BM - 22. kapitola

Autor: Iveta

Ďakujem dievčatá, že čítate. Vážim si každé jedno ďakujema každé jedno odťuknuté libise a diky.

Táto kapitla je trichu dlhá a tak vkladám len ju namiesto dvoch.

Ešte raz ďakujem.

Katarína

Stála pred svojou skriňou a snažila sa nájsť niečo vhodné do prírody. Nikdy nebola pri rieke na opekačku a nemala potuchy, čo sa na takú akciu berie. Jakub jej síce povedal, že stačia plavky, ale ona mu nemohla akosi veriť. Bol chlap, čo on mohol vedieť o tom, ako sa má žena baliť do lesa.

Navyše vravel, že budú v podstate na okraji malého lesíka, ktorý ohraničuje rieku. takže bolo sto percent isté, že tam budú komáre a iná háveď a hlavne, že keď sa zvečerí bude omnoho chladnejšie.

Vytiahla zo skrine legíny, neónovo zelené tielko a ešte mikinu. Tá by mohla stačiť.

„Nie je ti to divné ani trochu?“ ozvala sa Eva, ležiaca horeznačky na jej posteli.

Nerozumela otázke, posledných desať minút bola ticho a prelistovávala Katinu novú knihu, hľadajúc zaujímavú pasáž, ktorá by ju upútala na toľko, že by mala chuť si ju prečítať.

Ale Eva bola úplný odľud. Nečítala viac, ako tie bulvárne hlúposti typu Tresk, Prásk... nemala potuchy, ako sa tie bulvárne plátky volali a ani trochu ju to nemrzelo. Necítila sa ochudobnená preto, že nevedela, koľko detí má už Brat a Angie z Ugandy a koľko z Vietnamu, alebo prečo Pocisková  s Túmom už nezdieľajú spolu byt a on si tam navláčil dáku inú vypatlanú hus. To mohlo skutočne zaujímať iba človeka ako je Eva. Povrchná trubka, dobrá na párty, no na plnohodnotný rozhovor si ju človek určite neužil. Ale nechcela jej krivdiť, stále to nemenilo nič na tom, že bola skutočne dobrá priateľka a radila sa k tým najlepším.

„Čo presne mi má byť divné?“ Hodila do nej veci, čo zvierala v rukách, aby ich odložila do batoha.

Zaklapla knihu a odhodila ju na druhý koniec postele k jej záhlaviu.

„No to, že si ťa berie do lesa. Vždy tam bral predsa Didu. A ty tam ideš medzi ľudí, ktorých nepoznáš a budú ťa hodnotiť. Rozumieš, Dida je ich kamarátka, aspoň bola posledných dvanásť rokov.“ Ukladala veci bez toho, aby venovala Kate jeden pohľad a vzorne jej ich vkladala do batoha.

Premýšľala, či náhodou neprichádza o rozum, lebo absolútne nepochopila, čo jej tým Eva chcela povedať.

„Ja ti nerozumiem, trubka. Čo by mi malo byť divné? Spýtal sa, či s nimi nejdem na guláš párty k rieke. Nie je to prvýkrát čo ma dakam pozval.“ Ohodila ju svojimi plavkami  a zabuchla dvierka od vstavanej skrine.

Mala za sebou riadny výplach žalúdka za to, že s ním trávi priveľa času a úplne na ne kašle. Dúfala, že to nespeje znova k tej istej problematike, lebo bola už na hrane sa s nimi skutočne požrať.

„Ako si zrazu moc dobre rozumiete, zlatinko. To je divnô. Nezabúdaj, že je s ňou rozídený príliš krátko, aby bol schopný riešiť vzťah. A ak sa to stane, ak by s tebou dačo riešil, tak to skonči zasranými slzami, dievča. Lebo on ju bude stále milovať. A ty budeš len odrazový mostík a nakoniec skončíš odkopnutá. Ver mi, že oni majú v osude byť spolu. Proste to tak je. Nečítaš dosť tých blbostí, aby si nevedela, že romantické knihy končia happy endom hlavných postáv?  A ty, pusa, si len vedľajšia postava, ktorá nikoho nebude na konci príbehu zaujímať. Darmo, že ho budeš úprimne milovať, oni si odpustia a budú skurvene šťastní,“ vydýchla, zipsujúc jej batoh.

Klamala  by, ak by tvrdila, že slová jej kamarátky jej neublížili. Bolo v nich dosť pravdy na to, aby ju videla, ale to stále neznamenalo, že sa niečo z toho stane.

Jakub bol kamarát, pekný, inteligentný a ako bonus ju mal rád a neodsudzoval ju. No stále to nemenilo nič na tom, že nemala odvahu ani predstaviť si, že by spolu boli.

„A ty zabúdaš, že mám priateľa.“ Vyplazila na ňu jazyk v deckom geste  úplne bez hanby.

Dvere sa otvorili a  objavila sa v nich Jara, zapínajúca si predničku na ultra krátkych rifľových kraťaskách.

„Máme problém, ségra. Ona trpí, povedala by som, príliš silnou sugesciou,“ upozornila Jaru, ktorá nechápavo zdvihla pohľad so zadržaným dychom a stiahnutým bruchom.

„Ona skutočne verí, že má priateľa. Musíme s tým niečo urobiť. Skoro tak akútne, ako s tvojou utkvelou predstavou, že máš pätnásť a tvoje boky a zadok nie sú už dávno viac výrazné, ako malého osemročného chlapca,“ pokračovala s vážnou tvárou, poukazujúc prstom na Jaru, ktorá opatrne vypúšťala dych.

To si už Kata nemohla odpustiť rehot. Jara bola tá vážnejšia zo sestier, no trpela chorobnou potrebou vmestiť sa do vecí detských veľkostí. Ako boli aj inkriminované nohavice, ktoré jej nedovoľovali dýchať a ani si sadnúť bez toho, aby nehrozilo, že z nej vyletia ako z Hulka v dobe hnevu.

Jara sa zvalila na posteľ ako podťatá, naslepo šmátrajúc po knihe, ktorú si tam nechala rozčítanú ona.

„Ja som so svojím oblečením okej a Kata s jej sugesciou, myslím, padne na hubu, čo nevidieť,“ ohodnotila bez emócií a pokračovala v rozčítanej stránke.

„Nerobte zo mňa debila na tabletkách, lebo členstvo v knižnici Kata sa pre vás ukončí bez možnosti znovu obnovenia!“ vyhrážala sa skôr Jare, ako Eve.

To ona si k nej chodila pravidelne trikrát do mesiaca pre dávku romantiky, akcie a sexu. „Nie som magor, holky. Ja viem, že nemám chlapa. A vy viete, že to viem. Že Eva?! No Jakub to nevie, a tak tu nevzniká žiadna potenciálna hrozba zlomeného srdca, či dokonca vzniku romániku. Som chránená svojim priateľom...“

„Ach, Bože, pomôž... Akoby mohol byť problém neexistujúci chlap? V mnohých prípadoch nie je prekážkou taký z mäsa a kostí a buďme k sebe úprimné... Jakub, nech je škuľavý jak chce a nudný ako zákony, má niečo do seba. Tak mi povedz, ako teba, našu Katu, zastaví niečo ako prostredníček a ukazovák od ozajstného klacka?“ Kataríne bolo úplne jasné, že Eva nadobudla pocit, že tá jej nezmyslená triáda mala skutočne zmysel.

No ona bola akosi poslednou dobou naladená na inú frekvenciu a keci jej kamarátky jej vytekali ušami.

V prvom rade, Jakub nebol škuľavý, bol krátkozraký, za druhé, isto ten chlapec nebol nudný. Bol vtipný a zábavný, no nie každý mohol jeho trošku miestami až suchý humor pochopiť. A že mal niečo do seba? Ten muž bol snom každej normálne zmýšľajúcej ženskej.

„On nie je typ, čo by robil do zadanej holky. Preto som si istá, že tvoje obavy sú neopodstatnené, drahá sestra, ale ďakujem za starosť. A navyše, som dosť rozumná, aby som neriešila chlapca, čo si prešiel mrde blbým rozchom.“ Pretiahla si tielko cez hlavu a rozťahané tepláky vymenila za plátené šortky.

Bolo jej jasné, že do lesa nemusí brať najlepšie modely zo skrine, ale taktiež nemala v pláne ukázať jeho priateľom svoju „domácu“ verziu. Tú mohli vidieť len vyvolení ľudia. A tými boli otec a jej dve najlepšie kamošky, čo na ňu čumeli akoby padla z čerešne.

„Ty si asi slepá, pampúšik, ale chlapec ti prepadá. A je úplne jedno, ako sa ty budeš ohadzovať svojím neexistujúcim šukačom, lebo on nahodí sieť a ty sa chytíš. Už len z jedného jediného dôvodu imaginárny chlap nezahreje dušu slovom a telo bozkami.  Dávam vám obom ešte tak mesiac, možno dva...“ prorokovola Jara, sliniac si prst, aby mohla otočiť stránku.

„Polož ten kontaminovaný prs na list tej knihy a skončí vrazený v tvojom zadku tak hlboko, že ti ho budú musieť na traumatológií vyťahovať! Poznáte pravidlá! Neslintať, nejesť, nepiť pri čítaní mojich kníh!“ Nečakala na viac a proste knihu svojej kamarátke vytrhla z rúk, pritískajúc si ju k hrudi.

„Ty si fakt magor,“ ohodnotila ju vo výbuchu smiechu a netaktne si vypýtala placnutie dlaní od svojej o tri minúty mladšej sestry.

„Pokiaľ príde na moje knihy, nikdy som sa tým netajila. A čo sa týka Jakuba, tú tému by sme už fakt mohli ukončiť. Už som si toho vypočula viac než dosť minulý víkend. Sme kamaráti, rozumieme si a tam to haslo. Nechcem sa už o tom baviť, nechcem počuť vaše rady, obavy a ani krivé obvinenia pre počet hodín, ktoré trávim s vami v porovnaní s ním.  Trávim s vami všetok voľný čas. Preto, že vy ste lemry  a neviete si nájsť brigádu ma nemôžete viniť, že som  s ním kolegyňa.  Trávim s vami cez voľno čas vo fitku a aj mimo a ste čas, ktorý trávim s mojím priateľom.“ Pri posledných slovách naznačila úvodzovky a poslušne vrátila Jare knihu.

„Uvidím tam jeden odtlačok, omrvinku medzi stránkami a kupuješ mi novú, rozumieme si?“ Kamarátka len pretočila oči, preberajúc jej ďalší klenot.

Nemohla si pomôcť, ale za každým, keď púšťala svoje zlatíčka zo svojej izby s cudzími ľuďmi, tŕpla, čo sa im u nich stane. Či na ne dajú dostatočný pozor a budú sa k nim chovať s patričnou úctou a láskou.

Izbou sa rozozvučalo nanákanie a všetky tri sa pohotovo pustili do zborového tria. Boli posadnuté tou fantastickou záležitosťou mladého Trošky a aj keď boli Babovřesky fakt legendárne, na Seno už nebude mať nikdy nič, možno tak Bohumil a jeho Irenka.

„Nezdvihneš mu?“ kontrolovala Eva, skackajúc s jej telefónom po posteli.

„Nemôže, nechce, aby sme počuli, ako si spolu hrkútajú,“ opáčila Jara, pridávajúc sa k Eve.

Neriešila ich. Boli dvojičky, aj keď podoba bola minimálna a trpeli tým mentálnym spojením, keď si oni niečo vzali do hlavy a začali si navzájom dopĺňať myšlienky, človek nemal šancu presadiť svoju.

„Ahoj Cukrík,“ zapriadla do telefónu, zoskakujúc z postele na rovné nohy, obozretne sledujúc Katu, či na ňu nezaútočí. Ale ona nemala náladu naháňať svoju kamarátku pre telefonát s jej kamarátom. Nič, čo by mu povedala, nemohlo Jakuba prekvapiť, šokovať alebo dokonca uraziť.

Pred tým, ako sa zblížili, boli ony dve a sem-tam Jara jeho nočnou morou. Aj keď k nej bol vždy viac prívetivý a osobnejší, ale to pripisovala v tom čase skutočnosti, že k nej mala bližšie Dida. Automaticky ju preto vnímal viac, ako dvojičky.

„Ako si vedel, že som to ja?“ zvýskla prekvapene, keď jej Kata naznačila točenie jej krkom.

„Tak nezameniteľná vravíš. Počuj, že ty si sa už z tej opachy dostal. Ty so mnou suverénne flirtuješ cez Katušin fón,“ koketovala, namotávajúc prameň svojich, na karamel, odfarbených vlasov na ukazováčik.

Neveriacky nadvihla jedno obočie, keď sa Eva zachichotala niečomu, čo povedal a maznavo pokrútila hlavou, vydávajúc ten hlúpy detský zvuk eee na nesúhlas.

„Katka kaká, nemôže k telefónu, ale som tu ja, predsa...“ Jara vyprskla a ona plánovala úkladnú vraždu aj s rizikom basy. Slovenská justícia zaručovala, že dostane menej ako za krádež pečiva.

Ale nezasiahla. S Jakubom spolu pracovali a ju to párkrát dosť nutne chytilo  a proste mu na rovinu povedala, že si potrebuje zájsť na hajzlík a nedokáže to robiť v strese a potrebuje minimálne tridsať minút. Takže ju Eva až tak nemohla vytočiť. Nepatrila medzi ten typ dievčat, čo by tvrdohlavo tvrdili, že neprdia, negrgajú a neserú.

„Okej, tak ti idem otvoriť, aby si netvrdol zbytočne pred bránkou,“ povedala ochotne. Po stlačení ukončenia hovoru ho spokojne vrátila majiteľke.

„Ty na mňa nebudeš ziapať?“ kontrolovala medzi dverami Kataríninej izby.

„Prečo myslíš, že by som mala?“

„No, minimálne preto, že som mu oznámila, že serieš a maximálne preto, že som s ním poflirtovala a on sa fakt chytal.“

Kata nad tým len mykla plecom, neochotná tomu venovať čas.

„Minimálne stokrát mi držal vlasy, keď som krstila svojimi zvratkami cestu alebo stenu baru. Takže nemyslím, že by ho jedno moje sranie mohlo rozhodiť. A on je dosť uvedomelý, aby vedel, že aj ženy serú...“ Zadržala smiech hlbokým nádychom než si strčila telefón do bočného vačku na batôžku.

 „A flirtuj si s ním koľko len chceš, povedala som ti, že sme len kamaráti a tvoje nadbiehanie mi krv isto nerozpení. Možno tak jemu, keď mu pomôžeš s jeho modrajúcimi guľkami.“ Polapkala svoju kamarátku po ramene a pridala do kroku, aby ju príliš dlho nečakal. Nemala v pláne zostávať s ním a tými dvoma blbkami. Len čert a ony dve vedeli, čo by boli schopné urobiť a povedať...

A neskutočne ju vytáčala predstava, že by musela čumieť na to, ako si s ňou v pohode kurizuje v jej dome. Ale to nikdy nepripustí ani sama pred sebou.

Rozrazila dvere a pristihla Jakuba, ako niečo horlivo ťukal do telefónu, než trhnutím vzhliadol a  na jeho  čerstvo oholenej tvári sa objavil spokojný úsmev. „Ahoj kráska,“ žmurkol na ňu, pretláčajúc sa dnu, znova sústredený na ťukanie do displeja.

„Čaf zver. Dnes akosi nevýrečný,“ neodpustila si, keď so zhrbenými ramenami prešiel takmer po pamäti do obývačky, odkiaľ bolo počuť blabotanie jej kamarátok.

„Ahojte kočky,“ pozdravil sa slušne a ony zborovo odzdravili takmer  jednohlasne s chichotaním malých adolescentiek.

„Počul som, že o tvoju malú Jarku už je postarané. Gratulujem. Hádam bude spokojná dlhšie ako obvykle,“ podpichol Jaru, ktorá sa takmer pridusila vzduchom, no len mu vystrela prostredník, vrhajúc vraždiaci pohľad na Katarínu, akoby ona za to mohla, že dnes mal podrivačnú.

 „To nebolo pekné,“ upozornila ho Eva, špúliac na neho ústa.

„Ako by ste sa vy niekedy ku mne správali pekne, že?“ odbil ju drzo a bolo jej úplne jasné, že z flirtovania po telefóne nemohlo byť v skutočnosti nič a to len Eva tresla, aby reč nestála.

Oni boli k sebe vždy drzí a papuľnatí, no hravosť v Jakubovom prejave prevyšovala krutosť jeho slov. K dievčatám bol však úplne odmeraný a bolo cítiť  z jeho tónu, že ich trpí iba pre to, že  v jej dome proste boli  skôr a on nemal právo ich odtiaľ vyštvať.

„Tak čo, Cute. Ideme? Vyskytol sa malý problémik ktorý, ako inak, musím vyriešiť ja.“ Zakýval na ňu mobilom, naznačujúc, že je problém v štádiu riešenia.

„Cute,“ vypľula Eva, akoby sa tým slovom drhla. Nebolo to tak, že by ho počula, ako ju tak oslovuje prvýkrát. Robila to zakaždým.

„Máš problém s dýchaním, Devlin? Mala by si zájsť na pľúcne,“ zaprovokoval s diabolským zakývaním obočia.

Nedokázala si predstaviť, že sa k sebe takto správali aj oni pred tým. Že sa urážali a vrhali na seba dýky.

„Devlin si tu akurát tak ty. Sa kukni na seba. Ty jeden...“ Nemala šancu dopovedať. Jara jej pritlačila dlaň na ústa, kývajúc hlavou na Jakuba, akoby mal mať viac rozumu a neprovokovať malé deti.

„Myslím, že bude lepšie, ak už pôjdeme, než sa tu povraždíte a ja budem mať kolom dokola celého domu žltú pásku.“ Zaťahala Jakuba za ruku a on si s ňou automaticky preplietol prsty, preberajúc vedenie tempa pri ceste k jeho autu, ktoré držalo iba vďaka zákonu zotrvačnosti.

Zastavila sa, aby sa mohla rozlúčiť s kamarátkami krátkym objatím, kedy dostala rýchle inštrukcie od Jari, ktorá jej ešte nezabudla pripomenúť, že jej do batôžka hodila dve veci, ktoré by mohla večer potrebovať. Jej zlé prižmúrenie očí jej prezradilo, že radšej nechce zistiť, čo to tam na ňu čaká.

„Musel si byť tak hnusný, Jakub? Počula som, ako sa pekne odzdravili a ty si zaútočil.“ Začala očistu jeho čriev, keď skontrolovala, či skutočne zatvorila bránku a nechala si otvoriť dvere do jeho „limuzíny“.

„Nedokážem ich vystáť. To ako sa rehocú ako pominuté a ukazujú si a šepkajú. Proste mi z nich naskakuje husia a nedokážem byť zdvorilý gentleman.“

Počkala, kým obišiel predok auta, zhlboka vdychujúc vôňu oceánu. Mrzelo ju, že si nerozumeli a začala skutočne chápať Didianu, prečo bola tak rozladená vždy, keď sa hádali. Nechcela si vyberať medzi Jakubom a dievčatami. Predstavovala si, že by sa raz mohli zájsť spolu niekam zabaviť. No takto to zostane navždy len predstavou.

„Aj zo mňa ti naskakovala a pozri, dal si nám šancu a klape nám to,“ upozornila na skutočnosť, ktorá mu zjavne unikala no on sa len zasmial, krútiac na ňu hlavou, pri tom, ako si zapínal pás.

„Z teba mi nikdy nenaskákala husina zhnusením, Cute. Vždy som si hádky s tebou užíval. Až úchylne. Ak mám byť úprimný, niekedy mi to naše hádanie a urážanie chýba, no nemám už dosť podnetov, aby som medzi nami tú starú iskru sváru znovu rozdúchal. Tak sa musím uspokojiť s občasným doťahovaním.“ Mykol plecom, cvrnkajúc jej malú frčku do brady.

Opätovala mu ju pohlavkom, na čo sa zaškeril ako malý nezbedník a chvíľu zadržal dych pred tým, ako potočil kľúčikom v zapaľovaní. Robil to stále. Vravel, že s ňou musí vždy pekne vydiskutovať spoluprácu. V skutočnosti však to auto bolo súce do šrotu, že ani súčiastky z neho by nik ani zadarmo nechcel. Ale rozumela mu, bolo ľahšie investovať dvakrát ročne na malé opravy, ako kúpiť nové auto.  Na to ešte pár rôčkov mať nebude, jedine, ak by sa objavil bacuľatý právnik, aby mu zveril, že jeho tata nebol v skutočnosti jeho tata a zdedil jeden milión korún, aj keď eur by bola omnoho chrumkavejšia suma.

Jeho rachotina, ktorú tak nikdy nahlas nenazvala lebo vedela, že by to Jakuba ranilo, naštartovala na prvýkrát a spokojné vrčanie motora naplnilo malý priestor auta.

„Zastavíme sa ešte u mojej babky. Nastali komplikácie a ja narýchlo musím z niečoho stĺcť kríž,“ povedal, akoby to bola úplne bežná veta typu: Idem babke pokosiť trávu.

„Si zo mňa strieľaš? Na čo ti je do lesa kríž pre Krista.“ Nedávalo to žiadny zmysel.

„No na pochod predsa.“ Pretočil oči, akoby bola slabomyseľná a každý vedel, že ku kotlíkovému gulášu patrí aj kríž zo starých dosák. „Starý skončil na kúsky, keď sa Erního brat hral na nindžu. A tak ma poverili, nech dáky stlčiem,“ vysvetlil, šmátrajúc počas jazdy po palubovke bez toho, aby odtrhol pohľad z cesty.

Pochopila a natiahla sa po jeho škulkách. Vedela, že po nich siahal len  keď ho bolela hlava. A tá ho bolievala, keď trávil moc času nad učebnicami alebo pri počítači drvením novej verzie  hry, kde zabíjal upírov a zombíkov v dákom opustenom sklade či kde.  Len pred pár mesiacmi sa jej Dida zverovala, že s ním nebude znova reč, keď nová verzia tej hry uzrie svetlo Sveta. Zdalo sa, že tu bola možnosť, že sa to už stalo.

Vďačne sa na ňu usmial, keď si ich nasadil, sťahujúc tienitko, kde ju prekvapila retiazka  s krucifixom. Prisahala by, že keď ju len pred dvoma dňami bral domov z práce, nebola tam.

„To babička, bol som u nej včera a prinútila ma si sem tú vec zavesiť. Po troch rokoch, čo som majiteľom tohto auta si všimla, že tu nemám nič sväté, aby ma strážilo od nešťastia.“ Mykol plecom, zaraďujúc sa za kamión vedúci z mesta. Nemohlo jej ujsť, ako nespokojne zahrešil, opierajúc lakte o volant pri frustrovanom pretretí tváre.

„Venuj sa ceste a drž ten volant, Kubo, lebo ti tá vec obšpriechaná slanou vodou bude na skurvené hovno! Do šľaka, kto to kedy videl, opierať sa o volant! Ti ujde a máš nás oboch na svedomí! A ja ešte nechcem umrieť. Chcem raz robiť novinárčinu a  vybudovať si autorské meno, keď sa budú producenti o moje knihy trhať, aby ich mohli sfilmovať.“ Cápala ho do ramena úplne vytočená, keď sa na jeho tvári vytvoril posmešný úškľabok a bolo jej nad slnko jasné, že príde s podrivákom.

„Myslím, že niečo podobné k tvojmu ešte neexistujúcemu dielu má premiéru tohto roku na Valentína. Takže musíš vymyslieť niečo iné. Biče a zviazania zakamuflované do romantického vyústenia už tu máme.“ Hrýzol si peru, ako sa snažil nevypustiť smiech, až mu očerveneli uši.

Ohnala sa na neho päsťou, tvrdo dorážajúc do jeho zhrbeného chrbta.

Nik si z nej nebude robiť srandu, keď je vytočená do nepríčetnosti. To by ubila aj svojho životného partnera. Tohto blonďavého elfa zvládne ľavou zadnou.

„Ako vieš, že by som písala niečo také? Veď si nikdy nič, čo som napísala, nečítal! Ty jeden hnusák. To, že to čítam, neznamená, že aj moja tvorba sa uberá tým smerom. Nie som neuspokojená chudina, čo potrebuje o sexe aspoň písať, keď ho nemá. Som Sucuba, čo ho miluje robiť  rovnako, ako o ňom čítať.“ Po jej vyhlásení Jakub vystrčil hlavu zo svojich ramien a ona prvýkrát v živote videla v jeho pohľade chlípnika, ktorý na to mal v pláne zareagovať.

Nahodil úsmev Jacka Nicholsona, ktorý jedine on vedel s tou svojou vrchnou úzkou perou dokonale napodobiť a premeral si ju od tváre až k hrudi a znova sa otočil na cestu, čistiac si hrdlo.

„Nevedel som, že píšeš už teraz. Nikdy si mi to nespomínala.“ Premasíroval si dlaňou krk a ponaťahoval sa, vypúšťajúc malé zakňučanie, keď pohýbal lopatkami, do ktorých dostal pár pekných úderov.

„Do pekla, jak si malá, tak si silná. Čo ťa oco dopuje doma steroidmi, či čo? Normálne to bolí, ako keby mi chlap uvalil,“ sťažoval sa, zastavujúc na semafore, čo hneď využil, aby sa k nej mohol pootočiť.

Spokojne sa na neho usmiala, napínajúc bicepsy, len aby videl, že ona má skutočnú svalovú hmotu a nie ochablé tukové váčky. Bola hrdá na svoje telo. Drela  pre to, aby bola pevná a pružná. Bolo možné, že si tým honila ego pre hrudník, ktorý zdedila po ockovi, ale to nebolo niečo, čím by zaťažovala chlapov.

Chlapi boli slepí k chybám a nedostatkom a pokiaľ neboli a videli, nenávideli, keď na ne žena sama poukazovala. Takže sa nikdy žiadnemu nesťažovala a nevynucovala si chváli iných častí tela. Nie, že by s nimi trávila toľko času, že by mali čas pokecať.

Natiahol ruku a končekmi prstov zatlačil do malej gučky svalov, čo sa jej vytvorila a uznalo pokýval hlavou.

„Ako si k tomuto prišla?“ Obalil jej ruku do svojej drsnej dlane a znova stisol tento krát celý jej obvod.

„Päť dní v týždni behám a posilňujem a dve len posilňujem. Jem veľa bielkovín a vlákniny a... No, žeriem všetko, čo nezožerie mňa.“ Ale to on veľmi dobre vedel. Bola jeho prekliatím, keď ujedala z jeho fast foodových pochúťok, na ktoré po práci chodili.

„A chodíš do fitka. Správne?“ Vedel, že áno. Bavili sa o tom. Vravela mu, že chodí s Jarou a Evou na dve hodky aktívneho, deštruktívneho potenia.

Len prikývla, drgajúc do neho, keď naskočila zelená a on sa dostal z križovatky pomaly na miesto určenia.

„Mohol by som niekedy s tebou? Chodím s kamošom, ale sama uvidíš, že sa začína podobať na bravčové a jediné, čo robí je, že si kúpi Colu a zaberá posilňovacie stroje na ktorých sa dá ležať horeznačky alebo na pupku. Potrebujem niekoho, kto bude cvičiť a nie ma demotivovať.“ Hodil na ňu ten svoj šedý prosiaci pohľad plný nádeje a ona  proste musela prikývnuť.

Isto a rozhodne aj keď vedela, že bude upálená na hranici, potom vzkriesená, len aby ju mohli jej kamarátky odpraviť zo sveta ďalším spôsobom, viac bolestivým a pomalším. A tak do konca ich dní. Bude ako ten úbožiak, čo pre dobrotu skončil s vyzobanou pečienkou každú noc a ráno ho čakalo to isté, úplne odznova.

„Ak ti nebudú prekážať dvojičky. Je to náš  čas a nemyslím, že ti dajú dýchať ak sa tam objavíš a budeš hnusný.  Takže by som ti odporúčala Sedativum PC alebo iný voľne dostupný prostriedok na zmiernenie stresu. Lebo ak na ne vyletíš tam, budú v práve. Lebo je to náš dievčenský čas,“ varovala ho s úsmevom anjela na tvári.

Nebolo to tak, že by ho chcela odplašiť, len chcela poukázať na fakty. Dievčatá ho roznesú v zuboch.

Prikývol trošku stuhnutým úsmevom. Neľúbilo sa mu to,  no ona nemienila odrezať svoje kamarátky iba pre to, že sa nemajú práve v láske. Dida ju tiež neodstrihla a to boli kamarátky iba tri roky. S tými dievčatami vyrastala. Doslova. Boli susedky iba o tri domy a dve záhrady ďalej.

„Ak sľúbim, že budem poslušný, dáš mi niečo prečítať?  Z toho čo si napísala?“ Zaparkoval pred bránou no nevystúpil, čakajúc jej odpoveď.

Nik okrem Jari to nečítal. Nemala v pláne to niekomu niekedy dať. Boli to blbosti, ktoré nemali často ani hlavu ani pätu.

„Nie som si tým nápadom istá. Budeš sa mi potom pri ďalšej hádke smiať a vyťahovať moje nepodarky. To by naše priateľstvo veľmi skoro skončilo tvojou smrťou,“ upozornila ho, vyskakujúc z auta.

„Prisahám, že nebudem. Ak tam nájdem niečo, čo mi bude na tom vadiť, poviem ti úprimne a teba to aspoň posunie ďalej, budem úprimný a spravodlivý, nezainteresovaný.“ Žmurkal, keď jej pridržal bránku a napriek tomu sa prešmykol zarovno s ňou, schválne vrážajúc svojím malým, chrumkavým zadkom do jej boku. Výhoda žirafy pri malej gazelke, čo je ledva meter od zeme. Darmo je gazelka rýchla, keď má žirafa dlhé nohy a dobehne ju jedným krokom.

Prehodil ruku okolo jej ramien akoby sa nechumelilo a práve ju takmer nevlisoval do kovových stĺpikov tvoriacich kostru brány a ťahal ju rovno do zadnej časti k altánu.

Jeho babka tam sedela pod orechom s malým  šamlíkom na ktorom mala položenú prepravku s cibuľou a do ďalšej vkladala už upletené vrkoče z cíbikov, tým spôsobom, ktorý ovládali len staré matere a ľudia so záhradou.

„Pekný deň, baby,“ pozdravil sa  s nežným úsmevom a vtisol starenke dlhú, cmukavú pusu na vráskavé líce, sadajúc si k jej kolenám, ako malý chlapec.

„Dobrý deň,“ pozdravila a tiež si chcela sadnúť na zem, no babka ju zastavila, vyťahujúc si z pod zadku mäkký vankúšik.

„Ahojte deti. Ak by som vedela, že prídeš ja ty, Katuška, bola by som si prácu vzala do prístrešku, aby si mi na zemi nemusela sedieť,“ vzdychala babička s ospravedlňujúcim pohľadom.

„To si nerobte starosti, baby. Doma sedávam tiež na zemi, keď s otcom pripravujeme zeleninu na uzimenie.“ Mykla plecom, načahujúc sa po troch cibuliach, ktoré mali tvoriť základ vrkoča a automaticky sa pustila do pletenia.

„Nemusíš to robiť, Katuška.“ No ona len kývla na starenku rukou. Bolo jej hlúpe tam sedieť a dívať sa, ako je stará žena zhrbená nad prepravkou plnej cibule.

„Trocha práce ešte nikoho nezabilo, že Cute?“ Neodpustil si ten potvorák, keď vyskočil zo zeme, znova vtláčajúc svojej babke rýchly bozk.

„Tak si pekne pokláboste, som si istý, že to vy ženy milujete najviac. Ja idem do kôlničky. A veľmi mi ju nepokaz, babina,“ upozorňoval, kývajúc prstom vo varovnom geste na starú ženu, ktorá sa rozosmiala, odháňajúc ho ako otravní, letní hmyz.

Chvíľu boli ticho a Kate to neprišlo hlúpe. Blbé by bolo, ak by sa silou mocou snažila udržať konverzáciu, ktorá by krachovala už v základoch. Takto spolu zdieľali ticho pri práci a ona si poklepávala nohou v rytme babkinho tichého hmkania akejsi starej piesne, ktorú nepoznala.

Spomenula si na svoju už zosnulú babku. Tiež to robievala, keď varila alebo ju dedko vytočil. To vždy vedel, že urobil niečo zlé a radšej sa na pól dňa odpratal do krčmy, kým babka nevychladla. Aj keď väčšina tých jej ukľudňujúcich pohmkavaní bolo práve pre jeho časté návštevy pohostinstva.

Položila hotový pletenec do prepravky a babka ju jedným očkom sledovala. Bolo to trošku nepríjemné aj keď si bola istá, že to babka nerobila so zlým úmyslom.

„Pletiem to zle? My s otcom už cibule nepletieme, čo mama zomrela len trháme suché cíbiky a tak to ukladáme do prepraviek. Chcela som si to vyskúšať, či som to nezabudla.“ Ani nevedela, prečo to babke začala vysvetľovať a ospravedlňovať samú seba.

No tá žena sa len usmiala a pokýval hlavou, naťahujúc sa po Kataríninu ruku. „Robíš to dobre, nemaj strach. Len som si nemohla odpustiť špehovanie. Ospravedlňujem sa  za to. Nevidí sa často, aby dievča v tvojom veku vedelo rýľovať,  plieť, zavárať a pripravovať zeleninu na skladovanie.“

Prikývla babke, nadúvajúc sa pýchou. Bolo to akosi omamujúce, že k nej babka tak vzhliadala a považoval ju za raritu, aj keď ňou v skutočnosti nebola.

Eva a Jara mali tiež záhradu a museli pomáhať.  To mala babka len pokazené vnímanie dievčat pre Didianu, ktorá bola z paneláku a ako sa zdalo ani za tie roky, čo trávila v spoločnosti tejto panej v jej dome, nemala v sebe toľko, aby ponúkla pomoc a niečo sa priučila.

„Nie som nič výnimočná, baby, to  mi verte. Mám kamarátky a tiež vedia, ako poriadiť záhradu.“ Len prikývla, nezmazávajúc úsmev z vrásčitej tváre.

„Jakubko vravel, že ťa berie na opekačku a že si pred tým na žiadnej nebola."

Nebolo to tak, že by nikdy neopekala. V záhrade mali pahrebu a s ocom a maminou tam opekali takmer každý víkend, keď mamka žila. No nikdy neboli pri rieke. Mama nenávidela rybací smrad a komáre a bez nej otec a ani ona sama nechceli isť.

No nechcela to veľmi rozpitvávať pred  babkou. To by musela spomínať na mamu a to zákonite znamenalo rev a už aj tak mala dosť pochrámené nervy pre blížiaci sa dátum, na ktorý absolútne nechcela myslieť.

„Nebola veru. Ešte, že mám Kubka a bol ochotný ma vziať medzi svojich kamarátov,“ súhlasila, potláčajúc hlúpe myšlienky.

„No teraz si predsa aj ty jeho kamarátka, nemám pravdu, poklad?“ kontrolovala s tým všetko viem, nezatĺkaj pohľadom a Kata len prikývla.

„Myslím, že áno. Ja ho rozhodne vnímam ako priateľa,“ priznala, cítiac červeň v tvári. Úplne neopodstatnenú, samozrejme. „Ja myslím, že by sme nimi mohli byť omnoho skôr, ak by sme spolu trávili viac času. A Dida, no... Ona o ňom vždy rozprávala ako o svätuškárovi a ja som si vytvorila obraz, prepáčte za výraz, kockáča a ťuťka, čo nevie, čo je sranda alebo  dokonca úsmev a je celý deň zalezený v knižkách a so svojimi kamarátmi diskutuje o zákone relativity a podobne. Neviem, či ho tak skutočne vnímala alebo to robila naschvál z dákeho dôvodu, ale...“

„Nie je taký,“ dokončila babka a Kata znovu len prikývla, naberajúc vzduch do pľúc.

„No, neviem, či vám to môžem povedať. Ale váš vnuk, baby, je úplne obyčajný, dospievajúci muž s prehreškami a chybami ako ktorýkoľvek iný v jeho veku. Žiadny outsider zalezený v knihách. No, aj keď jej viac zodpovednejší a dospelejší, ale myslím, že za to môže aj to, že sa s mamkou museli sami naučiť žiť. A tak pozná mieru zodpovednosti, aj keď si ju podľa mňa, nehnevajte sa, berie až vo veľkej miere na svoje ramená.“ Zahryzla si do jazyka a nafackovala si v duchu za tú triádu, čo na babku spustila. Ale to bola ona, keď sa jej jazyk rozmotal, bola nezastaviteľná.

A babka sa smiala, kývajúc hlavou na súhlas, až od chvíle, než nepovedala tú poslednú vetu. Vtedy už len prikývla s ťažkým povzdychnutím.

„Mali to  ťažké. Ale Didianka vtedy bola jeho kotvou, myslím, že v tom čase si ju začal viac uvedomovať ako dievča a vznikala tam tá detská láska. Bola pri ňom deň a noc a bola tak odvážna a silná, ako pri ňom stála a starala sa o neho. Nevidela som desaťročné dievča, čo by bolo tak obetavé a radšej, ako šantenie sa s kamarátkami bola zatvorená s ním v jeho izbe a snažila sa ho rozveseliť. Neviem, čo sa s ňou porobilo, čo spôsobilo, že stratila seba a smer. Len dúfam, že sa znova nájde a aj svoje šťastie.“ Poklesli jej ramená a Kata na malú sekundu mohla vidieť bolesť v starej tvári.

Milovala Didu ako svoju vnučku. A teraz sa jej zdalo, ako tak na tú starú ženu hľadela, že ju to zasiahlo viac, ako samého Jakuba.

Mala nutkanie povedať babke, že do nej vošiel nový spolužiak, no to by bolo už príliš. A tak radšej mlčala, tlačiac svoje ja do úzadia. Pri jeho babke sa to nehodilo.

„Tak, čo keby sme si dali prestávku a občerstvili sa? Mám domáci ríbezľový džús a k nemu sa neuveriteľne hodí bublaninka.“ Zakývala na ňu obočím a už sa aj chopila Katinej ruky, ťahajúc ju na nohy.

Podoprela starenku pod lakťom a pomaly prešli do kuchyne, kde babka z chladničky vybrala vysokú sklenenú fľašu, do akých sa ťahalo víno zo sudov a bolo jej hneď jasné, že ten ríbezľový džús bude v skutočnosti vínko s jemnými tónmi ríbezlí.

Dokonale videla, ako sa babke z pod šatky začali tlačiť malé čertovské rožky, keď labužnícky privoňala a postrčila fľašu aj ku Kataríne.

„Sladké, môj brat robil. Vie, ako milujem toto zhrešenie.“ Vybrala malé sklenené  dvojdecové poháriky a naliala do plna, pri čom Kate takmer vyliezli oči z jamôk. Dúfala, že ju neklepne, v tom dusne, čo sa tvorilo už o pól deviatej ráno.

„Na zdravie, Katka, nech nájdeš šťastie, ktoré hľadáš aj ty.“ To boli divné slová. Bolo dosť možné, že babka mala počiatočné štádium úpalu. No len pozdvihla svoj pohár, zadrmolila na zdravie a  dopriala si odvážny dúšok.

Bolo skutočne sladké, trošku kyslé, ale nie trpké.  A to stačilo, aby spokojne mľaskla a napodobila babku, ktorá do seba bez okolkov hodila pohár na dva veľké dúšky.

„Povedal som, že mi ju nemáš kaziť,“ papuľoval Jakub vo dverách kuchyne a zapretý do zárubne sledoval, ako sa babka zachechtala, ako dáka pubertiačka.

„Nezakázal si mi ju pripiť,“ opáčila, nalievajúc ďalšie poháriky. Tento krát vytiahla už aj tretí pre Jakuba.

„Šoférujem, baby. Nemôžem,“ pripomenul, prevracajúc oči.

„Och, ja hlava deravá. Som už stará, Kubko. Musíš odpustiť. Senilniem a hádam ma chytá aj Alzheimer.“

„To určite. Ty máš pamäť ako slon a stará rozhodne nie si, si zrelá.“ Objal ju okolo ramien a vtisol pusu na vrch hlavy.

Babička sa takmer roztopila láskou a Kata tajne závidela. Vedela, aké to je, keď Jakub prejavuje nehu. Vždy si to užívala skoro tak, ako babka, aj keď úplne iným spôsobom.

„Môžeme ísť.“ Kývol na Katu a ona do seba rýchlo kopla tú tekutú dobrotu. Bola by škoda to nechať a taktiež veľké riziko, že by to baby dopila a skutočne by ju kleplo.

Jakub, akoby jej čítal myšlienky, zobral zo stola fľašu, zakorkoval ju a vrátil do chladničky.

„Na dnes stačí, babina. Pamätám si koľko tam je. Ak zajtra uvidím, že tam chýba viac, budeš sa spovedať mame!“ strašil ju, znova bozkávajúc jej tvár.

A ona bola na dobrej ceste byť na šrot. Zmazala zo svojho ksichta ten očarený výraz debilky, čo vidí svojho idola v dojemnej chvíli a tiež sa rozhodla prekročiť hranicu a objala babku na rozlúčku.

„Mohla by som prísť zajtra a pomôcť vám, ak by ste chceli,“ navrhla odvážne.

„To nemusíš, zlatíčko, ja si to pomaly porobím. Nemusíš sa obťažovať. Isto máš lepšie veci na práci, ako kysnúť so starou fuchtlou na dvore a špiniť si ruky.“ Pohladkala ju po tvári  a ona si po stýkrát za poslednú pól hodinu spomenula na svoju babičku.

„Žiadne obťažovanie a prídem rada. My už s otcom máme záhradu pripravenú na spánok a zeleninu zaskladnenú,“ dohovárala babke, ktorá si pohľadom pýtala rozhodnutie a možno povolenie od Jakuba, akoby on bol medzi nimi ten dôležitý.

„Myslím, že je to dobrý nápad. Ja porobím dačo v záhrade a vy pokecáte a Katuška ti pomôže. Aspoň si chrbát nebudeš ničiť.“

Pohladil ju svojou veľkou dlaňou po chrbte a Kata sa znova pristihla ako slintá.

Nikdy, ale skutočne nikdy ju neomrzí pohľad na Jakuba, ktorý prejavuje svoju lásku babke. Po tej myšlienke si nariadila, že do seba pustí ďalšiu kvapku promile až po zjedení minimálne dvoch špekáčikov a plného taniera gulášu. Inak skončí skučiaca, šplhajúca po ňom ako dáka opica v období ruje.

Nakoniec mala Eva pravdu a mala by si nájsť dákeho týpka, čo by sa o ňu postaral. Ale nemohla. Nie, že by dúfala v spoločnú budúcnosť s chlapom, čo sa na ňu práve škeril, až sa mu vytvorili okolo očí malé vejáriky vrások. Len to brala ako podvod a zradu jeho dôvery. Bol v presvedčení, že je monogamná a ak by sa vrátila k starému spôsobu života klamala a podvádzala by viac, ako tomu bolo doposiaľ. A aj keď s Marekom nemala dlhé trvanie, musela si pripustiť, že sa jej páčil vzťah ako taký.

 Nestihli sa síce dostať do fáze romantických vyznaní, ale bolo príjemné to vedomie, že má chlapa s ktorým má pohodlie v posteli a páčilo sa jej randenie, spoznávanie a trávenie času v jeho spoločnosti. Bola odhodlaná počkať ešte týždeň, čo jej ostával do nástupu na intrák a uloviť si dákeho fešného Blaváčika a mať s ním plnohodnotný vzťah bez stôp minulosti.

„Babka ťa úplne zbožňuje, nie s každým zdieľa svoje ríbezľové vínko. Je to jej malý prehrešok, ktorý drží pod pokličkou. Nie, že by bola alkoholička. Ona tvrdí, že jeden pohárik vína je čisto zdravotná záležitosť,“ usmieval sa, keď naštartoval a viedol ich niekam, kde to už nepoznala.

„Mám to proste v sebe. Ľudia ma buďto milujú alebo zatracujú, nie je nič medzi tým,“ vtipkovala, ťahajúc nohy do tureckého sedu.

„Nikdy nepochopím, ako toto dokážeš. Poskladať sa tak na sedačke auta,“ zabával sa, kývajúc nad ňou hlavou.

„Viem si dať nohy za hlavu, toto je malina. Chceš vidieť?“ doťahovala sa s ním, a snažila sa ignorovať ten flirtujúci podtón jej vyhlásenia.

Nebolo to tak, že by to urobila schválne. Dúfala, že to tak nepochopil a proste sa len zasmeje, no on si zhryzol peru, venujúc sa riadeniu, keď ich viedol na prašnú cestu. „Rád si to pozriem, ale nemyslím, že je auto vhodné miesto. A taktiež mám pocit, že ti vínko uškodilo, si dáka milučká.“ Mračil sa, no vedela, že nie nad slovami, ale nad drncaním.

Pri každom poskočení auta sykol akoby to bolelo jeho. A niečo si šomral čomu nemohla rozumieť. Bol proste chlap, čo sa nervóznil pri riadení auta.

Prešli cez veľký kovový most nad riekou a ona sa pricapla k oknu, ako malé decko. Bolo to iný svet. Jeden približne päťdesiat metrový most dokázal rozdeliť krajinu na nepoznanie. Za sebou mohla vidieť prašnú, nezaopatrenú cestu so strácajúcimi sa poľami a pred sebou vznikajúci lesík.

„Ako Narnia,“ šepla, keď namiesto toho, aby viedol auto do lesa zabočil doprava a držal auto pri brehu rieky, ťahajúc ich cez viditeľne vyšliapaný chodník v ktorom boli stopy pneumatík obrastené trávou. Rozmýšľala, či to sú stopy jeho auta z predchádzajúcich rokov, alebo na to miesto chodilo viacej ľudí opekať a tráviť leto pri rieke.

„Skôr by som povedal, že sa tváriš ako Alenka v krajine zázrakov,“ vysmieval sa, naťahujúc k nej ruku, aby jej mohol rozstrapatiť vlasy. Vedel, ako to gesto nenávidí a zrejme chcel ďalšiu pecku, tentokrát však do tváre.

„A ty si Klobučník? Prevedieš ma? Mohol by si byť ako Depp, on bol fantastická verzia.“ Dychtivo si priložila ruky k hrudi, unášaná obrazmi milovaného herca.

„Johny, má všetky veci dokonalé,“ upozornil ju káravo, stále sústredený na šoférovanie. „Videla si Kokain? Neviem si predstaviť, že by tam obsadili iného herca, on má tak dobrý ksicht na tie veci.“

Iba prikývla. Nebol film, čo by s ním nevidela.

Cítila sa ako Anna zo Zeleného domu, keď ju vzal cez dve previslé vŕby, ktoré tvorili akoby bránu a oni sa ocitli v malom priestore ohraničenom vysokými stromami. Tvorili pól kruh s veľkou pahrebou a výhľadom na rieku s priamym prístupom k nej, len necelých desať metrov od brehu. Nádherný, krásny, neskutočný priestor. Nevedela pochopiť, ako bolo možné, že žila iba dvadsať minút autom od tejto krásy a nevedela o tom.

„Zavri pusu a pokochaj sa z vonka, mešťanka.“ Vyskočil z auta a ona ho rýchlo napodobila.

Vzduch bol sladký z miazgy a sĺz čo odkvapkávali z vŕb. A ona dýchala zhlboka, ako hrdinka z kníh Rosamunde Pilcher, keď sa zhodou okolností dostane do jednej z tých krásnych, malých, horských dediniek.

„Tak ste už konečne tu!“ Vytrhol ju z tranzu mužský hlas so silným maďarským akcentom, po ktorom nasledovalo trieskanie dreva, ako dopadlo na zem.

„Ako vidím, nie len tvoj malý brat sa neflákal. Toto si mal zariadiť už včera,“ frflal Jakub a kývol ku kôpke suchých pahýľov pri jeho nohách.

„Mal som lepšie veci na práci, ako sa tu ondiť pre drevo,“ odbil ho, obzerajúc sa dokola.

„Nerozumiem, ako je možné, že ešte aj po štyroch rokoch z nej nevieš odtrhnúť ruky.“ Kývol na Katu, ktorá pricupitala s hviezdnym úsmevom, naťahujúc ruku k baculatému chalanovi.

„Ahoj, som Katarína.“ Chlapec si ju zvedavo premeral od vrchu hlavy až k žabkám a potom ju ohúril bielym úsmevom . „Tak ťa konečne spoznávam. Počuli sme o tebe toľko, že mám pocit, že ťa poznám večnosť. Hneď je tu aj Livi, len sa niekde stratila pri pátraní po dreve.“ Znova sa obzeral a jeho čierne kučery po ramená sa nádherne zaleskly.

S malou závisťou sledovala tú svetelnú šou a uhladila svoj konský chvost na ramene. Vždy túžila po kučerách. Namiesto toho mala iba slabé splihlé vlny, ktoré musela buď žehliť alebo dotáčať, aby to malo aspoň ako taký tvar.

„Vieš čo, ty magor? Seriem sa ti na hlavu. To je poslednýkrát, čo robím tvoju prácu!“ zahromžilo dievča, vychádzajúc z poza ich chrbta, kde sa tvoril les a pomaly hustol. Na sebe mala tenkú mikinu, tenisky a krátke žlté šortky. Tie isté, čo mala ona práve teraz na sebe. Prekliate Kenvelo a sériová výroba.

Pohodila hnedými vlasmi, odstraňujúc si pramene z tváre a drevá, čo držala v náruči hodila do chalana, ktorý sa ešte stále nepredstavil.

„Szerelmem...“ natiahol k nej ruky v jasnom znamení, no ona uskočila, vystierajúc mu prostredník.

„Szerelmovanie ti nepomôže, ty hotentót! Som celá dopŕhlená a doškriabaná. Nemal si sa včera naťahovať s mojím fotrom s tou zasranou kosačkou. Mal si sa postarať o drevo, tak ako ste boli dohodnutí!“ Oprášila si ruky, kývajúc na Jakuba na pozdrav a potom sa so žiarivým úsmevom otočila na Katu, pre ktorú si utrela ruky do kraťas, aby ju mohla objať.

Vygúlila oči, keď si ju k sebe dievča silno pritislo a ju udrela jemná kvetinová vôňa do nosa.

„Ahoj som Livia, ale vravia mi Livi,“ zasmiala sa, chrbtom dlane znova odstraňujúc prameň z tváre. „A toto maďarské čudo, je môj už skutočne každou chvíľou bývalý priateľ, Erní... Som presvedčená, že namiesto predstavenia nad tebou slintal.“ Otočila sa k Jakubovi venujúc mu jemné prikývnutie. „Je krásna, Kubík.“ Takmer sa zadusila vzduchom. Bolo to niečo ako schválenie?

Jakub len pretočil oči, akoby ho to otravovalo. Venoval jej jeden varovný pohľad. „Tak poď, ty magor, pomôžem ti s drevom a holky sa zoznámia,“ vyhlásil Jakub, drgajúc do Livie ramenom pri tom, ako okolo nej prechádzal.

Bez váhania sa otočila a špičkou tenisky mu nakopla členok, potkýnajúc ho, až takmer padol na hubu.

 „Dáš si Frisco? Alebo Bažanta?“ spýtala sa, keď otvorila box v ktorom boli pivá a aj tuhé pálenky.

Nedokázala si predstaviť, že sa to skutočne všetko popije. Nedokázala si predstaviť, že ľudia o ktorých Dida vyhlasovala, že sú v pohode, no trošku nudný, majú chlast pre armádu. A Jakub plánoval byť jedným z tých, čo bude aktívne piť. Nieže by ho nevidela slopať. Do toho chlapca sa vodka liala ako do ťavy voda, ale predstava, ako pije v lese pri táboráku bola proste neskutočná.

„Čo je pre nás a čo pre nich?“ kontrolovala, aby náhodou nevypila jedno z pív, čo mali chlapci pre seba.

„Katka, to tak nefunguje. Chalani si dajú aj Frisco, to mi môžeš veriť. Tak?“ Podstrčila jej pod nos malé jablkové Frisco v jednej ruke a v druhej lahodne oroseného Bažanta. Výber bol jasný už na začiatku, len sa bála, že ochudí o chmeľ jedného z mužského osadenstva skupiny.

Dievča sa na ňu usmialo, keď tiež odložilo sladkú napodobeniu piva a vytiahla kľúčiky s univerzálnym, malým nožíkom, s vyťahovacím otváračom. Pohľad sa jej zastavil na malom prívesku nahej blonďavej bábiky a kľúčenke v ktorej bola spoločná fotka s jej priateľom.

Všimla si jej pohľad a iba sa uškrnula, podávajúc jej pivo.

„Je to úchyl, ale aj tak ho milujem.“ Pohodila kľúčikmi a vrátila si ich späť do vrecka.

„Chodíte spolu dlho?“ Dúfala, že tým neprekročila akúsi hranicu, ale mala potrebu naviazať rozhovor.

 „Tri a pol roka, ale on rád vyhlasuje, že štyri. Boli sme spolužiaci na učňovke. Kaderníci... A áno, pre jeho prízvuk, keď hovorí slovensky a odbor, ktorý si vybral, som si dlho myslela, že je teploš,“ zasmiala sa, dopriavajúc si riadny dúšok. „Ale rozhodne nie je. Rozbiehame vlastné podnikanie, už máme zakúpený priestor,“ prehlásila hrdo. Kata jej to nezazlievala. Mala byť na čo pyšná. otvárať s priateľom kaderníctvo a stáť na vlastných nohách v tak mladom veku je úcty hodné.

„Wau, úprimne. Držím palce nech sa vám darí. Podnikanie je vždy zo začiatku ťažké, ale výhodou je, že tu v dedinke vás všetci poznajú, tak klientelu máte istú,“ povzbudzovala trošku nezmyselne, ale čo už raz človek vypustí z úst späť nevezme.

Dievča sa usmialo, prikyvujúc na súhlas. „Počula som, že si sa dostala na žurnalistiku, to asi musíš byť fakt dobrá. Že?“ Načala na oplátku tému ona a Kata sa cítila trošku nesvoja. Po pravde nemala potuchy, ako bolo možné, že sa na tú školu dostala.

„Ja netuším. Myslím, že im chýbal počet, aby mohli otvoriť triedu, tak ma vzali,“ zasmiala sa. V skutočnosti si ani nepamätala nič z prijímačiek. Bola v takom strese, že bola chvíľu pred zgracním sa alebo skolabovaním.

„Jakub nám vravel, že si voči sebe príliš prísna. Je na teba neskutočne hrdý, za to, že si sa tam dostala. Celý deň nemlel o ničom len o tom, že to určite zvládneš. Bolo bláznivé ho krotiť, aby už zmĺkol a súhlasiť s ním, keď sme ťa vôbec nepoznali.“ Rehotala sa, ako pominutá, no Katu jej slová skutočne zahrali. Jakub jej vždy veril a povzbudzoval ju, ale vedomie, že s tým otravoval aj svojich kamarátov bolo tak sladučké a roztomilé až ju to dojalo. V tom čase ešte skutočne nemali k sebe najbližšie, ale ako sa zdalo, Jakub v ňu veril aj keď sa tváril, že ju nemôže vystáť. Mala preto chuť vystískať ho, ale to muselo byť vínom, čo pila s jeho babkou.

 „Ospravedlňujem sa, že vás zaťažoval mojimi sračkami. Netušila som to.“ Zamračila sa na neho, keď ho videla vychádzať z poza stromu s náručou plnou dreva.

„Livi, čo si urobila, že si preniesla svoje mračenie aj na Katu? Boli sme v pohode, keď som odchádzal,“ vyzvedal, spúšťajúc drevo na kopu k ostatným.

„Nič, len som jej vravela, že si bol ako utrhnutý z reťaze pri jej prijímačkách na výšku. A že sme si to s tebou pekne odžili.“ Mykla plecom, podávajúc mu pivo.

Nechápavo sa pozrel Katiným smerom bez toho, aby venoval pozornosť pivu, ktoré si nechal strčiť do rozovretej dlane.

„Nemáš mojimi blbosťami obťažovať ľudí, ktorí o to nestoja. Veď som cudzia,“ hašterila sa, vstávajúc zo zeme, aby mu mohla pomôcť oprášiť z trička bodrel, čo na ňom zostal z dreva.

„Ale pre mňa nie si,“ pripomenul jej, vypínajúc hruď, zatiaľ čo sa nechal oprašovať a doprial si riadny hlt.

„A pre nás už posledných pár týždňov tiež nie.“ Ťukla do jeho topánky Lívia svojou špičkou s provokačným úškrnom.

Nechala to tak radšej.

Jakub si sadol na deku, ktorú rozložil na zemi pred vyhasnutým táborákom, capkajúc na miesto vedľa seba a ona teda poslúchla. Sledujúc jeho šľachy na zápästiach, keď začal lámať tenšie konáre na kúsky do pahreby popíjala pivo a užíval si výhľad.

„Kde je Bony s Kvetou? Mali priviesť kotol,“ spýtal sa Erního, ktorý odhodil drevo a stiahol k sebe svoje dievča, vtískajúc jej bozk na líce.

Nemohla od nich odtrhnúť oči. Ako ju k sebe stiahol a voľačo šepkal a ona po každom slove viditeľne mäkla. Boli spolu dokonalí. Tá harmónia, čo kolo seba mali, keď boli spolu bola až viditeľná a v nej sa ozval malý hlások, ktorý jej šepkal, že presne po niečom takom túži aj ona.

„Zdržali sa, lebo Kveta zjedla naše letné obete a tak museli ísť kúpiť nové,“ povedal nevzrušene, ískajúc vo vlasoch svojej priateľky.

„Je to jeho vina, mal jej povedať, že to nie je na jedenie. Odkiaľ si to to dievča malo vycucať? Z prsta?“ Pridala sa Lívia a Jakub sa pridusil vzduchom, ako mu dym zabehol pri zachechtaní.“

„Všetci vieme, že Kvetka je teraz viac na papanie, a nemyslím, že by ju zastavilo aj keby vedela, že to nie je pre ňu,“ pokračoval Jakub a znova fúkal do vznikajúceho ohňa.

„Mal jej kúpiť aj domov dáke. Možno by sa okontrolovala.“ Znova sa ozvala Lívia a Kata bola ešte viac zmetená, hovorili o nej ako nesvojprávnej alebo postihnutej.

„To to malé. Bony tvrdí, že z nej urobil úplne iného človeka, vraj je schopná zožrať celé kurča na posedenie. Viete si to predstaviť? Kveta čo zje celé kurča? Veď to dievča bolo ako tu Kata. Štyridsať kíl a na obed mrkva so šalátovou uhorkou,“ ozval sa Erní zapájajúc Katu do hovoru.

Jakub sa napäl, vyrovnávajúc chrbát, akoby ho niekto kopol.

„By si sa divil koľko toho Katka poje,“ obhajoval ju. Nemohla si pomôcť a musela sa zasmiať. Prišlo jej vtipné, ako potreboval objasniť jej stravovacie návyky. Nebola urážlivý typ človeka.

„Chutí mi papať,“ povedala nakoniec s nežným úsmevom a myknutím ramien venovanými Jakubovi, ktorý sa na ňu usmial prstom jej štuchajúc do špičky nosa.

Zamračila sa, keď videla jeho špinavé ruky. Natiahla sa po jeho triku a drzo si do neho utrela nos. Nebude predsa špiniť svoje.

„Tá malá potvora dokáže zjesť svoj osúch a tri štvrtinu môjho skôr, ako si ty zaviažeš šnúrku s tým tvojím vznikajúcim pupkom,“ pokračoval takmer až hrdo.

Drgla do neho lakťom v znamení, že stačí. Chváliť ju za to, že je obžerná skutočne nemusel.

„A ako to potom robíš? Že si tak chudá?“ Nedalo Lívií, ktorá sa pomrvila, vtískajúc sa viac do Erního hrude.

„Predtým som držala diéty. Skúšala všetko možné. No kamoška pred dvoma rokmi chodila s fit trénerom a on nám proste povedal, že diéty sú blbosť. Všetky, aj tie, čo vám odporučia odborníci. Telu máme dať prsne to čo chce. Akurát počet kalórií musí byť vyvážený s fyzickou námahou, aby si nezačalo telo robiť z nespálenej energie tukové zásoby. Takže zjem na čo mám chuť, no idem sa upotiť vo fitku. Cvičenie je však ako droga. Po čase si už neviete predstaviť, že si nedáte aspoň päťdesiat brušákov. A nezabehnete aspoň dvanásť kilákov denne. Keď som po operácií nemohla týždeň cvičiť takmer som sa zbláznila.“ Čumeli po nej akoby padla z neba a ona začala premýšľať, či neznela príliš povýšenecky alebo ich nechtiac neurazila. No nezdalo sa, že by sa chystali jej niečo vyčítať a tak si po predslove dopriala hlt už vlažného piva.

„A čo ti operovali, že si nemohla cvičiť len týždeň? Ja som mala len vyvrtnutý členok a od telocviku som mala pokoj tri mesiace,“ vyzvedala Lívia a Kata si začala všímať tej podoby s dvojičkami. A to jej rozhodne nevadilo. Akurát odpoveď na tú otázku bola dosť chúlostivá. No nakoniec sa rozhodla, že sú tam už dospelí ľudia a všetci už majú základné poznatky Biológie dávno za sebou.

„Mám zrasty na vaječníkoch s pridruženou polycystitídou. Tak si raz do pól roka zájdem na prefuk a vykuchanie. No nepomáha to tak, ako si konzílium myslelo. Tak som na antikoncepcií, len aby som si udržala aspoň cyklus, keď už mám vaječníky úplne odpálené. Inak by som skončila s fúzami a stokilová proti svojej vôli.“ Mykla plecom, znova si prikladajúc fľašu k perám. Všetci mlčali a jej bolo jasné, že to asi s tou otvorenosťou prehnala. Poznali sa možno tak hodinu, necelú.... A ona im vybalí svoje najväčšie tajomstvo. Bola si istá, že takéto intímne informácie nepatria k témam pri zoznámení. Ale zasa sa neokontrolovala.

„To mi je ľúto,“ vzdychla Lívia, zatiaľ čo sa mužské osadenstvo tvárilo, že je pohľad do blba oveľa zaujímavejší.

„Och, to nemusí. Nie je to smrteľná choroba. Vediem v podstate úplne normálny život. Akurát nebudem nikdy tehotná. Teda, doktor tvrdí, že je deväťdesiat percentná možnosť, že nikdy nebudem mať dieťa, ale poznáš to. Aj na krémoch, či iných výrobkoch máš odporúča deväť z desiatich žien, znie to lepšie. Ale myslím, že jeho to mrzelo viac, ako mňa. Ja nie som ten typ, čo by sa šiel zblázniť, keď vidí bucľaté decko v telke alebo naživo. Nemám k tomu žiaden vzťah. Takže mi to je dvadsať. Tak si zotri tú ľútosť z tváre. Pre Boha, veď nie som ani dobrou tetou pre syna mojej sestrenice,“ zasmiala sa, krútiac hlavou sama nad sebou.

Jej malý synovec sa je vyhýba oblúkom od chvíle, čo chcela skúsiť byť dobrou tetou a pri hre na lietadlo mu otrieskala hlávku o rám dverí. Vtedy pochopila, že to nemá siliť a nechať deti deťmi. Najlepšie čo najďalej od jej maličkosti.

Lívia jej na to chcela niečo povedať, no to sa už objavil párik, ktorý uzatváral to milené zoskupenie.

„Ahojte decká, konečne, kde ste sa tárali?“ zvítala sa s nimi Lívia a Kata si začala zvykať, že je proste stále počuť. Páčilo sa jej to dievča práve pre to.

„Museli sme zastaviť cestou, bo mi trasenie v aute urobilo zle. Tak ma musel vysadiť, odviezť auto bližšie sem a potom sa vrátiť po mňa a prišli sme pešo,“ funela, hladkajúc si malými dlaňami vypuklé brucho.

Tehotná, to dievča bolo tehotné. Nemohla mať viac ako sedemnásť, zatiaľ čo chlap pri nej vyzeral minimálne na dvadsať štyri. Ale ona nebola oprávnená súdiť. Vyzerali šťastní, ako si ju k sebe tisol s jeho rukou takmer až na pupku bruška pred ňou.

„Ahoj,“ venovali znova pozornosť jej a dievča k nej natiahlo ruku. „Som Kvetka a toto je môj priateľ Bonifác, ale voláme ho Bony, lebo je to menej debilné,“ usmievala sa a štuchla do svojho frajera, ktorý sa na Katu len usmial. „Sú to jeho slová, mne jeho meno neprekáža...“ doplnila, znova žďuchajúc do chlapca s nie práve častým a šťastným menom.

„No, len sa do mňa pusti, nik neodolal,“ zafrflal rozladene. „Neznášam predstavovanie, moja matka ma nenávidela ešte skôr, ako som sa narodil. No tak, spýtaj sa, kde mám bratov,“ tlačil na ňu mrzuto. A ona sa aj napriek tomu, že sa snažila, musela rozosmiať.

„Si ty ale veselá kopa. Nemám desať, aby som sa ti posmievala,“ upozornila ho, naťahujúc k nemu ruku.

„A Bony znie super, je to ako dáke meno talianskeho člena mafie. „Hej, poznáš Bonyho?“ Zhrubšila hlas a pokrivila tvár do zlého úškrnu, „Ver že ani nechceš, jeho muška je presná, nikdy neminie...“ Naznačila stlačenie zbrane a spokojne fukla do ukazováka.

„Si zabila,“ zvolalo dievča, objímajúc svoje veľké brucho. Áno, vek nezaprieš...

 „Jeho muška je presná a výsledok na seba nechá čakať ešte dva mesiace,“ zabával sa Erní za čo dostal facku od svojej priateľky, no aj tak sa všetci v rátane samého Bonyho zasmiali.

„Radšej mi pomôž vyťahať veci z auta, ty obezita," opáčil, na čo vtisol svojej mladistvej priateľke pusu na tvár.

„Neľutujem,“ šepol iba jej, ale aj tak to mohla Kata počuť a dojalo ju to.

 Bolo to tak strašne milé. Nemohol vyjadriť lásku krajšie, ako tým jedným slovom, v ktorom bolo úplne všetko. Ako sladký hrdina z kníh čo čítala.

Nemohla pochopiť, ako bolo možné, že ženské v jej okolí majú také šťastie a natrafia na dokonalých mužských, zatiaľ čo ona stretala samých sockárov a bastardov.

„Neľutujem ani jedinú chvíľu s tebou, chvíľu s tebou... A ak ľutujem...“ pospevoval si Erní a Kata sa musela zahryznúť do jazyka, aby sa nerozosmiala.

 Ďurica mal sám o sebe divný prízvuk, keď spieval. Erní to úplne zaklincoval tým maďarským poťahovaním.

Ale stačilo málo, aby si ho človek zamiloval. Bol tak veselý a bezstarostný, že úplne rozumela Lívií, že jej neprekážal jeho vznikajúci pupok. Bol fantastický a jeho povaha prevýšila malé fyzické nedostatky.

 Chlapi sa znova vyparili s pivami v rukách, stavať stan, čo znamenalo, že to bude dlhé vyťahovanie veci z auta a tak dostala Kata znova priestor na zoznámenie s dievčenskou stranou.

„Ako sa má krpec?“ spýtala sa Lívia, pokladajúc suverénne ruku na jej bruško.

 „Je hladný jak hovado, všetko skončilo v kríčku,“ šomrala podráždene, no nevyzerala tak. V skutočnosti sa usmievala a hladila si brucho.

Niečo nezmyselné v nej sa pohlo nad čím vlastne nepremýšľala, ani keď zliezla z kozy a doktor sa tváril akoby videl umučenie Krista na živo.

„Môžem?“ spýtala sa, nesmelo naťahujúc ruku.

 Neboli kamarátky tak, ako s Liviou, aby si bez vypýtania dovolila pohladiť jej brucho. Vlastne, nikdy po niečom takom netúžila. Do teraz.

Dievča vystrčilo brucho, usmialo sa a s rukami zapretými do krížov sa do jej dlane doslova vtlačilo.

„Matka zúri a nebaví sa so mnou,“ vzdychla, keď jej Lívia na zem poskladala deku, aby si mala na čo sadnúť a ako sliepky si sadli každá po jej strane.

„To sa poddá, uvidíš,“ utešovala ju jej kamarátka a ona sa tam cítila navyše.

Dievča si znova vzdychlo, podvedome krúžiac dlaňou po pupku. „V októbri mám sedemnásť, len týždeň pred termínom.“ To už hľadela na Katu a na tvári jej pohrával znova ten jemný úsmev.

Pripomenulo jej to film Sto jedna Dalmatíncov. Keď ženská vravela, že suka Dalmatínca má ten debilný výraz v tehotenstve. Zasnený a úplne šťastne nepríčetný. Presne tak sa tvárilo to dievča. Lebo pes v tom filme skôr slintal v zábere a vyzeral viac hladný ako zasnený.

„Bony má dvadsaťtri a matka je naštvaná, dáva to jemu za vinu, no v skutočnosti, ak dievča nechce byť tehotné malo by sa starať, že?“ Znova mykla plecom. „Presťahovala som sa k nemu. Býva s rodičmi, no majú veľký rodinný dom a myslím, že je to lepšie zázemie, ako sa tlačiť s rodičmi a s o dva roky starším bratom v trojizbovom byte. No ona to proste odmieta pochopiť. Vraví, že keď som vedela odísť od nich, nech si zabezpečím dokončenie strednej a peniaze. Že ona sa už nebude snažiť, keď nežijem pod jej strechou o moju budúcnosť, ktorú som si tak famózne pokazila,“ uchechtala sa, opierajúc hlavu o Líviine rameno, ktorá ju jemne hladila po ruke akoby sa ju snažila uspať alebo upokojiť. Aj keď nevyzerala rozrušená. Proste zasväcovala Katu do problematiky. Za čo jej bola vďačná a to dievča nemalo ani potuchy ako.

„Miluje ma a aj malinkého. Len ona to odmieta vidieť. Má za sebou trošku pochybnú minulosť,“ naznačila rukou pitie a znova si povzdychla, „a ona proste tvrdohlavo tvrdí, že je kriminálnik a sračky... A to sa priplietol do bitky, bez toho, aby vedel o čo ide. Týpci ho sundali dvoma údermi do facu lebo si mysleli, že to on napadol jednu holku pred barom. Potom sa to vysvetlilo a žaloba sa stiahla, keď sa dievča po troch dňoch spamätalo a bolo schopné vypovedať. Celé zle proste. No a to sú už takmer štyri roky. To sme sa ani nepoznali. Čo ma je po tom, čo robil pred tým?“ Teraz už fňukala a Kata mala chuť utiecť.

Nemala rada slzy a nevedela utešovať. Sama si vymedzila jeden deň v roku kedy si dovolí plakať a potom to proste nerobí. Ale nikdy nemusela riešiť tak debilnú situáciu, takže sa snažila slabosť dievčaťa veľmi neriešiť.

Jej matka by mala byť oporou a nie ju odsudzovať alebo ju citovo vydierať.

„Neplač, ona keď uvidí malého tak bude bez seba a zabudne na všetko. Uvidíš. Sestrenica sa vydala za Afganistánca a teta takmer skolabovala, keď si ho priviedla domov. To vyhlásila, že ju už nechce vidieť no a nakoniec sa všetko utriaslo vďaka bábu,“ trepala dve na tri. Aj keď to so sestrenicou bola pravda. Dúfala, že aj jej matka dostane rozum.

„Katka má pravdu, prestaň revať, lebo bude Bono zasa spievať a to ma, prisahám, zabije.“ Pritakala Lívia, uhládzajúc kamarátke vlasy.

 Kveta sa rozosmiala a popotiahla nosom.

„Vždy ma to rozveselí,“ vzdychla, utierajúc si oči končekmi prstou, aby nerozmazala riasenku ešte viac, ako už bola.

„Hej, ale len teba. My ostatní pri jeho áriách umierame,“ kritizovala so smiechom, vyťahujúc z vrecka, dvočiat jej kratias vreckovky.

„Ako dlho ste spolu? Teda, no, ak sa smiem spýtať.“ Začervenala sa, keď po nej švihli dievčatá pohľadom a Lívia sa bez rozpakov rozosmiala.

„Osem mesiacov. A áno, som v siedmom,“ zasmiala sa „On si ma proste musel poistiť hneď, tak ma miluje.“

„To si píš, Mici. Bola si jediná, čo nevybuchla smiechom a nepýtala sa na Serváca a Pankráca,“ zasmial sa, vtískajúc jej pusu do krku a podal jej minerálku, ktorú zvieral v rukách.

Vďačne sa na neho usmiala. Doťahujúc nosom zvyšok vzlykov.

„Nerob si vrásky, ona ma bude nakoniec milovať. Som pracovitý, krásny, zabezpečený a mám trvalú prácu. Prerábam dom. Uvidí, že som najlepšia voľba. A že to s tebou myslím skutočne vážne. Ona sa len bojí, že som ti zničil život a skončíš ako slobodná matka a ja zdúchnem. Ale to sa nestane,“ presviedčal ju, sadajúc si za jej chrbát, aby ju na seba mohol povaliť. .

„Vy ste sa tu vylievali zo srdcebôľov a nechali skapať oheň!“ obvinil ich Erní, naháňajúc Kvetinou, použitou, papierovou vreckovkou, ktorú držal medzi prstami, trošku uhlíkov.

„Ak by sme boli v dobe kamennej neboli by ste hodné pobývania v jaskyni. Ale nakoľko tu žiadnu nemáme, nakrájate mäso a zeleninu do guláša!“ zahlásil Jakub, odhadzujúc kovové nôžky stranou, aby sa mohol, ako správny kromaňonec, pustiť do tvorenia ohňa. „Choď si poskladať ten kotol, nemám na to nervy,“ odstrčil Ernesta od pahreby, ktorý vďačne prikývol, kašľúc z dymu, ktorý pohltal.

Boli ako Pat a Mat a ona vedela, že tento zážitok sa zapíše do dejín.

Boli skutočne veselá kopa. A ona sa pri krájaní rajčín takmer trikrát porezala, ako ju Ernest svojimi hláškami dostával do kolien.

Dida o nich vždy vravela, že sú fajn, no oni boli úplne božský.

Jakub a chlapci sa činili pri výrobe špekáčikov, zatiaľ čo dievčatá krájali, šúpali a umývali.

Jakub povýšil opekanie na úplne inú úroveň, keď jej horlivo, detailne opisoval, ako treba pri jeho buřtíkšpíze, ako to nazval, postupovať.

„Dôležité je, aby bol na začiatku hrubší plátok zemiaka, aby ti to neskĺzlo, potom slaninka, cibuľka a špekáčka a takto až kým sa ti neminie špekáčka,“ vysvetľoval jej pri tom, ako krájala poslednú rajčinu a s hrotom prútika z bazy jej šibrinkoval pred tvárou.

„Len aby to bolo požívateľné. O tvojich kuchárskych dovednostiach som čo to počula,“ neodpustila si podrýpnutie.

„Buď rada, že len počula. My sme každý jeden už aj ochutnali a to bolo, že smrť!“ zahlásila Kveta, ktorá si od neho vyslúžila kocku rajčiny do stredu čela.

Zasmiala sa, sledujúc Jakubov zubatý úsmev, zatiaľ čo ostreľoval svoju kamarátku kúskami rajčiny a ona mu to vracala s paprikou.

„Vždy lepšie moje pokusy, ako tie tvoje takzvané podarky. S tými pagáčmi by som pokojne mohol niekomu rozbiť hlavu.“ Bránil sa, siahajúc znova po rajčine, no to už Kata odtiahla dosku ďalej z jeho dosahu, výhražne na neho vrčiac.

„Hej, ale že si ich zožral takmer všetky, to už sa nepochváliš,“ opáčila a posunula z dosky poslednú časť papriky do kotla.

„Bol som opitý, len bolesť zubov a nutnosť návštevy stomatológa ma usvedčili, že sa mi to nezdalo,“ nedal sa, znova zapárajúc.

A takto pokračovali na striedačku celý deň, ani si nebola istá, či si za ten čas povedali medzi sebou tí štyria niečo neuštipačné a nepodryvačné..

Slnko bolo vysoko a oheň z pod kotla bol zabijácky. Z piva radšej prešla na minerálku, lebo bolo možné, že skončí grcajúca niekde v kroví.

Ernest vyskočil zo svojej deky, žmoliac si ruky s beťárstvom v tvári. „Tak, čo, slečinka, si pripravená na splav?“ Zúžil na ňu oči, potešený vystrašeným výrazom, ktorý neodkázala v čas zastaviť.

Nikdy nesplavovala a videla to iba vo filmoch a potom Martikána, keď s otcom sledovala športové správy a náhodou sa tam objavil.

„Naša rieka je pokojná, bude to iba taká vychádzka, neboj Cute,“ šepol jej do ucha Jakub trošku pripitý.

Nebol dobrý nápad aby šli splavovať po tom, čo pili a nepáčilo sa jej, že Jakub začal byť nezodpovedný. Takého ho nepoznala.

„Nemyslím, že je to dobrý nápad, pili sme,“ upozornila, za čo si od Bonyho vyslúžila zvuky sliepky a z jeho rúk vytvoril dôveryhodné, vyšklbané krídla.

„Neboj, Katka, dve pivá sú v norme, to ušoférujeme a navyše, rieka je tu naplavená šrkom z hora, takže nie je vyššia ako po ramená. Stačí zoskočiť a stojíš na nohách,“ sľuboval v ľudskej reči Erní, no jej sa to aj tak nepáčilo.

On si zoskočí s tými jeho sto deväťdesiatimi cenťákmi a je okej, ale ona so svojimi sto päťdesiatimi šiestimi skončí pod hladinou a už ju nik nenájde. Možno až vo vedľajšom meste. Zaseknutú medzi konármi v hrádzi.

„Dám na teba pozor,“ sľuboval Jakub, opierajúc si hlavu o vrch jej ramena, chechotajúc sa, keď mu ukázala prostredník. „Nikam nejdem a vy tiež nie. Až keď vytriezviete!“ Oprášila ho zo svojho ramena, kývajúc na neho kriticky hlavou.

„To si každý rok takto nezodpovedný a riskuješ?“ vyčítala mu, tlačiac prstom do stredu jeho čela, keď sa na ňu znova rúcal.

Len mykol plecom a potiahol ju na nohy. „Som okej Katka, trošku som si z teba strieľal. Fakt, pozri, ak chceš, urobím ti lastovičku,“ dušoval sa, zdvíhajúc nohu do vzduchu.

„Bude to v pohode, sama uvidíš, že tá voda je vtipne plytká a pomalá. V tom by si malé decko neutopila,“ pridala sa Lívia, vyskakujúc už z tielka a šortiek.

Skôr, ako stihla urobiť čokoľvek ďalšie už bola vo vzduchu a cítila nebezpečenstvo, že znova bude prehodená cez rameno. A to nemienila znova zažiť, keď mu bude drncať do jeho pleca a žalúdok ju bude bolieť ďalšie tri hodiny potom.

Tlačila do jeho ramien, ku ktorým sa nebezpečne blížila a omotala okolo jeho krku ruky a nohy okolo úzkych bokov v nízko posadených chlapčenských plavkách s bahamskými palmami.

Nespomalil a ďalej trielil do vody. Takmer skolabovala, keď sa prvé kvapky strieľajúce do všetkých strán od jeho nôh dotkli jej tela. Primkla sa k nemu tesnejšie, zatvárajúc oči s tvárou v jeho krku.

Sľubovala si, že najskôr zabije jeho a potom tých jeho kamarádičkov, čo sa na brehu rehotali tak nahlas, že ich mohla počuť aj cez hluk vody, ktorú rozrážal svojimi šľachovitými, futbalistickými stehnami.

Voda sa nebezpečne dotkla jej zadku a ako malé mača vyštverala vyššie do Jakubovej hrude. Zasmial sa, presunul ruky na spodok jej zadku, ktorý bol úplne zmáčaný a pohodil si ju v náručí, aby ju dostal ešte vyššie.

„Pusti ma a ja prisahám, že ťa zabijem Jacklin. Rozštvrtím ťa a z tvojho mäsa nakŕmim túlavé psy a bezďákom upečiem šnicle a z kostí urobím vývar. Isto im bude chutiť. Máš mäso ako kuracinu, bez tuku. To je zdravé,“ vyhrážala sa, vnárajúc nechty do jeho lopatiek.

Zasmial sa s rukami stále na hrote jej poliek. Cítila sa ako puberťáčka, keď teplo z jeho dlaní mohla cítiť až v žalúdku a šírilo sa do celého tela, zatiaľ čo s ním to nerobilo nič. Akoby tak držal svoju sestru alebo malé dievčatko a nie ženskú.

Jeho ruky boli razom preč a ona sa behom sekundy zrútila do vody s rukami, ako kliešť, utiahnutými okolo jeho krku. Voda bola ľadová aspoň prvých päť sekúnd a ona kňučala v snahe odraziť sa od dna a znova na neho vyšplhať.

Keď si už jej rozpálené telo zvyklo na teplotu prestala sa brániť a snažiť sa urobiť si z neho svoju lianu a s uvedomením jej do tváre stúpala stupídna červeň. Voda jej nesiahala ani po prsia. Zbytočné obavy.

Využil jej, novonadobudnutý pokoj a zmier so skutočnosťou, že ju do vody dostal, aby ju otočil v smere toku rieky, kde sa v diaľke týčil most a rieku z oboch strán ohraničoval riedky les.

„A ja už som si myslel, že sme na Jacklin zabudli, keď ma dnes celý deň oslovuješ Jakub alebo Kubo,“ šepol jej do ucha s dlaňami na jej ramenách. Dúfala, že nemohol cítiť, ako sa zachvela a počuť, ako sa jej z tej blízkosti zatajil dych. Bola na odpis.

„Nebudem ti tak vravieť pred tvojimi šialenými kamošmi, majú rovnaký humor ako ja. Nechcem aby ti vraveli Jacklin, tak ti môžem vravieť len ja,“ vysvetlila a on si položil hlavu na jej rameno, dvíhajúc ruku, aby jej ukázal niečo pred nimi.

„Až po most je voda iba o trošku vyššia. Nanajvýš po tvoje ramená, čo je po môj pupok.“ Neodpustil si podpichnutie, aj keď to nebola pravda a urobil si z jej pliec opierku na predlaktia. „Splavovať budeme iba po tú zvalenú vŕbu. Vidíš ju?“ Ukázal znova pred seba a ona jasne videla padnutú, no živú, zelenajúcu sa vŕbu na brehu, ležiacu tesne nad hladinou.

„Rieke upravovali koryto lebo sa tu nižšie ťaží štrk a piesok, tam sa chodíme už kúpať, voda je tam fakt  hlboká. Ale nesplavujeme tade s dievčatami, sú tam vysoké brehy a ostré kamenia na nich, po ktorých sa nedá veľmi dobre štverať. A vás, dievčatá, by boleli chodidlá alebo by sa jedna z vás šmykla na klzkých kameňoch, takže si to nechávame na zábavku bez dievčat. Dáme to iba po ten strom. Ak chceš, môžeme sa k nej spolu prejsť cez vodu a ty sa môžeš presvedčiť, že som neklamal. S chlapcami sme tu boli pred týždňom a skontrolovali, ako sa zmenilo koryto cez zimu, ale zmeny sú minimálne,“ upokojoval ju, omotávajúc ruky zozadu okolo jej ramien, aby si  ju pritiahol na svoju mokrú hruď.

Pravdepodobne ho celého zamokrila, keď sa hrala na maznavú hysterku, čo sa bojí trošku vody.

„A som skutočne v pohode, pokiaľ ide o to. Mal som len dve pivá a zajedol som. Nikdy by som neriskoval bezpečie kamarátov a tvoje tobôž nie, Cute,“ oznámil jej, keď si ju k sebe otočil tvárou, aby mohla vidieť vážnosť tej jeho pri tom vyhlásení.

Prikývla. Čo mohla? Mal dobré argumenty a verila mu. Bol to predsa Jakub, párkrát bola v jeho spoločnosti, keď sa dali na šrot alebo do nálady a vtedy si nebral ani bicykel.

Prikrčil sa, aby bol zarovno s jej tvárou, cmukol jej rýchlu pusu na tvár a omotal jej ruky okolo svojho krku tak, ako ich mala pred tým a potom sa jeho mozoľnaté dlane ocitli na jej stehnách a znova bola prirazená k jeho hrudi, čo pochopila takmer okamžite a ochotne omotala nohy okolo jeho bokov.

Bez ostychu jeho ruky klesli na spodok jej stehien a ťahali sa k zadočku. Zhrýzla si peru, zvažujúc, či to má dovoliť. Bola predsa zadaná a on ju, suverén skazený, omakával. No netváril sa pri tom nijako, len si ju znova pohodil, dostávajúc ju do polohy, ktorá bola pre neho prijateľnejšia a pohol sa na breh. Držiac ruky tesne pod jej zadkom, nenápadne pohyboval palcami,škrabkajúc jej jemnú pokožku.

Točila sa jej z toho hlava. Boli to už mesiace, čo sa jej žiaden chlap nedotkol a on sa tváril úplne nezaujato, akoby sa nenápadne nesnažil vkĺznuť pod lem jej bavlnených šortiek.

„Čo robíš?“  Tlačila  ho do ramien, aby ju pustil dole. On síce mohol pristupovať k celej tej situácií akoby držal v náruči malé dievčatko, ale ona si bola príliš vedomá jeho rúk a ich činnosti.

Netušila, čo do neho vošlo, no vedela, že to musí zastaviť, aj keď prevažná časť nej chcela, aby z nej ten hlúpy kúsok látky strhol a dotkol sa jej všade, kde len bude mať chuť.

„Beriem ťa na breh, aby si mohla vyskočiť zo šiat  a mohli sa spustiť dolu riekou,“ oboznámil ju za ten deň už po stýkrát, akoby bola dement.

Netušila, či to robil schválne alebo skutočne nepochopil zmysel otázky, no znova zatlačila do jeho ramien, až ju konečne pustil do vody a ona sa po kolená ocitla v studenej vode.

Boli blázni, tá voda bola ľadová. Bol koniec augusta, do začiatku školského roka ich delil iba jeden víkend, to už nebol čas na kúpanie sa v rieke, nech je už teplý vzduch akokoľvek.

„Tak čo, miláčci, môžeme aspoň tebe ukázať náš splav? Bono to pokazil, keď svoju čajku oplodnil, ale teba by sme mohli skrstiť. Nech oficiálne patríš do našej partie.“ Štuchol do jej ramena Erní,  zatiaľ čo sa opieral o obrovskú dušu z kolesa traktora.

Mala v pláne hystericky ziapať, že sa už do tej vody nevráti a nemá v pláne aktívne pracovať na zápale pľúc, no rozmyslela si to a prikývla. 

„Len si zbehnem hodiť na seba plavky,“ oznámila, utekajúc pred Jakubom, ktorý si myslel, že je skutočne vtipný, keď vykopol na brehu trochu vody, aby ich všetkých ofŕkal.

„Tebe riadne hrabe, Jakub, prestaň brať tie sračky!“ ohriakla ho Lívia.

Nemohla zmeškať popravu jej  kamaráta, tak sa otočila  akurát vo chvíli, keď sa Lívia ocitla vo vzduchu a Jakub s ňou utekal, hádzajúc sa s ňou do vody.

Poznala ho. Vedela, že nebol taký zakomplexovaný a nudný magor, akým ho všetkým predstavovala Didiana, ale tento človek... Tento šialenec bol niekto, koho nikdy pred tým nevidela. Páčilo sa jej to. Páčil sa jej stále viac. Nevadilo by jej, ak by bol takýto bláznivý stále aj s ňou. Bez tých pochmúrnych chvíľ, keď sa mračí a úplne ignoruje všetko okolo seba, akoby nad niečím neustále premýšľal. Nemusela byť príliš múdra, aby vedela, kto je  dôvodmi jeho mračenia.

„Ty tam sa nerehoc! Na tvojom mieste by som zdrhal do lesa, lebo keď ťa chytí Ernest, si v kely. On si svoju ženskú vie pomstiť,“ upozornil ju pokojne Bony, masírujúc špinavé chodidlá svojej tehuľky.

Nijako sa k jeho činnosti nevyjadrovala. Bolo to vlastne jedno. Mal špinavé ruky rovnako, ako ona nohy, tak bolo hlúpe riešiť také banality.

Už otvárala ústa, že mu na to odpovie, no to sa  rútil spomínaný  najväčší chlap z troch, ako býk sa hnal hlavou odpredu do jej tela.

Videla sa letieť vzduchom, končiaca na kapote Jakubovho auta, ak by do nej vrazil plnou rýchlosťou. A tak sa skutočne rozbehla, schválne vykopávajúc nohami ako Pamela Anderson v tej hlúpej paródii a neustále sa obzerala, či je už dosť blízko, aby ho knokautla kopancom do rozkroku.

Neodhadla však jeho rýchlosť a skončila pod jeho pazuchou, smer tá rybacia vodička.

Neváhal ani chvíľu a hodil sa s ňou rovno do vody.

Nestihla sa ani nadýchnuť a poprosiť kohokoľvek, nech pri nej stojí a nedopustí, aby si o štrk v plytčine rozbila hubu a bola pod vodou. Chlapec mal však dobrú mušku a dostal ich do dosť hlbokej vody na to, aby ju pupkáč nebolel, no zároveň sa jej dno nepodpísalo na tvár.

Vynorila sa, lapajúc po vzduchu v strede  rieky iba kúsok od miesta, kde jej Jakub ukazoval smer a cieľ splavu, úplne dezorientovaná,  až kým ju hluk nedostal konečne k rozumu.

Bol to Jakub, klbčiaci sa s Erním a Líviou, ktorá ako malá opica bola zaháknutá do Kubovho chrbta a snažila sa pomôcť svojmu priateľovi.

Rozbehla sa s najväčšou možnou rýchlosťou, čo jej voda, siahajúca po pás dovoľovala, aby, samozrejme, pomohla Jakubovi. Nebolo fér, že na neho boli dvaja.

„Vojnáááá!“ zakričal Jakub, keď si všimol, že sa mu blíži na pomoc a zhodil zo seba Líviu, ktorá skočila na Ernestov chrbát.

Vojna v ich podaní bolo špliechanie sa, až kým to nezačala byť nuda.

Jakuba však akosi zabavilo trčať vo vode, a tak prišiel s úplne šialeným nápadom ženskej vojny.

„Vyleziete si na naše ramená a vašou úlohou bude dostať svoju súperku do vody. Vyhráva tá, čo zostane na svojom toteme, teda na ramenách jedného z nás,“ vyhlásil hrdý na seba, ako vyriešil remízu v špliechaní.

Nebola si istá, či je to skutočne dobrý nápad. „Však ťa zlomím, keď na teba vyštverám,“ zdôverila sa so svojimi obavami ohľadne jeho nápadu, za čo si vyslúžila jeho neveriacky  pohľad.

Erní sykol, akoby mu uštedrila ranu a cúvol, držiac Líviu pod kolenami, ďalej od Jakuba, ktorý na ňu zazeral, prižmurujúc oči.

Bez slova sa k nej pohol, vyhadzujúc si ju, ako malé decko do náručia.

„Nemyslela som to tak. Ja prisahám. Len, nikdy som nikomu na ramenách nesedela, ani otec si ma nevykladal, keď som bola decko. Nemyslím, že je to reálne,“ bránila sa, držiac sa jeho mokrého trička, ako kliešť, keď cítila, ako jeho ruky povoľujú zovretie. Skutočne ju plánoval pustiť do vody.

„Nerozumiem, prečo máš stále potrebu spochybňovať moju mužskú silu. Potrebuješ schladiť!“ zavrčal s náznakom toho zlého úsmevu čarodejníka z Eastwicku.

A on to skutočne urobil. Jednoducho sa rozohnal a odhodil ju od seba. Úplne bezcitne a neľudsky. Predtým, ako dopadla, mohla zazrieť, ako si oprášil ruky, akoby bola starý koberec alebo vrece odpadkov.

Voda jej naplnila ústa  a uši a len tak-tak sa jej po páde podarilo dostať na hladinu o dobrých päť metrov ďalej, ako ju ten smrad odhodil.

Videla, ako si už spokojne Erní a Lívia sadali na tú obrovskú gumu a Jakub sedel pri ohni ofučaný, ako malé decko.

Bolo skutočne možné, že by ho tak nahnevala tou nevinnou poznámkou?

„On nejde?“ spýtala sa páriku, ktorý sa hniezdil na gume a usmieval sa na ňu, ako na práškoch.

Len mykli ramenami ako dvojičky. „Urazila si jeho mužskú ješitnosť. Chlap nerád počuje, že jeho dievča pochybuje o jeho sile a schopnostiach,“ zasvätil ju do tajov mužskej psychiky jej nový kamarát, hádzajúc očkom po tom malom, zmoknutom kuriatku pri vatre.

„Nie  som jeho dievča, sme kamaráti a nemyslela som to tak...“ obhajovala sa. Ale nik jej to neveril. „Choďte sami, ja sa s ním musím uzmieriť... dáko...“ Zhrýzla si líce, zúfala, ako to s ním urovná.

„Povedz prepáč a šupni pusu. To vždy zaručene zaberie. Aspoň keď ho naštvem ja. My počkáme,“ poradila Lívia s úsmevom.

Zhlboka sa nadýchla, prikývla a pohla sa k nemu. Slniečko pekne hrialo takto poobednú hodinu, takže telo už mala skoro suché a iba vďaka tielku a šortkám z ktorých ešte kvapkalo, bola príjemne ochladzovaná. Čo sa jej náramne hodilo, pre horúčavu v tvári, čo sa jej zbierala.

„Ospravedlňujem sa. No tak, Kubičko. Ja som to tak nemyslela. Prisahám, že nie. Prepáč, urobím čokoľvek. No tak, prosím, nehnevaj sa,“ opakovala dokola, až sa začala cítiť ako papagáj. No on stále čumel do ohníka pod kotlíkom a pil svoje pivo, úplne ignorujúc všetko, čo povedala.

Choval sa ako malý, trucovitý chlapec a ona sa nevedela rozhodnúť, či má na to dosť veľké právo pre to, čo povedala alebo je to už čisto chlapčenská maznavosť v ňom.

Naklonila sa  a cmukal mu mľaskavú pusu na tvár. Jeho pokožka voňala ako slnko a voda, a tak si to zopakovala znova. Zaškúlil na ňu jedným okom a vtedy už vedela, že bude dobre.

Pre istotu cmukla ešte jednu s dlhým cmukavím zvukom do stredu jeho líca a obalila ruky okolo jeho krku.

Bola to prvá skutočná intímnosť, čo si prejavili. Sem-tam od neho dostala rýchlu pusu, ktorá bola ako malá fatamorgána, ako rýchlo skončila. Jediné gesto, ktoré sa u nich stalo samozrejmosťou, bolo držanie sa za ruky, alebo si prehodil ruku okolo jej ramien.

Bolo celkom možné, že týmto svojím vycuckám z teba dušu činom úplne zmenila hranicu.

„Pusinky nepomôžu, len tak na okraj. Skutočne, nepovieš mi Jacklin, ale zhadzovať ma pred kamošmi to už áno. Aspoň viem, prečo mi dávaš  ženské, odporné mená.“ Ofučane odul ústa, ignorujúc Kvetu a Bonyho, ktorí ich sledovali s napätím, ako vrcholnú časť Esmeraldy.

„Jacklin si, lebo ja som Cute, a ten sarkazmus v tej prezývke je normálne hmatateľný. Viem, že to myslíš ironicky. Ako výsmech. Ale mrzí ma to, čo som povedala, ja viem, že si silný, mocný, sexy a krásny chlap.“ Prikyvovala si s rukami stále okolo jeho krku a primačknutá na jeho už holej a teplej hrudi.

„Si Cute lebo vystihuješ význam toho slova. Nie je v tom nič výsmešné. Si krásna, rozkošná a taký malinký bystrohlav, čo má na všetko tú správnu odpoveď. Nikdy som to nemyslel ironicky,“ odmlčal sa, nasávajúc hlboký nádych cez nos. „Sexy a krásny vravíš?“ kontroloval, meniac tému s úsmevom, „nevravíš to len preto, aby si si to vyžehlila?“

Pokrútila hlavou, venujúc rýchly pohľad na párik, ktorý sa šiel ušúľať tichým smiechom a tiež sa na nich usmiala.

Sklonila sa k nemu, aby nepočuli zvyšok. Už toho počuli viac než dosť a bolo isté, že si z nich pre to budú uťahovať.

„Jakub, no tak, veď už sa prestaň hnevať, áno? Ak mi odpustíš, zruším zákaz priblíženia k mojim vlasom,“ šepkala, lákajúc ho na jeho obľúbenú časť z nej. Aj keď nemohla pochopiť, čo mal na tých vlasoch stále.

Didianine si takmer nevšímal.

„Budem ich môcť ovoniavať a hrať sa s nimi vždy, keď budem chcieť,“ kládol ultimáta ako správny vyjednávač  a ona sa tíško zasmiala, tesne pri jeho krku.

„Ak budeme v tej chvíli spolu a nebudeme trebárs obsluhovať zákazníka, čo si príde požičať dáke dvd, tak určite. Ty vlasochyl. A teraz už môžeme ísť splavovať? Tí dvaja  tam skamenejú.“

„A títo dvaja už chcú mať pokoj od sladkého hrkútania za chrbtom priateľa,“ neodpustil si Bono, na čo obaja stuhli.

 Úplne zabudla na neexistujúceho priateľa a Jakub vyzeral, akoby dostal riadnu šupu do brucha, keď vyskočil na nohy.

Bono sa na ňu zle zamračil, no nerozumela prečo. Zdalo sa, že by ju mohol prijať. Ale bolo jasné, že sa mýlila.

„Priateľ tu, ale predsa teraz nie je, že?“ odpovedal napokon celkom pokojne Jakub a pohol sa k rieke.

„Neblázni ho, pokiaľ to nemieniš ukončiť so svojím priateľom. Je mi u prdele, ako to s ním máš, či ťa uctieva ako Bohyňu alebo ťa tlče. Ale Jakub nie je chlap, s ktorým sa môžeš hrať v čase, keď ten tvoj na teba nemá čas. Tak si vyber alebo nechaj tak,“ ozval sa Bono s vážnym výrazom tváre, sledujúc Jakuba, ktorý si udržal aj po tom, ako mu jeho priateľka uštedrila riadne silný pohlavok.

Nedokázala zo seba vydolovať ani zvuk, nieto ešte zmysluplné slovo. Tak len prikývla, čo nemalo nič spoločné so súhlasom a prijatím jeho podmienok, len nevedela čo viac. Ako dať najavo, že ho počula a pochopila.

Chvíľu trvalo, než sa jej podarilo nájsť istotu na tej ohromnej gume, no podarilo sa. Možno dosť pomohlo, že si Jakub zaprel ruku tesne za jej chrbtom a tak jej dal aspoň aký taký pocit istoty.

Bolo to pokojné splavovanie. Chlapci držali v rukách veľké palice na korigovanie smeru  a všetci mali krížom krážom cez seba prepletené nohy, aby si ich neotrieskali o štrkové dno.

„Takže, ako dlho sa poznáte všetci?“ začala, keď sa pohli a zaprela sa do Jakubovej ruky, ktorá ju jemne štipla do boku.

„No vlastne sme tu pôvodná zostava iba ja, Jakub, Bono a potom ešte Luboš, no ten nemohol, lebo jeho priateľke umrela babka, a tak sú teraz v Žiline na pár dní do začiatku školského roka a vybavujú dáke veci pre jej dedka. No ja som pred štyrmi rokmi priviedla Erního, Bony priniesol  Kvetku a Jakub teraz teba. Luboš a Zuza sa poznajú už dlho... No ona pred tým chodila s jeho bratancom... To je také na telenovelu celé. Oni sú jak deti a to sú pri tom z nás najstarší, sú a nie sú spolu čo tri mesiace,“ oboznamovala ju Lívia, ktorá bola zrejme ich hovorca a chlapci si na to zvykli alebo im to nevadilo. Lebo čokoľvek sa preberalo, to dievča malo prvé a posledné slovo.

„Myslela som, že ste odtiaľto z dediny okrem Kuba.“

„No od deviatich rokov bývame v meste. Pred tým sme boli u babky. Kým rodičia nenašetrili na byt,“ pridal sa Jakub, odrážajúc ich do väčšieho prúdu. „To by som týchto bláznov tak dobre nepoznal ak by som bol od narodenia v meste.“

„No a potom prišla naša milená ryšavka,“ zanôtil Ernest tým svojim maďarským prízvukom, za čo si vyslúžil od Jakuba kopanec do stehna.

„Dnes by sme  ju mohli vynechať, áno?“ navrhla Lívia s pochopením v tvári, ktoré venovala Kate, akoby snáď ona bola tá podvedená a nie Jakub.

„Ty sa staraj radšej o to, že tu žiješ od narodenia a nie a nie sa naučiť riadne slovensky,“ upozornil ho Jakub podráždene,  za čo dostal priami úder vodou do tváre od jeho protivníka.

„Gramatika no problém, gringó. Akcent, to je, čo ma trápiť,“ robil blbečka. Za tých pár hodín, čo s nimi strávila, nepovedal takto dementne nič. Jeho slovenčina bola bezchybná, len mal ten teplošský prízvuk, ktorý človek po čase aj tak prestal úplne vnímať.

„A ty, už vieš dačo maďarsky, za tie štyri roky, čo ste spolu?“ otočila smer k Lívii. Chlapci sa síce rehotali a doberali si jeden druhého, ale nechcela riskovať, že si skočia do úsmevov a oni budú znova celí premočení.

„No takmer plynule, s písaním mám problém, majú totálne sračky, akože ypsilon sa s niektorými písmenami číta ako  „j“ chápeš? Čo to je? Alebo majú „o“ ktoré sa číta tromi rôznymi spôsobmi, je to úplne uderené. Ale učím sa. Musím kvôli jeho babke, ona vie slovensky iba dobrý deň a aj to ju Erni učil takmer tri hodiny.“ Milovala to dievča. Nemohla si pomôcť. Mala rada ľudí, čo nešetrili slovom a to dievča malo hubu ako rapotačka.

„Ona je origoš z Vácu, no po smrti dedka ju foter prinútil predať dom a nasťahoval ju k nám. Predsa len, babka je už stará a Vác nie je na hodinu cesty autom. Tak býva s nami v našom,“ doplnil ju Ernest a nezabudol jej cmuknúť pusu na líce. „A  toto je moja malá šikovnica. Za pól roka zvládla do hlávky dostať dosť na to, aby mohla ako tak rukami nohami komunikovať s babkou.“ Bol skutočne pyšný a ona sa nedivila. Počula už pár Maďarov a vždy jej ten jazyk pripadal ako štekanie rozzúrených psov.

„A ty vieš niečo po našom?“ nedal sa, provokujúc ju, štuchnutím jeho palcom na nohe do jej lítka.

Iba pokývala hlavou. Nemala nikoho, kto by ju naučil čo len jedno slovo. Navyše, oni boli na jej území, boli akosi povinní sa naučiť jej jazyk. Ak by ona bola v Maďarsku, tiež by sa naučila ten ich. Nie len preto, že je to základ komunikácie, ale človek tým prejavoval danej krajine a ľudom v nej trochu úcty.

 „Kubo a čo potom robíte celé dni, keď si ju nič nenaučil? Čo?“

Takmer padla do vody, keď sa Jakub zasmial  a len kývol ramenami. „Nedostal som sa k tomu, aby som ju učil tie tri vety, čo si do mňa natlačil.“ Vystrel  mu prostredník,  prižmurujúc výhražne oči.

„Hej, tento príbeh sa ti bude náramne páčiť,“ zabával sa, žmoliac si dlane. „Bola tu jedno leto moja sestrenica z Vácu a páčil sa jej. Bola z neho úplne v prdeli. No on už v  tom čase mal chuť na klátenie tej, ktorú spomínať máme zakázané. A  Jakub nemal ani potuchy, čo mu to dievča trepe, len to, že sa o neho stále obtierala mu dosť jasne naznačovalo čo chce  a...“ vybuchol v smiech a ak by ho Lívia nebola chytila, skončil by vo vode s hrdlom plným vody.

„Obchytkávala ma, je staršia asi o dva roky. V tom čase som mal ledva pätnásť a fakt som bol v týchto veciach len začiatočník. Ešte sme sa s Didou nedostali ani k jazykom...“ smial sa teraz už aj Jakub, krútiac hlavou nad spomienkami.

„No a ja som mu povedal, že jej musí povedať, že ju neľúbi a že má rád iné dievča. Moja sestrenica po slovensky nevie ani prd a tak som Jakuba ...“

„Zmrd, to bol taký  podraz!“ zahulákal cez smiech Jakub, kopajúc kamaráta do kolena. „Dve hodiny do mňa hustil, ako povedať prepáč, ale ja ľúbim inú. Keď som to konečne pochopil a povedal to takmer  bez chybne, poslal ma za ňou... Ty smrad!“ uštedril ďalší kopanec do nohy Ernímu, ktorý sa zadúšal smiechom.

„Nenaučil ťa to, čo mal, že?“ typovala a hrýzla si do pery, zadržujúc smiech, keď si len predstavila, čo ho to mohol ten šašo naučiť.

Pokrútil hlavou a ťažko si vzdychol. „Gyere velem, édesem, én megmutatom, hogy mennyit akarok. Tak akosi to bolo.“ Ernest sa dusil smiechom, až sa mu ramená triasli a Lívia si hrýzla peru, až jej belela a Jakub, ten  triasol hlavou, akoby chcel z nej vytriasť nepekné obrázky.

„A čo to znamená?“ vyhŕkla na tých ignorantov, ktorí jej odmietali dať vrchol celého príbehu.

„Poď, srdiečko a ja ti ukážem, ako veľmi ťa chcem,“ vybafol Jakub, na čo sa zvyšok pustil do hurónskeho smiechu. Ani Kata si nemohla pomôcť  aj keď sa snažila. „Ona ma napadla, Katka, rozumieš? Vrhla sa na mňa ako pes na kus mäsa. Zabudol som asi spomenúť, že mala asi tak šesť kíl nadváhu a ja som bol cinkľavejší, ako teraz.“ Rozhodil rukami, vrážajúc palicu znova do štrku.

„Aha, tak tam musela vzniknúť tá potreba zadkov a mohutnejších dievčat. Už sme tomu prišli na koreň,“ provokovala ho, ľútostivo capkajúc po jeho ramene.

„To nie je koniec príbehu,“ upozornila Lívia, štuchajúc lakťom do Ernesta, aby to dorozprával.

„Didiana spustila krik, keď to videla a prisahám, že som sa nikdy tak o život svojej sestrenice nebál a nakoniec Jakub, ktorý sa snažil od Szabiny dostať čo najďalej, ju chránil pred svoju priateľkou. Ach, Bože, to bolo najlepšie prvé leto s mojou Bubu. A ja som tie decká proste bezvýhradne zamiloval.“

„Deti? A koľko máš, preboha, rokov? Si snáď chvíľu pred dôchodkom?“ zaprovokovala výsmešne.

„No sme starší, ja mám dvadsaťtri a Livi dvadsaťdva. Ale na veku nezáleží, nie? Ty si predsa od neho tiež staršia a ste zohraný tím, nie?“ Zakýval na ňu obočím s potmehúdskym úsmevom.

Automaticky chcela protestovať, že to nie je tak, ale Jakub ju zastavil, keď vyskočil na nohy a ona si všimla, že sú na brehu.

„Tak to bolo krátke,“ zamrmlala. V skutočnosti z toho, akože splavu, nemala nič. Teda, okrem vtipného príbehu o Jakubovi a jeho takmer príprave o panictvo.

„Na budúci rok môžeš ísť s nami na splav, čo robíme koncom júla,“ navrhol Ernest ochotne, prehadzujúc ruku cez Líviine ramená.

„To si dávame až takmer k hrádzi.  To je iná pecka,“ oznamoval jej, ťahajúc svoju priateľku do lesa.

„Ty pecka, poď sem a pomôž s tým kolesom lebo sa nezdržím,“ vrčal Jakub, odhadzujúc palicu na breh.

Nenechala ho v tom a sama sa postavila ku gume, ochotná mu pomôcť.

„Máte skutočne veľa spomienok a zážitkov,“ šepla, zavažujúc sa na koleso, aby z neho rýchlejšie dostali vzduch.

„To áno, ale skutočná zábava začala až v čase, keď sa tu objavil ten hotentót. Je to čistý blázon, ale pripomína mi trochu teba. Stačí s ním, stráviť  pár hodín a potrebuješ ho vo svojom živote.“

„Aj ja ťa milujem, Jákab!“ zahulákal Erní z lesa.

„Jákab? Dáka pomaďarčená verzia?“ vyzvedala, keď mu pomáhala už skladať gumu. Prikývol. Rozhliadajúc sa naokolo.

„To je ale magor, on fakt zdúchol.“ Kopol do poskladanej gumy a znova si povzdychol, preplietajúc si prsty s Katarínou.

„A to tu tak necháme?“ ukázala na gumu, cez ktorú preskočil bez toho, aby sa obzrel.

„Je to z ich traktora. Čo ma je po tom, ja sa s tým sám naťahovať rozhodne nebudem.“ Videla v jeho tvári zlý úsmev. A vedela, že tým Ernesta dostane do zúrivosti.

„On má traktor? Ako skutočný, z obrázkov?“ Prikývol jej, keď sa sklonil a naznačil, aby mu vyliezla na chrbát.

„Majú dosť veľkú záhradu. Skôr malú farmičku so zvieratami a tak. Majú pluh, traktor a mnoho iných poľnohospodárskych mašín. Ak budeš poslušné dievča, vybavím ti prehliadku.“ Zakýval na ňu obočím, naťahujúc sa po nej, aby si ju vyhodil na chrbát. „Je tam ihličie a konáriky, bude ťa to bolieť,“ upozorňoval, stále v póze, pripravený na jej náskok.

Nebola babka z Mrázika, aby ju šuhajovia nosili na chrbte aj s kôpkou dreva, čo si nakradla v lese.

„Zvládnem to, ak si na teba vyskočím, teba budú do nôh bodať ešte viac, pre moju váhu, ktorá znásobí tvoju a budeš pôsobiť na terén väčšou silou.“ Otočil sa na ňu, vyrovnávajúc svoje vysoké telo a s nadvihnutým obočím si ju premeriaval.

„To znelo takmer ako nový fyzikálny zákon o sile konárikov vtláčajúcich sa do tvojich chodidiel,“ zabával sa, keď sa  po ňu natiahol a potiahol ju za ruku.

„No, však aj je, len ešte pracujem na vzorci. Mohli by sme sa do toho pustiť spolu. Budeme raz slávni a deti sa budú učiť náš zákon. Ty vymyslíš vzorec a ja znenie,“ navrhla, štverajúc na jeho chrbát. Nechcela riskovať, že by sa znova nahneval a vzal to ako podkopávanie jeho mužnosti a spochybňovanie jeho sily.

Podchytil ju pod kolenami, prikyvujúc nezmyslu, ktorý navrhla. „Ja si to premyslím, daj mi chvíľu. Nech vymyslím, ako by mohol znieť vzorec.“

Spokojne omotala ruky okolo jeho krku a pritisla tvár na jeho holý chrbát. Voňal skutočne pekne, ani rybacina nedokázala prebiť jeho osobitú vôňu. Rozumela Dide, prečo jej nikdy nevadilo, že Jakub nepoužíva parfum. On voňal ako nebíčko sám o sebe.

„Pekne voniaš,“ vzdychla, pritískajúc sa k nemu tesnejšia a on v odpovedi utiahol ruky okolo jej podkolenia.

„Myslím, že máš úpal, dievča,“ zasmial sa pokojne a nereagoval na to nijak zvlášť.

„Nemám, myslím to úplne vážne. Tvoja pokožka skutočne vonia. Keď mi to Dida vravela, vždy som sa jej posmievala, že pravdepodobne používaš dáky feromón alebo tak, o ktorom nevie. Používaš niečo na oblbovanie žien, Franek?“ zaujímala sa, opierajúc bradu o jeho  rameno tak, aby mali hlavy tesne pri sebe.

„Nie som typ, za ktorým by sa dievčatá šli potrhať. Vezmi si, že ešte aj moja holka, s ktorou som si sľúbil večnosť, sa dokázala zaľúbiť za jednu šukačku do iného. To poukazuje na moje kvality respektíve nekvality. A čo som od nej, nie je tu ani jedna, čo by ma chcela. Takže nie, nemám triky, ktorými by som bláznil dievčatá, lebo v skutočnosti o mňa žiadna aj tak nestojí.“

Capla ho po hlave za také hlúpe reči. Bol úplne dokonalý a ak by sa nebála, čo by to všetko prinieslo, už by pracovala na tom, aby bol jej  a len tak by ho teda rozhodne nepustila.

„Netrep, hlupák, problém je, že sa nesnažíš ani rozkukať, nieto ešte dáku nájsť. Dievčatá majú senzor, ktorý im ukáže, či je chlap voľný a môžu baliť. Ty máš okolo seba oceľový pancier, ktorý ich nepustí k tebe. Musíš ho odstrániť a uvidíš, že sa dievčatá pretrhnú. Skutočne, ja byť na ich mieste...“

„Tak čo?  Nie som svalnatý, nemám nebezpečne plné pery a som v podstate slepec,“ povzdychol si po tisíci krát za deň. „Nechajme to tak, áno? Odstránim svoju oceľovú škrupuľu, len najskôr budem musieť prísť na to, kde má zapínanie,“ sľúbil pokojne.

Mračila sa nad tým, čo povedal. Vyzeralo to, ako by si o nej myslel, že je snáď dáka povrchná hus. Nevedela kde nabral, že by potrebovala svalnatého s plnými perami a  so zrakom ako Superman.

„Odkiaľ máš, že ten typ, čo si opísal, je to, čo potrebujem? To si dáky telepat?“ Štuchla ho urazene medzi lopatky.

„Bol som pri tvojich lovoch, Katka. Pred tým. Poznám typ muža, čo ťa zaručene dostane aj bez toho, aby mal štipku IQ v ponuke. A dievčatá sú také. S mojou krátkozrakosťou toho veľa neurobím.“

Nemohla uveriť, že sa mu také sračky točia v hlave. Muselo to byť tými pivami. Predsa len, bolo vonku dosť teplo a zjedli len dva špekáčiky...

„Nie som taká. Ja ťa zbožňujem aj s okuliarmi a bez svalov,“ prisahala, zoskakujúc z jeho chrbta, aby mohla kráčať pri ňom, a tak s ním udržať aspoň ako taký očný kontakt.

„To je síce pravda, ale sme kamaráti a doma ťa čaká svalovec  s vyholenou hlavou, pracujúci v bare. Nie je to tak, že by si ma zbožňovala spôsobom, o ktorom diskutujeme. Si moja kamoška a ako takej nemôžem celkom veriť. Ale isto je niekde na svete introvertka, čo ma bude raz milovať takéhoto.“ Ukázal na seba aj keď práve v tej chvíli nemal nič spoločné s chlapcom, o ktorom rozprával.

Jeho vlhké vlasy stáli do všetkých strán, telo sa lesklo uschýnajúcimi kvapkami, ktoré tam zostali z jej tela a plavky pod kolená s palmičkami sa lepili na jeho zadok a dokazovali, že má jeden z tých pekných mužských zadkov, ktorý nie je veľmi plochý no ani vankúšikový.

„Ach, radšej ukončime túto tému, lebo sa ešte urazím, že zabúdaš, že som taktiež žena... Kam sa vyparili tí dvaja?“ zatackala sa, keď nohou stúpla na jednu ostrú vetvu a on ju pohotovo zachytil za lakeť, vysmievajúc sa jej tichým smiechom v jeho očiach. Pripomínajúc, že jej to vravel.

„Ver mi, nechceš ich teraz nájsť a ani vedieť čo robia. Oni sú aj po štyroch rokoch ako králiky, nerobím si srandu. Robia to neustále.“ Uškrnul sa znechutene, ako by snáď nikdy nič podobné nerobil, čo ju naopak prinútilo sa rozosmiať.

„Čo je na tom tak pohoršujúce? Jediné, čo tá skutočnosť dokazuje je, že sa našli a pasujú si nie len po emočnej, ale aj po fyzickej stránke. Niečo také sa deje iba v knihách. Že aj po rokoch sú jeden po druhom tak hrozne nenásytní. Ty  s Didou ste do toho predsa tiež stále búšili.“

Prudko sa na ňu otočil, akoby mu uštedrila riadny kopanec, no nič jej na to nepovedal, len sa znova vrátil k sledovaniu terénu pod nohami.

Cesta späť im trvala vyše desiatich minút a jej nohy boli bolestivé, no nikdy by to Jakubovi nepriznala. Nakoniec, robila to pre jeho dobro.

Kotlík bol už z ohňa a Kveta naberala do hlbokých porcelánových misiek porcie gulášu. To sa Jakub naštartoval a tak, ako sa plazil posledných desať minút, pridal do kroku a takmer tanierik dievčaťu vytrhol z ruky.

Bol to hladoš, na to si už stihla zvyknúť. Jeho pochmúrna nálada, ktorú spôsobila spomienkou Didi bola razom preč a znova sa vrátil na scénu usmievavý a vždy  veselý Kubo.

„Šikovná,“ pochválil ju s plnými ústami a jeho nová kamarátka sa šla rozplynúť.

„Chutí?  Ach, to som rada. Viem, že dochucuje guláš Erní, no keď som už zostala na brehu, myslela som, že by som ten guláš mohla dokončiť,“ oznamovala a jednu misku podala aj Kataríne  s krajcom chleba.

„Je to nebíčko v papuli,“ ubezpečoval ju Jakub, mľaskajúc ako divé prasa.

„Nikdy ma neomrzí pohľad na to, keď žerieš, Kubo. To si hotový homo erectus, keď prvýkrát ochutnal mäso bizóna osmahnuté bleskom,“ zabávala sa Katarína, púšťajúc sa do svojej porcie.  „Ale je to fakt dobré. Bude z teba super mama. Decká budú tvoje jedlo zbožňovať.“ To už  fňukala, úplne predávkované chválou.

Bony sedel na zemi a uhlíkom niečo čmáral na kartónovú malú krabičku, pri čom sa ako malé decko nechal kŕmiť svojou priateľkou. Lebo, ako povedal: Mal dôležitú prácu a  keď sa dvaja nenásytní vrátia, bude akurát čas na smútočný pochod.

„Na čo je tá krabica?“ spýtala sa Jakuba, no kým prehltol sústo už z druhej misky, chopil sa odpovede Erní s Líviou na chrbte.

„Truhla pre Pána Leto,“ zafunel, zhadzujúc svoju priateľku do deky, ktorú  tam pre nich prestrel ráno a načiahol sa do boxu po pivá. „Rozlúčka s letom je veľmi dôležitá tradícia, ktorú zaviedla moja maličkosť,“ pyšnil sa hrdým úškrnom.

Jakub jej vravel, že ide v podstate o rozlúčku s letom, no nečakala truhlu z kartónu od botasiek alebo z čohokoľvek tá malá škatuľa bola. Skôr si to predstavovala ako guláš párty s chlastom a hrou českých a slovenských táboroviek.

„Čo to obnáša? Je to akýsi novopohanský zvyk tam u vás vo Váci?“ pokračovala v bombardovaní otázkami, lebo nik jej k tomu viac nepovedal.

„Nie, vymyslel som to ja pred tromi rokmi, keď som tu s deckami strávil prvé leto pri opekaní a varení rybacej polievky. Už v podnapitom stave ma napadlo, že by sme mohli dačo pochovať, ako za leto. Fénix tiež vstáva z mŕtvych aj leto by tak malo. Pochovať uplynulé zážitky a pripraviť sa na nové,“ oznámil s vážnym výrazom tváre.

Znelo to celkom trafene, ale v podstate logicky. Erního logikou.

„A čo teda budeme robiť?“ zopakovala, keď jej Erní stále neodpovedal a ďalej sa venoval gulášu.

„No, po večeri vezmeme našu truhlu, v ktorej máme symboly leta: banán, pomaranč a jačmeň, či žito, či čo to je... A to pochováme na lúke,“ zasvätil ju, utierajúc si ústa do papierovej vreckovky.

Boli to blázni, bez debaty.

„Okej, teda. Ale až keď sa dostanem do niečoho suchého,“ oznámila im, naťahujúc ruku k Jakubovi. Pochopil, odtiahol roh deky na ktorej sedeli a podal jej kľúčiky.

„Čo? Potrebuješ pomôcť z toho oblečenia?“ zadúšal smiech, keď zostala stáť bez pohnutia aj napriek tomu, že už držala kľúče v rukách.

„Vtipný... Som prekvapená, že ma púšťaš samú do tvojho auta,“ oboznámila ho s dôvodom jej zotrvania na mieste.

„Nemyslím, že je vhodné, aby som tam s  tebou bol, keď sa budeš prezliekať, ale ak  ti to nevadí, rad sa teda pozriem.“ Hviezdil, privádzajúc ju do rozpakov.

„Ty už dnes nepiješ,“ oznámila mu rodičovsky, odťahujúc z jeho dosahu nedopité pivo. „Zasa máš narážky.“ Ako mu  len mohla uveriť, že je triezvy? Nechala sa obalamutiť a splaviť sa aj napriek tomu, že bol na hrane.

Chichúňali sa jej. Všetci. A on proste mlčal, akoby jej k tomu nemal čo povedať. Kývla nad ním rukou. Bolo možné, že sa predvádzal pred kamarátmi a ak to tak skutočne bolo, mala tiež svoje zbrane.

V aute bolo ako v saune a takmer ju hodilo horeznačky. No nebolo to nič v porovnaní s nervami, keď vylovila zo spodku batoha uterák, aby si presušila vlasy a vytriasla z neho kondómy a čipkované červené nohavičky.

To si z nej tá hus robila srandu. Nemohla uveriť, že jej Jara niečo také urobila. Bol to skôr Evčin štýl zábavy na úkor iného. Ak by ten batoh vybaľovala pred tými vonku alebo pred Jakubom... Ani myslieť na to nechcela.

Urobila to naschvál. Úplne videla ten jej škodoradostný úškrn pri tom, keď jej tam podsúvala tie erotické pomôcky.  A vraj sestra. To určite.

Hodila na seba plavky, ktoré si nemala kedy obliecť a odmietala si vziať tú čipku, ako náhradné spodné prádlo. A aj keď bolo vonku stále plus tridsať natiahla si aj slniečkovo žlté legíny s neonovým trikom, pod ktoré si tiež dala vrch plaviek.

Prekliaty Ernest. Nemala veľmi v láske plavky. Bola plochá a plavky s výstužou a vypchávkami si dovoliť nemohla lebo tak malé číslo neexistovalo a vždy jej vrch nepekne odstával, ukazujúc všetko. Takže sa musela uspokojiť s plavkami na viazanie, ktoré tiež úplne okato ukazovali, že nemá chlapom čo ponúknuť. No bolo to stále lepšie, ako sa strápňovať s odstávajúcimi košíčkami a odhaľujúc aj to málo celému svetu.

„Si mŕtva žena! Takže ti radím, dostať sa do dvadsiatich štyroch hodín čo najďalej za hranice, inak ťa zabijem, vzkriesim a znova zabijem!“ vyhrážala sa do telefónu, keď jej kamarátka zdvihla.

Nezabudla pre efekt riadne zatresnúť dverami auta.

„Takže si našla môj Bear Grylls balíček...“ smiala sa ako pomätená, čo Katu úplne vytočilo.

Ona bola mŕtva. Nebolo možné, že by ju nechala žiť.

„Vieš si predstaviť, ak by som tie  kondómy a nohavičky vybalila pred Kubom a jeho kamarátmi? Vyzerala by som ako dáka intrigánka a rozhoď nôžka, čo si brúsi zuby na opitého kamaráta aj napriek tomu, že ju doma čaká priateľ. Jakub by na mňa pozeral ako na špinu...“

„Alebo by ste si užili... Bože, dievča, robíš z komára somára. Ty predsa žiadneho priateľa nemáš, to v prvom rade a tvoje výbuchy ma len usvedčujú v tom, že si z toho chlapca úplne v prdeli. Tak tam bež, zabav sa a ak sa k niečomu dostanete máš tam ten balíček odo mňa,“ prehovárala jej do duše.

„Kondómy sú mi na dve veci, beriem antiku a som sterilná, ty Ťapa.“

„ Iba na deväťdesiat percent. To máš ako pri antikoncepcii. Radšej sa poisti. Musíš sa z neho vyšukať. Tvoja dlhodobá absencia  ovplyvňuje naše priateľstvo. A navyše, je dokázané, že  sex s kamarátom je najlepšia vybíjačka. Isto ti to pomôže dostať sa cez neho, keď zistíš, že v skutočnosti tak dobrý nie je,“ mudrovala a ona mohla úplne jasne vidieť výraz Jarinej tváre.

„A čo ak bude tak dobrý, že mu skutočne prepadnem? Čo potom?“ Samozrejme to myslela čisto teoreticky. Odmietala si pripustiť, že ju tá možnosť skutočne zaujala.

„Tak budete spolu šukať, ako králiky ešte týždeň, kým sa neodpraceš na intrák a potom si každý pôjdete svojou cestou. Pozri, ono to medzi vami nikdy nebude čisto priateľský vzťah. Dievča, je medzi vami napätie, ktoré treba eliminovať...“

„... sexom,“ dokončila za svoju kamarátku, ktorá nič nepovedala, ale poznala ju dobre na to, aby vedela, že práve horlivo prikyvuje. „Musím ísť. S tým útekom za hranice som to  myslela vážne,“ pripomenula jej, dostávajúc sa k ohnisku.

„A môžem si nechať Acherona a Zarecka s Astrid? Vieš, na skrátenie času v kanáloch,“ vyjednávala bez možnosti úspechu.

„Zabudni, ty zmija. Pozdrav sestru, rozlúč sa s matkou a otcom a priprav si odev do hrobu,“ zavrčala, skrývajúc smiech, keď zložila, hádzajúc sa späť do deky vedľa Jakuba.

Sledovali ju pozorne, akoby jej na čele klíčil roh jednorožca a len Erní vyzeral, že trpí zápchou, čo už za ten krátky čas poznala ako výraz jeho tíšenia smiechu.

„Takže kondómy, hej?“ vybafol aj napriek tomu, že dostal od Lívie po hlave.

„A čipkované gaťky...“ vzdychla, smejúc sa tej situácií.

Jakub si prehodil ruku okolo jej krku a  stiahol si ju k hrudi, akoby tak snáď sedávali odjakživa.

Nechala, aby ju objal jeho dlhou rukou okolo hrude tesne nad prsiami a spokojne si od neho prevzala pivo, podľa množstva mohla súdiť, že bolo jeho a on jej ho ponúkol iba na tak dlho, kým si z neho neodpije.

„Nie je fér, že pre mňa nabalila nohavičky a ja ich ani neuvidím, nemyslíš?“ Prevzal svoje pivo späť do svojich rúk a dal si malý dúšok a znova ho vrátil do tých jej.

„No môžeš si ich ísť obzrieť ak chceš, sú na tvojom zadnom sedadle,“  zabávala sa, pri sledovaní Bonyho, ako ohorenou paličkou kreslil akési ornamenty na kríž z neopracovaných dosák.

„Máme to,“ zahlásil Bony, stavajúc sa na nohy.

A ako na povel vstali všetci. Jakub ju tiež posúril, keď ju začal tlačiť pred sebou až vytvorili všetci, ako v škôlke pekného hadíka.

Bony stál vpredu s krížom nad hlavou, zatiaľ čo Erní za ním spustil akúsi maďarskú verziu smútočného pochodu, ktorej nerozumela a znelo to ako mékanie kozy s dawnovým syndrómom.

Obrátila sa k Jakubovi, po jej lavici a s dlaňou na ústach sa vtlačila tvárou do jeho bicepsu. Toto nemohla zvládnuť.

Keď však videla, že aj samému áristovi cukajú kútiky, dovolila si vypustiť tichý chichot.

„O čom to pre Kristove rany spieva?“ zašepkala k Jakubovi, ktorý sa tváril, akoby ho niečo bolelo a snažil sa udržať rolu trúchliaceho, tak ako ostatní zúčastnení.

„To skutočne netuším. On si každý rok vymyslí dáku pesničku. Ja v skutočnosti neviem, či sú to dáke maďarské verzie smútočných piesní, alebo ich sám vymýšľa, ale až ma to bolí, ako sa túžim rehotať. Ale je na to skutočne háklivý. Takže ti radím tvár sa hrozne smutne,“ usmieval sa pri tom, ako jej zdeľoval šeptom skutočne „dôležité“ informácie.

Kráčali asi päť minút a tá pieseň pokračovala. Zdalo sa jej, že je snáď bez konca. Keď konečne došli do stredu lúky medzi dvoma lesíkmi, kde bola vykopaná malá jama hlboká necelý meter.

Vzduch voňal materinou dúškou a trávou. Cítila sa hrozne, že v blízkosti tej krásy vyrastala a nevedela o nej. Možno by mohla Jakuba presvedčiť, aby ju sem vzal častejšie.

Obrad bol, ako pri každom pohrebe, dojemný až sa ľudom tvorili v očiach slzy... Zadržovaným smiechom. Sám kazateľ si musel čo vetu odkašľať, ako ho drhlo smiechom, keď premietal o tom, ako leto každému ulahodil a doprialo oddych od učebníc a lajstrov v kanceláriách.

Nakoniec prišla na rad ďakovačka,  keď mal každý povedať, za čo je letu vďačný, čo mu leto dalo alebo čím bolo výnimočné.

Počúvala výlevy svojich nových priateľov, až kým neprišiel na rad Jakub, ktorý si odkašľal a ruku, ktorú mal prehodenú okolo jej ramien utiahol, priťahujúc si ju až pod pazuchu.

„No, leto mi dalo niečo o čom som vlastne nestál a bol skutočne naštvaný, že sa mi to stalo, ale nakoniec... ďakujem letu za čas, ktorý mi dal a som lepšie spoznal Katku a zistil, že nie je tak pošahaný magor, ako som si myslel.“ Zazubil sa na ňu, čakajúc možno buchnát, no ona len pretočila oči.

Bol rad na nej.

„Ďakujem letu za oddych a plno zážitkov, ktoré si isto zachovám navždy v mysli a ďakujem aj za možnosť spoznať nových ľudí a spriateliť sa  s nimi a hlavne zistiť, že ten ťuťmák vlastne nie je ťuťmák, ale obyčajný blbec. Takže ďakujem, leto, a o deväť a pól mesiaca navidenou.“ Uvedomila si, že sa pri tom vôbec necítila tak hlúpo, ako si myslela, že bude, keď sledovala zvyšok partie, ako omieľajú svoje vďaky.

„Takže som blbec?“ šepol k nej, keď spustili - hodili krabicu do jamy a začali ju zahadzovať hlinou.

„Si. A totálny,“ súhlasila, zhŕňajúc hlinu na kopu.

Bony vytiahol z vrecka malú ploskačku borovičky a odlial trošku na vrch nového hrobu a potom si sám logol, podávajúc fľaštičku Ernímu.

Kým sa dostala k nej bolo tam akurát na jeden hlt, za čo bola rada. Borovička nebola chľast, ktorý by obľubovala. Smrad ihličia bol na zgrcanie  a ju vždy z toho pálila záha.

Ale vypila to, patrí sa zapiť zosnulého.

Lívia a Kveta ju stiahli ďalej od hrobu, aby mohli nazbierať dáke lúčne burinky na výzdobu hrobu a chlapi zatiaľ postávali a sledovali ich.  Tak samozrejmé.

Musela však uznať, že to bolo super. Nikdy by ju nenapadlo, že by sa mohla tak zabaviť pri pochovávaní ovocia, ale bolo to tak.

Keď sa vrátili k ohnisku Bono vytiahol gitaru a spustil sľúbené vatrové vypekačky a ona skutočne nerozumela tomu, prečo ho tak kritizovali. Spieval dobre. Nemala síce ktovie aký hudobný sluch, ale vedela rozoznať spev od škriekania.

Vyvalila sa na deku a počúvala jeho verziu Limp bizkit  Behind blue eyes. Až kým sa k nej nedostala znova fľaša hrušky, ktorú si pritisla k perám a decentne si cucla, brzdiac ju hruškovým džúsom. Nechcela byť na šrot, ak by pila zarovno s chlapmi, bola by k.o. už dávno.

„Ty máš tetovanie?“ ozval sa Jakub, skláňajúc sa nad jej bruchom. Mal už trošku vypité, trošku viac a žmúril, ako sa snažil rozlíšiť, čo to na tom boku má vytetované.

„Vidíš, nie?“ smiala sa, vyťahujúc si zhrnuté tričko ešte kúsok vyššie, aby sa mohol pozrieť.

„Šak to, že nevidím,“ zachrochtal, naťahujúc ruku k Erními, ktorý bol najbližšie.  Ten hlupák si s ním ochotne tľapol a rozrehotal sa, akoby povedal najlepší vtip storočia.

„Je to akási báseň? Sú to verše, nie?“ kontroloval, pichajúc prstom do jej rebra.

Šteklilo to a ona sa prikrčila, dostávajúc jeho ruky zo svojej pokožky.

Bolo dobre, že mala vypité, inak by nemala odvahu rozprávať o svojich tetovaniach. Takto tu bol alkoholický opar, čo z nej robil otvorenú všetkým bolestiam. Mohla sa na neho vyhovoriť ak sa rozreve.

„Je to výrok Matky Terezy, Franek. Hymna života. Nepočul si o nej?  Neverím, že je na svete niečo, čo ty nevieš,“ posmievala sa, znova sa vystierajúc na ich deke.

„Nie som vševed. Nemôžem vedieť a poznať odpoveď na všetko, Cutinka. Ale prekvapuje ma, že ty, ateista, máš na tele slová svätice,“ polemizoval, znova sa skláňajúc k jej telu, no tento krát nie sám. Erního vlasy ju pošteklili na boku z druhej strany. Jeho blízosť jej vadila. Pomrvila sa a on to našťastie pochopil a stiahol sa, no to isté urobil aj Jakub, ktorého chcela mať ešte bližšie, ako bol.

Zatriasla hlavou, dostávajúc tie myšlienky z hlavy. Boli opitý. Nemala dopustiť, aby sa tak zrúbala pri jej sexuálnej frustrácií.

„Neverím v Boha, Svätých, ktorých nik nikdy nevidel... Ona však bola skutočná. Jej skutky sú zdokumentované a dobrom a láskou ovplyvnila nejeden život. Je to iné, ako keď si niekto vytetuje na chrbát kríž s Ježišom o ktorom sa stále polemizuje. Ona bola a je skutočná!“ rozohnila sa, dostávajúc obrázky svojej matky z hlavy. Krik pomáhal prekričať to všetko. Tak to riešila aj s otcom. Vždy po sebe nahulákali a bolo po tiesni.

Prikývol. Vždy to robil, keď sa dostali k viere. Akoby vedel, že sa s ňou nemá dohadovať lebo to aj tak nikam nepovedie. Dokonca ani nevedela, či je sám veriaci a ani to nechcela vedieť. Nezáležalo na tom. Neodsudzoval a netlačil jej svoje rozumy do hlavy a to bolo pre ňu jediné podstatné.

„A povieš mi tú hymnu? Ja sa to snažím prečítať, ale písmenká sú malinké a hrozne vyšperkované. A ja som slepý jak patróna.“ Ukázal na svoje oči, ktoré mal otvorené na malú škáročku, aby znázornil, ako veľmi slepý je, čo ju ešte viac rozosmialo.

Vždy vyzeral zdeptaný, keď si z neho pre to uťahovala, ale sám si zo seba vždy robil žarty.

Zhlboka sa nadýchla pred tým než spustila tých pár krátkych špecifík života.

„Život je šanca - využi ju
Život je krása - obdivuj ju
Život je blaženosť – užívaj si ju
Život je sen - uskutočni ho

Život je výzva - prijmi ju
Život je povinnosť - naplň ju
Život je hra - hraj ju
Život je bohatstvo - ochraňuj ho

Život je láska - poteš sa s ňou
Život je záhada - prenikni ňou
Život je sľub - splň ho
Život je smútok - prekonaj ho

Život je hymna - spievaj ju
Život je boj - prijmi ho
Život je šťastie - zaslúž si ho
Život je život - ži ho."

Nastalo ticho. Dokonca ani Erní nemal žiadnu zo svojich vtipných pripomienok.

„Má to hlbší zmysel, že si si to dala na telo. Že áno?“ ozvala sa Lívia, túliac sa k Ernímu, ktorý jej podvedome ískal vo vlasoch, vždy, keď bola dosť blízko na to, aby to mohol robiť.

„Ona by si nikdy nedala vytetovať nič, čo by sa jej bytostne nedotýkalo,“ ozval sa Jakub, akoby sa snáď urazil za otázku.

Bol trošku prchkejší a bojovnejší, keď mal vypité. To si už stihla všimnúť. Možno to bol dôvod, prečo tak často nepil.

„Moja matka mi to opakovala v jednom kuse posledné dni. Otec tvrdí, že len blúznila a že si pravdepodobne z tých oblbovákov, čo do nej sestrička chodila tlačiť, ani neuvedomovala, čo vraví, ale ja tomu proste neverím. Myslím, že mne aj otcovi tým chcela povedať, že by sme mali žiť ďalej aj keď ona už nebude. Chcela, aby sme žili, boli šťastní, užívali si život, milovali... Aby on miloval...“

Jakubove paže ju silno zovreli, aj keď o to skutočne neprosila a vlastne, ani nepotrebovala. Bola dosť otupená alkoholom, aby túžila po tak prchavej úľave, ako je súcitné objatie.

„Tiež tomu verím,“ šepol, dávajúc je malý bozk na spánok. „Myslím, že si presne pochopila, to čo sa ti snažila povedať.“ Prikývla, omotávajúc ruky okolo jeho pásu.

Sebecky si užívala jeho domnienku jej kolapsu. Bolo skutočne krásne byť v jeho náručí.

Jara a Eva mali pravdu. Bola v prdeli. Bez možnosti úniku.

Nastalo hlúpe, trápne a ťažké ticho a nenávidela sa, že ho spôsobila znova ona svojim výlevom. No nevedela, ako to vrátiť do tej pohodovej noci pri vatre, ktorá už len horela, aby odplašila dotieravý letný hmyz.

Jakub ju hladil vo vlasoch a pomaly vdychoval ich vôňu. Nakoniec sa musela predsa len pousmiať. V tej jeho ochote objímania a utešovania bolo dosť možné aj sebectvo. Aj keď pochybovala, že po kúpeli v rybacine a zadymení, zostalo z vône jeho obľúbeného šampónu ešte niečo málo. Ale kým ju držal a sám ju od seba neodtisol, nemala v pláne sa od neho vzdialiť.

A on to neurobil. Keď sa uzniesol, že je čas dostať telo znova do ľahu, proste si ju stiahol na hruď bez toho, aby ju pustil a s prstami vo vlasoch sledoval oheň, zatiaľ čo Bono začal znova hrať akúsi tichú melódiu bez slov.

„Och, Bože!“ vyhŕkol Erní a Lívia, ktorá na jeho hrudi už dávno podriemkavala, vyskočila takmer na rovné nohy.

„Lessie porodila, máme šesť malých bernardínov,“ roztápal sa a Kata si nemohla pomôcť od úsmevu. Bol ako opak toho vtipkujúceho Ernesta.  Tento bol úplne dojatý a skutočne vyzeral šťastný.

„Psíčkar,“ vysvetľoval jej šeptom Jakub. Ale to nemusel, bolo jej to nad slnko jasné vďaka jeho reakcii.

 „Jeho otec sa venuje Kynológií a on a jeho brat kráčajú v jeho stopách aj keď Erní to má ako záľubu, no jeho brat je už teraz rozhodnutý to skutočne študovať.“

Prikývla, rada, že sa konečne dostala k niekomu, kto sa vyzná v rasách. Vždy túžila po psovi, no rodičia jej ho nikdy nedovolili a keď už bola dosť veľká na psa, matka umrela a otec a ona mali hlavu úplne inde a to posledné na čo dokázala myslieť bol dáky uslintaný buřtík.

„Erní,“ začala opatrne, ak by ho náhodou vyrušila pri písaní sms, pravdepodobne bratovi alebo otcovi, no on len zdvihol hlavu od telefónu a kývol v tichej otázke hlavou.

„Vyznáš sa v rasách?“ prikývol, znova sa vracajúc k sms. „No, ja som pred asi tromi rokmi videla jedného psa a on vyzeral ako vlk. Len bol  biely s hnedými fľakmi a heterochrómiou. Aj som sa snažila vygoogliť si ho, ale nedarilo sa mi, tak som sa na to vykašľala. Vedel by si mi povedať, čo je to za rasu?“ Zhrýzla si peru nedočkavosťou. Keď toho psa v parku videla, zamilovala sa do neho na prvý pohľad. Ak by ten chlapec nebol tak drzý a odmeraný, mohla mať už jeho kópiu doma.

„Heterochrómia u zvierat je rovnako zriedkavá ako u ľudí, Katka, takže ak sa ti ten pes páčil pre ňu, asi ťa sklamem. Ale počkaj, myslím, že viem, ktorého myslíš,“ povedal zamyslene,  znova niečo ťukajúc do telefónu.

Po chvíľke ju k sebe zavolal,  strkajúc jej pred nos telefón a na jeho displeji sa na ňu zubila kópia psíka z parku, len s rovnakými očami. Úplne ľadovo až priezračne modrými.

„To je on, len ten čo som ja videla mal jedno oko hnedé a druhé presne takto ľadové. Ach, Kriste, že je prekrásny?“ rozplývala sa, vytrhávajúc mu jeho vlastný telefón z rúk.

„Prelistuj si. Šteniatka sú úplne fantastické. Aj keď mne sa viac páčia fľakaté. Pozri,“ naklonil sa k nej, aby prstom mohol posúvať fotografie.

Zastavil sa pri jednom dospelom psíkovi, ktorý mal ryšavé, tmavohnedé a čiarne fľaky, niektoré sa prekrývali  a iné boli pofŕkané jednotlivo. Boli krásne.

„Potrebujem takého psa!“ vyhlásila rozhodne, dúfajúc, že by jej mohol povedať, že vie presne, kde sa k takému dostať.

„Myslím, že by môj otec mohol poznať niekoho, kto chová austrálskych, hádam... Spýtam sa ti a potom dám vedieť po Kubovi,“ sľúbil, nechávajúc jej ešte mobil, aby sa mohla pokochať.

„Skutočne by si to pre mňa urobil?“ Pritisla si jeho telefón k hrudi, pripravená sa vrhnúť na toho úžasného Maďara.

Prikývol  s beťárskym úsmevom, prehodil ruku cez jej krk, aby si ju mohol stiahnuť k sebe. „Jakubovi priatelia sú aj mojimi priateľmi. A ty si tak sladké dievčatko, s tými očkami malej nezbednice, že ti nemôžem povedať nie.“ A bolo to... Jeho podpichovačná povaha bola akoby mávnutím čarovného prútika späť.

Jakub si odkašľal, venujúc Ernímu jeden pohľad. A on mu ho opätoval s jemným prikývnutím.

Srdce jej poskočilo a poštvornožky sa znova pohla k Jakubovi. Tváriť sa, že si ich výmenu nevšimla bolo ľahké, len ten debilný úsmev nevedela z tváre zotrieť.

Dúfala, že sa nemýlila a Jakub sa chystal pre ňu toho psa skutočne zohnať. Dúfala, že ten jeho odhodlaný pohľad dešifrovala správne. Ak áno, bude ho milovať. Ak donesie šteňa jej vysnívaného psa, nedokáže sa do neho nezamilovať.

Nevedela, či by bolo lepšie ak sa zmýlila a nebolo to vôbec o tom, že toho psa pre ňu skutočne splaší. Nevedela, či ho chce milovať.  Ale bola tomu tak skurvene blízko, že stačilo skutočne málo, aby sa to stalo. Dokonca bola taký tragéd, že nepotrebovala ani opätovanie citov, aby skutočne zvažovala tú možnosť.

Eva mala pravdu, nakoniec jej kamarátka skutočne vedela čo vraví.

Prepadala mu a v jej záujme, pre jej dobro a pokoj, bolo dostať sa cez neho. Zastaviť to čím skôr. Ale ľahšie sa to plánovalo ako činilo. Hlavne, keď si ju k sebe znova stiahol, ponúkajúc jej svoje frisco. Netušila, kedy zašli tak ďaleko, že sa začali deliť o pitie, ale ak sa mohli o jedlo, prečo nie o chľast?

Riešenie jej problému bolo jasné. Potreboval sa po čase rozísť so svojim neexistujúcim priateľom a nájsť skutočného. Možno spolužiaka, alebo akéhokoľvek úplne iného ako bol Jakub.