S-US - 17. kapitola

Překlad: Yogi_22

Soraya

Z tónu jeho hlasu som vedela kto to je. Našťastie som bola od neho odvrátená, takže som si mohla vypočuť celý rozhovor bez toho, aby som musela predstierať, že sa ma to hlboko nedotklo. Už tak bolo dosť zlé, že mu iná žena volala o siedmej ráno, zatiaľ čo ležal v posteli so mnou, ale byť matkou jeho dieťaťa bolo niečo celkom iné.

Takto nejako to bude?

Graham nebol typ muža, ktorý by ignoroval telefónny hovor, ak by volala žena, ktorá má v opatere jeho dieťa. Táto mrcha, ktorá ho celé roky ojebávala tak, že nemohol vidieť svoju dcéru vyrastať mu teraz mohla narušiť život v ktoromkoľvek okamihu dňa. Nepochybovala som o tom, že by to takisto využila naplno vo svoj prospech.

„Urobím opatrenia tak, aby k tebe v pondelok o desiatej prišlo súkromné laboratórium.“

Bol ticho zatiaľ čo počúval. Počula som zvuk jej hlasu, ale nedokázala som rozoznať jednotlivé slová. Potom nasledovalo ešte niekoľko výmen a tesne predtým ako zavesil mu zmäkol hlas. „Ako sa má?“

Srdce ma kvôli nemu bolelo.

Po tom čo som niekoľko minút mlčala, dala som mu nejaký čas. Keď som konečne prehovorila, stále som k nemu bola otočená chrbtom. „Si v poriadku?“

Graham ma objal zozadu a pobozkal ma na plece. „Som v pohode. Mrzí ma to. Volala, aby sa dohodla na tom teste DNA.“

Otočila som sa k nemu tvárou a čelila mu. „Ešte stále ťa miluje.“

Pozrel sa dole. „Nie som si istý, či je Genevieve schopná lásky.“

„Je nádherná.“

„S tebou sa nedá ani porovnať.“

„Je múdra.“

„Som radšej typ chlapa čo letí na chytrolínky.“

To ma rozosmialo. Pokým som nepomyslela na inú vec, v ktorej ma Genevieve porazí. „Bola tvoja snúbenica.“

„Bez samotného záväzku je to iba kus šperku.“

Netušila som odkiaľ sa to vzalo, moja temná masochistická stránka, aspoň myslím. „Kľakol si si na jedno koleno a požiadal ju o ruku?“

„Soraya...“

„Potrebujem to vedieť.“

„Prečo?“

„Netuším. Proste to potrebujem vedieť.“

„Vlastne som to neurobil. Bola to skôr obchodná dohoda než čokoľvek romantické. Vzal som ju k Tiffanymu a ona si sama vybrala prsteň.“

„Oh.“

„Keď sme sa rozišli, babča sa nezdala prekvapená. Jedného dňa sa ma nad obedom spýtala prečo som nedal Genevieve zásnubný prsteň. Tá myšlienka ma nikdy ani len nenapadla, ak mám byť úprimný. Babča mi dala svoj prsteň, keď som mal dvadsaťjeden a povedala mi, že bude patriť komukoľvek, komu nakoniec dám svoje srdce. Prsteň mojej starej mamy bol malý a jednoduchý. Pokým neskončil náš vzťah a babča nepoukázala na tú očividnosť, nechápal som tomu významu. Nikdy som si v hlave tú otázku ani len nepoložil, vybrať si medzi malým prsteňom, ktorý pre mňa znamenal veľa a honosným kameňom, ktorý chcela mať radšej Genevieve. A ja som vedel, že jej nedám prsteň svojej starej mamy. Ale neprestal som rozmýšľať nad tým o čom to o nej vypovedalo.“

„Wow. Znie ako skutočne zasraná mrcha.“

Graham sa zasmial. Bolo príjemné to počuť. „To je to čo na tebe milujem, Soraya. Nazývaš veci tak ako ich vidíš. Ten prvý raz kedy si to urobila mne som bol nasraný, ale takisto tvrdý ako skala.“

Omotala som mu ruky okolo krku a ponúkla mu hriešny úškrn. „Ty si taký Namyslený Obleček, ktorý si nemôže zapamätať ani meno svojej sekretárky.“

Graham prižmúril oči a potom to rýchlo pochopil. Jeho pery sa presunuli na môj krk. „Pokračuj.“

„Väčšinu času si ani nevšímaš ľudí okolo seba.“

„To fakt?“ Hlas mal chrapľavý a jeho ústa si obhrýzali cestu až k môjmu uchu.

„Myslíš si, že by ti ženy mali rozťahovať len tak nohy, kvôli tomu ako vyzeráš.“

Jeho ruka hladkala cestu dole po mojom tele, pristála na mojom nahom stehne. Prehovoril priamo do môjho ucha, zatiaľ čo sa mi snažil roztiahnuť nohy. „Roztiahni pre mňa nohy, Soraya.“

Snažila som sa to neurobiť. Vážne som sa snažila. Ale ten hlas...

„Roztiahni ich kvôli mne, Soraya. Potrebujem počuť ako stonáš moje meno.“

„Si si tak istý sám sebou, že môžeš...“ Sklonil telo dole na posteli, plecia umiestnil medzi moje stehná. Už som bola mokrá a jeho teplý dych mi skrz telo vystrelil práve tam oheň.

Rýchlo som roztiahla nohy.

---

Popoludní sa všetka dôvera v náš vzťah, ktorá tam ešte ráno bola, začala rozptyľovať. Ida ma poverila, aby som jej zariaďovala veci až do obeda. V rade v banke bol predo mnou muž s dcérou. Bola v rovnakom veku ako Chloe.

Cestou do tlačiarne som sedela v siedmom vozni, naproti mne sedel pár. Ich dcéra sa držala tyči, točila sa dookola a dookola. Asi to pre nich nebol nijaký hlboký okamih, ale pre mňa áno, videla som totiž šťastnú rodinu. Pripomienky boli všade, kam som sa pozrela. Po mojej poslednej pochôdzke v ten deň som stála na nástupišti čakajúc na svoj vlak na juh. Na druhú stranu prišiel vlak zo severnej časti. Moja pozornosť zachytila slovo, ktoré krúžilo okolo.

Queens.

Bez premýšľania som naskočila práve v momente, keď sa dvere zatvorili.

Čo to do pekla robím? Nevidela som ho osem rokov. Všetko čo som vedela bolo len to, že už možno ani v Queense nežije.

Keď som vystúpila na stanici Sixty-First Street Station, vlak pokračoval smerom na sever.

Porozhliadla som sa dookola, zvažovala som, či sa vrátiť späť tam, odkiaľ som prišla. Premýšľala som nad tým tak dlho, zatiaľ čo ľudia museli chodiť okolo mňa, pretože ja som na mieste zamrzla sledujúc odchádzajúce vlaky.

Jeho dom bol len osem blokov od stanice. Okolo tretieho bloku mi zazvonil telefón a na obrazovke sa objavilo Grahamove meno. Prst mi zotrval na tlačidle ODMIETNUŤ, ale potom som si spomenula čo mi povedal včera večer. Aby som tam bola pre neho. Aby som sa mu viac nevyhýbala.

„Hej.“

„Ahoj, kráska. Aký si mala deň?“

Stála som na prechode pre chodcov čakajúc, kým sa svetlo zmení na zelenú. „Zaneprázdnený. Ida ma popreháňala po celom meste.“ V tej chvíli naskočila zelená a ja som vystúpila z obrubníka. Odnikadiaľ predo mnou zastavil taxík, menej ako palec od mojich nôh. Narazila som do kufra žltého auta. „Hej, ty debil. Dívaj sa kam ideš!“

„Soraya?“

„Áno. Prepáč. Taxikár mi skoro prešiel po nohe.“

„Si stále na Manhattane?“

„Vlastne, nie.“

„Oh. Dobre. Práve som skončil rokovanie v Brooklyne. Kde si? Vyzdvihnem ťa a môžeme si dať niečo na večeru?“

Na minútu som bola ticho. „Nie som v Brooklyne.“

„Kde si?“

„V Queense.“

„Oh. Neuvedomil som si, že ešte stále niečo vybavuješ.“

„Vlastne nevybavujem.“ Prehltla som. „Chystám sa navštíviť otca.“

Graham sa ma nespýtal prečo som tam išla, ten dôvod bol úplne zrejmý.

Celý zvyšok cesty sme sa zhovárali a ja som mu povedala že mu napíšem, keď budem hotová, takže by sme mohli zájsť na večeru. Keď som zavesila, zastavila som sa v chôdzi uvedomujúc si, že otcov dom bol len o dvoje dverí nižšie.

Čo sa chystám povedať?

Nemala som pojem o čase, zatiaľ čo som tam len tak stála, ale musela to byť aspoň polhodina čo som sa pozerala na jeho dom. Emócie sa mi totálne vymkli spod kontroly a ja som naozaj sakra nevedela čo sa chystám povedať, napriek tomu som si bola istá, že to potrebujem urobiť.

Srať na to.

Vošla som na jeho prah, zhlboka sa nadýchla a zaklopala.

Srdce mi búšilo, keď som čakala. Keď nikto neprišiel ku dverám, to prvé čo sa dostavilo bola úľava. Zrovna som sa chystala otočiť, keď sa otvorili dvere.

„Môžem vám nejako pomôcť?“ Theresa prižmúrila oči a potom sa jej rozšírili. „Oh, môj. Soraya. Mrzí ma, že som ťa hneď nespoznala.“

Donútila som sa k úsmevu. „Je tu môj otec?“ Odrazu som spanikárila a nechcela nič viac než odísť.
Prosím, povedz nie. Prosím, povedz nie.

„Áno. Je hore a bojuje s dverami od skrine, ktoré vypadli z pántov. Myslím, že mu to nejde.“

Srdečne sa usmiala a ustúpila nabok. „Poď dnu. Pôjdem hore po neho. Bude nadšený, že si tu.“

Zostala som vo dverách, nebol v tom žiaden rozdiel akoby som sa cítila pri vojdení po prvýkrát do cudzieho domu. Pretože tak to v podstate bolo.

Dom cudzinca.

Steny boli lemované rodinnými fotkami. Novej rodiny môjho otca. Na každom zarámovanom zábere boli úsmevy a smiech. Ani jediný obrázok mňa alebo mojej sestry.

Nemala som sem chodiť.

Moju vnútornú debatu o úteku prerušil hlas, ktorý som celé roky nepočula.

„Soraya.“ Povedal mi otec v polovici cesty dole po schodoch, keď povedal. „Je všetko v poriadku?“

Prikývla som.

„Je tvoja matka v poriadku?“

To ma nasralo. „Je v pohode.“

Frank Venedetta pristúpil ku mne, zatriasol už tak mojim vratkým sebavedomím. Na sekundu som myslela, že sa ma chystá objať. Ale keď som si založila ruky na hrudi, zdalo sa, že pochopil náznak. „Toto je príjemné prekvapenie. Už to bolo príliš dlho. Pozri sa na seba, poriadne si vyrástla. Vyzeráš ako teta Annette. Si krásna.“

„Vyzerám ako svoja matka.“ Jeho strana genofondu neponúkala kredit na čokoľvek dobré.

Prikývol. „Áno, máš pravdu, vyzeráš.“

Osem rokov, ktoré prešli boli k môjmu otcovi láskavé. Teraz mal cez päťdesiat. Niekoľko strieborných fľakov posievalo jeho hustú hrivu čiernych vlasov, ale jeho olivová pleť ten vek veľmi nepostrehla. Bol vo forme, behanie bolo jeho únikom, keď mal deti a vyzeralo to tak, že s ním držal krok aj teraz. 

„Poď dnu. Poďme si sadnúť.“ Váhavo som ho nasledovala do kuchyne. „Kávu?“

„Iste.“ Obom nám nalial pariace sa šálky a dal mi keksík. Moja mama nám nikdy nedovolila kávu, keď sme boli mladšie. Ale Vendettovská stránka rodiny pochádzala zo Sicílie, mysleli si, že keď sme dosť staré na to udržať šálku, mala by byť naplnená kávou. To isté platilo aj pre vínové poháre. Najlepšie spomienky na môjho otca boli naše spoločné rána v kuchyni po tom ako mama odišla do práce. Otec a ja sme sedávali pri stole, rozprávali sa, zatiaľ čo sme pili kávu a jedli keksíky skôr než som odišla do školy. Dokonca som cez leto vstávala skôr, aby som tam sedela s ním. Potom čo sa odsťahoval som sa rána vyhýbala kuchynskému stolu, pretože som premýšľala nad tým, či sa delil o kávu s Briannou – jeho novou dcérou.

„Takže. Ako sa máš?“

„Fajn.“

Prikývol. To ja som sa ukázala na jeho prahu, no napriek tomu som zamedzila akémukoľvek rozhovoru. O niekoľko minút neskôr to skúsil znova. „Stále žiješ v Brooklyne?“

„Áno.“

Viac prikyvovania. Potom o ďalších niekoľko minút. „Čím sa živíš?“

„Pracujem v stĺpčeku s radami.“

„To znie zaujímavo.“

„Nie je to zaujímavé.“

Prešlo ďalších pár minút. „Vídaš sa s niekým?“

Graham ma nazval svojou priateľkou, ale nikdy som to nepovedala nahlas. „Mám priateľa.“

„Je to vážne?“

Na minútu som nad tým premýšľala. Brali sme to vážne. Možno sme sa poznali len mesiac, ale bol to ten najserióznejší vzťah, aký som kedy mala. „Je.“

Otec sa usmial.

„Práve zistil, že má dcéru, o ktorej nevedel od svojej bývalej snúbenici nič.“

Otcov úsmev povädol. Nakrátko zatvoril oči, potom ich otvoril prikyvujúc ako keby to všetko nakoniec dávalo zmysel.

Zhlboka sa nadýchol a vyrazil hlasný závan vzduchu. „Vo svojom živote som urobil veľa chýb, Soraya. Vecí, na ktoré nie som hrdý.“

„Ako podvádzať moju matku.“

Prikývol. „Áno. Ako podvádzať tvoju matku.“

„Opustil si nás. Ako si mohol opustiť svoje deti?“

„Už som ti to povedal. Urobil som veci, na ktoré nie som hrdý.“

„Ľutuješ ich?“

„Ľutujem, že som ti ublížil, áno.“

„Na to som sa nepýtala. Ľutuješ voľbu, ktorú si urobil? Že si si vybral ženu namiesto svojich dcér? Že si prijal inú rodinu za svoju vlastnú a nikdy sa neobzrel späť?“

„Tak to nebolo, Soraya.“

Môj hlas zosilnel. „Odpovedz na otázku. Obzrel by si sa späť a prial si, aby si urobil iné rozhodnutie?“

Pozrel sa dole zahanbený, ale odpovedal úprimne. „Nie.“

Mala som pocit, že mi niekto vrazil do žalúdka. „Miloval si vôbec niekedy moju matku?“

„Miloval. Veľmi som ju miloval.“

„Čo ak by ťa Theresa nemilovala naspäť?“

„Čo sa ma tým snažíš opýtať?“

„Zostal by si s mojou matkou, ak by ťa Theresa nemilovala?“

„Na to nemôžem odpovedať, Soraya. Takto to nebolo.“

„Boli ste ty a moja matka vôbec šťastní?“

„Áno. Kedysi sme boli.“

„Až pokým sa neobjavila Theresa.“

„To nie je fér. Je to trochu zložitejšie než toto.“

Postavila som sa. „Nemala som sem chodiť. Bola to chyba.“

Môj otec sa postavil. „Boli to všetko moje chyby, Soraya.“ Pozeral sa mi priamo do očí, keď povedal svoje nasledujúce slová. „Milujem ťa.“

Všetko z tých posledných niekoľkých dní vybublalo na povrch. Mala som pocit, že sa blíži cunami a ak by som neutiekla, vcucla by ma. Tak som to urobila. Vystrelila som z toho domu ako z pekla. Nebol to ten najvyzretejší okamih môjho života, ale neexistovalo, aby som dovolila, aby ma tento muž videl plakať. Preletela som okolo zarámovaných rodinných fotografií, rozrazila dvere a brala schody po dvoch. Oči ma pálili, mala som pocit, že sa mi sťahuje hrdlo a hrudník mi zvieralo. Bola som tak zaujatá tým dostať sa preč čo najrýchlejšie, že som ani nedávala pozor kam idem. Čo bol aj dôvod prečo som nevidela muža, ktorý stál pri chodníku, pokým okolo mňa neomotal ruky.