BM - kapitola 28,29

Autor: Iveta

28. kapitola

Didiana

Zrazu bol stredom všetkého. Nedokázala vnímať nič vôkol seba okrem Jakuba. Pred týždňom sa vyhýbala čo i len myšlienke na neho a teraz ho mala plnú hlavu. Nepomáhalo jej, že boli stále spolužiaci a sedel v prednej lavici, v rade po jej ľavici a tak na neho mala skutočne perfektný výhľad, aj keď ho nemohla počuť, či ho na seba upozorniť, lebo ona stále sedela na ich mieste. Teda, už len jej.

Videla, ako si posielal papieriky so spolužiačkou, ku ktorej si bez váhania presadol a na niečom sa chichúňali.

„Máte vypracovanú úlohu, tam v prednej lavici, že sa máte čas zabávať?“ upozornil ich profesor nemčiny, ktorý im dal samostatnú prácu, aby si mohol prečítať nový výtlačok týždenníka.

Jakub sa škeril, keď prikývol a štuchol do Simony, ktorá sa na oplátku znova zachichotala.

Samozrejme, že ju mal hotovú. Bol to predsa Jakub.

Profesor si len povzdychol a poprosil ich, aby boli teda ticho a vyčkali, kým ju vypracujú aj ostatní.

Tak sa k sebe zhrbili a šepkali si. Aby si mohli ďalej hrkútať, ako prekliate hrdličky. Do šľaka s ním. S oboma.

Možno mal pravdu a jediný dôvod, prečo ho chcela späť bola strata kontroly nad životom. Uberala sa strmhlav niekam, kde to nepoznala a potrebovala niekoho, kto by bol schopný korigovať jej smer. Možno ju len vziať a niesť so sebou tak, ako to celý čas robil Jakub.

Ale ona cítila tú ľútosť vždy, keď si spomenula, čo urobila, kam ich do dostalo. Mohla cítiť túžbu po tom dotknúť sa ho. Bolo to, akoby jej niekto dupal po hrudi a jej pohrudnica pálila z potreby nádychu.

 Pohľad na to, akým veselím je a ako ani raz nezablúdia jeho oči jej smerom bol zdrvujúci.

Vždy si bola istá jeho láskou, jeho pozornosťou a priateľstvom.

 Ale čomu sa divila? Posledné mesiace boli proti nej. Nič jej nevychádza a každý krok, ktorý urobí a zdá sa úspešným, skončí ako tragédia.

Snažila sa sústrediť na plurál pasívu no ani za Krista nie a nie prinútiť svoj mozog premýšľať nad iným než jeho ústami. Zabudla aké dobré a šikovné boli. S tým trošku svalstvom, čo sa mu podarilo nabrať, bol ako niekto iný a stále ten istý. Starostlivý medvedík zrazu až príliš sexy.

Mala rada svojho introverta, ktorému dievčatá nevenovali veľa pozornosti, no teraz, keď sa jeho tričko začalo na jeho ramenách trošku napínať, suky boli v ráži. Hen, Simona a jej dlhé pahýle, ktoré potrebovali osekať, nutne.

Zložila zúfalo hlavu na lavicu, vypúšťajúc tichý vzdych. Ako ju mohol poslať do prdele? Po všetkých tých rokoch? Ospravedlnila sa, prosila a sľúbila. Tak prečo?

Ale zrejme mal pravdu. Ten zmrd tam bol vždy, keď zatvorila oči. Jeho oči, jamky v lícach, smiech a spôsob, akým sa jeho jemné ruky pohybovali po jej krivkách.

Nechcela na neho myslieť. Netušila, ako pracuje jej, hlúpe, podvedomie, že sa z myšlienok na Jakuba dopracovalo k nemu. Túžila vedieť, čo s ním je, či nad ňom premýšľa, či ho zaujíma, ako sa nakoniec rozhodla. Možno si bol istý jeho autoritou a bol presvedčený, že urobila, ako jej prikázal v sms-ke. 

Automaticky sa dotkla svojho plochého brucha. Bolesť bola preč, okrem krvácania tu nezostalo nič, čo by mohlo dokázať, že bola tehotná.

Bolo to správne rozhodnutie. Ani to nebolo dieťa. Jakub mal pravdu, naučí sa s tým žiť. Tak ako mnoho iných žien. To si opakovala vždy v snahe neprepadnúť depresií. No zakaždým sa to minulo účinku, nech sa snažila akokoľvek.

A potom ju to napadlo. Čo ak to, že bola na interrupcií je dôvod, prečo ju Jakub už nechcel? Odsudzoval ju za to. Povedal, že ak by bolo jeho alebo o tom vedel nedovolil by jej to urobiť.

Ľudia sa začali stavať zo stoličiek a baliť si veci zatiaľ čo profesor ešte prechádzal po triede a zbieral papiere.

Keď sa zastavil pri nej a zbadal takmer nedotknutý papier a zaklapnutú Deutchmobilku zamračil sa, no nepovedal jej nič. Len natiahol ruku a nechal si do nej vložiť hárok s predtlačenými úlohami takmer v pôvodnom stave.

„Uvedomujete si, Didiana, že ak by to bolo známkované máte za päť, že áno?“ Nedalo mu na koniec, keď si pritisol papiere k hrudi a trpezlivo čakal na jej odpoveď.

„Áno, pán profesor,“ odpovedala jednoducho a snažila sa vyzerať kajúcne.

Možno ak by na začiatku hodiny nepovedal, že je to len na zistenie nedostatkov v danej látke, tak by zo seba dokázala vydolovať viac snahy. Ale aj tak, Jakub bol dobrý v nemčine aj angličtine a tak mala celé tri roky super doučovateľa, keď niečo nepochopila. Nemala o seba obavy pri maturitách.

„Zajtra chcem vypracované všetky otázky,“ povedal, keď jej vrátil hárok. „Robím to pre vás, aby sme zistili, kde sú vaše medzery osobitne. Každý pochopí danú látku na inej úrovni a ja potrebujem vedieť, kde kto zlyháva. Aby sa mi neopakoval minulý rok a mne nedokázali zmaturovať na prvýkrát traja študenti. To je hrozná vizitka pre profesora. A ja som dobrý učiteľ.“

„Ste,“ súhlasila. „Bola som len zamyslená, ospravedlňujem sa. Zajtra to prinesiem vypracované bez chybne, sľubujem.“ Vyzeral spokojný jej odpoveďou, lebo ju nechal tak a vrátil sa ku katedre.

Zo školy sa pohla slimačím tempom na zastávku mestskej . Mala čas. Doma nebol nikto. Matka a otec boli v práci a byť doma samej sa jej nechcelo. Natiahnuť to aspoň na tak dlho, kým sa nevráti matka. To bolo všetko čo potrebovala.

Na podiv, matka jej to návrate nevyčítala. dokonca to ani raz nespomenula a snažila sa vždy navodiť tému, ľahkú a nesúvisiacu s čímkoľvek, čo urobila.

Bola jej za to nesmierne vďačná. Mala pocit, že ju možno aj začala milovať viac, pre to aká pozorná k nej bola. A že ju ne-znenávidela napriek tomu všetkému.

Nenávidela čas vo svojej hlave. Nenávidela byť sama a myšlienky čo jej plnili hlavu v tom čase. Bolelo ju úplne všetko. Tak veľmi, že to mohlo byť špecifikované ako fyzická bolesť napriek tomu, že bola bez ranky a bola vo výbornej forme.

Boli to denné mory, čo jej nedali pokoj. Malé rúčky, čierne kučierky a tmavé očká žiariace detským smiechom. Ktoré vídavala vo snoch noc čo noc a nenechali ju na pokoji ani počas dní.

Bola to jeho vina, ak by nebol tak sebecký a dokázal sa dostať cez jednorázovku, na ktorej už dávno nezáležalo, mohli byť šťastní.

 Mohli byť rodinou. Mohla mu dať domov, ktorý nemal pre jeho tyranského a hulvátskeho otca. Mohla by byť dobrou matkou pre jeho syna, byť dobrou manželkou a nevestou pre jeho svätú matku. Bola si tým istá.

Neznášala sa za to, že teraz, keď jej dieťa bolo navždy preč, keď ho nechala zomrieť, vidí, ako veľmi by ho dokázala milovať, už len preto, že bolo jeho.

Ak by nebola tak prchká mohol mať jej syn otca. Dobrého otca, bola si istá. Jakub by to skutočne urobil a miloval by ho.

Bol dobrý človek a vyrastal v podstate bez otca, urobil by všetko pre to aby jej dieťa niečo také nikdy nezažilo. A taktiež...stále ju predsa miloval. Nikdy jej nepovedal, že už nie.

 Na zastávke šalelo pár deciek zo školy a boli príjemným rozptýlením, aspoň nemusela premýšľať nad sebou.

Keď konečne zastavil autobus pred zastávkou, bola premrznutá a skrehnutá až na kosť. A takmer sa do neho rozbehla. Na niečo také sa nedá zvyknúť nikdy. Pohodlie auta je na nezaplatenie.

Päťka bola prázdna, keď sa dostala dnu a radosťou si prikývla, ako sa náhlila, aby sa k nej dostala. Samozrejme, nezostala prázdna dlho a za chvíľu už bola pritlačená k oknu, na druhej strane od dverí, bandou malých trpaslíkov zo základky.

Autobus sa znova pohol a jej peklo začalo v podaní krpatých deciek s batohmi, ktoré boli takmer väčšie ak oni sami a drgali do nej a štuchali, kričiac do jej ucha, pri tom, ako si detinsky nadávali.

Cesta hromadnou mestskou dopravou bola trestom božím. Aspoň ona to tak vnímala. Nebolo možné, aby toto nikomu nevadilo. Mala chuť na tie malé sračky nakričať alebo možno ich pri najbližšej zastávke vykopať jedného po druhom z toho prekliateho autobusu.

Keď však zastavili zabudla na všetko, čo plánovala deťom vyviesť. Jej pohľad bol fixovaný na malú pizzeriu, ktorú nedávno otvorili. Presnejšie na jej vchod, kde videla Jakuba s Gabom, ako sa opierali o zábradlie, teraz už spratanej terasy a o voľačom diskutovali.

Nepamätala si, že by si bol Jakub niekedy až tak blízky s Gabom aby s ním trávil čas a už vôbec nie, že by sa s ním bez účelne táral mestom.

Kým ľudia nastupovali, stihla spozorovať, ako ich hovor utíchol a Jakub sa otočil na niekoho s úsmevom, tak širokým, že hrozilo roztrhanie jeho tváre.

Autobus sa pomaly pohol tak bez váhania stočila svoje telo až sa dostala kolenami na sedačku, aby mohla vidieť, ako do jeho náručia vkĺzlo nízke dievča s ružovou lyžiarkou s velikánskym brmbolcom, ktorá bola bez predstavivosti a štýlu zladená s ružovou jesennou bundou.

„Blbé blondíni a ich potreba hrať sa na Barbie,“ šomrala, keď ju objal, stiahol jej čiapku vyššie z čela a pobozkal ju.

Nie iba tak dotýkajúc sa jej pier, jeho ústa sa ju snažili zjesť. Mohla vidieť preplietajúce sa jazyky a jeho ruky nevkusne držal na jej malom zadku, ako si ju tisol k sebe.

Vyslúžil si za to buchnát do ramena od Gabriela, ktorý vzal dievča, po tom ako ju Jakub prepustil, pod pazuchu a päsťou jej rozstrapatil vlasy. Na čo Jakub neváhal a sotil do neho a vrátil jej čiapku, strkajúc ju za seba naznačil úder a výkop do Gabovej tváre.

 Čo to, do pekla, s Jakubom bolo? Nebol ten typ, čo by niečo také vystrájal v meste, kde sa to hemžilo ľuďmi.

Nedokázala z nich strhnúť pohľad. Hlavne keď sa pri nich objavila červenovláska, ktorej rysy už nedokázala dobre rozoznať a zaútočila na Jakuba, aby bránila Gabriela, ktorý ju vzal do náručia a pravdepodobne ju pobozkal. To už ale nemohla vidieť. Autobus sa dostal do zatáčky a boli už príliš ďaleko. Ale zazrela ich už len keď sa strácali v útrobách pizzerie.

Neuvedomila si, že plače, kým sa pred jej tvárou, po tom, ako sa otočila neobjavil balíček mentolových, papierových vreckoviek.

„Ktorý z nich?“ Spýtal sa chlapec so strapatými vlasmi. Nie tak sexy strapatými. On bol proste len strapatý, čiernymi očami, trošku špicatým nosom a úzkymi perami.

„Čo ktorý? Smrkla, vyťahujúc si z balíčka jednu vreckovku.

Usmial sa a strčil si vrátený balíček do koženej bundy, na ktorej mal pripevnené pliešky z jednorazových zapaľovačov.

„Ktorý z nich sa s tebou rozišiel, prečo inak by si plakala?“

„Pre všetko. Celý tento poondený svet? Musí mať človek dôvod, aby si poplakal?“

Chlapec sa zamyslel, no nič jej na to nepovedal, keď sa rukami zavesil do držiakov nad sedadlami. A využil ich ako gymnastické kruhy, aby sa mohol vzoprieť a zdvihnúť do vzduchu.

Netušila či sa ju snaží ohúriť, alebo to robí podvedome. Ale v každom prípade sa mu to podarilo, keď tým odhalil trošku svoje kože a ona si uvedomila, že mu na ňu bez hanby čumí.

Z toho mála čo odhalil zo svojho brucha nevyzeral na svalnatého týpka. Ale ona nikdy nebola náročná. Okrem hygieny, to malá isté požiadavky.

„Pozri, si fakt chutná a ja nemám rád keď sú pekné dievčatá smutné. Bývam tu neďaleko a poznám niečo, čo by ti zdvihlo náladu a prinútilo ťa zabudnúť.“ Veľavýznamne na ňu zakýval obočím pri tom, ako zoskočil na podlahu a vytiahol mobil. „Vystúp so mnou a ukážem ti to. Bývam sám, žiadny rodičia,“ lákal ju a aj keď mala pocit, že je to dáky pošahanec a nemala by nad tým ani uvažovať prikývla.

„Rada, ale dnes to nejde, mám niečo na práci. Možno inokedy,“ navrhla s koketným úsmevom pohadzujúc vlasmi. Dnes nemala náladu na nikoho. Potrebovala byť doma a nechať mamu aby sa o ňu starala.

„Vieš aká je pravdepodobnosť, že na seba ešte narazíme?“ smial sa pri tom, ako sa pridŕžal, keď autobus znova zastavil.

„Dám ti moje číslo. Prezvoníš ma a ja sa ti potom ozvem, alebo by si sa mohol ozvať ty a dohodneme sa.

„Už som sa bál, že vycúvaš a je to len ťah, ako sa ma zbaviť,“ priznal, pred tým ako jej nadiktoval číslo a sám uložil to jej.

„Fakt si mi dala správne,“ neskrýval prekvapenie, keď ju na skúšku vytočil a jej mobil sa rozospieval.

Teraz bola ona na rade so smiechom. „Ak by som sa s tebou už nechcela viac stretnúť, proste ti to poviem. Nie som typ dievčaťa, čo sa na niečo hrá.“

Uznanlivo prikývol sledujúc ju s pohľadom hltajúcim každý kúsok nej.

„Ozvem sa,“ povedal, keď sa naklonil k nej cez malé decká a zhlboka sa nadýchol skôr ako sa stihla odtiahnuť. „Len aby som vedel, ako voniaš.“ Odtiahol sa, kontrolujúc zastávku. „Inak som Miro.“ A potom vystúpil smerujúc medzi paneláky.

Usmievala sa zvyšok cesty domov. Bol to blázon. Bez obalu jej navrhol sex a ešte ju očuchával. Alebo bola tak úchylná a nemyslel tým sex? Aká bola pravdepodobnosť, že by bol na svete chlap, ktorý by plačúcemu dievčaťu ponúkol na upokojenie svoje služby?

Aj tak jej to však bolo jedno. Planéty boli priaznivo zoskupené alebo hviezdy správne horeli, nech už to bolo akokoľvek, ten chalan jej padol až k nohám. Nemienila si ho nechať újsť. Čert nech berie Jakuba aj Danteho. Nie sú poslední na Zemi. Nevedela kam to s tým chalanom povedie, ak vlastne niekam. No chcela sa zabávať. Mala dosť tých nepodarených pokusov o život. Od teraz to už nechá len plynúť a čas ukáže.

Na chodbe ju privítala vôňa kávy a tichý chichot z kuchyne.

Hodila batoh k botníku a vyskočila z čižiem, náhliac sa do bytu. Nebolo možné aby bol už aj otec doma.

Ale bol. Týčil sa nad matkou, ktorá sa opierala o linku a ťahala ho za uvoľnenú kravatu, aby ho mohla bozkávať na ústa, zatiaľ čo on si ju za pás pridržal, akoby ju chránil, aby nespadla, lebo pre jeho výšku musela stáť na špičkách.

Niečo si šepkali a otec sa chripľavo zasmial, pred tým ako ju vyložil na linku.

Zasmiala sa nad nimi. Vždy boli zaľúbení. Nepamätala si, že by sa navzájom nedotýkali alebo si nešepkali. No po tej dovolenke, ktorú strávili bez nej, boli ako puberťáci a neustále nadržaní.

„Hm, hm,“ uvoľnila si hrdlo, čo matku priviedlo do stavu hyperaktivity a takmer jej otca prevalila na chrbát. 

Otec bol však pohoďák a len sa zasmial, venujúc matke posledný bozk.

„Nepríde vám hlúpa predohra na kuchynskej linke? Haló, žijem tu s vami.“ Prekrížila ruky na prsiach v snahe tváriť sa nahnevane.

Vedela, že by určite nič nepodnikli v kuchyni a už vôbec nie za bieleho dňa, keď vedeli, že sa môže každou chvíľou byť doma. Ale matkin zdesený pohľad bol na ušúľanie.

„Nemali sme v pláne nič, láska, len ma tvoja mamka vítala po práci doma. Rada, že som dnes skončil skôr. Čo mi pripomína, obleč si niečo pekné. Urobíme si pekný rodinný deň.“ Nakázal a pohol sa k nej s úmyslom ju pobozkať.

„Nech ťa ani nenapadne ma teraz pusinkovať, oci. Je to divné, po tom, čo si mal jazyk v mame.“ Rozosmiali sa na plné kolo, okrem matky, ktorá bola červenšia ako zrelá jahoda.

„Si ty ale číslo.“ Objal ju a cmukol krátku pusu do vlasov. „Uvádzaš našu mamku do rozpakov, dievča,“ šepkal tak, aby ho mohla počuť aj ohováraná osoba, za čo si vyslúžil úder na stred chrbta.

„Rozpaky? Nevyzerala v rozpakoch, keď ťa tu zvádzala, ako dáka šestnástka,“ škerila sa do jej tváre aby pochopila, že si len strieľa.

Milovala svojich rodičov. A bola rada, že si prejavovali lásku. Jakub vždy vravel, že je to super. Jeho rodičia boli rozvedení a priznal sa jej raz, keď sa mu sťažovala, že jej tak trochu závidí. Že on by sa nikdy nehneval ak by sa jeho rodičia pri každej príležitosti maznali.

„Aký je plán?“ spýtala sa aby zmenila tému.

„Skorá večera a kino?“ navrhol otec, no matka ho zastavila, keď ho otočila k sebe, aby mu mohla dať dole kravatu.

 „To znie dobre. Ale čo keby sme dnes vynechali reštauráciu a zašli si niekam na burger a colu? Chýba mi tvoj zadok v džínach,“ zamotýlkovala riasami, čo otca neomylne dostane zakaždým a dal by jej aj modré z neba.

Mali to odskúšané, viac ako raz.

„Hej vy dvaja, ja som stále tu. Nemám zavolať kamoške na pespávačku? Alebo stačí ak vás nechám samých hoďku, dve?“

Túžila po tom čo majú oni dvaja. Po toľkých rokoch sa tak milovať a túžiť po blízkosti toho druhého. Uvedomenie ju v okomihu udrelo rovno do žalúdka.

Mala to. Presne toto. A sama sa toho dobrovoľne vzdala za blbého klacka, ktorý si ju ani nevšímal.

Rodičia museli spozorovať jej zmenu nálady lebo od seba odstúpili zrazu obaja sústredení iba na ňu.

„Čo sa deje zlatíčko?“ vyzvedal otec, zatiaľ čo matka na ňu hodila chápajúci, smutný pohľad. Mysliac si, že vie dôvod prečo je zrazu smutná. No bola si istá, že v skutočnosti tá ženská nemá ani potuchy.

„Nič. Naozaj. Môžem si dať sprchu pred tým ako vyrazíme?“ Snaha zmeniť tému nevyšla, keď ju otec skenoval upreným pohľadom.

„No tak, ak ťa niečo trápi s mamkou ti pomôžeme to vyriešiť. Niečo v škole?“

Pretočila očami. Otec dokázal byť v tej istej chvíli sladký a osinou v zadku.

„Škola ja okej, fakt tato. Žiadne obavy.“

„Tak? Nenúť ma to z teba vyštekliť!“ vyhrážal sa pohybujúc prstami pred jej tvárou.

Rozosmiala sa z toho. Už nebola malé dievčatko, na ktoré by takáto vyhrážka mohla zaúčinkovať. Bola šteklivá, ale aj dosť silná aby útok opätovala.

No taktiež vedela, že kým to nepovie, nedá jej pokoj. A tak si sadla obracajúc pozornosť na oboch.

„Dnes som videla Jakuba v meste s dievčaťom. Fakt peknou blondínkou s veľkými zelenými očami a peknou postavou. Správal sa úplne inak, neviem, menej upäto a vyzeral tak spokojne. Prišlo mi to proste ľúto. A keď som videla vás dvoch, zrazu som si spomenula, že sme to mali aj my a ja som to pokazila,“ vzdychla a bola prekvapená, ako dobre sa cítila po tom, čo to mohla niekomu povedať.

„Ach, zlatíčko, nikde nie je napísané, že by ste nemohli byť ešte spolu. Skúsila si mu povedať, že je ti to ľúto?“

Prikývla, znova ťažko vzdychajúc. „ Povedala som, že je mi to hrozne ľúto a chcem ho späť, v piatok. A on povedal, že už ma nechce. A dnes som videla prečo. Neviem, prečo ma nenapadlo spýtať sa, či je v tom iná.“

Otec ju objal a dal malú pusu na čelo. Akoby to mohlo vyriešiť všetky problémy a bolesti. „Tak je na čase aby si sa tiež pohla, miláčik. Možno spolu budete a možno nie. Ale smútiť nemá význam, keď si za to môžeš sama. Jakub je dobrý chlapec, je jasné, že ho budú dievčatá chcieť.“ Jej otec vedel ako povzbudiť, to že si za to mohla sama, nebolo nič nové.

Zbadala ako do neho jej matka jemne sotila aby ho upozornila, že to nebolo tak chlácholiace ako si jeho mužský mozog predstavoval. A tak sa na ňu ospravedlňujúco usmial. „Pozri zlatíčko, možno spolu budete po čase. A možno to tak malo byť a obaja budete šťastní s inými ľuďmi. Netráp sa už pre to. A teraz šup, nech môžeme vyraziť. Postrčil ju z kuchyne a tak teda poslúchla.

Nestávalo sa často, že by otec prišiel domov pred ôsmou večer. A dni keď sa to stalo milovala najviac. Nechcela zdržovať od pekne stráveného dňa s ním a mamou. Potrebovala to. Cítiť, že je na svete ešte niekto komu na nej záleží, kto ju ľúbi.

29.kapitola

Po návrate z mesta všetko zapadlo do starej, známej rutiny. Otec s matkou si sadli k večerným správam, vedľa seba, na gauč. Zatiaľ čo ona si s nohami v tureckom sede, urobila pohodlie vo veľkom kresle a začala na doskách vypracovávať domáce úlohy.

Bola so sebou spokojná. Všetky zadania mala vypracované a bola si istá, že dobre. Profesor nebude môcť šomrať, ani jej nič vyčítať.

Nie je tak sprostá, ako si myslela. Možno to zvládne na vysokej aj bez Jakuba za chrbtom. Veď aj napriek tomu, čo sa jej posledné mesiace dialo stále dokázala mať priemer jedna celá dva. A to bolo nanajvýš fantastické.

Všetci si vždy mysleli, že je to len vďaka nemu, no teraz už v jej živote nebol stálicou a stále bola dobrá. Viac než to.

Zaklapla učebnicu a pohodila ju na podlahu pri kreslo, aby si mohla na kolená vziať učebnicu slovenčiny.

Nenávidela slovenčinu. Zlatý, dobrý Bernolák. Ten neriešil blbosti.

Riešiť vetné členy a skladby bola strata času. No kto sa jej spýta kde vo vete „Choď do riti, Štúr!“ je podmet a či je do riti príslovkové určenie miesta, či spôsobu, času?

Nervózne vyťukávala koncom pera do zošita pri tom, ako sa snažila číselne označiť všetky vetné členy, tak ako to od nich vyžadoval profesor.

„Nebolo by ti lepšie v tvojej izbe? Mala by si tam pokoj a pohodlie. Mohla sa lepšie sústrediť na domáce úlohy,“ prihovoril sa jej otec, nespúšťajúc pohľad z televízie, zatiaľ, čo sa končekmi prstov prehrabúval v matkiných vlasoch.

„Som v pohode, tato. Ešte tri súvetia a mám to.“ Hrýzla si do pery, aby sa nerozosmiala.

Bolo jej jasné, že jej vyťukávanie perom, do otvoreného zošita, otca vytáča a chcel jej taktne naznačiť, nech si to ide robiť čo najďalej od neho.

Nenávidel to, rovnako, ako keď opakovane zapínala a vypínala pero. To vždy vyskočil z miesta a radšej odišiel sám, pred tým, než by vybuchol.

Ale nakoniec prestala a namiesto toho si ho strčila medzi zuby.

Mobil na konferenčnom stolíku sa rozvibroval, oznamujúc príchod novej správy. Srdce sa jej rozbúšilo a musela si dopriať hlboký, pomalý nádych na upokojenie uzlov v žalúdku, čo jej spôsobil.

Matka sa poň natiahla a ona sa takmer skotúľala, keď vyskočila na nohy, aby jej telefón vytrhla z rúk.

„Pokojne, len som ti ho chcela podať,“ vysmievala sa jej do tváre, naschvál príliš nežným hláskom.

„Ďakujem,“ zašomrala, keď si znova poskladala nohy pod seba a jej vytrženie bolo schladené menom „Miro z autobusu“.

Vzdychla si tíško a trpko sa smejúc svojej debilite. Prečo by sa ozýval? Prečo stále čakáš? Vymazal si tvoje číslo, povedal ti, že to urobí.

„Ahoj, rozmýšľal som, že vlastne ani neviem tvoje meno."

Usmiala sa, krútiac hlavou nad tou správou. Po takmer piatich hodinách si spomenie? Ale skutočnosť, že na ňu myslel, bola prekvapivo príjemná. Myslel na ňu. Skutočne nad ňou uvažoval.

„Ako si teda zapísal moje číslo?"

Odpoveď prišla takmer hneď. „Pekné kozy z autobusu. :P"

Vprskla, no hneď si pricapla ruku na ústa. Rodiča boli chorobne zvedaví, nechcela na seba pútať prílišnú pozornosť tých dvoch párov netopierích uší.

Tá jeho úprimnosť bola až vtipná. Mala pekné prsia. Napriek veľkosti boli stále pevné a pružné. Aj bez podprsenky držali tvar a neviseli. Jakub ich miloval. Boli prvou vecou, pre ktorú jej začal v čase puberty venovať pozornosť. Tiež mal ten svoj humor, a tvrdil, že je to pre vedecké účely. Že prsia by tak rýchlo rásť nemali a ona bola zrejme ovplyvnená skleníkovým efektom, alebo splodinami z neďalekej atómovej elektrárne.

Musela si tie hlúpe spomienky vytriasť z hlavy.

„Asi by som mala byť urazená, že?"

Zabávala sa na ňom. Akosi sa mu podarilo držať jej úsmev aktívny aj napriek tomu, že nebol ani fyzicky prítomný. A to muselo byť rozhodne dobré znamenie.

„Čo? Prečo? Veď je to predsa kompliment. Máš skutočne pekné prsia. Nie je to tak, že by som mal zoznam plný pomenovaní tohto štýlu. Preto sa pýtam na meno, nech to môžem zmeniť. Aj keď, stále pre mňa budeš Pekné prsia z autobusu."

Znova sa musela usmiať. „Kozy.Nazval si ma kozami, nie prsiami. A volám saDiana," odpovedala a zastrčila mobil medzi opierku a vankúšik. Nemyslela, že by jej ešte napísal, no prekvapil ju, keď sa jej mobil znova rozozvučal.

„Diana, nešla by si so mnou dnes von? Nič veľké, na námestí predávajú pečené gaštany a varenú kukuricu. Myslel som, že by sme to mohli okuknúť a potom zájsť ku mne.:)"

Chlapec sa s tým nepáral. Len čo bola pravda. Najskôr mini rande a potom hneď hups na vec.

„Nebudem mať s tebou sex." Nemôžem. To mu už však nenapísala. Zúfalstvom si žula znova peru. Nebola si istá, či by ho s ním chcela mať ak by aj mohla.

Možno jej písal len pre to, že od nej chcel zásun a už sa neozve. Keď mu teraz jasne dala vedieť, že nič nebude. Bolo jej to však jedno. Ak by nekrvácala, možno by sa dala ukecať, ale bolo dobré že krvácala. Mala výhovorku, prečo ho nenechať, aby sa jej dotýkal.

„Nepíšem ti pre sex. Hádam si nemyslíš, že by som bol schopný žiadať od dievčaťa, ktoré smúti za bývalým, sex. Kristove klince, že ty si si v tom autobuse myslela, že ti navrhujem sex?! :O" Bola červená tak, že si to museli všimnúť aj rodičia. Bola si tým istá.

Asi čítala priveľa tých hlúpych kníh, kde autorky skresľujú mužskú myseľ a jej funkcie a preto hneď myslela, že od nej chce...

„A čo si mi to teda navrhoval?"

„Skutočne si si to myslela! Ale počkaj! To potom znamená, že by si bola ochotná? Och, nie, neodpovedaj. :D A mám doma play station jedničku, dievča. To je to najlepšie na rozptýlenie. To som ti chcel ukázať, nie svojho jaška. :D"

Rozosmiala sa. Na plné hrdlo, úplne zabúdajúc na rodičov.

„Takže si ten typ čo emotikonuje? Nebola by som to do teba povedala."

Snaha o zmenu témy? Myslel som, že ty nie si dievča, čo sa na niečo potrebuje hrať alebo skrývať za slovíčka. Tak dáme rýchle rande, končiace priateľským potrasením ruky, možno bozkom, či ma pošleš k šípku? A skoro som zabudol... :D :*"

„Bože, si neskutočný,“ zašomrala, rehotajúc sa až jej vyhŕkli slzy.

„Stretneme sa pri fontáne o pól hodku." Napísala mu rýchlo a začala spratávať svoje veci do batoha.

„Idem von. Písal kamarát, že už otvorili stánky s gaštanmi. O jedenástej som doma.“ Zakývala im a vybehla z obývačky skôr, ako by otec stihol protestovať.

„A čo tak spýtať sa či môžeš?!“ kričal za ňou, no ignorovala ho.

Vbehla do izby, hodila na seba rifle a prezliekla tričko. Potkýnajúc sa o vlastné nohy vletela do kúpeľne rýchlo umyť zuby. Naniesla deodorant, trochu parfumu a riasenky a spokojne sa usmiala, strkajúc jahodové Labelo do vrecka mikiny.

Vyzerala prirodzene no nie neupravene. Mala rada seba v tejto verzií. Zo zmaľovanej Didiany, ktorú prezentovala posledné mesiace, jej bolo zle. Už ju nechcela nikdy vidieť.

Túto jednoduchú mal Jakub rád a ona vlastne tiež. Vždy sa maľovala silnejšie iba keď išli niekam na diskotéku. Chcela to všetko znova. Ak sa mu nebude páčiť takáto nestojí za čas.

Bola pravda, že mu nepovedala svoje skutočné meno, ale čo na tom záležalo? Nebude mu predsa ukazovať občianku.

„Idem, ahojte!“ zakričala do obývačky, keď ju zastavil otec, vystreľujúci do predsiene.

„Dávaj si pozor, jasné! A doma o deviatej!“ nakazoval, za čo vyslúžil jej neskrytý výsmech.

„Oci, mám devätnásť. Už nie som decko. A budem s kamarátom, nič sa mi nestane. Ak ťa to upokojí, sľúbil, že ma odprevadí aj domov. Prídem o jedenástej. Nelicitujme.“ Objala ho a vtisla krátku pusu na tvár.

„Ľúbim vás. Užite si prázdny byt.“ Žmurkla na neho a rýchlo zvesila bundu, než sa stratila za dverami. Skôr,

ako mohol čokoľvek odpovedať.

Videla ho takmer okamžite. Ako sa ležérne opieral o stĺp lampy. Jeho vlasy boli stále zauzlené a rozhalená, kožená bunda ukazovala šedú mikinu. Muselo sa mu nechať, že sa so štýlom, nehral. Nebol vyčančaný a vyumelkovaný. Bol svoj a zjavne mu bolo u prdele, ako to vyzerá s dotrhanými šedými džínsami.

Zrejme zastával ten istý postoj, ako ona. „Ak ma nechceš takto, páči sa, vieš kde bývaš.“

„Si takmer presná. To je pekné.“ Odrazil sa od stĺpu miesto pozdravu, aby jej tých pár krokov mohol ísť v ústrety.

Zatvárila sa namosúrene, keď strčila ruky do vreciek od bundy a vypäla hruď. „Takmer? Pozri, šla som mestskou. Máš, vlastne, šťastie, že som nešla až ďalšou a ty si tu takto netvrdol hodinu.“ Vyplazila na neho jazyk za čo si vyslúžila jeho chripľavý smiech.

Musela si pripustiť, že mal pekný smiech. Také hlboké, zachrapčané ha-ha-ha.

Nastavil jej ruku a ona ju bez ostychu prijala a nechala ho prepliesť si s ňou prsty.

Mal ich na omak rovnaké ako Jakub. Mozole pri koreňoch prstov a zhrubnutá koža na bruškách, len tie Jakubove boli väčšie. Úplne prekrývali tú jej zatiaľ čo Miro ich mal skoro rovnaké, ako ona.

„Povedz mi niečo o sebe,“ vyzval ju pri tom, ako ju ťahal k stánku, kde už musel starší pán, ktorý ho vlastnil, zapnúť umelé osvetlenie, a tak to vyzeral, ako prvý vianočný zablúdilec.

„Čo by si chcel vedieť? Moje meno vieš, nestačí?“ Štuchla do neho ramenom, keď sa zastavili pri stánku.

Vypýtal dve papierové vrecká a dokonca bol taký gentleman, že nechal dedkovi výdavok takmer štyridsať centov. Nečakala, že by bol ten typ. Skôr jej pripadal ako niekto, kto je schopný počkať aj na hlúpe dva centy. Ale to len utvrdzovalo skutočnosť, aká predpojatá dokázala byť voči ľuďom.

„Čo tak koľko máš rokov, na začiatok by to stačilo.“ Vzal si jedno papierové vrecko a pohol sa k najbližšej lavičke.

„Devätnásť, čo ty?“ Hra na dvadsať otázok sa zdala dobrým nápadom. Aspoň nehrozilo hlúpe ticho.

„Dvadsať jedna. A tých tvojich devätnásť si už kalendárne mala, či sa ti len blížia. Vieš, vy ženy si rady do prvých „cať“ pridávate a potom už len uberáte.“

Tak toto bola pekne hlúpa hláška. Bol to zaiste akýsi hlúpy sexista.

„Tvoja matka ti musela, kurevsky, ublížiť, že?“ Zaútočila na neho, vracajúc gaštan späť k ostatným jeho chladnúcim kamarátom.

„Akosi na to prišla? Moja matka nie je síce matkou roka, ale nemyslím, že by mi ubližovala.“ Jeho vážna odpoveď ju pobavila. Čakala by, že pochopí, no zjavne to šlo mimo neho.

„Máš sexistické narážky a to sme spolu nestrávili ani plnohodnotných päť minút.“ Hodila do neho jeden gaštan, ktorý si spokojne rozšúpal a celý strčil do úst, až vyzeral ako spokojný škrečok.

„To nie je sexistické, je to fakt. Všetky chcete byť dospelé a keď ste, chcete byť naopak znova adolescentkami.“ Mykol plecom a hodil si do úst ďalší gaštan.

„Že ty si dáke chytráčisko.“ Útočila, až príliš si užívajúc situáciu.

Usmial sa na ňu, jasne signalizujúc, že presne to si myslí. Opätovala mu úsmev. Bavil ju. Bol to týpek, ktorý stál za rozbor.

„Takže, od kedy bývaš sám?“ opýtala sa po chvíľke ticha a jednom zjedenom gaštane, zatiaľ čo on do seba nahádzal už štvrtinu svojej porcie. Nebolo to preto, že by na ne nemala chuť alebo sa hrala na dámu a nechcela ich do seba hádzať rovnako ako on. No jej ruky boli šmatlavé s odrastajúcimi gelovkami a šupky sa jej vyšmykovali, ako sa do nich nevedela bruškom palca poriadne zaprieť.

„Pár mesiacov po mature, teda dva roky, skoro. Mali sme iné očakávania od môjho života. Matka je profáčka literatúry a otec je telocvikár a fyzik. Čakali, že pôjdem na výšku. Ja som odmietol. Gén pre lásku k vedomostiam získala sestra, ja som ako Danny Devito vo filme, kde bol jedným z dvojčiat, vieš, ten zvyškový produkt. Nepodarok. Zatiaľ čo moja sestra je Arni. Zasraná dokonalosť,“ chechtal sa pri čistení ďalšieho gaštanu, ktorý jej tento krát pozorne ponúkol, ležiaci na jeho dlani.

„Takže si odišiel dobrovoľne,“ konštatovala a s úsmevom prijala ponúknutú dobrotu.

„V podstate som ušiel. Nebolo to tak, že by sa moji rodičia dokázali vzdať predstavy mňa v talári, s titulom minimálne Bc. Otrava. Nikdy som nebol na učenie. Tak som sa proste zbalil a odišiel sem o šesťdesiat kilákov ďalej. Pracujem a žijem si ako chcem, robím čo chcem a som si sám sudcom... Ale dosť o mne. Ako to vidíš ty po mature, stavím sa , že túžiš po výške, že áno?“

Podal to, ako by to bolo to najnepochopiteľnejšie rozhodnutie. Chcieť ďalej študovať. Skončiť so štúdiom po mature môže iba odvážny človek, čo sa nebojí osamostatniť alebo potom totálny kretén. Problémom zostávalo rozlíšiť, kto sedí pri nej na lavičke a kŕmi ju svojimi gaštanmi.

„Je niečo zlé na tom, ak chce človek proste študovať niečo čo ho baví? Nemyslím, že je to na posmech, keď chce niekto titul a mať lepšie možnosti sa zamestnať.“ Obhajovala všetkých vysokoškolákov a hlavne seba.

„Hej, dýchaj, ohnivka. Nevysmievam sa. Sme v klídku. Ani sestre som sa nikdy neposmieval, že bola blázon do všetkých, možných, dostupných informácií. Len si nemyslím, že tu v našom štáte ti to na niečo bude.“

„Viac mi tak nehovor! Nie som Ohnivka. Už nikdy!“ vybafla, pripravená vstať a utekať.

Možno by si mohla tie prekliate vlasy prefarbiť na čierno, alebo odperoxydovať. Už mala skutočne dosť toho neustáleho prezývkovania. Poppy, ryšavka, ohnivka, zasraná líštička. Prečo sa ľudia neobúvajú do brunetiek alebo blondínok? Prečo len do ryšavých dievčat?

„Okej, Diana. Odmŕza mi zadok. Čo keby sme zašli ku mne? Urobíme si čaj, zahráme videohry... Trošku pokecáme. Žiadny sex, prisahám!“ Natiahol k nej ruku v ktorej držal jeden olúpaný gaštan, ktorý si rýchlo strčila do úst a vystriedala ho svojou dlaňou.

Teplo bytu znelo dobre a nemala pocit, že by sa ho mala báť. Vyzeral ako správny chalan. Nebol idolom krásy alebo spoločenského postavenia, ale bol pekným rozptýlením od všetkého, čo sa jej za posledné týždne udialo.

Dante bol inteligentný, krásny s perspektívnou budúcnosťou právnika a kam ju dostal. Bolo na čase vrátiť sa na zem k ľuďom z jej časti sociálneho zaradenia.

Celú cestu sa držali za ruky, no ani jeden z nich nič nepovedal. Pohupoval ich spojenými rukami, ako malý chlapec zatiaľ, čo palcom hladil kĺb toho jej.

Musela sa pre seba usmievať. Bezstarostnosť tej situácie a nevinnosť toho gesta boli presne to, čo potrebovala. Normálny večer so sympaťákom.

„Tak, tu bývam.“ Otváral jej dvere od malej dvojpodlažnej bytovky a ako správny gavalier ju nechal ísť prvú.

Snažila sa nevrtieť zadkom, keď kráčala pred ním po schodoch. Skutočne nenávidela, keď bol niekto za ňou pri stúpaní do poschodia. Papierové vrecko s gaštanmi šuštilo a nenápadne sa pozrela cez rameno.

Nevenoval jej zadku ani minimum pozornosti. Pohľad fixoval do vrecka so snahou očistiť si gaštan tak, aby mu šupky nepopadali cestou na vydlaždičkované schody.

Nebola si istá, či sa jej to páči alebo nie. Každý normálny chlap by si predsa nenechal ujsť možnosť pozrieť si pekný zadok. A ona ho mala skutočne pekný. Alebo možno len chcel byť slušný a preto tak urputne bojoval s tým hlúpym gaštanom?

Musela sa usmiať a ďalej kráčala, ako najlepšie vedela, bez prílišného vrtenia. Didiana bola mŕtva. Bola tu Diana a ona bola rozhodne typ dievčaťa, čo na seba nechce pútať pozornosť.

„Musíš mať fakt rád gaštany, že?“ Neodpustila si, keď bola na vrchu schodiska, čakajúc na neho, aby jej mohol povedať, ktoré z troch dverí sú od jeho bytu.

Vyšliapal hore a venoval jej plnohubý úsmev. „Babka mala jeden strom na dvore a vedela z neho urobiť toľko dobrôt, že to jeden nemohol pobrať. Po tom čo zomrela otec dom predal a tak jediný čas, kedy si môžem dať gaštany je keď, zasrane, začnú byť v predaji.“ Mykol plecami a zatlačil kľúč do dverí hneď oproti schodisku.

„Je mi ľúto tvojej babičky,“ šepla úprimne a venovala mu kolaudujúci typ úsmevu.

Jej babka žila, jediná ktorú mala, ale Jakubova zo strany jeho otca už nie a bola pri tom, keď prechádzal obdobím smútenia.

„Bolo to dávno, len sem tam mi za ňou príde smutno. Ona jediná si nemyslela, že som pokazený tovar,“ škeril sa štýlom "som nad vecou zlatko", ale ona už mala skúsenosti s chlapcami s depkami. Mimimálne s jedným.

Zatriasla hlavou v snahe dostať ho z nej, no znova tam bol, znova tam bolo dieťa a znova jej práchnivejúca existencia.

Bolo dobré, že si od tohto nič nesľubovala, zrejme bol rovnako rozbitý pre zlé rodinné vzťahy ako on, a nemala už silu na démonov, mala ich dosť svojich v zálohe.

Nemohla pochopiť, ako bolo možné, že mala šťastie na depkujúcich mužov. Musela ich priťahovať svojím poondiatym, neviditeľnými vibráciami.

„Tak, ideš ďalej? Sľubujem, že budem slušný. Dojem svoje gaštany, ako správny gentleman očistím tie tvoje a zjem pri tom možno z tvojho vrecka asi tak tri, možno štyri, ale ak povieš, že to nemám robiť, tak sa nedotknem ani jedného. Alebo by sme si mohli dať čaj, alebo kávu, neviem, čo preferuješ a zahrať si niečo,“ navrhoval a ona sa zasmiala. Stále cítila vo svojom smiechu smútok, ale bolo to úprimné. Bavil ju svojím elánom .

„Môžeš zjesť čo druhý, nevadí mi podeliť sa. Koniec koncov, si chlap, máš väčší apetít, ako ja. A možno by si mohol spraviť čaj ak ti to neprekáža. Som dosť skrehnutá.“ Aby dokázala, ako veľmi, objala sa s tichým syknutím.

„Jasan, urob si pohodlie, hneď som tu.“ Ukázal na malý dvojmiestny gauč v strede miestnosti a stratil sa za malým výklenkom, ktorý tvoril dojem oddelenej kuchyne, aj keď to bola stále tá istá miestnosť.

„Takže garsónka.“ Hodila sa na gauč a vyložila nohy na malý konferenčný stolík, ktorý už zažil aj lepšie časy.

„Pre muža samotára to je ideálne. Máš šťastie, že tu bol akurát včera na dohodnutej kontrole majiteľ tohto krtinca a ja som bol nútený upratať. Pravdepodobne by si sa zvrtla na opätku a už sa mojim smerom nikdy nepozrela,“ oznamoval so stopami smiechu z jeho malého kuchynského kúta.

Hneď sa jej nezdalo, že by mohol mať chlap v izbe tak čisto. Ešte aj Jakub mal malé prehrešky ako jedenie v izbe, veci po podlahe, hrnčeky od kávy a podobne.

„Chceš prehliadku?“ navrhol podávajúc jej šálku do rúk. „ Neviem ako sa to podarilo, ale zabudol som kúpiť cukor.“ Červenal sa pri snahe zjesť svoj krúžok v pere, komplet v rozpakoch.

„To je v pohode, nesladím. Teda sladím, ale čaj nie moc. Tak mi teda daj prehliadku.“ Postavila sa a nechala ho, aby ju odviedol do jeho malej kuchynky, kde mal malú kuchynskú linku a chladničku na ktorej vrchu bola mikrovlnka vďaka ktorej jej chladnička siahla po bradu.

„Tu je moja kuchyňa, ako môžeš vidieť je to to najkrajšie z celého bytu. Linka,“ potľapkal po pracovnej doske s mramorovým vzorom, „ bola exkluzívne vyrobená na mieru pre neskutočnú rozlohu. Nebola linka v predaji, čo by spĺňala tie maximálne parametre,“ vtipkoval s tvárou vážnou ako Dexter, pri riešení svojej vlastnej vraždy. A to ju prinútilo vybuchnúť do smiechu.

Bol celkom zábavný aj keď pravdepodobne nechcel a možno chcel. Čert to vie.

„Nasleduj ma, ukážem ti obývaciu izbu a spálňu. Nie, neboj sa. Som moderný minimalista a využil som všetky dostupné prostriedky ako spojiť obývačku so spálňou, aby tvorili príjemné prostredie a nerušili sa navzájom. Poď za mnou.“ Postrčil ju dopredu späť ku gauču a malej plazme, ktorá bola vypnutá a trčalo z nej nespočetne mnoho káblov všetkých možných farieb a veľkostí.

Nechcela sa smiať po troch krokoch, ktoré ju znova dostali ku konferenčnému stolu a tak si zahryzla od pery, obzerajúc sa po niečom, čo by mohlo zamestnať jej myseľ. No nebolo tam nič. Okrem kopy hriech poukladaných na kope pod televízorom. Steny boli prázdne, žiadne obrazy, alebo rodinné fotky. Plagáty alebo vlajky alebo erby či čokoľvek, čo si chlapi dávajú na steny.

Sklonil sa ku gauču potiahol za malé uško z látky a vysunula sa spodná časť gauča, kde na pružinách odpočíval matrac. „A teraz už je to moja spálňa,“ povedal vážne, ťahajúc znova za to uško až matrac vystrelil hore a vytvoril tak posteľ, kde by mala ona problém sa dostatočne pokrčiť, aby sa vyspala.

Bolo jej ho ľúto. Pre posteľ. Milovala spánok a predstava, že by mala spať na tom malinkom niečom jej vyvárala bolesť v celej chrbtici.

Čo ešte on, vysoký a pracovne vyčerpaný muž.

„Ak sa nenahneváš, skladať to už nebudem, dáme pár kôl Tekena a niet nad rozložený gauč, pri tom, ako ti nasekám na zadok.“ Hodil sa na kraj gauča a nechal zvyšok tela spadnúť na matrac.

„Aby si nebol prekvapený, s Júliou som neprekonateľná. Bývalý mal čo robiť aby ma s Jinom dostal,“ chvastala sa opakujúc jeho gesto, len namiesto zvalenia sa na gauč sa odšuchla zadkom až k opierke a netrpezlivo si žmolila ruky.

„Tak predvídateľné... Všetci si vždy vyberú jeho. Ja má rád Xiaoyu. Je malá, vrtká a má zasrane dobré ťahy, keď máš šikovné prsty.“ Vyskočil z "postele" a začal ťahať káble a malú šedú krabičku, jej až príliš dobre známu, na konferenčný stolík.

„No tiež ju mám celkom rada, ale milovala som aj profesora, neviem si spomenúť jak sa volal. Grcal to zelené svinstvo.“ Tuho premýšľala aj keď jej do ruky vopchal joystick.

„Boskonovitch,“ pripomenul s jemným úsmevom. „Dúfam, že si tak dobrý súper, ako znalec tej kultovky. A že nie si jedná z tých báb, čo nezmyselne tlačí všetky vrchné gombíky a čaká čo z toho vyleze,“ posmieval sa jej. Chlapec nemal tucha do čoho sa v skutočnosti púšťa.

 S Jakubom strávili doslova celé dni drvením hier. Od Super Mária a Bombermana na Nintende, až po Kula Worl a Bendyho na playku. Nebolo hry v ktorej by nebola dobrá.

Zle sa na neho usmiala, no nič mu nepovedala. Nechala ho nech si prekvapenie užije plnými dúškami.

„Nekecaj, kamoš a chyť sa pevne, budeš lietať po aréne. Viem používal aj L-ká a R- ká.“ Naznačila vypukanie krčných stavcov pri mačkaní veľkých tlačidielna hornej časti ovládača, na čo si on odfrkol a vypukal si kĺby na prstoch.

„Och, dievčatko, ty nemáš, zasranej, potuchy s kým sa to tu dávaš do betla.“

Zahryzla si do pery a stiahlo jej pľúca z toho, ako sa veľmi chcela smiať.

Možno by bolo možné mať chlapca kamaráta. Nedával žiadne hlúpe signáli, nečumel po nej, ako nadržaný adolescent. A bol prvý, čo jej pozeral do tváre a nie do výstrihu. Ešte aj Jakub po väčšine času trávil ich spoločný čas nosom medzi jej prsiami. Bol skutočne osviežujúci a nechcela sa zaoberať možnosťou, že sa len snaží byť možno slušný a jej prsia prezrel už keď si vyzliekala kabát.

Bolo to v skutočnosti celkom možné. Veď ju mal v telefóne označenú ako prsaticu.

Nakoniec sa prinútila prestať myslieť na hlúposti a sústredila sa na hru.

Mali pred sebou super večer plný zábavy a smiechu. Vedela to.