jeho telo sa naplo, keď sa vystrel v snahe týčiť sa nad sediacim zmrdom na ich gauči.

„Jeden rýchly zásun. Nič osobné. Je skurvene žhavá, nebude to trvať dlhšie ako desať, možno pätnásť minút,“ obchodoval, akoby bola kus mäsa.

Desať, pätnásť minút bolo dosť na to, aby zvažovala samovraždu nad podržaním tomu slizákovi s vygelovanou cestičkou.

„Zabudni, do tohto ja nejdem. Je moja.“ Nedal sa ukecať a ona ho v tom okamihu milovala viac, ako kohokoľvek kedy milovala.

Nedá ju. Nedovolí, aby jej bolo ublížené. Patrí jemu. Ak niekomu bude robiť kurvu a rohož bude to len a len Miro.

„Ako myslíš, bola to ľahká cesta k prachom, dokonca by som ti prihodil aj päť stovák na vrch,“ lákal a ona mohla vidieť, ako Miro zaváhal.

„Päť? Za jednu trtkačku?“ kontroloval a jej žalúdok sa skrútil.

„Je skurvene nádherná. Je to cena, ktorú som ochotný dať tebe. A odpustiť ti splácanie. Daj mi ju a ja ti dám tri päťsto a nebudeš mi musieť dať späť ani cent.“

Naprázdno prehltla, keď sa k nej Miro otočil, študujúc jej telo.

Prosím, Bože, nech povie nie.

„Reného chlapci sú sadisti. Ver mi, dokážu ťa stĺcť tak, že ani ty sám nebudeš vedieť čí si. A René vie byť hajzel. Ver mi, nechceš ho spoznať v tom móde. Ale, ako chceš, vysvetli mu to v čase, keď ťa bude krájať na kúsky, prečo si tie prachy nezohnal. Možno bude zhovievavý a skončíš ako sexuálna hračka a chlapi ťa budú trtkať do zadku, ako dáku malú kurvu.“

Miro sebou trhol a nemusela ani vidieť do jeho tváre, aby vedela, ako sa rozhodol.

„Miro,“ šepla neveriacky, točiac hlavou, keď sa na ňu pozrel.

„Mala by si tiež začať robiť niečo, aby sa dlh splatil. Je v prvom rade kvôli tebe. Nemôžem sa tu snažiť udržať nás nad vodou len ja.“

„Miro,“ zopakovala a ani sa neunúvala utrieť slzy.

„Dlžíš mi to, Diana, dostala si ma do týchto sračiek, tak ma z nich vykop! Koniec koncov, máš slabosť na mužov obleku. Možno si to aj užiješ,“ trepal nezmysli.

Bola to rana pod pás. Nemal práve v tej chvíli vyťahovať Dantonyho. Nemal ho vyťahovať nikdy a už vôbec nie ako zbraň.

Nestane sa to. Radšej skape, akoby podržala tomu nakazencovi.

„Postarám sa, aby si to užila.“

Kyseliny zaplavili jej ústa a ona ich len tak-tak stihla vypľuť do drezu.

„Miro, nemôžeš ma len tak dať jemu. Sľúbil si, že sa o mňa budeš starať,“ fňukala a nemohla uveriť, že to bol ten istý chlapec, čo s ňou pred mesiacmi jednal ako s najvzácnejším pokladom.

„No, je čas, aby si sa ty na oplátku postarala o mňa. Je to len sex, nerobme z toho tragédiu.“

Až jej zarazil dych. Ešte pred chvíľou mal ruku medzi jej nohami, vyhlasujúc, že patrí iba jemu a nech ju ani nenapadne dať komukoľvek.

„To sa nestane!“ Vystrelila z kuchynky rovno k dverám, pripravená opustiť toto miesto aj toho chlapa na dobro.

 No skôr, než sa dostala k otvoreniu dverí, bola stiahnutá do škoricového oblaku a skončila prirazená k stene.

„Bude to po dobrom alebo po zlom. Vyber si, ale dnes budem v tebe, ty suka,“ vrčal jej do tváre zatiaľ, čo ju s rukou okolo jej krku paralyzoval, dýchajúc vlhký, škoricový dych do jej tváre. Tí uhladení, navonok usporiadaní sú vždy najhorší.

„Daj tie paprče dole!“ Bol tam Miro, zachraňujúc jej pľúca a jemné, citlivé svaly na krku. „Mal to byť len zásun, nie ubližovanie jej!“ Trhol ňou k sebe a stiahol ju za svoj chrbát.

Ani Alexovi neušla tá irónia jeho vyhlásenia. Zasmial sa na ním, krútiac hlavou, než mu ju vytrhol z rúk a omotal ruku okolo jej pása. Cítila sa ako handrová bábika na ktorej v skutočnosti niky dosť nezáležalo.

„Vypadni!“ Kývol k dverám Alex. „Dám ti vedieť, keď skončím.“

Miro zaváhal, sledujúc jej krk a červené stopy, ktoré tam pravdepodobne vyklíčili. „Chceš prachy? Áno? Tak ma s touto sladkou, malou žabkou nechaj samého... Chvíľku.“ Posledné slovo zašepkal, vdychujúc vôňu jej pokožky.

A ten zradca sa pohol. So sklonenou hlavou, sledujúc svoje poondené topánky, otvoril dvere, pripravený nechať ju s iným mužom. Samú.

„Iba raz, Di, prisahám, že iba raz a potom, keď sa dostaneme z týchto sračiek, odídeme a začneme od znova.“ Zdvihol hlavu a slzy v jeho očiach v nej tvorili hnev. Tak silný, že než si uvedomila svoje činy, siahla na samé dno seba a fľusla do tej tváre.

Nebolo to ako vo filmoch. Netrafila sa do stredu jeho očí. Ani tam nebol dostatok hlienu. Boli to len spenené sliny, roztrúsené po jeho pravej tvári a brade. Prisahala si, že tie miesta už nikdy nepobozká, nikdy nepobozká jeho.

Z jeho zradcovských očí sa vykotúľala jedna klamlivá slzy než si otrel bradu a otočil sa s tichým: Milujem ťa a nemôžem inak.

Celé poondené mesiace nemal potrebu povedať jej to a vyberie si moment, keď ho nenávidela viac, ako kohokoľvek. Nebola si istá, či niekedy cítila nenávisť. Lebo toto bolo zdrvujúce a ničiace. Ochromujúce celú jej bytosť.

Dvere sa s tichým kliknutím zatvorili ešte skôr, ako stihla čokoľvek urobiť. Skončila tlačená s rukou v jej vlasoch ku gauču.

„Buď dobré dievča, a užiješ si to, rovnako ako ja,“ vrčal, keď ju prehol cez vrch gauča a ona mala dokonalý výhľad na stolík so stopami heráku, ktorý si šľahli, ani nie pred hodinkou. Možno skôr.

Nemala chuť vzdorovať. Zostala prevesená cez gauč, s očami dokorán, zatiaľ čo on robil, čo si zaplatil a premýšľala, či by vedela, ak by bola opatrná, nazbierať dosť toho svinstva aspoň na jeden malý šňup. Iba toľko, aby mohla cítiť to príjemné pálenie a stekajúci sajrajt jej nosohltanom.

Jeho ruka sa pohybovala, pracujúc nesebecky na nej, zatiaľ čo sa bez náhlenia snažil nájsť svoju úľavu.

Časť z nej, iba mizivá, si vychutnávala tú malú pozornosť. Nemusel to robiť. Nemusel sa snažiť dať jej rozkoš. Mohol sa hnať za svojím uvoľnením a odísť. Ale taktiež nenávidela každý ťah jeho prstov. Snažil sa ju prinútiť cítiť dobre, a ak by sa to stalo, nemohla by to, čo jej robí, nenávidieť tak veľmi, ako chcela, ako potrebovala.

Jeho pohyby zrýchlili a ona spozornela. Vydal sexy zvuk, až jej naskákala husia koža. Prečo nemohol byť jedným z tých sexy týpkov, ktorý vydávali smiešne, slizké a na mužov nepatričné zvuky pri orgazme?

Nevedela ako dlho to trvalo. Nechcela vedieť. No on sa neponáhľal ani potom. Stále ju mal plne oblečenú len s nahým zadkom pritisnutú k jeho bokom zatiaľ, čo sa maznal s jej ramenom.

„Poslušné, malé mačiatko.“ Dýchol jej na zadnú časť krku, nosom štekliac jemné vlásky. „Neboj, nepoviem ani slovo. Môžeme tvrdiť, že si si to neužila. Bude naším tajomstvom, že si malá, zvrhlá čuba. Ktorá milovala každý môj dotyk.“ Uhryzol ju do kru. Skutočne uhryzol a konečne z nej vyliezol.

Nepovedala ani slovo, stískala päste na ústach v snahe nevzlykať.

Zvuk zipsu a pohyb ju prinútili sa prikrčiť. Znova ho cítila za sebou. Silnú, jemnú látku jeho tesilákov na nahom zadku a jeho prst ktorým si vychutnával seba medzi jej nohami.

„Lahodné, a tak mäkké,“ zapriadol a bol to posledný kúsok, ktorý potrebovala na zloženie sa.

Vzlyky trhali jej telo na kusy, klesla na zadok, ani sa neunúvala obliecť. Objala si kolená a plakala do nich, cítiac ho všade pri každom nádychu.

„Hej,“ upútal jej pozornosť, zdvíhajúc jej hlavu jemným poťahaním za vlasy, „ skry si to a uži si odmenu, ak by si bola na dne a potrebovala si viac, stačí sa mi ozvať a môžeme sa dohodnúť. Daj mi viac teba a ja sa postarám, aby si nikdy nestrádala.“

Mala mu napľuť do tváre. Mala ho aspoň raz udrieť do jeho permanentne namysleného úškrnu. Ale pohľad na ten prekliaty saklík a obsah v ňom? Ak by bola šetrná mohla by mať svoj pokoj minimálne po celý zajtrajšok.

Mal na sebe už aj sako, z ktorého vytiahol peňaženku a k saklíku, ktorý odpočíval v jeho dlani pridal aj malú zlato čiernu vizitku.

Alex Horváth, oznamovala s titulmi a skratkami, ktorým nerozumela.

Načiahla sa po nich. Ak ju on zradil, prečo by ona nemala mať bočné vrátka? Nebolo nikde napísané, že ich niekedy využije, ale mať poistku bolo uspokojujúce.

„Dobré dievča.“ Pohladil ju palcom po líci a po pere. „Si tak skurvene nádherná, že mám chuť si ťa vziať a tomu úbožiakovi zariadiť trvalý pobyt na dne rieky.“ Zlapala po dychu s úzkosťou v očiach bola pripravená prosiť.

Dala by mu tisíckrát, ak by nechal Mira na pokoji. Nemilovala ho, ale bol jej najbližšou osobou a nedokázala zniesť predstavu, že by mu bolo ublížené, že by už nebol.

Nezáležalo na tom, čo jej urobil, nikdy by mu neželala smrť.

„Nechaj ho, prosím, urobím čokoľvek,“ vrhla sa na neho, zúfala dokázať, ako vážne to myslí.

„Miluješ ho?“ spýtal sa pobavene, zatiaľ čo ju od seba nežne odstrčil, vstávajúc na rovné nohy.

„Je jediný priateľ, čo mi ostal.“

„Aké smutné, že jediný človek, ktorému si oddaná dosť na to, aby si prosila o jeho život a dobrovoľne sa predala je ten istý, čo ťa dostal do tejto situácie.“ Sklonil sa, potiahol ju za ruky a nasúkal ju do spodného prádla a legín. Nežne a sústredene narovnávajúc každý záhyb. Nakoniec ju pohladkal oboma rukami po zadku a jemne stisol.

Otočil sa jej chrbtom a napravil si rukávy na saku, pomaly kráčajúc k dverám.

„Čokoľvek budeš potrebovať, ozvy sa. Moju cenu poznáš.“

Poznala a rozhodne si tým procesom nechcela prejsť znova.

Zatiaľ čo on volal, zrejme Mirovi, aby si prišiel vyzdvihnúť svoju výplatu, za jej vysúloženie iným chlapom, ona prešla k svojej zimnej bunde a do vnútorného vrecka schovala svoju odmenu.

Ten zradca z nej nedostane ani smietku. Bude sa kochať pohľadom na jeho krútenie sa a skuvíňanie pri absťákoch s vedomí, že keď príde ona domov, zamkne sa v izbičke a bude ju čakať ten najhlbší a najspokojnejší spánok.

Voľačo drmolil do telefónu, no ona tomu nevenovala pozornosť. Držala v ruke vizitku a zvažovala svoje možnosti. Zahodiť? Odložiť?

Za posledné mesiace sa naučila, že nič v živote nie je isté.

Budúcnosť s Jakubom? Zničená.

Láska k jej letnému mužovi? Zdupaná.

Dôvera, pocit bezpečia a istoty pri jej autobusovom priateľovi? Navždy preč.

Skutočne nik nemohol zaručiť pohodu ďalších dní. Mirova lenivosť a pohodlnosť ju možno zasa dostanú do situácie, keď bude potrebovať pomoc. A aj keď jej je zo škorice už od teraz navždy zle, stále to neznamená, že by to neprekusla. Voňavý chlap je stále lepší ako dáky slizák špinavý z ulice.

Vložila si vizitku tiež do vrecka akurát v okamihu, keď sa dvere rozleteli a dnu vošiel on . Strapatý s červenou tvárou a očami, v ktorých sa ešte držalo pár slabošských sĺz.

Ešte včera by ju obraz na jeho červené a uplakané oči zničil. Ešte včera by ho vzala do objatia a držala, kým by sa mu neuľavilo.

Dnes jej prišli trápne a pri pohľade na ne sa chcela smiať. Vysmiať ho za jeho patetickosť a sebeckosť. Aké právo mal on plakať? On bol prehnutý cez gauč a pchali do neho niečo o čo nestál? Nie!

Bola to ona. To ona potrebuje sprchu lebo to jeho svinstvo ju celú ulepilo.

Alex k nemu prešiel, než sa dostal on k nej, a šmaril mu do ksichtu päťsto euráky, ktoré sa rozpŕchli a pomaly leteli k zemi.

„Dobrý obchod,“ vysmieval sa, zatiaľ čo sa Miro skláňal a zbieral tie poondené bankovky z podlahy.

Nechala oboch tak. A prešla k malej komode, kde mala už svoje miestečko na spodné prádlo a pár šiat. Vzala tú najviac sexy čipku, čo tam ukrývala a chcela mu proste len ješitne ukázať, čoho sa vzdal. Čo dobrovoľne požičal. Istá časť z nej dokonca odmietala sprchu. Iba aby mohol cítiť a zrejme aj vidieť iného na jej stehnách, vsiaknutého do tenkej látky. Ale bolo jej z toho príliš zle a nepohodlne. Potrebovala sa ho zbaviť aspoň toľko, koľko dovolí voda a mydlo.

Znásilnená. Videla fúru filmov, čítala nespočetné množstvo kníh. Ženy boli zničené a triasli sa odporom, hnevom a zúfalstvom. Prečo sa ona tak necítila? Bolo jej zle z tej lepkavej veci, čo po sebe nechal v jej vnútri a gravitácia si ju pýtala späť, bolelo ju na hrudi z toho, čo jej Miro urobil. Ale inak? Nič.

Bola tupá a prázdna. A bolo to najlepšie, čo sa jej mohlo stať. Nechcela k svojim démonom pridávať ešte ďalšieho.

Premýšľala, ako by na toto zareagovala stará Didiana. Ak by sa jej stalo, že by bola prinútená k sexu. No to ju rozosmialo. Stará Dida bola bojovnica. Kopala a kričala by, až by ju ten násilník musel ubiť do kómy, než by sa mu podarilo zasunúť. Teraz jej bolo všetko u prdele. A Mirova zrada to len dokončila.

 Prvýkrát skutočne nenávidela, že k tým hlúpym kúpeľňovým dverám neboľ kľúč. Akurát skončila vymývaním toho zmrda zo svojho tela, až mierne štípalo, keď pánty tíško zavŕzgali a ona po vzhliadnutí od svojho do ružova vyšúchaného lona vzhliadla, aby sa mohla stretnúť s jeho pohľadom.

„Di, je mi to tak ľúto.“

„Vypadni!“ Vystrela ruku, v zbytočnom geste, k dverám. Práve vošiel tými dverami, bol by v tom čert, aby nevedel kadiaľ von.

„Je mi to tak ľúto, kráska. Prosím, len mi odpusť. Prisahám, že už nikdy, nikdy sa to nezopakuje. Nikdy ťa k tomu neprinútim.“ Vkĺzol k nej do sprchového kúta oblečený v tričku a džínsach a aj napriek jej protestom ju k sebe pritiahol a tuho objal, prirazenú chrbtom k svojej hrudi.

„Proste vypadni, Miro. Si tá posledná bytosť na tomto svete, ktorú práve teraz túžim mať vo svojej blízkosti.“

„Nemal som na výber, Di. Čo som mal robiť? Tie prachy by som nikdy nezohnal. Každým dňom sa úrokmi dlh zvyšoval. Zaplatím mu tie skurvené prachy a urobím aj nemožné, aby sa to už viac nestalo. Myslíš, že mňa nezabíja vedomie, kam sme sa dostali? Čo som musel urobiť? Milujem ťa dievčatko, tak strašne...“

Toto nemienila počúvať. Obrátila sa k nemu a z celej sily mu vrazila. Päsťou trafila síce niekde k spánku a asi ho to bolelo menej ako ju, ale pre ten pocit zadosť učinenia to stačilo a tak mu vrazila ešte raz, a potom ho sotila do steny sprchy, aj keď sa z nej nestihol pozviechať po jej pravom háku.

„Nikdy mi už tie sračky nevrav. Ty nemáš ani potuchy, čo to znamená láska. Našiel by si iný spôsob. Vykrádačky, kšeftovanie s autami, čokoľvek, nie sakra obchodovanie s telom svojej priateľky!“

„Je mi to ľúto.“ Vtiahol ju do náručia a držal, aj napriek jej boju. Ale čas, keď v jeho náručí našla pokoj, bol preč.

Potrebovala sa od neho dostať. „Idem domov. Potrebujem čas, bez teba.“

Ustúpil, nechal ju odísť spod stále tečúcej vody, než ju vypol.

Ešte v sprche zo seba zhodil ťažké, mokré veci a vystúpil z nej nahý. Milovala to telo.

Nebolo svalnaté, ale bolo jej bezpečím, jej územím pokoja a mieru. To bolo už tiež preč.

Nezostalo jej už nič.

„Vrátiš sa, že? Diana, prosím, len sa vráť.“

Neodpovedala, nevedela, či sa vráti. Musel byť spôsob, ako sa dostať k dávke aj bez neho. Mala prachy, rodičia mali prachy. V skutočnosti ho vôbec nepotrebovala.

Ale niekedy ani v ľuďoch, čo vás splodili, nie je istota večnosti. V živote človek nemá nikdy istotu.