FMF - 30. kapitola

Překlad: Noemi

Jenna

Harrison sa so mnou vyrúti von do čakajúceho auta. Neviem odkiaľ to šofér vedel, ale vedel.  Hneď ako sa zatvoria dvere, letíme za sanitkou.  Za tou, ktorá vezie môjho manžela.

Harrison si ma pritúli,  nohy mu poskakujú od nervozity. Jeho telefon ma tlačí v boku, čaká volanie?  Volanie...musím zavolať Jimmyho matke, ale čo jej mám povedať? Nepoznám ani jej číslo.

Šokovane sa posadím a dýchanie mám nepravidelné.

„Hej, čo sa deje? Musíš sa ukľudniť, Jenna“

„Jeho matka...kde....“ - potrasiem hlavou, uvedomujem si, že ani neviem. Kde je jeho matka.  Neviem nič o jeho rodine.

„Žije v Londýne, zavolám ti ju“ – ponáhľa sa Harrison pomôcť mi. Cítim sa ako idiot, že nič neviem. Ako jeho manželka by som tieto veci mala vedieť. Napríklad jeho krvnú skupinu. Čo ak bude potrebovať transfúziu.

Skôr než si to uvedomím, Harrison otvorí dvere a stisne mi ruku. Ťahá ma cez sklenené dvere rovno k pultu sestier.

„Prepáčte, záchranka práve priniesla môjho manžela“

„Posaďte sa prosím“ – odpovie mi sestra bez toho, aby sa na mňa potzrela.  Harrison ma obalí ramenom a pokúša sa ma nasmerovať ku stoličkám,  ale ja sa chytím pultu.

„Jenna. Daj im pár minút.  Poďme nájsť Liama“

Harrison sa správa pokojne, pričom ja idem vo vnútri vybuchnúť. Vedela by som vrieskať a trhať si vlasy.  Môj bývalý manžel zastrelil...sakramentsky zastrelil môjho manžela.  Neviem, kde môže byť teraz Damien, ale je vonku a pravdepodobne čaká na to, aby dokončil, čo začal.  Ak sa mu to už nepodarilo.

Viem, že som mala odísť v tom momente, keď sa Damien prvýkrát objavil v kaviarni.  Každého som ohrozila a teraz Jimmy je tu v tejto nemocnici.  Ani neviem či žije alebo je mŕtvy.  Prečo mi to nemôže sestra povedať, čo mám robiť?  Musia to vedieť.

Prechádzame sa hore dole po  chodbe. Vidím niekoľkých záchranárov a uvažujem, či oni priniesli Jimmyho. Pozrú sa na mňa ako prechádzame okolo a v pohľade majú plno bolesti.  Ani si neviem predstaviť čo všetko vidia deň čo deň.

„Prepáčte“ – oslovím ich, zastaviac Harrisona trochu ďalej – „Vy ste priniesli môjho manžela?“

„Kto je váš manžel?“ – pýta sa žena a pozrie sa na papiere  v ruke.

„Jimmy Davis“ – odpovie Harrison, skôr ako ja – „Postrelili ho počas vystúpenia dnes večer.  Prišiel s ním náš priateľ.“

Žena vzhliadne od papierov a potrasie hlavou.  Moje srdce spadlo dole k žalúdku.

„Skúste tam, na konci chodby“ –ukazuje pred nás. „Tam je traumatologia, ak ho postrelili je pravdepodobne tam“

Harrison už nečaká a ťahajúc ma za sebou sa vyberie tam.  Zatočíme za rok a zalapem po dychu, prikryjem si rukou ústa, keď uvidím Liama opretého o stenu. Je celý od krvi. Jimmyho krvi.

„Liam“ – osloví ho Harrison. Vzhliadne, ale ten patentovaný úsmev, ktorý má vždy pripravený len pre priateľov, teraz nikde nevidím.  Miesto neho má na tvári takú bolesť, horšiu než keď ho Josie poslala preč, keď sa prvýkrát vrátil do mesta.  Zalejú ma slzy, ako si uvedomím čo vidím. Liam je celkom zrútený.

„Liam?“ – zlomí sa mi hlas.  Nereaguje na moju nemú otázku, len ma objíme.  Silno ma objíma a na krku cítim jeho slzy.  Nechcem to považovať za znamenie, ale viem myslieť len na to, že môj muž zomrel.

Odtiahnem sa, prikryjem si oči a zotriem si slzy.

„Zom...zom...“ dusím sa slovami pričom ma zachytia silné ramená pred pádom na zem.  Už nedokážem zadržať slzy. Jimmy a ja sme si len teraz začali vytvárať svoj spoločný život a on už aj odišiel.

„Je na operačnej sále, Jenna. Dovtedy nič neviem, kým neprídu von a nenájdu nás“

Hlava mi vystrelí hore.

„Operácia? To je dobré, nie?“

Liam pokrčí plecia.

„Neviem, stratil príšerne veľa krvi a bol v bezvedomí“

„Joj, Bože“

„Poď sadnime si“ – zaťahal ma Harrison. Neviem, či je Jimmy za tými dverami, kde stojí Liam, ale nechcem sa veľmi vzdialiť.

Chalani ma odprevadia do čakárne. Je oveľa tichšia a menšia ako tá, kam nás nasmerovali predtým, keď sme prišli.  Sadnem si a prepadnem sa do pohovky.  Niekde hlboko viem, že je mi nepohodlne, ale mám taký pocit, že moje telo vie, že tu budeme dlho.  Nepohnem sa od Jimmyho.

„Idem vybaviť pár telefonátov“ – povie Harrison a pobozká ma na čelo.   

„Cestou späť prinesiem kávu“

Pozerám ako sa vzďaľuje. Je asi na polceste od nás, keď sa oprie o stenu.  Vidieť, že jeho telo roztrasú vzlyky. Tak ma napadá, že okrem mňa a Drobulienky má Jimmy aj inú rodinu.

„Ľutujem, Liam“

Pozrie na mňa, jeho oči sa ligocú od slz.

„Čo do čerta ľutujes?“

Zhlboka sa nadýchnem.

„Že som priviedla Damiena do vášho života. Mala som zmiznúť, keď sa objavil.  Vedela som, že je nebezpečný a teraz Jimmy je na operačke a nemám ani poňatia, či to prežije a to všetko je moja vina.“ – zlomí sa mi hlas na konci, rozpadá sa mi celé telo a roztrasene vzlykám. Neviem ako sa dokážem udržať pokope.

Liam si ma pritiahne do náručia a hladí ma po chrbte.

„Ľudia sú chorí, Jenna nemôžeš predpovedať, čo urobia.  Aj mne sa to mohlo ľahko stať. Keď bola ešte v mojej blízkosti Sam.  Tak ťa milujem, ako by si bola moja sestra Jenna, a som vďačný, že si ku mne dostrkala Josie, takže nikdy neľutuj.  Ty si toto nechcela“ – Liam sa otočí ku mne a pozrie sa mi do očí – „Som človek, ktorý je požehnaný všeličím. Dostal som lásku svojho života, svojho syna, karieru, rodinu – do ktorej patríš aj ty a Jimmy a Katelyn a dievčatá ,Quinn a Harrison. Bez toho všetkého by som nebol ničím. Všetci mi ponúkate niečo, čím mi robíte radosť. Ty, ty si tá, čo nielen že rozosmeje moju manželku, ale si obdarovala jedného môjho najlepšieho priateľa novým životom. Neľutuj, Jenna, rozhodni sa, že rozkopeš tomu sviniarovi riť,  že urobil toto s našou rodinou.“

Nedokážem sa ozvať, nikdy som predtým nemala  takých priateľov ako sú Josie a Liam. Sú to zriedkavé poklady a ak k nim pridám aj Katelyn s Harrisonom, má Liam pravdu. Sme jedna rodina.

Nakloním sa k Liamovi a privriem oči.  Obalí ma zase ramenom a tak ostaneme, dáva mi útechu, ktorú potrebujem. Dúfam, že aj ja mu dokážem poskytnúť oporu. Viem, že sa trápi, všetci sa trápime, každý svoji spôsobom.

„Halo?“

„Nehnevaj sa, že ti volám tak skoro, ale dnes zostane obchod zatvorený:“

Posadím sa a zadívam sa na hodiny – sú štyri ráno.

„Čo sa deje, Josie?“

„Tak...joj, Jenna, Mason –-mal nehodu a on....“  ťažko prehltnem a zadržím dych. Viem, že príde s tou najhoršou správou.

Počítala som s tým, že budem dávať pozor jednu noc na dvojičky, aby mohol Mason prekvapiť Katelyn večerou.  Povedal, že počas futbalovej sezóny zanedbal ich romantickú stránku a potrebuje  toľko mojej pomoci, koľko jej dokážem poskytnúť.

„Josie?“

„Zomrel, Jenna. Joj Bože. Mason zomrel“ – tíško plačem ako počúvam Josien plač v telefone.  Neviem čo mám robiť.  Ešte som sa nikdy nestretla so smrťou.  Josie, Katelyn a Mason sú moji jediní priatelia.

„Hneď idem. Kam mám prísť?“

„Ja ani...ani ne...“

„Kde si?“

„U Katelyn“ – povie roztraseným dychom.

„Idem“ – zložím a oviniem si ruky okolo hrude, aby som samu seba objala.  Nesmie zomrieť. Je to jediný muž, ktorému dôverujem.  Vie o mne všetko a ani som mu nemusela nič povedať.  Len tak to vie. Povedal, že ma ochráni a teraz odišiel.

Obchádzam svoj byt, akoby som bola riadená  autopilotom.  Pre všetkým musím ukázať svoju odvážnu tvár. Ja budem, pre nich tá skala ako boli predtým oni pre mňa.

Zodvihnem obrázok, na ktorom sme všetci spolu z minulého roka.  Noah a dvojičky boli ešte takí malí.  Ani si to neviem predstaviť, aké to bude pre Katelyn.

„Nech sa páči“ podáva mi Harrison šálku kávy.  Viem, že to nie je dobré pre bábätko, ale teraz si nemôžem dovoliť zaspať. Musím vedieť, že môj manžel je v poriadku skôr, ako zatvorím oči.  Vezmem si od neho papierový pohár a posadím sa.  Utriem si tvár a pokášam sa odstrániť  zbytky rozmazaných líčidiel. Rýchlo sa poobzerám a vidím ešte pár ľudí v čakárni. Všetci sú tu z rovnakého dôvodu?  Uvažujem, kto je tu kvôli havárii alebo kvôli inej streľbe.

V tomto meste sa to stáva asi častejšie než v takom mestečku ako je Beaumont. Ale to môžem zaručiť, že  4225 West by si nikdy nepomysleli, že  sa dostanú do streľby počas jedného koncertu.

„Zavolal som dievčatá, sú na ceste.  Pán Powell sa postará o deti.  A požiadal som Garryho, aby im zabezpečil charterový let, tak sa sem dostanú skôr.“

Liam prikývne.  Viem, že chce objať Josie, ani si neviem predstaviť, čo sa odohráva v Katelyninej hlave. Ona bola v podobnej situácii a aj keď ju mám rada, teraz dúfam, že sa to skončí inak. Na konci dňa by som sa chcela vrátiť domov s mojim manželom.  Chcem len malý kúsok šťastia zvlášť pre Drobulienku.  Musí poznať svojho otecka.

Opatrne ochutnám kávu. To mi teraz ukľudní žalúdok ale viem, že budem potrebovať aj jedlo, aj keď nie som hladná. Sušienky budú zatiaľ stačiť, kým nebudem  vedieť, že je Jimmy v poriadku.  Neviem... neopustím ho, kým sa to nedozviem.

Ticho sedíme.  V televízii dávajú nočné zprávy.  Liam sa hnevá, keď hovoria o streľbe na koncerte. Som presvedčená, že je to pre Garryho spoločenská nočná mora. Určite doporučí Jimmymu, aby odhodil batožinu navyše a zobral mi dieťa.  Ale Jimmy to neurobí, že?“

„Pani Davis?“

Vzhliadnem keď začujem svoje meno. S trasúcimi nohami sa postavím a stojím len za podpory Liama  a Harrisona.

„To som ja“ – odpoviem

„Zostaňte, posaďte sa.“ – povie lekár.  A sadne si oproti nám.  Sadneme si všetci.  Nedokážem sa pozrieť na lekára. Miesto toho sa dívam na obrúčku a predstavujem si Jimmyho ako vyzeral, keď mi ju dával.

„Váš manžel je v kritickom stave. Guľka vnikla vpravo, prešla obidvoma pľúcami a na ľavej strane vyšla.  Jeho pľúca sú veľmi vážne poškodené. Zoperovali sme ho a momentálne dýcha pomocou respirátora. V priebehu najbližších dvadsaťštyri hodín sa rozhodne o všetkom. Musíme dávať pozor na krvné zrazeniny a odstrániť ich ak to bude potrebné. Celý čas bude pri ňom jedna sestra, kým pominie nebezpečentsvo.  Je mi to veľmi ľúto pani Davis.  Rád by som vám poskytol lepšie zprávy ale toto je všetko, čo zatiaľ môžem povedať.“

„Kedy ho môžem vidieť?“

„Naraz ho môže navštíviť len jedna osoba. Pokiaľ ste pripravená, môžeme vojsť“

„Ďakujem“ – kývnem.

Hneď odchádza z čakárne. Zrútila som sa do Liamovej náruče. Môj manžel  sa s tým nedokáže popasovať a ja nemôžem preňho nič urobiť.  Aj Harrison ma objíme.  Jeho slzy cítim na chrbte a Liamove sa miešajú s mojimi.  Títo dvaja silní chlapi ma objímajú a pritom všetci plačeme pre toho, ktorého máme radi.