BM - 23. kapitola

Autor: Iveta

Ahoj, moje sladké. Pridávam znova len jednu, pre ten istý dôvod. Kapitola je znovu dhšia.

 Tie čo mali rady Danteho, držte si klobúky. Hra práve začala.

Ďakujem vám. Vaša Ivet. :*

Didiana

Nemohla pochopiť, ako bolo možné, že sa na to skutočne dala nahovoriť. Zvažovala, že to mohlo byť jeho dialbosky tmavými očami, ktorým úplne prepadla, možno tými sladkými jamkami v lícach, ktoré jej dovoľoval olizovať, aj napriek tomu, že vyhlásil, že je to to najúchylnejšie, čo kedy od neho jeho priateľka chcela. A možno a to bol ten najviac pravdepodobný dôvod... Lebo to na ňu vybalil v čase, keď pre dýchavala orgazmus, ktorý jej tak dobrosrdečne doprial.

Áno, určite to bol ten jediný dôvod.

Pomrvila sa na sedačke spolujazdca, sťahujúc si biele šaty s voľnou skladanou sukňou nižšie, zrazu úplne v nepohodlí.

Dala si záležať, aby jej outfit nebol príliš vyzývaví. Bola pre to dokonca na nákupoch a ukradla si tridsať eur zo svojho konta na vysokú, len aby urobila ten správny dojem.

Trvalo celý deň, kým našla jednoduché, biele, letné šaty s takmer neexistujúcim výstrihom, zakrývajúcim dokonca aj jej kľúčne kosti a s voľnou, skladanou sukňou po kolená. Jediné, čo dokazovalo, že má skutočne ženské krivky boli nazberkané ramienka stiahnuté z ramien a zúžený pás, doplnený tmavým, hrubým opaskom a sandáliky s tenkými ramienkami na členkoch, ktoré dodávali jej čerstvej pedikúre krásne dievčensko-ženský nádych.

Make-upom šetrila. Dokonca pre dnešný večer nesiahla ani po korektore a púdre, aby prekryla svoje pehy. Namiesto toho len zvýraznila svoje ryšavé riasy hnedou riasenkou, ktorá vyzerala prirodzenejšie a menej šlapkovsky, ako keď si na ne naniesla čiernu a namiesto obvyklého červeného rúžu alebo lesku, použila len ružové Labelo, ktoré jej bledým perám dalo trošku ružový nádych.

Vlasy si ako pobožná ťuťa vyžehlila a zachytila malým, bielim štipčekom - aby ladil k farbe šiat, samozrejme- iba po bokoch, čo jej detskej tvári pridalo efekt skutočnej nevinnosti.

A aj tak cítila, že umrie, skolabuje a Dante bude čo chvíľa konfrontovaný s raňajkami, čo si ráno dali a obedom, čo pre nich, Blavák pohodlný, prezieravo objednal z čínskej reštiky s donáškou.

„Uvoľni sa, bude to okej.“ Natiahol ruku, stískajúc jej vo svojej dievčensky jemnej dlani koleno.

Možno mala zvoliť dlhšie šaty, keď si sadne, bude mať jeho otec výhľad na kúsok jej mäsa nad kolenom. Krútila pri tej myšlienke ústami v snahe sa nerozplakať.

Bolo to príliš skoro. Príliš zbytočné a neopodstatnené. Nepotreboval ju predsa tomu mužovi predstavovať. V skutočnosti jeho otcovi nezáležalo na tom, s kým sa jeho starší syn vláči.

„Nemusíme to robiť. Aj tak sa nemáte v láske. Nerozumiem, prečo ti na tom tak záleží. Nemyslím, že som tak oslňujúca, že by pre mňa tvoj otec začal vnímať viac, ako seba. Prečo ma nepredstavíš svojej matke? Myslím, že ju by som skutočne mohla zaujímať,“ skúšala znova prehovoriť toho tvrdohlavého muža za volantom, no bez úspechu.

„Súhlasila si,“ pripomenul a pomaly sa zaradil do pruhu vedúceho do časti s rodinnými domami.

„V tej chvíli by som ti sľúbila, že zabijem aj svoju matku. Nevedela som na čo prikyvujem. V ušiach mi hučala krv a myslím, že som trpela krátkodobou nesvojprávnosťou.“ Prekrížila ruky na prsiach a odula ústa.

Nevadilo jej, že vyzerá, ako maznavé dievčisko. V skutočnosti ním bola a on to vedel. Nebol dôvod hrať sa na vyzretú, mladú dámu, aspoň najbližších desať minút, než sa neocitnú pred barákom jeho otca.

Vzdychol si. Tak, ako to robil vždy, keď sa vzdal a ona bola na dosah víťazstva.

„Potrebujem, aby si sa najskôr zoznámila s otcom. Ak prejdeš jeho a neujdeš odo mňa s krikom, zoznámim ťa s mamou,“ sľúbil jej, akoby predstavenie jeho matke bola výhra v lotérií. Ale už si začala zvykať, že on o svojej matke zmýšľal a vždy rozprával, ako o tom najsvätejšom stvorení, čo planéta Zem kedy nosila.

„Takže proste budem vystavená akejsi pošahanej skúške, len aby si si overil, či to s tebou myslím vážne? Akosi sme si vymenili role, zlatíčko. To ja som tu ženská, čo by mala mať obavy, že po zazvonení školských zvoncov jej zdúchneš a už sa neozveš,“ pripomenula mu, kto v ich vzťahu, skutočne ochotne nosí sukňu.

 Nebola ten typ dievčaťa, čo by robilo všetko preto, aby dokázalo emancipovanosť. Bola emancipovaná iba tak veľmi, ako jej to v danej chvíli vyhovovalo.

Zasmial sa a v jeho lícach sa vytvorili tie krásne jamôčky, ktoré dodávali jeho tvári chlapčenskú hravosť a ona bola v jeho sieti. Zasa. A to stačil jeden hlúpy úsmev.

„Myslím to s tebou vážne. Netvrdím, že ťa milujem, ale taktiež nevravím, že k tomu nie som dosť blízko, aby si mi stála za čas. A nakoľko mám v pláne s tebou stráviť dobu neurčitú, bude lepšie predstaviť ťa najskôr otcovi. Nie preto, že by som ťa potreboval testovať. Je to čisto pre tvoje vlastné dobro. Ak zvládneš jeho, zvládneš všetko. Je lepšie, ak ti ukážem hneď na začiatku, čo je to zač. Ako sa ku mne a ku všetkým chová. Mám teóriu, že ukázať hneď na začiatku to zlé a zaplátať to dobrým je proste lepšie, ako postupne odkrývať rodinné, nepodarené vzťahy. Bývalku som od toho držal asi rok a nakoniec to dopadlo katastrofou. Zostala vyšokovaná a úplne zmätená,“ vydýchol, dupajúc na plyn, keď sa na semafóre objavila zelená.

„A práve preto nerozumiem, prečo ma tak potrebuješ predstaviť. Lebo ja skutočne nepotrebujem počúvať toho hajzla, ako ťa uráža, snaží sa ťa znemožniť a zabáva sa na tom, ako ťa ponižuje. Som dosť prchká osobnosť, Dantík, a ak ma naserie, nezdržím sa. A od srdca mu poviem, akým kokotom je.“ Vystrčila bradu s bojovne našpúlenými ústami, na ktoré dostala rýchlu pusu a jeho nos sa rozkošne otrel o ten jej.

„Vždy dostane čo chce. Naučili sme sa ho s bratom poslúchať. Chce ťa vidieť, chce vedieť, čo ma tu zdržalo. Dostane to a bude pokoj. Inak by som ho musel počúvať, do nemoty, čo všetko mi dal, čo všetko pre mňa urobil, čoho sa pre moju existenciu vzdal, čo som mu vzal...“ odmlčal sa a namiesto dokončenia vety sa len zhlboka nadýchol so strnulým úsmevom.

Robil to stále, tak často, že vážne uvažovala, že by jeho úprimné úsmevy začala počítať. Bolo ich príliš málo.

Vzdychla si tento krát ona. Čo mohla robiť? Sľúbila to a nešlo predsa o popravu. Aj keď mala trošku obavy. Dante, aj keď to nikdy nepriznal a bola si istá, že ani neprizná, dosť lipol na pozornosti svojho otca. Z rozprávania, toho mála, čo jej zo svojho života bol ochotný ponúknuť , pochopila, že si jej teda rozhodne vo svojom živote neužil veľa. A odjakživa sa snažil urobiť na otca dojem, zaujať ho, potešiť.

Obávala sa, že ak by bol jeho otec nespokojný s výberom, proste by to ukončil. To preto zo seba urobila typické dievča z predmestia, malú, sladkú sedlanku, ktorá by bola hodná budúceho pána právnika.

Keď prechádzali okolo známeho domu s nízkou bránkou, pred ktorou stála biela, zasraná Croma, takmer sa nezdržala a za jazdy vyskočila z auta.

Bolo krátko po siedmej, čo tam tak mohol tak neskoro robiť? Vedela, že cez víkend má čas s otcom, kedy si dajú spolu vždy v nedeľu večeru a skutočne ju vytáčala predstava, že si Jakuba pozvali medzi seba.

Ani vlastne nevedela prečo. Mohlo jej to byť jedno. Mala Dantíka a Jakub jej mohol aj s tou supou byť voľný. Nakoniec, tá malá sučina má len zvyšky, ktoré nechala. To ona bola prvá a jediná, ktorá mala Jakuba celého.

Skôr, ako zahli do vedľajšej ulice, zahliadla, ako sa dvere otvorili a Kata sa flirtovne oprela o zárubňu. Niečo držala v rukách akýsi notes a špúlila na neho tú svoju odpornú, malú hubu.

Dotyk na stehne ju vtiahol späť do auta a ona venovala jeden roztržitý úsmev svojmu priateľovi, ktorý si ju zvedavo prezeral.

„Len kamarátka...“ Kývla nad tým rukou a naklonila sa, aby mu mohla cmuknúť pusu na tvár.

Zatiahol auto do ďalšej uličky a jej zovrelo srdce. Ak si do teraz myslela, že sa povracia, tak teraz od toho bola skutočne iba jeden nádych.

Brat debil, otec ešte väčší. Ako bolo možné, že si to nedala skôr do kopy? Objala si brucho rukami, tíško kňučiac nad svojou smolou.

„Hagara? Skurvený Bože?“ šomrala, s hlavou zvrátenou do čiernej stropnice.

Postrehla, ako sám stuhol, keď parkoval auto na, bielim štrkom vysypanej, príjazdovke a už nemala žiadne pochyby. Bola v pekle. V minulom živote bola vrah, násilník, pedofil, hriešnica. A karma ju dobehla až o jeden a možno tritisíc životov neskôr.

„Hagara?“ zaskučala, trieskajúc si hlavu o palubovku v snahe dostať kŕče v jej žalúdku pod kontrolu. Nechcela zvracať v jeho aute.

„Od kedy si vravíme priezviskami? Nie, že by som bol precitlivený, Katonová, len nie som zvyknutý, aby ma moje priateľky oslovovali priezviskom,“ zabával sa a jej sa zatmelo pred očami.

To nebolo dobré. Studený pot pokryl jej pokožku na celom tele a sladko kyslé sliny naplnili jej ústa.

Musela vypadnúť z toho auta, okamžite.

Vytackala sa, vykopávajúc dvere a prvýkrát jej nerobilo problém zoskočiť z tej výšky, v ktorej boli.

Rozbehla sa ku kraji cesty na druhej strane, kde už bol len malý potôčik pod spádom s kovovou krajnicou. Využila tú nízku kovovú konštrukciu na zaprenie a získanie stability pri prvých otrasoch tela, keď sa jej žalúdok rozhodol vyhodiť všetko, čo do neho počas celého dňa dostala.

Zafňukala, keď to skončilo a kašľala na slzy, čo jej so stopercentnou istotou úplne rozmazali riasenku a ona musela vyzerať ako dáky medvedík čistotný.

Dúfala, že už nikdy, ale skutočne nikdy nebude cítiť chuť natráveného žrádla v hube. Popotiahla nosom, bojujúc s nutkaním otrieť ho do chrbta dlane. Ale bol to príliš veľký humus a Dante už bol pri nej a držal ju okolo pásu a druhou rukou jej utieral ústa. Získal cvik, neprešiel ani týždeň od času, keď to robil naposledy.

A teraz sa to malo všetko poondiť. Nemohla tam ísť. Nechcela prísť o toho chlapa. A Ted si to užije, keď ju sundá s tým jeho úsmevom číslo jedna alebo dva, nespomínala si. Bola tak debilná v čase, keď si jeho úsmevy radila do kolóniek, že ak by mohla, vrátila by sa v čase a nafliaskala si za to.

Obrázky toho večera ju znova prinútili dáviť. Jeho ruky a to, ako sa jej dotýkal. Bol tak necitlivý a do seba zahľadený. Ako mohla to, čo prežili, považovať za niečo výnimočné? To Dante bol úplným opakom. Bol tak nežný a opatrný, silný a láskavý. Bol všetkým po čom žena túži. Aj keď sa nedostali k slovíčku na M, nikdy sa k nej nechoval, akoby to tak nebolo. V posteli rozhodne nie. Jeho ruky ju hladili, ústa láskali a ju zachvátili ďalšie vzlyky zmiešané s pokusmi vyvracať si vnútornosti.

Automaticky utiahol objatie pod jej prsiami a dlaň položil na jej čelo. Čo bolo neskutočne príjemné, nie len pre to, že ho mohla cítiť a vedieť, že v tej fekálií nie je sama, ale aj pre to, že jej dával vďaka tomu rovnováhu a pri dostávaní žalúdočných štiav sa do jeho dlane mohla riadne zaprieť.

Nenávidela sa za to, že ju musí zasa vidieť v takom stave. Že mu zasa ovracia topánky, tričko a namiesto pekne stráveného večera bude znova jej pestúnkou. Vlastne nebude. Skončila.

„Zober ma domov, prosím,“ mrnčala, zapierajúc hlavu do jeho hrude.

Potrebovala to fiasko s jej úplným koncom odložiť aspoň o jeden deň. Pripraviť sa na to. Vyvracať sa do sýta a postaviť sa svojmu prekliatiu zoči-voči.

Uhladil jej vlasy, cmukol krátku pusu na vrch hlavy a ona spokojne vydýchla. Bola v pohode, aspoň na tú chvíľu.

Vedela, že mu to bude musieť povedať. Bolo by to lepšie, to najrozumnejšie, čo mohla urobiť. Ale ona nebola rozumná a odvážna. Bála sa.

„Len na chvíľu zbehneme dnu. Potrebuješ sa napiť niečoho, trošku upokojiť žalúdok a ja otcovi poviem, že ti nie je dobre a pôjdeme k tebe domov. Postarám sa o teba. Už mám prax, že by som si mohol otvoriť vlastný kurz.“ Snažil sa ju rozosmiať. A možno by bol úspešný, ak by ju proste posadil do auta a naštartoval. No on ju ťahal k domu, kde sa všetko, celý jej život posral.

Keď to ona posrala. Musela byť aspoň k sebe úprimná. Tieto sranice si narobila sama.

Ale ak by to neurobila, priviedlo by ju to k Dantonimu? Bola by s Kubom a šli by spolu do Brna tak, ako plánovali. Teda Jakub naplánoval a ona sa tomu nebránila.

Vzmužila sa a zhlboka nadýchla. Dosť bolo z Didi, čo sa nechá riadiť chlapmi. Ak sa cez to Dan nedostane, je to nevyzretý hlupák.

Minulosť nezmeníš a ľudia robia chyby. Dôležité je uvedomiť si ich a pracovať na tom, aby ich viac človek neopakoval.

Ale Tadeáš, ten chlap ju mal v zuboch a ešte viac svojho brata. Bola možnosť, že to poddá takým spôsobom, že ani muži v čiernom so svojim mazačom spomienok to už nedajú do poriadku.

„Nemôžem počkať v aute? Takto skutočne nechcem ísť pred tvojho otca. Vyzerám ako po drogovom záťahu alebo prepitej noci, minimálne.“ Zastavila ho tesne pred dverami a zhupla sa na pätách, ako malá dievča.

Bolo to rozhodne iné, ako keď pred tými dvermi stála naposledy. Hluk vystriedalo hrobové ticho a trávnik sa zelenal, nepoškvrnený bordelom.

„Nemôžem ťa nechať v aute. Keď vraciaš tak odpadávaš. A ja skutočne nechcem riskovať, že mi zamdlieš a udáviš sa tým alebo si buchneš hlavu, či inak ublížiš.“ Mala chuť mu odpapuľovať, ale nakoľko boli v tej hlúpej situácií, mala potrebu byť dobré dievča.

Neklopal. Nemusel, bol to dom jeho otca a istým spôsobom aj jeho. Pamätala si, aká uchvátená bola z toho odporného miesta.

Zašramotil kľúčikmi a skôr, ako stihol potočiť zámkom, dvere sa otvorili a stál v nich jej hriech.

Zabudla, za ten mesiac, čo ho nevidela, akým famóznym vo svojej dokonalosti bol.

Jeho čierne vlasy boli dlhšie, ako si pamätala. Jemne sa točili vlhké, spotené... bolo jej to jedno, nemienila sa nad tým veľmi zamýšľať. Jej oči automaticky klesli na to pevné telo. Bolo to vlastne prvýkrát, čo ho videla skutočne bez trička. A bolo sa na čo pozerať.

 Na rozdiel od jeho brata mal hruď jemnučkú, hladkú a vypracovanú s malým tetovaním draka na ľavom prsnom svale.

V jeho šedých, nízko podsadených teplákoch bol ako v tú noc, akurát bol viac strhaný v tvári. S kruhmi pod nimi a začervenaným bielkom vyzeral, ako po fakt dlhej kalbe alebo odpornej chrípke.

Potiahol si z cigarety a zhlboka nasal dym do pľúc. Bolo to prvýkrát, čo ho videla z cigarety šluknúť. Vždy ju iba držal, potiahol, pováľal dym v ústach a vypustil ho, ako drak, vytvárajúc okolo seba dymovú clonu.

Teraz chvíľu počkal, s naklonenou hlavou a zamračením sledoval ju a svojho brata a nakoniec z jeho nosných dierok vypustil minimum dymu. Nakrčila nos pri predstave, že to takmer všetko, čo do seba dostal, zostalo v pľúcach.

„Čo ty tu chceš? Ak je to dáka blbá hra...“ zahrmel a ju striaslo. Aj na silu jeho hlasu zabudla.

„Poznáte sa?“ Prekvapene dvihol obočie, keď ich ťahal dnu.

„Spolužiaci!“ vyhŕkla, posielajúc Tadeášovi tiché prosby.

Dúfala, že to pochopí a bude aspoň pre teraz ticho. „Prosím.“ Naznačila nemo a nahodila plačlivý pohľad. Nemusela sa pri tom veľmi trápiť. Mala chvíľku pred bolestným kvílením.

„Nikdy si mi to nepovedala,“ obvinil ju s jemným úsmevom a dlaňou na tvári.

„No, nikdy sme neriešili priezviská, pokiaľ si spomínaš. Nemala som odkiaľ vedieť, že práve ty si jeho brat,“ upozornila ho, vtískajúc sa do jeho dlane.

Myslela si, že to najlepšie je škrabkanie mozoľov, no pri Dantem prišla na to, že zamilovať si jemnosť dotyku, nie len v prenesenom slova zmysle, je omnoho jednoduchšie.

„Kde je?“ Venoval pozornosť svojmu bratovi, no Didu si stále tisol k sebe a upokojujúco ju hladil po chrbte, čo ju práve teraz ešte viac rozrušovalo s Tedovím študujúcim pohľadom.

„V pracovni,“ odpovedal nezaujato, stále s pohľadom fixovaným na Didu.

Znova jej z toho bolo na vracanie, ale aspoň držal hubu a zbytočne mu to nekecalo.

„Môžem ťa poprosiť, či by si ju nevzal do kuchyne a nedal jej minerálku alebo niečo. Necíti sa dobre. Dnešnú večeru budeme musieť zrušiť,“ oznámil svojmu bratovi, vtískajúc jej krátku pusu na čelo. „Zvládneš to, že?“ Sústredil sa znova na ňu, skláňajúc sa, aby mohol hľadieť do jej očí. Mala potrebu pretočiť nimi. Nebola nesvojprávna pre jedno zvracanie.

No len prikývla, rada, že odchádza. Možno bude mať Tedík dobrú náladu a mohla by ho ukecať, aby si ich krátky románik, ak sa to tak vlastne dalo nazvať, nechal len a len pre seba.

„Hej, vyzerám ako zasraná opatrovateľka tvojich kurvičiek?“ zachraptil Ted so zhnuseným pohľadom, venovaným svojmu bratovi.

Dantony sebou trhol a pohol sa v pred. Nemohla dovoliť, aby do seba skočili. Zaťahala ho za ruku, kývajúc hlavou.

„Bude to sekunda, rovnaký čas, ktorý by ti zabralo navlečenie trička,“ poukázal na jeho hruď, vracajúc mu ten istý spôsob tónu hlasu.

„Som doma. Nemusí ma zaujímať, čo si myslíš, že by som mal, braček. Cítim sa takto pohodlne a nebudem sa tu trtkať v tričku. Ty si tu ten parazit,“ vypľul, siahajúc do vrecka, aby si mohol vytiahnuť značne pokrkvanú cigaretu bez filtra.

Bez toho, aby sa staral si ju začal medzi palcom a ukazovákom vyrovnávať a špičkou jazyka si nedočkavo prešiel po spodnej pere.

Toto niekedy chcela? Nebola si istá, či bol takýto stále a ona ho videla v ružových farbách alebo sa proste zmenil. Alebo Dantony skutočne nepreháňal a takto sa k nemu choval neprestajne. Nechcela vedieť, ako sa k nemu chová jeho otec. Bolo jej z toho do plaču, len z tej predstavy.

„Mohol by si sa aspoň pred ňou nechovať ako ty?“ ohriakol svojho mladšieho brata, stúpajúc si pred ňu so zaťatými päsťami.

„Pred touto? Ale prosím ťa... No fajn, ak to znamená, že sa dostanete obaja z môjho domu čo najskôr.“ Kývol na ňu hlavou, v geste ukazujúc smer do kuchyne. Aj napriek tomu, že skutočne nemusel. A bola si istá, že si je toho taktiež vedomí.

„Šteká, ale nehryzie,“ šepol jej od ucha a znova ju krátko bozkal.

Tíško fňukla. Za týmto jeho neustálim pusinkovaním jej bude najsmutnejšie.

Sledovala jeho chrbát, ako sa strácal vo dverách z mahagónu a dúfala, že to vybaví čo najskôr.

Zvuk pohárov ju vytrhol z hypnotizovania dverí a otočila sa k nemu vo chvíli, keď nalieval do pohárov sýtenú minerálku.

Bolo to divné. Celý čas túžila po tom, byť v jeho blízkosti. Mať možnosť a čas byť s ním o samote, aby mu mohla hustiť do hlavy, ako sú pre seba stvorení. Prinútiť ho túžiť po jej tele, po nej.

A teraz?

Najradšej by sa rozbehla na druhý koniec mesta a nikdy sa s ním už nevidela.

Odpálil si z dohárajúceho špaku, ktorý žužlal v ústach, tú novú, pokrčenú napodobeninu doma vyrobenej cigarety a špak hodil do drezu. Dokonca sa ani netrápil aspoň tým, aby naň pustil trocha vody.

„Tak, o čo ti ide, Dia?“ začal, posúvajúc po linke jeden z pohárov do poly naplnený vodou.

Mlčala a len sledovala jeho ohryzok, ako sa pohol v prázdnom prehltnutí. Znova urobil to s tým zadržaním dymu v pľúcach a ona mohla sledovať, ako sa jeho sklené oči znova podlievali ďalšou várkou krvi až boli už viditeľne ružové.

„Mám obavy, že nerozumieme otázke,“ šepla a neochotne pustila krátkym nádychom sladko horký dym do svojich pľúc, ktoré sa nespokojne stiahli, úplne rovnako, ako žalúdok.

Bola si istá, že to zvracanie bolo zo stresu, ale teraz sa zdalo, že tá čína bola naprd.

„Prečo si tu, v mojom dome, s mojím, skurveným bratom. Ak je to akási hlúpa cesta ku mne, tak ťa varujem, že ten súdny príkaz si skutočne vybavím.“ Nová várka dymu zaplavila kuchyňu a ona sa musela zaprieť do stola, aby sa udržala na nohách.

„Môj svet sa netočí okolo teba, Hagara. Vyrástla som z teba. Nie je to o tebe. Je to o mne a o Dantem. Mám ho rada. Pred ním by som to zatiaľ nepriznala, ale zamilovala som sa!“ vyhlásila rozhodne, presvedčená, že ho tým uzemní. No výsledkom jej priznania bol jeho smiech zmiešaný s kašľom.

„Miluješ? Veď ty nemáš ani potuchy, čo to slovo znamená. Ak by si mala, neplytváš ním tak. Milovala si svojho priateľa a podjebala si ho so mnou. Milovala si mňa a teraz je tu môj brat a miluješ jeho. Zasrane to máš v hlave rozhádzané.“

Znova si potiahol, schválne vyfukujúc dym do jej tváre. Videla, ako sa zabáva na jej vypúlených očiach, pri tom, ako sa snažila nerozkašľať.

„To čo sa medzi nami stalo bola chyba. A ja som sa chovala ako úplná hus. Som si toho vedomá. Ale Dante je pre mňa dôležitý. Ted, prosím. Urobím čokoľvek, ak mi sľúbiš, že to, čo sa vtedy v noci stalo, zostane medzi nami. Povedz si, čo len chceš. Len mi to prosím nekaz s tvojim bratom. Ja ťa prosím.“ V jej očiach sa objavili slzy aj keď ich necítila a nemala v pláne preliať.

A možno práve ony boli dôvodom, prečo sa Tadeáš zhlboka nadýchol vzápätí vypúšťajúc tiché a bolestivé jaj.

„V poriadku, len do šľaka tam, nerev! Mám z teba neskutočné stavy.“ Pritlačil si prsty na spánky. „Bude dobré, ak sa budeme tváriť, že sa to nestalo. Ja a brat to máme na nič a nechcem to ešte viac zhoršovať jednou bezvýznamnou šukačkou s tebou. Ale varujem ťa. Brat si prechádza fakt skurvenými vecami, tak buď poslušné dievča a nepriťažuj mu to jeho prežívanie.“ Znel dosť vážne, aby pochopila, že si nerobí srandy.

Ale aj tak si nemohla pomôcť od úsmevu. Nech sa k Dantemu správal ako pes, za jeho chrbtom to bol starajúci sa a milujúci mladší brat.

„Mám ho skutočne rada, Ted. Pokiaľ sa bojíš, že by som mu ublížila...“

„Čo?! Je ma do toho hovno. Rob si čo chceš!“ vybafol rozzúrene, venujúc pohľad do klenby, predeľujúcej kuchyňu od obývacej časti. „Tak, postrážené a teraz ma ospravedlň, braček. Je mi zle, keď na teba musím čumieť.“ Odrazil sa od mramorovej pracovnej dosky a bez rozlúčky sa pohol do svojej izby.

„Choval sa pekne?“ zaujímal sa, upravujúc jej vlasy, aby jej mohol do čela vtisnúť jedno z milióna poláskaní.

Prikývla, spokojná a učičíkaná zahnanou katastrofou. Vtiahol ju do svojho náručia, čo využila na hlboký nádych z jeho korenistej voňavky.

„Myslím, že by som zvládla večeru, ak chceš,“ navrhla pokojná a úplne endorfínmi nadopovaná.

„Si si istá? Pozri, môžeme to nechať na potom. Otec síce šomral, čo urobí s tou kopou jedla, čo objednal, ale dostane sa cez to.“ No ona bola tak nabitá pre úspešný dohovor s Tedom, že kývla rukou a jej žalúdočné problémy boli minulosť.

 „Iba si zájdem na vécko, trochu upravím ten bodrel na tvári, ukradnem trochu ústnej vody alebo aspoň pasty a som pripravená oslniť ho.“ Cmukla mu rýchlu pusu na tvár, aby ho náhodou nepriotrávila a pohla sa do kúpeľne.

„Ale ak ti bude zle, hneď mi to povieš.“ Ukázal na dvere, kde mali kúpeľňu a ako gentleman jej ich pridržal.

„Bež, a povedz svojmu otcovi, že sa mi polepšilo a rada by som sa s ním zoznámila, ak o to ešte stojí.“ Žmurkla na neho a zatvorila dvere pred jeho ksichtom s vyplazeným jazykom.

Nakoniec stál Pánbožko pri nej a dokonca ani nebola tak veľmi rozmazaná. Malé fľaky pod viečkom boli po pár pretretiach preč a ona vyzeral síce ako pri alergií na seno a peľ, no vždy to bol omnoho lepšie, ako si myslela.

 Využila, že si na tvár nenakydala okrem riasenky nič a pocapkala sa mokrými dlaňami po tvári. V zrkadlovej veľkej skrinke nad umývadlom našla nielen zubnú pastu a Listerin, ale aj neotvorenú kefku, ešte v plastovom obale.

Nakoniec prekonala nutkanie riadne si vydrhnúť hubu s tou nikomu nepatriacou pomôckou. Predsa len, bola návšteva a rýpať sa v cudzích veciach bolo skutočne drzé. A tak si len na prst natlačila pastu a rozpenila si ju v ústach s troškou vody.

Ukradla si za pól vrchnáčika ústnej vody a modlila sa, aby to stačilo a neomráčila jeho otca kyslím smradom zvratkov. Aj keď bolo otázne, či sa k niečomu, ako pusinka na zoznámenie dostanú. Podľa toho, čo počula od Danteho, bol ten chlap studený čumák a len ťažko by sa uchýlil k takej banalite, ako vrelé privítanie.

Urovnala si trojštvrťové rukávy trošku na ramená, okontrolovala, či si ich náhodou nezgrcala a po zistení, že sú panensky biele a nie je na nich jediný fliačik, čohokoľvek, sa pohla von.

Tak ako predpokladala ju Dantony čakal pred hajzlíkom a spokojne sa škeril.

„Už čakáme len na teba, žena.“ Pritiahol ju k sebe a bez okolkov sa snažil jazykom dostať do jej úst.

Zachichotala sa a ochotne ho pustila. Len Boh jej bol svedkom, že ju nikdy nikto tak nebozkal, ako to robil ten chlap a bolo jasné, že pred jeho otcom sa k prejavom náklonnosti nedostanú.

Pritiahla ho k sebe za lem trička s úmyslom vziať si z neho čo najviac. „Dnes spíš u mňa, že áno?“ kontrolovala cez bozky a dúfala, že len pre to, že na druhý deň už začína škola, nebude hrať múdreho.

„Mám trošku obavy zo zoznámenia s tvojimi rodičmi,“ priznal, odťahujúc ju od seba, dosť na to, aby na ňu mohol hľadieť.

Rodičia sa jej mali vrátiť podvečer a ona si bola istá, že ho budú zbožňovať. Ak nie hneď, časom isto.

„Povie niekto, kto ma dotiahol do svojho domu, s tou istou zámienkou.“ Upravila mu golier na tričku, uhladila tričko dlaňami a preplietla prsty s tými jeho.

 Bola pripravená ohromiť toho chlapa svojou anjelskou nevinnosťou.

„Nie je to môj dom a je to niečo úplne iné. Tvoji rodičia ťa milujú. Musím urobiť dobrý dojem, aby ma odobrili.“ Postrkoval ju dopredu pred seba ako dáke malé decko.

A práve to bol ten problém, prečo mala ona také obavy. Jej rodičia boli tí najlepší na celom svete a ak by priviedla aj jednookého, pokerovaného strašiaka, prijali by ho, ak by povedala, že ho miluje.

Ale pri chlapovi, čo robí peklo zo života svojmu vlastnému decku len ťažko povedať, či mu môže niečím ulahodiť. Stále si nájde niečo, čo nebude dobré.

Ale pre Danteho by urobila všetko a vedela, ako veľmi mu na tom záleží. Tak nahodila sladký úsmev a vkročila do  miestnosti s jedálenským stolom, na ktorom boli vzorne ako z knižky, prestreté štyri taniere so zemiakmi a akýmsi kusom mäsa so zeleninou.

Na stole bol svietnik, ktorý nehorel a vysoké poháre na víno, z ktorých nikdy nevedela piť a už vôbec ich správne držať. Ale aspoň, že tam nebolo plno príborov.

Tadeáš sedel otrávene na stoličke, pohupujúc sa na jednej jej nohe a sústredene ťukal do displeja.

Chlapík so širokými ramenami vstal, akoby mohol ich prítomnosť vycítiť a zvedavo si ju premeral Tedovými očami.

A vtedy ju oblial pot.  Tú tvár už videla, spomínala si na to. Na tú hlúpu myšlienku, čo ju napadla aj práve teraz. Tadeáš bude vyzerať presne takto o pár rokov.

„Ty musíš byť tá spomínaná Didiana, čo prinútila Dantonyho zotrvať aj napriek tomu, že sme už mali všetko doriešené.“  Samozrejme, že vedel, že je to ona. A takýto spôsob oslovovania jej prišiel nanajvýš trápny. Stačilo povedať. Ahoj Didiana, rád ťa spoznávam...

No aj napriek tomu prikývla, naťahujúc k nemu nesmelo ruku.

Prekvapil ju, keď si ju priblížil k perám a naznačil bozk, bez vydania zvuku či dokonca kontaktu s jej pokožkou. 

Bola v rozpakoch a muselo to byť zjavné, lebo sa na jeho tvári objavil úsmev. Ťažko ho však mohla nazvať prívetivým, či chlácholiacim. Bol zlý, jeden z tých, čo jej napovedal, že si to užíva a rozhodne neskončil.

Tadeáš nezdvihol po celý čas hlavu od displeja svojho telefónu a na niečo sa mračil s ďalšou cigaretou, tento krát s filtrom, strčenou za uchom.

„Tak, sadneme si, nech nám to nevychladne,“ ponúkol jej ich otec stoličku a sám si sadol, bez toho, aby jej láskavo prezradil svoje meno.

Nie, že by ho potrebovala vedieť. A bolo jasné, že on sám sa s ňou nechce už viac stretnúť a ponúknuť jej možnosť, ako ho pri ďalšom rodinnom posedení oslovovať. Na oslovenie otec bolo až príliš skoro, aj keď ju tá predstava skutočne rozveselila, až na toľko, že neudržala úsmev.

„Povieš mi niečo o sebe, dievča? Vyzeráš rozumne, nerozumiem, ako sa mohlo stať, že si si vybrala práve Dantonyho,“ pravdepodobne začal nenápadne atakovať, no ona bola obrnená a pripravená na všetko.

„Dantony je neskutočný muž, pane. Myslím, že mám šťastie, že si ma niekto ako on všimol.“ Schválne ignorovala prvú časť, tú podstatnú.

Nerada o sebe rozprávala a teraz, keď s Jakubom odišli aj plány na vysokú, už nebola vôbec schopná o sebe povedať niečo, čokoľvek.

Mala už len pár mesiacov na to, aby si vybrala dáky obor na Slovensku, no nemala potuchy, čo by chcela študovať. Už pri výbere  fakulty v Čechách to bolo skôr Jakubove rozhodnutie, ako jej. On navrhoval odbory a ona prikyvovala alebo hneď v zárodku rušila. Dôležité bolo, aby boli spolu v jednom meste, na jednom intráku, kým si nenájdu byt. Teraz to bolo preč. Nemala bez neho potuchy čo ďalej.

„Zaujímavé...“ poznamenal, študujúc ju prižmúrenými očami. „Teda mi povedz, čo škola. Študuješ? Alebo už pracuješ?“ vypočúval, škrípajúc nožom o porcelánový tanier pri tom, ako sa snažil odrezať si kúsok zo svojho médium steaku.

Švihla pohľadom na Danteho, ktorý sa babral vo svojich opečených zemiakoch a krčil nos nad nedopečeným mäsom. No nemal pre ňu viac, ako jemný úsmev, čo jej prd pomohlo.

„Teraz mi začína maturitný ročník a potom... Mala som v pláne ísť študovať dejiny do Brna, no pre isté osobné záležitosti to padlo, tak premýšľam, že by som si ten obor vyštudovala tu, alebo sa zamerala na pedagogiku,“ sypala prvé, čo jej napadlo a sama bola prekvapená, že to znelo vlastne ako celkom dobrý nápad.

„U nás v hlavnom by si si mohla doslova vyberať, na akú univerzity si podáš prihlášku,“ zaradoval sa Dante a ona si nemohla pomôcť od úsmevu.

Vlastne jej nepriamo povedal, že by bol rád, ak by ju mal vo svojom meste. Bol tak sladký.

„A tebe by to nevadilo? Mať ma možno na tridsať minút mestskou od svojho bytu? Je dosť možné, že by som ti začala pekne liezť na nervy,“ upozornila ho s úškrnom, zabúdajúc na jeho otca.

„To by si bývala rovno v mojom byte. Ak by si nechcela so mnou v izbe, je tam jedna prázdna izba,“ navrhoval automaticky, akoby nad tým premýšľal už dlhšie.

Jeho otec si prečistil hrdlo, a tak jej vzal možnosť na to odpovedať. No jeden pohľad do tých jeho diabolských očí a bolo jej jasné, že odpoveď pozná. Bolo nemožné, aby ich delila jedna stena. A v neposlednom rade, to bola úplná hlúposť. Aj tak by to skončilo tak, že by spala v jeho posteli a veci by proste mala v druhej miestnosti.

„No, výber podnájomníka, by si mohol tento krát nechať na mne. Čo ty na to? Posledný výber nás dostal do riadnych patálií a len tak-tak som si zachránil kožu pred úplným skurvením môjho mena a postavenia.“

Bratia zareagovali v tej istej chvíli, no úplne odlišným spôsobom. Dante sa napäl, vypúšťajúc tichý výdych, so zaťatou čeľusťou a Ted, ten si naopak s intenzitou svojho počínania veľkú hlavu nerobil. Odsunul sa od stola, pri čom takmer zhodil veľký tanier s nedotknutým jedlom a prevrátil pohár červeného vína, ktorého sa tiež celý čas nedotkol.

Teraz však siahol po pohári na vysokej stopke a nalial si do plna, sťahujúc ho na dva dlhé dúšky.

„Nikolas nebol žiadny problém! Platil riadne, nebol problémový a jediné skurvené v celej tej veci je to množné číslo, čo si použil, otec!“ Znova to urobil. Dokázal do oslovenia vtesnať toľko irónie, zhnusenia a odporu a nenávisti, až bola skutočne vďačná, že slová nemôžu zabíjať. To by už pravdepodobne ležali všetci traja s tvárami v nedojedenom jedle, úplne vytuhnutí.

„Dávaj si pozor na ústa, Tadeáš, nezabúdaj, že aj môj pohár trpezlivosti má hranicu a nesieš najväčší podiel na sprznení môjho mena. Stále môžem zariadiť, aby sa tá úchylná verbež dlho na tej škole neohriala alebo skončila  na sociálnych dávkach,“ pokračoval s nakrčenou hornou perou, teraz zameraný na mladšiu kópiu seba.

Vyhrážal sa mu. Vyhrážal sa svojmu vlastnému decku. Jedna jej časť sa šla zblázniť túžbou po tom, zistiť, čo sa to v tej Addams family deje. No tá druhá chcela vstať, prepliesť si prsty s Dantem a utekať čo najďalej.

„Pojeb sa!“ zahlásil so samozrejmosťou všednej rutiny a siahol po cigarete, ktorá trčala, zastoknutá za jeho uchom.

„Môžeš si to aspoň dnes odpustiť? Máme návštevu,“ vzdychol frustrovane ich otec, na čo sa Ted rozosmial, až mu takmer z úst vypadla cigareta, ktorú sa neúspešne snažil zapáliť s nefunkčným zapaľovačom.

„Budeme tu hrať divadlo? To je to čo chceš, ocko?“ zaštebotal, chrochtajúc smiech, stále s naklonenou hlavou, s dlaňou brániac neexistujúcemu prievanu, aby mu sfúkol plamienok.

Ten chlap zúril. Jeho nozdry boli rozšírené, belmá sa podliali krvou a na krku a spánkoch mu navreli neskutočne hrubé žily. Hrozilo, že ho klepne, každú chvíľu sa mal zrútiť, zvierajúc si hruď.

No namiesto toho sa otočil na Dantonyho, ktorý len mlčala a sledoval Didianu. Asi očakával, že utečie, ale ona nebola schopná ničoho.

Mala rozprávkový vzťah s rodičmi. Chodili na výlety, kupovali si darčeky na každý, aj ten najhlúpejší sviatok, mali všakovaké rodinné stretnutia a výročia. Nemyslela si, že môže na svete existovať rodina, kde syn povie svojmu otcovi, nech sa pojebe, kde sa otec môže synovi vyhrážať zničením života dákemu inému človeku.

„Je to všetko tvoja vina! Nebyť teba a toho debilného nápadu, aby za tebou Ted chodil, nič z tohto sa nemuselo stať!“ Znel ako malý chlapec, ktorému vezmú obľúbenú hračku po tom, čo sa odmietal zahrať so súrodencom.

Už otvárala ústa, že mu niečo povie, no nevedela čo. Musela si to premyslieť, aby nebola za debila a ten chlap pochopil, že je trápny hajzel a mal by sa dať liečiť.

 „To, že sa ti tvoj milovaný synček zbuznil, rozhodne nie je moja vina. To tvoja krv je chorá!“ vrčal s päsťami zaťatými na stole.

Nie že by bola celý čas v obraze, ich hádka, ak to mohla tak vlastne nazvať, brala od začiatku divný smer a len ťažko sa v nej nezainteresovaný človek vyznal, ale teraz už to prekročilo únosnú mez.

„Súhlasím výnimočne s našim rodinným parazitom.“ Potiahol si z cigarety a spokojne si vyložil nohy na roh stola po tom, čo si odklepol do taniera.

Bol to taký hulvát. Kráčal v dokonalých stopách svojho otca.

„O tých prekliatych cigaretách v dome sme sa už bavili!  Fajčí sa vonku, je tam popolník! Zahas to a zlož nohy zo stola, Tadeáš! Okamžite!  V mojom dome sa budete riadiť mojimi pravidlami!“ Tresol dlaňou po stole, až nadskočil riad a ona sa proste nezmyselne zachichotala skôr, ako si to stihla uvedomiť.

Tadeáš síce nazval jej milovaného diablika parazitom, ale dokonale vytočil toho skurvenca, a to ju nesmierne bavilo.

 „Som tu. V tejto psej riti, kam si ma dotiahol. Pristúpil som na podmienky, čo si stanovil. Moja šedá kôra sa začína podobať na huspeninu, lebo si ma zapísal do tej treťotriednej štátnej inštitúcie, kde by profesori mohli na škole, ktorú som navštevoval pred tým, akurát tak vytierať  podlahy. Tam tvoja právomoc skončila, otče! Si tú zasranú cigaretu zapálim, kde chcem, kedy chcem a ako chcem. A ty sa môžeš ísť aj otrieskať o stenu.“ Nadýchol sa a provokatívne vypustil dym priamo na svojho otca.

„Samozrejme. Náš Tedík, aby sa nevystatoval svojim nadpriemerným mozočkom. Všetci buďme v pozore, lebo on má IQ 170 a chová sa jak totálny kokot a jeho slovník nemá so skutočne inteligentným človekom spoločné absolútne nič. A ešte bude urážať ľudí. Sračka!“ zaútočil Dantony. Zvrhlo sa to na nerozumné a detské doťahovanie a jej už to ani neprišlo vtipné, len bolestivo zbytočné, zdĺhavé a nezmyselné.

„Dávaj si pozor, ako sa rozprávaš s mojim synom! Si nič, len závidiace hovno, pijavica. Môže sa stať, že ty aj tá tvoja malá pobehlica skončíte pred domom!“ vyhrážal sa zasa plný sily s vypätou hruďou ako kohút na smetisku.

„Rob ako myslíš, nepotrebujem tvoje peniaze, meno, nič z toho!  Ale nenazývaj Didianu šľapkou. Nepoznáš ju!“ To už stál, skláňajúc sa nad stolom v tesnej blízkosti svojho otca.

Nechcela, aby sa to pre ňu ešte viac pokazilo, a tak vyskočila zo stoličky s úmyslom obehnúť ho a dostať Danteho preč. Skôr, ako urobí a povie ešte viac, ako už stihol. 

„Vždy som vedel, že si úbožiak, chudák, čo nemá na viac, ako vyzobávať zvyšky po Tadeášovi, ale že mi do domu hrdo prinesieš jeho kurvičku s tým, že je to tvoje dievča... No, musím priznať, že si ma skutočne dokázal prekvapiť. A ešte tú drzosť vybičuješ zvyšovaním hlasu na mňa? Iba pre to, že som ju nazval pravým menom! Buď rád, že nad tebou drží tvoja matka ochrannú ruku a ja jej aj po tom všetkom nedokážem nič odoprieť, inak by si dávno skončil na ulici, bez jediného centa a nenechal by som ti ani len poondiate trenky, čo si kúpil za moje peniaze.“

Kvecla na zadok. Bez dychu s dušou na jazyku. Ten odporný bastard  si ju pamätal. Všetko to bola len jeho hra. Zábavka. Vyčkával na vhodnú príležitosť, aby to mohol Dantemu hodiť do tváre a ponížiť ho. Vedela, že tam nešlo o to uraziť ju, či ju dokonca skutočne nominovať na kurvu. Chcel vidieť Danteho na kolenách. A ona mu nahrala do karát. Ak by bola iná, trebárs dáka, ako bola Katarína, čo sa nestarala a každý druhý alebo tretí týždeň si narazila jednorázovku a v meste nebol chlap, čo by v nej nebol, mohlo to dopadnúť úplne inak.

Katu nepoznal, bolo možné, že nepoznal polovicu dievčat, čo prešli Tedovými rukami. Len ona bola tá smoliarka, že si ju zapamätal, po tom, ako zostala uväznená v špajzi s kompótami a použitými kondómami.

Trvalo dva nádychy, kým to, už teraz jej bývalému priateľovi, konečne docvaklo a ohodil ju šokovaným, no uzrozumeným pohľadom. Videla v jeho tvári uvedomenie a sekundu po sekunde rysujúci sa odpor.

Bola v kely. V pekle. V totálnej piči. Tak by to definovala Kata.

A mala by pravdu vo všetkých bodoch.

„Dante!“ vyhŕkla, no on ju odignoroval, obracajúc sa na svojho brata, vyskakujúc zo stoličky.

„Šukal si ju?“ Nečakal na odpoveď, len pokrútil hlavou, dlaňou si trieskajúc do čela. „ Samozrejme, že áno. Ako som mohol byť tak blbý. Do šľaka. Nový spolužiak, aká je pravdepodobnosť, že sa tu v jeden čas objaví viac, ako jeden nový spoluobčan!“

Výsmešný smiech vystriedal Danteho hlasné premýšľanie a všetci sa obrátili pohľadom k tvorcovi toho bordelu. „Ty si to nevedel? To ma podrž. Je to ešte lepšie, ako som si myslel.“ Zabával sa, zatiaľ čo sa Dante pohol preč a Ted vyskočil zo stoličky, zrazu plne aktívny.

„Dan, počkaj. Nebuď debil, bolo to len raz a nič to neznamenalo. Poď odtiaľto vypadnúť. Porozprávame sa o tom, ako dospelí ľudia. Len my traja, ktorých sa to týka,“ dohováral mu, zrazu úplne prívetivý a po jeho sarkazme a urážkach nezostalo ani pamiatky.

Nemohla ostať v spoločnosti toho chlapa. Bolo jej zle z neho, z jeho spokojného úškrnu, krutosti a, samozrejme, hrozilo, že ak na ňu prehovorí a urazí ju alebo Danteho, vyškriabe mu oči, aj keď si vždy nechty starostlivo zastrihávala, mohla by nimi teoreticky ublížiť.

Počula tresnutie dverí a potom rytmické buch - buch a Tedové prosby, aby ho jeho brat pustil dnu a nechoval sa ako malé decko.

„Je to úbožiak, nič nemá, nikdy mať nebude. Nestojí za tvoj čas, dievča. Nič dobré ťa s ním v život nečaká. Tak ti radím, zober sa, odíď a nájdi chlapa. Dantony ním rozhodne nie je.“ Jeho múdro ju zraňovalo za neho a rozbesnilo za ňu.

Nemal právo tak o tom mužovi rozprávať. Bol chlapom vo všetkých smeroch. A omnoho viac v jeho mladom veku, ako tento úbožiak, čo stál pred ňou vo svojom značkovom obleku.

„Ako môžete byť tak krutý a zlý na vlastné dieťa? Ste úplný odľud. A počastovala by som vás omnoho silnejším prívlastkom, ale neznížim sa na vašu úroveň,“ vypľula, no nedokázala si odpustiť vystretie prostredníka pred tým, ako  sa zvrtla na päte a pohla sa za hlukom, ktorý robil Ted v jeho chabých pokusoch vyvaliť dvere. Aspoň tak súdila, podľa trieskania a dutých nárazov.

„Ja pre svoje dieťa robím všetko, čo môžem, len to odmieta vidieť,“ zakričalo za ňou to monštrum.

Nič mu na to už nepovedala. Nestál jej ani za myšlienku.

Vyzeral zúfalý, keď takmer plačlivo prosil svojho staršieho brata, aby mu otvoril. Nevedela, či to majú za následok drogy, čo pofajčieval celý ten čas, čo bola v tom dome alebo sa maska, ktorú si držal rozpadla, ale bolo jej ho až ľúto.

 „Dantony, otvor. Nechaj ma ti to vysvetliť. Prosím,“ škemrala s tvárou pricapnutou na dverách v snahe započuť čokoľvek.

Choval sa ako decko. Zamknúť sa v izbe a trucovať, tým skutočne veľa nevyrieši. Odmietala sa čo i len zamyslieť, že možno už ani nechce.

Zámok cvakol a on vyšiel von s ohrnutou hornou perou ako zúrivý pes.

„Porozprávajme sa!“ skríkli obaja, za čo si vyslúžili jeho posmešné odfrknutie.

Keď sa pohol preč úplne ich ignorujúc. 

„Spal si s mojou holkou!  Kurva, raz, jeden jediný krát som mal pocit, že mám niečo dobré a ty si mi to proste musel zobrať!“ obvinil ho, strhávajúc z háčika kľúče od auta.

„Nespali sme spolu. Len sme šukali, to je rozdiel,“ upozornil ho Ted, nasledujúc ho von z domu.

Pobehla si, aby ju náhodou nenechali v tom prekliatom dome a premietala, čo by mu mohla povedať.

Nebolo to ľahké ako pri Jakubovi. Vymyslieť niečo na city a on odpustí. Nepovedať celú pravdu, pozmeniť ... On o nej a Tedovi vedel úplne všetko. Nemohla zatĺkať. Mohla vychádzať len z toho, čo mu sľúbila, a to, že sa vykašle na všetko, ak on bude s ňou.

„No tak, nechovaj sa ako dáky hlúpy fagan, Dan, bolo to pred tromi mesiacmi, za ten čas v nej bolo toľko chlapov, že tam po mne nezostalo ani pamiatky.“ Nebolo to práve podarené upokojovanie, čoho bola dôkazom aj päsť, narážajúca do jeho tváre.

Zafunel v predklone s dlaňou na nose, z ktorej čakala prúd krvi, no bol to len malý fliačik z ľavej nosnej dierky, ktorý ľahko otrel do dlane. 

„Čo to, kurva, s tebou je, dievča, že mi pre teba všetci rozbíjajú nos? Vedela si o tom, že je nos druhá najkrajšia vec na mne?  Teda bola!“ šomral a aj keď by ju to v inej situácií skutočne prinútilo k úsmevu, teraz sa len mračila s upreným pohľadom na Danteho, ktorý si sadol do svojho auta a nevyzeral, že by bol ochotný zviesť ich spolu s ním.

„Ťahala si ma za nos. Celý ten čas!“ obvinil ju, strkajúc kľúčiky od zapaľovania, no nepotočil nimi, proste sa len zaprel do operadla a pretrel si tvár dlaňami.

„Nebolo to tak. Veď som ani nevedela kto si. Nikdy si mi nepovedal svoje priezvisko,“ pripomenula mu zúfalo, pomaly sa k nemu približujúc, krôčik po krôčiku.

„A čo by to zmenilo, Di? Ha? Vedela by si, kto som, koho brat som a čo? Vymyslela by si super plán, ako ma využiť v ceste do jeho boxeriek ?“ Kývol rukou na Tadeáša, ktorý sa mal tváriť prekvapene, no bol skôr kajúcny a utrápený. Samozrejme, že nemohol byť šokovaný, otvorene mu vyhlásila, že ho získa.

Mala sa dušovať, že to by neurobila, ale obaja vedeli, že presne tak by to bolo. Možno by sa dozvedela viac o Tedovi a o dôvode ich vzájomnej nenávisti. A urobila by presne to, z čoho ju obvinil. Nedokázala to poprieť. Nedokázala ani pokrútiť hlavou na nesúhlas. Jemu proste nemohla klamať. Poznal ju. Boli príliš rovnakí na to, aby v sebe nedokázali čítať bez slov.

„Ale teraz je to už preč. Už na tom nezáleží. Som tvoja. A ty si sľúbil, že si môj. Že sa pokúsime dostať ďalej. Nevadilo ti to, čo som robila,“ pripomínala, ignorujúc kroky Teda, ktorý sa snažil vyšliapať na príjazdovke nový chodník odkopávaním kamienkov.

„Ale to som nemal potuchy, že ten chlap je môj brat. Predstav si, že máš sestru a dozvieš sa, že som s ňou spal...“

„Tak ešte raz... Šukali sme.  Nebolo tam žiadne túlenie pod jednou prikrývkou a romantické ráno s karpinami v kútikoch očí. Bola to trtkačka. Tak nebuď melodramatický debil.  Dievča ti dolieza, potrebuje ťa a ja neviem čo, tak sa upokoj. Ani pre jedného z nás to nič nebolo. Ani si to poriadne nepamätáme, boli sme ožratí, frustrovaní...“ dohováral mu, no Dante sa znova zatváril ako pes, keď mu chcú zobrať žrádlo z misky.

„Pre teba možno nie, ty žaľuďocuc. Všetci vieme, že si skurvená bukvica...“

„Ja nie som, teploš,“ zdôrazňoval každé jedno slovo, akoby bol Dante slabomyseľný a museli na neho pomaly, aby niečo pochopil.

„Znie to dosť blbo od niekoho, koho som načapal s kokotom môjho spolubývajúceho v hube, nemyslíš?“ Tá krutosť v jeho pohľade a nenápadnom, pokrivenom úsmeve, bola kópiou toho muža, čo zostal v dome.

Chcel Tedovi ublížiť. Zámerne použil tie hrozné slová a ony sa neminuli účinku. Ted sebou trhol a zhrýzol si spodnú peru.

Vedela, ako ťažko chlapi znášajú prirovnávanie, či rovno nadávky do buzerantov. Bolo to v ich slovníku  niečo, ako keď si dievčatá vynadajú do kuriev, možno ešte horšie.

„Nehovor o tom tak!“ upozornil ho prekvapivo jemne s pohľadom zabodnutým do krutého úškrnu muža, o ktorom bola presvedčená, že by ho mohla milovať.

„Ničíš svojím spôsobom podania to jediné, čo mi ostalo po tom, ako si mi ho vzal!“

Dante sa zasmial, skutočne, nefalšovane, tvrdo a nahlas. „Kiež by toto tvoje  fňukanie počul otec.  Keby tak vedel, že jeho milovaný synáčik doma onanuje nad odpornou spomienkou toho, ako to robil chlapovi ústami.“ Znova sa zasmial plochým haha štýlom, z ktorého jej naskákala husia koža.

Vedela, že by mala byť prinajmenšom naštvaná. Klamal ju. Bol podľa všetkého viac na chlapov, aj keď bisexualita sa asi iba ťažko dala počítať na percentá. No ten jeho pohľad. Tá bolesť v hlase po Dantonyho vyhlásení. A potom si spomenula na tie telefonáty.  Na Nikolu, ktorá bola vlastne dosť možno Nikolasom, tým, ktorého spomínal pri večery.

Na Teda to však zabralo a z tej svojej "budem plakať" pózy sa dostal späť do útočnej.

„Tú malú som urobil za necelých päť minút. A kým som sa dostal k svojmu koncu, ja, bola na pól ceste k ďalšiemu orgazmu. Prosila a doliezala, aby som jej to spravil znova.“ Pretiahol si jednoduché šedé tričko cez ramená a otočil sa k Dantemu holým  chrbtom. „Pozri, mal by som mať na lopatkách ešte jazvy, ako silno som ju vytrtkal. Bola úplne nepríčetná, škrabala, kričala, hrýzla. Stavím sa, že pri tebe je ako mníška, čítajúca starý zákon. Ani nepípne. “ Sotila do neho celou silou. Potrebovala ho dostať na zem a vtĺcť mu ksicht do zeme.

No ako už mala tú šancu zistiť, chlapi sa len málokedy zrúbu na zem, keď ich žena strčí. Len sa zatackal, naťahujúc sa po nej. Najprv si myslela, že pre rovnováhu alebo, že ju udrie alebo sotí, no on ju k sebe pritiahol a tvrdo narazil svoje ústa na jej. Zakňučala bolesťou, keď si o zuby rozrazila vrchnú peru a jej ústa sa naplnili kovovou chuťou krvi.

Bol to krátky kontakt a rýchlo sa odtiahol, sám šokovaný tým, čo urobil. Nestihol viac ako cúvnuť, keď ho Dante zrazil na zem a výstražne sa nad neho sklonil.

„Polož na ňu ešte raz tie paprče a zabijem ťa!“ vyhrážal sa divoko sa otáčajúc na ňu. Pristúpil k nej a tvrdo jej zovrel bradu medzi prstami, až ju prinútil nakloniť hlavu.

Cítila krv, ktorá jej po troške plnila ústa a rozplýval sa na jazyku, vyvolávajúc pocit na zvracanie skoro tak intenzívne, ako jeho sústredený pohľad.

Vedela, že niečo hľadal, len nevedela prísť na to čo. No po tom, ako ju takisto prudko, ako ju chytil, pustil, pochopila, že to zrejme nenašiel.

Hodila po Tedovi, ktorý sa zbieral zo zeme, jeden nenávistný pohľad. Odmietala byt zbraňou v ich nezmyslenej vojne. Počula veľa o súrodeneckej rivalite, ale toto medzi nimi bolo už skutočne za hranicou.

Sedel v aute a zapínal si pás, ktorý ho neposlúchal v tom zbrklom pokuse. Aj on bol úplný debil. Choval sa nepríčetne a úplne nedospelo. Mal tridsiatku na krku a  rozumu ani za mak.

Veď mu predsa vravela, sľúbila, že skončila s tou hlúposťou, že chce jeho a teraz ju odmietal počúvať a proste jej plánoval tresnúť dverami auta pred nosom a odísť z jej života.

Napadlo ju, že to možno bude karma.  Tak, ako ona ľahko nechala ísť Jakuba a ublížila mu, teraz mala okúsiť to  isté, pre toho istého chlapa.

„Dantony, kam ideš? Sľúbil si, že zostaneš do začiatku semestra!“ vyčítala, tlačiac sa do dverí, ktoré skutočne plánoval zavrieť.

„Veci sa zmenili,“ odbil ju a zatlačil do jej ramien v snahe dostať ju z priestoru, aby mohol odísť, úplne ignorujúc nezapnutý pás.

Samozrejme, sa mu to podarilo na prvýkrát. Bola pri ňom nič. Síce nebol vypracovaný ako jeho mladší brat, ale sily mal dostatok. Aspoň toľko, aby mohol pohadzovať jej telom, ako sa mu zapáčilo.

„Chováš sa ako malé decko!“ skríkla na neho úplne zúfalá. „Vedel si, aká som, vedel si, čo som chcela a, že som to nakoniec nechala tak. Tak čo sa zmenilo? Kedy si zmenil názor, to toto predstavenie tvojej rodine malo byť niečo ako pokus dostať ma z tvojho života v štýle, ja som ten, čo tu má zlomené srdce lebo moja holka neustála rodinné pomery v ktorých žijem?“ Zatínanie pästí vystriedala za trieskanie do jeho ramena.

Mala byť pravdepodobne pokorná a prosiť o odpustenie, prisahať, že ak by mohla, vrátila by čas a nikdy by s Tedom nič nemala. Ale k čomu by to bolo dobré? Ak by nepodviedla Jakuba s novým spolužiakom, nikdy by nespoznala jeho, a to teda rozhodne nemienila ľutovať.

„Vieš, mala si byť aspoň niečo podarené, aspoň niečo, čo by mi otec nemohol zazlievať, vyčítať. A namiesto toho si všetko ešte zhoršila. Chcel som len, aby som mal niečo, čo skutočne patrí len mne. Chcel som len niečo, čo by mi vynahradilo všetko zlé...“

„Budem grcať!“ zahlásil Tadeáš s prstom pod nosom. „Teraz si viac, ako on, než kedykoľvek. Si manipulatívny, egocentrický bastrad. Tie tvoje patetické výlevy si nechaj na čas, keď ich ja nebudem musieť počúvať. Možno ti ich zožerie.“ Otočil sa na Didianu, ktorá automaticky cúvla, narážajúc do otvorených dverí.

„Chceš vedieť, kto v skutočnosti ten tvoj Dante je? Je to úbožiak, čo celý život strávil intrigami a snahou získať si otcovu pozornosť a bolo mu u prdele, koľko ľudí pri tom padne. To je Dantony. Chudák, prahnúci po uznaní muža, ktorý ho nenávidí. Tak zúfalý, že ubližuje aj ľuďom, čo ho milujú a ničí im životy.“

„Preháňaš, ty rozmaznané decko! Nemáš zničený život. Pozri sa okolo seba. Veľký dom. Otcove peniažky vždy k dispozícií, ktoré môžeš utrácať bez rozmyslu na čokoľvek, dokonca aj na tie prekliate drogy. Len som ti pomohol. Bol si zmanipulovaný. Pred tým si bol úplne normálny. Chcel som ti pomôcť.“

Ted sa zasmial, no bol to len zvuk bez emócie, keď sa k nemu pohol, vyťahujúc ho za golier trička z auta. A on sa vôbec nebránil. Len si ho urovnal, keď ho pustil na zem.

„Vidíš? Nie si dosť chlapom, ani na to, aby si priznal, že si chcel, aby ma môj otec znenávidel pre to, že milujem chlapa. Si troska. Zúfalý a úbohý. Skrývaš sa za výroky toho psychopata vo vnútri domu a pri tom si ti bol ty, čo za ním utekal ako  žalobaba a vytáral mu s malou dušičkou, že jeho milovaný syn kláti chlapa. Nebolo v tom nič, čo by mi malo pomôcť, Ak by si bol, kurva, milujúci brat, ktorému záleží na blahu malého brášku, mlčal by si, kryl by si nás, kým by som nebol pripravený sa s tým komukoľvek zveriť! Tak tu nehraj pred tvojou ryšaňou divadielko o tom, ako milujúci brat si! Vždy si ma nenávidel a mohol som sa aj pojebať, nikdy si mi nevenoval viac, ako vystrčený prostredník, nikdy som ti nebol dosť dobrý. Ako by som mohol za to, čo sa stalo, že otec venoval všetok čas mne. Ohrozil si Nikolasa, jeho budúcnosť a jeho rodičov, jeho život, pre takú blbosť, ako je pozornosť toho sadistické šovinistu.“

Ani si neuvedomovala, že cúva, kým nebola na ceste. Jej podvedomie jej našepkávalo, že by mala vypadnúť a dostať sa domov, trebárs aj peši. Kata bývala len desať minút cesty pešo od Teda. Mohla by sa tam objaviť. Kata bola typ človeka, čo rýchlo odpúšťal, pokiaľ človek zvolil správne slová a tón hlasu. Bola posadnutá knižkami a všetky situácie pripomínajúce časť knihy a možnosť zachovať sa ako daná hrdinka proste úplne zbožňovala.

Povie prepáč a vyrozpráva sa zo sraníc a ona jej ponúkne vedro vanilkovej a všetko bude tak, ako pred tým, s tým rozdielom, že Jakub bude teraz sedieť pri Kate a preplietať si bude prsty s jej rukou. Ale aj tak už ho nemohla chcieť. Necítila potrebu byť s ním. Aj tak to medzi ním a Katou vždy akosi iskrilo. Ignorovala to v tom čase, lebo videla, že ani oni sami to nevidia. Teraz už chcela chlapa, čo sa znova pohol k svojmu malému aj keď o hlavu vyššiemu bratovi a sotil do neho, dostávajúc ho ďalej na cestu.

„Nebolo to o tom, že by som chcel ublížiť tebe alebo dokonca Nikovi. Nemyslel som, že ho do toho  zatiahne. Len som chcel, aby videl, že aj jeho dokonalý synček, pýcha jeho života, má temné tajomstvo a vôbec nie je tak dokonalý, ako sa zdá. Netušil som, že ťa odprace na druhý koniec štátu a už vôbec som netušil, že bude robiť problémy Nikovi. Že by sa mu skutočne vyhrážal. Vlastne som už ani nechcel jeho pozornosť, ani lásku či uznanie. Len som chcel na jeho tvári vidieť sklamanie spojené so zlyhaním jeho Benjaminka.“

Bola sklamaná z toho muža. Celý čas si myslela, že ho pozná, že je aspoň dosť blízko k tomu vedieť, kým ten muž je. Ale mýlila sa. Bol to povrchný  a krutý človek. A teraz sa zrazu cítila urazená. Keď jej vravel, že sú si podobní brala to s ľahkosťou, usmievala sa a pritakávala. Bola rada, že je na svete človek, ktorého baví jej krutosť. Ale teraz ju rozčuľovalo, že ju prirovnával k sebe. Ona nikdy nikomu v skutočnosti neublížila.  Zlomila Jakubovi srdce, to iste, ale nebola prvá a ani posledná ženská, čo svojho chlapa podviedla a podľahla kúzlu iného.

Jakub sa cez ňu úspešne dostával a bolo to dobré, v istom smere. No on zámerne ubližoval ľuďom. Vedel, čo robí a všetko cielene smeroval  k jednému výsledku, dokázať, že jeho mladší brat je plný chýb. Akoby na svete jestvoval dokonalý človek.

„Bol za ním? Bol za Nikim?“ Vyzeral skutočne vystrašený, keď schmatol svojho brata pod krkom, a tak, ako ho Dan dostal na cestu, ho on plynule odstal späť k autu, pritláčajúc ho k zadným dverám.

„Možno ak by si netrávil čas zháňaním dávky, bol by si to vedel,“ vypľul na neho, stískajúc jeho zápästie, ale nemusel použiť veľkú silu. Ted ho iba pridržiaval na mieste, nemienil mu ublížiť.

„Aká starosť zrazu. Je ťa prd do toho, čo robím. Je to všetko tvoja vina. Ak snaha toho chlapa vide na vnivoč a bude zdiskreditovaný  v právnickej brandži, máš to na svedomí. Zničil si mu život!“ obviňoval ho, vystierajúc na neho ukazovák. Tie ich infantilné gestá malých harantov by mohli byť celkom zábavné v inej situácií.

„Je v pohode. Videl som ho s dákym týpkom v neónovom triku, hádam ti nemusím vravieť, že sa mali dosť k sebe,“ útočil. Bol ako prekliata kobra, ktorá zaútočí, potom sa stiahne a znova vystrelí v pred, keď to obeť najmenej očakáva.

„Nenávidím ťa! Dúfam, že sa ti život dojebe ešte viac, ako doteraz!“ zakričal, sácajúc do neho celou silou.

Nadvihol na neho výsmešne jedno obočie. A nechal ho, aby do neho strkal zasa a zasa. Bolo jasné, že s tým nezmení skutočnosť, že jeho Nik, ktorého bez debát stále miloval, už dávno neplače do vankúša a pohol sa  ďalej.

„Je to tvoja vina, keby si sa do nás nestaral. Preklínam čas, keď sa matka rozhodla si ťa nechať. Otec má pravdu, si to najhoršie, čo našu rodinu mohlo postretnúť!“ Bol to taký malý nonsens bez konca a bez pointy.

Proste sa otočila a pohla sa domov. Ulice boli šedé, slnko zapadlo a  lampy sa pomaly zapínali. Žiadne obavy z napadnutia. Bola predsa v obytnej časti.  Kým sa bude v tej zóne držať, nehrozilo, že by jej niekto ublížil.

Bol celkom teplý, augustový podvečer aj keď aspoň  tenký svetrík by určite prijala. Vždy bola viac uzimená a Jakub, ten by jej sám pripravil aspoň niečo tenké, čo by si mohla prehodiť cez ramená. No tí dvaja boli tak zažraní do toho nezmyselného osočovania, že úplne zabudli na jej prítomnosť a na pôvodný problém, čo ich dostal do štádia preklínania jeden druhého.

„Dúfam, že tvoja zlatá príde čo najskôr a ja potom budem môcť otcovi hodiť do ksichtu, ktorý z nás bol väčšie nič a spodina spoločnosti.“

To nepovedal. Proste zle počula. Jej Dantony, by niečo tak hrozné nikdy z úst nevypustil.

Dokonca aj Tadeáša to umlčalo. Iba na neho hľadel, neschopný vydať ani hlásku, a tak to urobila za neho. Potreboval prefackať. A hlavne toto niečo potrebovalo koniec.

Pristúpila k nemu a jednu mu  vrazila. Iba dlaňou dorazila na jeho strnisko a dúfala, že ho tým konečne dostane do kože dospelého muža a na dospievajúceho adolescenta konečne zabudne.

„Ako môžeš byť taký zlý? Ako môžeš svojmu bratovi želať smrť? Čo si to za človeka, Tono? Myslela som, že si dobrý a láskyplný, no si len mladšou, vernou kópiou svojho otca. Si ako on. Hnusný, zákerný a krutý. Spamätajte sa konečne vy dvaja. Ste bratia. Mali by ste stáť pri sebe. Som síce jedináčik, ale viem, že ak by som mala sestru alebo brata, starala by som sa, aby boli v pohode a nie im ešte viac ubližovala. Obaja ste trápni a nevyzretí. Raz ten chlap zdochne, vaša matka tiež nie je nesmrteľná a čo potom? Máte iba jeden druhého.“ Nadýchla sa pripravená sa proste otočiť na opätku bez toho, aby čo len jednému venovala jediný pohľad, no Dante ju zastavil, keď ju potiahol späť k sebe.

„Nikdy ma neprirovnávaj k môjmu otcovi!" vrčal jej do tváre, stískajúc zápästie. „Ty nemáš právo moralizovať, si rovnaká ako ja. Len s tým rozdielom, že ja sa nehrám na svätca. Chcela si sa intrigami a hrou dostať do boxeriek môjho brata? Tak nech sa páči, cestu máš voľnú. Som presvedčený, že teraz, keď si si ho tak zastala máš väčšiu pravdepodobnosť úspechu. To je dôvod, prečo si ho zastávaš, nie? Chceš z tohto tu vyťažiť čo najviac. Aj keď je tu riziko pre jeho orientáciu, že skončíš na dlažbe.“ Zaklipkala očami, neschopná uveriť, že ešte aj k nej bol tak zlý.

„Si neskutočný.  Ako som sa mohla zaľúbiť do niekoho ako si ty?“ Nebola to otázka, ktorá by potrebovala odpoveď. No on sa zasmial. Nie, vysmial ju bolo správne slovo.

„Nemôžeš ľúbiť niekoho po necelých troch týždňoch. Ale čo sa čudujem, tebe stačilo, aby ťa môj brat oprel o stenu, a ty si nadobudla pocit, že si zaľúbená.“

Pozrela na Tadeáša, ktorý nič nerobil. Len tam stál, sledoval s miernym zamračením svojho brata. Ale nemohla čakať, že by sa jej zastal, povedal niečo na jej obhajobu. Nemal to v popise práce. Neboli si ničím.

No ona tiež akosi nevedela prísť na to, čo povedať. Nechcela mu na to nič vravieť. Veď to bola vlastne pravda.

Bol čas proste odísť. Nechať tých divných chlapov Hagarovích tak a vymyslieť čo ďalej. Bola síce trošku imbecilná, ale rozhodne  odmietala prijímať urážky od nejakých zakomplexovaných bratov.

„Keď sa uvedomíš a dospeješ, moje číslo máš, Dante. Možno sa dokážem tváriť, že si mi neublížil  tými hnusnými slovami.“ Mal mlčať, proste konečne naštartovať a ísť, no on jej venoval jeden prekvapený pohľad, ktorý sa zmenil na opovrhujúci úškrn.

„Nemám v pláne ti ešte niekedy zavolať. Bola si aj s mojim bratom, pre Krista. To je úplne choré.“ Presne toto si proste mohol odpustiť. Bolo by menej ponižujúce, ak by proste len dupol na plyn a bol v ťahu. „A vymaž si to moje,“ dodal tvrdo, konečne za sebou trieskajúc dvermi.

Nemala na neho slov. Len dúfala, že keď príde domov a dá si sprchu, zaspí a keď sa zobudí zistí, že to bol len sen. Že sa nestal žiadny Ted, žiadny Dante a ona je v Jakubovej posteli a bude počuť z kuchyne tiché hrešenie pre pripálenú omeletu. Kráľovstvo, za život bez tých hlúpych citových kolapsov a nepodarených a zlých rozhodnutí.

„Chceš hodiť domov?“ ozval sa Tadeáš a ona si už nemohla pomôcť od hysterického a zúfalého smiechu.

Celé tri, posrané mesiace sa snažila získať od neho čo i len pohľad, milé slovo, štipku pozornosti. A dostane to všetko v jednom balíku v čase, keď to posledné o čo stojí, je stráviť v jeho spoločnosti ešte čo i len sekundu.

„Netreba, iba dva rady domov býva kamoška. Ty si aj tak pod vplyvom a rozhodne nie som samovrah, aby som s chlapom na drogách sadala do auta.“ Bola len hlúpa, patetická, naivná a úplne vypatlaná. Za všetko si mohla sama. Aj za to, že v skutočnosti  má pred sebou kilometre cesty, lebo to dievča už dávno nebolo jej kamarátkou.

A vlastne, čo tak hrozné sa stalo? Len ju jeden nevyzretý čurák poslal k vode lebo v čase, keď ho nepoznala, sexovala s jeho bratom. Jeden z mnohých. Ako vravievala Kata vždy, keď si šla Eva pre dákeho magora vyrevať oči: Takých ešte bude, ségra. Zbytočne mrháš slzami a ničíš si nervy. Plakať máš len pre dvoch mužov v živote. Otec a dedko, keď nadíde ich čas a oni ťa navždy opustia.

Mala pravdu. Bola predsa v tom najlepšom veku. Mohla sa zabávať, zaláskovávať a užívať si mladosť.

Kašľať na všetko.