BM - kapitola 5-6

Autor: Iveta

5. kapitola

Didiana

Výčitky, tak strašné, tak trýznivé. Mala pocit, že jej snáď roztrhne hruď. Nevedela, ako sa mu pozrie do očí, ako budú ďalej fungovať. Vedela, že to nepôjde. Po tom čo urobila.

Nemohla to dokonca zvaliť ani na promile v krvi, lebo si pamätala úplne všetko. Jeho ruky, zuby, vrčanie. Nemalo sa to stať. Ale neľutovala.

A to bol ten dôvod, prečo ju pohlcovali vlny výčitiek. Mala sa kajať, nenávidieť každú sekundu, ktorú strávila v jeho „komôrke“. Nemohla.

Bolo to najkrajšie, čo kedy zažila. Vedela, že k nej niečo musí cítiť. Nechal tam rozrobenú brunetku, pozval ju na párty, chcel ju tam. A jeho tajomstvo o otcovi tyranovi ich spojilo. Bude tu pre neho, aby sa jej vyrozprával a otvoril jej svoju nežnú stránku. Prinúti ho zabudnúť na tú jeho Niky.

Problém bol Jakub.

Vlastne, ona bola jeden veľký problém. Nechcela o neho prísť. O istotu, priateľstvo, opateru a lásku, objatia, bezpečie, ktoré ponúkala jeho náruč.

Hrdlo mala stiahnuté a hlava ju bolela z toľkého premýšľania ako z toho von. Chcela ich mať oboch.

O Jakuba prísť nemohla, bol jej súčasťou. Bola ohromný sebec, no predstava, že bude bez neho, ju bolela, no rovnako túžba po Tadeášovi.

Chcela ho získať, musela napraviť to, čo pobabrala, možno ak by sa spolu porozprávali a ona mu vysvetlila, že bola ovplyvnená alkoholom. Že nie je dievča, čo by dalo každému... Možno by ju pochopil. Veľa vzťahov začína sexom. Prečo nie ten ich? Ak by mu ukázala, že jej môže dôverovať a otvoril by sa jej...

Zatriasla hlavou a zababušila sa viac do periny. Nebolo dobré premýšľať o vzťahu s Tadeašom. Bolo príliš skoro, najskôr ho musí dokázať zlomiť a prinútiť ho vidieť, že k sebe patria, že mu bude oporou, bez ohľadu a to, čo si iný budú myslieť.

Bola si istá, že je to dobrý chlapec, len okolnosti a jeho otec ho prinútili správať sa ako debil. Ak by nemala taký strach z konfrontácie, už by dávno stepovala pri jeho dome a snažila sa zistiť, či na krásnej tvári nie je dôkaz jeho násilnického otca.

Predstava, ako do neho tlčie, a on sa nebráni...

Vedela, že by jej teraz nepovedal nič, len by ju znova vyhnal a uzavrel sa pred ňou. Nemusela mať odbor Psychológia, aby dokázala predvídať jeho správanie v situácii, ak by na neho vyrukovala s niečím ako dôveruj mi, mne môžeš. Dôvera sa buduje. A ona urobí všetko, aby ju získala.

Zatiaľ bude s Jakubom a uvidí. Jakuba poznala a jeho svet bol tým jej a naopak. Vedela, že ak bude s Tadeášom, príde o neho. Jej vnútro sa rozbilo na milión kúskov a bolesť pripravila o schopnosť nadýchnuť sa. Len tá predstava, že by už nebol súčasťou jej života, každého dňa. Bola blázon, ak si myslela, že by to bolo možné.

To bolo nemysliteľné.

Nie! Nemôže o niečom takom premýšľať, bol to len ošiaľ. Patrí k Jakubovi, vždy patrila.

On nie je nič, len krátky románik, len chlap, ktorý ju lákal a dostala, čo chcela...

Vyskočila z postele, potkýnajúc sa o vlastné nohy. Musela ísť za Jakubom, napraviť tú hroznú vec. Ospravedlniť sa.

Opláchla si tvár, tentokrát kašlala na make-up, a vlasy stiahla do vrkoča. Veď on ju miluje aj bez líčidiel. Nie raz ju bozkával na celú tvár, na každú malú pehu pokrývajúce jej líca a nos.

On je bezpečie a istota. Opakovala si dookola, keď šprintovala k nemu, chrániac sa pred silným slnkom šiltovkou, ktorú jej dal pred rokom „ako pred zásnubný dar“. Bol to iba vtip, keď ju kupoval, no časom to obaja začali brať vážne, neoficiálne a predsa skutočne.

Podvedome prešla po ružovom nápise na čiernej látke, kde bol názov niečoho, čo pravdepodobne ani neexistuje. Bol to šmejd kúpený v jedno z tých kórejských obchodíkov. Možno akási univerzita niekde v Soule.

Zazvonila pred bytovkou a netrpezlivo očakávala bzučiak, ktorý by ju vpustil ďalej do budovy, no nič sa nedialo. Zhrýzla si peru a zdvihla pohľad zameriavajúc sa na okno ich kuchyne. Bolo jasné, že nič neuvidí, byt mali na štvrtom poschodí, len hlúpe, nevysvetliteľné gesto.

Znova zazvonila a potom znova, bolo pol jednej, nebolo možné, aby neotváral. Jedine ak sa dozvedel, čo sa stalo a teraz ju proste ignoruje.

On to vie! napadlo jej okamžite. Prečo by inak neotváral, dokonca jej nezavolal, ani raz. A to jej vždy volal aj desaťkrát za noc. Len aby vedel, že je okej.

Žalúdok sa jej stiahol a hrozilo, že sa povracia. Nebola pripravená na ten rozhovor. Nechcela s ním o tom diskutovať a nevedela si predstaviť, ako by taký dialóg vyzeral.

Vytiahla mobil a skúsila mu zavolať, no po pár zazvoneniach ju to hodilo do schránky, kde oznamoval, že je mŕtvy a nech zanechajú odkaz alebo nech sa ozvú neskôr. Uškrnula sa, jeho zmysel pre humor mal niekedy skutočne nádych morbídnosti.

Ignoroval ju. Proste jej nedvíhal a ju pohltila panika. Predstava ako sa hádajú a on ju obviňuje z vecí, ktoré vyviedla a ona sa nebude môcť brániť. Že bude usvedčená a už to len tak neuhrá, jej spôsobila panický záchvat. Nedokázala prinútiť pľúca k spolupráci a pomaly sa dusila strachom.

 Nenávidela, keď bola na vine a nemohla sa obhájiť. Zakaždým, aj keď príčinou hádky bola ona, si chybu nepriznala. Bila sa do krvi za svoju pravdu, aj keď nebola správna a ona to vedela.

Teraz nemala ako obhájiť svoje činy, ani ich zaprieť, keď mu to potvrdí sto ďalších ľudí.

„Zlatko?“ objavil sa pri nej s igelitkou plnou potravín.

Keď zbadala jeho prekvapený, no usmievavý ksichtík, všetok strach bol preč. Nemal ani tucha...

„Neozýval si sa, tak som sa rozhodla prísť ťa skontrolovať,“ vydýchla, spokojná, že môže hrať rolu starostlivej priateľky a on nevie nič o jej excesoch.

„Hádam si sa nestrachovala.“ Vtisol jej rýchly bozk na tvár a pohol sa k vchodovým dverám, aby ich mohol otvoriť.

Pri dotyku jeho jemnej, oholenej tváre ňou prešlo chvenie. Ale nie to príjemné. Stiahlo jej znova žalúdok a mala až nutkavú potrebu ten dotyk pier zo svojej tváre odstrániť dlaňou.

Hľadela na neho a snažila sa dostať späť do role Didiany, ktorá ho milovala, a jeho dotyky boli spúšťačom túžby a potreby jeho blízkosti.

Nešlo to. Pri predstave, že by sa jej mal dotknúť, sa stavali chĺpky na zátylku.

Podoprel nohou dvere a vyzval ju v tichom geste, aby pokračovala ďalej.

Nevedela či je to dobrý nápad. Mala strach, že sa bude chcieť túliť, maznať, a ona si nevedela predstaviť, čo by to spustilo.

Ak sa od neho začne odťahovať, všimne si, že je niečo zle. Ak sa jej spýta čo sa deje, nedokáže to tajiť. Vysype mu všetko a to bude koniec. Ale zaváhanie si tiež nemohla dovoliť. Pod jeho očami sa rysovali slabé kruhy pod očami, tak typovala, že si večer tiež užil a značne sa predĺžil. A tak sa spoliehala na jeho únavu.

Strnulo sa usmiala a prešmykla dnu prekračujúc jeho nohu. Narazila pri tom do jeho hrude a inokedy by to využila na to, aby mu venovala bozk alebo laškovné uhryznutie, teraz sa však len pretisla cez priestor dverí a jeho tela a vybehla k výťahu.

Nijak to nekomentoval a len si prehodil igelitku do druhej ruky. Nechávajúc dvere, aby sa s tichým ťuk zatvorili.

„Tak, aký bol večer? Kata zasa ogrcala celé vécko?“ zabával sa, opierajúc sa o kraj výťahu.

Len pokývala hlavou, nechcela sa veľmi zamotávať do lží. Už teraz toho bolo viac než dosť.

Premeral si ju zvedavým pohľadom. Spozoroval, že niečo nie je v poriadku a jej srdce sa rozbúšilo, keď sa k nej sklonil.

„Si v pohode, Poppy? Tváriš ako Ježiško na kríži. A si neobvykle ticho. To mi chceš povedať, že Kata nevyviedla nič, na čom by som sa mohol zabaviť? Asi má na ňu ten jej fakt dobrý vplyv, len neviem na kom sa teraz budem zabávať,“ trepal dve na tri a škeril sa.

Jej však nič vtipné neprišlo. Cítila sa ako vo zveráku v jeho prítomnosti. Ten pocit, keď hľadela do jeho úprimných, modrých očí. A úsmev, ktorým pripomínal malého chlapca, ju nútil utekať. Ako mohla zotrvať v spoločnosti niekoho, kto jej dôveroval a ona ho zradila?

„Celkom pokojný večer, klasika,“ šepkala, hľadiac všade, len nie na neho.

Konečne pochopila, ako sa cíti človek, keď klame blízkej osobe a tají hrozné špinavstvo.

Výčitky ju žrali ešte aj potom, ako sa ocitli v jeho byte a on vykladal nákup.

Bolo to hrozné. Tá jeho bezstarostnosť, s ktorou vystupoval, akoby sa nič nestalo, akoby nevidel, ako sa im to rúca.

Uškrnula sa, keď si uvedomila, že on to nemá odkiaľ vedieť, nemá to prečo cítiť. To ona bola zradca a dokonca ešte aj pri výčitkách sa dokázala stále plne vrátiť do chvíle, keď patrila iba jemu. Síce medzi kartónmi mineráliek, múk a cukru, ale bolo to vlastne celkom jedno.

„Budeš na mňa len tak hľadieť, alebo mi pomôžeš s prípravou večere?“ upozornil ju na skutočnosť, že stále bez pohybu stála pri dverách kuchyne, zatiaľ čo on už stihol pripraviť dosku a nože.

Jeho kulinárske umenie nebolo práve najslávnejšie. Vedel urobiť zapekané plnené prsia syrom a šunkou. Celé varenie spočívalo v rýchlych a jednoduchých receptoch, ktoré často dokázal pomrviť s prehľadom začiatočníka. Nemohla ho nechať o hlade.

„Prepáč... Čo chceš dnes variť?“ pýtala sa aj keď tam videla kuracie prsia, slaninu a čabajku.

Poškrabal sa na vrchu hlavy a hodil po nej pohľad malého výmyselníka.

Musela pokrútiť hlavou. Nebola síce v kuchyni najobratnejšia, ale ktoré osemnásť ročné dievča áno? On si za to myslel, že je snáď Oliver a vymýšľal si recepty, ktoré boli často súce do koša. Neexistoval človek, čo by bol schopný ich skonzumovať.

„Ja, myslel som, že by bolo celkom dobré zapiecť kuracie prsia so slaninou a klobásou, a k tomu hranolky?“ Pýtal sa jej?

„Kubi, ty sa ma pýtaš? Ty si kuchár bez čapice.“ Mykla plecami a siahla po klobáse. Nemala chuť na ulepené prsty od surového mäsa.

Boli zladení, on automaticky siahol po prsiach a pod prúdom vlažnej vody ich opláchol.

Často si takto varili, teda ona mu pomáhala uvariť, keď bola jeho matka v práci. Aby sa chúďa nemusela ešte po príchode z práce trápiť s varením.

„Premýšľal som, že by sme to mohli podliať ešte kečupom, urobilo by to trochu omáčky, nemusela by si ho potom pridávať na hranolky, čo? Myslíš, že by to tak šlo?“ pýtal sa jej.

Skutočne bol rozkošný, keď sa s ňou radil. No ona teraz potrebovala, aby urobil niečo zlé, niečo čím by ju nahneval a ona sa nemusela cítiť tak zle. Sledovala jeho jazyk uväznený medzi perami a usmievala sa ako debilko, keď si vzal prsia a začal ich krájať na plátky.

„No... vyskúšať to môžeme,“ prikývla neprítomne, automaticky sa pohla k chladničke.

Zastavil ju, objal okolo pása a vtisol malý bozk na šiju.

„No tak, vidím, že ťa niečo trápi,“ dobiedzal, stále perami priloženými na jej jemnej koži.

Trápilo ju všetko. To, čo urobila aj to, že sa jej neozval. Po tom, ako ona jediná vie ako to medzi ním a jeho otcom je, mala pocit, že by to mohlo vytvoriť akési puto medzi nimi. Zjavne sa mýlila.

Aj keď sa jej nemal ako ozvať, on predsa nemal jej číslo. Možno čakal, že príde...

V jej bruchu sa znova zachvelo a ona sa usmiala nad tým pocitom.

„Nie, len sme to s Katou trošku prepískli Amundsenom, a tak mám pekelnú migrénu,“ sťažovala sa, zatvárajúc chladničku.

Bozkal ju na spánok a nechal tak všetko a pustil sa do prípravy turka.

 Nezaslúžila si ho, bolo jej to jasné. Pomaly krájala klobásu na krúžky a snažila sa ignorovať nutkanie všetko mu povedať. Nebolo by to na nič dobré, iba čo by sa pohádali, rozišli, iba čo by mu ublížila.

Nakoniec pre pocit nápravy všetkého zlého a klamstiev, siahla aj po mäse. Naukladala všetko aj s plátkami nakrájanej anglickej slaniny do zapekačky a chystala sa okoreniť, keď ju zastavil, hádzajúc do nej utierku.

„Sadni, zlatko, vypi si kávu, a ja to mäso nakorením,“ uškrnul sa na ňu, keď jej pred nos vopchal šálku s voňajúcou tekutinou.

Poslušne si sadla za stôl objala ju rukami a sledovala jeho dlhé prsty ako doslova vmasíroval do mäsa koreniny aj s kečupom.

„Bude to dobrotka,“ sľuboval jej, keď do misy ponoril aj druhú ruku.

Prikývla. Dúfala, že to tak bude. Naposledy jeho zapekaná brokolica so syrom a ančovičkamy nedopadla slávne. Iba sa zbytočne namordoval s ich malými hlavičkami a jeho ruky dva dni smrdeli rybacinou.

„Ja ti verím,“ skrývala smiech za šálkou, sledujúc jeho zamračenie.

„Však počkaj, toto mi vyjde a ty mi na oplátku urobíš masáž!“ Utrel si ruky a vystrel k nej svoju pravicu.

„Stávka?“ kontrolovala s úsmevom a potriasla jeho rukou.

****

Bolo to výborné. Hranolky boli trošku zle scedené, ale nakoľko ich vypekal na panvičke, lebo ich fritéza im dvakrát vyhodila poistky, boli "poživateľné".

Usmievala sa na neho, keď si ukradla z jeho taniera ešte trošku mäsa. S výrazom anjela si skryla ten kúsok v ústach a našpúlila ich v hranej maznavosti.

Človek pri jeho bezprostrednosti ľahko zabudol na hriechy a dostal sa späť do role milujúceho partnera.

„Poď, trošku sa natiahneme,“ vyzvala ho s úmyslom odčiniť svoje prehrešky masážou a potom aj niečím hriešnejším.

Bez reptania vstal a odtiahol ju na gauč, kde sa vyvalil a pustil televízor. Nie preto, že by v ňom snáď niečo dávali, bol to hlúpy zvyk, ktorý mala ona a on si ho vzal za svoj, ani nevedel kedy. Televízor bol tichým spoločníkom, aj keď ho nik nevnímal či už pre rozhovor, ktorý medzi sebou viedli, učením, alebo maznaním.

Spokojne vyskočila na jeho zadok a odtiahla mu tričko čo najvyššie.

„Potom urobíš aj ty mne, jasné?“

„Hm... Hĺbkovú, tak, ako to máš rada.“ Počula smiech, ktorý tíšil vo vankúši.

„Čo to? Od kedy so mnou takto rozprávaš?“ karhala ho, capkajúc po nahej lopatke. Bola zvyknutá na jeho dvojzmysly, ale teraz ju prekvapil. A ona sčervenala, keď si vybavila chvíľu s ním a jeho otázku či je dosť... Zatriasla hlavou. Jej telo už len pri spomienke na tón jeho hlasu začalo reagovať.

„Ako takto? Nerozumiem, veď som len povedal, že ťa pomasírujem, tak, ako to máš rada,“ zabával sa, stále popierajúc dvojzmysel.

Nechala to tak a sústredila sa na svaly jeho chrbta. Predstava, že je to On, ju rozohriala, aj keď jeho chrbát musel byť oveľa rozložitejší, svalnatejší.

Sklonila sa k Jakubovi a ruky vymenila za svoje pery a jazyk.

Unikol mu tichý ston a skôr, ako si stihla uvedomiť, ich pozície sa vymenili a ona bola uväznená pod jeho štíhlym telom.

Nebránila sa, keď jej rukou vkĺzol pod tričko a pomaly ho z nej stiahol. Tešila sa na to.

Problém nastal až o hodnú chvíľu, keď pár sekúnd pred svojim cieľom takmer vyhŕkla meno iného chlapa.

Chlapa, ktorý ju mal iba pár minút a privlastnil si ju navždy.

6. kapitola

Jakub

Sledoval jej napätý výraz tváre, keď nastupovala do auta. Bez jediného slova sa pripútala a s rukami prekríženými na hrudi sledovala cestu.

Mal na jazyku uštipačnú poznámku, že zabudla na privítanie, no nechal to radšej tak a sám sa sklonil, aby jej mohol vtisnúť krátky bozk na líce. Venovala mu jeden rýchly pohľad s chabým pokusom o úsmev.

Bola divná celý víkend, no zakaždým, keď sa spýtal, čo sa deje, len ho odbila, že nič a nech stále nevyzvedá.  A tak prestal, aj keď mu bolo jasné, že niečo nebolo v poriadku.

Hlúpo dúfal, že tá nezmyselná pochmúrna nálada, ktorá sa jej držala už dva dni, pominie. No jej neprítomnosť, tá duševná, stále pretrvávala.

Po očku ju sledoval. Bola nervózna. To spoznal podľa jej šúchania palca o kĺb ukazováka. Vždy to robila, keď bola nervózna, v strese alebo mala strach.

„Poppy, si v poriadku?“ Nedalo mu. No keď videl jej pohľad, pochopil, že si mal radšej zahryznúť do jazyka.

„Nenávidím telocvik,“ šomrala, stále sústredená na cestu pred sebou.

V skutočnosti to mohli posledné školské týždne iba ťažko nazvať Hodinou telesnej výchovy. Profesora už netrápilo nič okrem dovolenky s jeho ženou a dcérou v Turecku. Žiadne zbytočné drezúry ani rozcvičky. Chlapci mohli hrať futbal, tenis. Ísť do posilňovne, ktorá bola súčasťou školského vybavenia. A dievčatá, tie už vonkoncom nemali čo robiť. Takže sa väčšinou opaľovali a on, profák, ich s jeho úchylnými očami potajme sledoval.

Zastavil na školskom parkovisku a zachytil jej zápästie pred tým, ako vystúpila.

„Určite si okej? Ak ti je špatne, mohol by som ťa vziať domov, Didi.“

Pokrútila hlavou. Nechal ju teda vystúpiť. Čert aby vzal ženskú logiku...

  

„Mať tak Didu aspoň na päť minút.“ Počul spolužiaka, ktorý sa opieral o svoje auto a práve zahadzoval ohorok z cigarety.

Zamračil sa. Jeho mužské, majetnícke ja chcelo tomu hlupákovi rozbiť ústa, no nakoniec to nechal tak a len sa na neho usmial.

Nemal čo riešiť,  Didiana bola jeho. A po dievčati, ako je ona, túži každý chlap. Nakoniec sa rozhorčenie zmenilo v spokojnosť a pýchu. Majetnícky jej prehodil ruku okolo ramien, ktoré mala nezvyčajne stiahnuté k sebe, akoby sa snažila byť neviditeľnou.

„Počuj, s kým by si chcel byť  zatvorený na celých päť minút osamote?“ pýtal sa spolužiak ďalšieho vo chvíli, keď prechádzali k šatniam.

„No jednoznačne s Di, to by bola určite najsladšia chvíľa všetkých chvíľ.“ Mykla svojim telom, akoby do nej kopol.

„Hej, Gabo! Daj si pozor na ústa!“ Nedalo mu a stiahol ju v ochrannom geste viac k sebe.

Jeho spolužiak sa zasmial, venujúc jeden veľavýznamný pohľad svojmu kamarátovi.

„Jakub, kámo! To ty by si mal dávať pozor na svoju kobylku!“  Úsmev z jeho tváre zmizol a oči zameral na Didianu, ktorá na neho prižmúrila oči v tichej hrozbe.

Poznal ten pohľad. Tak na neho pozerala vždy, keď ju nahneval.

Gabriel si priložil ukazovák k perám a naznačil mlčanie. Zašomrala  niečo ako debil. Ale nebol si istý, či jej rozumel.

Vtisla mu bozk na tvár, vyhýbajúc sa jeho perám. Zasa...

Sledoval ju, ako za sebou zatvorila dvere od dievčenskej šatne. Nebol hlupák. Vedel, že sa niečo deje. Že mu niečo tají. Problém bol, že kým sa sama nerozhodne mu to povedať, tak to proste z nej nevypáči. Na to ju poznal príliš dobre.

Ona bola dosť tvrdohlavá a keď si niečo vzala do hlavy, nebolo možné jej to vyhovoriť.

Keď za sebou zatvorila dvere, pohol sa do vedľajších dverí chlapčenskej šatne, kde to, ako inak, žilo. Chalani sa smiali, podpichovali a rozoberali plány na leto a koľko dievčat na dovolenke dostanú. Všetci zúčastnení vedeli, že sú to len reči a budú radi ak sa im podarí skórovať  aspoň u jednej s minimom promile v krvi. Ale neupozorňovali sa na to.

On mal leto dokonale naplánované. Teda aspoň posledné júlové týždne, ktoré sa chystal Didiane  spríjemniť jej vysneným morom. Ale to ona nevedela, malo to byť prekvapenie. Taká ich prvá dovolenka ako dospelých ľudí, kedy budú môcť na vlastnú zodpovednosť a bez doprovodu rodičov opustiť štát.

Keď si ho všimli, stíchli. Hľadeli na neho ako vyorané myši a on sa uškrnul, zhadzujúc batoh z ramena.

Nikdy nebol stredobodom pozornosti. Tých chalanov poznal tri roky, niektorých už takmer desať, od základky a nikdy na neho tak nepozerali. Akoby mu snáď na čele klíčil roh jednorožca alebo kyklopie tretie oko.

„Čo je?“ Neodolal, keď si vyberal tepláky a voľné bavlnené tričko.

Mlčali a sledovali jeho ruky, ktoré siahli po zadnej strane goliera trička, čo mal na sebe, aby ho mohol vyzliecť.

Odvrátili hlavu, ale iba na sekundu a v hovore nepokračovali.

„Takže, ty a Dida ste spolu?“ začal nesmelo jeden z divákov jeho už takmer striptízu.

Nikdy na sebe nemal toľko očí pri vyzliekaní.

„Čo je to za hlúpu otázku? Prečo by sme nemali byť?“ čudoval sa. No sám postrehol, ako jeho otázka úplne pritiahla pozornosť nielen ostatných, ale aj jeho samého.

Bol dôvod prečo by nemali byť?  Nevedel o žiadnom.

„Takže, ty si jej odpustil...“ Nedopovedal.

Do reči mu skočil Gabo, ktorý ho umlčal pohlavkom. Jeho vnútro sa stiahlo a žalúdok urobil kotrmelec.

„Čo odpustil?“ Snažil sa dostať do hlasu trošku rovnováhy, ale sám počul, ako mu preskočil.

Šmaril tričko, ktoré stále drvil v rukách o lavičku a pohol sa ku Gabovi, kašľajúc na toho druhého. Aj tak mal nutkavú potrebu mu rozbiť ústa za reči, ktoré viedol pred tým.

„Nič, ten debil nevie čo hovorí!“ vrčal, vražedným pohľadom zabodnutým do vinníka.

„Gabo, nenasieraj ma!“ pritiahol si jeho pozornosť a v malej šatni to ožilo ako v úli.

Všetci vedeli niečo, čo mal vedieť on. A tajili to. Zabávali sa na ňom a jeho nevedomosti. To by si aj slepý všimol. Vždy považoval tých chalanov za kamarátov. No teraz to vyzeralo, akoby si skutočne užívali, že je mimo diania. Nebol pribrzdený a dochádzalo mu, že to súvisí s ňou a správaním, ktorým sa prezentuje posledné dva dni.

Neovládol sa a chlap v ňom, ktorého brzdil posledné roky, si prevzal vedenie nad jeho telom a pritisol Gaba k stene, držiac ho pod krkom.

„Vysyp čo vieš, Gabo! Inak ťa prelámem!“ vrčal, trieskajúc ním o stenu.

Nik si z neho nebude robiť dobrý deň bez toho, aby aspoň nevedel prečo. Ten hlupák sa snažil stiahnuť ruku zo svojho krku, ale bolo to márne. Ani sám nevedel, kde sa v ňom vzalo toľko sily. Možno adrenalínový šok?

„Pusť ho, Kubo, pre Ježiška, chceš ho zmárniť? Veď ak zmodrá ešte viac, veľa ti toho nepovie.“ Počul Tiborov hlas. Jedného z tých divákov, čo sa zabávali na jeho nevedomosti.

Mal chuť vraziť aj jemu, no nakoniec pustil Gaba a cúvol. Prehrabujúc si stuhnutými prstami vlasy sa snažil nájsť vnútornú silu, nepustiť sa do neho a netĺcť ho kým nepovie, čo sa deje.

„Nebudem pre vás srandou. Tak mi povedzte, čo viete, je mi jedno kto. O čo vlastne ide!“

„Von! Všetci!“ zahlásil, tvrdo sťahujúc Jakuba na lavičku.

Bol si istý, že je to akési proti šokové opatrenie. Podvedome vyvolané veľmi traumatizujúcou správou. Mal byť asi aj dojatý, starostlivosťou svojho spolužiaka, ktorý sa ho chystal zasvätiť do tajov, ktoré sa ho bytostne dotýkali.

„Poznáš pravidlá! Nemôžeš povedať, čo sa stalo!“ upozorňoval ho Gabo, ktorý dostával už svoju farbu.

„Na to sa malo myslieť skôr, nemyslíš? Teraz je už aj tak neskoro. Predstav si, že si na jeho mieste, nechcel by si to vedieť?“ vrčal s rukou chlácholivo položenou na jeho ramene.

Bolo to frustrujúce. Všetci vedeli, čo sa dialo a len on jediný, hlavný  aktér celého tajomstva, nevedel o čom to všetko je. Čo ich reči znamenajú. Bolo to ako v dákom kulte. Mystérium, ktoré nesmie byť vyzradené. Obeti alebo nezasvätenej osobe.

„Nechcel! Toto by nik na jeho mieste nechcel vedieť!“ Znova sa jeho telo pohlo v pred. Oni si snáď skutočne všetci užívali jeho zmätený pohľad a bordel v hlave. Alebo chceli skončiť pod kolesami jeho auta.

„Tak ste, kurva, mali držať huby!“ hulákal Tibor, tlačiac ho za ramená do lavičky.

Konečne všetci vypadli. A on tam zostal sám, len s jediným chlapom, čo bol ochotný z neho naďalej nerobiť debila. Cítil sa ako v akejsi hlúpej paródii. Kde si z neho robia žarty a zabávajú sa na jeho fackovacej povahe.

„Kubo, nie ja by som mal byť ten, čo ti povie,“ vzdychol, takmer akoby ho to bolelo.

Jemu to pripomenulo tie pasáže z filmov, keď sa doktor chystá niekomu v čakárni oznámiť, že mu niekto blízky umrel alebo že to on umrie pre nádor v mozgu. Nemohol si pomôcť a uškrnul sa. Také melodramatické výstupy nech si nechá na hodiny herectva.

Už otváral ústa, že mu to rovno aj navrhne, no zastavil ho.

„Vieš, na tej žúrke sa to zvrtlo. Teda, ona si trošku viac vypila...“ koktal a jemu vypenili nervy. Nemal čas ani chuť na habkanie toho idiota.

„Bol si tam? S Katou a Didianou?“ vyzvedal a cítil sa trošku ukrivdene.

Tá vychrtlina ho nikdy nechcela pri ich ožraleckých večierkoch. No keď jej bolo na doslovné zgrcanie sa z podoby, to už bol Jakubko dobrý. Keď ju nad ránom viezol domov. A teraz sa dozvie, že sa zabávali s jedným ich spolužiakom.

„Kata tam nebola. Ju nepozval. Ona bola jeho, no, čaru odolná,“ zachechtal sa, akoby povedal skutočne super vtip.

Ak do teraz nevedel koľká bije, teraz bol už oficiálne mimo. Kde inde by predsa Kata bola? Veď mali ženskú jazdu. A kto ju nepozval?

A potom to prišlo. Pochopenie. Ako veľký tresk mu to rozhádzalo hlavu a vzápätí zmrštilo bolestným uvedomením si, aký debil v skutočnosti je.

„Ona bola u neho, že?“ spýtal sa šeptom.

Bol zrazu unavený. Skutočne mal pocit, že by si rád pospal.

Keď  ich otec odišiel, presedel pred ich bytom celé dni a čakal jeho návrat. Trvalo to týždeň. Doteraz si pamätá chvíľu, keď plne pochopil, že ich opustil natrvalo. Po siedmich dňoch pár hodinového driemania zaliezol do postele a prespal celú noc a polovicu dňa. Odmietal z postele vyliezť. Bolo mu celkom vtipné, že jeho psychika si zradu zapísala so spánkom a znova by si rada zdriemla, aby sa odstrihla od sklamania.

Ruženka! Vynadal si, masírujúc prstami spánky.

O nič tak strašné predsa nešlo. Nebol dôvod na pocit sprenevery. Mohli si to vydiskutovať. Veď si len chcela prehliadnuť jeho veľký dom a... Stále to nič nemenilo na skutočnosti, že mu klamala. Vedome si vymyslela lož o tom, ako Kata potrebuje reset. Hovná, sračky!

„Ty si to nevedel!“ skonštatoval jeho spolužiak správne.

„A odkiaľ asi? Čo? Ona vie, že ho nemôžem ani cítiť!“ A dôvod? Žiarlivosť.

Mohla mu do hlavy tlačiť hlúposti o tom, ako ju nezaujíma nik iný, neveril jej. Poznal ju. A aj keď si sem-tam nenápadne prezrela chlapca na kúpalisku alebo v časopise sa zastavila na modeloch. Nikdy to neriešil. Veď aj on si pozrel pekné dievča. Z lásky sa neslepne. Človek si pozrie, to nedokáže zastaviť. Ale pri ňom bola ako úplne vymenená. Videl, ako ho sleduje. Že bezdôvodne zúri a vybuchuje ako Etna. Prehliadal to. Nechcel vidieť, čo bolo zjavné.

„Pozri, na mňa nekrič, jasné! Vyrozprávaj si to s tou malou kurvou. Nech ti povie, čo je skutočne zač! Môj skromný názor je, kámo, že by si ju mal poslať do piče. Hentaká sketa si nezaslúži, aby si sa pre ňu trápil.“ Skutočne na neho skúšal reči pre dievča po rozchode? Čo to do neho vošlo. Nebol rozcitlivené, hormónmi zmietané dievčatko. Veď  sa vlastne ani nerozchádzali.

„To, že bola na tej párty bez môjho vedomia nie je dôvod, prečo som ako atrakcia, že? Nik nevedel, že som o jej prítomnosti na tej jeho prezentácií seba nevedel,“ docvaklo mu. Odpoveďou mu bolo len prikývnutie.

Čakal, že mu povie viac. Bolo jasné, že on bol priamo na mieste činu.

„Toto by ti mala povedať ona,“ prehovoril nakoniec odhodlane.

Agresivita sa v ňom rozhorela bez varovania a rigidný postoj svojho kamaráta zrušil jediným gestom.

Vyšvihol sa na  nohy a stiahol hore aj jeho, vrážajúc ho do steny. Nebol násilník ani maniak. Ale v tej chvíli stratil už trpezlivosť na ťahanie žmolkov z deky. Chcel pravdu.

Tušil, čo mu povie, cítil to. No kým mu to nevypovie, tak odmietal pripustiť možnosť, že by to tak skutočne mohlo byť.

Ak by to pripustil, bolo možné, že by vystrojil cirkus.

A to bolo to posledné, čo chcel.

Pritlačil ho k stene celým predlaktím pod jeho krkom. Nemal už silu na držanie sa na uzde. Jeho latentný spôsob života ho unavoval. Chcel byť ako ostatní chlapi v jeho veku. Chcel  tĺcť do iných mužských tvárí. Chcel vystrájať, presadzovať svoje názory hlasným a tvrdým spôsobom! Chcel byť agresor.

Ale jeho matka si prešla peklom a  to posledné, čo vlastne v skutočnosti chcel, bolo priťažovať jej ešte svojimi adolescentnými excesmi. A tak bol dobrý, vzorný synček a študent. Aby mohla byť aspoň na niečo v živote hrdá, aby jej aspoň niečo robilo radosť.

„Skurvila sa ti,“ chrčal, capkajúc ho po lakti.

Odstúpil od neho a doprial svojmu priateľovi chýbajúcu dávku vzduchu, ktorú jeho pľúca vyžadovali.

„Blbosť!“ vyhŕkol, odmietajúc pripustiť niečo tak nezmyslené.

Premasíroval si krk a pristúpil k nemu. Na čo on odpovedal cúvaním. Ako mláďa, zahnané do kúta.

„Chcel si pravdu, máš ju mať! Vytrtkal ju v špajzi. Po ceste zrazila mňa a ešte pár ľudí!“ vrčal. Pravdepodobne vytočený jeho fyzickým atakom.

Z návalu toľkej zloby sa mu urobilo zle od žalúdka. Zabije ho a jeho ostatky zakope niekde v lese. Ten prekliaty hajzel!

„Zmrzačím ho!“ chvel sa návalom agresie a nutkavou potrebou po pästiach v tvári tej paródie na badboya.

„Kubo, on si vzal len to, čo sama ponúkla. Nik by neodmietol,“ prehovoril zrazu pokojne, až ľútostivo, naťahujúc ruku, aby ho mohol sústrastne potľapkať po ramene.

Odtiahol sa od neho. Nezdochol mu domáci miláčik, aby mu kondoloval.

„Blbosť!“ zopakoval. Jeho slovná zásoba sa zjavne zmrštila do toho jedného slova.

„On si ju nevšímal. Brácho, ona ho doslova stiahla z iného dievčaťa. V podstate prinútila...“ Tento krát cúvol, vystierajúc ruky v zdávajúcom sa geste.

Musel vyzerať presne tak, ako sa cítil. Úplne nepríčetne.

Nebol tyran, ani sadista. Ale skutočne bojoval s nutkaním nájsť ju a ručne jej ukázať, čo mu vyviedla. Nielen zrada po emocionálnej stránke veci.

Šlo hlavne o tú mužskú ješitnosť, samoľúbosť. Bol na posmech všetkým na tej párty. Je na posmech stále. Urobila z neho úplného magora. Fackovacieho panáčika.

Bez ďalších zbytočných rečí sa pohol von zo šatne. Cieľ: Ona.

Nenechá zo seba robiť trtka a klauna.

Stála opretá o zábradlie, obkolesujúce futbalové ihrisko a diskutovala so spolužiačkou.

Na okamih ho ten pohľad roznežnel. Bola tak neuveriteľne sladká. Jej svetlá pokožka posiata malými hnedými bodkami mu pripadala takmer až detsky nevine. Len prsia v obtiahnutom tielku, vytŕčajúce iba v jemných náznakoch okrúhleho výstrihu vypovedali o tom, že je to v skutočnosti nádherná žena. Jeho žena. Bývala jeho. Veril jej a miloval ju.

Bolo to preč. Malo to byť  minulosťou. No predsa, keď sa ich pohľady stretli a ona mu venovala ten sladký úsmev jeho kolená sa podlomili. Krátka bolesť zasiahla jeho hruď v oblasti, kde mal srdce. Bolo to hlúpe, srdce bol len jediný, priečne pruhovaný sval, nad ktorým človek nemal kontrolu. Jediný sval v tele, ktorý musel byť silný a závisel od neho život.

Tie metaforické nezmysli, spájané s láskou či bolesťou boli iba keci. Iba debilné sračky, ktoré balamutili mysle ľudí. A predsa to cítil. Aj keď vedel, že je to len mentálna bolesť. Len chemická interakcia vzniknutá vyplavenými hormónmi.

Pretrel si sternum hrotom dlane a kývol hlavou, nech k nemu príde. Poslúchla. Bez rečí, bez otázok priskackala. No v očiach videl ostražitosť. Samozrejme. Jeho debilný, sladký úsmevík bol preč. Mohlo jej prísť divné, že sa netvári ako po čuchnutí si z rajského plynu pri pohľade na ňu.

Čím bola bližšie, tým boli jeho pľúca lenivejšie a on strácal schopnosť poňať do nich dostatok vzduchu.

„Prečo!“ zavrčal, keď bola blízko a ona stuhla. Pochopila hneď.

Bez slova na neho hľadela s očami v tých jeho. Ani necukla. Žiadna potreba kajania sa, či výčitiek.

Vedel, že musí začať on, ona vyzerala paralyzovaná. Možno len nechcela prehovoriť, lebo sa bála, čo by na seba a svoju zradu všetko vyzradila.

„Čím som si toto od teba zaslúžil? Prečo si zo mňa musela urobiť dievča na posmech pre všetkých? To si to sním musela rozohrať pred všetkými? Nemohla si ho zviesť tak, aby ste o tom vedeli iba vy?“ Sám sa divil, že dokázal byť tak pokojný. Že skutočne udržal hlas tak nízko, že to počula iba ona.

Neodpovedala. Hľadela na neho ako teľa. Prvýkrát za ten dlhý čas, čo sa poznajú, neprejavila svoju typickú chuť presadiť svoju pravdu. Za tie roky to bolo prvýkrát, čo tíško sledovala jeho tvár a len čakala. Nevedel na čo. Teraz mala byť úplne rozohnená. A svojimi argumentmi ho presviedčať o tom, ako ju to mrzí. Balamutiť ho opileckým nerozumom. Ale nič z toho. Prijímala jeho rozhodnutie. Možno práve očakávala, že jej dá voľnosť.

Prv skutočne uvažoval o tom, že ju schválne bude držať vo vzťahu. Ale jeho hrdosť mu niečo také hneď zatrhla. Na infantilné hry nemal čas a jeho dôstojnosť odmietala iba pomyslenie, že by s ňou bol po tom, ako ju mal iný. Ako dovolila, aby sa stal terčom posmechu.

Neprosila o odpustenie, nestála o neho... Bolo mu to jasné.

Už ho nemilovala. Videl to. Mala ten pohľad, ako jeho otec deň pred tým, ako sa vyparil, ako doslova utiekol z ich životov. Nemalo zmysel ju prosiť, žiadať. Alebo jej sľubovať. Nestála o to.

„Ja, snažím sa na to pozerať tak, že si ma proste prestala milovať. To sa stáva. Videl som to pri mojich rodičoch. Láska je pominuteľná. Snažím sa nehnevať na teba pre to, že ma už neľúbiš. Ani ťa nebudem prosiť o šancu dokazovať ti, že stojím o tvoju lásku. Ak by si mala pocit, že som jej hodný, prosila by si ma. Ale ty neprosíš. Len tu stojíš a tváriš sa, že počúvaš. Chcem len vedieť, prečo si mi to urobila takto? To po tých rokoch, čo sme spolu prežili nemáš nič lepšie, ako moje úplne zosmiešnenie? To si musela nechať na iných, aby mi to povedali? Vieš ako sa cítim? “ vydýchol vzduch a premasíroval si zátylok. Bol celý stuhnutý a jeho zadržiavanie hnevu a potreby vykričať sa mu to nezľahčovali.

„Ty sa skutočne nehneváš?“ Jej otázka mu prišla úplne detinská. Ako sa niekto mohol spýtať v tej situácií práve toto?

„Hnevať sa? Ja?  Ale prečo? Veď len moja priateľka, s ktorou som mal naplánovanú budúcnosť, rodinu a spoločný hrob, sa nechala vytrtkať opretá o kompóty. Prečo by som mal byť nahnevaný, že? To sa stane každému tretiemu z desiatich, že sa z jeho takmer družky stane nenásytná, malá štetka, valcujúca všetko a všetkých pri rozbiehaní koitusu.“ Jeho hlas naberal na intenzite, no už sa nestaral o jeho reguláciu.

„Nevrav také veci!“ štekla na neho so zamračením.

Musel si odfrknúť. Jej hnev mu prišiel neopodstatnený a v podstate smiešny. Ona nemala čo vyskakovať. To ona podviedla jeho v priamom prenose všetkým zúčastneným, nie naopak.

„Hádam som ťa len neurazil. Moja drahá. Ako mám volať to vaše jednorázové zblíženie poza môj chrbát? Hádam nie milovanie alebo láskanie? Vieš vlastne, čo tie slová znamenajú?!“ kričal.

 Nevedel, kedy jeho hlas nabral takú silu, ale pozorovatelia už nemuseli napínať sluch, aj keby nechceli, počuli by všetko.

„Stíš sa, nemusia všetci počuť o čom sa rozprávame,“ šepla, naklonená viac k nemu.

Cúvol od nej na dva kroky. Nie preto, že by mu snáď jej blízkosť bola proti srsti. Miloval vôňu jej vlasov a parfumu. Skôr, aby mohol svojim teatrálnym výstupom ukončiť divadlo, ktoré začal.

Rozhodil rukami, naznačujúc divadelným gestom divákov.

„Hľa, mojej milovanej vadí pohľad ľudu! A pritom, keď ťa sledovali tie isté oči v tú noc, keď si zo mňa urobila paroháča  ti bolo absolútne u prdele, zlatíčko, či ťa niekto vidí. Keď si sa o neho trela a prosíkala, aby ti ho vrazil medzi nohy!“  Narazila do neho svojimi malými dlaňami a on jej jemne objal zápästia.

„Prestaň, Jakub, nechovaj sa ako debil! Znemožňuješ sa!“ vrčala iba jemu.

Mal chuť jej struhnúť. Namiesto toho ju len od seba odsotil.

„Pozri sa, viac ako si to urobila ty to už ani nejde. Nechala si sa vytrtkať ako tá najposlednejšia chudera v tmavej komôrke. Nechala si, aby sa mi ľudia posmievali a  úplne ma zhovädila.  Ešte si naklušeš na druhý deň a miluješ sa so mnou! Obdivujem tvoj žalúdok. Mne by bolo na tvojom mieste zo seba neuveriteľne zle!“ Postrehol profesora, ktorý sa k nim pohol z druhého konca školského ihriska s časopisom v rolke a voľačo kričal.

„Nechýbalo veľa, aby som sa nepogrcala, keď si sa ma dotýkal!“ vykríkla zhnusene.

Akoby zabodla nôž rovno do srdca a jeho rameno vystrelilo ruku vpred. Dlaň sa spevnila a on mohol už vopred cítiť to vibrovanie pri kontakte jej hebkej ľavej tváre s jeho tvrdou kožou dlane. Nikdy ju nebuchol, nikdy však nemal väčšiu chuť, ako práve v tej chvíli.

No zastavil sa. Nebol slaboch, vybíjajúci si svoje malé ego na ženskej. Nech už si jeho mužskú silu zaslúži pocítiť akokoľvek veľmi.

Pritisol si päsť k hrudi a sústredila sa na dva hlboké nádychy.

Prekvapením jeho takmer činu sa jej rozšírili zrenice a cúvla. Bolo mu zo seba zle. Nikdy jej nechcel ublížiť. Vždy bol tým, ku ktorému utekala pre objatie. Bol jej bezpečným prístavom. Často mu to opakovala. A teraz to bolo preč. Nielen pre jeho zbrklé zahnanie sa, ale aj pre to, čo urobila, čo si povedali.

„Neudriem ťa. Nikdy by som ti neublížil. Milujem ťa, Didiana. Od mala a navždy. Vždy tu budem pre teba, ty vieš, že to tak je.“ Mal potrebu pritisnúť ju k sebe tak, ako za každým. No nemohol.

„Nechcela som ti ublížiť, Jakub, nebol to plán, ja ti prisahám. Neviem, kedy sa to stalo, neviem, kedy sme sa do seba zamilovali.“

Stuhol. Slovo milovať pre neho znamenalo príliš. A ona ho len tak použije v spojení s ním. Zmierenie, ktoré sa pomaly rozlievalo v jeho vnútri bolo šmahom znova ta tam a on zúril na novo. Intenzívnejšie a mal potrebu zákerného výsmechu jej detskej naivity.

„Vy sa čo? Dida, nebuď smiešna, on nevie, čo je láska! Do pekla! On nie je jedným z tých zlých chlapcov z kníh, ktorý potrebuje lásku, aby sa spamätal a našiel cestu a zmysel života. Je to image. Aby sa husičky, ako ty, domnievali, že ony sú tie pravé, že ich čistota, láska a dobrota napravia kurevníka. Ale to je možné iba tak v knihách. Je to pestovaná vizáž. Má rád sex s naivnými dievčatkami, ktoré potom bez problémov odkopne. Nikdy ťa nebude milovať. Nikdy nebude nikoho milovať. Je to sebestredný, narcistický, maznavý, metrosexuálny chlapček bohatého ocka.“ Rehotal sa. Aj keď mu bolo v skutočnosti do revu. Nevedel, ako sa z jeho rozumného dievčatka mohlo stať tak vypatlané húsatko.

„Nepoznáš ho! Nik ho nepozná!“ vykríkla, znova sa vracajúc do módu hádka.

„A ty si  mala vari pri tom pár minútovom obcovaní dosť času spoznať jeho krehkú dušičku. Pri tom, jak do teba búšil, ste si stihli vyrozprávať srdcervúci príbeh života, že?“ zabával sa na jej debilite, nemohol inak, mal potrebu ňou zatriasť a vrátiť jej mozog na pôvodné miesto. Bolo dosť možné, že ju vymrdal príliš silno a jej mozoček sa posunul mimo misu.

„On ma bude milovať! Bude môj!“ Vystrčila bradu odhodlane a sebaisto.

„Tak to teda želám veľa šťastia. Nemôžem sa dočkať, keď budeš revať na mojom ramene, pre zlomené srdce.  A dúfam, že si uvedomíš, čoho si sa vzdala pre trochu rozkoše s chlapom, ktorého mala každá. A ktorých mená pre neho nie sú dôležitejšie ako ponožky.“

Nestaral sa, čo mu na to odpovie. Ich rozhovor sa zvrhol do vzájomného osočovania a neprajností. Musel odísť, kým si sám k sebe zachoval ešte ako takú úctu.

Všimol si profesora, ktorý stál s rovnako prekvapeným výrazom ako zvyšok osadenstva. Zabudol na to, že mal niečo na srdci a len sledoval Jakuba, ako bez slova opustil školské ihrisko, vrátil sa do šatne po veci  a vyrazil na parkovisko.

Nemohol už zostať ani chvíľu v ich blízkosti. Nikoho.

„Franek, kam si myslíte, že idete? Hodina ešte neskončila!“ kričal profesor a on sa len uškrnul.

To posledné, čo potreboval riešiť bola škola. Nemohol zostať pri hentej už ani chvíľu.

„Potrebujem si utriediť priority. Donesiem papier od doktora!“ Bol čas byť trošku zlým chlapcom.