BM - PROLOG

Autor: Iveta

Didiana  

Prikyvovala horlivo svojmu priateľovi, ktorý jej predostrel už aj tak známu a otrepanú verziu víkendu.

Každý víkend, teda skoro každý, trávili u jeho babičky, zatiaľ čo on rýľoval, sadil alebo polieval jej obrovskú záhradu, ona sedela so starou pani pod altánom, ktorý, ako inak, postavil jej milovaný a pri pohári čerstvej, domácej limonády len tak prekecali celý ten čas.

Riešili témy ako: Čo povedala tá a tá babka, čo starenku nahnevalo v obchode a podobne, žiadne témy, ktoré by chcelo osemnásťročné dievča rozoberať, ale babku milovala vlastne už od úplného malinka. Bola ako jej tretia babka a tak jej nevadilo s ňou tráviť každý víkend. A navyše, iba hlupaňa by sa mohla sťažovať na priateľa, ktorý je tak pozorný a starostlivý.

Nepatrila medzi povrchné hlupane, starajúce sa o svoj make-up a ani o najnovšie výstrelky módy. Možno preto mala to šťastie a Jakub posunul ich vzťah na vyšší level takmer pred piatimi rokmi, keď sa nesmelo prvýkrát dotkol jej pier.

Jej prvá pusa, rovnako ako jeho. Boli spolu od malička, od prvej triedy na základnej, kedy si k nej prisadol trošku vychudnutejší chlapec, z kade ruka z kade noha a s dioptriami v tenkom, kovovom ráme.

Boli najlepší priatelia. Vo chvíli, keď sa jej priznal, že bude astronaut a ona mu priznala, že bude princezná, na čo povedal, že v tom prípade bude jej princ, neurobili bez seba ani krok.

Bolo len otázkou času, kedy sa z nich stane oficiálny pár.

Všetci to očakávali, aj keď to nik okrem babky nepovedal nahlas. Tá už od začiatku tvrdila, že to ona bude robiť jej vnuka raz skutočne šťastným.

Jeho matka bola jej a jej otec bol tým jeho,namisto toho  ktorý ich opustil v čase, keď ho potreboval najviac. Boli súčasťou rodiny toho druhého. A každý na nich hľadel s dojatím v očiach, očakávajúc lásku, ktorá zatrasie svetom.

Vtedy sa obaja smiali, boli ešte deti, sila priateľstva mala ešte ďaleko od lásky.

Naklonila sa uprostred jeho monológu a vtisla mu krátky, rýchly bozk na pery.

Usmial sa, zastrkávajúc si prostredníkom rám svojich okuliarov vyššie a venoval jej jeden nezbedný úsmev.

„Za čo som si to zaslúžil?" Pritiahol si ju k sebe a nosom sa otrel o ten jej.

„Len tak," mykla plecami tento krát, venujúc jeho perám oveľa viac starostlivosti.

V triede to umrelo a nastalo ticho, že by bolo možné počuť spadnúť špendlík a ani jej zvedavosť nebola o nič menšia ako ostatných a tak zdvihla hlavu, sledujúc dvere od triedy za nimi.

Stál v nich on, v koženej bunde pod ktorou mal biele, obyčajné tričko, napasované na tele ako hrdina z knižiek, v tesných čiernych rifliach a kanadách iba do poly spevnených šnúrkou. Jeho uhrančivý modrý pohľad bol omračujúci, ostré línie tváre odzbrojujúce a jej sa zachvelo brucho, keď jej venoval krátky pohľad s naklonením hlavy, skrývajúc spokojný úsmev pre svoje päť sekundové, dokonalé antre.

Nemusela sa ani obzrieť po triede, aby vedela, že všetky v triede tak zareagovali a každá už v hlave rozbiehala plán ako ho dostať.

On však nevyzeral ako niekto, kto by sa nechal loviť. To on bol ten prekliaty predátor, ktorý dostane každú, ktorú bude chcieť, nebol to slovný obrat, on ich bude mat všetky. Vedela to.

Srdce jej bilo ako splašené a žalúdok sa zauzlil pri predstave, že by mohla byť lovená.

Bolo to, samozrejme, absolútne nereálne a šialené. Mala priateľa a bola presvedčená, že on nie je zástancom dievčat jej typu.

Videla ho pri vyumelkovaných kráskach s prsiami tesne stiahnutými v push-up a výstrihom po pupok, krátkej sukni, najlepšie koženej a dlhými nohami vo vysokých opätkoch.

Nikdy neverila, že takýto chlap existuje, pripisovala to skôr dokonalej predstavivosti autoriek, až sa z ich výplodov stal nedosiahnuteľný idol.

A teraz pred ňou stál sen každej ženy a hrdo kráčal až k lavici vedľa nej, kde bolo prázdne miesto. Naprázdno prehltla a sledovala jeho chôdzu s pravidelným, istým dup-dup, ktorý vydávali jeho silné podrážky. Bolo jej jasné, že on sa o niečo také ako prezuvky, navzdory možnosti problémov, starať nebude. Mohol mať na háku čierne čiary na novom linoleu.

„Máš tu voľno?" spýtal sa lahodným hlasom chalana, sediaceho za lavicou a on len prikývol, berúc si batoh zo stoličky.

Pristihla sa ako sa odtiahla od Jakuba a pootočila hlavu, len aby si predĺžila pôžitok z pohľadu na neho.

Dvihol pohľad, kývajúc na ňu hlavou v krátkom pozdrave. Rýchlo sa obrátila a v duchu sa fackovala, že sa chová ako malá infantilka.

Iba ďalší feši s vypatlanou hlavou. Nič viac, nič menej.

„Miláčik utri si pusu, máš tu trošku slín," zabával sa Jakub, utierajúc svoj suchý pravý kútik.

Absolútne zdrvená svojou reakciou si skutočne nevedomky prešla palcom po pere. 

„Ty si ale tupec, Kubi!" maskovala rozrušenie za smiech a štuchla ho do ramena.

„Nenúť ma žiarliť, zlato, vieš, že nie som typ, čo preferuje fyzické útoky, ale ak na neho budeš takto hľadieť ešte chvíľu je možné, že mu tú jeho peknú tváričku budem musieť zohaviť," šepkal silácke reči, aj keď obaja vedeli, že sú to len vyhrážky, ktoré nikdy nebudú naplnené.

Jakub bol mierumilovný chlapec, bezproblémový študent a syn. Žiadne neduhy, nič čo by ho aspoň trošku pošpinilo, proste dokonalosť, ktorá by mohla človeku prísť nudná a fádna, no on práve tým získal na zaujímavosti v dnešnom skazenom svete.

Žiadne frajerské, silácke reči, ktorými by sa snažil ohúriť. Žiadne alkoholické vystrájanie a ani promiskuita.

„Nebuď hlúpy, Kubi." Pritisla sa k nemu, skladajúc mu dioptrie z očí. „Som iba tvoja, odjakživa." Pritisla svoje pery na jeho a jazykom sa tvrdo tlačila do jeho úst.

Obaja vedeli akú pravdu povedala, nikdy nebola s iným, nikdy na iného ani nepozrela, nepomyslela.

Rovnako ako on nikdy netúžil po inej a bola ona jeho jediná. Ako sám vravieval, prvá a posledná. Osudová.

Od mala, navždy.

Len tá korenistá vôňa pri jej pravej strane jej napĺňala nos až príliš.