S-US - 29. kapitola

Překlad: Yogi:22

Graham

„Rebecca!“

To bolo naozaj také ťažké nájsť v týchto dňoch schopných ľudí? Znova som tresol do tlačidla intercomu a zakričal hlasnejšie. „Rebecca!“ Neexistovalo, že by ma posledných desať minút nepočula. Celá prekliata kancelária ma musela počuť, dokonca aj keď boli dvere na mojej kancelárii zatvorené. So žiadnou odpoveďou, som šiel hľadať svoju sekretárku. Jej stôl bol prázdny a vyzeral tak, ako keby tu dnes ani nebola, dokonca aj keď tu pred troma hodinami, kedy som prišiel, sedela. Zahundral som si pre seba s hromadou papierov, zamieril som na recepciu.

„Kde je Rebecca?“

„Kto?“

„Moja sekretárka. Znova nie je pri svojom stole.“

„Oh. Vy myslíte Elizu.“

„Čokoľvek. Kde je?“

„Skončila dnes ráno, pán Morgan.“

„Ona čo?“

„Skončila.“

„Ježiši Kriste. To je fakt nemožné nájsť spoľahlivých zamestnancov.“ Hodil som stoh papierov, ktoré som držal na recepciu. „Potrebujem päť kópií tohto.“

O niečo neskôr mi niekto zaklopal na dvere. „Čo?“

Recepčná držala kópie, ktoré som žiadal, spolu so stohom novín. „Kde by ste chceli tieto kópie?“

Ukázal som prstom bez toho, aby som vzhliadol od práce. „Na polici.“

„Tento týždeň ste si nevzali noviny zo svojho stola s poštou, takže som vám ich priniesla.“

„Nechcem ich.“

O niekoľko minút neskôr som stále nevzhliadol hore a uvedomil som si, že recepčná bola stále v mojej kancelárii. S povzdychom som ju vzal na vedomie, nieže by som chcel. Ale vidieť ju ako stála na druhej strane stola a pozerala na mňa, mi dávala len malú šancu na výber. „Čo?“

„Ava. Volám sa Ava.“

„To viem.“

„Môžem niečo povedať, pán Morgan?“

Hodil som pero na stôl. „Už ste ma prerušili, takže vyklopte čokoľvek by ste radi povedali nech to máme za sebou.“

Prikývla. „Pracujem tu už dva roky.“

Vážne? „A...“

„Viete koľko sekretárok ste za ten čas mali?“

„Netuším. Ale pretože mrháte mojim časom, predpokladám, že mi to ozrejmíte.“

„Štyridsaťdva.“

„V meste takejto veľkosti je sakramentsky úžasné, aké ťažké je nájsť dobrú pomoc.“

„Viete prečo odchádzajú?“

„Netuším, či ma to vôbec zaujíma.“

„Odchádzajú, pretože ste normálny tyran, pre ktorého pracujú.“

Poskočilo mi obočie. „Je to tak, Ava?“

„To je, pán Morgan.“

„Takže prečo ste stále tu? Práve ste sama povedali, že ste tu už dva roky.“

Pokrčila plecami. „Môj otec zvykol byť ako vy. Plus, neprichádzame tak často so sebou do kontaktu, nakoľko som celý deň na recepcii. Väčšinu dní okolo mňa len presvištíte bež toho, aby ste vzali na vedomie moju existenciu. S čím som v pohode.“

„A pointou tohto všetkého je? Snažíte sa ukončiť svoje dvojročné snaženie tým, že na mňa dorážate? Vzhľadom na to, že ste tu tak desať sekúnd, myslím, že budete mať úspech.“

„Nie, pane. To na čo som chcela poukázať bolo to, že...no...pred pár mesiacmi ste sa začali meniť. Eliza, vaša sekretárka, tu bola takmer šesť týždňov a zdalo sa, že sa jej tá práca páči. Ešte pred niekoľkými dňami. Kým sa nevrátil Naštvaný Pán Morgan späť. Neviem čo sa stalo, ale čokoľvek to už je, mrzí ma to. A dúfam, že Milého Pána Morgana dostaneme naozaj čoskoro späť.“

Milého Pána Morgana? Bol to kretén. „Už ste skončili, Ava?“

„Skončila. Ospravedlňujem sa, ak som vás vyrušila. Len som vám chcela povedať niečo, vďaka čomu by ste boli spokojný. A teraz nie ste.“

Zodvihol som svoje pero a pokračoval v pochovaní sa späť do práce. Tentoraz tú naražku Ava pochopila.

Práve keď sa chystala odísť, opýtal som sa. „Čo sa stalo vášmu otcovi?“

„Prosím?“

„Povedali ste, že otec býval ako ja.“

„Oh. Stretol moju nevlastnú matku. Teraz je iný.“

„Nechajte noviny na poličke a nedovoľte, aby vám dvere narazili cestou von do zadku.“

---

Nalial som si pohárik a civel von cez okno v kancelárii. Už bola tma. Posledné tri dni som opúšťal dom pred východom slnka a vracal sa uprostred noci. Bol som vyčerpaný a nemalo to nič spoločné s nedostatkom spánku. Zlosť, že by som sa motal okolo ma fyzicky vysúšala. Krv sa mi varila v žilách. Bol som rozrušený, odmietnutý, zradený a plný hnevu. Bolesť stisla ten studený sval, ktorý nahradil teplé srdce vo vnútri mojej hrude – srdce, ktoré sa len začalo roztápať po stretnutí so Sorayou.

Už predtým som bol podvedený. Kurva, Genevieve a Liam boli moji najlepší priatelia a ona dokonca snúbenica. Keď to s nimi šlo do prdele, stratil som dvoch ľudí, ktorí boli celé roky tou najväčšou súčasťou môjho života. Napriek tomu bola táto strata cítiť ako nič čo som cítil dovtedy. Nie, nebolo k tomu žiadne prirovnanie. Bola to totálna devastácia – ten druh straty, ktorý cítite, keď stratíte niekoho smrťou. Stále som sa nedokázal preniesť cez to, že mi to Soraya urobila...to čo urobila nám. Nikdy som si nemyslel, že by bola schopná byť neverná. Žena, ktorú som miloval bola otvorená a úprimná. To ma nútilo pýtať sa, či som ju kedy vôbec poznal.

Vo vrecku mi zavibroval telefón a presne ako som to robil posledné tri dni, moje nádeje vzrástli pri túžbe uvidieť Sorayino meno na obrazovke. Ale samozrejme to nebola ona, ona bola preč.

Prehltol som zvyšok pohára a zodvihol.

„Genevieve.“

„Graham. Čo sa deje? Kde si bol?“

„Bol som zaneprázdnený.“

„Chloe sa začína pýtať. Zrušil si vidieť ju dva večery za sebou. Po tom čo stratila Liama je veľmi zraniteľná a potrebuje stabilitu. Potrebuje teba, Graham. Nejako je už k tebe naviazaná.“

Zatvoril som oči. Tá posledná vec, ktorú som chcel, bola sklamať Chloe. Zrušil som to, pretože som nechcel, aby ma videla takto – nešťastného a nahnevaného. Ale teraz som bol rodič. Potreboval som vytiahnuť hlavu zo zadku v záujme svojej dcéry. „Mrzí ma to. Už sa to znova nestane.“

„Čo sa to s tebou deje?“

„Nič, čo by sa ťa týkalo.“

„Má to niečo spoločné s tvojou priateľkou?“

Ignoroval som jej otázku. „Čo tak keby som prišiel ráno na raňajky a potom vzal Chloe do školy?“

„To by bolo dobré.“ Telefón sa na minútu odmlčal. „Chloe nie je jediná komu chýbaš, Graham. Som rada, keď si naokolo.“

„Uvidíme sa zajtra o siedmej, Genevieve.“

Po tom čo som zavesil, som položil prázdny pohár na policu. Bola tam stále hromada novín, ktoré tam nechala Ava. The City Post, noviny, ktoré každý deň vydávali stĺpček Ask Ida. Vybral som jedny z vrchu a zadíval sa na ne. Úmyselne som sa vyhýbal blízkosti novín, neschopný veriť si v tom, aby som neprehľadal stĺpček Ask Ida hľadajúc stopy po Sorayiných slovách. To posledné čo som potreboval bolo prečítať si radu nejakému úbohému chudákovi na tému lásky alebo podvádzania.

Ani kurva náhodou.

Zahodil som noviny naspäť na hromadu a rozhodol sa to na dnes zabaliť.

---

„Maminka hovorila, že máš rád banány v palacinkách.“ Chloe a ja sme sedeli za jedálenským stolom a dojedali naše raňajky a dopíjali jahodové mlieko. Genevieve sa šla hore prezliecť do práce.

„Mám. A aj čokoládové lupienky. Moja stará mama zvykla robiť palacinky s banánom a čokoládovými lupienkami po celý čas, keď som bol v tvojom veku.“ Sklonil som sa ku svojej dcére a zašepkal. „Chceš vedieť tajomstvo?“

Rýchlo prikývla hlavou. „Niekedy ich pre mňa stále robí. A sú dokonca lepšie než od tvojej mamy.“

Chloe sa chytila za brucho a smiala sa. Ten zvuk bol pre mňa najlepším liekom na svete, nič nemohlo zastaviť úsmev na mojej tvári, keď som ho začul. Udržoval som si naďalej odstup od svojej dcéry, aby som ju uchránil od toho, čom som cítil, mal som obavy, že moja kyslá nálada bola nákazlivá. Napriek tomu bola realita taká, že to bolo opačne – to Chloeina prirodzene šťastná povaha bola nákazlivá. Toto malé, vzácne dievčatko stratilo len pred pár mesiacmi muža, ktorého milovala a napriek tomu bola tu a usmievala sa. Ak sa to podarilo jej, mohlo by sa aj mne. Moja dcéra mi bola inšpiráciou.

Natiahol som sa a vzal ju za líca. „Chýbala si mi, srdiečko.“

„Neprišiel si ma pár dní pozrieť.“

„Viem. Mrzí ma to. Musel som niečo dohnať. Ale už sa to znova nestane.“

„Môžeme ísť pozrieť tvoju babičku jedného dňa na raňajky?“

Nielen, že bola inšpiráciou, ale takisto bola plná dobrých nápadov. „Milovala by to. Povedal som jej o tebe všetko a nemôže sa dočkať, kedy ťa spozná.“

„Môže prísť aj Soraya?“

Hrudník sa mi stiahol len pri zmienke jej mena. Vlastne som si mohol stále predstaviť nás štyroch spoločne. Seba a tri najdôležitejšie ženy v mojom živote. Svoju dcéru, babču a ženu, ktorú som miloval. Bolo ťažké o tom hovoriť, ale nemal by som klamať svojej dcére. „Mrzí ma to, Chloe. Nebude môcť ísť s nami. Ale možno ty a ja by sme mohli ísť tento víkend spolu?“

Genevieve si vybrala práve tento okamih, aby sa vrátila do jedálne.

„Hneváš sa na Sorayu?“ Oči sa mi nakrátko zachytili so Genevievinými než som svojej dcére odpovedal. „Niekedy veci medzi dospelými nefungujú a prestanú sa vídať.“

„Prečo veci medzi tebou a Sorayou nefungovali? Mala som ju rada.“

Zhlboka som sa nadýchol. „Ja som ju mal rád tiež.“ Pozrel som sa na hodinky, zmenil som tému. „Budeš meškať, ak nevypadneme. Myslel som si, že ťa dnes vyhodím v škole, ak s tým súhlasíš?“

Chloe si bežala po veci, zatiaľ čo Genevieve a ja sme odpratali zvyšky jedla z jedálenského stola. „Pridáš sa k nám dnes večer na večeru? Urobím ďalšie z tvojich obľúbených jedál, kura parmigiano.“

Predpokladal som, že sa Genevieve bude pokúšať hovoriť o tom, čo práve počula o mne a Sorayi. Uľavilo sa mi, keď sa zdalo, že to prešla. Možno by sme Genevieve a ja mohli spolupracovať lepšie než som očakával. „To by som rád. Ďakujem.“

---

Keď som dorazil, Genevieve bola celá nahodená, mala na sebe priliehavé modré šaty, ktoré ukazovali jej postavu. Vždy to bola krásna žena, ale zdalo sa, že jej materstvo pridalo trochu na krivkách, čím bola viac zmyselnejšia. Podal som jej fľašu obľúbeného merlotu, ktorý som vyzdvihol cestou. Posledných pár týždňov ma kŕmila svojim jedlom, to posledné čo by som mal urobiť bolo ukázať sa tu s prázdnymi rukami. „Ideš dnes večer von?“

„Nie. Nemala som to v pláne. Prečo sa pýtaš?“

„Vyzeráš...pekne.“

Usmiala sa. „Ďakujem ti.“

„Nemáš za čo.“

„Potrebujem zamiešať cestoviny. Prečo nejdeš do kuchyne a neotvoríš nám víno?“

Genevieve vytiahla dva kryštálové poháre zo skrinky a zatiaľ čo pracovala pri sporáku, odzátkoval som fľašu.

„Je Chloe hore?“

„Vlastne nie je ešte doma. Jej najlepšia kamarátka Emily ju pozvala na hrané rande. Emilyna mama mi zavolala pred chvíľou a pýtala sa, či by mohla zostať na večeru. Dúfam, že ti to nevadí. V poslednom čase je ťažké povedať nie na niečo, čo žiada. Po tom, čo sa Liam vlani odsťahoval, bola na mňa dosť naviazaná. Potom, po jeho smrti, sa nechcela hrať so žiadnym zo svojich kamarátov. Považovala som za povzbudivé, že sa chcela navečerať s Emily, takže som jej povedala, že môže zostať. Som si istá, že v čase, keď skončíme, bude späť.“

Nenávidel som predstavu, že sa Chloe nechce hrať so svojimi kamarátmi. Keď bola chorá moja mama, prešiel som si podobným odstupom. Pri pohľade späť som si uvedomil, že som sa ju bál opustiť. Ak by som niekam šiel, niečo sa mohlo zmeniť alebo stať. Genevieve dala Chloe na výber. „Si dobrá v tom byť matkou.“

Môj kompliment ju prekvapil. „Ďakujem, Graham. Znamená pre mňa veľa, že to prichádza práve od teba.“

Počas večere sme sa rozprávali zväčša o práci. Zabudol som ako ľahké bolo s ňou hovoriť. Už to boli roky odkedy sme mali skutočný rozhovor. Po tom ako sme dojedli, nalial som nám druhý pohár vína. „Toto je pekné,“ povedala Genevieve.

Prikývol som.

„Môžem sa ťa opýtať na niečo osobné?“

„Zastaví ťa to ak poviem nie?“

Usmiala sa. „Zrejme nie.“

„Čo sa stalo medzi tebou a Sorayou?“

„Radšej by som o tom nehovoril.“

„Chápem.“

V hlave som mal niekoľko nezodpovedaných otázok. Možno bolo konečne načase, aby som dostal nejaké odpovede. „Môžem sa ťa opýtať na osobnú otázku?“

Poskočilo jej obočie. „Na čokoľvek.“

„Si si tým istá?“

„Dovoľ nech nám najprv prinesiem niečo silnejšie ako víno.“ Dopil som svoj druhý pohár vína, zatiaľ čo Genevieve zmizla v kuchyni. Vrátila sa s dvoma pohármi koňaku.

„Prečo sa nejdeme posadiť do obývačky?“

Genevieve vykĺzla z opätkov a pridala sa ku mne na gauči. Obaja sme boli ticho, popíjali chvíľu drink. Pozeral som na zem, keď som konečne prehovoril. „Kvôli čomu si sa obrátila k Liamovi?“

To bola otázka, nad ktorej premýšľaním som strávil väčšiu časť roka. Nedávne udalosti ju zrejme priviedli znova do popredia mojich myšlienok.

Vyfúkla počuteľný dych. „Na tú istú otázku som sa pýtala sama miliónkrát. Odpoveď nie je jednoduchá. Bola som sebecká. Páčila sa mi pozornosť, ktorú mi Liam venoval. Ty si bol tak zaneprázdnený a ponorený do rozširovania svojej firmy, že si myslím, že som sa cítila zanedbávaná. Tým nehovorím, že to bola tvoja vina. Pretože nebola. Proste som chcela byť stredobodom tvojho sveta – dôvodom, pre ktorý by si rád každé ráno vstával z postele. Necháp ma zle, mali sme toho veľa spoločného v mnohých oblastiach. Mali sme našu prácu a sex nebol o nič menej než veľkolepý, ale nikdy som sa necítila ako láska tvojho života. Vďaka Liamovi som sa takto cítila. Problém bol v tom, že po tom ako sme sa rozišli a ja som bola s Liamom, som si uvedomila, že on nebol dôvod prečo som ja každé ráno vstávala z postele. Bol si to ty.“

Po prvýkrát som sa pozrel na Genevieve. Pred štyrmi rokmi by som nikdy nepochopil, o čom hovorila. Myslel som si, že bola láskou môjho života. Pokým som nestretol Sorayu. Týchto posledných pár dní som sa musel nútiť vstávať z postele, odkedy už viac nebola v mojom živote. Prikývol som. „Ďakujem, že si ku mne bola úprimná.“

„To je to najmenej, čo som mohla urobiť.“

Prehltol som zvyšok svojho pohára a vstal. „Myslím, že potrebujem ešte jeden. Chcela by si doliať?“

„Nie, ďakujem.“

Po ďalšom poháriku som sa cítil oveľa uvoľnenejší. Genevieve a ja sme sa presunuli ku ľahšej debate a ja som sa pohodlne usadil na pohovke čakajúc na svoju dcéru.

„Graham?“ Jej tón sa zmenil, zaváhala, pokým som sa jej nepozrel do očí. „Mrzí ma to. Viem, že som to povedala už predtým, ale chcem, aby si vedel, že to myslím vážne z hĺbky srdca. Nenávidím, že som ti ublížila a želám si, aby som to mohla urobiť celé znova a vzala späť všetky svoje sebecké rozhodnutia.“

„Ďakujem.“

„Odvtedy som vyzrela. Mať dieťa ma naučilo veľa o sebe. Už viac nepotrebujem byť stredobodom niečieho vesmíru, pretože to ona je mojím.“

„To môžem vidieť.“

Pokým som sa nepostavil, že idem do kúpeľne o hodinu neskôr, všetok ten alkohol ma naozaj nedorazil. Mal som pohárik predtým vo svojej kancelárii, než som odišiel, dva poháre vína pri večeri a museli to byť tak štyri koňaky.

Opitosť nebola nikdy pocitom, ktorý som si užíval. Pocit, že nie som v stave jasného uvažovania bolo niečo, nad čím som za normálnych okolností pohŕdal. Ale dnes večer to bol dobrý pocit. Plecia som mal uvoľnené a hnev, ktorý som tak dlho nosil, zdá sa, že o kúsoček poľavil. Po tom, čo som si uľavil, šiel som hľadať inú náplň pre svoj trvalo prázdny pohár a potom zamieril späť do obývačky. Genevieve tam nebola, bolo tam ticho. Vypil som polovicu svojho pohára a zatvoril oči, oprel som si hlavu o gauč. Musel som na pár minút zaspať predtým ako ma zobudil Genevievin hlas.

„Práve volala Chloe, zatiaľ čo som sa hore prezliekala a pýtala sa, či by nemohla prespať u Emily. Bola tak nadšená, že som proste nemohla povedať nie. Dúfam, že nie si naštvaný, že som sa ťa najprv neopýtala.“

„Tak dlho ako je šťastná, som šťastný aj ja. Je neskoro. Tak či tak by som mal ísť.“ Postavil som sa z gauča a trochu zakolísal.

„Prečo ti najprv neurobím nejakú kávu. Potom si môžeš zavolať šoféra alebo taxík, radšej než ísť vlakom.“

„To je asi dobrý nápad.“ Gauč bol tak pohodlný, zvalil som sa hneď naspäť a zavrel oči. Toto bola tá posledná vec, ktorú som si pamätal, pokým ma nezobudil Genevievin hlas o niekoľko hodín neskôr uprostred noci.

„Graham?“

„Hmmm...“

„Zaspal si.“

„Do riti.“ Pošúchal som si rukami tvár. „Prepáč. Už pôjdem.“

Bol som zakrytý dekou a izba bola tmavá, ale svetlo zapnuté na chodbe svietilo dosť na to, aby som pred sebou videl Genevieve. Mala na sebe dlhú hodvábnu nočnú košeľu, ktorá bola zaviazaná na páse.

„Bola by som radšej, keby si zostal. Ale...“ Rozviazala si župan a nechala ho spadnúť. Jej ruky váhavo siahli hore a hladký materiál jej skĺzol z ramien.

Košieľka sa jej nahrnula pri nohách, keď stála predo mnou, úplne nahá.

„Zobudila som ťa, pretože som dúfala, že by šiel radšej hore do postele než zostal na gauči.“