BM - kapitola 20,21

Autor: Iveta

20. kapitola

Didiana

Pritúlila sa k nemu tesnejšia a nechala jeho ruky kĺzať po svojom holom chrbte. Bol dokonalý. Úplne stvorený pre ňu. Samozrejme, nemala v pláne mu svoje tvoriace sa pocity vešať na nos.

„Milujem toto tričko,“ šepol jej do krku, otierajúc sa panvou v rytme hudby o tú jej.

Ona na oplátku nadobúdala pocit, že sa zamilováva do neho. Bol tak rozdielny od Jakuba.

V prvom rade tancoval. Upozornil ju, že mu to veľmi nejde, ale rozhodne vyhlásil, že sa pre ňu obetuje. Ak si dá ona pevnú obuv, najlepšie s oceľovou špičkou, aby jej tie pekné nôžky nepodupal.

A tak boli v jadre  discobaru, kde fičala jedna z posledných letných diskoték a užívali si spoločnú blízkosť. On v čiernom Denime a bielej košeli, čiastočne povytiahnutej z dokonale sediacej látky jeho nohavíc a ona v topíku s odhaleným chrbtom v pidivej sukničke.

Svet s ním bol v rozpore s jej doterajším životom. Bol tak skazený a hriešny, v tom správnom zmysle slova, že sa cítila uvoľnene, nespútane. Sama sebou.

Jakub bol konzervatívny, upnutý, vždy vidiaci iba tú správnu cestu. Tú nalinkovanú spoločnosťou. Zastavujúci na prechode, aj keď cezeň nemal v úmysle prejsť, len aby pomohol babke cez cestu. Nikdy sa neposmieval, snažil sa všetko riešiť s chladnou hlavou. Vždy dobrý a správny. A ona sa bála hrešiť, aby si nezmyslel, že ho nie je hodná. Bola to hlúposť. Poznala Jakuba, no nikdy vlastne nebola celkom sebou v jeho spoločnosti.

Dante bol iný. Mohla by ho nazvať správnym chlapom. Isto nespĺňal kritéria zlého chlapca z kníh. Nebral drogy, v podstate nepil, aby mohol vždy riadiť svoje auto, nebalansoval na hrane zákona. Ale bolo v ňom zlo, ktoré ju nútilo uvedomiť si,  že je vlastne rovnaká mrcha, a to z nich robilo dokonalý pár.

Ako sám vyhlásil. Právnik musí byť bezcitný bastard, ignorujúci morálku, či dokonca v niektorých prípadoch spravodlivosť. Aj keď sa ňou veľa z nich oháňalo. V právnictve niečo také nebolo. Buď to bolo bezcitne dokázať, že ten pedofil pedofilom nie je alebo skončiť doma bez práce. S pocitom, že je dobrý človek, stojaci na správnej strane bez peňazí. Jasné, že by toho zmrda sám osobne vykastroval a zakopal ho, no to nemenilo nič na tom, že si ten úchyl zaplatil, a tak musí byť obhájený. A to obhájenie mu urobí meno. Nemusel a nemohol sa starať, čo si o ňom ľudia myslia. Je to práca. To bol svet, v ktorom sa pohyboval a dobrosrdečnosť v ňom nemala miesto. Aspoň nie v tej pracovnej oblasti.

Stretávali sa už takmer týždeň a za ten čas si toho o sebe povedali dosť na to, aby mohla vyhlásiť, že sa poznajú pomerne dobre. Aj keď to bol iba taký malý odžub jej mysle. Vedel o nej omnoho viac, ako ona o ňom.

On vyhlásil, že jeho doterajší život bol celý jeden veľký klam a on nemá rád klamstvá, tak ju spomienkami na život, ktorý viedol so svojou rodinou ani nebude zaťažovať. Ale za to jej bez ostychu povedal všetko ostatné od obľúbenej hudby až po obľúbenú značku toaletného papiera.

Poznali sa. Bola pravda, že by v jej záujme bolo lepšie, ak by sa to nikdy nestalo a oni zostali na úrovni, ktorú si stanovali na začiatku. No on spočiatku ignoroval sex signály, ktoré k nemu vysielala, tak okrem bozkov nemali  čo iné na práci ako sa zhovárať a spoznávať.

Potom, ako ho zviedla pred dvoma dňami pod mesiačikom, myslela, že sa to zmení. Že od seba neodrhnú ruky a budú iba zmesou tiel. Ale on dokázal do ich nevzťahu dostať všetky potrebné zložky. Takže sa naďalej zhovárali, trávili spolu čas aj v oblečení. Ale to mohlo byť aj tým, že bol o takmer celé desaťročie starší. A tak svoje libido dokázal udržať na uzde. Ona bola nezastaviteľná, čo si on patrične užíval.

Zo sústredenia na jeho ústa na jej krku, ktoré sa necudne snažili skonzumovať jej pokožku, ju vytrhla známa postava, sediaca za barom. Poznala tie dokonalo lesklé vlasy a „zjedla som porýsko od lopaty“ štýl sedenia.

A pohoda celej situácie bola nenávratne v... 

Ľudia tancujúci okolo nej jej tienili človeka, čo s ňou horlivo diskutoval, ale mala neblahé, žalúdok sťahujúce tušenie, že toho dotyčného pozná, určite až príliš dobre.

Dante bol zaujatý jej telom a prieskumom svojimi detsky jemnými, veľkými dlaňami a tak bez ostychu šťuchla do človiečika, ktorý bol v jej zornom poly, aby sa mohla presvedčiť, či to tak skutočne je. Či je to on. Vídala ich. Párkrát mala to „šťastie“, keď sa veselo potulovali s kornútom v ruke po meste alebo parku, cez ktorý si skracovala cestu.

Vždy sa ako úbožiak skryla alebo zmenila smer cesty, aby sa im vyhla. Nemala odvahu čeliť novému, hviezdnemu páru.

Chlapík, ktorého jemne sotila ďalej, na ňu zagánil, no Dante bol v strehu a jeho tmavé oči ho upozorňovali, že ak na ňu ešte raz zaškúli, už si veľa života neužije.

To bolo presne to, čo ju fascinovalo. Nebol väzba. Bol svalnatejší a pevnejší ako Jakub, ale jeho ramená boli trošku užšie, postava štíhla a šľachovitá. Nemala v niekom len tak vyvolávať strach. Ale on to dokázal.

Muž cúvol, ťahajúc priateľku alebo budúcu jednorázovú priateľku ďalej a ona pocítila neskutočnú úľavu z pohľadu, čo sa jej naskytol. Nebol to Jakub. A ona sa nadýchla, zrazu pokojná a jej pľúca viac neboli kameňom.

Bol to vysoký, tmavovlasý chalan, ktorý sa smial na niečom, čo povedala. Nepatrne sa dotkla jeho ramena a znova mu niečo povedala. Nevedela, čo si má o tom myslieť. Dala by krk za to, že s Jakubom hrala tú svoju hru: Dostanem ťa. Aj keď ona bola na vine. Vyprovokovala ju k tomu, ale to stále nemenilo nič na fakte, že mala chuť nakopať jej ten malý zadok.

No pred nim sa objavila Jara, ktorá sa nechala vtiahnuť do náručia toho hromotĺka. Bozkal ju, omotávajúc ruku okolo nej.

Jara už mala konečne priateľa. Tomu dievčaťu už poriadny chlap chýbal ako soľ.  Zamrzelo ju, že už nepatrí k tým dievčatám a nevie o nich nič. Kata ich predstavila pred tromi rokmi a od tej chvíle patrila k nim. Boli štvorka. Kata, ona, Jara a Eva, ktorá tiež očividne túto párty vynechala. Aj keď vždy bola radšej, keď bola Kata len s ňou. Rada si robila na ľudí, ktorých milovala vlastnícke právo. Horšie bolo, keď spravila sračku, pre ktorú ju tí ľudia opúšťali.

Kata musela vycítiť, že na ňu niekto uprene hľadí lebo potočila hlavu, zoskakujúc z barovej stoličky a ich pohľady sa stretli takmer okamžite.

Premeriavala si ju ostrým pohľadom a na tvári sa jej vybudoval nesmelý, jemný úsmev, keď zdvihla palec, kývajúc hlavou k vysokej postave, ktorá ju objímala. Zauzlili sa jej črevá a v očiach ju trošku zaštípalo. Kata jej práve schválila výber.

„Hej, Ohnivka. Si okej?“ staral sa, spúšťajúc ruky na jej pás, aby ho jemne rozpohyboval. Až vtedy si uvedomila, že prestala tancovať a stála tam ako soľný stĺp s prihlúplym úsmevom na tvári.

Kata jej zakývala končekmi prstov a stratila sa v smere hlavného vstupu do baru.

„Som, len... Práve som mala blud,“ zasmiala sa, znova sa tisnúc do jeho objatia.

„Ak myslíš tú maličkú brunetu, čo si s tebou poflirtovala, tak ťa ubezpečujem, že som ju videl.“

Zasmiala sa jeho poznámke. Bol to úplný blázon.

Ale nechcela mu k tomu nič vravieť. Bolo dobré, ak isté veci nevedel. Aj keď ju jazyk svrbel, ako mu to všetko chcela vyrozprávať.

Jej matka ju neodsúdila. Vypočula a predniesla svoj názor. Dokonca vyhlásila, že Jakuba bude stále považovať za časť rodiny, ale ona je jej dcéra a rozchody sa dejú. Keď jej povedala, že Kata robí do jej Jakuba, len nad tým mávla rukou, nech sa netrápi pre hlúposti. Že všetci žijú ako vedia a ona by ich mala nechať tak. Vraj ak to s Jakubom aj dajú do kopy, rozpadne sa to. Majú príliš veľa spoločných zážitkov s ňou. Také vzťahy proste vždy stroskotajú. Pravidlo: Nerandím s kamarátkiným bývalým, nevzniklo len tak, pre nič za nič. To ju upokojilo dostatočne na to, aby sa aspoň snažila tváriť, že ju to netankuje.

„Bola to moja bývala najlepšia kamarátka,“ priznala nakoniec. Presvedčujúc samú seba, že mu to môže všetko vyrozprávať. O tri dni mal odísť. Vrátiť sa domov a chystať sa na posledný rok pred štátnicou alebo čímkoľvek, čo to budúci právnici mali mať.

Nebolo medzi nimi nič viac, ako zabitie alebo skôr spríjemnenie si posledných letných týždňov. Nemusela sa obávať, že by ju súdil, vysmial alebo kritizoval. On nebol z tých.

Nemusela sa pred ním hrať na niekoho kým nie je, len pre to, aby mu učarovala, získala si ho. Mohla byť sama sebou. Mrchou, čo sa vysmeje človeku, keď sa potkne na rovnom chodníku, alebo sa mu roztrhne taška plná nákupu, či keď zbadá na ulici zobliekanú príšerku, so skutočne znamenitým zmaľovaním tváre. Čo vyvoláva s malými vypatlanými husami hádky, pre tak banálnu vec, ako je posledný kúsok  oblečenia, ktoré chceli obe.

„Úsmev vyzeral úprimne,“ poznamenal, dostávajúc ich do fáze slaďáku, aj keď hudba hučala a rytmus bol šialený.

Primkla sa k nemu o kúsok viac, keď sa sklonil, ničiac svoj dlhý chrbát, aby mohli viesť rozhovor.

„Som prekvapená viac než ty. Nerozišli sme sa práve v najlepšom.“

Ľudia na blízku si ich zvedavo obzerali. T-pain nie je týpek, čo by robil sladučké veci a jeho podmazy boli zdrvujúce, no Dante mal akýsi dar. Vždy dokázal vytvoriť okolo nich pomyselnú bublinu, keď okolitý svet prestal existovať alebo aspoň stíchol dostatočne na to, aby nadobudla pocit pohodlia aj v úplne šialených situáciách, akou bola táto alebo kúpanie sa v  čipkovanom spodnom prádle, v čase, keď kempujúci ľudia práve obedovali pred svojimi stanmi.

„Mám vyzvedať alebo mi to povieš sama? Alebo pre istotu mám radšej držať zobák?“ Vedel, že mu to povie. Ale cenila si, že sa spýtal.

Iní by už chrlili otázky alebo by sa netrápili či sa nepotrebuje vyžalovať.  Ale on ju poznal. Tak dobre, až  ju to chvíľkami desilo. Alebo možno ani nie, len vedel, ako na malé násťročné húsky, s ktorými si skracoval letnú nudu. A možno bol len pozorný. Chcela veriť poslednej možnosti.

„Tak trochu som spôsobila, že sa s ňou jej priateľ rozišiel. Aj keď myslím, že som jej skôr urobila láskavosť. Ten chlapec jebe prvú ligu.“ Skutočnosť, že s tým mala skúseností viac ako trošku aj ona si nechala pre seba. To nemusel vedieť.

Na jeho tvári sa objavil úškrn a čierny oblúk obočia sa vyštveral až do stredu čela. Tiché popohnanie k detailom ju rozchichotalo. Bol ako staré babky. Miloval klebety, ale to ona tiež.

„Vykričala som v bare, kde jej priateľ robil, že je podlá mrcha, čo s jedným chodí a pomedzi to si brúsi zuby na toho môjho, zatiaľ čo sme ešte neboli od seba ani dvadsať štyri hodín. A chlapec to proste vyriešil tak, že pochybnosti o pravdivosti mojich slov ukončil rozchodom, ešte som sa ani k východu nedostala.“ Pokýval hlavou s hraným sklamaným pohľadom a nesúhlasným cmukaním. No mohla vidieť, že mu to skôr príde vtipné ako pohoršujúce.

To bol Dante. Iný by ju kritizovali, on sa na jej krutosti a prchkosti zabával.

„Odpusť si to. Mala byť pri mne. Potrebovala som plán a ona namiesto toho lepila rany Jakubovi!“ Tu spozornel. Vedel len toľko, že sa s ním rozišla, že ho podviedla so spolužiakom. O jej šialenom pláne získať ho pre seba ho neinformovala. Do tejto chvíle.

Zhrýzla si peru. Bolo to infantilné a debilné. Teraz, postupom času mohla zreteľne vidieť, že ten výstup čo vytvorila v triede bol hanbou a ponížením, no späť už to vrátiť nemôže. Ani tú stupiditu o tom, ako ho veľmi miluje. Ted mal vtedy pravdu. Nemôžeš milovať niekoho, koho nepoznáš. Môžeš po ňom iba ak túžiť. A ona by v skutočnosti po ňom už posledné týždne ani len neštekla.

Ale to nič nemenilo na tom, že urobí všetko, aby bol jej. Musel byť. Pre to, čo za tú chvíľku s ním stratila.

„No? Pokračuješ? Toto ma akosi zaujalo, dievčatko. Ty niečo kuješ? Som zahrnutý v tom pláne? Lebo ja mám s tebou jeden plán.“ Zakýval obočím hore a dole, spúšťajúc svoje oči na je výstrih, ktoré sľubovali všetko. Úplne.

V hrdle jej vyschlo a musela si ho trošku uvoľniť, aby jej z neho po prehovorení nevyšlo len zakrákanie ranenej vrany.

„No, ani nie. Si taká prestávka. Letná dovolenka pred zahájením druhého levelu,“ priznala sa, pradúc do jeho krku, keď si ho znova stiahla k sebe, aby nemuseli po sebe ziapať. A bola si istá, že po tom, čo sa mu zverí, bude o chvíľu ako pivónia. Predsa len v svojom cieli, čo si zvolila, videla tú nedozretú malú infantilku.

„Neviem či to mám brať ako kompliment, výsadu alebo sa mám uraziť.“ Nebolo možné, že by sa ten chlap urazil. Povedala mu dosť ostré veci a on sa zakaždým smial.  A jediné, čo jej cez slzy smiechu odvetil bolo, že jej sadizmus začína milovať.

„Určite nie. Je to výsada pre teba byť vo mne pravidelne, viackrát denne. Po rozchode s bývalým som si sľúbila, že kašlem na monogamiu  a získam skúsenosti. Do vtedy bol mojím jediným partnerom. Nikdy som sa s iným ani len nebozkávala.“ To bola chvíľa, keď si ho k sebe pritisla silnejšie.

Aj keď bolo hlúpe červenať sa preto, že mala minimum skúseností. Nikdy sa nesťažoval. Aj keď pochybovala, že by ktorýkoľvek chlap vyjadril nespokojnosť pri istote pravidelného sexuálneho uvoľnenia. Myslieť si však stále mohol. Chcela sa ho spýtať, ako sa mu páči sex s ňou, no on ju predbehol so smiechom v hlase.

„Myslím si správne, že tá tvoja polygamia súvisí akosi s tvojím plánom?“ 

„Ten zmrd vyhlásil, že som bola podpriemerná. Že sex so mnou bol slabý podpriemer. Taký bastard! Zničila som všetko. Vzťah, čo som mala, priateľstvo. Hneď dvakrát. A ten hajzel mi len tak povie, že som len chudera a nech mu nezasahujem do osobného priestoru, lebo si vybaví súdny príkaz. Zo začiatku, teda prvých dvadsaťštyri hodín, som bola skalopevne presvedčená, že ho milujem a on musí mňa. No potom som vychladla a zistila, že to tak nie je. A rozhodla som sa, že ho získam, dlží  mi to. Pre neho som sa vzdala fungujúceho vzťahu s istou budúcnosťou, manželstva a deciek. Ponížil ma pred spolužiakmi a vyhlásil ma za blázna. Takže áno, je to o tom, ako ho pokoriť, získať. Musí mi vykompenzovať všetko!" vyhlásila rozhodne, na čo sa on odtiahol a v jeho očiach prvýkrát videla skutočné sklamanie.

„Neverím, že si niečoho tak infantilného schopná. Mám rád tvoju povahu, krutosť v slovách a činoch, ale toto je to najúbohejšie, čo som kedy počul. Prečo by si to, do šľaka, robila, strácala čas, keď ho v skutočnosti nechceš? Nemám právo ti vravieť čo a ako, som v tvojom živote iba na krátku chvíľu, ale je to trápne. Prečo sa radšej nesústredíš na to, aby si si získala späť svojho Jakuba, či ako sa ten chlapec volá? Sama si sa priznala, že ho stále miluješ. Odpustil by, bolo by to ťažšie zo začiatku, ale prežili ste spolu neskutočný čas. Toto je blbosť. Čo ako plánuješ urobiť?“

Mala chuť sa od neho odtiahnuť a napľuť mu do tváre. Nemal právo ju súdiť, nazývať detinskou, nevyzretou a trápnou. Bolo úplne jedno, že mal pravdu, že to sama videla. Pýtal sa a ona odpovedala. Nepotrebovala jeho názor na vedenie jej života. Ona vedela čo s ním. Nebola decko.

„To už  nejde! Nemôžem byť s Kubom. Povedala som neskutočne strašné veci. Ublížila mu viac, ako podvodom. A ak by mi aj odpustil, ak by mi dal šancu, zostalo by to medzi nami. Náš vzťah už by nikdy nebol tak čistý a dokonalý, ako predtým. Naše hádky by zakaždým skĺzli k mojej chybe... A ty nemáš právo ma súdiť. Nie si v mojom živote nič. Len zábavka, rovnako ako som ja v tom tvojom. Neovplyvňujeme si ho navzájom. O pár dní zmizneš a ja ťa už nikdy neuvidím. Nemusím počúvať tvoje reči!“ Strčila do jeho ramien, pripravená sa dostať k východu a čo najďalej od neho.

Bola to jej vina. Mala držať zobák. On nemohol za to, že bol príliš úprimný a povedal nahlas to, čo ona aj tak vedela.

Natiahol sa po ňu, ťahajúc ju za zápästie späť k sebe. Bez rečí natisol svoje ústa na tie jej. Bol to vynikajúci spôsob, ako ju otupiť a ona zabudla na hnev  a na svet a dokázala myslieť len na to, ako  ho chcela na sebe.

„Záleží mi na tebe, ty trdlo. Zaslúžiš si chlapca, čo by ťa ľúbil, láskal a robil ťa šťastnou. Čas, ktorý investuješ na získanie toho malého zasrana, ktorý si ťa vôbec nezaslúži, môžeš venovať sebe. Zabávať sa s chlapcami alebo s kamoškami. Nemusí byť celé dospievanie len o nezáväznom sexe a harašení. Zisti kto si, čo máš rada, ako to máš rada... Čo chceš ďalej urobiť? Aký je tvoj plán? Zistiť akú má rád hudbu, čo rád číta, je? Zistiť, aké dievčatá má rád a stať sa jednu z nich?“ Jemne prikývla. Presne to chcela. To bol ďalší krok. „Zmeniť sa na niečo pre neho dobré to nie je pomsta, ani satisfakcia, je to samovražda.“

Chcela sa s ním hádať o tom, že jej do toho nemá kecať, ale neurobila to. Neprinieslo by to žiadny výsledok. Bol v móde: Som starší, nechaj si poradiť. Najlepšie bolo nechať ho sa vyrozprávať, prikyvovať, tváriť sa kajúcne  a uzrozumene. Na jej otca to vždy zabralo. Potom už sa len modlila, nech veta: A teraz bež do svoje izby, zaznie čo najskôr.

„Rozumiem, pripúšťam, že ten nápad, je trošku dementný, ale ponížil ma. Ja vlastne len chcem, aby bol so mnou a potom  sa s ním mohla rozísť. Zlomiť mu srdce alebo aspoň pošramotiť jeho povesť lámača sŕdc, čo si tu v meste  vytvoril,“ priznala potíšku znova v jeho náručí.

Mala rada skutočnosť, že aj po kriku ju proste k sebe privinul a jeho pery boli v jej vlasoch a mohla cítiť  malé nežné pusinky.

„Uvedomujem si, že som detinská, ale devätnásť mám až o týždeň. Ešte nie som tak celkom dospelá. Mám právo na adolescentné správanie,“ frflala so zaboreným nosom v jeho košeli.

„Len neurob hlúposť, ktorá by ťa neskôr mrzela,“ neodpustil si reči múdreho starca, na čo si ona neodpustila pripomenúť mu, že sa chová ako dedko, všade som bol, všetko som videl, poslúchaj ma, dievča.

„Chováš sa ako starý dedek. Práve teraz mi neprídeš sexy. Mám pocit, akoby som chodila s o sto rokov starším ujkom.“

Ťažko si povzdychol ako to robia rodičia, keď ich deti vytrápia a je na rade prednáška, no namiesto nej sa len  usmial. „Pozri, iba mi záleží na tom, aby si... No, proste na tebe mi záleží a ten chlapec je strata času. A tvojej sebaúcty.“

Pretočila oči. Nemala pocit, že by strácala sebaúctu a lásku k sebe iba pre to, že chce Teda zlomiť, mať ho pre seba a dokázať mu, že nie je také nič, za aké ju považoval.

„Dám si pozor, ak ti ide iba o to. Určite nezabudnem na to, kto som a po tom, ako ma to sním prestane baviť sa vrátim k svojmu starému, dobrému ja. Nie som hlupák, aby som strácala hlavu pre narkomana a alkoholika,“ ubezpečila ho, stavajúc sa na špičky, aby ho mohla bozkať, no on ju od seba zasa odtiahol.

Už jej tá hra na preťahovanú začala liezť na nervy. Venovala mu mačací úsmev a oblizla spodnú peru, naznačujúc mu, že ak prestane už konečne mudrovať, mohli by sa presunúť do jeho autíčka so zatemnenými zadnými oknami. Kde by ich nik nevidel a ani to čo by mu robila alebo on jej. To bolo vlastne celkom jedno.

„Feťáci nie sú dobrá partia, Didiana!“ Pri tom, ako vyslovil jej meno sa mu trošku rozšírili nozdry ako býkovi pripravenému na útok. Čo ju poplašilo, no zároveň nahnevalo. Nevravieval jej Didiana, vždy bola Ohnivka. „Drž so od tej spodiny ďalej. Sľúb mi to!“ žiadal úplne nepríčetne, prepaľujúc ju jeho uhrančivým pohľadom.

„Viem povedať nie! Budem opatrná.“

Klamala, jednou z jej alternatív bolo zistiť od Linnera, čo má rád, kúpiť to a rozbiť sa sním. Jedna z ciest, ktoré by boli celkom ľahké.  Vlastne by bola úplne najľahšia. Narkomani neodmietnu nikoho, kto má to, čo majú radi. Ale to bol posledný možný bod, ku ktorému sa mienila uchýliť až pri skutočnom neúspechu. Mala strach z drog a z toho, čo s ľuďmi a ich osobnosťami robili.

„Nie! Najlepšie je sa im proste vyhýbať. Oni vedia, ako ti oblbnúť hlavu. Prinútia ťa dať si raz a potom druhýkrát. Vyprovokuje ťa, bude sa ti posmievať, že si slaboch. Možno použije lesť, len aby si to urobila. Ak nie on, tak jeho skazená partia. Sú to skurvení stroskotanci, čo radi rozširujú svoje kruhy. Majú radi, keď sa v tých sračkách neváľajú sami.  Buď rozumné dievča a drž sa ďalej. No tak, prosím, len mi sľúb, že keď sa vrátim do Blavy, neobnovíš tú blbosť s tým zasraným feťákom.“

Prikývla. Nemuselo ju trápiť, že klame. Tak, ako jeho po odchode nebude už viac trápiť, čo je s ňou.

„Prisahaj!“ Nútil ju, držiac tvár v dlaniach tak, aby mu musela pozerať do očí.

Len sa v sebe hororovo zasmiala. Nebola profík v klamaní do očí, ale skúsiť to mohla. Matku aj Jakuba párkrát pekne odrbala. Mohla by to zvládnuť s človekom, ktorého ledva pozná.

„Šľubhujem!“ ňuhňala, ako jej zmačkával tvár do kopy.

Žiarivo sa usmial. Jeho oči, v ktorých bolo temno sa znova rozjasnili a cmukol jej na našpúlené pery detskú pusu, ktorú postupne zmenil na jednu z tých, čo by bolo najvhodnejšie vysielať až po dvadsiatej druhej hodine.

„Beda ti, ak prídem na to, že sa s ním stýkaš aj po tom, čo si mi sľúbila, že tú hlúposť ukončíš. Ak je niečo, čo skutočne nenávidím, je to klamstvo a narkomani.“

Znova len tíško prikývla. Bolo málo pravdepodobné, že by si dal tú námahu, aby po odchode z jej zavšivaveného mesta strácal čas vracaním sa späť a kontrolou jej života. To by porušil viac, ako jedno pravidlo správnej romance.

A navyše, skutočne dúfala, že nazbiera dosť materiálu na to, aby ho získala bez  požitia omamných látok. Možno by mohla byť tá, čo by mu z nich pomohla. Bolo by to celkom romantické.

Spísala by to a podala Kataríne. Bol by z toho trhák. Kata by z toho urobila lovestorku, ako má byť a zarábali by na tom príbehu neskutočné prachy.

Zasmiala sa. Bola blázon.

„Sľubujem, že sa vykašlem na toho hlupáka a na všetko, čo som si zaumienila, ak ma teraz vezmeš domov. Zostáva nám príliš málo času na to, aby sme sa dohadovali. Musíme ho využiť na iné, omnoho viac príjemné aktivity,“ priadla, omotávajúc sa okolo jeho štíhleho tela ako had.

„Hádam, že tie mýty o ryšavkách sú pravdivé a mne sa bude od teba veľmi ťažko vracať do reálneho sveta,“ posťažoval sa, no nestrácal čas, vyvádzajúc ju von z Pubu.

Jej bolo už teraz smutno pre jeho skorí odchod do jeho veľkého mesta, s veľkým životom, čo tam viedol.

Ale zobrala si z krátkej romance s ním jedno múdro.

Lepší je starší.

A je blbosť to so syndrómom chýbajúceho ocka. Samozrejme, ak ten chlap nie je starší o dvadsať či tridsať rokov. Bola odhodlaná po ukončení, po jeho odchode... sústrediť sa na zrelých mužov. Možno by sa mohla úplne vykašľať na Teda a len si užívať s tridsiatnikmi.

21. kapitola

Didiana

Celý deň sa vyvíjal absolútne dokonalo. Boli, ako vždy, spolu vonku pri rieke. Ležala v tom teple na bruchu, zatiaľ čo on jej natieral telo, aby sa nespálila.

Matka jej ráno volala, že sa s otcom z dovolenky vracajú druhého a ona bola natešená, že si predĺžili pobyt v horách o takmer celý týždeň. Znamenalo to, že posledné dve noci, čo jej zostávali s Dantem mohli stráviť u nej v posteli. Tak, ako predchádzajúcu, keď ju odprevadil po diskotéke domov, no ona sa s ním nechcela ešte rozlúčiť, tak ho pozvala dnu.

Bol prekvapený a ani sa to nesnažil skryť. Nechodieval k nej do bytu tak, ako ona nebola u neho. Zazvonil jej, keď bol pred barákom alebo ju prezvonil. Ale prijal. Dokonca po jej nesmelej prosbe, či by neostal až do rána sa na jeho tvári vytvoril nežný úsmev. Obalil ju svojimi rukami a šepol, že presne to chcel počuť.

Ráno bolo to najnádhernejšie, aké po skutočne dlhej dobe zažila. Zabudla na ten príjemný pocit budiť sa v mužskom náručí, obalená teplom a jeho vôňou.

Dokonca neboli ani zmätkovití, akoby tak spolu spali a budili sa odjakživa. Dostala svoju rannú pusu na čelo, aj keď bola mierená na jej ústa. Ranný dych je však zabijak romantiky. A tak mu vtlačila do pier svoje čelo, na čo si vyslúžila štípanec do zadku a jeho bublajúci smiech, ktorý tíšil v jej strapatých vlasoch.

Pri príprave raňajok, ktoré s ňou ochotne tvoril, sa nemohla zbaviť čudného, zvierajúceho pocitu v jej hrudi. Nevedela, či je príjemný alebo jej spôsobuje bolesť. Proste tam bol.

Jediný, s ktorým kedy chystala raňajky bol Kubo a teraz tu mala toho diabolsky zvodného muža a tváril sa pri tom, akoby to nebolo nič neobyčajné.

To ju nútilo premýšľať, koľkokrát takto už vo svojom živote chystal raňajky so svojou priateľkou. Či to robil každé leto. Túto hru na romanku. Či si vysliedil jednu obeť, ktorú úplne zblbol a potom, po čase, ktorý im on sám vymedzil, proste nezmizol a už sa viac neukázal.

Bolo absolútne neprípustné, aby o niečom takom čo i len uvažovala. Vyhovoval jej predsa tento typ vzťaho – nevzťahu. Ale aj tak ju zamrzelo, že ho už neuvidí.

Nepochopiteľným spôsobom sa jej dostal pod kožu za hlúpych sedem dní, čo spolu strávili a predstava, že im ostáva už iba jeden pár proste zabolela.

Snažila si celé ráno nahovoriť, že je to iba niečo, čo by mohla nazvať štokholmským syndrómom. Aj keď, samozrejme, nebola unesená a do svojho väznitela sa „nezaľúbila“.

Ale princíp bol vlastne rovnaký. Trávili spolu každý deň až do neskorej noci, keď ju nosil domov. Nestýkala sa s nikým iným. A keď s človekom trávite veľa času, všetok čo máte, nejestvuje možnosť, že by vás to neovplyvnilo. Ale upokojovala sa tým hlúpym, starým porekadlom: Zíde z očí zíde z mysle.

Po obede sa znova presunuli na ich miesto, kde sa povaľovali a ignorovali skutočnosť, že Slnko v taký čas páli najviac.

A tak ich krásny a spokojný deň skončil, keď sa rozhodli zájsť na večeru, no jej bolo akosi divne a skončila s horúčkami, zvracajúca do všetkých svetových strán. To bol čas, keď očakávala, že proste ujde.

Jakub, ten by zvracal s ňou, no postaral by sa o ňu už len pre to, že ju miloval. No tento chlap k nej nemal žiadne väzby. Nemusel ostať. Nebola to jeho povinnosť.

Samozrejme, Dante dokázal neustále prekvapiť. Dokonca nevyzeral ani na to, že by sa tiež chystal hodiť šabľu, keď ju držal, aby neskončila s hlavou v záchodovej mise a nevymáchala si nos vo vode, ktorá tam bola.

Pomohol jej utrieť tvár a na čelo pokladal obklady.

Keď sa zvracanie zintenzívnilo na každých päť minút a ona už bola tak slabá, že nedokázala ani otvoriť oči, vyriešil to úplne bravúrne. Priniesol vedro s trochou vody a zakaždým, keď to na ňu prišlo, ju pridržal nad ním.

Nevedela, ako často to chodil vylievať a či si pri tom sám nešiel vyvracať vnútornosti a bola za to rada. Dúfala, že úpal prináša aj po úpalovú amnéziu a ona si nespomenie na nič z posledných hodín, ktoré prežila.

„Mali by sme ísť na pohotovosť.“ Počula z jeho hlasu únavu, no nemohla otvoriť oči dosť na to, aby videla jeho tvár.

Horeli ešte intenzívnejšie, ako hrdlo rozdráždené žalúdočnými kyselinami, čo mohlo znamenať jediné, že sa horúčka zasa vrátila na svojich obľúbených tridsaťdeväť, keď jej čiastočne brala vedomie.

„Nechcem ísť. Dám si len sprchu a budem okej.“ Nenávidela fronty na pohotovosti, prístup doktorov a  sestričiek ordinujúcich  jednu zo svojich služieb.

Boli to najpodráždenejšie verzie ich osobnosti.  Dokonca aj Jakubova matka, čo je inak verziou Spasiteľovej matky, sama priznala, že najhoršia je na pohotovosti. To bojuje sama so sebou, aby udržala úsmev a prívetivý hlas.

Skutočne nemala chuť, aby na ňu v stave, keď sa jej chce plakať už len preto, že musí dýchať, ešte niekto nahulákal. A už vôbec si nevedela predstaviť, že by čakala sediaca na nepohodlnej lavičke v čakárni, kým by neprišla na rad.

„Nebuď tvrdohlavá!“ nástojil s dlaňou na jej čele. „Teplota zasa stúpa,“ šomral a ona nevedela, či jej to oznamoval, či ju chcel vystrašiť alebo to vravel sebe.

Viac sa nestarala o nič a využila ten chvíľkový pokoj, čo jej žalúdok doprial a upadla do okamžitého spánku.

Cítila, ako sa jej telo jemne kolísalo a jej žalúdok znova zaprotestoval. No nič viac, ako napínanie sa nedialo. Jej žalúdok už nemal čo vylúčiť. Bola si tým takmer istá.

Mohla cítiť ruky, ktoré si ju jemne posunuli a potom príjemný vlažný pocit, obaľujúci jej telo. Spokojne zamrnčala a vychutnávala si jemné dotyky, ktoré dopriavali jej rozpálenému telu úľavu. Paža, ktorú mala pod ramenami sa utiahla, aby sa v tej chladivej milote nepotopila celá. Aj keď si bola istá, že by jej to vôbec neublížilo.

„Spravil som jej ten kúpeľ, ako si vravela, čo ešte? Stále neotvára oči!“ Bola to hystéria v jeho hlase, čo počula?

Chvíľu bolo ticho, prerušované len jeho tichým hmkaním na súhlas. Alebo bolo celkom možné, že bola v bezvedomí, možno zaspala.

„Ja viem, som hlupák.“

„Dobre, mami.“

„Dám. A ďakujem.“

„Ja teba tiež.“

Jej telo sa znova dostalo do vzduchu a  ona nespokojne zašomrala. Bolo skutočne príjemné to miesto, kde bola.

„Zlato? Si tu so mnou?“ kontroloval a ona slabo prikývla.

Chcela mu povedať, nech ju vráti tam, kam ju položil pred tým, no nebola si istá, či by jej rozumel a či by dokázala otvoriť ústa.

„Ospravedlňujem sa. Nemal som ťa ťahať do toho horka.“ Nebola to len jeho vina. Ona predsa nie je decko. A chodili spolu k rieke každý jeden deň. Aj keď práve dnes bolo neskutočné teplo. Asi najteplejší deň za celé leto.

Matne si spomínala, že keď bola malá, tiež dostala úpal. To sa bicyklovali celý deň s Kubom a skončili pripútaní k posteli. Nevideli sa skoro tri dni, kým sa im obom nepolepšilo.

Pri predstave, že strávi posledné dni neschopná a odpísaná ju pochytil hnev na seba samú. Mala byť zodpovednejšia, opatrnejšia. Namiesto maznania a kvalitného sexu skončil ako jej pestúnka. To sa proste môže stať len jej.

„Nemusíš tu so mnou čučať a starať sa o mňa,“ vydýchla, keď ju položil do postele a vychutnávala si  chlad, do ktorého ju kuklil, obaľujúc ju do neho od krku až po končeky prstov na nohách.

„Ťahá ti na štyridsať. Nenechám ťa v takomto stave. Hlavne, keď mám vinu na tom, že ti je tak zle.“ Na jej čele pocítila znova mokrú handričku a ten pocit sa skutočne podobal tomu, čo cítila na celom zvyšku tela.

„Nie si mi ničím zaviazaný. Som dospelá. Dokážem sa o seba postarať. A ten úpal rozhodne nie je tvoja vina, ale toho odporného Slnka.“ Jeho tichý smiech ju pošteklil na tvári s malým bozkom na líce.

„Mám rád, že si taká ufrflaná aj s horúčkami, čo iných skolia,“ priznal, odstraňujúc jej obklad z čela.

Nesmelo pootvorila oko na malú škáročku. Mala však pocit, akoby jej doň niekto nahádzal za hrsť piesku, a tak ho znovu rýchlo zatvorila.

Nič mu na to nepovedala. Ona ho tiež mala rada.

Ale to nebol čas, kedy by sa mu  s tým mala zverovať. Ani si nebola istá či niekedy vlastne nastane.

Jeho ruky sa omotali okolo jej ramien, pomaly ju dvíhajúc do sedu.  Cítila neskutočnú bolesť, vystreľujúcu do svalov a žalúdka, ktorý nebol spokojný, že sa dostal do polohy, kde na neho tlačili ostatné orgány. Páčilo sa mu ležkať a meditovať.

„Pusť ma, prosím. Ja už nechcem znovu vracať,“ plakala bez sĺz, tlačiac hlavu do jeho hrudi, do ktorej si ju oprel.

Ťažko si povzdychol, akoby ho niečo bolelo, no neuložil ju.

„Ty sadistický bastard! Baví ťa sledovať, ako trpím, že?“ Ak by mala viac síl, doplnila by to riadnym buchnátom do jeho tváre, no teraz bola rada za šepot, ktorý zo seba dokázala vydolovať.

Zachichotal sa, odstraňujúc jej z tváre zablúdené, mokré pramienky, aby ju mohol následne znovu bozkať.

„Potrebuješ do seba dostať vodu. A v ľahu sa skôr utopíš, ako napiješ. Nerád ti ubližujem, ale inak, ako v sede to skutočne nepôjde.“ Stále ju  jednou rukou držal okolo pásu a opieral si jej bezvládnu hlavu o rameno, zatiaľ čo jej priložil pohár k ústam a nakázal jej piť.

Poslúchla, aj keď sa bála, že zasa skončí všetko vonku. No našťastie pre ňu a aj pre neho, voda ostala v žalúdku a ona mohla cítiť, ako ochladila jej vnútro aj napriek tomu, že bola izbovej teploty.

„Zvládneš niečo zjesť? vyzvedal, pokladajúc ju opatrne späť do postele.

Utiahol jej plachtu tesnejšie okolo tela a znovu nezabudol otrieť svoje ústa o jej tvár. Nik ju nikdy tak veľa nebozkal na tvár. Nebola si istá či to niekedy za pár minút urobil dokonca tak často Jakub.

Napadlo ju, či je pod tou mokrou prikrývkou úplne nahá. Či si to užil, keď ju vyzliekal. A premýšľala, či ju to hnevá alebo rozveseľuje. Celá tá predstava, že ju zbavuje oblečenia bez toho, aby bola pri vedomý.

Ale nakoniec sa uzniesla, že účel svätí prostriedok. Nebolo to tak, že by ju nevidel nahú, že by sa jej nikdy pred tým nedotkol. A bolo skutočne dojemné a sladké, ako sa o ňu staral.

„Zlato?“ kontroloval, jemne otierajúc hánky prstov o jej tvár. Zabudla mu odpovedať.

Pokrútila hlavou. Nedokázala by to v sebe  udržať ani sekundovým lepidlom.

„Matka hovorila, že by si mala aspoň trošku polievky,“ prehovoril jemne, znova jej berúc obklad z čela.

Nemala doma polievku. Nebola práve milovník polievky. Jedinú, ktorú zjedla, bola gulášová s čerstvým rožkom a kapustnicová. No tú len na Vianoce.

„Nemám polievku,“ zasyčala v snahe otočiť sa na bok.

Chrbát mala úplne v kely, no tá kukla, čo okolo nej vytvoril jej nedovolila sa ani pohnúť.

„To nič, zbehnem do večierky neďaleko a kúpim dáku zeleninu a mäso a urobím ti vývar,“ oznámil jej starostlivo, kontrolujúc dlaňou teplotu čela. „Zdá sa mi, že asi klesla,“ povedal, úplne ignorujúc jej kývanie hlavy, ktorým chcela naznačiť, že nikam nemusí ísť.

Skôr, ako stihla čokoľvek povedať, už mala pod pazuchou vrazený digitálny teplomer, jeho ústa cmukli hlavu rozbíjajúci bozk na čelo a už pádil preč, pripravený zahrať sa na Paulusa a Ihnačáka.

„Neprotestuj,“ varoval ju, keď slabo zakňučala jeho meno. „Som síce sviatočný kuchár. Radšej chodím do reštiky, ale keď varím, varím dobre.“  Hrdo si capol do hrude v goriľom štýle a aj keď ju bolela hlava jak sviňu, musela sa zasmiať.

„Ty zbohatlícky, blavácky fracek, čo si môže dovoliť nechávať  peniaze za žrádlo v drahých reštauráciách, len preto, že je príliš lenivý a fajnový zašpiniť si ruky varením, nemusíš nikam ísť. V mrazáku je kurča a v špajzičke zelenina. Nie, že by som obľubovala polievky, ale tú, čo mi uvarí bratislavský tiger reštaurácií si vychutnám. Možno sa nechám kŕmiť,“ hubovala, vyplazujúc mu jazyk.

„Hádam, že ti už ani nič nie je,“ mrmlal si pod nos, vracajúc sa rýchlymi krokmi, aby jej vytiahol spod pazuchy teplomer. „Tridsaťosem, šesť,“ zašomral, vytriasajúc ho. „Omnoho lepšie,“ poznamenal, no ona sa len dusila smiechom.

Vytriasať digitálny teplomer nevidela ešte nikoho. Nechal ju v izbe samú s prísľubom, že sa čoskoro vráti, ako náhle postaví na polievku, aj s novým pohárom vody.

Chcela mu povedať, nech ju nenecháva samú, no on bol proste najlepší a nechal dvere od jej izby dokorán. Akýmsi detským spôsobom jej to dávalo pocit, že nie je tak ďaleko.

Necítila sa síce na maratón, ale bolo jej o čosi lepšie, až do chvíle, než neskontrolovala čas na budíku a nezistila, že je pól desiatej večer.

Ak by nemala ruky prišpendlené k telu, capla by si s chuťou do čela.

Bola mimo takmer celý deň. Nakoniec tá po úpalová amnézia skutočne jestvuje. A čo bolo na celej tej situácií najtragickejšie a najvtipnejšie zároveň – on jej o desiatej večer varil polievku u nej v byte.

„Zlato?“ Zo spánku ju vytrhol tichý šepot blízko jej tváre, na čo sa nespokojne zamrvila.

„No tak, musíš sa napiť,“ upozorňoval ju prosebne, prehrabujúc sa v jej odporne zauzlených vlasoch.

Budil ju čo desať minút pre tú stupídnu, odpornú brečku. A ona ho nemala silu ani upozorniť, že aj hyperhydratácia je smrteľná, rovnako ako jej opak.

Ale napriek tomu sa napila. Staral sa o ňu, varil jej polievku neskoro v noci. Tak sa snažila odpustiť si poznámky na jeho adresu. Volal predsa svojej matke, len aby mu poradila. To bolo úplne to najsladšie na celej tej veci s opatrovaním jej prehriateho tela.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa, keď položil pohár na nočný stolík a znovu jej skontroloval čelo.

Jeho spokojný úsmev odzrkadľoval jej stav. Bola v pohode. Síce unavená ako šľak, ale bola plne pri vedomí.

„Som dobrá, len unavená. Čo je celkom nepochopiteľné, nakoľko som prespala celý deň a mám pocit, že by som zvládla prespať celú noc až do rána,“ oznámila mu slabým hlasom. No neušlo jej, že on tiež vyzeral na odpadnutie do postele.

Na tvári sa mu vytvoril úprimný, no skutočne unavený úsmev a ona pocítila neskutočné výčitky pre jeho slabosť. Zničila ho starosť o ňu. Posledné dni sa mu za jeho spoločnosť odvďačila úplným vyšťavením a vyčerpaním.

„To veľmi rád počujem. Bol som vystrašený, keď si mi tu omdlievala, ako by ťa za to boli platili.“ Znovua sa obtrel perami o jej čelo a ju prekvapilo, že ju to neomrzelo. Naopak, jej brucho na to začalo byť ešte viac citlivejšie a robilo  tie šialene príjemné veci, čo ju nútili škeriť sa ako nepríčetná.

Pomohol jej posadiť sa a očaril ju huncútskym pokývaním obočia. „Túto, fujky mokrú plachtu už dáme z tvojho telíčka dole.“ Spokojne vydýchla, keď na svojich už chladných ramenách pocítila jeho teplé, jemné dlane, ktoré poláskali ich vrch a pomaly sa spustili dole.

Myslela si, že ju bude obchytkávať. No jediný krát, kedy to urobil bolo, keď prekryl jej plecia, aby otestoval teplotu a spokojne si na výsledok pokýval sám pre seba hlavou.

Nevenoval takmer žiadnu pozornosť prsiam, ktoré boli tak ako sa nazdávala nahé a stiahol plachtu aj zo zvyšku tela. Nohavičky boli na svojom mieste a ona na neho neveriacky a trochu provokačne nadvihla jedno červené obočie.

„Čo? Matka povedala, že máš mať zabalené telo čo v najväčšom rozsahu v mokrej plachte, aby ti ho čo najúčinnejšie schladila. A tak som si pomyslel, že hruď je dosť veľká časť, ktorú treba ochladiť. No a skutočne nie som dáky úchyl, čo by využíval bezvedomie na obchytkanie intímnych partií. Bol som v nich predsa, nie som odkázaný na také úboháctvo. Viem, že ma tam aj tak ešte pustíš. A navyše, bol som tak vystrašený, a tak som sa o teba bál, že to posledné, na čo som v tej chvíli dokázal myslieť, bolo očumovanie tvojho tela. To mi môžeš veriť. Nikdy som pri žene nebol tak impotentný, ako práve vtedy,“ vysvetľoval horlivo, pomáhajúc jej do sedu.

Z okraja postele vzal jej teplý župan, ktorý tam nechala ráno a navliekol ju do neho, uťahujúc jeho kraje na jej hrudi.

„Skutočne som sa bál, Didiana,“ vzdychol, opierajúc si čelo o to jej, stále ju držiac za župan.

„Zvládol si starosť o mňa úplne perfektne. Si môj hrdina a ochranca. Ak by som pri sebe mala kapesník s mojím monogramom, určite by si bol jediný na celom svete, ktorý by si ho svojim hrdinským a láskyplným gestom vyslúžil.“ Prikývol hrdo so vztýčenou hlavou.

„Som najlepší, aspoň s tebou.“ To znelo až bolestne, aj keď sa snažil do hlasu dostať smiech a odľahčenie, mohla cítiť, že v tých slovách bolo omnoho viac, ako by sa mohlo zdať.

„Zvládneš sa postaviť? Trošku som ti zamokril posteľ a nechcem, aby si z toho ešte ochorela. Mohla by si  spať v spálni tvojich rodičov a ja sa vyspím na gauči. Nie som samozvanec. Ale budem pokojnejší, ak tu zostanem na noc a ubezpečím sa, že si okej.“ Bol tak neskutočne sladký. A možno jej len načisto preskočilo zo štyridsiatok, čo ju dnes odstavili.

„Ty jeden samozvanec,“ zopakovalo posmešne, tlačiac tvár do jeho trička. „Môžeš spať so mnou. Ja už zvracať nebudem, sľubujem.“ Objala ho okolo pásu a on si ju bez problémov hupol do náručia. Zrazu bola až príliš blízko jeho tváre a ona si spomenula, že vracala takmer trinásť hodín v kuse. Jej dych teraz nebol v kondícií vyvolávať úsmev.

„Och, ale tu nejde o moju pohodu, ty hlupáčik. Si ustatá, potrebuješ nabrať sily a skutočne mi príde úchylné spať s tebou v posteli tvojich rodičov.“ Viditeľne ho striaslo a ju to rozosmialo.

Tiež si to nevedela predstaviť. Aj keby v  nej len spali, čo by určite len spali. Nebola v stave aby harašila so svojím... čímkoľvek ten chlap bol.

„No to by som teda ani v najoplzlejších snoch nenavrhla, to mi môžeš veriť. Ja som skôr myslela gauč. Je rozkladací.“ Kývla hlavou k obývačke, na čo k nemu automaticky zamieril.

Ale ona súrne potrebovala sprchu. Bezpodmienečne. Bola spotená, ulepená a z jej huby tiahlo, akoby tie grcky žrala. O svojich vlasoch nechcela ani premýšľať. Bude pravdepodobne potrebovať drôtenú kefu, aby ich rozčesala.

„Najskôr kúpeľňa,“ zafučala, pri tom, ako sa snažila dostať z jeho náručia na vlastné nohy. No on ju k sebe primkol ešte tuhšie, úplne ignorujúc možnosť otrávením jedovatými plynmi, čo vypúšťala tá stoka, ktorá si potrebuje vravieť znovu čo najskôr ústa. A potom ho celého zbozkáva za starostlivosť o ňu.

„Máš pravdu,“ uznal, meniac smer s lišiackym úsmevom. „Potrebujem ťa pobozkať a isto to bude príjemnejšie, keď ti z úst nebude tiahnuť natrávené jedlo.“ Mala nutkanie sa uraziť, ale mal pravdu. Z jej huby bola žumpa.

„Tiež si myslím, nechcem svojho rytiera omráčiť alebo rovno pridusiť zvratkovým buketom.“ Vážne prikyvovala, zatiaľ čo on vybuchol do smiechu, až sa bála, že sa zrúbu na zem.

„Boha, dievča, ja ťa asi fakt začínam milovať!“ vyhŕkol rozhodne, stále s ohlušujúcim smiechom.

Tak sa k nemu pridala. Keď niekto niečo zahlási v záchvate smiešky, ťažko to brať vážne. „Som proste zmilovania hodná.“ Rozhodila rukami v geste: Miluj ma svet, tu som.

No on na oplátku zvážnel a prikývol.  Akoby povedala niečo skutočne múdre a pred tým, ako rozrazil dvere od kúpeľne, ho nezrozumiteľne počula zašomrať niečo v zmysle, že je si toho vedomý viac než dosť. Ale nevenovala tomu pozornosť, bolo to tiché šomranie.

„Sprcha alebo kúpeľ? zaujímal sa, keď ju posadil na kraj rohovej vane  a siahol po sprchovej hlavici.

Neuvažovala dlho. Dopomohol jej k tomu fakt, že cítila bolesť svalov a hlava bola ako po troch kolách na centrifúge.  Neustála by to, nevraviac o tom, že si ani nevie predstaviť, ako si tú hrivu, čo má na hlave umyje, opláchne, nanesie kondicionér, znova opláchne, osuší, očeše... Chcelo sa jej plakať pri predstave, koľko práce s tými ubolenými špáradlami má vykonať.

„Kúpeľ. Neustojím to tak dlho.“ Prikývol a znovu sa k nej sklonil, vtláčajúc bozk na vrch jej hniezda pre jastraby, čo sa jej tam vytvorilo.

Mohla by sa takto nechať ocuckávať večne, nebolo šance, že by sa tej pozornosti prejedla. Dokonca sa jej to páčilo viac, ako keď sa s ňou miloval. Prišlo jej to akosi viac intímne, to nežné gesto.

Sex nebola záležitosť, ku ktorej by človek potreboval viac ako vzájomnú príťažlivosť, ale cudné a nežné gestá? Keď človek na oplátku nečaká protislužbu? Alebo opätovanie? To sú pocity, ktoré si myslela, že je k nej schopný cítiť a prejavovať jej ich len Jakub. Bola si istá, že už nenájde chlapa, pri ktorom by po niečom takom túžila.

„Váš kúpeľ je pripravený madam. Vzhľadom na váš stav, som zvolil  nie príliš teplú vodu. Aby sa vám náhodou neprihoršilo,“ šaškoval s vážnou tvárou.

Prikývla a bez ostychu spustila župan  z ramien. Videl ju nahú a robili veci, ktoré nepripúšťali niečo také ako hanbu. No on ju prekvapil, keď k nej pristúpil až so sterilným ksichtom. Neprejavujúc na jej telo žiadnu reakciu, dokonca ani vtedy, keď sa jednou rukou zaprela do jeho hrude, aby mohla nohavičky stiahnuť zo svojich nôh.

Pravdepodobne mu už neprišla tak neodolateľná po tom, čo ju videl vygrcávať si orgány. Nemohla sa mu diviť, že ju nežne podoprel, až sa jej takmer nedotýkal, keď jej pomáhal do vody.

„Som ti asi riadne odporná, čo? Po tom, čo si videl,“ neodolala otázke. Aj keď ju chcela zakopať hlboko vo svojom vnútri. Nebolo to predsa dôležité. Pozajtra, skoro ráno, nasadne do svojho veľkého Silveráda a už ho neuvidí.

„Ja asi nerozumiem otázke,“ odpovedal trošku vyvedený z miery, keď siahal po hlavici, znovu nastavujúc vodu.

„No, ani si sa na mňa teraz poriadne nepozrel a nedotkol. A to nie je tvoj štýl, keď ma vidíš nahú. Teda, ty sa vždy snažíš dostať ma na Evu.“ Znovu sa v jej tvári, až po krk, nazbierala červeň, keď zastavil hlavicu, z ktorej striekala voda tesne nad jej prsiami.

„Chcem byť gentleman, čo nebude okukovať a obťažovať ženu, čo ledva stojí na nohách. Nebuď dieťa, Ohnivka. Ľudia zvracajú, bývajú chorí. To čo k tebe cítim a spôsob, akým po tebe túžim sa pre  to isto nezmení.“ Sprcha konečne našla cieľ, jej hlavu.

To čo k tebe cítim.

Srdce jej z tej vety zakoplo. Nevedela, čo to presne znamená a nemala odvahu spýtať sa. Ak by to nemyslel tak, ako to ona pobrala, musela by sa utopiť, inak by zošalela hanbou.

Nevyjadrovala sa k tomu, iba prikývla, aby vedel, že berie na vedomie a nechala ho, aby sa ďalej zaoberal mokrením jej vlasov.

Neprehovorili na seba po celú procedúru omývania vlasov.  Ani raz neotvorila oči a on sa nesnažil upútať jej pozornosť alebo z nej vydolovať čo i len jedno slovo.

Ale to ticho bolo príjemné. Uspávalo ju v kombinácií s jeho jemnými prstami, ako po fakt silných liekoch.

Bolo to tak dokonalé, tá chvíľa. Nik sa o ňu nikdy tak nestaral. Celý deň okolo nej poskakoval. Utieral jej ústa po vracaní, nadájal ju vodou a bál sa o ňu. Niečo také zažívala iba keď bola malá a bola chorá.

„Milujem tvoje prsty v mojich vlasoch,“ prehovorila, keď skončil s nanášaním balzamu a jeho ruky boli na chvíľu preč, aby mohol vziať sprchu a nastaviť vodu.

„Je to tá najintímnejšia vec, čo som kedy zažila,“ priznala sa pri oplachovaní vlasov a on na jej prvú poznámku nijako nereagoval.

Len sa usmial, sústredený na dokonalé vypláchnutie prípravku z vlasov.

Odložil sprchu a znovu sa zameral na kozmetiku, naukladanú na vnútornej strane kraja vane.

„Citrusový, že?“ spýtal sa, berúc tubu so sprchovým gélom.

Prikývla, aj keď si bola istá, že to vedel.

„To ste sa s tvojim bývalým nikdy spolu nesprchovali a nekúpali?“ V jeho hlase bolo minimum záujmu, čo ju trošku vykoľajilo a nútilo cítiť sa nepríjemne pre jeho ruky, ktoré jemne drhli jej pokožku mäkkou špongiou.

Nevedela čo urobila, že bol zrazu tak chladný a necitlivý. Uvažovala, že možno ho rozčúlila tou hlúpou poznámkou o tom, že si nevšíma jej telo. To bolo dosť povrchné dokonca aj na ňu.

No nakoniec len pokrútila hlavou na nesúhlas. Odhodlaná odsunúť hlúpe myšlienky stranou.

„Samozrejme, že sme sa spolu kúpali a sprchovali, ale to sme sa iba hrali na kúpanie... No a boli sme obaja nahí. Toto, že som nahá len ja a plne odkázaná do tvojich rúk, mi  istým spôsobom  príde tak  hrozne  dôverné, jemné. Nikdy som to s iným chlapom nezdieľala. Ten pocit, že sa mu môžem plne zveriť do rúk s istotou, že bude o mňa postarané.“ Kašľala na to, že bola červená jak rajčina. Chcela späť toho láskavého muža, čo ju počúval, vnímal a mal rád takú aká bola.

Ale asi sa prepočítala a úprimné priznanie toho, čo sa v nej odohráva ho skôr vyplašilo ako potešilo, či navrátilo do stavu, v ktorom prebýval a v ktorom ho znovu chcela.

„Nemala by si mi vravieť také veci, Didiana. Som úplne nepoužiteľný a týmito rečami si nepomáhaš. Nútiš ma premýšľať, že by som nemusel byť také hovno a mohol by som s tebou zostať v kontakte. A pre tvoje vlastné dobro by bolo najlepšie, ak by sa tak nestalo. Ak by sme sa stretli pred dvoma mesiacmi, bolo by všetko iné. Ale teraz... Musíš von, už je tá voda fakt  studená.“ Pomohol jej na nohy, obalil ju do osušky so strohým úsmevom.

Nepýtala sa a snažila sa veľmi nezamýšľať nad tým, čo jej povedal. Proste mu ten jeho strnulý úsmev zrkadlovo vrátila a obrátila sa, pridržujúc si uterák, k zrkadlu. To bolo prvýkrát za dlhú dobu, čo sa na tom zrkadle po jej kúpaní nevytvorila jediná zrazená kvapka. A vďaka tomu mohla vidieť svoju papierovo bledú tvár, z ktorej vystupovalo milión a jedna tých odporných, otrasných blších hovienok.

„Bože, ty vyzeráš,“ oznámila svojmu odrazu, ktorý sa na ňu zamračil a kruhy pod očami sa zdali ešte intenzívnejšie.

Načechrala si dlaňou mokré vlasy, spôsobujúc, že vyzerala ešte viac úboho. Len si povzdychla, sústredená na vnútorné komentovanie svojho zovňajšku, len aby nemusela premýšľať nad tým, ako jej jeho slová ublížili. Bolo jasné, že ich domácnosť a jeho život neboli med a ju trápilo, že mu nedokázala pomôcť. Že nebola dosť odvážna, aby mu povedala, že sa jej môže zveriť. A bola neskutočne nasraná, že mal tú drzosť znova jej vravieť, čo by mala. Bola nasraná, lebo bola tak blbá a povedala mu tú sračku. Určil pravidlá. Bola s nimi oboznámená a súhlasila.

„Som okej. Nemusíš tu stáť ako bachar. Bež si po svojom. Zapni si telku alebo rozlož gauč, čokoľvek. Umyť zuby si zvládnem.“ Sama počula, ako odporne a bezcitne znel jej hlas.

V zrkadle mohla vidieť, ako ním trhlo, no ani sa nepohol. Ostal tam stáť, dosť blízko na to, aby ju zachytil, ak by sa rútila k zemi, no dosť ďaleko na to, aby nemohla cítiť teplo jeho tela na svojom.

Nemala silu riešiť ho a jeho psychotické nálady. Potrebovala už ležať, zatvoriť oči, spať. Schmatla kefku a drasticky si ich začala drhnúť, už po vypľutí prvej dávky peny mohla vidieť krvavé stopy v paste.

A že kto z nich je väčší psychotik, keď ona dokonca trpí ešte aj nutkavou potrebou k seba poškodzovaniu.

Počkal, ako správny bodyguard, kým si nevypláchla ústa ústnou vodou. A načiahol sa po ňu, že ju podoprie, aby sa mohli spoločne dostať do obývačky, kde pri sebe mali ležať, akoby to medzi nimi teraz nebolo horšie ako zima na Sibíri.

Zastavila ho, kývajúc do zrkadla veľkým litrovým Listerinom, naznačujúc mu, že ešte jedno kolo si rozhodne dá.

Uškrnul sa, zrejme v domnienke, že sa ním hodlá ubozkávať do kómy. A pravdepodobne to tak skutočne bolo. Nemuseli ju trápiť jeho psychosomatiké sračky tak, ako nemuseli jeho tie jej.

Po tom, ako zašróbovala vrchnáčik a vrátila litrák na miesto na poličku sa k nej bez rečí pohol, vyhupol si ju ako malé dieťa, do náručia v úplnej tichosti.

Bojovala s nutkaním omotať ruky okolo jeho krku, pritisnúť sa k nemu a nechať svoju myseľ plynúť do krajiny snov.

No bola na neho nahnevaná pre to, čo jej povedal, pre spôsob, akým jej to povedal a hlavne pre tú hlúpu absolútnosť, čo do slov vložil.

Nebola malé decko, ktorému mohli ľudia vravieť čo má a čo nie. Aj keď mal pravdu. Stanovil pravidlá, stanovil čas. To, že sa do neho celá pobláznila sú už len jej sračky, s ktorými sa bude musieť po jeho odchode vysporiadať.

Položil ju nežne do koženého masážneho kresla jej otca a znovu zmizol. Bez slova.

Vydýchla vzduch ťažko a pomaly. Frustrovaná pre atmosféru, čo medzi nimi panovala.

„Zjedz to,“ nakázal jemne, strkajúc jej pred ksicht tanier s polievkou s rezancami a zeleninou.

Nedôverčivo sa na to zamračila. Nebola si istá, či to zvládne a či to neskončí tak, že doplní ten tanier žalúdočnými šťavami. Bola totiž malá pravdepodobnosť, že by v ňom mala aj niečo viac.

„No tak. Vyše štrnástich hodín si do seba dostala iba vodu. Potrebuješ živiny.“ Čupol si k nej, pokladajúc tanier na osušku, ktorá zakrývala časť jej stehien.

„Koľká starosť zrazu o človeka,“ ofrflala, vytrhávajúc mu lyžičku z ruky.

„Dia, pozri. Ja viem, že si naštvaná...“

„Nie som. Nemám dôvod, právo. Prečo by som mal byť naštvaná? Nič ma do teba. Užívame si,“ skočila mu do reči bez toho, aby na neho čo i len pozrela. Radšej sa natiahla po ovládač a zapla si telku. Bolo jedno, že v taký čas v nej nič nešlo. Všetko bolo lepšie, ako s ním diskutovať o nikom a o ničom.

Pochopil to. Zrejme to u nich fungovalo tak, ako v ich domácnosti. Zapnutie televízora znamená dohovoril som, neotravuj.

Odkráčal preč. Ani sa neobzrela, iba si vyložila nohy a polievku položila na operadlo rúk. Nemienila zjesť viac ako dve – tri lyžičky.

Vrátil sa s náručou plnou všetkého. Okrem diek a vankúšov v nej držal tielko a tenké plátené kraťasky.

Nemohla sa diviť, že vedel, kam má ísť, aby našiel deky. Musel pravdepodobne prekutrať celý byt, keď pátral po niečom, do čoho by ju vmotal.

Podal jej ich, dokonca aj s jednými nohavičkami. Úplne asexuálnymi a odpornými. Takých vhodných na spanie, ktoré sú príjemné a nikde nedrú, nedráždia. Bombarďáky.

„Och, ďakujem,“ zamrmlala s predstavou jeho výrazu tváre, keď uvidel to čudo, čo jej doniesol.

„Za nič.“ Trvalo iba chvíľu než prišiel na spôsob, ako ich gauč funguje a po necelých dvoch minútach už ukladal vankúše pri jednu opierku a deku zhŕňal pri druhú.

„Tvoj matrac som hodil na balkón, bol trošku vlhký. Tak aby ti nezačal plesnivieť alebo tak...“ znovu prerušil ticho a ona znovu len prikývla.

Nebolo jej do reči. V skutočnosti ledva udržala oči otvorené a on nevyzeral o nič lepšie.

Natiahol sa po ňu, no ona ho gestom ruky zarazila a ako hrdinka plná sily a vitality sa postavila na nohy. Poslúchali tak akurát, aby zvládli tú malú cestičku zloženú z dvoch krokov k rozloženému gauču, na ktorý sa s úľavou zrútila. Deka bola z mäkučkého flyšu a ona sa cítil ako miminko, keď sa do nej zababušila.

Lenivo, ako dážďovka sa so zatvorenými očami presunula viac do sedačky, aby mal aj on a jeho zadok dosť miesta. Keď ju trklo niečo závažné.

„Môžeš ísť do sprchy, ak chceš. Otec je síce o kúsok ramenatejší, ale na noc by ti jeho veci mohli vystačiť. A ty by si svoje  mohol trebárs oprať a hodiť do sušičky, ak chceš.“ Chcela byť pohostinná, nakoľko sa práve v ten deň nepretrhla v tom byť dobrou hostiteľkou.

„To nebude nutné. Bol som večer doma a dal si sprchu a prezliekol sa.“ Počula v jeho hlase dosť jasne pobavenie, no nemala veľmi chuť a ani zvyšnú energiu na to reagovať.

Namiesto toho pootvorila jedno oko a mohla skutočne zbadať, že jeho šedé tielko bolo vymenené za červene triko s véčkovým golierom a  práve si zo svojho sexy zadku sťahoval namiesto trojštvrťových  kraťasov, pohodlné, tenké tepláky.

Mal ten najviac sexy zadok, aký kedy videla. A v čiernych boxerkách bol úplne na zožratie.

„Ty si ma tu nechal samu?“ znela ako malé ukrivdené dievčatko a bolo možné, že sa tak aj tvárila.

Na jeho tvári sa vyformuloval ľútostivý úsmev, keď sa šuchol k nej pod veľkú, mäkkú deku a len pokýval hlavou pred tým, ako si ju zaprel do deky.

„Poprosil som susedku od vedľa, aby na teba chvíľu dohliadla. Nebol som preč ani pól hodiny, ponáhľal som sa ako divý.“

Nakrčila tvár  nespokojnosťou. Tá stará ježibaba bola v ich byte celú pól hodinu sama? To sa isto poprechádzala po byte a skontrolovala čoho majú dosť a naplnila svoju špajzičku, zatiaľ čo v tej ich nenechala nič.

No nič mu na to nepovedala. Potreboval sprchu ako soľ. Isto bol zo starostlivosti o ňu upotený a možno ho aj ovracala. Zdalo sa jej, že si na niečo také matne spomína.

Zakňučala, skrývajúc tvár do deky. Mala by byť mŕtva.

„Hneváš sa za to? Ja som tú sprchu fakt potreboval.“ Ľútosť v jeho očiach ju bavila.

Na jednej strane povie, že by sa nemali zbližovať alebo akokoľvek myslel tú blbosť v kúpeľni a potom sa ide pominúť pre to, že je nahnevaná. Nemalo by mu to byť jedno?

Pokývala hlavou. Otáčajúc sa mu chrbtom, zašomrala niečo, čo malo znamenať dobrú noc, ale pochybovala o tom, že jej rozumel, ona svojím slovám neporozumela.

„Ospravedlňujem sa. Ja... som iba trošku vystrašený. Znie to divne, keď to povie tridsiatnik. Ale ešte divnejšie je, že tridsiatnika úplne pobláznila malá školáčka.“ Pritisol sa k jej chrbtu a odtiahol jej deku z tváre, aby ju mohol vidieť.

Zovrela viečka ešte silnejšie k sebe a bola odhodlaná ich neotvoriť. Spala, proste snila a toto nebolo skutočné.

„Už dlhšie premýšľam, že by som si predĺžil pobyt ešte o pár dní. Toto mesto mi úplne učarovalo,“ pokračoval, ignorujúc, že ona mu na to nepovedala absolútne nič.

Nebolo to dobré. Celý ten nápad s predĺžením. Aspoň pre ňu nie. Už teraz počítala dni, kedy vypadne a ona sa dostane do normálu. A potom v tej kúpeľni už vôbec neprichádzalo do úvahy, že by s ním mala stráviť ešte  ďalšie dni. Zabilo by ju, ak by potom odišiel a už by ho nemala nikdy vidieť, už teraz bola presvedčená, že ju to zničí na dosť dlhú dobu.

„Takže len mesto?“ Nedalo jej a otočila sa k nemu, aby sa mohli konfrontovať. Nakoniec, nebola predsa malé decko. Musela sa vedieť problémom postaviť a vydiskutovať si ich.

Vzdychol si, venujúc jej nesmelý úsmev. Bol tak sladký v tej chvíli, že mala čo robiť, aby sa na neho nevrhla a nevymačkala z neho dušu.

„No, je tu jedno dievča. Som z nej úplne mimo. A nevystraš sa, ale, hádam, že... No, začínam k nej niečo cítiť.  A to je úplne neprijateľné, po týždni a pól. Ale deje sa to a som z toho dosť vyvedený z miery. Nie som typ chlapa, čo by bol vhodný na lásku. V poslednej dobe som prestal veriť, že si niečo také zaslúžim...“

„Každý má právo na lásku.“ Snažila sa znieť rozvážne, ignorovať svoje srdce, ktoré si prebíjalo cestu von a chcelo skočiť do jeho náručia, ktoré, ako sa zdalo, roztvoril iba pre ňu, no ovládala sa. S jemným úsmevom na perách stisla jeho ruku a preplietla si s ním prsty.

„Mohlo by to fungovať.“ Zhrýzol si peru, ťahajúc ju k sebe ešte viac, až mala hlavu namačkanú v jeho krku. „ Mohol by som chodiť aspoň dvakrát - trikrát do týždňa a víkendy by si trávila u mňa. Ak by si ovšem chcela. A potom, keď by si uvážila, že je  správny čas, predstavila by si ma doma a mohol by som zostávať aj ja. S tým mestom som neklamal. Páči sa mi tu.“

Hruď mala až bolestne stiahnutú a trhalo sa v nej niečo. Bolelo to takým tým dokonalým spôsobom. Po troch plytkých  nádychoch prišla na to, že ju bolí zadržovaný smiech. Šťastný rehot, ktorý nemohla vypustiť, lebo by si mohol myslieť, že zošalela.

„A čo je s tým, žiadne viazanie sa, nemala by si mi vravieť také veci?“ rypla si, stále s tvárou v jeho krku.

„Človek mieni, pán Boh mení. A povedal som, že by si nemala, nie, že nechcem.“ Na jeho perách sa objavil úsmev, keď ju od seba odtiahol, aby sa na ňu mohol pozrieť a odovzdať jej tými čiernymi očami tras do celého tela.

Nech bolo akokoľvek zlé celé toto šialenstvo, stále z neho omdlievala. Omotala ruky okolo jeho krku a bez váhania pritisla svoje ústa na tie jeho. Odpovedal okamžite, nežne ju objímajúc okolo pásu.

„Vieš, že si si na krk uviazal skutočnú psychopatku, ktorú neradno nasierať. Že áno?“ kontrolovala, tíšiac smiech v bozkoch.

„Vieš o tom, že tá tvoja psychóza je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa do teba zamilovávam, že áno?“ opáčil s pokývaním obočia, ktoré ju vždy zaručene rozosmialo.

Vyštverala sa na neho,  odhodlaná ho odmeniť a vynahradiť mu posledné hodiny, no on ju zo seba šetrne odtisol. Zakýval hlavou ako dospelák na neposlušné decko.

„Dnes nie. Si unavená, potrebuješ oddychovať, načerpať sily. Zajtra sa pohráme.“ Babušil ju do prikrývky, vytvárajúc medzi nimi bariéru.

„Zajtra možno nebudem mať náladu,“ vyhrážala sa so zlým úsmevom. Čakala, že zareaguje, no on sa len spokojne uložil do vankúša a zavrel oči.

„Nezabúdaj, že mi dlžíš za tú opateru,“ zašomral, škúliac na ňu pomedzi riasy.

Prikývla, vrhajúc sa na jeho hruď. Vedela, že to nemyslel vážne, to vynahradenie. Videla, ako mu ťahalo kútiky. Zavŕtala sa do jeho náručia a on ju automaticky objal, akoby to nebolo len včera, čo spolu tak spali prvýkrát.

Bolo to šialené, nepoznali sa ani týždeň, ale on to cítil rovnako, tak asi nebola taký blázon, ako si nahovárala.

Matka ho bude milovať, s otcom to bude ťažšie, pre Jakuba bol stále nahnevaný, ale keď ho spozná, zamiluje si ho. Bola si tým istá.

Nakoniec to všetko nebolo tak zlé, viedlo to predsa k Dantonymu.