FMF - 2. kapitola

Překlad: Noemi

Jenna

Podarilo sa mi prežiť jedno trojročné prekliate manželstvo s tým najmizernejším a najodpornejším mužom, akého som kedy poznala. Celé roky sa snažil, aby som otehotnela a ja som zakaždým urobila všetko preto, aby som tomu zabránila. Desila som sa dňa, keď príde na moje praktiky, ale to bolo riziko, ktoré sa mi oplatilo podstúpiť. Nebolo toho Boha, žeby som priviedla na svet nevinné dieťa a on by bol jeho otcom.

Teraz tu sedím obklopená hromadou tehotenských testov a všetky ukazujú to, čo už viem.

Zdurené prsia, tesne priliehajúce šaty, vypuklé bruško, to všetku sú príznaky, ktoré som sa snažila ignorovať, ale už nemôžem.

Onedlho budem matkou. 

Jeden letmý opitý okamih a som tehotná  a môžem len ďakovať Bohu, že toto dieťa nepatrí môjmu exmanželovi.

Človek nikdy nemôže poznať niekoho ozaj dobre. 

Ja som si myslela, že poznám Damiena Mahoneya.  Milovala som ho a myslela som, že aj on mňa miluje, ale bol to obrovský omyl.  Dva roky mi dvoril, kým sme sa zosobášili pri obrade ako z rozprávky.  Moje rozprávkové svadobné šaty ešte stále visia v skrini u rodičov. Nikdy som sa s nimi nechcela rozlúčiť, ani potom ako som ho opustila.  Moja tiara odpočíva na mojej detskej skrinke, bezpochyby zbiera len prach.

Naše manželstvo bolo všetko len nie rozprávka.  Nedostala som „žili šťastne kým...“

Bola som len zneužívaná fyzicky aj mentálne.

Nikdy nikto ťa nemôže pripraviť na ubližovanie, hlavne ak to dostávaš od muža, ktorému ťa dal otec pred zrakom rodiny a priateľov.  Ani na nenávistné a bolestivé slová, ktoré vysloví ten, ktorý ti prisahal lásku a  že ťa bude chrániť. Keď dostaneš prvú facku, keď cítiš, že to štípe tak, že ti stuhne celá tvár, zabudneš na tú prísahu. 

Zabudneš, že muž, ktorý pred tebou stojí, je tvoj manžel a pýtaš sa samej seba prečo?

Prvý úder som dostala potom, čo sme strávili večer s priateľmi.  Keď sme sa vrátili, blbli sme a náhodou som ho udrela medzi nohami.  Bol to reflexný pohyb kolenom na niečo čo on urobil.  Vyskočila som a chytila som ho. Ospravedlnila som sa a snažila som sa ho dotknúť, ale ako som sa k nemu priblížila, zakaždým mi odbil ruku. Možno som si to mala všimnúť ako znamenie, že ho mám nechať na pokoji, ale ja som sa naďalej snažila ho ukľudniť.  Jeho ruka pristála na mojej tvári tak rýchlo, že som ani nemala času si uvedomiť, čo sa deje, až kým som si držala tvár a slzy mi po nej tiekli.

Silno ma objal a sľúbil mi, že sa to viac nestane.  Verila som mu.  Ale klamal.

Po každom incidente prosíkal, aby som mu odpustila. On mohol za moje rezné rany a modriny. Nadával sám sebe a preklínal sa. Sľuboval, že to bolo posledný raz. Ale nebolo.

Naučila som sa skrývať modriny pred priateľmi a rodinou. Bola som vždy nešikovná, keď som mala zlomenú ruku alebo kľúčnu kosť. 

Predstierala som, že ho milujem.

Nakoniec to už nešlo.

 Zostala som, lebo ja som brala vážne svoju prísahu.

Zostala som, lebo vyhľadal pomoc a istý čas to fungovalo.

Ale potom už nie.

Niekto by si myslel, že najťažšie bude ho opustiť. Nebolo.  Najťažšie bolo zavolať môjmu otcovi, že potrebujem pomoc.  Musela som počkať kým odišiel Damien na služobnú cestu. Keď odišiel, pozbierala som všetku odvahu, aby som zavolala svojho otca a povedala mu všetko. Vtedy v noci prišiel, zbalil moje veci a odniesol ma domov.  Otec nepovedal ani slovo. Pobehoval po dome a ja som tam len stála a slzy mi tiekli po tvári. Cesta vedúca do domu mojich rodičov bola najdlšou cestou, ktorú som v živote musela urobiť. Neprehovoril, kým sme sa nedostali na ich príjazdovú cestu.

Len tam sedel, díval sa rovno dopredu a zvieral rukami volant.  A povedal mi:

„Jenna si moja dcéra, a ak som ja na teba nepoložil ruku, tak to neurobí žiaden chlap“.

Ďalšiu noc som odišla a skončila v Beaumonte. Nechala som rodičov za sebou.  Podpísala som rozvodové papiere, ktoré mi pripravil otec a sľúbil mi, že ich vyplní.  Prišla som na miesto, ku ktorému ma nič neviazalo, ktoré bolo dosť ďaleko od rušných miest, dokázala som sa tu usadiť , splynúť s obyvateľmi a spoznať každého. Som tu štyri roky a zbožňujem to tu.  Prvé dva roky som sa učila chodiť tak, aby som sa stále neobzerala cez plece. Vedela som, že Damien ma nájde.  Príde si po mňa. Je to len ottázkou času.

A teraz som tu, naraz šťastná i smutná, lebo som tehotná.  Neviem, čo poviem svojim rodičom.  Budú sa chcieť stretnúť s mužom, ktorý je za to zodpovedný, ale to jednoducho nie je možné.  Má svoj život, ďaleko odo mňa, bola to len jednorázová záležitosť. Nie je to tak, žeby som mu mohla zavolať a opýtať sa, či sa na mňa pamätá a položiť bombu uprostred rozhovoru „joj  a mimochodom...“

Pokúšam sa nezrútiť, viem, že to dokážem zvládnuť, len musím robiť viac hodín v obchode, alebo si nájsť novú prácu. Ale nerada by som odišla od Josie. Musím sa s ňou porozprávať. 

Pozbieram všetky testovače a vyhodím ich, len jeden si ponechám. Neviem prečo, ale zdá sa mi to správne.

Podľa hodín je po piatej.  Potrebujem isť do ROZMARu  aby som otvorila pre amatérsky večer. Na týchto večeroch si zarobím na sprepitnom.  Teraz, keď Josie môže predávať aj alkohol, už to nie sú trápne večery. Ľudia sa prihlasujú už týždne vopred kvôli drobnej nádeji, že  budú môcť hrať pred  niekým z  4225 West.

Chalani ostávajú zväčša vzadu a objavia sa len zriedkavo. Liam nechce Josie obrať o dôležitosť toho, čo robí pre týchto umelcov.

Bývam v rovnakom bloku , kde je kaviareň. Bývať na Main Street má svoje výhody.  Nemusím šoférovať a Corollu použijem jedine  vtedy ak mám na starosti decká. Všetko ostatné je len na pár krokov; banka, obchod i ordinácia lekára.  Čakala som takmer dva mesiace, kým som si požiadala o  termín. Nemôžem to už odkladať.

Obkrútim si šál okolo krku a vyjdem na studený svieži vzduch. Počítam dni do jari.  Niežeby bolo v Beaumonte príliš chladno, ale túžim po slnečných lúčoch.  Chcela by som vidieť ako rozkvitnú kvety a lemujú ulice vo všetkých možných farbách.  Stromy v parkoch budú zase pekné, rozkvitnuté ružové čerešne. Túžim sedávať na lavičkách, s rukou položenou na rastúcom brušku a cítiť ako ma moje dieťatko kope.

Chcela by som všetko toto prežívať s partnerom, ale to nie je možné. To je vtip, že ak konečne nájdem dosť odvahy byť s niekym, je to len dobrodružstvo na jednu noc bez nádeje na to, aby sme sa my dvaja dali dokopy. To je už len moje osobitné šťastie, že ma očaroval chlapík, ktorý skoro ani nevie, že existujem, s výnimkou nejakej zadnej miestnosti, daleko  od každého. Neznášam myslieť na to, že ani nevie ako sa volám.  Hovorím si, že čo ak predsa. Napísala som vlastný príbeh o tej noci, naplnený skutočnou vášnivou túžbou , keď sme sa dívali na seba z opačných strán miestnosti, stretli  sa uprostred a vedeli sme.

Bolo to prvýkrát po dlhej dobe čo som sa cítila v bezpečí s mužom. Hoci to bol len sex, ale objímal ma.Tak ma bozkával, akoby ma už nikdy viac nemal znovu vidieť.  A nakoniec to aj bola pravda. Hladil moje telo rukami tak, akoby sa ma bol už dotýkal stokrát predtým.

Viem, že pre moje dieťa z toho dokážem urobiť šťatný príbeh, taký, že tá noc bola plná lásky a  smiechu, a že som ho  už od prvej chvíle milovala, ako som ho zbadala..

Zhlboka sa nadýchnem a vstúpim do obchodu. Je príjemným prekvapením, že tu nájdem chalanov.

„Čo sa deje?“ – pýtam sa len tak, nesmerujúc otázku nikomu

„Dnes večer hráme. JD sa skôr vrátil a nudíme sa. Prídu aj decká, aby pomáhali v obsluhe a príde aj Ralph aby pomáhal pri výčape.“

Liam ma pobozká na tvár, keď ukončí svoju reč.

„Čakáte veľký dav?“

„Zatweetoval  som o tom, a aj na ulici som to povedal každému“ – povie Jimmy, pričom prejde okolo mňa s obrovskou krabicou.

„Tweetoval si?“ – pýtam sa

„Twitter, sociálna sieľ, si v obraze?“

„Viem čo je to Twitter, Jimmy“

Diabolsky sa usmeje. Tento chalan je totálne zlý.

„Ty len ostaň pekne ďaleko od Twitteru, cukríček, ten  je plný budúcich i rádoby celebrít“

Začne si pískať melodiu, je to iste nejaká ich pieseň. Myslím, že ak Jimmy zatweetoval tak jeho hárem sa sem natlačí dnes večer. To pre mňa znamená zasrane málo sprepitného a vulgárne ženské. Hurá, zábava pre Jennu.

Vojdem dozadu, vyzlečiem si kabát a vložím ho do skrine. Je to celkom smiešne že tu máme skriňu, ale pre Josie je bezpečnosť dôležitá. Aj si ju preto vážim.  Nemôžeme po večeroch opustiť obchod bez toho, aby nás niekto neodprevadil k autu alebo v mojom prípade domov.  Väčšinou poprosí Liama alebo Harrisona, ale ak nie sú blízko, tak priateľov, alebo miestneho šerifa Paula Bakera.

Práve vojde Josie a nasledovaná  Noahom. Chlapec sa tvári znudene a pravdepodobne si želal ostať doma a hrať videohry.

„Jimmy to zatweetoval“ – poviem – „myslím, že budeme mať večer plno.“

Josie sa začne smiať a zrazu si prikryje tvár, keď zaprskala.

„Ach Bože, to je trápne. Ani nemôžem uveriť, že som to urobila“

„Ja áno“ – ozve sa Noah a gúľa očami.

„Stále to robíš. Mimochodom aj otcovi to vadí“

„Joj zmlkni!“ – Josie ho jemne odtlačí

„Už ťa prešla chrípka?“

Prikývnem. Neznášam klamať jej ,ale mala by príliš veľa otázok a ešte nie som pripravená odpovedať. Pravdou je, že ešte som sa cez to nedostala.  Od niektorých jedál, ktoré podávame sa mi dvíha žalúdok.

Vyjdeme a začínam pripravovať kávu. Podávame väčšinou pivo a víno. A z jedál zákusky a sendviče.  Zaneprázdnim samu seba tým, že doplňam zásoby. Akonáhle sa otvoria dvere, zaplavia nás ľudia. 

Pripravujem sa na prvého zákazníka, ale ten kto prvý vojde nie je zákazník. Hodím naňho polovičný úsmev, len to dokážem zo seba dostať.  Nechcem, aby to ľudia vedeli a nechápem, prečo tam stojí a díva sa na mňa. 

Nie sme priatelia.  Bola jedna chvíľa, chvíľa na ktorú si budem spomínať celý život, a na ktorú je možné, že on zabudne.