BM - kapitola 18,19

Autor: Iveta

18. kapitola

Jakub 

Neisto ju sledoval spoza haluze, z ktorej oberal tie prekliate višne.

Ako sa stal ten incident, neprehovorili na seba viac, ako bolo potrebné a on sa cítil nesvoj. Nemal potuchy, ako k nej pristupovať. Aj napriek tomu, že si popiskovala akúsi melódiu, ktorú zrejme sama vymyslela a každá druhá višňa skončila v jej ústach.

Mal nutkanie ju podpichnúť či prišla pomôcť obrať na džem alebo si naplniť brucho. Ale bolo to nevhodné. Mohla by sa uraziť. Teda, Kata, ktorú pozná by mu odpapuľovala, ale len čert vedel, čo s ňou jej dni narobia.

„Budeš ma dlho šmírovať spoza toho konára?“ ozvala sa z nenazdajky, strieľajúc do neho kôstku.

Uškrnul sa, keď minula a ako malý chlapec jej vyplazil jazyk. „Vy dievky ste ale šmatláčky,“ zachichotal sa, keď do nej hodil celú višňu a stiahol hlavu medzi lístie.

V jej očiach sa objavila bojovnosť sprevádzaná zlým úsmevom. Nič však neurobila, len si znova naplnila ústa malými červenými plodmi a pískanie vymenila za hmkanie úvodnej zvučky z filmu Kill Bill.

Bolo mu jasné, že niečo znova vymýšľa. A taktiež, že bola jeho Kata späť.

„Prišla si mi pomôcť alebo si tu ako drozd naplniť bruško? Čo?“ provokoval ju, znova do nej hádzajúc višňu.

Zamračila sa na neho, spúšťajúc svoj pohľad na fľak takmer pri golieri trička.

„Dva nula. Takto sa triafa!“ vykríkol, búchajúc si päsťou do hrude.

„Chováš sa ako decko, Jakub.“ Hodila do neho všetky kôstky a bez ďalších rečí stúpala vyššie.

„Povie niekto, kto sa ostreľuje peckami,“ nedal sa pri utieraní tváre, kde ostali mokré stopy po kôstkach. „Vo vás sa čert nevyzná,“ pokračoval, tiež stúpajúc hore. Oveľa obozretnejšie ako ona, sledujúc každý konár. „Keď som introvert, nudný a mudrujúci, je zle a som Jacoblind. Lebo je so mnou nuda a som fádny trtko, ktorému sa treba posmievať a podvádzať ho so skutočnými mužmi. A keď som za veselú kopu, tak som trápne decko. Tak mi povedz, Cute. Kedy budem dosť dobrý?“ Nemyslel to tak celkom vážne. Nehnevalo ho, že si z neho uťahuje pre to, že je aký je. Ale odpoveď na jeho otázku ho skutočne začala zaujímať.

Didiana mu po príchode Tadeáša začala vyčítať veci, ktoré pred tým ani nevnímala alebo dokonca tvrdila, že sú dôvodom jej lásky k nemu. Lebo bol tak odlišný od ostatných povrchných a nevedel ešte akých chlapov, honiacich si ego. A všetci vedeli, ako to skončilo. Podrazom a odkopnutím.

Kata mu tú hlúpu prezývku dala pre dioptrie čo nosil a preto, že mal nos neustále v knižkách. Takže ho skutočne až bolestne zaujímalo, čo tie prekliate ženské v skutočnosti chcú.

„Ja mám rada svojho Jacoblinda, nepotrebujem ho nahrádzať kopou vtípkov. Mám ťa rada takého aký si. Vždy som mala, ty hlupáčik.“ Jej slová zahriali. Bolo skutočne pekné počuť, že ho má niekto rád takého akým v skutočnosti je. Aj keď  Dida tvrdila to isté a nakoniec to dopadlo tak, ako to dopadlo.

Ale to nebol problém jeho vzťahu s Katou. Pri nej sa nemusel báť, že by ho podviedla, zlomila mu srdce alebo by mu vykričala, že sa jej chcelo vracať z jeho dotykov.

Pri tej spomienke mu na zátylku naskákala husia koža. Nikdy sa necítil tak ublížene, podrazene a úboho ako v tej chvíli. Nikdy netúžil ženu buchnúť tak veľmi ako vtedy. Nieže by niekedy pred tým mal tú primitívnu potrebu dokazovať si patriarchálne postavenie muža.

„To je snáď prvé pekné, čo si mi kedy v živote povedala,“ podpichol ju, schválne ignorujúc nutkanie oznámiť jej, že aj on ju má rád presne takú papuľnatú akou je.

To už by bolo moc sladké aj na muža jeho typu. A to nikdy nemal problémy s prejavovaním citov či pocitov. Niečo také sa deje iba v knižkách, ktoré číta, keď si badboy - nieže by ním on bol - prizná, že má tú nežnú kvetinku rád a v ich vzťahu potom priznaní nastane zvrat.

Nie že by ich očakávala premena, kedy by si navzájom začali vyznávať nehynúcu lásku a oddanosť. Čas, keď veril, že je niečo také skutočne možné bol dávno preč.

Nič mu na to nepovedala len si niečo zašomrala popod fúzy a v tichosti sa venovala oberaniu. Prepravka sa napĺňala trýznivo pomaly a teplota stúpala do závratných výšin. Dokonca ani koruna stromu, v ktorej sa ukrývali, nepomáhala zmierniť poobedné silné lúče.

Utrel si pot do lemu trička a zavažoval, že by sa mohol zvliecť aj z kože. Tú moc, samozrejme, nemal. A tak si aspoň vyzliekol tričko. Bolo mu jedno, že na neho Katarína hľadela ako teľa. V skutočnosti začal byť pekne podráždený z horúčavy čo sa tvorila a posledné, na čo mal pomyslenia, boli rozpaky pre jeho chabé svalstvo a Katarínin pohľad plný niečoho, čo len ťažko mohol rozšifrovať.

Uvažoval, že možno jeho hruď porovnávala s tou jej frajera. Od Didiany počul, že to bol pekne stavaný, statný  mladík. Presne ten typ, ktorý Katarínu uchvacoval.

Na tvári sa jej sformuloval úškrn a jedno oko dostalo tik v podobe malého žmurknutia.

Usmial sa na ňu, vracajúc jej žmurknutie. Nevedel, prečo na neho žmurká, ale to jeho ju rozhodilo a otočila sa od neho, aby sa mohla venovať vetvy s ovocím.

Stihli to akurát do obeda. Poslednú sladkokyslú bobuľku si vopchala do pusy ako malý škorček s výrazom malej nezbedníčky v čase, keď sa pod stromom objavila matka, upozorňujúc ich, že je pól jednej a najvyšší čas obeda.

„Už bolo na čase, začínal som od hladu škúliť,“ okomentoval to pri zliezaní, ignorujúc rebrík, ktorý tam pristavil pre Katu. Višňa bol starší strom, skutočne veľký  a mohutný a len tak sa tam už vyštverať nedalo. A to dievča nebolo chválenkár a príliš dobre poznala svoje limity, ktoré sa nehanbila pripustiť.

Zdesene zhíkla za rovno s jeho matkou, keď zoskočil zo spodného konára s pyšným výrazom malého haranta, oprašujúc si ruky od kôry.

„Nečakal som, že budeš ty ten, čo bude umierať hladom, nakoľko si nám zožral takmer všetky koláčiky, čo Katka priniesla a ešte si si dal aj z tvarohových taštičiek čo piekla babka,“ posmievala sa jeho matka a zobrala mu tričko, ktoré mal prehodené cez krk.

„No, už rozumiem tomu tvojmu napaprčenému výrazu, keď ti schálim polovicu tvojho langoša. Musíš umierať hladom,“ doberala si ho v stopách jeho matky.

Pretočil oči, ignorujúc obe. Mali by byť obe rady, že mu chutí a nie ho peckovať ako malé, obézne dieťatko, ktoré má od pediatra naordinovanú diétu.

„Hej, Jakub! Chyť mi ten rebrík, bo sa zrúbem! Prosím!“

Zabával sa, keď videl, ako tou malou nôžkou naháňala druhý stupienok maliarskeho rebríka. Príliš ďaleko pohupujúc špičkou, aby naň dočiahla. Mal nutkanie odpapuľovať nech si poradí sama, no už sa ten deň zachoval ako malý fagan viac než bolo únosné jemu samému. Tak k nej pristúpil obalil ruky okolo jej pásu a jednoducho ju stiahol dolu.

Vypískla z úľaku a jej ruka nepekne capla, zanechávajúc na ramene štípajúci, červený odtlačok.

„Tak toto som si vyslúžil za pomoc, Cute? Kašlem ti ja na to, dostávať ťa zo zapeklitých situácií, keď mi je odmenou bolestná stopa na horúčavou oslabenej pokožke,“ frflal pri tom, ako svoju matku spražil, keď zbadal, ako sa na jej tvári tvoril miliónový úsmev.

Čert mu bol dlžen ten hlúpy nápad ťahať k jeho babke tú ochechuľku. Z ich obyčajného, každodenného podpichovania, čo bolo u nich už zabehnutou rutinou, jeho matka vo svojej popletenej mysli tvorila predohru pred romancou z knižiek od Steel, ktoré mala rada.

To ho trošku rozosmialo. Bola skoro rovnaká ako Katarína, akurát sa líšili obľubou žánru.

„Naplašila som sa, ty  pako!  Tak sa mi nerehoc! Mohla som padnúť alebo sme mohli obaja zletieť a rebrík by nás dolámal!“ kritizovala ho s rukami v bok.

Vyzerala ako bosorka. Vlasy jej trčali do všetkých strán, ako sa z drdola jej vlny uvoľňovali. Tvár mala rozpálenú zo slnka  a dosť možno aj z hnevu a na čele sa jej leskol pot. Bola najviac neupravená za celé tri roky čo ju poznal. Ešte aj v tých horších časoch, keď jej držiaval čelo pri krstení zadnej steny baru svojimi zvratkami, bola viac upravenou. Teda v rámci možností, ktoré ponúkala tá potupná situácia, ako dostávanie alkoholu zo svojho obehu tým najnechutnejším spôsobom.

Ale on tiež musel byť nejako postihnutý. Zvažoval, či netrpí akousi psychickou poruchou lebo rovnako, ako veľmi nebola Katarínou, ktorú poznal, tak monumentálne sa mu práve v tej chvíli páčila.

Zatriasol hlavou nad sebou. Musel to byť úpal. Nikomu nemôže žena pripadať príťažlivá spotená a ujačaná. Uchechtol sa nad sebou. Nikdy neriešil sám seba takto. Za to mohli tie babizne. Počúvať celý deň o nich ho muselo podvedome ovplyvniť.

„Hej, teraz si ma urazila. To, že nemám na sebe vypukané svalstvo alebo plech buchiet, či vianočku, či ja neviem, hoci aké pečivo, neznamená, že nemám silu. Ty vieš piecť aj s tými tvojimi akrylkami. Ja som silák aj s tými mojimi pahýľmi. Nikdy by som ťa nepustil, aby si si ublížila. Skutočne si práve teraz svojou nedôverou ranila moje ego,“ sťažoval sa, prevliekajúc si tričko cez hlavu.

Nebola to celkom pravda. Nebol zasa tak veľmi dotknutý. Bolo mu celkom jedno čo si o ňom ľudia myslia. Ale rád ich prekvapoval. A bol presvedčený, že Kata nečakala, keď sa k nej otočil, schytil ju okolo pásu a prehodil si ju cez pravé rameno a rozbehol sa s ňou k altánku, kde už videl babku chystať taniere.

Odpoveďou mu bol piskot a búchanie pästí do jeho chrbta, no nereagoval na to. 

„Kubo, daj to dievča dole. Spadnete. Nebuď ako decko! Všetci ti predsa veríme, že si silák, ale ak sa s ňou zrúbeš, ublížite si!“ hulákala za ním jeho matka na oko zhrozene.

No poznal ju príliš dobre. Nemusel vidieť ani do jej tváre, aby vedel, že sa potajme zabáva a snaží sa skryť smiech za krik.

„Jacklin, ak ma nedáš okamžite dole, ja prisahám, že moja špička topánky skončí v najlepšom prípade v tvojom žalúdku. V tom horšom trošku južne! Neblafujem!“ Zasmial sa v snahe skryť fučanie za zadúšanie smiechu.

Vo filmoch to vyzeralo omnoho jednoduchšie. Menej vyčerpávajúco. Ale to mohlo byť aj tým, že herci so ženami na ramene nebehali, len si hrdo vykračovali. On zabehol až k altánu a jeho pľúca pálili ako po maratóne fajčiara.

Postavil ju na nohy a chvíľu ju pridržal, kým sa jej krv z hlavy nedostala znova do celého tela a venoval jej jeden sebavedomý pohľad s pokriveným úsmevom.

„Okej, si Rambo. Spokojný? Aj keď viac, ako veľmi nepohodlný. Mám pocit, že tvoje rameno v mojom žalúdku nechá trvalú stopu. Nerozumiem, ako to autorkám môže prísť romantické alebo sexy či dokonca vtipné. Zrejme si ich nikto nikdy nevyložil na rameno.“ Pošúchala si ubolené miesto dlaňou a jemu to prišlo trošku ľúto. Mala to byť zábava, nechcel jej ublížiť.

„Prepáč,“ kajal sa, upravujúc jej huncútsky z čela dlaňami. „Som tvojim dnešným otrokom,“ ponúkol ako odčinenie a na čo sa už znova objavila babka s plechom pečenej kuraciny.

„Bežte si umyť ruky, deti. A cestou dones z chladničky vychladený džús, zlatíčko.“ Položila plech na tvrdú drevenú dosku a spokojne si sadla.

„Mami si v poriadku?“ starala sa tá jeho, keď si sadla k staršej žene a upravila jej šatku z čela. „Je dosť teplo, mohli by sme ísť obedovať na verandu. Tam je príjemný chládok,“ navrhla, nalievajúc novú dávku citronády  s ešte neroztopenými kockami ľadu, ktorý podala starkej.

„Samozrejme, že som. A dnes by sme mohli pojesť vonku. Nestáva sa často, že by sme mali návštevu. A altánok sme tak dávno nevyužili.“ Starosť matky ho nútila sa tiež starať. Nie že by bol ľahostajný k babkinmu zdravotnému stavu po iné dni. Len si tak zvykol, že je plná sily a vitality, až mu neprišlo reálne, že by mohla trpieť slabosťou.

„No tak bežte, deti. Isto máte hlad,“ súrila ich po výdatnom dúšku studeného nápoja.

Nutkanie upozorniť ju, že  by to do seba nemala tak liať ho šteklilo na jazyku, no odolal. Nebolo na mieste, aby sopeľ ako on upozorňoval ženu, čo si odžila dvakrát  toľko.

„A žiadne vilomeniny. Nieže sa niekde dolámete,“ neodpustila si jeho matka, na čo sa Katarína rozosmiala, capkajúc ho po ramene.

„Vidíš, nie som jediná, čo si všimla, že sa dnes chováš ako malé decko.“ Omotala ruku okolo lakťa, aby ju mohol viesť k domu a oprela si hlavu o jeho biceps. Akoby to snáď robila pravidelne.

„Asi mám úpal.“ Mykol plecom, púšťajúc ju prvú do chodbičky, kde bolo omnoho príjemnejšie.

Vypustila spokojný výdych v rovnakej chvíli ako on. „To je ale lahoda,“ poznamenala, rozpúšťajúc si vlasy, aby si mohla svoj „dedinský“ účes upraviť a dostať tak tie neposlušné  pramienky na svoje miesto.

Do kúpeľne vošiel prvý. Umyť si ruky nebolo narušenie intimity, ale kúpeľňa bola maličká, aby sa tam pomestili obaja.

Bol to skôr iba taký sprchovací kútik s rozmermi dva krát štyri metre, s malým umývadlom a starou smaltovanou vaňou a práčkou. Nič viac sa tam nezmestilo. Dokonca aj bojler nad starou Romou už vytváral klaustrofobické pocity.

No Katu to nebrzdilo a napchala sa k nemu k pidivému umývadlu a znova sa na neho škeriaca, snažila sa vytrhnúť mydlo z jeho rúk.

„Hej toto je ako u Hobita,“ neodpustila si, keď vrátila mydlo späť na jeho miesto a  obzerajúc sa po miestnosti si drhla ruky s praxou starého chirurga.

„Hej, tak to sa tu potom musíš cítiť ako doma, Bublík,“ chichotal sa aj napriek tomu, že jej ostrý lakeť našiel jeho bok.

„A ty si potom čo?“ cvrkla mu do tváre vodu z rúk a zvyškom si pretrela krk.

„Ja? No len sa na mňa pozri, ja som Legolas. Jednoznačne. Blondiak, sexy modrý pohľad, akurát som si ostrihal vlasy,“ zabával sa, sledujúc jej špúliacu pusu.

„Nepomyslela by som si, že práve ty budeš túžiť byť Orlandom. Ten herec má dosť biedne herecké výkony. Si myslím,“ ohodnotila jeho výber hrdinu, čím ho prekvapila. Orlando bol typický sladký chlapček, za ktorým ženy šaleli. Očakával, že bude jednou z nich.

„Tak to pŕŕŕ. Ja nemyslím to kučeravé chlapča. Ale knižného Legolasa. Akurát to sfilmovanie urobilo šarapaty vo vnímaní tvári knižných hrdinov. Preto nemám rád, keď sa sfilmujú knihy, čo sa stanú trhákom. Ničí to obraz, čo si vytvoríš,“ rozrečnil sa, utierajúc si ruky do malého uteráčika za jej chrbtom.

„Myslela som, že budeš skôr za Aragorna. Bol to hrdina, šľachtic milujúci elfiňu.“

„Arwen, bože zlatý, zmiluj sa. Volala sa Arwen.“ Ako sa tá ženská mohla považovať za milovníčku kníh, keď nemá základne poznatky kvalitnej literatúry. „Ukončime radšej túto diskusiu. Pre tvoje dobro ti vravím,“ varoval ju, omotávajúc jej ruku okolo ramien.

Mal na mále sa rozosmiať. Tak hrozne ho bavila, no nechcel jej to dať znať. Bolo vtipné sledovať jej zamračenie, keď uvažovala či ho skutočne mohlo tak nahnevať, že nepozná meno postavy z knihy.

„No budem si to musieť občerstviť. Nemôžem si pamätať všetko. Navrhla by som ti filmový maratón, ale ty nemáš rád sfilmované obľúbené knihy.“ Rafinovanosť v jej hlase bola zjavná. Chcela, aby sa doprosoval. A pravdou bolo, že aj keď film bol len z minimálnej časti dobrý, ako kniha, rád by si ho pozrel znova.

„A prečo si to nepozrieš s priateľom?“ navrhol. Dúfal, že mu povie, že nemá čas. To by si večer mohli dohodnúť stretnutie u nej v obývačke a mal by postarané o program na večer.

„No on nemá rád ten film. Dokonca aj Tróju a Gladiátora ofrflal. On len Stathama a podobných magorov, čo tlčú do človeka a zbíjajú a ja neviem. Tie sračky, čo ja absolútne nemusím,“ vzdychla porazene, vrážajúc ruky do vrecák na teplákoch.

„Nepoznám chlapa, čo by nemal rád akčných hrdinov, Bambuľka. Aj keď ma prekvapuje, že nemá rád Gladiátora. Ktorý chlap nemá rád krv, sex a násilie?“ zamyslel sa, krútiac nad tým výjavom, čo nazývala svojim priateľom, hlavou.

„Ani nevieš koľkokrát sme sa pohádali, keď sme chceli pozerať  film,“ sťažovala sa, krútiac ústami nespokojnosťou.

„A už sa nehádate?“ Snažil sa z nej dostať viac, ani nie preto, že by vyzvedal, ale bolo to prvýkrát, čo sa o ňom rozhovorila a dúfal, že sa o ňom dozvie nepeknosti a Kata sa prizná, že im to neklape. Že s ním nie je šťastná, lebo sa neustále dohadujú na hlúpostiach. Alebo ju irituje, ako málo času spolu v skutočnosti sú.

„No... hm... nehádame. Dohodli sme sa, že spolu filmy pozerať nebudeme. Iba sme sa zbytočne dožrali.“ Hryzla si spodnú peru a niečo si zašomrala, skrývajúc čelo do dlane.

Nesúhlasne pokrútila hlavou. Domnieval sa, že na tom, čo sama povedala a už mu nevenovala ani pohľad.

„Hej, si v poriadku? Pohádali ste sa? Ublížil ti? Ak áno, pusti ma na neho a  ja mu to dám tisícnásobne pocítiť,“ dušoval sa a vyhrážku myslel smrteľne vážne.

„On neurobil nič. Bože, som len tak hrozný debil. Proste sa môžeme prestať baviť o ňom? Cítim sa ako totálna pi... krava, keď o ňom musím s tebou rozprávať,“ vydýchla, usádzajúc sa na jednu lavičku s kvetinovým čalúnením.

Mal na jazyku milión a jedna otázok, no nechal to tak. Ak mu nechcela povedať, čo ju trápilo, či ako ju trápil ten blbec, on s tým nemohol zrobiť nič.

„Ako chceš. Nebudeme sa o ňom už viac rozprávať. Len by ma zaujímalo, prečo si s ním, keď sa o ňom nerada bavíš,“ odvrkol trošku podráždene. Ale bola to skľúčenosť, čo ho v skutočnosti trovila.

Niečo s ním nebolo v poriadku a on  by mu najradšej obúchal hlavu o stenu aby sa spamätal a  prestal ju trápiť.

„Myslím, že do toho ťa skutočne nič nie je, miláčik,“ ozvala sa jeho matka s povzbudzujúcim úsmevom adresovaným jemu.

Vedela, ako ho vytáča prístup toho magora ku Kataríne rovnako, ako on vedel, že s tým nič neurobí, kým ona sama nebude chcieť.

No nechcel to riešiť pred babkou a jeho matkou, tak len jemne prikývol.

„Nie všetky dievčatá rady rozoberajú svojich priateľoch. A už vôbec nie s kamarátom. Na to sú kamarátky. Tak to nechaj tak a pustite sa do jedla,“ nakázala babička, sledujúc oboch pomedzi riasy.

Kata bola ticho, nepovedala ani slovo, len si decentne nabrala opekaných zemiakov a jedno spodné stehienko. Ohryzkávala to ako myš aj keď videl, že jej to chutí.

Takmer sa zadusil kosťou, ako bojoval so smiechom. Hrala sa na vychovanú slečnu čo vie v spoločnosti jesť. V skutočnosti ju už párkrát videl doslova žrať a preto mu to divadlo pre jeho matku a babičku prišlo vtipné. No zároveň tak rozkošné, až mal chuť  ju objať a šepnúť jej, nech sa riadne nadžgá, že tým nikoho neurazí, ba naopak, spôsobí jeho babke euforický záchvat.

„Nechutí ti, dievčatko?“ kontrolovala babka s miernym zamračením.

Čakal, kedy to príde. Babka nemala rada predstavu, že by jej jedlo niekomu nechutilo. Napchal si do úst trošku letného šalátu a ďakoval babke, že tam tento krát nekrájala aj cibuľku. Nieže by sa mal v pláne s niekým bozkávať, len nechcel omráčiť Katu svojím dychom, keď sa po pauze pustia znova do práce.

„Je to výborné, baby. Skutočne. Ja len akosi nemám hlad,“ ospravedlňovala sa a siahla po pohári s vychladenou vodou.

„Vieš, možno by si sa s ním mala rozísť!“ vyhŕkol, za čo si vyslúžil pohlavok od mami a karhavý pohľad.

Nič mu na to nepovedala, len si vidličkou vzala trošku mäsa z kosti a strčila si ju do úst.

„Myslela som, že sme sa jasne dohodli. Ja o ňom nechcem hovoriť. A už vôbec nie s tebou. Tak nekaz deň a staraj sa o to o čo máš. To je dojedenie obeda a mašírovanie do záhrady.“ Nevedel prečo ho jej pokojný hlas tak rozčúlil.

Možno pre to, že pri ňom bola vždy fackovacia. Mohol si s ňou doslova robiť čo len chcel. A to nenávidel. Mal rád Katarínu, čo dupe po kvetinkách a netrápi ju čo si o tom  ľudia pomyslia. Chcel, aby taká bola aj pri tom hlupákovi.

Potreboval, aby taká bola aj pri tom hlupákovi.

„Fajn! Ale tak sa aspoň prestaň tváriť ako zmoknuté kura. Nedá sa na teba kukať,“ vybafol, odsúvajúc tanier.

„Tak nečum! Nikto sa ti neprosí a ani o to, aby si sa staral!“ Vyskočila zo svojho miesta ako namydlený blesk.

„Kam ako teraz ideš? Ešte sme nedojedli!“ pripomenul jej, opakujúc jej gesto.

Chovala sa úplne šialene. Jasné, že sa musel starať. Bola to jeho kamarátka a zaslúžila si viac, ako toho dementora.

„Deti, no tak. Schladíme hlavy. Babka je z vás na infarkt,“ upozornila ich jeho matka a obaja švihli pohľadom k starenke, ktorá vyzerala, že si ich prestrelku užíva. Usmievala sa, kývala hlavou zo strany na stranu a v očiach mala múdro, ktoré sa chystala každou chvíľou vypustiť na svetlo božie.

„Ospravedlňujem sa,“ zašomrala zahanbene Katarína a bez zbytočných rečí sa pobrala krížom cez dvor niekam k domu.

Automaticky sa pohol za ňou. Ešte neskončil a mal jej čo to povedať. No jeho matka ho zastavila pokývaním hlavy a sama sa za ňou pohla.

Čo to s tými ženskými bolo, že ich to nútilo držať pri sebe aj napriek tomu,  že sa poznajú pár hodín, počas ktorých spolu viedli pramálo zmysluplných diskusií?

Sadol si späť, frustrovaný a naštvaný na seba aj na ňu. Dnes sa len hádali a to bol dokonca rekord v počte hádok za jeden deň aj v ich vzťahu. Až mal nábeh na žalúdočné vredy z predstavy, koľko tých hádok ešte za ten deň stihnú.

Jedno bolo podpichovať sa a druhé sa skutočne dohadovať. Bol to ich osobný piatok trinásteho. Nemal sa do toho vôbec starieť. Vedel, že má dnes Katarína trošku schizofrenicky naladenú náturu. Skryl tvár do dlaní a premýšľal, ako si to s ňou vydiskutovať bez ďalších emotívnych skratov.

Nemal veľa skúseností s udobrovaním s kamarátkou. S kamošmi to bolo iné, povedali si sorry, brácho, poď, ideme na jedno a bolo všetko znova na správnom mieste.

S Didianou to bolo len o pohľade alebo bozku. To bolo to najjednoduchšie. Človek, ktorý vás miluje odpustí už len pri úsmeve. Ale čo s kamarátkou, ktorú neustále komandujete pre priateľa?

Poondil to na plnej čiare. Boli veci, do ktorých sa kamarát nemá právo starať. No taktiež boli veci, do ktorých si kamarát nemôže pomôcť sa nestarať.

„Má ťa rada.“ Babkin hlas ho vytrhol z jeho sveta a len jej na to prikývol. Veď aj on ju. To bol dôvod, prečo ho tak škrelo, že so sebou nechá zametať.

„Pletieš ju. To je ten problém. Trávite spolu príliš veľa času, miláčik.“ Len pretočil oči.

Nemienil počúvať o tom, ako to nie je správne. A odmietal rady typu, mal by si to priateľstvo obmedziť. Bol na Kataríne závislý. Akýmsi zvráteným spôsobom ju potreboval vo svojom dni, inak sa cítil úplne pod psa.

„Nebudem s ňou menej len pre to, že tebe sa nezdá správne koľko času spolu trávime,“ odpapuľoval stroho, sám prekvapený tónom hlasu, ktorý na svoju babku použil. Nebol typ, čo by papuľoval starším a už vôbec nie babičkám.

Na tvári sa jej objavil jemný úsmev. „To som nechcela povedať. Len myslím, že je pomýlená. Ste spolu vo väčšine dní. Či v práci alebo počas voľna.  A jej priateľ s ňou netrávi veľa času. Je ľahké začať cítiť niečo k človeku, s ktorým si takmer nepretržite. To je dôvod, prečo ju tak hnevá, keď ho spomínaš. Začína ťa mať rada, no zároveň vie, že tým ubližuje svojmu milému.“ Chlácholivo mu prekryla ruku svojou, akoby mu oznamovala, že jeho rybička umrela a budú ju musieť spláchnuť.

„Baby, nerozprávaj také hlúposti,“ upozornil ju, venujúc sa dverám, za ktorými zmizla s jeho matkou.

Babka ju nepoznala tak dobre. On nebol jej typ. Mala rada silných a krásnych chlapov. Bol párkrát pri jej „love“ a mal ako takú predstavu po akých machoch jej srdce piští. On sa k  nim  nepriblížil ani z ďalekého ďaleka.

„Nie som jej vysnívaný typ. A sme len kamaráti.  Nahneval som ju, lebo som jej po stýkrát povedal, že mi vadí ten jej a bol by som rád, ak by to sním skončila. Koniec. Bodka za celou hádkou.“

„Ach, zlatíčko,“ vzdychla jeho babka utrápene. „Ty tomu zrejme nerozumieš. Vidím, ako na teba hľadí. A ty jej svojim chovaním nepomáhaš. Veď s ním nemá decko. Všetko, čo musíš urobiť, je vysloviť sa,“ naliehala, stískajúc jeho ruku.

„Prestaň. Prosím, aspoň ty mi už s týmito rečami daj pokoj. Nepočúvam od matky nič iné iba to, ako by som to mal s Katkou skúsiť a ak nie s ňou, tak s inou. Bolí ma z vás už hlava. Kata má priateľa a ja nebudem ten, čo ublíži tomu chalanovi. Viem, aký to je pocit a to posledné čo chcem je niekomu ho spôsobiť.“ Bola to pravda. Toho týpka nemal rád, ale to ešte neznamenalo, že by mu urobil to, čo jemu urobil Ted.

„A je tu ešte jedna vec,“ pokračoval, odhodlaný tým ukončiť tú hlúpu konverzáciu. „Nemohol by som to urobiť Katke. Povedzme, že sa mi páči. Že si viem teraz v tejto chvíli predstaviť, že by sme spolu boli, že by som jej povedal, že mi na nej záleží a nech sa s hentým rozíde. Urobila by to. Boli by sme spolu a ja by som po čase prišiel na to, že to nebolo skutočné. Že to bol iba skrat. Nielen, že by som stratil skutočne dobrú kamarátku, ale zničil by som aj jej vzťah. Nech už som s ním akokoľvek nespokojný. Pravdou zostáva, že im to klape tak, ako to majú zorganizované. Ublížil by som jej tým, baby. Spokojná? Toto si chcela počuť? Ak by som raz riešil Katku, tak jedine v tom prípade, ak by som si bol celkom istý svojimi citmi. Nechcem jej ublížiť a som si istý, že ak by sme spolu boli a ja by som sa s ňou rozišiel, bolelo by ju to. Lebo sme kamaráti a ja už neurobím takú istú chybu. Už nebudem riešiť svoju kamarátku.“ Nadýchol sa, odsúvajúc tanier ešte ďalej. Jeho žalúdok sa chvel a bolo iba otázkou času, kedy skončí všetko čo skonzumoval vonku.

Hypnotizoval dvere a modlil sa, aby z nich  to dievčisko už vyklusalo a povedalo niečo úplne bláznivé,  aby to napätie bolo preč. No neobjavila sa a tak bez ďalších rečí vstal a pohol sa do záhrady. Ešte mal preplieť záhradu, ale to bolo otázkou možno pól hodiny. Jeho starká pestovala zeleninu tak akurát pre dve domácnosti. Aby zásobovala aj svoju dcéru čerstvou, domácou zeleninou.

„Ty si ani neuvedomuješ, ako zohraní spolu ste. Ako dvaja starí manželia. Dúfam, že sa čoskoro dostaneš z toho smútenia za Didiankou a uvidíš, čo máš pri sebe skôr, ako bude neskoro,“ vypustila to  ako sklamaný výdych alebo možno modlitbu, čo ho úplne iritovalo.

„Už dávno nesmútim. Len som si ešte nedokázal zvyknúť. To je celé,“ zavrčal, zrýchľujúc krok do kôlničky, kde bolo záhradné náčinie.

V hlave snoval plán, ako to s tou šialenou ženskou urovnať. Jasné bolo ospravedlnenie a potom návrh odčinenia? Možno prísľub, že už sa nebude starať do jej záležitostí.

„Nemáš smäd?“ Objavila sa pri ňom s pohárom v jednej ruke a druhou sa opierala o motyku s jemným úsmevom na perách.

Narovnal sa od zeminy, z ktorej zbieral už okopanú burinu a opätoval jej úsmev.

„Ahoj,“ kývol na ňu hlavou, zrazu úplne vygumovaný.

„Ahoj,“ odzdravila, strkajúc mu pohár viac pred tvár.

Prijal ho s tichým ďakujem a vypil ho na jedenkrát.

„Sme v pohode?“ kontroloval a nechal ju, aby si zobrala pohár a položila ho na kraj chodníčka medzi hriadkami zeleniny.

Prikývla s nežným úsmevom a slabým myknutím pliec. „Ľudia sa sem-tam porafajú. To neznamená, že prestanú byť priateľmi.“

„Nerád sa s tebou hádam. Už to neurobíme, dobre?  Cítim sa potom ako totálny imbecil. Rád sa s tebou podpichujem, skutočný krik je už iná vec. Nie som dobrý v hádkach a už vôbec nie  v ospravedlneniach. Poväčšine času meliem dve na tri a...“

Chichot ho zastavil v jeho triáde. Zasa to robil, trepal.

„Okej, ospravedlnenie sa  prijíma, ak to bola tvoja zdĺhavá cesta k slovíčku prepáč.“ Štuchla do neho a z vrecka teplákov vytiahla biele rukavice. „Len mi je trápne, že sme si našu prvú oficiálnu hádku, ako priateľov až za hrob, nemohli nechať do súkromia. Babka a tvoja matka si musia myslieť, že som totálne trafená,“ vzdychla a pustila sa do okopávania riadka z opačnej strany.

„No, to ani nie, ja som dostal pucunk o tom, ako sa k tebe mám a nemám chovať. Takže si nerob starosti o ich názor na teba. Babka ťa miluje a som presvedčený, že ak by mohla, nadopovala by nás sedatívami, zbavila nás svojprávnosti a sama nás vzala do Vegas, aby nás zosobášili. Je z teba úplne unesená.“

Jej tvár rozžiaril typicky katarínovský úsmev malej nezbedníčky, no nič nepovedala, len sa sklonila a začala rukami vyšklbávať korienky zo zeminy.

„Sľubujem, že už sa do vás nebudem starať. A nikdy o ňom nepoviem ani slovo.“

Kvecla na zem, kývajúc hlavou pri tom, ako dotrhávala korienky, ktoré boli viac tvrdohlavé. „Urobila som niečo fakt detinské a už  je fakt neskoro to riešiť. Niekedy dúfam, že to proste vybuchne a budem mať pokoj a dajako škody urovnám. Nebolo to o tebe. Bola som nasraná na seba. Nie na teba.“

Zvedavosť ho kvárila. Potreboval vedieť, o čom to  dievča splieta. No ak mu to nepovedala doteraz, nemohol očakávať, že mu to mrskne do tváre hneď v tej chvíli.

„A povieš mi to niekedy? Čo ťa trápi? Vieš, že mne môžeš,“ opatrne navrhol, tiež spúšťajúc telo na chodníček medzi zeleninou.

„Raz isto. Len musím nazbierať odvahu.“ Odmlčala sa, uvoľňujúc si hrdlo. „Tak čo bude s tým Hobitkom? Dáme dnes maratón?“ Musel sa rozosmiať, bolo zaujímavé ako okato zmenila tému a dokázala si pri tom udržať výraz úplnej salámistky.

„Bál som sa, že sa nespýtaš."

19. kapitola

Didiana

Zvonček bzučal posledných desať minút ako vypla sprchu, pravidelne čo tri minúty. Bola si istá, že je to suseda z bytu naproti. Nabručene zahodila uterák do prádelníka a pripravovala sa na ústnu vojnu. Čo jej mužíček umrel a ona ostala sama iba na dôchodku, robila si z ich domácnosti potraviny. Rada chodila trikrát do týždňa pre trochu cukru, kávy, oleja. Čohokoľvek, čo jej doma chýbalo a nebola na to aktuálne akcia v Kauflande.

Už párkrát matke vyčítala, že sa nechá tak využívať. No jej matka mala príliš dobré srdce na to, aby starej babičke odmietla dať to, čo si tá stará ochechuľa pýtala. Mala predsa deti, dvoch odrastených synov, ktorí ju obaja urobili dvojnásobnou starkou. Čo jej neurobia nákup?

Matka ju vždy pokárala, že ľudia si musia pomáhať. Nikdy človek nemôže vedieť, kedy on bude potrebovať pomôcť. A preto by nemala byť zlá a krutá a pripomínať jej, že jej synovia so ženami ju chodia navštevovať dvakrát do roka a inak ju majú na saláme.

Ale to nebol jej problém. Im tiež mohla tá káva, čo dajú starej strige, chýbať. Odhodlaná vyhubovať jej a ukázať jej konečne smer rozrazila dvere.

Bola po roznáške tých prekliatych letákov a mala nábeh na úpal, pre ktorý trpela fatamorgánami. Alebo je jej telo dehydrované a blúznila z nedostatku tekutín. Inak si nemohla vysvetliť a odôvodniť jej sexy záchrancu spred týždňa, ktorý stál s miliónovým úškrnom pred dverami jej bytu.

Musela si však pripustiť, že to bola príjemnejšia návšteva ako bosorka.

„Ahojky Didi, čo má pekné didy,“ pozdravil sa zapierajúc rukou o rám vchodových dverí.

„Povedz to ešte raz  a budeš vykastrovaný behom sekundy, Dantony,“ upozornila ho, hryzúc si do líca, aby sa nerozosmiala.

Akosi jej neprekážalo počuť tú otrasnú prezývku z jeho úst. Všetkým rodinným príslušníkom a kamarátom, s ktorými sa postretala, už stihla oznámiť, že si neželá, aby ju ešte niekto niekedy oslovil Dida. Bola Di.

Na jej úľavu sa našlo viac ako dosť ľudí, ktorých nikdy nenapadlo spájať si jej meno s prsiami. Ale to boli priatelia, ktorí ju poznali od detstva. Tí, ktorých poznala neskôr, sa priznali, že ich to napadlo, ale nikdy  sa neposmievali.

„Ospravedlňujem sa. Len som chcel trošku zasrandovať.“ Prehrabol si ostrihané vlasy, na čo si ona povzdychla. Jeho rozkošná kučierka bola preč a jeho vlasy neboli dlhšie ako šesť milimetrov, možno ešte  kratšie, nakoľko mohla vidieť trošku aj jeho kožu.

„To si vymýšľal tento adolescenta hodný pozdrav posledných päť dní? To bol dôvod, prečo si sa neozýval?“ podpichovala ho, stále ho nepozývajúc dnu.

Našpúlil ústa ako malý chlapec loviaci jazykom kúsky cukríkov uväznené medzi ďasnami a vnútornou stranou gamby. Dokonca vydal ten krátky cmukavý zvuk, keď mu jazyk na sekundu vykĺzol spomedzi vrchnej pery.

„Znie to, ako by si ma bola čakala.“ Jeho oči iskrili spokojnosťou a istotou, že to tak bolo.

Pravdou však bolo, že ho čakala možno tak dva a pól dňa, kým nepochopila, že ju len namotal. Keď prišla na to, že môže ďalej existovať, dýchať a smiať sa, úplne na neho zabudla a nezostal ani spomienkou, ku ktorej by sa pateticky vracala.

„Nenamýšľaj si. V skutočnosti som bola presvedčená, že neprídeš, takže žiadne zlomené srdce alebo arytmie, pre to, že sa tu naparuješ ako moriak pred párením. Zaujímalo by ma, ako si sa sem dostal.“

„Odprevadil som ťa, spomínaš?“ povedal s výrazom dedka Vševedka.

„Ale? Skutočne? Myslím k dverám môjho bytu. Máme bzučák pred barákom a ja som ti isto neotvárala hlavné dvere do budovy.“

„Istá pani Srnenská zo zvončeka bola tak láskavá, otvorila mi a povedala, ktorý byt je tvoj. Nepozveš ma dnu? Tvrdnem tu už tridsať minút a zadok mam úplne premrznutý z tých dlaždičiek.“ Kývol hlavou k vrchnému schodu, kde pravdepodobne celý ten čas presedel.

„To si tu tvrdol celý čas, čo som bola v sprche?“ Uhla sa z dverí a naznačila hlavou, aby vošiel.

„No, bol som odhodlaný počkať, kým mi niekto neotvorí alebo sa neobjaví na schodisku.“

To bolo sladké. Trošku šialené, ale stále to nemenilo nič na tom, že jej to pohlo srdce trošku vpred.

„Si blázon,“ oboznámila ho, neškodne sa dotýkajúc jeho predlaktia.

V jej hlave sa objavil dokonalý obrázok toho, ako skončia v jej posteli. Možno skôr na gauči v obývačke. Nebola ešte pripravená natlačiť si do nej iného chlapa. Istým spôsobom, debilným a nelogickým, proste tá posteľ patrila aj jemu. Vyberali ju spolu. V predajni sa pováľali po minimálne dvadsiatich rôznych lôžkach, kým našli také, ktoré vyhovovalo obom.

Preplietol si s ňou prsty so samozrejmosťou každodennej rutiny a potiahol ju k sebe s úsmevom odhaľujúcim jeho krásne biele perly. Bola si istá, že je to ten typ chlapa, čo rád oslepuje krásou svojho chrupu. A ona bola žena, ktorá milovala mužov, čo vedeli, ako sa používa zubná kefka a ústna voda. Doplňovali sa. Ona prehnaný pedant na mužskú hygienu, on muž, čo bol prílišný pedant na osobnú hygienu.

„Myslíš, že by som svoju absenciu mohol odčiniť pozvaním na prechádzku?“ navrhol, tlačiac do jej lopatiek, čím si ju primačkol k svojej hrudi, až medzi nimi nezostal takmer žiadny priestor.

Mohla cítiť jeho šľachovité tvrdé telo proti svojmu a mala z neho malé závraty. Mala by ho stiahnuť do obývačky a zistiť, aký je to pocit byť na neho tak natisnutá bez trička.

Bola rada, že miluje domáce pohodlie a nedala si hneď po sprche podprsenku. Cielene sa k nemu primkla, omotávajúc ruky okolo jeho krku.

„Jedine v prípade, ak máš vymyslené skutočne dobré alibi, prečo si sa tu neobjavil už pred štyrmi dňami,“ priadla, vychutnávajúc si jeho prázdne prehltnutie. A oči kmitajúce v snahe zostať na jej tvári.

Tento trik používala na Jakuba vždy, keď sa pochytili alebo niečo chcela. Muž miluje pohľad na pekné ženské prsia a už absolútne zbožňuje hľadieť na veľké prsia bez podprsenky, zmačknuté na jeho hrudi. K precíteniu vizualita. Dokonalá kombinácia. To tvrdil Jakub vždy, keď to spravila.

„Zvádzaš?“ zaškrípal roztrasene, no neodtiahol sa. Naopak, jeho drzé ruky klesli na jej zadok.

Capla ho hravo po tých jeho lopatách a otočila sa k nemu chrbtom. Schválne viac vrtiac zadkom a cestou do kuchyne ignorovala jeho otázku.

„Ty si si ani nevymyslel vysvetlenie, že zahováraš?“

 „Mal som isté rodinné záležitosti, ktorých vyriešenie zabralo viac času, ako som predpokladal,“ odpovedal a bez počkania na vyzvanie si sadol za stôl. „Tak čo? Pôjdeš so mnou na zmrzlinu?“

 Vyprskla smiechom. Nebola decko, aby chodila na zmrzliny. „Vyzerám na šesť, že si ma uzmieriš sladkosťou v kornúte? A čo presne si riešil, že to zabralo celý pracovný týždeň? Myslela som, že si tu na dovolenke u otca,“ vyzvedala.

A až potom, keď tá drzosť opustila jej ústa si uvedomila, že sa na to pýtať nemala. Ak by jej k tomu chcel povedať viac, určite by to spravil.

„Skutočne si myslíš, že dospelý muž, čo žije od dvadsiatky sám, príde na dva týždne na prázdniny k ockovi, ako decko hodené do striedavej starostlivosti? Ak by som mohol, toho skurvenca by som nevidel už nikdy. Ale dlžím mu. Istým spôsobom som mu zaviazaný...“ Na chvíľu sa zarazil, akoby povedal až príliš alebo to, čo povedať rozhodne nechcel.

„Ospravedlňujem sa, nechcela som vyzvedať. Niekedy som proste fakt povrchná a vypatlaná mrcha. Bojujem s tým, no ide to ťažko.“ Cítila červeň v tvári, ktorá sa šírila až ku krku a bola si istá, že vyzerá ako ryšavý moriak.

„Hej, to je v pohode. Nie je tvoja vina, že je to manipulatívny bastard. Rodičia sú v rozvodovom konaní a zmyslel si, že ako budúci právnik by som mu mohol pomôcť zabrániť matke vytĺcť z neho prachy, nakoľko jej prenechal náš rodinný dom a dve autá. Akoby s tou ženou neprežil polovicu svojho života a vôbec ju nepoznal.“ Potriasol hlavou, akoby sa snažil vyčistiť si ju a keď sa na ňu znova pozrel, ten strašidelný hromžiaci ujo bol preč a znova bol na scéne flirtujúci sexy diablik, teraz už bez kučier.

„Ale nebudem tú tvoju peknú ohnivú hlávku zaťažovať rodinnými sračkami. Tak čo mi odpovieš na moju otázku? Nemusíme ísť na zmrzlinu. Prečekoval som si toto miesto a je tu  neďaleko krásna rieka. Mohli by sme tam ísť a len tak leňošiť. Kúpili by sme dáke občerstvenie a sledovali západ slnka. Myslím, že na začiatok romance by to bola pekná prvá kapitola. Čo povieš ohnivka?“

„Neverím, že si šiel proti vlastnej matke, keď otca nenávidíš. Čo za sviňu niečo také urobí?“ Skutočne z neho chcela byť sklamaná.

Syn, dcéra, proste decko by malo milovať matku a neubližovať jej. Nikdy!

„Nikdy by som matke neublížil. Neurobil som nič a nikdy neurobím nič, čo by ju bolelo. Svojou existenciou som jej už ublížil viac než dosť.“ Znova zatriasol hlavou, vyskakujúc zo stoličky.

Vládlo divné ovzdušie po tej jeho poznámke a ona bola ako staré babky, ktoré mali potrebu vyzvedať, klebetiť a vypytovať sa.

Samozrejme, to neurobila. Jeho tvár bola pokrivená skutočne strašidelným výrazom a nemienila ho provokovať.

„Tak, ideme?“ navrhol, prehadzujúc ruku cez jej ramená.

Strnula, no nemala odvahu povedať mu nie. Bol to pravdepodobne labilný muž a ona skutočne nemala chuť vyskúšať si jeho reakciu na odmietnutie.

Vnímala riziko rozporciovania a zakopania niekde v lese, ale dúfala, že ak mu nebude odvrávať, čas s ním prebehne v pokoji a miery. Potom už urobí všetko, čo bude v jej silách, aby sa mu čo najefektívnejšie vyhla.

„Si v pohode? Si dáka tichá. Celkom nezvyklé na to, že ti tá tvoja sladká papuľka neustále dačo rapotala,“ zaujímal sa, keď sa dostali na parkovisko a on to päť minútové ticho medzi nimi, považoval už  za hrozne dlhú premlčanú dobu.

„Premýšľam, či s tebou mám alebo nemám ísť. Čo keď si psychopat, čo ma znásilní, rozporciuje a zakope niekde v lese? Alebo si možno maniak, ktorý ma niekde zamkne a bude ma týrať, až ho budem prosiť, aby ma zabil,“ oznámila mu úprimne obavy, na ktoré odpovedal naopak úprimným smiechom.

„Si ty ale veselá kopa. Vyzerám snáď ako pošahanec, čo zatvára ženské do kopky a potom si s nimi robí čo chce?“

Nie, to rozhodne nevyzeral. Teda, určite nespĺňal výzorové podmienky pre psychopata z verzie amerického psycha, ale aj pekní a inteligentní ľudia sú magori, vrahovia a uchýli.

„To nie, ale dnes sa chováš podivne.“ Po vypustení ďalšej perly mala skutočne chuť si hlavu otrieskať o asfalt na ktorom stála.

„Ospravedlňujem sa. Všetci máme svojich démonov. A ja s tým svojím bojujem príliš krátky čas na to, aby som bol schopný ho celkom spacifikovať. Skutočne ma mrzí, že som ťa tak svojím správaním vyľakal. A sľubujem, že nie som žiadny násilník ani nič podobné. Ak máš obavy, môžeme zájsť len do mestského parku a kúpiť si párok v rožku a k nemu ľadovú triešť.“

Musela sa usmiať. Bol sladký ako sa snažil. Ale to by predsa urobil každý sériový vrah, len aby nevzbudil podozrenie a obalamutil svoju potenciálnu obeť.

Príliš uvažovala a jej pochody sa rútili k novej verzii Vreskotu alebo Noci s naostrenou britvou part dva. Mala by prestať sledovať kriminálky a čítať tie masakrálne sračky. Možno by sa mohla sústrediť tak ako Kata na tú ľahkú literatúru, z ktorej vlhnú nohavičky a nevytvára nutkavú potrebu zaspávať pri zapnutej lampe.

Chalan bol v pohode, to len jej hlava nebola. Zastavil pred Chevroletom s obrovskými gumami a prívesom. Nenávidela sa za to, že bola taká žena. A nepočúvala Kuba, keď jej horlivo vykladal o autách, motoroch a iných sračkách.

Jediné čo si pamätala bolo malé označenie na zadnom blatníku, kde červenými číslicami stálo 4x4. Pohon na všetky štyri. Jakub by sa z toho auta posral. O tom nepochybovala.

Vždy mu vykladala, že by niekedy chcela vyskúšať, aký je to pocit ležať v tej prívesnej časti na deke a sledovať hviezdy ako holky z amerických filmov.

Ježiško prišiel skôr a ona natešene poskočila, keď sa naklonila do toho malého priestoru a zbadala tam poskladané dve deky.

„Pekné, že?“ Pripomenul sa jej tichým smiechom a ona bez rozpakov prikývla. Bola to zmena od jej posledného tátoša, o tom žiadna. „Vždy som túžil po  pick-upe. Keď som ho videl pred pár rokmi na výstave v agrokomplexe, musel byť môj,“ vysvetľoval a skutočne láskyplne pohladil späťák.

Nemohla pochopiť, čo to tí chlapi majú s autami stále. Každý jeden bol zo svojho štvorkolesového tátoša úplne v prdeli.

Jakub tú starú šunku miloval tak veľmi, že dokonca neváhal investovať každoročne neskutočné peniaze, len preto, aby oddialil nezastaviteľné.

„Vy chlapi ste iní úchyláci, myslím, že by ste nás neváhali vymeniť za vysnívaný model obľúbenej značky auta.“

Len sa zasmiala a prikývol. Ako správny gentleman jej otvoril dvere a pomohol do toho auta vyštverať.

„Pôvodne som chcel Hammra, no keď som videl  Silverada, bola to láska na prvý pohľad,“ usmieval sa, sledujúc jej nohy v krátkych šortkách.

„Ty si mu dal vážne meno?“ Chlapi  ju nikdy neprestanú prekvapovať.

Rozumela prečo Silverado, bol oceľovo strieborný. Dávalo to zmysel a malo to dokonca logiku. Jakub svoju Cromu volal proste babička, v spokojných obdobiach, keď poslúchala, kráska.

Muži boli divné stvory.

Zasmial sa hlbokým smiechom, ktorý jej jasne naznačoval “ženská“ a pohladil ju po líci, ako malého dementa.

„To sa tak skutočne volá. Teda, má omnoho dlhší názov tento typ, ale je to Silverado bla bla... Nebudem ťa tým zaťažovať.“ Vtisol jej rýchlu pusu na tvár a zatresol dvere.

To auto bolo senzačné. Mala v ňom toľko miesta na nohy, že by mohla byť dvakrát tak veľká a stále by mala pohodlie. Jej predstavivosť, akosi zvýšenou sexuálnou aktivitou povzbudená, jej ponúkla dokonalý obrázok ich dvoch. Mohlo by to byť pohodlnejšie ako na zadných sedačkách Cromy.

„Tak ideme do mesta či si urobíme romantiku pri rieke?“ Ani si neuvedomila, že mu stále neodpovedala.

Len mykla plecom, bolo jej to akosi jedno. Utekať vedela. „Oddych pri rieke a pohľad na zapadajúce slnko znie celkom fajn. Som ustatá z roznášky letákov a leňošenie je to jediné, čo teraz potrebujem.“ Vyložila nohy na palubovku a čakala, že dostane zdžubané, no nepovedal jej k tomu ani slovo.

Pustil rádio a ju ohlušila najnovšia letná vypekačka od Harissa. Milovala toho chlapa, bol skutočne sexy. Auto naštartovalo s tichým vrčaním, okná sa stiahli a ona cítila, ako sa jej hruď zovrela tým zvláštnym napätím očakávania.

Možno to leto zasa nebude tak zlé, napadlo ju, keď sa pozrela na jeho sústredený výraz pri tom, ako ich dostával na diaľnicu vedúcu von z mesta.