BM - kapitola 26,27

Autor: Iveta

26. kapitola

Didiana

„Nemusíš to robiť, zlatíčko. Ja ťa prosím!“ Stála vo dverách jej izby s hrnčekom čerstvej kávy, ktorý sa jej chvel v rukách a káva v ňom už isto bola dávno ľadová. Nenapila sa z neho odkedy si ho naliala a len ho držala, akoby jej mal pomôcť udržať sa po kope.

Samozrejme, že musela. Čo iné jej ostávalo? Nebola jednou z tých šťastných žien, čo mali správneho chlapa a vedel, čo je jeho povinnosť po „pošmyknutí“.

„Mami, už sme o tom diskutovali posledné dva dni. Som z toho neustáleho opakovania, že to tak chcem, unavená,“ vzdychla, keď zazipsovala malú, fialovú, cestovnú tašku, kam nabalila veci zo zoznamu, čo jej dali pri vyšetrení a vypísaní papierov potrebných na príjem a súhlas k vykonaniu toho zákroku.

„Nie si jediná v tejto situácií, prečo si nenecháš povedať?“

„Rovnako, ako nie som jediná, čo sa uchyľuje k takémuto vyriešeniu. Tak to už nechaj tak. Kedy konečne pochopíš, že názor nezmením a prestaneš na mňa tlačiť?“ Nebola to otázka v pravom slova zmysle. Nečakala odpoveď. Nie len preto, že ju poznala, ale aj preto, že ju v skutočnosti nezaujímala.

„A čo tá tvoja kamarátka? Je mladšia o dva roky a predsa si dieťatko nechala.“ Vytiahla Kvetu, čo bola úplná pod pásovka.

Nemohla ju predsa porovnávať s tým dievčaťom. Bony ju miloval a miloval aj ich bábätko. Bolo necitlivé od jej matky pripomínať jej, že sú na svete ženy, čo majú šťastie na chlapov, pripomínať jej, že sú na svete muži, čo sú schopní milovať.

„Mami, ty ale nemôžeš porovnávať Kvetku a mňa. V prvom rade má Kvetka iný pohľad na svet, čaká od života niečo úplne iné. A to najdôležitejšie, Bono je pri nej, nevyriešil ju hlúpou SMS, nech sa toho dieťaťa zbaví. Miluje ju, plánuje si ju vziať, ako náhle bude plnoletá a ich dieťa bude mať jeho priezvisko. Je úplne inde ako ja. Ona má proste šťastie a aj keď sa s Bonym nepoznali dlhšie ako mesiac, zrejme to stačilo, aby pochopili, že sú pre seba stvorení, a tak neriešia kedy to dieťa prišlo, lebo by tak či tak raz na neho došlo.“ Trošku zvýšila hlas, za čo mala chuť si nafackať.

Nebola typ, čo by sa choval nepekne k svojim rodičom. V skutočnosti, ak bol na svete  človek, ku ktorému bola vždy zdvorilá s patričnou úctou, boli to rodičia.

To bol taktiež možno dôvod, prečo nemohla mať to dieťa. Chcela raz v budúcne, netvrdila, že nie. S Jakubom mali už vymyslené mená. Dokonca aj výzor ich malých ratolestí.

Teraz však na niečo také nebola pripravená, nie ako slobodná matka. Jej dieťa, poprípade deti, potrebovali plnohodnotnú, celistvú rodinu a nie iba neschopnú matku, ktorou by ona, bez riadneho chlapa bola.

Po prečítaní všetkých možných článkov a dostupných informácií týkajúcich sa jej týždňa, mala celý zvyšok dňa oči pre plač. A vedela, že bola hlúposť si to skutočne prečítať – toľko krát za sebou.

Ale verila, že prvý odkaz bol bludom, a tak otvorila ďalších desať, aby prišla na to, že to  malé v nej má srdce, oči, rúčky, hlavičku a tvoria sa mu orgány a dokonca sa už dokáže pohnúť, aj keď to ešte vraj nemôže cítiť. Bohu ďakovala za to, že nemohla.

Dúfala, že sa ozve. Že by zavolal alebo napísal nech si to nechá, že si to rozmyslel a... proste a jednoducho chce ju aj ich malú nehodu.

A ona by to skutočne urobila, ak by tak bolo. No on sa neozval. A ona bola po vyšetreniach a nechala sa len deň pred zákrokom skúšobne uspať, aby videli, ako reaguje na anestéziu a podpísala ten štós papierov. Zaplatila prekliatych tristo éčok.

Už nemohla vycúvať. Potrebovala získať svoj život späť.

„Prídeš po mňa zajtra ráno, či si mám zohnať iný odvoz?“ spýtala sa s cestovkou prehodenou cez rameno, keď sa pretlačila pomedzi dvere a útlu, malinkú postavu jej matky.

Ťažko si povzdychla, stále drviac šálku a jemne prikývla. „Mám snáď na výber? Si predsa moje dieťa a sľúbila som si, že budem tá najlepšia matka na svete. A aj keď mám chuť ti nacápať, neurobím to. Lebo verím, že sa vrátiš a povieš mi, že si si to rozmyslela.“

Dúfať mohla, no ona nepodstúpila všetky tie vyšetrenia a uspanie s fakt nepríjemným budením len preto, aby vycúvala.

Nebude zo seba robiť debila, čo každú chvíľu mení názor. Veď sa iba pre ňu chystá operačná sála, zhrnul sa celý tím ľudí potrební na ten zákrok, bolo isté, že by ju pomenovali riadne štipľavými menami, ak by si to rozmyslela.

„Už musím, mami, o siedmej mám byť na gynde. Prepáč.“

Jej mama potriasla hlavou na nesúhlas, čo ju skutočne zabolelo. Ale nenechá si predsa chybou zničiť život len pre to, že jej matka toto nikdy nedokáže odpustiť.

„Odo mňa si to odpustenie nepýtaj, miláčik.“ Nevedela, ako to jej matka myslela. Od koho si ho teda mala žiadať?

Od Boha? Od toho malého v jej bruchu? Nad tým zasa potriasla hlavou ona. Nebola na tie duchárske veci typu moja duša je večná a telo je len dočasná schránka. Takže odmietala niečo také, že jej dieťa má už teraz dušu. Vlastne nad tým ani nechcela vôbec uvažovať.

Neprekvapilo ju, že s ňou jednali ako s kusom hovna. Za posledné dva dni, čo strávila v nemocnici pre všetky možné vyšetrenia a iné blbosti, si už zvykla na ich jednanie so ženami, čo sa odhodlajú ísť do interrupcie.

Ale aj tak ju to zarážalo. Bola menejcenná len pre to, že nechcela na svet priviesť decko, ktoré by pri nej len trpelo, lebo by nebola schopná ho milovať tak, ako by jedna žena svoje dieťa mala? Bola názoru, že radšej ho nemať, ako mu ubližovať.

Predoperačné vyšetrenie jej robila ženská v stredných rokoch, čo bolo vlastne ešte šteňa v medicínskom svete, nakoľko oni musia takmer jedno desaťročie stráviť nad knihami a potom do konca života zveľaďovať nadobudnuté poznatky novými a novými preškoleniami.

Ale aspoň to bola žena a nie ďalší muž. To si hovorila, kým tá žena neotvorila ústa. V tej chvíli pochopila, že by bolo lepšie mať pri sebe muža, čo nemá šancu zistiť, aké je to byť matkou, tehotnou.

Ženská pri nej zrejme matkou bola a hrdou s milujúcim srdcom. Ale to je asi každá matka taká.

„Ste si tým úprimne istá?“ začala klasickou otázkou, ktorú počúvala posledné dva dni nielen doma, ale aj od doktorov, čo sa v nej pošpárali. „Je toľko iných možností. Ak nie ste pripravená byť matkou, môžete dieťa po narodení odovzdať a bude umiestnené do sociálnej starostlivosti, alebo sa už počas tehotenstva kontaktovať cez patričné úrady s párom, ktorý by si vaše dieťatko adoptoval a vy by ste si tak mohla byť istá, že sa mu bude dobre vodiť a bude v milujúcej rodine.“

Nebola prvá, čo ju na tú možnosť upozornila. Rozdiel bol v spôsobe akým to podala. Jej doktor bol strohý a priamy. Neprejavoval práve najviac emócií. No ona mala až plačlivý a naliehavý hlas, akoby bola platená od záchrany zatratených, na interrupciu odsúdených detí a nie od ošetrovania a starostlivosti o ženy.

Ona však nechcela aby sa o jej a Dantonyho dieťa staral iný pár. To už si potom to dieťa mohla nechať. Stále by bola tehotná a stále by si na ňu ľudia ukazovali, možno ešte viac, ako keby si ho nechala a zostala slobodnou matkou.

Oni asi nerozumeli, že ona to dieťa nemôže mať lebo by narušilo jej štúdium. V čase pôrodu by prebiehali ústne, ale už to nemienila vysvetľovať niekomu ďalšiemu. Mala pocit,  že nerobí posledné dva dni nič iné, len obhajuje svoje rozhodnutie a to teda rozhodne nemusela. Bola to jej vec.

„Som rozhodnutá,“ zavrčala, stále rozvalená na vyšetrovacom stole a hľadela na malý monitor podobný tomu, čo mal jej gynekológ v ordinácií.

Jasne tam videla tu veľkú hlavičku a pred očami sa jej objavil farebný obrázok, ktorý bol súčasťou jedného z článkov, ktoré čítala v utorok.

Toto bola prijateľnejšia verzia. Iba svetlá čmuha na tmavom pozadí. Ten obrázok, čo sa dobíjal do jej povedomia bol detailným vyobrazením embrya, kde boli jasne vidieť malé rúčky, očká, tvoriaci sa hrudníček a hlavisko, ktorá bola aj na tom fľaku tak zreteľná.

Bolo to v skutočnosti celkom strašidelné stvorenie, pripomínajúce malého mimozemšťana, ale stále to nemenilo nič na tom, že to bol človiečik. Musela si to proste pripustiť, niečo v nej, aj keď malé, ju nútilo vidieť v tom budúceho, malého, kučeravého lámača sŕdc.

Nad tou myšlienkou sa musela pousmiať, rovnako, ako keď ju napadla prvýkrát. Bola si istá, že ak by to bol chlapec, bol by tým najkrajším a najsexy mužom v ich malom meste. Asi by bolo lepšie, ak by to malé bolo chlapcom.

Oni to majú o toľko jednoduchšie v živote.

„V poriadku teda. Len chcem, aby ste vedeli, že názor môžete zmeniť kedykoľvek. Nik na vás za to nadávať nebude. V skutočnosti si celý  tím aj s anestéziológom vydýchnu,“ skúšala naposledy, no zbytočne.

Neuhovorila ju matka, cudzia ženská nemá šancu. Jediný, kto by mohol zmeniť jej postoj bol štyri hodiny vzdialený a neboli v americkej, idealizovanej, presladenej sračke, aby sa zrazu objavil na operačke, rozrazil dvere, vytrhol ju z rúk doktora a za západu slnka si  ju vzal do veľkého mesta a žili by ako rodinka šťastne až do smrti a ona by mu porodila ešte aj zo šesť detí.

Život je kurva a ona sa ním nenechá jebať.

Poslali ju do izby s tromi posteľami, kde už od pól siedmej, ako podpísala prijímacie papiere, striedavo ležala, sedela, bola odvolaná na vyšetrenia a potom znova ležala...

Bolo po desiatej a ona už hladom nevidela, smädom škúlila a stále mali čas. Akoby si tým, že im zaplatila tristo éčok, nezaslúžila promptné služby.

Napadlo ju, že možno to všetko tak naťahujú a volajú ju na vyšetrenia, čo chvíľu, len pre to, aby jej dali čas. Pravdepodobne dúfali, že si to rozmyslí. Možno to mali v akýchsi tajných pravidlách, dať žene rozhodnutej podstúpiť interrupciu dosť času na sebareflexiu a zistenie, že vlastne to dieťa chce.

Keď sa bez zaklopania, ako inak, v prázdnej izbe, objavila mladá sestrička, staršia možno tak o tri roky, len si povzdychla.

Boli si istá, že na ruke už bude mať podliatiny a daktyloskopickým vyšetrením by bolo možné z jej zápästia zistiť totožnosť minimálne desiatich ľudí.

A keď tak hľadela na ortuťový tlakomer, čo si dievča tislo k hrudi, vedela, že ona bude jedenásta.

Nerozumela, prečo ju musia toľko merať, toľko vyšetrovať a toľko otravovať. Nejdú jej transplantovať srdce. No tvárili sa, akoby šlo o ultra mega obtiažny zákrok. V skutočnosti z nej to malé vysajú, zvyšky vyškrabú kyretážnou ihlicou a pošlú ju na druhý deň domov s bolesťami a krvácajúcu.

„Dobrý deň, som Oľga a zmeriam vám tlak, pulz a teplotu, pred tým, ako si vás zoberú na operačku,“ usmiala sa roztrasene, keď trošku nemotorne rozkladala plastovú krabičku, kde bola manžeta a fonendoskop.

„Je to skutočne nutné? Ste asi šiesta, čo mi dnes meria tlak. A ak príde po vás ešte niekto, tak mi stúpne na tristo,“ upozornila ju podráždene a prinútila dievča vzhliadnuť od zavádzania hadičky na manžete do tlakomeru.

„Ospravedlňujem sa, ja len plním príkazy vrchnej sestry. A ráno ste pravdepodobne schytala vlnu študentov, čo si to nemali na kom vyskúšať alebo vám ten tlak skákal a nebolo by bezpečné uviesť vás do umelého spánku.“ Samozrejme, že jej tlak skákal, bola frustrovaná, hladná a smädná.

Nedostatok cukru a tekutín znižuje tlak. To vedel každý a nemusel preto vedieť odrapotať Hippokrata.

„A to ma nemusia požiadať o povolenie?“ Bola ako stará babka ufrflaná, ale Krista, ako si niekto môže odvoliť bez toho, aby ju upozornil, poslať dákych študentíkov, aby si na nej precvičili meranie tlaku?

„No v skutočnosti vás mali upozorniť, ale nebudeme z toho robiť takú veľkú vec. Nebolo to tak, že by si na vás skúšali odber krvi alebo čo.“ Cítila v jej hlase podráždenosť, čo ju ešte viac vytočilo.

„Budem mať na rukách modriny z toho, ako si to tí zmrdi pumpovali na tristo, mám zasrané právo byť naštvaná!“ zrúkla, vytrhávajúc ruku z manžety, ktorú jej nemotorne omotávala nad lakťom.

„Bože, vy ste, ale mrcha. Asi je skutočne dobré, že si to dávate preč.  Tie hormóny z vás už teraz urobili zmiju, neskôr by ste všetkých zabíjala len pohľadom,“ ofrflala podráždene, baliac tlakomer bez toho, aby ho skutočne použila.

„Ako by sa niekto pýtal na tvoj názor. Sa staraj o seba.“ Otočila sa jej chrbtom, tvárou k stene, aby nemusela tej blbke čumieť do ksichtu.

Dievča opustilo izbu s tichým šomraním a ona jej hrdinsky vystrela prostredník, keď sa dvere ticho zatvorili.

Chytali ju driemoty z toho ticha, nič nerobenia a skutočnosti, že bola hore od piatej rána a spala iba dve hodiny.

Bola v stave polo spánku, keď človek vníma  okolie a zároveň cíti ako sa prepadá do snov. Vždy tú časť zaspávania milovania. Keď človek mohol ovplyvniť slabnúcimi myšlienkami dianie v začínajúcom sne, až úplne stratil pojem, kedy ho prestal riadiť on.

Cítila prítomnosť niekoho v miestnosti, no bola už takmer za hranicou vnímania a nemienila si rušiť spánok. Mala ho tak málo posledné dva dni.

„Dí, zlatíčko.“ Jeho hlas ju pošteklil na tvári a zhlboka sa nadýchla, cítiac jeho korenistú dráždivú vôňu, keď naplnila jej nos.

Srdce jej bilo do rebier, ako splašené a ak by si cítila končatiny a nebola tak unavená, objala by si hruď rukami, len pre istotu, aby jej nevyskočilo na podlahu.

„Prišiel si, ty si skutočne tu,“ šepla a pomaly sa otočila s roztraseným úsmevom. Bolo jasné, že mala na neho kričať, tĺcť do neho, ale čo ak by znova odišiel?

Sadol si na kraj  postele a vzal jej ruku do svojich jemných a vždy tak krásne starostlivých. Na jeho tvári sa objavil úsmev, chlácholiaci a trošku výsmešný, presne ten, ktorý milovala najviac.

„A kde by som podľa teba mal byť? Trošku mi to trvalo, to vieš, teraz som veľký pán právnik,“ zaškľabil sa na ňu, robiac si srandu zo seba samého. „Je mi ľúto, že som tu nemohol byť pre teba, ale teraz som tu a už vás neopustím, pokým ma od vás nevyhodia. Možno by som mohol skúsiť okno,“ zvažoval nahlas s výrazom, ktorý ju nútil premýšľať, že to možno myslel vážne.

Chcela mu na to povedať niečo vtipné, no vyrušil ju tichý šum a zakňučanie niekde v miestnosti. Zamračila sa na Dantonyho, ktorý sa naopak rozžiaril, vymotal si prsty z kŕčovitého zovretia tých jej a prešiel k nohám postele.

„Myslím, že má náš malý chlapák hlad,“ šepol nežne pred tým, ako z malej plastovej postieľky vytiahol dieťa zabalené v nemocničnej, prepranej perinky so šnurovaním, že by ho z toho nevymotala ani po dni.

„Je nádherný,“ oznamoval jej hrdý s lesknúcimi sa očami.

Neodkázala z neho strhnúť oči. Bol tak opatrný a citlivý v jemných hladeniach pravdepodobne tváričky toho dieťaťa.

Bol vysoko a ona mala bolesti na to, aby sa dokázala posadiť. Natiahla k nemu ruky v tichej prosbe, no ignoroval ju, stále láskajúc ich dieťa.

„No tak, Dante, ukáž mi ho,“ zaprosila a bola chvíľku pred plačom, ak by odmietol. No on sa na ňu usmial a natiahol ruky vo svojej výške, stále nad jej lôžkom so zákerným úškrnom.

„Tak si po neho poď,“ vyzval ju jemne, čo úplne protirečilo výrazu jeho tváre.

„Spadne ti!“ zvýskla, keď sa dieťa v perinke pomrvilo a zabalansovalo na jeho veľkých dlaniach.

„Staráš sa?“ Naklonil hlavu tým strašidelným, „som psychopat“ spôsobom a jeho kútiky šklbli akoby mal cuk.

Prikývla, znova naťahujúc ruky. Bola to hlúpa otázka. Samozrejme, že sa starala. Mohlo kedykoľvek spadnúť a bolo príliš malé a krehké, aby to neskončilo katastrofou.

Sklonil sa a pustil jej ho na rameno, tak, že nemohla vidieť viac, ako čierne vlásky sčesané na rozkošné čírko, ktoré sa na vrchu ohýbalo, vytvárajúc dojem padajúcej vlny.

Kučeravý. Ten malý človiečik bol skutočne kučeravý.

Snažila sa zazrieť aspoň kúsok z neho, ale nešlo to. Nedokázala svoj stuhnutý krk zdvihnúť natoľko, aby mohla zazrieť jeho tváričku. A Dante sa usmieval, láskajúc končekmi prstov jeho vlásky a čelíčko, ktoré tak hrozne potrebovala vidieť.

Silný stisk na jej ramene ju prekvapil. Cítila, ako ňou niekto zatriasol na čo odpovedala pokrútením hlavy. Začala si uvedomovať, že to nebolo naozaj a nechcela zrušiť obrázok za viečkami. Páčil sa jej jeho úsmev, jamky v lícach a neha, ktorou sa dotýkal toho dieťaťa.

„Slečna Katonová. Prebuďte sa, je čas.“ Znova len pokrútila hlavou. Zrazu je čas, keď to nevyhovuje jej? Je to zákon schválnosti alebo krutosť náhody?

Povzdychla si, keď si neochotne musela pripustiť, že bola znova plne pri vedomí a len naťahovala čas od otvorenia očí.

Ale skutočne nechcela veľa, len zazrieť tváričku, dotknúť sa jej. Zapamätať si ju.

Otrela si rýchlo oči, prekvapená slzami. Taká blbosť. Potrebovala dostať svoje hormóny pod kontrolu, nebude stále fňukať predsa.

„Som hore,“ zachrčala, zisťujúc, že si pravdepodobne riadne schrupla, keď sa to podpísalo aj na jej hlase.

Sestrička, ako vystrihnutá z amerických filmov s veľkými, gravitáciou ovplyvnenými prsiami a širokými bokmi jej pomohla posadiť, aj keď to skutočne nepotrebovala a zvedavo si ju premerala.

„Plakali ste, dieťa?“ Bolo zvláštne spojenie dieťa s vykaním, akosi automaticky sa pri slove dieťa používa tykanie, nie? No sestrička na to akosi úplne prdela.

Pokrútila hlavou, odmietajúc sa pozrieť do jej guľatej tváre.

„Nemusíte to robiť. Stačí povedať, ak ste si to rozmysleli a môžete ísť hneď domov,“ oznamovala s nádejou v hlase.

Nerozumela, čo všetci majú s jej vecami. Nič ich do toho nie je. Ak by si to rozmyslela, povedala by im to predsa, tak na čo ten stres?

Ukázala na invalidný vozík, zaparkovaný v uličke medzi posteľami, nebola predsa chromá. Dokázala chodiť.

„Môžem prejsť sama,“ upozornila ženu, značne pred dôchodkom a šuchla sa z postele rovno do mäkkých papúč.

„To určite áno, ale predpisy sú predpisy. Tak pokiaľ nemienite zmeniť názor, šup ho, mám na starosti aj iné ženské, nie len vás, dievča.“ Potľapkala ju po ramene, zatiaľ čo si sadala na vozíček.

Bolo divné nechať sa tlačiť starou ženou. Nebola síce vzorom empatie, ale stále bola dosť vychovaná, aby sa cítila nesvoja z tichého funenia babky za ňou.

Dotlačila ju do malej miestnosti, ktorá mohla byť kľudne nazvaná komorou. Nebolo v nej viac miesta, ako na jednu vstavanú skriňu, kde boli do komínka poukladané zelené plachty a jedna posteľ na kolieskach s rúčkami na jednom z jej koncov.

Ženská neváhala, vytiahla jednu plachtu a prestrela ju na koženkou potiahnutej, vysokej posteli.

„Vyzlečte sa a ľahnite si nohami ku dverám ktorými sme vošli.“ Pobúchala jemne po lôžku a tak prekusla ostýchavosť a stiahla si nočnú košeľu, podávajúc ju do natiahnutých rúk sestričky.

„Nebojte sa, veci nájdete vo vašom stolíku pri posteli,“ ubezpečovala ju s jemným úsmevom.

Bola jediná, čo sa na ňu skutočne usmiala, no ona bola tak strnulá, že jej ho neodkázala opätovať.

Stále nemohla prestať myslieť na ten sen. Bol hlúpy. Chýbala mu logika. Musela byť skutočný blázon, keď jej podvedomie dokázalo vyprodukovať takú nezmyselnosť.

Milujúci ocko, to by šlo. Počúvala posledné dni o tom, ako si to dieťa má nechať, tak akosi ani neriešila, že sa jej niečo také snívalo. Túžila po tom, aby Dantony rozrazil dvere, vzal ju do náručia a ušiel s ňou do západu slnka. To by vysvetľovalo, prečo tam bol, prečo snívala. Ale prečo, do kelu, sa jeho správanie menilo ako na bežiacom páse?

Zo zamyslenia ju vytrhol hlas ženy, ktorá na ňu siahla, znova, no tento krát jej to vadilo. Bola nahá, len v nohavičkách s rukami objímajúc svoj hrudník.

Možno bolo hlúpe cítiť sa hanblivo pred ženou, ale bolo  to tak a ona sa jej bez ostychu dotýkala.

Ucukla pred ňou, narážajúc krížami do boku pohyblivej postele, ktorá sa vrzgotom pritlačila viac k stene.

„Aj nohavičky,“ upozornila ju ľútostivo, akoby jej mohla čítať myšlienky.

„Ako, prosím?“ overovala si, aj keď sluch mala výborný a bola si istá, že počula dobre.

Nebude sa tu vyzliekať na Evu s upreným pohľadom iného človeka, nech je to aj samotná Panna Mária.

„No, na operačnú sálu to inak nejde.“ Bol to pobavený úsmev, čo jej zdeformoval tvár?

Zhlboka sa nadýchla a potom znova sústredená na seba. Proste to musí urobiť, o nič nejde, tak či tak ju tí na sále uvidia nahatú. Zbytočne to naťahovala.

Babička sklopila zrak k zelenkavému linoleu v snahe dopriať jej súkromie, čo bolo nemožné v miestnosti meter krát meter.

Znova sa však zarazila s prstami zakliesnenými po svojich bokoch. Vyzliecť sa pred tým, ako vyštverá na tú vysokú posteľ alebo potom.

Nedokázala si predstaviť, ako na tú opachu vylezie a tak sa rozhodla svoje kaskadérske kúsky predviesť so zakrytými intímnymi partiami. Ako zo seba tie prekliate spoďáre dostane vyrieši potom.

Nakoniec sa jej podarilo dostatočne sa odraziť od podlahy bosými nohami, aby vyskočila na posteľ kúskom zadku. Červenajúca sa, ako rajčina, keď jej  prsia takmer uštedrili pecku do zubov.

Ešte dobre, že ju mala na starosti žena a nie chlap, to by umrela hanbou.

Pomaly poposúvala spodné prádlo z jednej polky zadku a potom z druhej a skopala ich až k členkom.

Keď ich už držala v rukách, poskladané do trojuholníka, tak, ako ju to učila jej matka; dilema, kam s nimi jej vohnala ďalšiu várku krvi do tváre.

Ak by to videl Jakub, zrejme by si neodpustil tichý chichot s nežným šepkaním, ako svoju Poppy miluje. V skutočnosti miloval, len keď sa červenala a jeho nezmyselná prezývka mala opodstatnenie.

Keď sestrička natiahla ruku a vzala jej nohavičky z tých jej, bola to práve ona, čo sklopila zrak, sledujúc svoj lúpajúci sa, ružový lak na palcoch nôh.

Mala si to, do frasa od lakovať, teraz si o nej budú myslieť, že je dáka humusáčka.

„Ľahnite si, dievča,“ nariadila jemne starenka, pokladajúc jej veci na sedadlo invalidného vozíka.

Poslúchla, natiahla sa tam ako dáka mŕtvola s rukami skrývajúc prsia a ohnutými kolenami, ukrývajúc najviac zo seba.

„Nohy vyrovnať, ruky k telu,“ zavelila ako bachar, stále si udržujúc ako takú milotu v hlase.

Musela byť skutočne hrozný prípad. Iné možno také caviky nerobia.

No poslúchla, zatínajúc päste pozdĺž bokov. Tak ponížená, tak zahanbená. Modlila sa nech to už má všetko za sebou a nikdy si niečím takým už nebude musieť prejsť.

Starenka však bola milosrdná a keď bez reptania poslúchla všetky jej inštrukcie, za odmenu si vyslúžila ďalšiu zelenú plachtu, ktorá tento krát prekryla jej telo od brady až po končeky prstov.

Hneď sa cítila o čosi príjemnejšie. Trému a stres zo zákroku síce nedokázala zmierniť, ale aspoň ju už netrápila do očí bijúca nahota.

Stratila sa z jej dohľadu, no vedela, že nemohla ísť ďaleko. Nebolo totiž kam.

Počula duté dvojité zabúchanie a mierne sa ošila. Otáčajúc hlavu, aby videla, ako dlaňou pravidelne udierala do stvrdeného plastu, ktorý slúžil ako predel tej miestnosti a zrejme operačky.

Operačka. Urobilo sa jej nevoľno a oblial ju známy, studený pot, so sladko kyslými slinami, napĺňajúcimi jej ústa.

Bude zvracať. Vedela to. Cítila, ako sa jej prázdny žalúdok obrátil, vháňajúc do jej očí slzy. Možno to bol dôvod, prečo ju pri príprave deň pred zákrokom upozorňovali, že nemá nič jesť a piť. Skončilo by to vonku. Takto sa len jej žalúdok zvíjal a vyvolával potrebu stočiť sa do klbka.

Počula tvrdé zvlnenie fólie a potom mužský hlas a aj keď mu nevidela do tváre, mohla len podľa zvuku jeho hlasu  povedať, že sa usmieval.

„Pekný deň Agnežka. Ste akási rozžiarená. Nové vlasy? Nie, tie ste mali aj včera, tak potom to musí byť vaším starkým, že vy ste si včera zaspomínali, aké to bolo, keď ste boli mladí.“ Pretočila nad tým oči.

Ona tu tvrdne od pól siedmej rána, no oni majú ešte čas preberať sexuálny život starej babky.

„Och, pán doktor, nepatrí sa na také veci pýtať. To vás mama nenaučila?“ školila ho, tíšiac smiech.

„Agnežka, no tak, už predsa nie sme deti,“ upozornil ju a jej vozík sa zrazu  pohol. Trhla sebou od ľaku, ako nečakala, že by sa to stalo, za čo si vyslúžila hlboký smiech.

„V poriadku, kočka, držím ťa.“ Ovial ju mentolový dych a ona naklonila hlavu dozadu, aby sa stretla s tvárou mladého muža. Nemohol mať viac ako jej Dante.

To bol doktor? Bude jej to robiť on? Bude pri tom? Boh ju nenávidel. Nebolo pochýb, že toto bol trest. Celý deň a ako čerešnička na celom utrpení bol ten sexy blondiak s úsmevom hollywoodskej hviezdy.

Nič mu na to nepovedala, len silno stisla viečka, modliac sa, aby už bolo po tom. Aj cez zatvorené oči ju podráždilo biele, odporné svetlo, ako vo filme Štvrtý druh, keď sa zo sovy nejasne rysoval stôl mimozemšťanov, nad ktorým svietilo presne takto isto oslepujúce svetlo.

„Slečna Katonová, ste si istá?“ Neotvorila oči, aby videla do tváre toho sexy plavčíka z Miami beach. Len sa uškrnula, ako plynule za pár krátkych drcnutí prešiel do vykania.

To nekonečné pýtanie sa. Prišla až sem, tak asi nie. Asi to skutočne chce, keď do teraz neušla. Musela si uhryznúť do jazyka aby mu neodpapuľovala. Predsa len, bude v umelom spánku a len Kristus vie, či by sa jej nepomstil počas jej „neprítomnosti“.

Prikývla, stískajúc päste k bokom. Neustúpi, neustúpi.

„Dýchajte zhlboka a skúste nám napočítať do troch,“ prikázal iný mužský hlas.

Teraz otvorila oči. 

Videla masku, akú mal jej dedko, keď  mu už pľúca pracovali z posledného, iba pár centimetrov nad tvárou.

„Jeden.“ Nádych. Uškrnula sa, svetlo zmliečnelo a hlasy sa rozostreli, akoby sa stali šeptom. A aj keď sa snažila zaostriť sluch, sústrediť sa na ich slová, nedokázala to.

Pochytila ju mierna panika, zalapala po dychu, zabúdajúc oznámiť svoj druhý nádych.

Tretí si nepamätala, rovnako, ako si nebola istá, kedy sa zmätok v jej hlave zmenil na temno.

Prebúdzanie bolo hroznejšie, ako si myslela, že by mohlo byť.  Mala za sebou druhé kolo a predsa bola chvíľku zmätená, ako sa z operačného stola dostala do postele v izbe, kde bolo príjemné prítmie.

Pretrela si oči ubolenými rukami, zisťujúc, že infúzia v jej ruke už dávno dotiekla a snažila sa skoncentrovať. Hlavu mala ako po centrifúge a oči ju pálili akoby čumela celú noc do noťasu. Ale s tým rátala. Nové bolo len to trhanie v podbrušku, vystreľujúce nepríjemné, bodavé kŕče až do podkolenia.

Bolo to. Jediné, čo po jej tehotenstve zostalo, bola pominuteľná bolesť jej tela. Mala by sa cítiť pokojnejšie, no napriek tomu bolo niečo špatne.

Necítila sa nijako. Hľadela do plafóna úplne paralyzovaná. Bolesť v lone, ktorá sa stávala neznesiteľnou, bola vítanou. Bolo tak správne cítiť ju. Z jej neznámeho dôvodu potrebovala, aby bola. Nikdy nepominula.

Dvere sa otvorili, tiché kroky sa priblížili, no neunúvala sa odvrátiť zrak od štvorcového plafóna. Načo?

„Ach, vy ste už hore, práve som sa vás chcela pokúsiť prebudiť. Ako sa cítite?“ Znova jedna z mladých, držiaca v ruke starý, ortuťový tlakomer s úsmevom Matky Terezy. 

Mykla plecom, neochotná otvoriť ústa. Čeľusť k sebe stískala, až myslela, že dostane kŕč. Možno by bolo dobré, ak by dostala. Aspoň by sa nemusela trápiť a sústredene sa snažiť nekňučať bolesťou.

Šikovne odstránila z jej ruky plastovú ihlu a odtiahla stojan s prázdnou plastovou fľaštičkou od liečiva, čo jej púšťali počas jej spánku do tela.

„Zmeriame teplotu a tlak. Môžete mi, prosím, podať ruku a toto si strčiť pod pazuchu?“ Urobila, ako ju tá mladá sestrička, s karmínovo červenou hlavou, poprosila a bez reptania zakliesnila teplomer pod pazuchou.

„Chcela by som ísť domov,“ zachrčala zahlieneným hlasom, čím si vynútila sestričkine vzhliadnutie od ortuťovej stupnice.

Neodpovedala hneď. Mierne sa zamračila, znova párkrát stlačila balónik, dopumpujúc vzduch do manžety a až potom spokojne vypustila zvyšok vzduchu, mrmlajúc si pri zapisovaní do malého, trhacieho bloku.

„To, žiaľ, nebude možné. Môžete, prosím, ten teplomer? Musíme si vás tu nechať na pozorovanie. Boli ste predsa na pohovore pred zákrokom.“ Vytriasla teplomer, strčila si ho do vrecka na rovnošate a znova niečo zapísala na papierik.

Mala u prdele, čo musí a čo nie. Chcela ísť domov.

„Viem, že by som mala ostať, ale nechcem. Pozrite, podpíšem vám čestné vyhlásenie, že si beriem riziko svojej smrti na seba, okej? Môžem teraz už skurvene ísť domov?“

Sestrička si ťažko vzdychla a ona čakala, že bude rovnako odporná a panovačná, ako bola ona sama. No prekvapila ju, keď si len sadla na kraj postele za ňou a prikývla.

„Ak tak chcete, je tu možnosť. Podpíšete Revers, kde vyhlasujete a svojim podpisom potvrdzujete, že sa pýtate na domácu liečbu a beriete riziko možných komplikácií na seba. Nemocnica a ošetrujúci tím aj s primárom budú chránení pred vašim prípadným žalovaním. Ale nemyslím, že je to dobrý nápad. Mali by ste zostať. Prvých pár hodín je najrizikovejších a najbolestivejších.“

Bola vďačná tomu dievčaťu za spôsob akým k nej pristupovala. Ak by bola takáto každá sestrička a ponúkla a pekne vysvetlila možnosti a len netlačila do jej hlavy svoje názory, pobyt v nemocnici by mohol byť omnoho príjemnejší.

„Ďakujem za to. Ja by som však aj napriek tomu šla domov.“ Už nedokázala zastaviť zastonanie. Bolelo to ako sviňa a ani krútenie sa nepomáhalo. Najhoršie bolo, že mala nutkavú potrebu zatlačiť si na brucho, no zároveň sa bála, že by tým bolesť ešte zhoršila.

„Oznámim to vrchnej sestre. A donesiem niečo od bolesti, kapačku už vám teda dávať nebudeme.“

Vstala, upravila si neforemné, biele nohavice a opustila jej izbu.

Vzdychla si, sústredená na prázdnu fľaštičku, ktorú sestrička zabudla vziať. Bolo celkom zábavné pomyslenie, že do nej dostali lieky proti bolesti bez toho, aby ich zapila alebo si toho bola vedomá, ale ona musí podpísať papier, že odchádza z nemocnice z vlastného rozhodnutia.

Alebo možno len ona na tom videla nezmyselnosť situácie. Veď ak raz chce niekto odísť, prečo by neskôr žaloval nemocnicu?

Sestrička bola späť aj s malým, plastovým vrchnáčikom, na ktorom bola jedna malá pilulka. Vykúpenie od bolesti.

„Tak, papiere sa vypisujú, ešte príde primár nášho oddelenia, prezrie si vás a môžete ísť. Ale nikde nevravte, že som vám to povedala. Ja také informácie podávať nemôžem. Teraz zapite liek a oddychujte.“ Vzala si liek a vložila si ho do úst a to milé dievča jej dokonca podalo pohár s vodou, ktorý tam nachystali pravdepodobne niekedy, keď bola mimo.

Mala čo robiť, aby ten liek udržala pod jazykom a neprehltla ho. Ale dokázala to a sestrička spokojná svojou pomocou, úbohej pacientke odišla.

Cítila sa ako hrdinka vo filme, keď ju niekto schválne dopuje tabletkami, aby ju odstavil. A musela sa nad tou myšlienkou pousmiať. Kata by jej čin milovala.

Uvažovala, kam by tú tabletku mohla dať. Pod matrac bola hlúposť. Spodok bol mrežovaný a tabletka by prepadla, tak teda vytiahla zásuvku v kovovom stolíku najviac ako zvládala a odložila ju tam. Bola malá pravdepodobnosť, ak nejaká bola, že by ju naháňali pre neužitý liek proti bolestiam.

Po čase, ktorý tipovala tak na hodinku, sa objavil primár, ktorého veľmi dobre poznala a jej krásny blondiačik s vizážou plážového chlapca. Bol sexy ako peklo.

Prehrabol si polodlhé, blonďavé pramene a milo sa usmial. Mal jamku. Jednu v ľavom líci, zatiaľ čo sa v pravom strácala do čiarky až k brade. Mňamky.

Jej rozplývanie trvalo iba chvíľu. Kým si neuvedomila, že bol doktorom a urobil jej to on. Rozpaky sfarbili jej tvár do purpurova  a ak by nemala bolesti a dokázala sa hýbať, otočila by sa chrbtom obom mužom, stojacim nad jej posteľou.

Po krátkom pozdrave, ktorý iba odkývala, spustil naj sexy gynekológ vo svete svojím lahodným hlasom krátke informácie o nej.

„Takže... Pacientka Didana Katonová.“

„Didiana,“ opravil ho primár a ona si nemohla pomôcť od úsmevu.

„Och, ospravedlňujem sa. Zrejme preklep. No... Didiana Katonová, prijatá dnes na interrupciu aktívneho plodu. Zákrok prebehol bez komplikácií. Reakcie na anestéziu bez závažných vedľajších účinkov. Tlak v norme. Mierna febrília, preventívne podané intravenózne antipyretiká a analgetiká. Žiada o predčasné prepustenie do domácej starostlivosti. Ochotná podpísať revers. No...Hm... Všetko.“ Zhrýzol si peru, zúfalo hľadiac na primára, až sa mu obočie na koreni nosa spájalo.

„V poriadku, kolega, uvoľníme sa, ešte si bude pacientka myslieť, že bola vaša prvá.“ Začervenal sa, ako malý chlapec a musela si pripustiť, že bol rozkošný.

„Neboj, Diduš. On má len stres z nového pracoviska. Má nábeh raz to tu po mne prebrať,“ žmurkol na ňu, šepkajúc tak, aby to mladý počul a mohla zazrieť, ako sa uvoľnil.

„Nesúhlasím, aby si šla. Ale, bohužiaľ,  tu máme pre nezodpovedných pacientov, ako ty, tú hlúposť. Byrokracia je mrcha a často na úkor nevedomých.“ Spojil ruky v tichom tlesknutí, ktoré nasledovalo jeho povzdych. „Ale v poriadku. Pán doktor mi vylíčil, že zákrok prebehol bez komplikácií a okrem miernej horúčky nemáš žiadne ťažkosti. Robím to skutočne proti svojmu presvedčeniu. Príde sestrička, podpíšeš papiere, dostaneš potvrdenie a môžeš ísť. Máš, kto by ťa odviezol domov?“ vychrlil zo seba, na čo ona len pokrútila hlavou.

„Zavolám si taxi,“ oznámila svoj plán.

Otec by mohol, možno by sa vedel uvoľniť z práce, ale nemal tucha, že je na gynde. Plán bol mu oznámiť, že prespala u kamošky. Matka by po ňu trucom neprišla, len aby nebolo ohrozené zdravie jej jediného decka. Nemala nikoho.

„Taxíkom? Bože. Ty si zo mňa strieľaš, že, dieťa?“ Pretrel si obrovskou dlaňou tvár, znova vyfukujúc vzduch. „Sanitku nedajú k výjazdu na takúto blbosť a na revers už vonkoncom,“ zvažoval nahlas.

„To je v poriadku. Ja... Zavolám kamarátovi. On po mňa príde.“ Vždy.

„Je to ten istý kamarát, čo ťa dostal do tejto situácie? Lebo pokiaľ áno, mám pre neho pár rád do budúcna,“ poznamenal s vážnym výrazom tváre.

„Nie, on by mi to nikdy neurobil.“ Prikývol jej, keď si sadol na kraj postele, podobne, ako sestrička pred ním.

„Takže, malé školenie. Ak by ti stúpla horúčka, cítila si sa malátne, na odpadnutie, mala neznesiteľné bolesti, krvácanie do piatich dní mierne neustúpilo alebo by sa ti zdalo časom masívnejšie, prídeš. Čokoľvek sa ti nebude zdať, dostaneš svoj zadok sem. Rozumieme sa?“ Horlivo prikývla, keď si capol po stehnách pri tom, ako vstával a potľapkal doktoríka po ramene.

„Dúfam, že keď sa stretneme nabudúce a budeš mojou pacientkou, budeš na druhom konci chodby v časti novopečených mamičiek.“ Žmurkol na ňu, sexy gynekológ jej venoval jemný úsmev a odišli.

27. kapitola 

Jakub

Bol nedočkavý ako dieťa na Vianoce. Bolo skutočne trošku deprimujúce  a znepokojivé, ako ťažko znášal ich takmer týždňové odlúčenie. Človek by si myslel, že časom si zvykne. Že prestane tak nenávidieť nedele, keď ju musel vziať na vlakovú stanicu a kývať jej, kým sa vlak nedostane do bodu, kedy už nebude možné vidieť jej vyškerenú tvár.

Dnes to však bolo omnoho závažnejšie. A preto bol nedočkavejší, ako obvykle.

Erní bol skutočne vytrvalý a podarilo sa mu zohnať toho jej vysnívaného psa a on mal už všetky náležitosti, pekne skryté, v zadnom kufri auta. Od pelechu až po granule a dáke tie pískacie hračky, aby sa šteňa malo s čím zahrať a náhodou nezničilo jej milované topánky. Nebol si totiž istý, či by sa chúďa dožilo ďalšieho rána pod jej strechou.

Žena, nie veľmi artikulujúco a zreteľne, ohlásila príchod nového vlaku z hlavného mesta a on sa pohol slimačím tempom k nástupišťu, odstraňujúc z tváre ten prešťastný výraz.

Vlak nešťastne zaškrípal, nútiac ľudí sa prikrčiť. Pár detí si vopchalo prsty do uší, smejúc sa, akoby to bol ten najlepší zážitok vôbec. Čo ho prinútilo pri pohľade na nich vykriviť ústa do slabého úškrnu. Pamätal si príliš dobre, že to sám robil a snažil sa ten hluk a škripot prekričať.

Zbadal ju hneď, ako sa dostala k najbližšiemu oknu cestou k východu, no ona bola tak zabraná do diskusie so starším pánom, že si nevšimla ani jeho klopkanie na okno.

„Nech sa vám darí, dievča, a ak nazbierate odvahu, ozvite sa mi,“ usmial sa dedko, keď obaja vystúpili a Katarína ho s jemným pokývaním hlavy nechala ísť.

„Ahoj Bublinka, chýbala som ti tak, ako ty mne?“ Nečakala na odpoveď, nechala "malý" ružový kufrík tak a zavesila sa do jeho krku, ako malá opica, vtískajúc pusu do jeho neoholenej tváre.

„Zvládol by som ešte aspoň raz toľko času,“ klamal, objímajúc ju tesnejšie okolo pásu.

Zasmiala sa, vyplietajúc telo z  toho jeho. „Keď je to tak, prečo tu stepuješ celý nedočkavý?“

„Niekto musí dostať tvoj kostnatý zadok domov. A keďže tvoj priateľ pracuje nonstop, je mojou povinnosťou ubezpečiť sa a zaistiť ti odvoz.“ Vzal jej kufrík  so žmurknutím do jej zamračenej tváre.

„Ďalej pokračuj v klamaní seba samého, ide ti to dobre. Miluješ ma, ty Bubliniak,“ šepla ako veľké tajomstvo, skrývajúc ústa dlaňou, čo ho rozosmialo a musel prikývnuť.

Zbožňoval ju, až to bolo desivé.

Prehodil ruku okolo jej ramien a vtlačil si ju viac pod pazuchu, keď prechádzali k jeho autu.

„Aký si mala týždeň?“ Zaujímal sa, hádzajúc kufrík na zadné sedadlo.

„Skutočne na prd. S Virgin sme dostali  novú spolubývajúcu, lebo nezvládala skombinovať cestu s učením.“ Prevrátila oči a bolo jasné, že tá nová si nevyslúžila od nej práve milenú prezývku.

Nie tak, ako Laura, ktorá bola titulovaná za Virgin, len preto, že vo svojich dvadsiatich rokoch bola stále panna, no zrejme len fyzicky, lebo Katarína o nej neprestajne mlela hneď, ako sa dostala z vlaku. A vyhlásila, že jej okruh najlepších priateľov sa rozšíril o jedného člena.

„Chápeš, a to nevedela skôr, že cestovať dve a pól hodiny je proste brutus? Ach, totálne vypatlaná a najhoršie je, že je kráľovná humusákov. Nestačí, že pri holení nôh, klepká žiletkou o obklad v našej sprche, ešte ich ani nedokáže spláchnuť a odtok je plný jej polárne hnusných vlasov. A tým, že si ich nevytrie po  sprche, neodtečie po nej pena poriadne  a potom máme sprchu celú mastnú od mydla a balzamu na vlasy. Je to hnusaňa nechutná. Som jej pekne vysvetlila, že po sebe musí spláchnuť tie dlaždičky, z odtoku vytrieť vlasy a opláchnuť spodok sprchy a ona ma normálne poslala do piče. Normále, suverénne mi zahlásila: Pál do piče, nie si moja matka. Keď sa ti nepáči uprac si to. No išlo ma roztrhať. Dumgalfa jedna poondiata. Ale mi jej to nedarujeme, už snováme s Virgin plán. Nikdy som nebola dobrá v šikane, ale s Laurou niečo vymyslíme a vyštveme ju.  A ak nie, tak na to pôjdeme byrokraticky. Musí na to byť dáky dodatok, kde sú pravidlá spolunažívania alebo čo.“

Totálne rozpálená rozhadzovala rukami, nadskakovala, mračila sa a zúrila. Musel si hrýzť vnútornú stranu líca, aby nevybuchol do smiechu. Rozčertil ju tou jednoduchou otázkou, že vyzerala na cievnu príhodu z toho, ako jej búšila krv a nechcel skončiť pod paľbou.

„Dumgalfa?“ vydusil nakoniec zo seba, neschopný viac zadržať rehot.

Jej oči sa rozjasnili, ako mávnutím čarovného prútika a horlivo prikyvovala, ako malé dievčatko. Zjavne hrdá na prezývku, čo vymyslela.

„No chápeš Dumbledor  a Gandalf. Nechala sa uniesť tým novým trendom, ale vôbec jej to nepasuje. S tým jej uhľovo čiernym obočím vyzerá otrasne. Fakt. Ešte si ho ani netrhá tak, ako by mala a vyzerá ako vystrašená alebo vyčudovaná. Také blbé zvieratko.“ Mykla plecami, keď si konečne zapla pás.

„A čo flirtovanie s dedkom? Netušil som, že trpíš syndrómom absens pater,“ doberal si ju so zlým úškrnom, za čo si vyslúžil päsťou do ramena.

„Blbec. Prisadol si ku mne, a tak sme sa pustili do reči, lebo videl, že niečo píšem, spýtal sa čo, priznala som, že si píšem do zošitkov  a on medzi rečou spomenul, že so svojou ženou vlastní malé vydavateľstvo. Dal na seba kontakt. Toť vše.“

Prikývol zaujatý celou tou vecou. Vedel, ako túžila po vlastnej knihe, ale nikdy pre to nič neurobila a toto bolo proste skutočne ako keby jej to niekto hodil do tváre a bola by hlúpa, ak by to nevyužila.

„A? Uvažuješ o tom?“ zatlačil, keď sa nemala do ďalšej diskusie na tú tému.

Mykla ramenami, zrazu príliš tichá, keď pozerala cez okno na cestu. „Neviem. Neviem, čo očakávať. Vravel, že prvé vydanie hradia oni a ja z toho dostanem desať percent, ale skutočne, koľko to je desať percent? A čo ak tú knihu nik nekúpi? Rozumieš? Nechcem, aby na moje trápne diela boli písané na Martinuse recenzie typu, otras, strata času, zbytočne utratené peniaze. Mám z toho husiu kožu.“ Otriasla sa, objímajúc ramená, akoby jej bola zrazu zima.

„Hej, ale ja som myslel, že chceš písať. Prečo by si to aspoň nevyskúšala? Ak to teraz nedáš, stále môžeš po skončení štúdia skúsiť novú knihu. Je to šanca, aká sa naskytne iba raz. Iní autori si musia zaplatiť každý výtlačok a ak na to nemajú, peniaze získané z predaja si necháva vydavateľstvo. Ty si ešte aj privyrobíš.“

„Nechaj to tak, Kubo. Budem o tom premýšľať. Ani nemám napísané nič, čo by som bola ochotná dať na trh, tak skončime túto tému.“ Nadýchla sa, žujúc si peru, než sa znova rozrečnila. „Tak ako to urobíme dnes? O koľkej máme byť u Bonyho? Stále nemôžem uveriť, že zavolal aj mňa. Nemá ma rád.“ Zmena témy jej šla fakt bravúrne, to jej musel nechať.

„Nie je to tak, že by ťa nemal rád. Má len potrebu ma chrániť, myslí si, že ma využívaš a šalieš, alebo také niečo. Ale teraz, keď mám oficiálne priateľku, tak sa hádam už stiahne a prestane štekať. No a najskôr pôjdeme k tebe, vezmeš si dáke veci na prespatie a na prácu vo viniči a potom sa zabavíme.“

„Prečo si nevzal Zuzanu? Myslím, nebolo by to super miesto na zoznámenie s partiou?“ Tentokrát si peru hrýzol on.

Pravdou bolo, že vziať niekoho a ukázať ho priateľom je veľký krok. A on nemal pocit a ani nutkania ukázať Zuzanu kamarátom. Boli spolu iba pár týždňov a oni si ju nepýtali, ona si nepýtala ich.

Nemyslel si, že by to bolo tak vážne medzi nimi. Dokázal si zorganizovať čas teraz bez Kataríny na blízku počas týždňa.

„Nemyslím, že je už vhodný čas. Zuzana je super a tak, ale nemám potrebu ukazovať ju. Myslíš, že by som mal?“ Znova si jeho zuby našli dohryzenú, vnútornú stranu líca, pri čakaní na jej odpoveď.

„No, ja neviem. Marek ma nepredstavil kamarátom, ale na druhej strane, som o to ani nikdy nestála. Možno by si sa jej mal spýtať, či to chce. Je tvojou priateľkou, nie ja, Bublinka.“

Prikývol sústredený na cestu. Mala pravdu. Asi bol čas porozprávať sa s ňou, ako vážne to majú.

„Inak, to mi pripomína, mám pre teba aj pre tú tvoju darček.“ A bolo to tu. Dúfal, že by sa tomuto tento týždeň mohli vyhnúť.

Každú prekliatu nedeľu dostal dáku blbosť. Naposledy to boli lístky od električky, kde na zadnú stranu nakreslila malé obrázky personifikovaného ovocia a zeleniny. Tvrdila, že sedlač potrebuje upomienkové predmety, ako pohľadnice a podobne. Mal doma už dve a jednu magnetku s erbom hlavného mesta.

„Sladké Mozartove gule, čo to bude dnes?“ Pretáčal očami, aj napriek tomu, že si dokonca  tie hlúpe lístky s ovocníčkami odložil.  A kto je teraz sentimentálny patetik?

„Počkaj, kým zaparkuješ, nebuď netrpezlivý,“ karhala ho ako malé dieťa a on znova pretočil oči, ako skutočný malý harant.

„No, skôr mám obavy...“ poznamenal, za čo si vyslúžil pohľad na jej ružovú špičku jazyka.

„Hej! Stiahni ho lebo ťa do neho uhryznem!“ vyhrážal sa, naťahujúc hravo ruku, aby ju mohol poťahať za nos.

„Čo by len povedala Žužu na ten sexuálny podtext tvojej vyhrážky?“ Prekrížila ruky na prsiach, vyzývajúc ho pohľadom.

„Nebolo v tom nič sexuálne. Je mi ľúto, že ten tvoj ťa nedokáže uspokojiť tak, aby si v mojich vyhláseniach nehľadala nič obscénne.“ Zakýval na ňu obočím, čím ju prinútil vybuchnúť do smiechu.

Chýbala mu, skutočne neuveriteľne, ešte aj ten jej hyení smiech, keď je vytočená.

Už otvárala ústa, keď rýchlo zaparkoval krížom cez malý trávnik pred jej domom a bez ďalších rečí vyskočil z auta.

„Daisy, sme doma!“ Zabúchal na strechu auta predtým, ako ho sám obišiel, aby mohol vziať jej kufor.

„Ideš dnu?“

„Pozývaš, či si overuješ?“ odpovedal otázkou, pri uvoľňovaní rúčky na tom nezmyselne veľkom kufri.

„Oboje? Otec dnes má rannú, tak nebude doma a bude to chvíľu trvať, potrebujem ešte sprchu predtým, než sa pobalím a vyrazíme.“

„Och.“ Presne tohto sa obával. Vždy jej všetko trvalo neskutočne dlho, až niekedy zabúdal účel celej tej rituálnej záležitosti.

„Hádam, že skontrolujem, či tvoj otec nezjedol všetky tie čokoládové sušienky, čo si piekla minulý týždeň.“ Skutočne nechcel ďalších štyridsať minút stráviť v aute s vypnutým motorom a klímou.

„Neboj, skryla som do dózy dáke úplne dozadu do mrazáku, stačí strčiť do mikrowelky.“ Žmurkla na neho, keď ho pustila prvého do príjemne vyhriateho dom.

„Povedal som, ako veľmi ťa milujem?“ Neodpustil si, keď vzal jej jesennú bundu, aby ju zavesil na vešiačik.

„Hm... len to nehovor pred tvojou profesorkou matematiky.“ Znova na neho žmurkla, keď sa rovno vydala k chladničke, aby mu mohla vytiahnuť mlieko a inkriminované dobroty.

„Budem sa snažiť čo najrýchlejšie, sľubujem.“ Postrčila mu tanier s naukladanými sladkosťami a vystrelila do svojej izby.

„Vezmi si času koľko potrebuješ, Cute!“ zakričal a pustil sa do sladkostí.

Ona a jej vypekanie budú raz jeho smrť.

Ani nie po pätnástich minútach už stála pred ním s batohom prehodeným cez jedno rameno. Bol to jej osobný rekord. Vychystať sa jej vždy trvá dlho, no ako-tak na ňu hľadel, pochopil, prečo to zabralo štvrtinu času.

Mala na sebe len teplé tepláky a hrubú podšívanú zelenú mikinu. Nikdy by si ani nepomyslel, že práve  ona bude vlastníkom takej veci.

Na tvári žiaden make-up, dokonca ani riasenka, čo jej oči robilo ešte menšie, ako obvykle.

„Kde je moja Cute a čo si jej urobila?“ Ukázal na ňu polovicou sušienky, ktorú si hneď strčil do úst a zapil posledným dúškom mlieka. Už druhého pohára, ale to jej nemienil priznať.

„Otrepané, kámo. Radšej dvíhaj riť.“ Pokynula rukou a sama sa pohla k dverám vedúcich do predsiene.

Usmial sa popod fúzy a venoval krátky pohľad je zadku. Ešte aj v tých dekovinových teplákoch bola stále k nakusnutiu.

To neboli vhodné myšlienky, už len preto, že mal priateľku. No nedokázal ich zastaviť.

„Pripásaj sa, trdlo,“ upozornil ju, keď si zložila batoh na kolená a začala sa v ňom prehrabávať.

Pretočila očami, ale urobila to, znova sa vracajúc k tej dôležitej práci.

„Má tvoja profáčka zmysel pre humor?“ vyzvedala, keď vytiahla z batoha bielu látku stočenú do rolky.

„Myslím, že áno. Záleží od druhu humoru.“ Mykol plecom, sústredený na cestu.

„A čo uťahovanie si zo seba samej? Je veľmi urážlivá?“ pokračovala vo výsluchu a on tušil, že to je kľúčová otázka.

„Myslím, že v porovnaní s tebou je každý až príliš urážlivý, ale neviem, s ňou sa neurážame a nepodpichujem ju,“ priznal, parkujúc na pumpe.

„No, mám pre ňu darček, dala som jej niečo vyrobiť. Ale neboj, aj pre teba mám dačo pekné,“ uškrnula sa s tým zlým úsmevom, vystierajúc obyčajné biele bavlnené tričko, na ktorom bolo  čiernym, jednoduchým písmom napísané niečo, čo ju dosť isto urazí.

Zuzana doučovala matematiku vo svojom voľnom čase, bola v nej skutočne dobrá a chcela ju študovať. Takže výrok: Šiesty zmysel mi hovorí, že neviem počítať bude ako kosa na kameň.

Dúfal, že sa mýli. Možno, ak by jej vysvetlil, že to bol len vtip nebude príliš vyvádzať.

„Čo? Nepáči sa ti to?“

Pokrútil hlavou, vypúšťajúc ťažký povzdych. „Mne to príde vtipné, skutočne, ale neviem, čo na to povie Zuza. Nemala si míňať peniaze, Katarína. A ešte na takúto hlúposť,“ karhal ju s jemným hlasom, aby jej neublížil.

Poznal ju a vedel, že by sa mohla cítiť nepríjemne, a to nechcel.

Bolo pozorné, že myslela aj na Zuzanu, akurát to nebol vhodný darček, nakoľko sa ešte nevideli. To mohla darovať jemu alebo dvojičkám, ktoré by sa na tom zasmiali.

„Virginin brat má narodeniny a dala mu urobiť triko a ja som si spomenula na teba aj tú tvoju a boli tam na výber aj citáty a... nemohla som si pomôcť. Vysvetli jej, že je to len humor. A keď uvidí to tvoje, pochopí to, som si istá.“ Prikyvovala naliehavo, keď rozrolovala čierne triko a zdvihla ho, aby ho mohol vidieť.

„Som príliš plachý, aby som dokázal vyjadriť svoje sexuálne potreby? Ako fakt, Cute?“ Pokrútil hlavou, vytrhávajúc jej ho z ruky, aby ho mohol stočiť do guče a hodiť  do jej tváre. „Toto ti vrátim, však počkaj! Blížia sa tvoje meniny, ty potvora!“ Smial sa, keď videl jej vyplašenú tvár.

„Si fakt nahnevaný? Prišlo mi to vtipné. To ti radšej ani neprečítam vtipy, čo som pre vás vymyslela,“ šomrala, vracajúc tričká do batoha.

„Jasné, že nie, ty blázonko, je to celkom vtipné, a to tričko budem odteraz nosiť, ako pyžamo, spokojná?“ Postrapatil jej vlasy pred tým, ako sa pohol vystúpiť z auta, aby mohol natankovať. „A tie vtipy chcem počuť, už keď si im venoval čas. Aj keď, neverím, že si to skutočne bola schopná urobiť.“

„Vieš, dostala som zrazu osvietenie...“ Nenechal ju dopovedať a zabuchol jej pred nosom, rehotajúc sa nad tou neskutočnou ženskou.

„Tak, spusti, ale varujem ťa, ak nebudú vtipné prejdeš sa s mojím tričkom po námestí,“ škeril sa pri tom, ako si zapínal pás a ani sa nepokúsil venovať jej pohľad.

„Je mínus, pako, nič také.“

„To tričko je XXL v pohode ho natiahneš na svoju jesennú bundu.“ Nedal sa odradiť. Tá predstava ho skutočne bavila.

„To si vymýšľal pri tankovaní?“

„Čo? Vymýšľaš o mne vtipy a ja si nemôžem dať ultimátum? Kde je tu spravodlivosť, ženská!“

„Just sa budeš tváriť, že ti nie je vtipno,“ obvinila ho, strkajúc notes do prednej, malej časti batoha.

„To je riziko, ktoré musíš podstúpiť. Ale pre to, že nie si humorista, tak stačí, ak zo mňa vydoluješ aspoň uchechtnutie, čo ty na to?“

Odpoveďou bol úsmev a znova vytiahnutie zápisníka.

„Sú to také krátke vtipy. Nečakaj dáku veľkú pointu alebo tak.“ 

Prikývol, pripravený na to najhoršie.

„Prvý: Vieš prečo vláči blondiak svoju priateľku na rukách po celom meste?“ Vrhla na neho pohľad, čakajúc „prečo“ a on jej ho teda dal, bez toho, aby sa na ňu pozrel. „Lebo mu povedala, že ženu treba na rukách nosiť.“

„Ale, Katka, to fakt? Toto ti prišlo vtipné? No tak.“ Pokrútil hlavou, odcmukávajúc ju.

„Okej, druhý: Vieš prečo má blondiak na smetnom koši vo svojej izbe nakreslený kríž?“

„Bojím sa opýtať...“ šomral, nasávajúc vzduch.

„Je to predsa pohrebisko ich nenarodených detí.“ Vychrlila  s dlhou pauzou.

„Nie, nie, nie. Ďalší.“ Hecoval ju s hrou na otráveného.

„Vieš prečo sú blondiak s blondínou celí od slamy?“

„Hľadali v nej ihlu?“ Skúsil odpovedať, za čo si vyslúžil jednu jej pikantnú nadávku. „Trošku kreativity, pre rany božie.“

 „Tento ťa rozseká, uvidíš. Vieš, prečo chodí blonďavý párik dvakrát do týždňa na gastroenteroskopické vyšetrenie?“

„Hm?“

„Lebo nie sú hlúpi a vedia, že láska chodí cez žalúdok, tak chcú vedieť, či už je aj u nich.“

Pokrútil hlavou a usmial sa. Nemohol si pomôcť. Nebolo to až tak vtipné. Ale tá jej schopnosť vymyslieť toľko urážlivých vtipov ho dostávala skutočne do kolien.

„Usmial si sa. Ha!“ vykríkla, čachrujúc mu pred tvárou otvoreným zošitkom.

„Mal som sa uchechtnúť, a to, drahá, sa ešte nestalo, tak dávaj ďalší.“

„Vieš prečo sa blondiak snaží pri orály nevzdychať? Snaží sa počuť prichádzať orgazmus.“

„Čo?! Fuj, to je ale hnusné! Už viem, prečo sú blondíny tak nahnevané na tie vtipy.“ Zahryzol si do jazyka, tento sa zdal zatiaľ najpodarenejší a určite nechcel prehrať.

Katarína s tým hlúpym tričkom bude tá najlepšia odplata, možno by ju mohol prinútiť dať si ho v deň jej menín. To bude bomba.

„Ty vôbec nemáš zmysel pre humor!“ obvinila ho s našpúlenou pusou.

„To ty nemáš schopnosť vytvoriť jeden skutočne dobrý vtip. Ja ti za to nemôžem. Daj ďalší.“

„Tento je dlhší. A neodpovedaj, prečítam aj odpoveď. Tak... Vieš kedy je blondiak na svoju blondínu skutočne nahnevaný?  Keď vymácha jeho obľúbené ružové tričko omylom v bielidle. A vieš kedy je blondína nahnevaná na neho? Keď si ako odškodné vezme on to jej.“

„Nie. Nebol vtipný. Uráža nie len blondiakov ale aj heterákov. Žiadny normálny chlap si nedá nič čo má iba trošku dočinenia s ružovou.“

„Robíš to schválne, že? Keď som to čítala Laure, rehotala sa jak debil.“ Žula si spodnú peru, rozvažujúc, či má prečítať aj zvyšok.

„Hádam je rovnako súca na prášky ako ty. Tak čítaj, je ich ešte veľa? Za chvíľu sme u Bona.“

„Ešte tri.“

„Tak ich sekni naraz, nech už to je za nami.“

„Vieš prečo sedia blondiak s blondínou za autom s pohonom štyri krát štyri? Snažia sa vyriešiť rovnicu.“ Cuklo mu kútikom, ale skryl to za zamračenie skôr, ako si to mohla všimnúť, keď pokračovala ďalej.

„Vieš, prečo blondiak s blondínou sedia nad jednou knihou? Chcú ušetriť čas. A vieš prečo behajú po poli? Chcú nájsť toho, kto chytá v žite, aby mu povedali, že už je po žatve.“

Rozkašlal sa. Ten posledný bol celkom dobrý a jemu takmer vybehlo zasmiatie. To nemohol dopustiť. Potreboval ju vidieť v tom tričku.

Vedel, že pre niekoho to nemuselo byť tragédiou, ale poznal Katarínu a bude to brať ako totálne zhovadenie. Nemohol sa toho dočkať.

„Zasmial si sa!“ vykríkla, odhadzujúc notes na palubovku.

„Prd ho. Nič také. Iba vidíš niečo, čo sa nestalo, lebo neznesieš skutočnosť, že ťa celé mesto uvidí v tričku, kde vyhlasuješ, že si sexuálne zdržanlivá!“ zabával sa na jej vyplašenom výraze tváre.

Mal nutkanie odpustiť jej prehranú stávku. V podstate vyhrala. Ale zákerák v ňom mu to ihneď zatrhol. Už videl to video, ktorým sa jej bude vyhrážať.

Zaparkoval pred zelenou, vysokou bránou a nechal ju, aby sa odpásala predtým, ako ju zastavil.

„Vieš, ktorá blondínka je najhlúpejšia? Odperoxidovaná bruneta.“ Žmurkol na ňu a chcel vystúpiť, keď ho zastavila s rukou na jeho lakti.

„Chceš povedať, že som...“

Krátko na ňu zdvihol obočie a nechal ju tak.

„Nie si vtipný!“ Vybehla z auta a doslova mu skočila na chrbát v snahe zložiť ho na zem.

„To už nie je tak vtipné, keď ochutnáš vlastnú medicínu, že nie, ty opica!“ Capol jej po zadku, keď si ju pretočil cez rameno.

Protestovala a malými pästičkami sa mu snažila spôsobiť bolesť. Márne.

„Sme tu!“ kričal do dvora, kde videl spojené stoly s bielymi obrusmi a občerstvením tak, ako každý rok.

„Ahojte, vy dvaja. Čo vám to tak trvalo?“ Pribehla Lívia, tiež neodolala a capla Kate po vystrčenom zadku.

„Nechytať, to je moje osobné vlastníctvo!“ vyštekla Kata, búchajúc Jakuba po hlave.

„To som nebol ja, prisahám!“ bránil sa, keď mu v hlave už skutočne dunelo.

Položil ju na zem a nechal ju odísť s Líviou, ktorá sa pred Katou rozbehla. Hneď pochopila, že jej plánuje buchnát vrátiť.

Miloval, ako zapadla do jeho šialenej partie. A taktiež zbožňoval Líviu, že jej s tým tak pomohla.

Nebol ešte ani pri stole, keď mu do tváre vrazili rukavice a Bono skutočne vyzeral, že ho ohodí aj záhradnými, malými nožnicami.

„Ide sa makať! Žiadne flákanie. Fotrovci prídu do hodky domov a pridajú sa k nám, tak nech vidieť výsledok!“ Hodil jedny aj do Katy, ktorá sa postavila po jeho pravici.

Zberanie hrozna bola nuda, ale nie s jeho ľuďmi. Bono priniesol do viniča starý kazeťák, ktorý zázrakom fungoval a pustil staré vypekačky z osemdesiatych, na čom sa neskutočne zabávali.

Hlavne, keď Katarína s Líviou začali spievať vokály k Bonovmu vreskotu Nových detí z bloku.

Všetko vyzeralo dobre, až kým si nedali po hodine pauzu na občerstvenie a jemu zazvonil telefón, zatiaľ, čo Katarína na jeho kolenách chlípala baraní guláš.

Položil svoje nedopité druhé pivo na stôl a posunul Katarínu na jedno stehno, aby si mohol vytiahnuť mobil.

Netušil, kto to mohol byť. Matka bola u Silvestra. Plánoval romantický večer s ponukou na sobáš. Vedel to, bol s ním vyberať prsteň po tom, ako si ten šialený päťdesiatnik vypýtal povolenie.

Obaja vedeli, že s Katarínou prespávajú u Bonyho doma a chystajú sa vinobranie osláviť ochutnávkou minuloročného.

Keď vylovil mobil z monteriek a zbadal volajúceho, takmer sa prevalil na chrbát. Neveril, že by volala. Nemali pre seba ani pozdrav posledné týždne. Teda, kým už nebol nevyhnutný pri strete očí, ktorému sa obaja takmer so stopercentnou úspešnosťou snažili vyhnúť.

„Cute, počkaj, pusti ma.“ Potľapkal jej po stehne a ona bez debaty či otázok vstala, ďalej pokračujúc v nezmyslenej debate s Líviou a Kvetkou o tom, ktorý herec je najsexy.

Proste ženské.

Odišiel na dva metre od nich a sadol si na schodík chôla pre prasce, ktorý  už pár rokov Bonyho rodina využívala na narúbané drevo.

„Dida?“ spýtal sa, akoby to nebolo jasné a po očku skontroloval priateľov, ktorí mu nevenovali pozornosť.

Obával sa, že by neboli práve nadšení, ak by vedeli, kto je volajúci.

„Jakub,“ zafňukala naspäť bez ďalšieho pokračovania.

„Čo sa deje? Potrebuješ niečo? Som u Bona.“  Ani netušil prečo mal potrebu vešať jej na nos, kde sa jeho maličkosť práve nachádza.

Bol to iste akýsi hlúpy zvyk, dávať jej vedieť, kde ho nájde.

„Mohol by si, prosím, prísť? Som v nemocnici a nemám sa ako dostať domov.“

Napriek všetkému sa mu obavami stiahol žalúdok a predstavoval si tie najhoršie možné scenáre. Možno jej niekto ublížil alebo mala haváriu, alebo možno ju prepadli...

„Si v poriadku?“ Snažil sa zostať na mieste a do hlasu vložiť potrebný pokoj a štipku nezáujmu, aj keď ho v sebe nemal ani za mak.

„Áno, len potrebujem proste dostať svoj zadok domov. Som na gynde a nemá po mňa kto prísť. Si jediný, kto by bol ochotný. Teda, aspoň v to dúfam.“

Pamätal si, čo jej pred mesiacmi povedal, keď ju bral domov z nepodareného lovu. Ale dúfal, v tom čase, že by sa to nikdy nemuselo skutočne stať.

A tu to je. Znova si spomenula, len keď niečo potrebuje. Vedel, že by mal povedať, že nemá čas a poslať ju k vode. Vrátiť sa k stolu a tráviť čas s priateľmi a Bonyho rodinou, ale keď prišlo na ňu, vždy bol ako nesvojprávny a robil hlúpe rozhodnutia. Mala ho pevne v hrsti.

 A štvalo ho, že sa ani nezdalo, že by sa to mohlo niekedy zmeniť.

„Daj mi dvadsať minút.“

„Ďakujem.“ Nečakal na viac a zložil.

Sledoval Katarínu, ako sa smiala a snažila utrieť si ústa, keď vyprskla trošku gulášu pre niečo, čo povedal Bonov otec. Vedel, že bude zúriť.

Hneď pre dve veci. Mal pivo a plánoval aj napriek tomu sadnúť za volant a potom Didiana, ktorá ho zjavne len potrebovala využiť a on sa zasa raz nechá.

„Musím niekam zabehnúť, hneď som späť. Zabavte sa zatiaľ bezo mňa.“ Ukradol jej lyžičku z rúk a strčil si ju do úst. Bez toho, aby poprosil, nastavila k jeho ústam ruku, v ktorej držala krajec chleba a on  si spokojne odhryzol.

Bolo desivé, ako boli zohraní.

„Kam ideš?“ kontrolovala nakoniec, tiež si dopriavajúc sústo z mäkkého chleba.

„Hmm... Volala Dida, je v nemocnici a potrebuje odvoz domov.“ Mykol plecami akoby o nič nešlo.

„A čo s tým máš ty? Jakub, dúfam, že ti nemusím pripomínať, že si pil,“ začala, púšťajúc lyžičku do taniera. To nebolo dobré znamenie, chýlilo sa k búrke.

„Len jedno pivo,“ pripomenul, aj keď vedel, že to bolo chabé.

„Strieľaš si zo mňa? Len jedno? Pil si! To je rozhodujúce. Čo ak sa ti niečo stane? Nabúraš a zistia, že si pil? Alebo ťa zastavia a nafúkaš? Alebo budeš účastníkom nehody a aj napriek tomu, že to nebude tvoja vina, budeš mať súdy ty, lebo si bol pod vplyvom? Skutočne ti za to stojí?“ vyčítala ublížene, čo ho nahnevalo.

Nevedel prečo na neho skúšala túto hru na ublíženú priateľku.

„Vždy bude. A teba do toho nič.“ Odmávol ju s úmyslom hádku skončiť, no ona vyskočila zo stoličky a potiahla ho za rukáv mikiny späť.

„Skutočne sa necháš takto využívať? To nevidíš, že to robí len preto, lebo vie, že si to k tebe môže dovoliť? Jakub, do kelu, už sa konečne spamätaj! Nechaj ju nech si svoje sračky rieši sama.“

„Čo už z teba robí odborníčku na vzťahy? Ten ani nie pól ročný niečo, čo máš? Veď spolu netrávite žiaden čas. Celé leto si blbla so mnou a teraz to nie je o ničom inom. Si so mnou celý víkend a on ťa pozná iba večer,  keď príde čas na sex. Čo ty môžeš vedieť o tom, ako to je medzi mnou a ňou? Ako to vyzerá v skutočnom vzťahu? Ľudia by skôr uverili, že sme spolu my dvaja, z času, čo ťa so sebou všade vláčim. Potrebuje ma a teba do toho nič nie je, čo ja urobím alebo neurobím.“

„Okej, pochopila som. A neboj, už sa nebudeš so mnou musieť vláčiť. Skončila som s tebou. Chcela som ti len dobre. Ale vidím, že to nemá význam. Tak sa staraj. Dúfam, že ti dajú fúkať.“ To bolo všetko čo povedala pred tým, než vyrazila do domu.

„Dozrite na ňu, nebudem preč dlho,“ poprosil, sústreďujúc pohľad hlavne na Líviu, keďže k nej mala Katarína najbližšie.

„Skutočne by si nemal ísť. Kata má pravdu. Pil si, brácho. Maj rozum. Nech si to vyrieši inak. Ona by za volant pre teba opitá nesadla,“ ozval sa Bony, čo ho prekvapilo. Mal stáť na jeho strane.  Veď ani nemal Katu rád.

Všetci prikyvovali. Okrem jeho rodičov, ktorí sa tvárili, že tam nie sú. Neochotní zapliesť sa do diskusie.

„Dúfal som, že budeš na mojej strane. Keby šlo o Kvetku, neurobil si to?“ vyčítal svojmu priateľovi, zatiaľ čo sledoval Katarínu, ako sa vydala z domu s batohom cez rameno.

„Ak by šlo o Kvetku, neváhal by som. Ale ony dve sa nedajú ani porovnať. Do šľaka, nemám tú modelku rád, ale ak by šlo o ňu, sám by som ťa natlačil do auta.“ Tiež švihol pohľadom na spomínanú, ktorá si to dodupala až k nim.

„Ospravedlňujem sa. Ale myslím, že bude lepšie ak pôjdem domov. Je mi ľúto, že vám nemôžem viac pomôcť so zberom.“ Sústredila pozornosť na Bonyho rodičov, zatiaľ čo Jakuba vytrvale ignorovala.

Natiahol ruku a chcel sa je dotknúť, no trhla ňou preč.

„Nemusíš ísť, som za chvíľu späť,“ povedal zmierlivo, no ona na neho strelila smrtiaci pohľad.

„S tebou sa nebavím a už nikdy viac ani baviť nebudem. Povedala som, skončila som s tebou. Idem domov autobusom a už ma netrápiš. Rob si čo chceš. Ty dokonalosť sama. Ty ľudomil najľudomilejší. Už ťa nebudem otravovať a zaťažovať mojou stroskotanou prítomnosťou.“ Otočila sa chrbtom všetkým, čo sedeli okolo  stola a ráznym krokom, so vztýčenou hlavou, sa pohla k bráne.

„Katka, no tak, nemyslel som to tak. Neotravuješ ma, tak počkaj. Hodím ťa aspoň do mesta.“ Aký zlý návrh jej dal pochopil, až keď zavrčala a vystrela mu prostredník.

„Nebehaj za mnou, debil, jazdiaci pod vplyvom!“ Musel sa usmiať. Vedel že má tak vyšperkovaný slovník vulgarizmami, že by sa od nej nejeden námorník mohol učiť. A predsa na neho nepoužila ani jednu z nich. Radšej používala detské verzie urážok, čo považoval za to najrozkošnejšie, čo kedy mohla urobiť.

Znamenalo to, že ho má stále rada. Inak by sa neobťažovala výberom pomenovania jeho maličkosti.

„Nerehli sa! Privádzaš ma do zúrivosti, ty aj ten tvoj hnusný, vyškerený gesicht!“

„No tak...“ Natiahol sa po jej ruku, no ona ho na oplátku capla po tej jeho a rozbehla sa k bráne.

„Mal by si si utriediť priority,“ vzdychol znova Bony, sledujúc Katarínu, ktorá so svojimi vytrénovanými nohami stále nezastavila a ani nevyzerala, že by to mala v pláne.

„Utíkej, Foriste, utíkej!“ zakričala za ňou Lívia, aj keď ju už nemohla počuť.

„Moje priority sú zoradené bezchybne. Idem za Didou a potom to urovnám s Katou. Žiadny problém.“

„A kde tam zapadá tvoja nová priateľka?“ pokračoval Bony s výrazom, akoby pojedol všetku múdrosť sveta.

Nerozumel, čo s tým má spoločné Zuzana a ani nemal v pláne pýtať sa.

„Stretneme sa. Majte sa.“ Chcel odísť, keď ho zastavila Lívia.

„Čo bude s tým psom?“

Nestihol odpovedať, cez bránu prešiel Erní s malým  bielym šteniatkom zabaleným v deke.

Nemohlo to byť lepšie načasované. Ak  mu skutočne nikdy nemala v pláne odpustiť, ten blcháč bol cestou. Bol si tým istý.

„Szevasztok gyereket, kde je Katulienka?“ vyzvedal, držiac malú guľku v náručí tak, aby bola čo najviac v teple.

„Znova sa pohádali,“ oznámila Kveta, akoby to nebolo nič nové. A vlastne ani nebolo.

„Bože, mali by ste to zo seba už vysexovať. Skutočne. Už sa medzi vami nedá existovať, to napätie zabíja,“ vzdychol otrávene, strkajúc psa Jakubovi.

„O čom to bolo tentokrát?“

„Poviem ti to potom, teraz musím isť,“ vybafol Jakub, keď si spomenul, že ho čaká Dida. Radšej by sa rozbehol za Katou, ale nemohol ju nechať tak, keď sa sľúbil.

„Ja mu to vysvetlím, teraz utekaj, aby si náhodou nebol zdžubaný, že si meškal pri záchrannej misii,“  vyháňala ho Lívia a k sarkazmu jej slov si odpustil niečo povedať.

Bolo by to na ďalšiu dlhú diskusiu a on potreboval dostať Didu domov a potom si to vyžehliť u Katy.

Malý psík v jeho náručí sa pomrvil a odhalil tak svoj malý huňatý chrbátik, na ktorom mal svetlo hnedé fľaky. Bol skutočne rozkošný s jeho ľadovo modrými očkami a malým čumáčikom.

„Chlpáč, snaž sa byť na zožratie, keď ťa vezmem k tvojej paničke, okej? Od toho závisí všetko,“ dohováral mu, keď si to mieril k svojmu autu, zaparkovanému pred bránou.

Deku v ktorej ho Ernest doniesol použil ako podložku na zadné sedadlo a to malé šteňa sa na ňu spokojne stočilo do malej, fľakatej guľôčky, skrývajúc noštek pod labku.

„Len sa mi to tu snaž všetko neovracať a nepocikať, kamarát,“ prehovoril k nemu, keď si sám sadol a zapol pás.

Cesta do nemocnice prešla bez zvracania, za čo bol vesmíru skutočne vďačný. Nevedel si predstaviť, akoby to tam zapáchalo, kým by sa dostal niekde, kde by to mohol vydrhnúť.

„Tak, sme tu. Ale ty nemôžeš ísť so mnou, tak pekne seď, netrhaj a nehryz nič. Jasné?“ upozornil psa predtým, ako trošku zosunul sklo okna, aby mu tam chudák neskapal.

Dúfal, že sa nikto neulakomí na starú hrdzavú káru. Bolo by to úplne nemorálne, ukradnúť auto na nemocničnom parkovisku. Taký chudák predsa nemohol byť nikto.

Vykašľal sa na výťah a vybehol si schody. Bolo to rýchlejšie a on nemienil strácať čas.

„Dobrý deň. Som priateľ Didiany Katonovej. Volala, že potrebuje odvoz domov z vášho oddelenia. Mohli by ste mi povedať v ktorej izbe je, prosím?“ vysypal zo seba ešte udýchaný zo šprintu.

„Na konci chodby, izba číslo dvanásť,“ odpovedala odmerane sestrička, merajúc si ho so zamračeným obočím.

„Ďakujem?“ povedal, no vyznelo to skôr ako otázka, keď videl jej skenujúci pohľad.

„Dúfam, že sa s vami po tom, čo ste ju prinútili urobiť, rozíde,“ vyštekla mladá sestrička, vystrkujúc bojovne bradu.

Zasmial sa na tej irónií.

„Och, a čo presne som jej urobil, sestrička?“ Nedalo mu sa pri tom znova nezasmiať.

„Nehrajte hlúpeho, celé oddelenie vieme, že ste ju k tomu prinútili, plakala pred tým, ako ju brali na ten zákrok.“ Nemal poňatia o čom tá šialená ženská mlela, ale mal akési neblahé tušenie, ktoré si odmietal pripustiť.

To by určite neurobila. Bol si istý, že deti chcela. A jej matka by jej niečo také nikdy nedovolila.

„Obávam sa, že ma obviňujete z niečoho, čo nie je moja vina. Som len...“

„Takže si ju neprinútil ísť na výškrab? Hej?!“

Trhlo ním, keď to dievča potvrdilo jeho domnienku.

„Nikdy by som niečo také neurobil. Dokážem za svoje činy zobrať zodpovednosť. Som jej dobrý priateľ, poznáme sa od mala.“ Vysvetľoval, aj keď to vlastne vôbec robiť nemusel.

Mohlo mu byť jedno, čo si o ňom to dievča myslí, jej názor sa ho vôbec nemal dotýkať. Ale bolo to tak. Nenávidel predstavu, že by si o ňom niekto myslel, že by bol takej veci schopný.

Otočil sa na päte a bez ďalšej potreby pokračovať v rozhovore sa pohol chodbou k izbe, kde mala byť jeho bývalá.

„Ospravedlňujem sa!“ zvolala za ním ešte sestra, no on ju odmával.

Ležala na posteli schúlená do klbka s rukami prekríženými, akoby sa snažila objať seba samú.

Bola tak stratená v sebe, že ho ani nepočula vojsť, či zatvoriť dvere.

Jeho odhodlanie urobiť s ňou krátky proces  rýchlo ju dostať domov bol pase. Pohľad na to, ako zlomená bola ho ničil. Mohol s tým bojovať akokoľvek chcel. Nedokázal byť voči nej chladný ani toľko, koľko si zaslúžila.

Nechcel ju súdiť pre to rozhodnutie, čo urobila. Bolo veľa žien, čo sa zľaklo a zvolili si  tak, ako ona. Len vidieť ju na tom mieste, bolo bolestivé v tej chvíli viac, ako keď sa od spolužiaka dozvedel o jej podvádzaní.

Bolo to, akoby aj ten malý kúsok, ktorý mohol ešte patriť jemu, bol navždy preč aj s dieťaťom iného muža. Malo byť jeho a on by jej nikdy niečo také nedovolil. Našiel by riešenie, urobil by všetko, aby boli spolu šťastní, ako skutočná rodina.

„Ahoj, ako sa cítiš?“ šepol. No hlas v tom sterilnom, nemocničnom tichu aj tak vyšiel ako výkrik na plné hrdlo.

Trhla sebou. Čo len potvrdzovalo skutočnosť, že bola úplne mimo. „Povedali ti to, čo?“ zaškriekala sa, utierajúc slzy z líc, pri tom, ako sa posadila a pomaly spúšťala nohy z postele.

Prikývol. Nemalo význam zahmlievať. „Tak trochu som bol obvinený, že som ťa k tomu dotlačil.“ Sadol si k nej na kraj postele a chytil ju za ruku v snahe dať jej trošku podpory.

„Mrzí ma, že si si tým musel prejsť. A on z toho vyviazol.“

„To je v pohode, aj keď je skutočne divné byť tu a vedieť, že ešte dnes ráno v tebe rástlo dieťa iného muža.“ Úprimnosťou to pokazil ešte viac, jej telo sa skrčilo, ako sa snažila stať neviditeľnou a prinútil ju tým vyhlásením k novým vzlykom.

„Do pekla, Poppy! Ospravedlňujem sa. Kurva...“ Lapil ju a silno pritisol k sebe. Bol taký hlupák. Išiel sa jej tu sťažovať o nepohodlnosti celej situácie a ona tu bojovala s démonmi po zákroku.

„Nie,“ fňukala, keď sa viac zavŕtala do jeho hrude. „Som sebecká, keď som volala tebe, mohlo ma napadnúť, že to pre teba nebude príjemné.“

„No, ale mal som radšej mlčať,“ hádal sa, pri uhládzaní jej zauzlených vlasov na vrchu strapatej hlávky.

„Nemusíš teraz okolo mňa chodiť po špičkách. Bolo to moje rozhodnutie a nikoho iného. Nemusela som to urobiť. Nie skutočne.“ Snažila sa udržať hlas stabilný, ale preskakoval jej na posledných slabikách až sa na to vykašľala a znova sa rozplakala.

„Poď, vezmem ťa domov. Potrebuješ si oddýchnuť.“ Pomohol jej vstať. Vzal jej cestovnú tašku a podopierajúc ju rukou okolo pásu sa pomaly pohli z nemocnice.

Cesta k autu bola tichá. Nevedel, čo by jej mal povedať a ona nevyzerala, že by mala chuť rozprávať sa. Jej kroky boli pomalé, akoby sa snažila dotýkať zelenkavého linolea čo najmenej.

„Máš bolesti?“ spýtal sa, keď si uvedomil, že to mohol byť dôvod, prečo nenašľapovala na celé chodidlo. No ona len pokrútila hlavou.

A tak kráčali znova v tichu obaja vo svojich hlavách.

Odľahlo mu, keď sa dostali na parkovisko a videl, že jeho auto stále stojí na mieste. A keď videl, že ten malý chlpáč veselo vrtí chvostíkom, keď spozoroval pohyb, úplne sa upokojil. Počul o tom, ako psy umierajú v autách.

„Ty máš psa?“ spýtala sa prekvapená pri tom, ako nastupovala do auta.

„Nie je môj, je pre Katarínu. Spomínala, že túži po tejto rase, a tak som s Erním skúsil jedného nájsť.“ Mykol plecom. „Je to darček k jej meninám a narodeninám v jednom.“

Videl zamračenie, čo na sekundu prešlo jej tvárou, než nahodila urazený výraz, ktorému vôbec nerozumel.

„Ty si jej kúpil psa na jej narodeniny a ja som od teba dostala hlúpu cetku za pár eur.“ A bolo to. Zabudol, že Didiana dokázala byť v skutočnosti mrcha a že tá do ktorej bol roky zamilovaný je dávno preč.

„Tá cetka je Swarovski a stál ma šesťdesiat eur. A to nepočítam vygravírovanie, ktoré som si tiež priplatil. Tento pes ma vyšiel na štvrtinu ceny darčeku pre teba. Tak prestaň byť mrcha.“ Naštartoval auto, ignorujúc dusno, ktoré vytvoril svojim výbuchom.

Nemala právo mu niečo vyčítať. Mohol svoje peniaze utrácať na kohokoľvek len chcel. Ak by chcel Katu zobrať na výlet okolo sveta, stále by do toho nemala čo vravieť.

„Ja som mrcha? Vy sa tu hráte na zamilovaný párik. Začínam premýšľať, či to vaše štekanie po sebe nebola len hra pre mňa. Možno ste mi podjebávali kolená celý čas. A hrali ste sa, že sa nenávidíte, len aby som nemala podozrenie, že ju poza môj chrbát klátiš!“ vyštekla červená hnevom.

„Sem nechceš zájsť, Dida. Skutočne. Do frasa! To ty si tá, čo sa nechala pretiahnuť naším spolužiakom a ty si tá, čo mi zlomila srdce! Tak sa prestaň hrať na ukrivdenú! Nemáš právo mi vyčítať s kým a ako trávim čas! A neskúšaj na mňa vykonštruované teórie o mojej vernosti k tebe. Ty si to medzi nami poondila, nie naopak! Bože, mala pravdu, mal som sa na ten tvoj podvádzajúci zadok vykašľať. Teraz som sa s ňou zbytočne rozhádal pre toto...“ Kývol rukou vo vzduchu, znázorňujúc situáciu, no ona si z toho zasa vytiahla len to svoje.

„Povedala, aby si mi neprišiel pomôcť? Čo to je za suku? S takouto ty strácaš čas?“ vyčítala v snahe očierniť Katu. No nemala ani poňatia, ako hlboko mal už vo svojom systéme Katu zakorenenú a ako si vážil to šialené žieňa.

Jej vystupovanie bolo miestami okázalé a možno príliš vulgárne, ale jej názory boli zrelé a plnohodnotné.

„Povie had, ktorého som si na hrudi choval skurvených dvanásť rokov a po tom všetkom som stále tu a zasa sa nechávam vyciciavať!“ Dupol na brzdy, keď takmer prešvihol červenú, akurát vo chvíli, keď jej malá dlaň doľahla na jeho líce.

„Had?“ zakňučala, objímajúc si brucho, keď sa predklonila, aby si mohla hlavu oprieť o opierku. „Ona ťa chcela prinútiť, aby si mi neprišiel na pomoc a ja som had?“ plakala, dusiac sa vzduchom.

A skutočne mu z toho bolo na nič. Z celej tej situácie. Nechcel na ňu kričať, nechcel povedať tak hrozné veci. Ale skutočne nemal rád, keď niekto urážal ľudí, na ktorých mu záležalo.

„Nebolo to preto, že by nechcela, aby som ti pomohol. Pil som. Boli sme u Bona na zbere a mal som dve pivá, necelé, v čase keď si volala. O tom to bolo. Iba sa o mňa bála.“ Áno, presne o tom to bolo. A on na ňu vyletel ako dáky zúrivý pes. A jediné, čo robila bolo, že sa obávala o jeho bezpečie.

Didiana sa vzpriamila a jediným dôkazom sĺz, ktoré pred sekundou ešte ronila boli červené oči a mokré stopy na lícach.

„Ty si kvôli mne sadol do auta s alkoholom v obehu? Och, Jakub... som tak hlúpa.“ Znova sa rozplakala, no tentokrát neskryla tvár v dlaniach. Hľadela priamo na neho a aj keď sa snažil venovať väčšinu pozornosti ceste, mohol cítiť, ako na neho uprene hľadí.

„Chcela by som to všetko vrátiť. Aby sa to nikdy nestalo. Aby som mu neprepadla a nebola taká hlúpa a naivná a zaslepená. Nemuselo sa nič z toho stať.“

„Nedá sa to vrátiť, nič z toho,“ povedal ľadovo, zvierajúc volant silnejšie.

Bol už iba pár minút od jej bytovky, potreboval ju vysadiť a zobrať si pár minút na pre dýchanie ich prekliateho stretu.

Natiahla ruku a dotkla sa, pravdepodobne, ružového miesta, kde dopadla jej dlaň. Tentokrát ho nežne láskajúc prstami. Privrel viečka a snažil sa obrniť proti sile jej dotyku. Bola to večnosť, čo sa ho dotkla naposledy a bolo to až ochromujúce.

Nenávidel sa za to, že tak reagoval. Mal priateľku a klapalo im to. Boli si tak podobní, mali radi rovnakú hudbu, filmy, humor. Mohol s ňou diskutovať hodiny na všetky možné témy. Nechcel byť tak senzitívny pri Didianiných dotykoch.

Nemal by byť.

„Jakub, mohli by sme to skúsiť. Ja... prisahám, že budem tou najlepšou priateľkou. Budem lepšou, ako za našej éry. Prisahám, že sa budem každý deň snažiť robiť ťa šťastným. A už pre mňa nikdy nebude existovať iný chlap. Len nám daj, prosím, ešte jednu šancu.“

Ťažko sa nadýchol, dusiac v sebe vzduch až kým ho nepálili pľúca. Auto zaparkoval pred vchodovými dverami jej bytovky a oprel si hlavu unavene o volant.

Bol vyčerpaný. Môže byť človek úplne vyšťavený z desiatich minút šoférovania? Lebo on bol súci tak akurát na posteľ.

„Di...“ začal, no nemal kedy dopovedať. Vrhla sa na neho ako hladný Sucubus a jej pery neomylne narazili do tých jeho.

Unikol mu tichý ston, keď zacítil chuť jej úst. Chutili rovnako ako jablková dražé Orbitka a on nemal dosť vôle, aby ju odtisol.

Iba trošku. Iba minútku. Žiadna nebozkávala ako ona. Vedela ako ho bozkávať, aby mu rozpumpovala krv v žilách, ako vpliesť prsty do jeho vlasov a ako silno ho za ne poťahať, aby v ňom vzbudila túžbu po pikantnom pokračovaní.

Zopakoval jej gesto a tiež dovolil svojim dlhým prstom hrabnúť po jej hebkých vlasoch, aby prebral kontrolu nad situáciou a mohol prehĺbiť bozk podľa svojich momentálnych potrieb.

Bol chvíľu pred stiahnutím si ju na lono, keď mu malý hlások, pripomenul, že by to aj tak nemalo koniec, po akom túžil. Mala práve začiatok umelo vyvoleného šestonedelia a pravdepodobne mala bolesti a celá táto situácia bola klamom, ktorý sa nemal nikdy stať.

Premiestnil ruky zo zadnej strany je hlavy na jej líca, aby ju od seba odtiahol. No ona bola hladná rovnako ako on a len čo obaja vzali trochu vzduchu do kapilár, znova sa neho pokúsila vrhnúť, akoby to bolo to jediné, čo k životu potrebovala.

„Nie.“ Zastavil ju jemným tlakom do ramien.

Zarazila sa s ústami mierene pootvorenými a červenými tvárami a  bradou z toho, ako ju jeho strnisko škriabalo, vyzerala na usexovanie hodne. Ale vedel, že...

Nevedel vôbec nič.

Mal v hlave prázdno. Jedna jeho časť túžila vziať ju do náručia a navždy sa o ňu starať. Ukázať jej, že ju žiadny muž nikdy nebude tak milovať ak on. No tá druhá obsahujúca aj zranenú mužskú pýchu, ktorú totálne prešťala si jej opätovným podupaním odmietala prejsť.

„Jakub, prosím, len ma drž. Potrebujem, aby ma niekto ľúbil. A ja viem, že ty ma napriek všetkému ľúbiš. Patríme k sebe, len som na to na chvíľu zabudla. Ale už sa to nestane. Nikdy.“ Znova sa po ňom načiahla  a on ju nechal, no tentokrát jej nedovolil, aby ho pobozkala. Len si ju pritiahol do objatia a dal je to, čo potrebovala.

„Je mi ľúto, čo sa ti stalo, ale nemyslím si, že chceš v skutočnosti mňa. Ak by to tak bolo, nikdy by sme neboli tu. Prišla by si na to omnoho skôr, ako po pól roku. Možno máš teraz pocit, že chceš mňa, ale v skutočnosti je to len  pohodlie  a istota, čo som ti dával. To čo ťa odo mňa odohnalo. Tá monotónnosť a jasný smer. Žiaden strach zo zajtrajška, nalinkovaná spoločná budúcnosť. Ale už ti to nie som schopný a ani ochotný dať. Prišlo by to znova. Znova by sme skončili od seba s ešte  väčšími ranami. Si zmätená, ubolená. Ublížil ti a sklamal tvoje ideály. Ale ja ich za neho nemôžem pre teba  zhmotniť. Chcel by som byť na jeho mieste. Aby to dieťa bolo moje. Nikdy by som ti to nedovolil urobiť. Nielen preto, že by som miloval každý kúsok toho dieťaťa, ale aj pre to, lebo niečo také ženu zmení. Ale... do frasa, ak by si mi to povedala predtým zákrok, ak by si mi povedala, že odišiel a nechal ťa samú na všetko, pomohol by som ti. Miloval by som ho alebo ju... do šľaka... už je to jedno, všetko. Lebo sa stalo toto a ja to nedokáže napraviť, Didiana,“ nadýchol sa, no viac už nedokázal povedať. V hrdle mal navretú hrču a odobrala mu schopnosť reči.

„Pre toto ťa milujem a zároveň nenávidím. Si tak čestný a dobrý človek, že to ani nemôže byť skutočné. Tak bezchybný a láskavý, že by sa postaral o malého pankharta a dal mu svoje meno. Ale najsmutnejšie je, že ak by si mi to navrhol prijala by som to. Nehľadiac na to, či by si to časom neľutoval, či by som ti tým nezničila život. Lebo taká som, Jakub, sebecká, berúca všetko a nedávajúca nič na oplátku. Nedala som ani šancu vlastnému dieťaťu, aby si ma získalo. Myslela som na seba a na to, ako mi zničí svojou existenciou život. Myslela som na to, ako si na mňa budú ľudia ukazovať a jeho otec sa bude niekde kurviť bez toho, aby čo i len vzal na vedomie jeho existenciu. Doslova mi napísal nech to dám preč, že nechce, aby niekde po svete behal jeho bastard. Túžila som po tom, aby mohlo byť tvoje. Aby si bol pri mne. Vedela som, že ak by si bol na jeho mieste, naučil by si ma milovať myšlienku na naše dieťa.“ Objala si brucho a zovrela tričko v päsť, trošku sa hrbiac.

„Dali ti niečo na bolesť? Máš predpis alebo tak? Mohol by som ti zájsť do lekárne,“ navrhol rýchlo, chlácholivo jej dlaňou prechádzajúc v malých kruhoch po strede chrbta.

„Nepotrebujem lieky, som v pohode,“ zachrčala, utierajúc si dlaňou čelo.

„Ale prestaň, do kelu. Nemôžeš si takto ubližovať. Potrebuješ si oddýchnuť, nie sa tu krútiť v bolestiach,“ karhal ju, skutočne nahnevaný jej odmietaním liečiv.

„Jemu tiež nikto nič nedal pred tým, ako som ich nechala ho zo mňa vytrhať,“ vyštekla a otvorila dvere bez toho, aby mu venovala čo i len krátky pohľad.

„Trošku neskoro na hranie sa na samo trýzniteľku, nemyslíš? Tým, že si vytrápiš telo nič nezmeníš. Nevytrestáš zo seba vinu. Proste sa s tým teraz musíš naučiť žiť, Dida!“ kričal za ňou, keď vyskočil z auta po tom, čo mu zabuchla dvere spolujazdca takmer pred nosom.

„Nechaj si tie múdre reči, Jakub. Koľkými interrupciami si si prešiel, že si odborníkom na prežívanie po nich? Či si zasa niečo čítal? Teória nie je ako keď to prežívaš!“ kričala na vrchu schodiska so slzami na krajíčku.

Vzal jej tašku, ktorá bola hodená medzi sedadlami a vyniesol jej ju k jej nohám.

„Nemusela si si tým prejsť. Bolo to tvoje rozhodnutie, tak teraz bojuj.“ Ignoroval jej krik nepekných synoným na jeho osobu a proste sa pohol preč.

A až po chvíli za volantom ho dostihla celá tá situácia. Nielen, že jej tou poslednou vetu skutočne ublížil, ale nechal ju tam pred jej bytom slabú a ubolenú s ťažkou cestovkou, ktorú musela sama vyvliecť hore po schodoch.

Bol v tej chvíli skutočný zmrd.

Šteňa skučalo a hrýzlo a naťahovalo deku, pravdepodobne hladné po celom dni. No bál sa mu dať niečo žrať. Bolo možné, že by mu ohodil celé auto.

„Vydrž kamarát. Za chvíľu sme doma a panička ti dá niečo pod zub,“ prehováral k nemu, ale ako predpokladal, pes neprestal vrčať a  skučať v snahe odtrhnúť si kúsok deky.

Keď stál konečne pred Katkiným domom zdvorilo a s  obavami zazvonil na zvonček na bráne, aj  keď to nikdy pred tým neurobil. Vždy si prešil k dverám a zaklopal. Ale teraz mal rešpekt pred jej hnevom a bál sa, že by mu z okna izby mohla hodiť jednu z tých ťažkých väzieb romancí, čo mala na parapete okna naukladané na hlavu.

Už mal pripravenú reč, keď sa dvere otvorili a začal s hlbokým nádychom, no hneď ho aj vypustil, keď sa vo dverách objavilo mohutné telo jej otca.

„Dobrý večer, pán Marcinka, prišiel som za Katkou. Je doma, prosím?“ Bola to zbytočná otázka. V jej okne sa svietilo a aj keď mala zatiahnuté závesy, mohol si ju predstaviť, ako leží na posteli a číta jednu z kníh, aby sa upokojila po tom, ako sa pohádali.

„Ahoj, Jakub. Nie som si istý, či je to dobrý nápad, neviem o čom bola vaša hádka tentokrát, ale musel si ju pekne vytočiť. Vzala si celú Manhattan do izby aj s čokoládovým topicom a púšťa si všetky Disnye rozprávky. Myslím, že som začul aj Bambiho,“ sykol, naznačujúc vážnosť situácie. „Možno by si jej mal dať trošíčku viac času na schladenie. Deň, možno dva?“ navrhol s dobrým úmyslom jej otec, no Jakub s ňou nemienil hrať jej hry. Možno to fungovalo na jej otca, no na neho to: Trucujem, počkaj si, nemohla skúšať.

„Mohli by ste jej, prosím, aspoň skúsiť povedať, že som tu pripravený sa ospravedlniť a mám podarúnok na vykúpenie odpustku?“

„Musím jej to povedať takto? Vášmu spôsobu komunikácie nikdy neporozumiem. Obaja ste divní. Vyjadruje sa takto dnešný teenager?“

Jakub sa usmial a mykol plecom. Ona rozhodne áno, čítala knihy a ľudia, čo priveľa čítajú a tvoria, si prevezmú niektoré vyjadrovacie modely do svojej hovorenej reči.

„Stačí ak poviete, že som tu  pripravený sa ospravedlniť a darčekom si kúpiť odpustenie.“

Jej otec sa usmial s krútením hlavy sa stratil v dome bez toho, aby Jakubovi ponúkol pobyt aspoň v predsieni. Ale dobre, nemohol mu to zazlievať, nebolo ani isté, či Kata vylezie zo svojej skrýše.

Na jeho veľké prekvapenie sa po chvíľke objavila s otráveným výrazom a polievkovou lyžicou trčiacou z úst.

Na sebe mala rozkošné ružové Minnie pyžamo s pyžamovými nohavicami a vlasmi vlniacimi sa okolo tváre. Ak by nebola v tvári tak kyslá, pravdepodobne by mu vzala dych. Ale tá maska, ako po ocucaní citróna, celé kúzlo lámala.

„Aby bolo jasné, som tu iba pre to, lebo ťa môj otec miluje a sľúbil, teda vyhrážal sa, že mi nedá pokoj, kým si ťa aspoň nevypočujem. Tak makaj, mám rozpozeranú Šestku a práve chudák brat uhorel, kazíš pôžitok z dojemnej chvíle.“ Marfa jedna!

„Pozri, je mi ľúto, že som na teba tak vyletel, nemal som právo do našej hádky ťahať tvojho frajera. Vlastne som mal mlčať od začiatku a poslúchnuť ťa. Bolo nezodpovedné sadať za volant. A taktiež nechcem, aby si si myslela, že ma tvoja prítomnosť obťažuje, lebo to tak fakt nie je. Milujem ju... Teda tvoju spoločnosť, nie teba... Do frasa, to vyznelo blbo... Mám ťa rád, ty vieš, že mám a nevadí mi nič na tebe. A ja... Počkaj tu. Mám pre teba darček. Teda je to aj od Ernesta, a tak... Na meniny a narodeniny.“ Vybehol k autu, fackujúc sa za to, ako zúfalo znel. Tá malá potvora sa na ňom isto bavila celý ten čas, ako tam koktal.

Nikto nepovedal, že sypanie si popola na hlavu bude príjemné.

Vzal šteňa do rúk a zabalil ho do deky podobne, ako keď mu ho dal Erni.

Stála vo dverách, na sebe už mikina s rukami prekríženými na hrudi.

„Tak, kamoš, prišiel tvoj čas. A teraz ten najrozkošnejší pohľad. Musíš ju pre mňa zlomiť,“ šepkal psovi pri tom, ako sa pomalým krokom blížil k nej.

Vedel presne kedy zbadala, čo má v rukách.

Jej postoj sa napäl, ako sa naťahovala a na špičkách nedočkavo hypnotizovala vzdialenosť, zatiaľ čo jej oči nestrhla z malej guľôčky.

„Tak, fešák, zoznám sa s tvojou novou maminkou.“ Ani nezaváhala, keď si ho vzala, ako malé dieťatko a uložila si ho do kolísky svojich rúk.

„No ty si ale krásny chlapec. Máš už aj meno?“ Stláčala malý čierny noštek, na čo zakaždým to malé niečo zareagovalo oblízaním jej prstov.

„Čakal na teba.“ Zhupol sa na špičkách, spokojný jej reakciou.

„Tak potom Acheron. Je to dokonalé meno pre tak krásneho chlapca s ľadovými očami. Budeš lámač sŕdc tunajších feniek, keď vyrastieš.“ Prorokovala, stále sa na neho usmievajúc.

Nechal im chvíľku a rýchlo sa pohol po veci do kufra.

„Tu je pár vecí na začiatok. Ženská vo Zverimexe vravela, že zo začiatku budeš musieť trošku namáčať granule do vlažnej vody, lebo má ešte mliečne zuby. A budeš mu musieť vybaviť zverolekára ty, ale s očkovaním by sme mohli ísť na polovicu. Myslím, ak by si chcela,“ navrhol, pri snažení sa dostať veci do úzkej predsiene.

„Nemusel si mu nič kupovať, ja by som mu všetko nakúpila. Však, láska.“ Znova sa maznala so psom a on si nemohol pomôcť od smiechu.

Žiadne: Nemusel si mi kupovať psa. Proste len: Ja by som mu kúpila všetko, čo potrebuje.

„Chcel som ho dodať s fuul výbavou.“

„Okej, tak teraz môžeš ísť a v nedeľu sa nemusíš unúvať, už som si vybavila niekoho, kto ma bez reptania vezme na stanicu. A nemusíš sa obťažovať ani v piatok, tiež si niekoho nájdem. Pekný život, Franek.“ Chcela mu zatvoriť pred nosom, no on zatlačil do dverí a vtisol sa na pól tela do tepla domu.

„Katka, no tak, prosím. Nehnevaj sa už na mňa. Ľúbim ťa. Bolo to všetko len v záchvate hnevu. Už ti nikdy nič tak strašné nepoviem. Nikdy ti už neublížim a sľubujem, že nikdy nebudem znevažovať tvoj vzťah.“

„Ľúbiš ma? Koľkým si to už povedal, aby ti odpustili? Potrebujem pauzu, Jakub. Však sa už len žerieme. Už to ani nie sú vtipné doťahovačky. My sa len hádame. Nie je to správne, to čo sa nám deje. Možno nemáme byť vôbec priatelia.“

Och, to bolelo. Nemyslel si, že by ho niekedy mohlo niečo, čo povie, tak bolieť, ale bolo to skoro tak nepríjemné, ako keď si prvýkrát uvedomil, že s Didou skončil. Keď smútok vystriedal hnev, ktorý trónil v jeho hlave.

„No toto nemôžeš myslieť vážne, Katka. Nemôže to proste nebyť, posledné mesiace... Nejde to vymazať.“

Usmiala sa a vyplazila na neho jazyk. Bože, mal chuť jej jednu výchovnú capnúť. Nemôže mu toto robiť.

„Ďakujem za psíka. A ozvem sa. Teraz utekaj domov. Je piatok večer, polícia bude ostražitá, aby ťa nezabásli alebo tak.“

Vzal ju do náručia bez varovania a vtisol jej pusu na tvár.

„Dobrú noc, Katka. Dávaj pozor na nášho chlapca.“

„Ahoj Jakub,“ usmiala sa, keď chytila malú huňatú labku a zakývala ňou. „Daj pá ockovi, miláčik.“ Bolo to vtipné a horko-sladké zároveň.

Dnes mohol byť otcom, ak by sa viac  staral o svoju bývalku a jej prežívanie po ich rozchode. Namiesto toho má psa s jej bývalou najlepšou priateľkou.

„Ahojte zlatíčka,“ usmial sa na nich a pohol sa domov dať si konečne sprchu a zaliezť do postele.

„Jakub!“ zakričala na neho ešte, než došiel k bráne. „Čo Di?“

Vedel, že nie je schopná netrápiť sa pre ňu.

„Pozveš ma dnu alebo to necháme na zajtra?“

Namiesto odpovedi ustúpila od dverí a chrbtom k nemu zakričala, že má čokoládové sušienky a neuveriteľne sa hodia k vanilkovému Manhattanu. Nechal sprchu sprchou a posteľ posteľou. Bol čas klebetiť.