S-US - 7. kapitola

Překlad: Yogi_22

Soraya

Soraya: Kam ideme?

Odišla som z práce o hodinu skôr, aby som sa pripravila. Viac ako polovica šiat, ktoré som vlastnila sa kopila na mojej posteli. Za normálnych okolností by môj outfit diktovala momentálna nálada. Nebola som vyberavá. Pre mňa bol štýl obliekania vyjadrením mojej vlastnej individuálnej osobnosti, nie nasledovaním najnovších trendov z móla alebo jednej z Kardashianok. Takže som poriadne kurva vyšilovala, že som mala na sebe desiaty outfit.

Graham: Bohužiaľ do reštaurácie. Ak si si to nerozmyslela. Som viac než ústretový, ak by si dala prednosť hodovať v mojom byte.

Ak by to bol ktokoľvek iný, všetky tie malé perverzné pripomienky by ma len nasrali. Ale z nejakého dôvodu, mi tie Grahamove vyčarili úsmev na tvári. Moja odpoveď na jeho pozvánku na šukačku s ním vždy zamávala.

Soraya: Vlastne som si to možno predsalen rozmyslela.

Graham: Daj mi svoju adresu. Stále som v kancelárii, ale môžem tam byť do desiatich minút, kdekoľvek v pekle už bývaš.

Uchechtla som sa nad jeho zúfalstvom. Rovnako ako som si myslela, že bol plne zahľadený do seba, bolo tam aj niečo veľmi roztomilé, niečo na tej úprimnosti, ktorú prejavil, že chce byť so mnou. Za normálnych okolností bolo preukázanie zúfalstva znakom slabosti. Takmer ma mrzelo, že sa s ním zahrávam.

Takmer.

Soraya: Myslela som, že si dnes večer dáme večeru. Teraz si nie som istá, či je to dobrý nápad.

Graham: Kravina. Ak sa neukážeš, čakaj zaklopanie na dvere.

Soraya: Veď ani nevieš kde bývam.

Graham: Som veľmi vynaliezavý človek. Vyskúšaj ma.

Soraya: Fajn. Budem tam. Ale dal si mi len adresu. Kam ideme? Potrebujem vedieť čo si obliecť.

Graham: Zober si čokoľvek máš na sebe teraz.

Pozrela som sa dole.

Soraya: Krikľavo ružovú, čipkovanú podprsenku a tangá? Kam ma to berieš, do striptízového klubu?

Bolo to solídnych päť minút, kým odpovedal.

Graham: Nehovor mi takéto sračky.

Soraya: Čo, nie si fanúšikom krikľavo ružovej?

Graham: Oh, to som. Ten odtieň sa bude krásne zhodovať s odtlačkom ruky na tvojom zadku, ak sa neprestaneš so mnou zahrávať.

Výprask nebolo niečo, na čo by som bola. Nebolo to moje kľúčové slovo. Napriek tomu mi pri pomyslení na to ako ma plieska po zadku zahučalo telo. Z toho písania som bolo stále vzrušenejšia.

Ježíš. Tento chlap bol nebezpečný.

Potrebovala som prestávku, hodila som telefón na posteľ a ponorila sa do svojho šatníka. Oči mi zachytili malé čierne šaty vzadu. Kúpila som si ich na pohreb. Skoro som sa popukala pri pomyslení na to, že som si ich mala vziať na rande s Aspenom. Keď som ich dala dole z vešiaka, telefón mi zablikal prichádzajúcou správou.

Graham: Prestala si odpovedať. Budem to brať tak, že si zaneprázdnená fantazírovaním  o tom ako moja ruky plieska po tvojom skvelom zadku.

Mal zvláštnu schopnosť premeniť jednoduchý dotaz na niečo hriešne.

Soraya: Som zaneprázdnená prísť na to, čo si obliecť. Čo ma privádza naspäť k pôvodnej otázke, ktorú som ti písala, kam ideme?

Graham: Urobil som rezerváciu v Zenkichi.

Soraya: V Brooklyne?

Graham: Áno, v Brooklyne. Je len jediná. Povedala si, že tam žiješ a nakoľko si odmietla, aby som ťa vyzdvihol, vybral som miesto blízko teba.

Soraya: Wow. Ok, skvelé. To miesto som chcela vyskúšať. Je to pre teba tak trochu osina v zadku, dostať sa zo svojej kancelárie.

Graham: To sedí. Nakoľko si osinou v zadku ty. Vidíme sa o siedmej.

Stanica metra bola asi jeden a pol bloku od reštaurácie. Keď som zabočila za roh, vonku bola zaparkovaná čierna limuzína. Netušila som prečo, ale prikrčila som sa pri dverách, aby som sledovala osobu, ktorá odtiaľ vystupovala. Žalúdok mi napovedal, že to bol Graham.

Môj žalúdok sa nemýlil.

Uniformovaný šofér vystúpil von a otvoril čierne dvere, na chodník vystúpil Graham.

Bože, z toho chlapa sršala moc.

Bol oblečený v inom drahom obleku, aký mal na sebe dnes ráno. Pri spôsobe akým mu padol oblek nebolo pochýb o tom, že bol vyrobený na zákazku. Aj keď to nebolo tým fajnovým oblekom, ktorý mal na sebe a dával mu opar nadradenosti, bol to spôsob, akým ten oblek nosil.

Stojac pred reštauráciou vyzeral vysoký a sebavedomý. Hruď mal poodhalenú a ramená široké a pevne stavané. Pozeral priamo pred seba, neprechádzal telefónom ani necivel na nohy, aby sa vyhýbal očnému kontaktu. Jednu ruku mal vo vrecku nohavíc od obleku a palec z vrecka von. Páčil sa mi ten palec zaháknutý na vonkajšej strane.

Počkala som pár minút a keď sa nakoniec pozrel na druhú stranu, vykĺzla som spoza dverí. Keď sa otočil a zbadal ma, nesmelo som kráčala. Spôsob, akým sledoval každý krok, ktorý som urobila, časť mňa chcela bežať na druhú stranu, ale tej druhej časti sa páčila intenzita jeho pohľadu. A dosť.

Takže som upokojila nervy, pridala nejaké to pohojdávanie bokov a rozhodla sa, že by to nemala byť myš pre mačku. Mala by som byť pes.

„Graham.“ Prikývla som, keď som pred ním zastavila.

„Soraya.“ Napodobnil podobný  obchodný tón aký bol môj a prikývol.

Stáli sme tam pozerajúc na seba na chodníku, v bezpečnej vzdialenosti. Prešla tá najdlhšia minúta v celej histórii minút. Potom zavrčal: „Seriem na to.“

Pristúpil dopredu do môjho priestoru, namotal si hrsť mojich vlasov okolo ruky, použil ich, aby si pritiahol moju hlavu tam, kde ju chcel a potom jeho ústa pohltili moje.

Na zlomok sekundy som sa snažila vzdorovať. Ale bola som len kockou ľadu, ktorá bojovala proti horúčave slnka. Bolo to nemožné.

Namiesto toho som sa rozpúšťala priamo pod oslepujúcim svetlom. Keby mi neovinul druhú ruku okolo pása, existovala dobrá šanca, že by som skončila na betóne. Moja myseľ s ním chcela na každom kroku bojovať, ale moje telo nemohlo odolávať rozdávaniu. Zradca.

Hovoril mi cez pery, keď mi konečne pustil ústa. „Bojuj si koľko len chceš, ale jedného dňa budeš prosiť. Pamätaj moje slová.“

Jeho arogancia ma priviedla naspäť k rozumu. „Si tak plný samého seba.“

„Oveľa radšej by som vypĺňal teba.“

„Ty prasa.“

„Čo to len hovorí o tebe? Vlhká z prasaťa.“

Snažila som sa odtlačiť zo zovretia, akým bolo omotaný okolo môjho pása. Ale len kvôli tomu utiahol zovretie pevnejšie.

„Nie som vlhká.“

Nadvihol obočie. „Je len jeden spôsob ako to zistiť.“

„Vycúvaj, Morgan.“

Graham o krok ustúpil a zodvihol obe ruky na znamenie kapitulácie. V očiach mal záblesk pobavenia.

Vo vnútri bola reštaurácia Zenkichi tmavá a nebola to, čo som očakávala. Tradične oblečená Japonka nás viedla dlhou chodbou, vďaka ktorej ste sa cítili ako vonku. Lávka bola lemovaná skalami a bridlicovými kameňmi, ako keby sme kráčali cez ázijské záhrady. Obe strany boli lemované vysokými bambusmi a osvetlené lampášmi. Minuli sme vchod k veľkému posedeniu, ale hosteska pokračovala ďalej.

Na konci chodby nás usadila v súkromnom boxe uzavretom luxusnými hrubými závesmi. Po tom čo si vzala našu objednávku nápojov, ukázala na bzučiak zabudovaný do stola a povedala nám, aby sme ho neváhali použiť, keby sme chceli. Potom zmizla, zatiahla závesy. Mala som pocit, že sme jediní dvaja ľudia na svete, namiesto vnútra rušnej, nóbl reštaurácie.

„Je to krásne. Ale zvláštne,“ povedala som.

Graham si zložil sako a položil ho na svoju stranu stola s jednou rukou ledabolo položenou na hornej časti boxu. „To sedí.“

„Tým chceš povedať, že som zvláštna?“

„Budeme sa hádať, ak poviem áno?“

„Pravdepodobne.“

„Potom áno.“

Nakrčila som obočie. „Chceš sa so mnou hádať?“

Graham si potiahol kravatu, uvoľnil ju. „Zistil som, že ma to rozpáli.“

Zasmiala som sa. „Myslím, že potrebuješ odbornú pomoc.“

„Po niekoľkých posledných dňoch verím, že môžeš mať pravdu.“

Servírka sa vrátila s naším pitím. Položila pred neho naplnený pohár a pohár vína predo mňa.

Graham si objednal gin Hendrick s tonicom. „To je pitie starého muža, gin s tonicom,“ povedala som, zatiaľ čo som si usrkla z vína.

Zavíril ľadom vo svojom pohári, potom si ho dal k perám a pozeral sa cez okraj na mňa skôr než sa napil. „Pamätaj si, čo som mnou robí hádanie. Možno by si sa chcela pozrieť pod stôl.“

Rozšírili sa mi oči. „Ale to nie.“

Uškrnul sa a nadvihol obočie. „Tak do toho. Daj dole hlavu. Viem, že tak či tak umieraš túžbou nakuknúť.“

Po tom ako sme obaja dopili naše drinky, niektoré z mojich nervov sa upokojili, konečne sme započali náš prvý skutočný rozhovor. Ten, ktorý nebol o sexe alebo o piercingu v jazyku.

„Takže koľko hodín denne pracuješ v tej svojej veľkej fajnovej kancelárii?“

„Zvyčajne prichádzam o ôsmej a snažím sa odchádzať o ôsmej.“

„Dvanásť hodín denne? To je šesťdesiat hodín týždenne.“

„Nepočítaš víkendy.“

„Ty pracuješ aj cez víkendy?“

„Soboty.“

„Takže tvoj jediný deň voľna je nedeľa?“

„Vlastne niekedy pracujem aj v nedeľu večer.“

„To je na prd. Kedy máš čas si užívať.“

„Ja si užívam prácu.“

Zafunela som. „Neznelo to tak, keď som sa tam v ten deň zastavila. Každý sa ťa tam bál a ty si odmietol otvoriť dvere.“

„Bol som zaneprázdnený.“ Založil si ruky na hrudi.

Ja som urobila to isté. „To aj ja. Šla som dvoma vlakmi, aby som doručila ten telefón, to vieš. A ty si nemal ani toľko slušnosti, aby si vyšiel von a povedal ďakujem.“

„Nevedel som čo ma čakalo za dverami, inak by som vyšiel.“

„Osoba. Za dverami bola osoba. Tá, ktorá sa ti nepratala z cesty. Ak by som bola šesťdesiatročná, stará, vydatá žena s modrými vlasmi, aj tak by si mal vyjsť von a poďakovať sa.“

Povzdychol si. „Som zaneprázdnený muž, Soraya.“

„Ale si tu počas pracovného týždňa, a to je iba sedem večer. Nemal by si pracovať až do ôsmej večer, ak si taký zaneprázdnený.“

„Ak je to oprávnené, robím výnimky.“

„Aké je to od teba veľkorysé.“

Nadvihol obočie. „Chceš sa pozrieť pod stôl, však?“

Nemohla som si pomôcť, ale zasmiala som sa. „Povedz mi niečo o sebe. Mimo toho, že si workoholik s komplexom nadradenosti, ktorý pije fajnové drinky. To všetko som mohla vytušiť zo svojho pozorovania vo vlaku.“

„Čo by si rada vedela?“

„Máš nejakých bratov alebo sestry?“

„Nie. Som jedináčik.“

Zamrmlala som si popod fúzy. Ježín, to by som si teda nikdy nepomyslela.

„Čo si povedala?“

„Nič.“

„A čo ty?“

„Jedna sestra. Ale v tejto chvíli s ňou nehovorím.“

„A to už prečo?“

„Hrozné rande na slepo.“

„Dohodila ti ho ona?“

„Jo.“

„S tým chlapíkom čo ťa vzal na pohreb? Ako sa to volal, Dallas?“

„Aspen. Nie, nedohodila mi Aspena. Tú katastrofu som si všetku vybrala sama. Ona mi dohodila chlapíka, s ktorým zvykla pracovať. Mitcha.“

„A beriem to tak, že to nešlo dobre?“

Opravila som ho svojim pohľadom. „Pomenovala som ho High Pitch Mitch with the Itch.“ (Poriadny smoliar Mitch čo ho svrbí)

Z toho dostal záchvat smiechu. „To neznie dobre.“

„To ani nebolo.“

Zažmurkal na mňa. „A ja budem mať zajtra prezývku?“

„A chcel by si nejakú?“

„Nie ak je to niečo ako High Pitch Mitch with the Itch.“

„No a čo si mal na mysli?“

Dobrých tridsať sekúnd sa mu v hlave otáčali kolieska: „Morgan čo má veľký Orgán.“

Pretočila som oči.

„Môžeš si tú skutočnosť kedykoľvek skontrolovať pod stolom.“ Zamrkal.

Naďalej som sa snažila spoznať ho, dokonca aj vtedy, keď všetky cesty viedli medzi jeho nohy.

„Nejaké domáce zvieratká?“

„Mám psa.“

Pri spomienka na toho drobného psíka z môjho sondovania v jeho telefóne, som povedala: „Aké plemeno? Vyzeráš ako ten typ čo má jedného veľkého desivého. Ako dogu alebo neaopolského mastifa. Niečo reprezentatívne, čo ťa udržuje v tom, aby si ma podpichoval v pozretí sa pod stôl. Vieš, akože veľký pes, veľký vt---„

„Veľkosť psa nie je falickým symbolom,“ prerušil ma.

Takže na tých fotkách to bola fotka jeho rozkošného malého psíka.

„Vážne? Myslím, že som raz čítala štúdiu, v ktorej sa uvádzalo, že muži nevedomky kupujú psy, ktoré predstavujú skutočnú veľkosť ich penisu.“

„Môj pes patril mojej matke. Zomrela, keď bol ešte šteniatko, pred dvanástimi rokmi.“

„To mi je ľúto.“

Prikývol. „Ďakujem. Blackie je westhighlandský teriér.“

„Blackie? Je čierny?“ Ten malý psík na fotke bol biely.

„Vlastne je biely.“

„Takže prečo Blackie? To mal byť vtip? Alebo existoval na to meno nejaký iný dôvod?“

Jeho odpoveď bola sekaná. „Žiaden iný dôvod nie je.“

Práve v tej chvíli nám čašníčka naservírovala večeru. Ja som si objednala rybu Bonito Shut, v podstate preto, lebo v menu sa hovorilo, že je iba pre odvážnych jedákov. A Graham si objednal Sashimi.

Obe naše jedlá vyzerali viac ako umelecké dielo, keď dorazili.

„Neznášam, že to musím zjesť, je to tak nádherné.“

„Ja mám opačný problém. Je to tak nádherné, že sa nemôžem dočkať kedy to zjem.“ Jeho úsmev mi napovedal, že jeho poznámka nemala nič spoločné s fajnovo vyzerajúcou večerou.

Pozhniezdila som sa na stoličke.

Obaja sme sa pustili do našich jedál. Moje bolo neuveriteľné. Ryba sa doslova rozpúšťala v ústach.

„Mmm...toto je tak dobré.“

Graham ma prekvapil, keď sa siahol dopredu a napichol si na vidličku kúsok z môjho taniera. Nevyzeral ako niekto kto sa delí o tanier. Sledovala som ho prehltnúť, na znak schválenia málinko kývol hlavou. Potom som sa natiahla dopredu ja a napichla si kúsok z jeho jedla. Usmial sa.

„Takže. Povedala si mi o Mitchovi Svrbičovi a Pohrebákovi. Randíš často?“

„Nepovedala by som často. Ale stretla som svoj spravodlivý podiel debilov.“

„Všetci boli debili?“

„Nie všetci. Niektorí boli fajn chalani, ale jednoducho to na mňa nefungovalo.“

„Nefungovalo? Ako to?“

Pokrčila som plecami. „Len som z nich proste mala ten pocit. Veď vieš. Akože nič viac len kamaráti.“

„A máš vo svojom nadchádzajúcom kalendári nejaké ďalšie rande?“

„Môj nadchádzajúci kalendár?“ Vydala som odfrknutie nehodné dámy. „Celkom ľahko si prešiel od špinavého hovoru k niečomu, čo znie ako snobský univerzitný profesor.“

„Obťažuje ťa to?“

Na okamih som premýšľala nad jeho odpoveďou. „Nepovedala by som, že obťažuje. Skôr ma to pobavilo.“

„Som zábavný?“

„Áno. Áno, si.“

„Som si pekne istý, že ma predtým ešte nikto nenazval zábavným.“

„Stavím sa, že je to preto, lebo ľudia vidia len toho kreténa, ktorého im navonok ukazuješ.“

„To znamená, že zvnútra som viac než len kretén.“

Naše pohľady sa stretli, keď som odpovedala. „Z nejakého dôvodu sa domnievam, že si. Že je tam viac ako len kretén so sexy zovňajškom.“

„Myslíš si, že som sexy.“ Uškrnul sa, tak plný seba.

„Samozrejme, že áno. Pozri sa na seba. Máš predsa zrkadlo. Hádam, že si na to všetko o sebe neprišiel až teraz. Nesmie byť preto ťažké naplniť večery vo svojom nadchádzajúcom kalendári.“

„To si vždy taký chytrolínka?“

„Tak nejako.“

Pokrútil hlavou a niečo si zašomral. „Keď už hovoríme o tom nadchádzajúcom kalendári. Bol by som rád, keby si si ho vyčistila od nejakých ďalších rande. Samozrejme, iných ako som ja.“

„Sme v polovici nášho prvého rande a už mi hovoríš, nie, žiadaš ma, aby som nerandila s ostatnými ľuďmi?“

Narovnal sa na svojom mieste. „Povedala si mi, že so mnou nebudeš spať. Že pôjdeme na rande a spoznáme jeden druhého. Ešte stále to platí?“

„Platí.“

„No, ak ťa nebudem preťahovať ja, nebude to robiť ani nikto iný.“

„Aké romantické.“

„Je to pre mňa dohoda na istotu.“

„A to by malo platiť pre obe strany? Nebudeš sa vídať s niekým iným?“

„Samozrejme.“

„Nechaj ma o tom popremýšľať.“

Obočie mi prekvapením vyskočilo. „Potrebuješ o tom premýšľať?“

„Áno. Budem ťa o tom informovať.“ To bolo, bez jediného tieňa pochybností, po prvý raz kedy Graham J. Morgan nedostal od ženy to čo chcel.

O hodiny neskôr mi v kabelke zabzučal telefón. Bola to Delia, ktorá ma len kontrolovala, pretože vedela, že som vonku na rande. Rýchlo som naťukala správu, ktorá jej dala vedieť, že som v poriadku a mrkla som na čas na svojom telefóne.

V reštaurácii sme sedeli už viac ako tri hodiny.

To na mňa nebolo až také zlé, nakoľko to bolo prvý raz, odkedy som pomyslela na svoj telefón. „No, v jednej veci si mal pravdu.“

„Budeš musieť byť konkrétnejší. Mám pravdu v mnohých veciach.“

Pokrútila som hlavou. „A to som sa ti chystala zložiť kompliment a ty si to zničil svojím arogantným ja.“

„Verím, že arogancia je prehnaným zmyslom vlastných schopností. Ja nepreháňam. Bol by som realista.“

„Namyslený Obleček je pre teba v skutku príhodné meno, však?“

Ignorujúc ma sa opýtal. „Čo to bolo za kompliment?“

„Keď sme si písali počas môjho pohrebného rande vtedy večer, povedal si, že keby som bola na rande s tebou, bolo by mi celý čas jedno, kde mám telefón. Pokým mi teraz nezazvonil, ani som si len nevšimla, že som ho nevybrala.“

To ho potešilo.

O chvíľu neskôr zaplatil Graham účet a ja som si rýchlo odskočila ma dámy. Osviežila som sa, napadlo ma, že som vlastne nechcela, aby sa naše rande skončilo. Tá myšlienka priniesla takmer melancholický pocit, až ma to prekvapilo.

Vonku pred reštauráciou už bolo Grahamove čierne auto pristavené. Musel čakať a zavolať vodiča, keď som šla na toaletu.

„Ak nejdeš ku mne domov vyvrcholiť, trvám na tom, že ťa aspoň bezpečne odveziem domov.“

„Metro je hneď za rohom. Som v pohode.“

Strelil po mne otráveným pohľadom. „No tak, Soraya. Je to jazda domov, nie jazda na mojom vtákovi. A myslím si, že už vieš, že nie som sériový vrah.“

„Ty si tak hrubý.“

Položil mi ruku na kríže a nasmeroval ma k čakajúcemu autu s otvorenými dverami. Nechcela som sa hádať. Graham mal pravdu, bola som tvrdohlavá, zatiaľ čo on do značnej miery súhlasil so všetkým čo som požadovala. Niečo mi napovedalo, že to bol vzácna príležitosť, kedy sa tento muž prispôsobil.

Keď sme prišli k môjmu bytu, Graham ma odprevadil ku dverám.

„Kedy ťa znova uvidím?“

„No, zajtra je sobota, takže predpokladám, že snáď v pondelok vo vlaku.“

„Poď so mnou znova zajtra na večeru.“

„Už mám plány.“

Stisol sánku. „S kým?“

Pustili sme sa do zdĺhavého pohľadu. Ten jeho bol tvrdý. Keď sa ani jeden z nás pár minút neuhol, zahundral si popod nos Kriste a skôr než som si uvedomila čo sa deje, môj chrbát bol na dverách a jeho ústa na mne.

Bozkával ma ako keby ma chcel zjesť zaživa. Skôr než uvoľnil moje ústa, zobral moju spodnú peru medzi zuby a potiahol. Silno.

S perami, ktoré sa mi triasli proti jeho, prehovoril. „Netlač na moje hranice, Soraya.“

„Prečo? Čo sa bude diať?“

„Zatlačím naspäť. A snažím sa to pri tebe nerobiť.“

Bol úprimný a ja som si uvedomila, že by som to mala oceniť. „Idem k mojej sestre. Na narodeninovú oslavu svojej netere. Tam sa zajtra večer chystám.“

Prikývol. „Ďakujem.“

Chcelo to každý kúsok mojej vôle vojsť dnu a zavrieť za ním dvere. Oprela som si chrbát o dvere, nemohla som si spomenúť kedy naposledy som bola taká rozpálená a vzrušená.

Možno niky.

Jeho ústa boli hriešne, len pomyslenie na to čo by mohol robiť s tým bezbožným jazykom na iných miestach môjho tela ma udržovalo v stave vzrušenia, ktoré hraničilo so šialenstvom. Ale bolo to viac než len to. Ten spôsob, aký bol dominantný a ovládajúci, napriek tomu zachoval zdržanlivosť pri rešpektovaní mojich prianí, bola tá najviac sexy vec vôbec. Ten muž stimuloval niečo, čo spalo v mojom vnútri.

Potrebovala som pohár vína a orgazmus.

Nie nutne v tomto poradí.

Keby som si stála za svojim trvaním, že sa najprv dostaneme cez spoznávanie a bez žiadneho sexu, potom vziať veci do vlastných rúk bolo absolútne nevyhnuté.

Vo svojej spálni som si vyzliekla oblečenie. Nespala som každú noc nahá, ale dnes v noci to bude rozhodne holý večer. Ako som vkĺzla do postele, zazvonil mi telefón.

„Je sex po telefóne v poriadku?“ Grahamov hlas bol chrapľavo nabudený. Bez ohľadu na to, či už moje telo vychladlo na druhej strane dverí po tom ako som od neho odišla, okamžite sa znova zahrialo. Jeho hlas mi mohol rozhodne veci urýchliť. Ale...

„Sex nie je na programe. To by malo pravdepodobne zahŕňať všetky typy sexu. Styk, orál, aj cez telefón.“

Zastonal. „Orál. Bože, chcem ťa ochutnať. A cítiť ten kovový krúžok v tvojom jazyku na svojom vtákovi. Nemáš ani poňatia aké ťažké bolo sa dnes večer kontrolovať, keď som zachytil záblesk kovu, keď si hovorila. Je to ako keby si ma každým slovom provokovala. Čo máš na sebe, Soraya?“

Ten hlas.

Potrebovala som si ho nahrať ako hovorí Čo máš na sebe, Soraya? Takže by som si ho mohla prehrávať znova a znova v slučke, keď by som potrebovala uspokojiť svoje vlastné potreby. „Vlastne na sebe nemám nič. Práve som sa vyzliekla a vkĺzla do postele.“

„Ty spávaš nahá?“

„Niekedy.“

Vlastne zavrčal. „Dotkni sa sama seba.“

„Mám to v pláne, ale myslím, že dnes v noci budem potrebovať obe ruky. Takže sa najskôr chystám zavesiť.“

„Ako dlho plánuješ, aby som z teba šalel, Soraya?“

„Dobrú noc, Graham.“ Zavesila som bez toho, aby som počkala na jeho odpoveď. Aj keď ma moje telo fyzicky bolelo po tomto mužovi, ešte som nebola pripravená otvoriť mu dvere.

Hoci ako som kĺzala rukou dole po svojom tele sama vo svojej posteli, jediná vec, na ktorú som mohla myslieť bolo Bože, kiežby to bola jeho ruka.