BM - kapitola 3-4

Autor: Iveta

3. kapitola

Didiana

„Víkend bol zjavne nadmieru uspokojivý.“ Počula smiech svojej kamarátky, sediacej v ich boxe.

Nie že by bol skutočne ich, s ceduľkou reservé, ale vždy, keď šli do tohto baru, sedeli presne tam.

Na úplnom kraji, v boxe z čiernych sedačiek, vytvárajúcich pomyselný pól štvorec, kde ich nik neotravoval.

„Tebe tiež ahoj, Kata.“ Krútiac hlavou sa zvalila na sedačku úplne do rohu, vykladajúc nohy hore.

„Už som ti niekedy povedala ako otravný je ten tvoj poorgazmický úškrn? Do kelu, niektorí tu sušíme papuľu a aj príhodnejšie časti tela a ty sem naklušeš aj po takmer dvanástich hodinách abstinencie s čerstvým šklebom! Kurňa, aj ja chcem svojho Jakuba, čo mi to tak urobí!“ kričala nahnevane, no kútiky úst jej trhalo, ako sa chcela smiať.

Kata bola posledný človek, čo by trpel nedostatkom. Bola chlap v ženskom tele. Už pravdepodobne nemohla spočítať koľkí jej prešli rukami pre jej vysoký apetít a neukojiteľnosť, sama to o sebe tvrdila, proste potrebovala stále iného, hľadala toho pravého, čo bude mať toľko fantázie a skúseností, že ju neomrzí.

„Možno keby si sa vykašlala na tie erotické sračky, čo čítaš a viac času investovala do hľadania vhodného partnera, už by si ho dávno mala,“ upozornila ju, načahujúc sa po jej kole.

Kata pokývala hlavou, pritiskávajúc si svoj nápoj k hrudi, čo najďalej od nej.

„Po prvé, nie sú to sračky, sú to erotické romány, po druhé, nelopkuj mi to málo potešenia čo mám. A po tretie, veď ja hľadám každý víkend toho pána pravého, ale ono je ťažko nájsť takého, ktorý by mal všetky body, ktoré požadujem pre vzťah,“ sťažovala sa, aj keď v skutočnosti ju to vôbec netrápilo.

Mala rada svoj život, ako z kníh, čo čítala. A ona jej ho nebrala, nevyčítala.

„Tak trošku uber z požiadaviek.“

„Nemôžem, čo by to bolo ak by som sa uspokojila s málom? Čo by to omne vypovedalo? Čo? Potrebujem k sebe dokonalosť, nebudem uspokojitel.“

Vyprskla smiechom, tá teória, spomínaná v jednom seriáli, ju tak vzala, že skutočne verila tej blbosti o polepšiteľovi -človek, čo si vzťahom s človekom, čo je krajší, zaujímavejší, má trebárs viac priateľov, polepší a potom uspokojiteľovi -človek, ktorý sa vzťahom s menej atraktívnym, zábavným  človekom, uspokojí s málom, čo mu ponúka.

Bola to absolútna blbosť, ale Kata bola jedna veľká hlúposť a zmes citátov a zážitkov, ktoré prežil niekto iný. Niekedy ten človek alebo bytosť v prípade fantasy upírov a podobných blbostí, nemusel byť ani skutočný.

„Ty tomu nerozumieš, si jedna z tých šťastných súk, čo si našla nabíjača skôr, ako sám vedel, že z neho taký žrebec vyrastie a že s tým šaškom v slipkoch raz bude vedieť urobiť poriadny bodrel!“ vyčítala zasa, hromžiac na celý bar.

Nenápadne sa poobzerala, samozrejme, že na nich pár ľudí už gánilo. Ale aspoň upútala pozornosť barmana, ktorý zdvihol konečne pohľad od niečoho na jeho strane baru, za ktorý človek nemal šancu vidieť a všimol si, že má nového perspektívneho zákazníka a dajaký ten tringelt do jeho vrecka.

„Zasa až tak dokonalý nie je,“ upozornila šeptom.

Mala svoje predstavy dokonalého muža a ten bol svalnatejší, oči viac modré, úsmev viac pokrivene záhadný a vlasy boli omnoho tmavšie, takmer ebenové.

„To nikto, ale určite nie si uspokojiteľ, ste tak na rovnako, čistá harmónia, dopĺňate sa a ste spolu dokonalí. Ja chcem také niečo aj pre seba.“

„Čo to bude?“ Objavil sa pri nich barman, s malým trhacím bločkom.

„Kolu s ľadom a citrónom, prosím,“ poprosila s úsmevom, ktorý jej ten fešák opätoval. 

Bol na spapanie, na ježka ostrihané svetlohnedé vlasy, veľké pistáciové oči a pod tričkom sa rysovalo pár pekných buchiet. Nenápadne nakopla Katu k činu. Ak niekto vedel flirtovať, bola to ona, navyše splňoval jednu z podmienok, teda hneď prvú... Pokojne mohol byť stvárnením hlavnej postavy v jednej z tých úchylných kníh, alebo upírom, alebo padlým anjelom, alebo kýmkoľvek. Proste bol nezvyčajne výnimočný na slovenských chlapcov.

„A ty kráska? Donesiem ti niečo k tej kole?“

No Kata nereagovala, ani na jej kopanec, ani na sexy chrapčák, len ne neho civela a z otvorených úst jej každú chvíľu mohlo uniknúť trochu slín.

Mohlo to byť dosť ponižujúce, aj keď pre Katu, jedine dobré znamenie, teda možno...

„Odpusť mojej kamarátke, ona sa takto zvyčajne nechová.“ Zatlačila jej ústa do kopy a otrela si ruky do stehien, znázorňujúc zaslintanú ruku.

Chlapec sa pousmial a pokýval hlavou.

„Je to všetko, či si dáš niečo k tej kole, ty?“ pokračoval a na Katu už ani nepozrel.

Pokývala hlavou a on odišiel na svoje miesto za bar, stále po očku sledujúc ich stôl.

„Mária, Katarína, čo to s tebou je? Ten chalan ťa nazval kráskou, mala si sním skončiť niekde pritisnutá o stenu v ich sklade, tak to robievaš, či?“ posmievala sa.

„Prestaň, bola som tu v piatok, keď tu bol jeho prvý deň, nedokázala som takmer vymačkať ani prosbu o kolu, včera som to skúsila znova, trvalo mi asi desať minút, kým som dokázala vybľakotať, že chcem kolu, on sa usmial povedal, s ľadom, že? A ja som bola úplne v prdeli, lebo bola malá pravdepodobnosť, že si po toľkých ľuďoch bude pamätať moju objednávku zo včera. A dnes? Sedím tu od pól štvrtej a pri jednej kole, ktorú som si ani neobjednala, on mi ju proste doniesol, oslepil ma tým dokonalým úsmevom chlapca z obálky a... Ach, nechápem, prečo sa pri ňom chovám ako úplná hus. Musí si myslieť, že som úplne dementná, alebo nesvojprávna, alebo čo! Kurva! Keď on je taký Storm!“

No, pravdepodobne to bol výraz z jednej z tých vysoko kvalitných kníh, čo furt čítala...

„Tak sa mi zdá, že si z neho úplne namäkko,“ smiala sa.

„Navlhko, dievča.“

Nemienila sa k tomu vyjadrovať.

Kata si nebrala servítky.

Ako spomínala, jej kamarátka bola chlap uväznení v tele sexy ženskej.

Zvykla si na jej zvláštne spôsoby. To mala z tých knižiek.

Barman sa znova priblížil do nebezpečnej blízkosti a vzal jej schopnosť reči.

„Ďakujem,“ prevzala si svoje pitie a švihla pohľadom na Katarínu, ktorá sa chystala spáchať samovraždu zástavou dýchania.

Barman sa k nej naklonil, posunul jej malý papierik, odtrhnutý z jeho bloku a žmurkol.

„Liebensbrief!“ vyhŕkla, nakláňajúc sa k ramenu svojej kamošky.

„Nehryziem, zavolaj,“ šepkala a vyvalila oči. „Didi, on mi dal svoje číslo!“ Poskočila ako dieťa.

„Možno si ho zaujala svojou mlčanlivosťou, chlapi majú radi ženy, čo vedia kedy mlčať.“ Čo nebol Katin prípad....

„Myslíš?“

„Nie!“ zasmiala sa, „zaujali ho buď tvoje reči, ktoré si tu viedla na tému ty a promiskuita alebo kozy, ktoré si na neho celý čas tvojho onemenia pučila, alebo kombinácia všetkého,“ smiala sa, sledujúc po tajme barmana, ktorý im nevenoval viac ani pohľad.

Nevedela, či preto, že to nepovažoval za dôležité alebo proste nechcel tlačiť na pílu a uviesť úbohú Katarínku do väčších rozpakov, než už to stihol spraviť.

„Nerob si žarty, ja mu nemôžem zavolať, napísať, v jeho blízkosti som nemé teľa. Tri dni sem chodím a snažím sa nahodiť do behu starú, dobrú Katu, no ako náhle na mňa hodí tým svojím zelenkavo-hnedým pohľadom, som absolútne odstavená,“ vzdychala znova sklamane s rukami zaborenými vo vlasoch, ktoré vytvorili pred jej tvárou jemný závoj, ako sa oprela lakťami o stôl.

Vedela presne ako sa cíti, ona to prežívala zakaždým, keď bola v jeho bezprostrednej blízkosti. Jeho vône a neho celého.

Tiež bola ako nemožná, dementná, infantilná, ktorá nie je schopná zo seba dostať zmysluplnú vetu.

Zatriasla hlavou. A ako znamenie jej zazvonil mobil a na displeji sa ukázala sms od Jakuba.

Ak by ste to veľmi prehnali s pitivom, napíš, vyzdvihnem vás. S láskou, J.

Usmiala sa. Akoby sa stávalo pravidelne, že ich ožraté musí viesť domov. Aj keď pravdou bolo, že párkrát sa to stalo, ale väčšinou bola pod obraz Kata a ratoval skôr ju.

Nemyslím, že budeme piť, Kata je totiž disfunkčná. :P Úplne odpálená jedným barmanom. S láskou, P.

„Ty si s ním esemeskuješ iba po párhodinovej prestávke? Bože, iba teraz ťa doniesol domov a už otravuje? Už som ti vravela, ako hrozne ho nenávidím?“ vrčala stále nahnevaná na seba a nie na Jakuba.

Mali sa radi akýmsi divným spôsobom. Keď jeden podpichoval toho druhého, vymýšľali si nezmyselné varianty krstného mena, alebo sa osočovali pre rozdielnosť pováh a životných štýlov. Ale keď išlo do ostrého, vždy stáli pri sebe a obhajovali sa. Jedenkrát dokonca Kata nakopala jedného chlapca, s ktorým to mala pekne rozohrané, len preto, že Jakuba nazval blonďavým Harrym.

Samozrejme, že sa Jakub zasmial, len ona to akosi nepochopila a mala potrebu s tým mierne pripitým chalaniskom vytrieť podlahu.

Do toho večera stále frflala, prečo si tí  dvaja nemôžu rozumieť a  prečo je Kata tak útočná. No potom pochopila, že je to skazený, pošahaný, iba jej vlastný spôsob, ako vyjadriť kamarátstvo frajerovi jej kamarátky.

„To nie je pravda, priznaj, že ho máš rada, Jakuba nejde nenávidieť,“ zabávala sa na jej pokrivenom ksichte.

„Nech si nasere, pán dokonalý, čo ťa kontroluje na každom kroku, ja mať takého chlapa, pošlem ho k vode, ani dýchať ti nedá!“ šomrala, stále žmoliac malý papierik.

Kata a disfunkčná? Čo to presne znamená?

Esemeska ňou až mykla a ona sa znova ospravedlňujúco pozrela na Katarínu, ktorá zatínala päste.

Má blok a nevie s ním naviazať hovor, proste ju svojou dokonalosťou pripravil o reč. :P

Sms prišla takmer okamžite.

Boh mu zaplať za tie dary! Zabav sa na nej, najlepšie mi urob krátke video! Ak by dačo alebo aj nedačo píšte. Jakub z neba sa ukladá k spánku. :*

Už ho videla, ako sa ani nie o pól deviatej teperí do postele a ak aj, tak pravdepodobne s dákou knihou so vzorcami, či chemickými, matematickými alebo možno učebnicou fyziky pre vysokoškolákov.

Ďakovala všetkým svätým za Katu, pravdepodobne by s ním musela stráviť nudný a nekonečný čas nad knihami a vzorcami, ktorým nikdy neporozumie.

„No tak, Kata, vzchop sa! Čo by na to povedala Kenyon alebo Lyn? Keby videli ako sa bojíš sexy chlapa, sľubujúceho kvalitnú rozkoš ako bojovníci, či super inštalatéri z ich príbehov?“ povzbudzovala ju a na jej prekvapenie to skutočne zabralo.

Kata sa otrepala ako vtáča, keď vyskočí z malej mláčky, dopriala si jeden preafektovaný dúšok z koly a prikývla s vážnosťou jedného z atentátnikov na drahé, zosnulé dvojičky.

„Máš pravdu, pred temným lovcom aj tak neutečieš,“ šomrala skôr pre seba a Didiana si musela zahryznúť do pery, aby sa nerozosmiala.

Jej kamarátka bola skutočný pošahanec, keď jej predstava, že je ten barman dajaký lovec démonov, či čo to vlastne tí sexi chlapi lovili, pomohla...

S pobavením sledovala tú trubku ako sa pohla k Hunterovi a sama napísal tomu svojmu, nech po ňu príde, bolo jasné, že Kata rozohrala svoju epickú hru, kde si ľahko predstavila, že je jednou z hrdiniek, ktorú čaká večnosť pri správňakovi loviacom zloduchov.

4.kapitola

Didiana

Jakub sústredene riešil znova akúsi rovnicu a ona sledovala dianie v triede.

Všetci celý deň mleli o párty u neho doma. Nik jej nič nepovedal, on ju nepozval. Cítila sa preto odstrčená. Každý, takmer, sa tam chystal. Do jeho veľkého domu, vraj je honosný a má dve garáže a obrovskú záhradu.

Chcela to vidieť, chcela vidieť jeho dom, chcela, aby ju pozval. Tak hrozne po tom túžila, až sa jej samej zo seba robilo zle. Nemala by byť tak povrchná a túžiť po pozornosti toho chlapa. Mala predsa Jakuba a mohli si urobiť oveľa krajší a dokonalejší víkend.

Ako ten posledný, keď si vždy ráno vyšli na prechádzku alebo urobili piknik medzi stromami na deke. Milovala víkendy s ním. Nemala by byť nahnevaná, sklamaná. Frustrovaná, že jej ten preťahovač nevenuje ani jeden pohľad. Že je pravdepodobne jediná, ktorá nedostala jeho osobné pozvanie na jeho ožran párty.

Ale bola, bola nespokojná, rozzúrená. Všetkým venoval aspoň slovo, trapkám úsmev, jej nič, akoby nebola. Znova vrhla pohľad na Jakuba, ktorý si točil medzi perami ceruzku a krútil hlavou.

Niečo mu nevychádzalo vo výpočtoch, alebo mal zasa utkvelú predstavu, že je to chyták. Opakoval jej to stále. Nerozumela, prečo mal stále pocit, že na strednej v treťom ročníku, chvíľu pred koncom školského roka, im bude práve profesor matematiky robiť prieky a vymyslí si chyták. Ani si nebola istá, či existuje v matematike niečo také ako neriešiteľný vzorec.

Vzdychla si otrávene a obrátila pozornosť na svoj zošit, kde bol nedotknutý príklad. Zatiaľ čo Kubo mal plno malých výpočtov, tak ako ich to učil profesor. Vraj aby videl, ako došli k záverečnému výsledku. Ona sa nad tým krčila a bojovala s nutkaním hodiť zošit buď do Jakuba, aby prestal kmitať svojou poondiatou nohou alebo do profesora! Možno do neho, nech si už konečne všimne, že je tu!

Prudko vydýchla vzduch a rukou zhodila zošit do uličky. Mohla sa na to vysrať.

„Zlato?“ ozval sa Jakub.

„Počítaj!“ zrúkla po ňom, skláňajúc sa po svoj zošit.

Jej prsty sa dotkli končekov prstov s ohryzenými nechtami a nesmelo zdvihla hlavu.

Osudová chvíľa, rovnako ako v jeho prvý deň, keď sa ich pohľady stretli. To nemohlo byť náhodou vtedy a ani teraz.

„Ďakujem,“ šepla, keď jej podal zošit, držiac ho stále za jeho horný roh, nepúšťajúc ho.

Naprázdno prehltla, prestávajúc ho ťahať z jeho prstou sa sústredila na dýchanie a jeho modré oči s malými žltými fliačikmi pri zreničke.

Nádherné oči. S malou tmavou obručou okolo dúhovky, ktorá mala takmer čierny odtieň, no predsa bolo jasne zreteľné, že je skôr tuho modrá.

Takto zblízka bol ešte krajší. Malá jazva nad pravým obočím mohla byť pokojne z dajakej pouličnej bitky...

„Robím dnes menšiu  párty, maličká,“ šepol so zlým polo úsmevom.

Bola si istá, že vedel, že to už dávno vie.

Skontroloval profesora a znova sa zameral na ňu.

„Príď, ale bez hentoho škuliho,“ kývol hlavou k Jakubovi a ona sa zamračila. Nemal mu tak vravieť.

Chcela sa odtiahnuť, no znova zaťahal za jej zošit. „Premysli si to, potrebuješ si od neho oddýchnuť.“ Krátke žmurknutie a všetko jej zrazu pripadalo ako výplod jej fantázie.

Sedel na svojom mieste, sústredene hľadiac do svojho zošita.

Mohla by to urobiť? Mohla by ísť bez Jakuba na žúrku? Boli v podstate stále spolu. Teda okrem času, keď si s Katou urobili raz za čas ženskú jazdu. A teraz mala ísť bez neho?

Tekala pohľadom z Jakuba na neho a hrýzla si peru takmer do krvi. A však, Jakub by aj tak nešiel, má na neho svoj názor. On má na každého svoj názor...

Možno preto pozval len ju, lebo Jakub sa nikdy netajil, že mu je nesympatický. Pravdepodobne ho tam nechcel, aby nepokazil zábavu.

Povedať mu to však nemohla, nepustil by ju tam. A hneval by sa, že chce ísť bez neho. Ale ona skutočne potrebovala ísť, chcela byť s ním inde ako v škole. Potrebovala čas s ním, aby ho mohla spoznať, vyriešiť tú záhadu. Áno,  to bolo všetko, proste len chvíľu v jeho spoločnosti.

Nič viac.

Hryzúc si peru švihla kontrolným pohľadom k Jakubovi. Bol stratený vo svojom svete a nevšimol si ich prvý, krátky rozhovor.

Hlások v jej hlave jej našepkával, že by to nemala robiť. Nebolo to správne z viacerých dôvodov. Ale chcela byť jednou z tých, čo patria k jeho známym. Mohla by ho vyriešiť. O nič viac predsa nešlo. Nič viac, len cesta k nemu a jeho tajomstvám.

Nevedela však, ako sa vykradnúť večer tak, aby to Jakubovi nebolo podozrivé. Musela si to premyslieť.

Jediná možnosť bola Kata. Tá by jej mohla ponúknuť alibi na večer. Aj tak nemali už dlho svoju typickú, ženskú jazdu s chlastom a tancom.

Do prestávky si takmer ohrýzala všetky nechty na rukách. Dúfala, že jej Kata pomôže, keď na záchodoch vytáčala jej číslo.

„Príjem, kto ma ruší pri maznaní sa s mojím mackom?“ chichotala sa, čo znamenalo jedine, že ten jej barman - prvý skutočný priateľ - je u nej doma.

Samozrejme, že vedela, kto volal, bola jediná, komu to zdvihla aj tesne pred orgazmom. Sila priateľstva, vyhlasovala vždy hrdo na svoju vernosť.

„Ahoj Katuš, to som ja...“ začala nesmelo.

„A jeje, Katuš? Čo si zasa porobila?“ vzdychla jej do ucha v hranom zúfalstve a Didiana sa musela zasmiať, poznala ju ako svoje boty.

„Potrebujem alibi na dnes večer a ty si jediná, čo mi ho môže ponúknuť.“ Zhrýzla si peru, čakajúc na Katinu reakciu.

„Chystáte s Kubom niečo nekalé? Pohlavný styk na verejnosti alebo niečo podobné? Lebo do toho ma nenamočíš,“ smiala sa.

Počula capkanie, pravdepodobne ten jej dobiedzal a ona ho odháňala. Nechcela myslieť na to, že  ju mohol práve capkať, kdekoľvek.

„Ja potrebujem, aby si ma kryla práve pred ním. Ak by sa pýtal, bola som s tebou v meste. Aj keď je malá pravdepodobnosť, že by sa pýtal, ale aj tak. Možno by bolo fajn, ak by si dnes večer nevystrčila nos z domu, pre prípad, že by chcel ísť tiež von so svojimi kamošmi. Aby ste sa niekde nespichli alebo tak.“

„Hej, počkaj! Ty ideš troviť neplechy za jeho chrbtom? Toto smrdí prúserom, ty debil, do tohto nejdem!“ odmietala a ju pochytila zlosť.

Bola predsa jej kamoška, mala byť na jej strane.

„Kata, prosím, ty tomu nerozumieš! Pozval ma na svoju párty, k nemu, ja tam potrebujem ísť, ale Kuba nepozval, nechce ho tam a ja tam nemôžem neisť. Je to spoločenská samovražda,“ hysterčila, zúfalo si ťahajúc voľnou rukou vlasy.

„Počkaj, ty mi chceš povedať, že ťa Teddybear pozval na párty k nemu, ale odmieta tam účasť tvojho dlhoročného partnera a ty skutočne tak vážne uvažuješ nad možnosťou tam ísť, že mi voláš pre alibi, aby sme spolu klamali tvojho, do teba bezhlavo zaľúbeného, priateľa? Prepáč, som nemorálna mrcha, ale toto je už na mňa veľa. Dúfam, že je to len zlý vtip, Di, lebo Jakub, aj keď ho nemám v láske, si toto nezaslúži! Ty sa chystáš podjebať svojho priateľa s najväčším geroyom na škole. To ho úplne položí,“ mudrovala, akoby vedela, čo má Didiana v pláne.

„Zbláznila si sa? Žiadne podvádzanie, iba  tam chcem ísť mrknúť. Nebudem tam dlhšie ako pól hodku, možno hodku. Čo? Si predsa moja kamoška. Nie?“ Hrala to na ňu sladkým hláskom, po ktorom vedela, že neodolá.

„Máš šťastie, že ťa milujem a že mám zmaturované. A tým pádom sa nestretnem s tým tvojím, kým sama nebudem chcieť. Nemohla by som mu kuknúť do očí. Ak sa niečo poserie, ja som v tom nevinne. Hrám mŕtveho chrústa, aby sme si boli na čistom. A hlavne, nedovoľ, aby ti sám pripravoval drinky alebo dačo. Isto má nekalé úmysly, keď ťa pozval samú. Je dosť možné, že ti tam niečo hodí. Oni to tak zvyknú robiť. Videla som ho s Linnerom v meste,“ dodala dramaticky a Didiana sa pousmiala.

On nebol typ, čo by ju musel nadrogovať, aby dostal, čo chce. Stačil pokrivený úsmev a dievčatá zhadzovali nohavičky úplne pri zmysloch a dobrovoľne.

„Nemyslím, že má práve to za potreby. Takže súhlasíš? Budeš ma kryť?“

„Hm, mám na výber, ty hlupák? Len taký malý dotaz. Ako to chceš urobiť, aby sa to nedozvedel, keď tam bude pravdepodobne polovica vašej triedy a mojich bývalých spolužiakov?“

Tak to bola správna otázka, na ktorú nepoznala odpoveď, ale ona to vyrieši.

„Mohla by si ísť za každým osobitne a povedať: Prosím, len nevrav Jakubovi, že som tu bola. To by mohlo byť vtipným spestrením večera pre každého jedného z nich,“ zabávala sa a ani sa nesnažila utíšiť smiech.

„To vyriešim!“ zavrčala, zložila bez rozlúčky a pohla sa späť do triedy.

Vraj kamarátka, to určite.

Na tvári mala stuhnutý úškrn, ktorý iba ťažko mohla nazvať úsmevom, keď Jakubovi predkladala dokonale vymyslený večer v spoločnosti Kataríny. Cítila sa zle, ale nie tak, ako sama vedela, že by mala. Viac ju trápilo, že skutočne nevedela, ako to pred Jakubom zatajiť.

Možno by skutočne mohla poprosiť, nech to nikomu zúčastnení nevravia.

„V poriadku, tak sa zabav, ja si zájdem s kamošmi na jedno a možno zahráme biliard. Len mi daj vedieť, kde ste, aby sme sa nestretli a Kata zasa nešomrala, že vás sledujem alebo čo.“ On bol tak dobrý, mala by to nechať tak a zostať s  ním.

No nakoniec len prikývla, objala ho a vtisla mu krátku pusu na tvár.

Iba chvíľku. A potom mu zavolá, či by sa mohla pridať k nim. Vymyslí si, že je Kata doma a nechcelo sa jej od jej novej hračky. Nemá mať prečo výčitky... O nič nejde.

****

Šlo o všetko. Aspoň jej podvedomie to hučalo, keď vyhádzala celú skriňu, no nevedela nájsť nič, čo by bolo dosť dobré, dosť pekné, dosť sexy, no nie „ľahké“. Nechcela, aby si myslel, že tam prišla s jasným cieľom.

Nakoniec sa rozhodla pre krátku rifľovú sukňu, ktorú jej kúpil Jakub a jednoduchý biely topík, odhaľujúci celé ramená s decentným okrúhlym výstrihom. V jednoduchosti je krása a on isto ocení, že sa nezobliekala ako prvotriedna... Takých mal predsa vo svojom okolí viac než dosť.

Otvoril jej skôr, ako stihla zaklopať. Rozpačito cúvla, dvíhajúc pohľad. Bolo možné, aby ju čakal? Sledoval príjazdovku, kedy sa objaví? Nebolo iné vysvetlenie, hudba hučala, že by nepočul zvonček.

„Ty si skutočne prišla,“ znel prekvapene, no v jeho hlase bolo ešte niečo, čo neodkázala rozšifrovať. Vyklonil sa z dverí, venujúc krátky pohľad do oboch strán ulice a so zamračením sa znova zameral na ňu. „Dokonca skutočne bez neho,“ zašomral skôr sebe, ustupujúc od dverí, aby mohla vojsť.

„Povedal si, že mám prísť sama,“ pripomenula mu, upravujúc si napasovanú sukňu na stehnách.

„Áno, presne to som povedal... No tak, Diana, povedz, ako sa ti podarilo ujsť od priateľa?“ zaškľabil sa, meniac tón hlasu.

„Didiana,“ opravila ho, ignorujúc jeho otázku.

„To „di“ je tam absolútne zbytočné, nerozumiem, k čomu tam je dobré, veď také meno nie je ani v kalendári,“ frflal, tlačiac ju za rameno dnu.

Zastavila sa, nebola si istá, či má ísť dnu, ak sa to dozvie Jakub...

„Nespokojnosť vyjadri mojej matke, ja som si meno nevybrala. A len tak medzi nami, Tadeáš teda tiež nie je nič moc.“ Venovala mu jeden silený úsmev a on na oplátku jeden plnohodnotný.

„Líštička má besnotku a chce hrýzť,“ zabával sa.

Spokojne nasala vzduch do pľúc.

Nebude ako tie husi, čo sa z neho rozsypú. Nemýlila sa v ňom, potrebuje ženskú, ktorá z neho nebude mimo len po jeho úsmeve. A aj keď sa chvela z jeho ruky, neškodne položenej na jej nahom ramene, nedá to na sebe znať, ani keby čo bolo.

„Moja matka mi dala dokonalé meno a ním zo mňa urobila božského, dokonalého muža. Na rozdiel od tej tvojej sa starala, ako meno ovplyvní nositeľa.“ Posmech v jeho hlase ju napumpoval adrenalínom a bojovala s nutkaním mu jednu dať do nosa zaťatou päsťou.

„Práve si urazil moju matku?“ spýtala sa, aj keď pre ňu zbytočne, no on sa nezatváril prekvapene, akoby tú otázku čakal.

„Nie, len som podotkol, že tvoja matka sa nestarala o to, ako ťa tvoje meno ovplyvní v živote. Didiana je otrasné meno a ja ťa odmietam volať Didi, alebo akokoľvek ťa tvoji priatelia volajú. Diana je naopak krásne, dokonalé meno. Božské rovnako, ako moje. Neurážam tvoju matku, len k niekomu, ako si ty, sa proste hodí práve meno Diana. Tá slabika úplne neguje význam mena a je dosť pravdepodobné, že obrátilo jeho význam. Potrebuješ pomôcť, maličká, to najmenej čo pre teba môžem urobiť, pre tvoje vlastné dobro, je vravieť ti Diana.“ Tváril sa pri tom smrteľne vážne, akoby rozoberal problémy na blízkom východe.

A aj napriek tomu, že jej hlások, zanedbateľný a tichý, našepkával, že je to pošahanec a podivín, stále zostávala a rozplývala sa pri jeho slovách, božská, niekto ako ona...

Predstava, že má o nej vyššiu mienku, ako o tých husiach, jej rozochvievala žalúdok.

Príjemne sa roztriasla, až ju to šteklilo v brušku a ona mala nutkavú potrebu prejsť si po ňom dlaňou, aby to šteklenie a mravčenie zmiernila.

„Dáš si niečo?“ prerušil ticho a ako správny gentleman jej rukou pokynul, aby postúpila viac do jamy levovej, no potom ju ešte raz chytil za zápästie a prinútil ju zdvihnúť hlavu.

„Aby som nezabudol, to čo sa stane tu, sa nebude proste nikde rozoberať. Jasné? Žiadne spomínanie s kamošmi v pondelok, ani vykecávanie tým, čo tu neboli. To, že tu nie sú má svoj dôvod!“ Trošku výhražne vrčal, no jeho hlas bol stále tichý a to pridalo na jeho vážnosti.

Naprázdno prehltla, prikyvujúc so stiahnutým zadkom.

Prinútila sa k úsmevu. Nechcela vyzerať ako blbka a navyše, jeho podmienka jej vyhovovala viac, ako si mohol myslieť.

Oči sa snažila udržať pevne pred sebou, aby nebolo zjavné, ako sliedi. Nemohla byť ako sedliak, čo neodolá a proste si okuká luxus hneď, ako je v jeho tesnej blízkosti.

Vzal ju do kuchynskej časti, prepojenej s obývačkou, kde hučali GuanoApes. Jakub nebol pravdepodobne jediným, čo ich miloval.

Keď sa spustila Motörhead - Born to Lose mala chuť utekať. Ten štýl hudby proste nezvládala. No on stíchol, jeho ruka, ktorá nalievala do plastového pohára vodku, sa zastavila, odklonil hrdlo iba tak, aby číra tekutina prestala vtekať do pohára.

Stuhol na celé štyri minúty bez pohybu. Bol strašidelný v tej svojej strnulosti. Kedy len pritakal šialencovi, kričiacom do mikrofónu, akoby spieval, teda skôr ziapal na neho. Svaly na jeho sánke pracovali, pulzovali a mala pocit, že ak by sa k nemu naklonila, mohla by počuť drvenie zubov.

Ani sa nepohol, neprehovoril, jeho dych bol zrýchlený, akoby prechádzal akýmsi divným záchvatom vo svojom vnútri, ktorý nemohol nik vidieť.

Jeho nozdry sa rozšírili ako prudko vydýchol vzduch a podvedome cúvala. Bol skutočne strašidelný. Jeho zmena nálad a správania naháňali strach, no zároveň fascinovali. A znova urobila krok bližšie. Túžila sa ho dotknúť. Okúsiť pod prstami stuhnutosť jeho svalov na spodnej čeľusti, no odolala a len v tichosti prečkávala, kedy ten jeho malý únik z reality pominie.

S posledným zaziapaním sa prebral, venoval jej jeden suchý úsmev, ktorý by mu možno zhltla, ak by nebola svedkom jeho výpadku a nevidela v jeho očiach to prázdno.

Dolial zvyšok džúsom a bez zbytočných rečí jej ho podal.

Prevzala si ho, veď jej nakoniec ani nič iné nezostávalo, nechcela zo seba robiť trapku a dušovať sa, že je to príliš veľký pomer chlastu na džús. Bola odhodlaná si ten jeden drink udržať po zvyšok večera.

Tichým ďakujem si ho priložila k perám a cucla, iba tak naoko. Bola si istá, že tá chuť nebude príjemná. Nebola zástancom vodky, mala rada skôr sladké, ochutené pálenky. Vodka jej toho skutočne veľa nevravela.

„Tak povedz, ako sa ti od neho podarilo utiecť,“ vyzvedal, prikladajúc si fľašu k perám, nestarajúc sa o pohár.

„Kde si vzal, že som ušla?“ opáčila a dopriala si väčší hlt. Pri pohľade na jeho spôsob pitia, tej tuhej odpornosti, to vyzeralo takmer bezbolestne.

Snažila sa dostať do normálu úškrn tváre, keď ju teplá horkosť rozohriala, stekajúc jej krkom dole, no nepodarilo sa jej to. Jeho až ľútostivý úsmev jej napovedal, že sa tvárila presne tak bolestne, ako sa cítila.

„Som presvedčený, že by ťa nepustil. Taký introvert bez štipky spontánnosti by ťa určite chcel odhovoriť od párty u tak skazeného človeka, ako som ja. Preto som si istý, že si mu musela nabulikať niečo v zmysle, že si chceš ukradnúť jeden večer na dievčenské veci alebo že ti je zle, či niečo také. Že áno?“

Neodpovedala. On proste vedel, že to tak je a nemalo zmysle vymýšľať si klamstvá.

„Dievča ako ty by nemalo strácať čas s tak nudným týpkom. Myslím, že žiadna by nemala, veď on nevie, čo je zábava,“ uvažoval nahlas a ona mu to nevyvracala, nemalo prečo.

Ona Jakuba poznala, vedela, že to nie je pravda.

A bola tu pre neho, nie pre obhajobu jej priateľa. Nemusela a nechcela nikomu dokazovať, aký Jakub v skutočnosti je.  A už vôbec sa nechcela hádať s ním.

Dopriala si jeden veľký dúšok a na jej prekvapenie to až tak nepríjemné už nebolo.

„Začalo nám to chutiť, že?“ zabával sa na nej, keď si dopriala kontrolný, očakávajúc bolestný škľab. „Nemôžem uveriť, že si dievča v dnešnej dobe potyká s vodkou v osemnástom veku života. To aspoň vidíš, ako ťa obmedzuje,“ znova mudroval.

Mala chuť ho umlčať päsťou, no nakoniec si vymyslela oveľa lepší spôsob, ako ho prinútiť byť ticho a potiahla ho z kuchynskej časti do obývačky, kde sa pár párikov o seba trelo, bozkávalo. Pohupujúc sa v rytme hudby, na ktorú sa skutočne nedalo tancovať.

Na gauči, otočenom na provizórne vytvorený tanečný parket, sa k sebe tisol párik a chalan s červenou hlavou, ktorého nepoznala, strkal ruku do podprsenky jej spolužiačky.

Nedokázala od toho odtrhnúť zrak.

Najhriešnejšie stvorenie, čo poznala, bola Kata, ale pravdou taktiež bolo, že ju nikdy nevidela pri niečom takom a bola presvedčená, že ani neuvidí. Toto by bolo veľa ešte aj na ňu.

Plne pochopila, prečo sa o tom nemá vravieť, keď sa chalan sklonil k jej hrudi, odtiahol tú titernú čipku. Obrátila pohľad kopla do seba všetku tuhú tekutinu v jej pohári. Privierajúc viečka zastavovala slzy, ktoré jej do očí vohnala sila nápoja, no hneď ich otvorila. Vidieť svoju spolužiačku s predorgazmickýmškľabom nebolo to, po čom túžila, keď sem šla.

Netancovali, iba stáli na kraji niečoho, čo mohlo byť perzský koberec, ak by na ňom neboli rozdupané čipsy a pooblievaný z kelímkov, čo sa im váľali pod nohami.

Bolo hlúpe hľadať miesto, kde by mohla položiť svoj prázdny pohár, keď podlaha, bola plná smetia. Ale ona nebola ten typ, čo by zahodila na chodník v meste čo i len papierik od žuvačky, nieto ešte v dome.

Nech už to vyzeralo akokoľvek otrasne.

„Ako dlho ste spolu?“ ozval sa zrazu zvedavo a vytrhávajúc jej z ruky prázdny kelímok.

„No, oficiálne päť rokov, ale poznáme sa od detstva.“ Mykla plecami a sledovala trasu jej kelímka, ktorý dopadol k ich nohám a on jej venoval jeden zlý úsmev.

„Dupni po ňom a pekne celou silou!“ vyzval ju s tým ohňom v očiach, no neurobila to.

Nemohla. Nemohla podupať ten hlúpy pohár a ešte viac zničiť  tú drahú ručnú prácu. Bola síce pravda, že tých pár kvapiek na dne pohára mu už viac ublížiť nemohlo, ale aj tak.

Nadvihol na ňu obočie, vyzývajúc ju k činu, no ona len mlčky pokrútila hlavou.

Odfrkol si a svojou hrubou, tvrdou podrážkou dupol po krehkom plaste.

Zvuk praskania sa zmiesil s hlukom hudby a ona sebou mykla, keď z jeho hrdla vyšlo až vlčie, divoké zavrčanie. On nebol kompletný.

Prišlo jej to, akoby si na tom úbohom pohári vybíjal zlosť, možno na tom koberci, možno na oboch... Prikopol medzi ich nohy ďalší prázdny plastový pohárik a prišuchol ho špičkou k nej.

„No tak, len si dupni, je to fantastické, nie si s ním, nie je tu! Nemusíš byť tak upätá!“ zhúkol a ona teda zašliapla ten hlúpy pohár. Zasmial sa ako malé decko na Vianoce.

Zatlieskal jej, vzal ju do náručia a zatočil sa s ňou. 

Rozosmiala sa, jej vnútro sa chvelo z tej blízkosti a jeho kolínskej.

„Ste spolu od mala  a ty si tu. Prečo?“ zaskočil ju otázkou, vracajúc sa k téme, na ktorú už mali obaja zabudnúť po tom týraní pohárikov a koberca.

No on sa tváril, akoby to nebolo.

Znova stál na tri kroky od nej a s mierne naklonenou hlavou čakal na odpoveď.

Zhrýzla si peru. Čo mu na to mala povedať?

V podstate sama nevedela. Pred Katou a hlavne pred sebou používala výhovorku túžby vyriešenia jeho osobnosti. Ale to bolo ako boj s veternými mlynmi. On bol nevyriešiteľný a pravdepodobne pekne pošahaný s viac než jednou psychickou poruchou.

„Nemohla som odmietnuť, zvedavosť je mrcha. A Jakub by aj tak neprišiel. On nie je na tento typ zábavy.“ Poukázala na prepletené telá na gauči.

Prikývol, znova ju nevnímajúc, kontrolujúc telefón.

Usmial sa na displej. Spokojne si ho vložil do vrecka a priblížil sa k nej, omračujúc ju svojou znamenitou vôňou.

„Musím ísť, prišiel posledný hosť. Tak sa tu poobzeraj, ukoj zvedavosť a zabav sa, krásna Diana.“ Žmurkol, prechádzajúc jej palcom po brade a bol preč.

Nohy sa jej klepali, žalúdok mala zauzlený, že ani najlepší námorník by ho nerozuzlil a v hlave úplné prázdno. Krásna Diana? Skutočne?

Sledovala ho až k vchodovým dverám, kde sa objavil chudý, vysoký chlapec. Poznala ho, jeho blonďavé vlasy a ľadovo modré, prázdne oči s čiernymi kruhmi pod nimi boli nezameniteľné.

Capli si dlane k sebe a Tadeaš ho k sebe pritiahol, tľapkajúc mu voľnou rukou po ramene.

Videla, ako mu Linner niečo vložil do ruky a on mu, na oplátku, do jeho vtisol rolku bankoviek. Bolo to ako v dákom mafiánskom filme.

Hostiteľ vystrel ruku v náznaku, že má Liner pokračovať do jeho príbytku. Spokojne prijal, oslňujúc bielymi zubami každého, kto sa mu pozdravil.

Samozrejme, že sa pri ňom ľudia zastavovali a on im odovzdávala malé saklíčky s rôznym obsahom.

Snažila sa veľmi nezízať. Niečo také sa v tých filmoch trestalo smrťou alebo niečím veľmi podobným smrti.

Nevedela, ako to chodí na Slovensku, ale riskovať rozhodne nechcela.

Tadeaš sa prešmykol medzi ľuďmi, pravdepodobne do svojej izby a ona bez pohybu hypnotizovala jeho dvere. Potrebovala, aby sa tu objavil. Akýmsi podivným spôsobom sa bez  neho v tej spoločnosti cítila nesvoja. Čo bolo vlastne celkom divné, lebo v prvom rade to boli jej spolužiaci a v druhom, on bol to najdivnejšie a pravdepodobne psychicky najnarušenejšie stvorenie, s akým kedy prišla do kontaktu.

Bol preč pridlho a ona si nespokojne sadla na kraj gauča, kde sa už mojkal ďalší párik, podgurážený niečím, čo si vzali od Linnera.

Pootočila sa, aby mala výhľad na dvere za ktorými zmizol. Prišla iba pre neho a on strávi svoju veľkolepú zábavu, plnú chlastu a drog, zatvorený v izbe, oddelený od všetkých?

Ignorovala chalana, čo sa pri nej objavil značne podgurážený čímkoľvek a ďalej, aj napriek jeho dobiedzaniu a prosbám o tanec, sledovala iba svoj cieľ.

Trpezlivosť ruže prináša... Dvere sa otvorili a vyšiel z nich v teplákoch a bosý, v tielku.

Takže to musela byť jeho izba, pred tým mal na sebe rifle a kanady, ktoré boli viac ním. Takto vyzeral až takmer zraniteľne.

Jeho hlava sa zdvihla a pohľadom sa zabodol do toho jej.  Jeho modré oči boli čierne ako noc, zrenička prekryla tú krásnu modrú. Bol mimo. Nemusela mať skúsenosti s drogami osobne, aby poznala, kedy je človek na šrot.

Odtrhol od nej pohľad a obišiel ju, akoby tam nebola a zamieril si to k Linnerovi.

O niečom diskutovali a on sa smial. Poznala štvrtý druh smiechu, smiech odpáleného narkomana.

Mala odísť, vedela to, nemala tam čo robiť. Medzi tými ľuďmi sa nemala a nemohla cítiť príjemne. No ostala, nechcela, aby si mysleli, že je maznavé dievčatko, ktoré má pocit, že je viac ako oni.

Bola si istá, že by si z nej robili pri ďalšej párty žarty, lebo je ako Jakub, neschopná sa zabaviť, upätá a nudná, dodržujúca nepísané pravidlá a normy spoločnosti tak veľmi, že nie je schopná rozdupať uprostred miestnosti plastový kelímok, lebo jej matka vtlačila do hlavy, že doma treba dodržiavať poriadok a nie je normálne ani správne chovať sa ako prasa.

Tak hrozne, že sa nedokáže nepozerať na petting v priamom prenose, zatiaľ čo ostatní si to ani nevšimli. Že nedokázala hľadieť na človeka s rozšírenými zrenicami pre trochu toho pervitinu alebo čohokoľvek, čo si šľahol.

Nerozumela, prečo ju ignoruje. Prečo ju volal, keď sa jej nevenuje.

Objavila sa pri ňom akási bruneta, presne ten typ, ktorý si k nemu predstavovala. Dlhé nohy, úzky pás, polonahá a voľačo mu šepla. Usmial sa.

A Linner sa s úsmevom typu „chápem kámo, uži si ju“, odporučil a nechal ho rozohrávať hru na tú tupú, hnedú hlavu.

Ani sa jej nedotkol. Len ju uväznil medzi svojimi rukami a prinútil ju tým oprieť sa o stenu. A ona, s tým jej zmaľovaným ksichtom, vyzerala, že sa tú stenu chystá znásilniť.

Trela sa o ňu chrbtom a pravdepodobne chcela vyzerať neuveriteľne zvodne. Vyzerala však ako ožratá prostitútka. A Didiana sa pre seba zasmiala, kývajúc nad ňou hlavou.

Prešla do kuchyne a chcela si namiešať drink, no keď ho videla ako jej svojou rukou vkĺzol pod čierny jemný šál, ktorý si omotala okolo hornej časti tela ako titerný top, potrebovala niečo ostrejšie, bez zbytočných bŕzd a sladidiel.

Logla si rovno z fľaše, sledujúc jeho lov. Do tváre ani jednému z toho miesta nevidela a vlastne ani nechcela. Už tak jej bolo zle.

Vodka bola čistou žieravinou a mala pocit, že jej snáď rozleptala hrdlo. No aj tak si dopriala ešte jeden bohatý hlt. Vyšvihla sa na stôl, zhadzujúc pár prázdnych fliaš v jeho strede a pár otvorených, ktorých náplň sa pomaly vylievala.

Ten večer nemohol byť horší. Nielenže si ju nevšímal a rozrábal si tam hlúpu, vypatlanú, zmaľovanú pinu, ešte bude behať s mokrým fľakom na zadku, akoby sa bola pošťala.

Odskočila a prešla si dlaňou po sukni, kontrolujúc škody. Nič, zadoček bol suchý a ona si vydýchla, dopriavajúc svojmu hrdlu ďalší ohnivý, bolestný záblesk.

Jeho hlava sa sklonila k jej hrudi, okolo ktorej mala omotaný ten záves a to bola posledná kvapka. Fľašku nechala padnúť na zem, však on aj tak nevyzeral, že by ho bordel iritoval, sám ho vytváral a pohla sa tackavo k nim.

Nevedela presne, čo chce urobiť, bola si však istá, že tú chobotnicu z neho dostane, aj keby čo bolo.

Zasmiala sa aj napriek tomu, že zúrila. Bolo celkom vtipné, ako rýchlo tá odporná žbrnda zabrala. Jej nohy boli zo želatíny a koordinácia bola ta tam.

Jeho ruka zamierila do krátkych vypasovaných šortiek tej pobehlice akurát vo chvíli, keď bola dosť blízko na to, aby ho schmatla za tielko a potiahla od nej preč.

Zavrčal ako každý divoký pes, keď sa hrá s jedlom. Ale len do chvíle, než sa nestretol s jej pohľadom.

Na jeho tvári sa objavil pobavený úškrn a s naklonenou hlavou sa nechal stiahnuť jej päsťami, ktoré zvierali už predok tielka, na jej pery.

Chutil ako cigarety. Bolo to zvláštne, lebo ho s cigaretou nevidela, ale bolo možné, že si proste zapálil vo svojej izbe alebo kdekoľvek.

Tvrdo odpovedal, hryzúc jej peru a tlačiac si ju k sebe, až strácala dych. No neodtiahla sa. Chlap ako on, šelma ako on, nebude predsa nežná a opatrná, vedela to, keď sem šla, už keď ho prvýkrát videla.

Začal ju tlačiť, neprestávajúc ju hrýzť a vrčať nezrozumiteľné slová. Strácali sa v jej ústach a pod jeho hrdelným chrchlaním.

Srdce je bilo, bolestivo narážalo do rebier. V snahe nalapať trochu kyslíka jej pľúca horeli, no neodtiahla sa.

Mačkal jej pás tak silno, až mala pocit, že na druhý deň tam bude dokonalý odtlačok jeho prstov. No neurobila nič, čím by ho od seba aspoň na chvíľu dostala a aby si tým uľavila.

Rozumela tým ostatným, prečo ho tak šialene chceli. On aj bolesť vedel spôsobiť tak, že ste jej chceli viac. Pri predstave, že skončí v jeho izbe, pod ním jej telom zatriaslo. Nikdy po ničom netúžila tak, ako práve po tom.

No ich cesta viedla úplne inam. Cez ľudí, do ktorých narážali a nábytok, ktorý zavadzal a nechával na jej pokožke stopy a bolestné modriny a škrabance.

Strčil ju do tmy a po chvíľke, ktorá netrvala ani dve sekundy bol pri nej a malé svetlo bez lustra osvietilo miestnosť meter krát meter.

Po bočných stenách boli jednoduché dosky, tvoriace poličky na ktorých bola naukladaná ryža, múka a iné potraviny, nepodliehajúce dobe spotreby. A zaváraniny.

Špajza.

Došlo jej a srdce pokleslo pri uvedomení, že ju zatiahol do miestnosti, kde pravdepodobne pretiahol väčšinu tých debiliek.

Zatlačil ju k stene oproti dverám a jeho čierne oči boli plné zla, keď bez ostychu vyhrnul jej rifľovú sukňu.

„Si pre mňa dosť pripravená, líštička?“ chrapčal jej do ucha. Chvíľu trvalo, kým plne pochopila význam jeho slov.

Očervenela v tvári a on sa spokojne usmial. Jakub s ňou takto nikdy nerozprával. Nezmohla sa na nič. Len na hryzenie si spodnej pery. 

Jedným prstom odtiahol spodok čipky a druhým ju pohladil. Zaťala päste na jeho ramenách. Inštinkt ju nútil sa odtiahnuť. No nechcela byť na posmech. A taktiež jej telo po ňom túžilo tak šialene, až to bolelo.

„Dievčatko, on sa o teba vôbec nestará, že?“ šepol s takmer uveriteľnou ľútosťou v hlase.

To posledné, čo teraz chcela, bolo myslieť na Jakuba.

Bez varovania si ju vyhupol hore a proste do nej tvrdo vnikol.  Nedal jej čas ani na to, aby si zvykla na jeho prítomnosť vo svojom tele.

Zalapala po dychu a jeho to popohnalo ešte k silnejším pohybom. Drvila v pästiach ramienka jeho tielka a vychutnávala si tvrdé láskanie.

Bolo to tak iné ako s Jakubom. Jakub bol nežný. Predvídateľný svojou pomalou cestou jej telom. Jeho drsné ruky boli plné lásky a každý dotyk našepkával príchod toho ďalšieho.

On bol dravec, jeho výpady boli kruté, sebecké, až bolestne spaľujúce. Jemný povrch jeho dlaní bol klamlivý, tvrdosť akou stískal jej zadok nemala nič spoločné s bezchybnou, hodvábnou pokožkou jeho rúk.

Jej telo sa rozletelo. Mala pocit, že snáď rozsvietila celú miestnosť pod výbojom energie medzi ich telami.

Zavrčal, cítil ako sa stiahla a pomaly vydychovala, pohla sa v bokoch v snahe dopriať mu uspokojenie, no on ju zastavil, pritláčajúc ju viac k stene.

Pripravil ju tým o akúkoľvek možnosť pohybu a tak si len vychutnávala jeho zbesilý beh do cieľa. Vždy túžila po sexe presne v takejto polohe. Ale Jakub bol obyčajný, s priemernou postavou. Nebola si istá, či by ju tak dlhú dobu udržal. Bolo to to najdokonalejšie, čo kedy zažila.

Spustil ju dole na roztrasené nohy a ich prerývaný dych vyrušila ďalšia skladba od Motörhead.

„Niky, kurva!“ Tresol hranou dlane do steny, tesne pri jej hlave.

Načiahol sa na poličku nad ňou a podal jej krabicu papierových vreckoviek.

„Poutieraj sa a zahoď ich do koša, nech sa tu všade neváľajú!“ prikázal ostro, naťahajúc si tepláky zarovno s boxerkami jednou rukou, zatiaľ čo druhou lovil v ich vačku mobil.

Bolo šialené, že od nej chcel, aby zahodila špinavé vreckovky do kovového, lesklého koša, s malým stupákom v rohu miestnosti, keď v obývačke šliapal po smetiach a  vyzeral, že si to užíva. No nič mu na to nepovedala. V roztrasených rukách držala tie hlúpe utierky a sledovala jeho nemotorné naprávanie gumičky na teplákoch pri tom, ako opúšťal miestnosť.

„Ahoj, Niky, prepáč, nepočul som mobil. No áno, menšia párty. Počkaj, pôjdem do sv...“

Dvere sa zatvorili a ona tam zostala sama.

So stopami jeho zubov a jeho rúk. Podupaná, využitá, oklamaná. A vlastne úplne rovnako blbá ako tie ostatné.

Nechala svoje ubolené telo klesnúť na studené linoleum. Túžila vrátiť čas. Pokašlala to, bola ako ostatné, dala mu všetko, hneď na prvýkrát. Ničím sa nelíšila od jeho posledných zárezov.

V jeho očiach bola ničím, ak k nej aj vzhliadal s úctou, teraz to bolo preč.

A tá jeho Niky bude navždy vlastniť jeho srdce. Nech je aj na druhom konci sveta.

Chcela byť jeho Niky, ona!

Zostala v bezpečí malej miestnosti, odhodlaná zotrvať v nej do konca. Nemala odvahu sa ukázať medzi ostanými. Bola presvedčená, že cestou zrazila minimálne šiestich ľudí. A pravdepodobnosť, že to bol niekto, kto ju pozná, bola stopercentná.

Hudba hučala a on sa vôbec nezaujímal. V ruke stískala svoj mobil, ktorý jej vypadol z malého vrecka pri jeho vyhŕňaní sukne takmer nad pupok.

Bola smädná a hladná, no nemienila sa strápniť pred spolužiakmi a dopriať im pohľad na svoju pokorenú a uplakanú tvár.

Párkrát sa jej tam snažili vlámať dáke páriky, čo mali v úmysle si užiť v tme, no ona ich zakaždým zastavila, tlačením do dverí a oni pochopili. Nechali to tak a šli inam. Bolo jej jedno kam.

Strávila tam doslova hodiny. On sa nevracal. Pravdepodobne sa zatvoril vo svojej izbe a hrkútal si s tou hlupaňou.

Nemala byť nahnevaná a nemala ju urážať. Nepoznala ju. Ale nemohla si pomôcť. Nevedela pochopiť, čo na nej bolo tak výnimočné, že jeho hlas nabral tak nežný podtón, že by si človek, čo ho nepozná, mohol myslieť, že nie je ten istý, čo ju tvrdo ošukal, pritlačenú o studenú stenu.

Niečo krátko po tretej hodine rannej zavládlo ticho. Iba na okamih, než sa domom rozoznel silný mužský hlas, vyháňajúci všetkých z domu.

Skrčila sa späť do rohu a odhodlanie predsa len vyliezť zo svojej skrýše odložila na dobu neurčitú.

Ten chlap ziapal ako zmyslov zabavený a duril ho von z jeho izby. Čo znamenalo, že od tej chvíle, ako ju nechal v špajzy sa z nej nepohol.

„Ty skurvenýbastard, okamžite otvor tie dvere lebo ich vyvalím. Počítam do troch!“ hulákal tak mocne, až mala pocit, že je pri nej. „Nepočul si? Hneď!“ Neprestával trieskať do dverí jeho izby a ona si zakryla uši.

Len pomyslenie, že by ju tu našiel, jej zmrazilo krv. Možno by bol schopný ju zmárniť, že nevypadla so zvyškom jeho hostí.

„Ako si si mohol usporiadať tie zverstvá aj napriek tomu, že som ti to zakázal? Pozri, ako to tu vyzerá, upratovacej službe budem musieť zasa nechať polovicu platu. Čo myslíš, že sa driem len preto, aby som platil škody po tvojich žúrkach? Tak ma, kurva, počúvaš?“

„Chcel si, aby som sa choval ako iný v mojom veku, nie, ocko? Tak tu máš výsledok,“ chechtal sa niekde blízko pri nej.

Srdce sa jej rozbúšilo a dych zadrhol pri očakávaní jeho vstupu do miestnosti, kde ju zanechal. Stiahla nohy tesnejšie k brade a sledovala tenký pás, ktorý sa rozširoval. Bude pristihnutá a zabitá.

„Chcel som, aby si randil s dievčatami a zabával sa. Nie úplne zdemoloval náš dom! Vodiť si sem pochybné indivíduá a nechať ich na našom novom gauči... Toto skončilo, už toho mám dosť!“

„Pošli ma k matke! Žiadny problém. Rád sa vrátim domov!“ Ich pohľady sa stretli a on sa zamračil, kráčajúc k nej, nechávajúc minerálku minerálkou, tak rýchlo, že nestihla ani vstať.

„Tak na to môžeš zabudnúť ty smrad, ja z teba urobím chlapa! A na mňa sa pozeraj, keď sa s tebou bavím, kam to, kurva, zasa lezieš!“ Ten chlap bol otrasný.

A ona vedela, že to Tadeaš nemá ľahké a za všetko mohol práve on, ten hajzel, čo nenávidel vlastné dieťa.

„Čo tu ešte robíš? Mala si byť preč!“ zhúkol po nej, ťahajúc ju za ruku na nohy.

Nepovedala nič, len sa nechala vystrkať až k dverám. Venujúc krátky pohľad do očí  jeho otca. Bol obrovský, svalnatý a jeho tvár bola vernou kópiou Tadeašovej o pár rokov.

„Ty si nepočula, keď som tvojich kamošov vyhadzoval?“ zaútočil na ňu a pohol sa prudko v pred. No Tadeáš bol šikovnejší, strčil si ju za chrbát a cúvajúc ju tlačil k dverám.

„Je to iba kurvička, s ktorou som sa dnes večer pohral, tak ako si chcel, že pusa, povedz!“ vyzval ju, no nedal jej šancu dostať sa spoza jeho chrbta.

Prikývla, aj keď ju nemohol vidieť a nechala sa vystrčiť otvorenými dvermi.

„To čo sa stalo tu, tu aj zostane,“ zavrčal predtým, ako jej zatvoril pred nosom.

 *Pieseň čo Tedovi hrala je to také jeho malé špecifikum.http://www.karaoketexty.cz/texty-pisni/motorhead/born-to-lose-213077