MUF - 34. kapitola

Překlad: Noemi

Veľmi pekne vám všetkým ďakujem za vaše komenty, rada by som každej z vás odpovedala, ale to by som si neskutočne zdvihla skóre komentárov J,  takže som odpovedala len na vaše otázky.

Myslím, že sa v tejto kapitole máte na čo tešiť, naša milá Katelyn sa nezaprie a čo myšlienka to perla!

Až na jej poslednú vetu J

Katelyn

„Prišla si domov skôr, prečo?“ – pán Powell mi podáva hrnček s kávou. Bola som len pár dní v L.A ale  teplotný rozdiel cítim a mne je zima, hoci zbožňujem zimu v Beaumonte.

„Chýbali mi dievčatá“ – týmto sa istím.

On nemusí vedieť špinavé podrobnosti o tom, čo sa medzi mnou a Harrisonom stalo. Pravda je  taká, že by som  to nevedela vysvetliť. Viem len, že moje srdce je zase zlomené, hoci som si prisahala, že už to nedovolím.  Musím byť silná  kvôli dievčatám.

Táto aféra ....alebo ako to mám nazvať, sa skončila.

„Aj im si chýbala, hlavne Elly“

„Peyton nie?“

„Peyton je ublížená ,Katie a urobí všetko pre to, aby si ty kvôli tomu trpela. Najviac času trávi v Masonovej izbe, a keď sa na ňu idem pozrieť prosí ma, aby som jej rozprával príhody. Prežívam tak znovu pekné dni a spomínam si na syna s jeho dcérkou.“

Utriem si slzy, keď počúvam pána Powella ako hovorí o Masonovi a Peyton a ešte viac túžim po tom, aby som ešte aspoň na chvíľu mohla vidieť Masona. Aby som mu povedala čo cítim,  a ako veľmi ho ľúbim.

„Elly veľa rozpráva o Harrisonovi“ – doloží.

Pri vyslovení jeho mena sa mi zastaví srdce. 

Prešli dva dni a nezavolal. 

Z časti som počítala s tým, že sa objaví ráno, aby mi pokosil trávnik, ale myslím, že tento vzťah som zničila, keď som ho poslala preč.

„Vadí vám to?“

Pán Powell potrasie hlavou.

„Myslel som si, že mi to bude vadiť, ale  tak oceňujúco o ňom rozpráva, že som hrdý na to, že si si našla niekoho, kto ti pomôže zaplniť prázdnotu, ktorú zanechal Mason.“

Zostanem ticho, neviem, čo by som mala povedať. Napijem sa kávy a rozmýšľam, ako by som mohla zmeniť tému. 

Musím mu povedať, že som to s Harrisonom ukončila, ale jednoducho to nejde.

„Myslím, že ty s dievčatami by ste sa mali sem nasťahovať.“

„Prosím?“ dusím sa kávou.

„Tento dom je pre mňa príliš veľký. Toto je jeden štvorspálňový domov a ja ho nedokážem udržať. Nechcem ho predať, tak ďalšia logická možnosť pre teba a dievčatá je  prisťahovať sa sem a pokiaľ urobíte s Harrisonom ďalší krok, tak aj pre neho a jeho syna tu bude dosť miesta. Tento dom potrebuje rodinu a nie starého muža“

Nikdy som neverila, že dokáže prijať iného muža tak, ako to urobil, ale že mi navrhne, aby sme tu žili aj s ním, to ma poriadne zmätie.

„Ani neviem, čo mám povedať“

Usmeje sa, hoci úsmev mu nesiaha až k očiam.

„Povedz áno“

„A vy by ste kam išli“

Pán Powell si spustí ruky medzi kolená .

„Myslel som, že by som trochu cestoval , alebo by som mohol bývať v tvojom dome.“                                  

„Fakt sme tehotní!“

„Veľmi“ – poviem a ukazujem mu obrázok.

„Prečo má bábätko dve hlavy?“ – potrasiem hlavou. Prisahám, že niekedy je on reklamnou  tvárou futbalových idiotov.

„Sú to dvojičky“ poviem potichu. Nemôžeme si dovoliť ani jedno dieťa, nie dve.

„Urobil som dve deti“

Gúľam očami.

„Áno Mason, tvoje úžasné ľudské spermie vytvorili nie jedno, ale hneď dve deti, ktoré mi uberajú miesto v mojom tele.“

Mason udrie do vzduchu. Neverím, že pochopil dôležitosť vecí, čo sa dejú.

„Vieš, dve deti znamená, že zo všetkého potrebujeme po dva?“

„Viem,dokážem  počítať“

„Pravda, že vieš.“  – sadnem si na pohovku  a chytím sa za hlavu.

Neviem ako sa s týmto popasujeme. Bývame s Josie a Noahom, v jednom dvojspálňovom byte. Je nepredstaviteľné, aby sme kúpili zo všetkého po dva kusy.

„Musíme sa odsťahovať“

Mason si sadne vedľa mňa a pritiahne si ma k sebe.

„Rozprával som sa s otcom, on s mamou navrhl, aby sme sa nasťahovali k nim, kým dokážeme nasporiť si úver na vlastný dom.  Povedali, že si máme nechať to, čo by  sme dávali za nájom a môžeme to ukladať.“

„To je to, čo chceš?“ – myšlienka na to, že by sme bývali s Powellovcami, nie je veľmi vábivá, ale je to lepšie ako žiť  s mojimi rodičmi.

Mason pokrčí plecia.

„Neuvažom som o tom. Matka by tam bola a pmoohla by s bábätkami a vieš, ako by ich ľubila.“

Pritúlim sa mu ku krku. Palcom ma pohládza hore dole po bruchu.

„Nikdy by sme neboli sami“

Mason sa pohniezdi a potom si ma stiahne do lona.

„Vážne? Som si rozhodne istý, že  sme v tom dome už strávili kopu času sami, aj decká sme dali dokopy tam“ -  vytiahne mi blúzku a pobozká ma na brucho.

„Ak si myslíš, že by sme sa mali nasťahovať k tvojim rodičom, ja som za“

„Myslím si to. Len si predstav, koľko srandy tam zažije Mason Junior a Mason Junior Junior.“

„Bože Mason,  nemôžeme tak volať deti“ – jemne  ho udriem do pleca. Objíme ma  a ja ho držím tak, akoby to bolo naše posledné objatie.

„Viete, dievčatá tu strávili svoje prvé  Vianoce.“

„A aj všetky ostatné“

„Po Masonovej smrti som vedela, že nedokážem financovať dom a Liam mi pomohol. Povedal, že  nemôžem stratiť dom, ktorý  stráži toľko spomienok o Masonovi , ale aj tento dom sme stále považovali za náš domov.“

„Nasťahujete sa?“

Zoširoka sa usmievam .

„Bola by mi cťou“

Sedím v aute a pozerám sa na jeho dom. Je tma a ani auto nemá na príjazdovej ceste. 

Myslím, že by som mala byť vďačná za to, že nie je doma,lebo by som jednoznačne nechcela, aby ma pristihli, že tu šmírujem v tme. Neviem, čo tu hľadám. S čím som počítala, že tu  nájdem.

Mám dojem, že som oklamala pána Powella, mala som mu povedať, že už nie sme s Harrisonom spolu, ale nemohla som sa donútiť ,aby som nahlas vyslovila tie slová.

Lebo to by to všetko urobilo príliš skutočným a neviem, či by som to momentálne zvládla.

Myšlienky naháňajú jedna druhú, ked si predstavujem, čo asi všetko by teraz mohol robiť.

Či je v nejakom bare a tancuje s nejakou babou, ktorej meno ani nechce vedieť.

Nenávidí ma, že som o ňom pochybovala? Lebo ja sa presne tak cítim. Len som čakala na poslednú kvapku.

Čakala som na nejaký dôvod, aby som ho mohla vykopnúť zo svojho života. 

A presne to som urobila.

„Mami, čo budeme robiť?“ – pozriem sa do spätného zrkadla na Elly a privriem oči, aby som vylúčila z mojich myšlienok Harrisona.

„Nič, len mamka potrebovala na chvíľku zastaviť a premýšľať“ – odpoviem, zaradím rýchlosť  a pohneme sa k domu Liama a Josie, aby sme vyzdvihli Peyton.

Otvorím dvere domu a privíta ma zvuk televízie.  Tento dom je väčšinou hlučný, najmä ak sú tu všetky deti. Elly popri mne prebehne do obývačky a zvýskne.

„Čo robíte?“

„Farbíme“ – počujem Peytoninu odpoveď.  Srdce sa mi zastaví a môj žalúdok sa prepadá. Privriem oči a modlím sa, aby nespôsobili príliš veľkú škodu na stenách Josienej obývačky.

Váhavými krokmi, lebo sa bojím čo tam nájdem,  vstúpim do izby. 

Obe dievčatká sa smejú, keď vstúpim. 

Harrison sa mi na chvíľu podíva do očí a odvráti sa. 

Padne mi sánka  v šoku.  Peyton sedí Harrisonovi na kolenách s fixou v ruke a Elly stojí pri nej. Obídem ich, aby som sa dostala pred nich a lepšie som videla.

Obidve moje dcéry vyfarbujú Harrisonovi jeho tetovačky na rukách, vyplňajú ich a oživujú ich ešte viac než boli predtým.

„Čo to robíte?“ – pýtam sa šokovane, zopakujúc Ellynu predošlú otázku. Peyton si vzdychne.

„Vyfarbujeme“

„To vidím, ale prečo?“

„Lebo Harrison je jedna skutočná živá omaľovánka.“ Harrison sa smeje spolu s Peyton.

Peytonin smiech je hudbou pre moje uši.

Harrison našiel spôsob, aby ju rozosmial a ešte sa mu za to ani nemôžem poďakovať!

Dívam sa na Harrisona, ktorý sa ale na mňa nepozrie. 

Len by som chcela vidieť tie zelené oči, aby som vedela, že je v poriadku, ale on sa sústredí na dvojičky. 

On ma ignoruje, čo je pochopiteľné po tom, čo som urobila.

Stiahnem sa dozadu a sledujem, ako sú Peyton s Harrisonom spolu.

Vtedy sa pohne, keď ho moja dcéra vyzve a ešte jej drží aj fixy.

Neviem, čo sa stalo,  kým som bola preč, ale niečo sa medzi nimi zmenilo.  Neviem ako to v tejto súvislosti teraz cítim, keď si nie sme blízki, ale teším sa, že Peyton sa zaoberá aj s iným ako s Liamom.

Harrison vyzerá uvoľnene, viditeľne sa dobre baví a ukazuje, kde ešte chýba farba.

Pokúšam sa nezírať naňho, ale nedokážem to zastaviť.

Má obe moje dcéry omotané okolo prsta, akoby bol súčasťou ich života.

„Čo sa ti stalo s rukou?“

Odkedy som tu, teraz sa pozrie prvýkrát na mňa a zovrie pery do úzkej linky.

Cúvnem a stiahnem sa do seba.

Musím uhnuť očami, lebo sa bojím, že od jeho pohľadu by som sa rozplakala.

Neodpovie mi, ale venuje svoju pozornosť zase na dievčatám.

„Odpovieš mi?“ – pýtam sa znova.  Viem, že môj hlas je vyzývavý ale nemôžem za to.

„Nerob to pred dievčatami!“ – povie potichu.

Obidve sa na mňa zmätene pozrú. Neviem, či sa ma snaží upokojiť, ale nefunguje to. Peyton na mňa zíza  skôr, než sa vráti k maľovaniu.

„Hneď sa vrátim“ – povie dievčatám. Nafučane si povzdychnú, ale dovolia mu postaviť sa.

Vidím, ako opúšťa izbu, viem, že by som mala ísť za ním, ale  nedokážem  sa pohnúť.

Obe moje dcéry sa na mňa spýtavo dívajú a nechápu, čo sa vlastne stalo. 

Nemám vôbec predstavu ako im poviem, že Harrison viac nepríde.

Nakoniec povolím a vyberiem sa za ním.

Narovnám ramená, ked ho nájdem v kuchyni nad výlevkou. 

Stojí mi chrbtom a chcela by som sa natiahnúť a dotknúť sa ho.  Prejst prstami po najnovších vzoroch, ktoré vytvorili moje deti, ale neurobím to. 

Musím ho pustiť, aby išiel ďalej. 

Nie sme pre seba dobrí.

„Harrison“ – ozvem sa, aby vedel, že som tu.  Vidím, ako mu chrbát stuhne a prekvapí ma, ako sa dokáže tak rýchlo dostať z uvoľneného  do napätého postoja.

Žeby bolo také ľahké vypnúť emócie?

Tvrdo položí pohár. Strhnem sa od toho zvuku.

Nahne sa dopredu, ešte ďalej odo mňa.

„Čo chceš Katelyn?“

Chcela by so vykričať, že on je to jediné, čo chcem, ale nemôžem to urobiť.

Nemôžem byť preňho tým, ako je zvyknutý na pobreží.

Ja chcem byť preňho všetkým.

Aby mu na mne záležalo.

„Čo sa ti stalo s rukou?“ – pýtam sa znovu , hlavne zo zvedavosti.  Zodvihne ruku v sádre, tú ktorú vyfarbili zlatou a striebornou fixou a tresne do vzduchu. Neotočí sa ku mne  a to mi vadí.

“Tresol som do steny a na dvoch miestach sa zlomila. Ešte niečo, čo by si o mne chcela vedieť?“

„N...nie“ poviem ticho  a zlomí sa mi hlas. 

Odrazí sa od pultu a podíde ku mne a zastaví sa, keď je tak blízko, že sa skoro dotýkame.

Nepozrie sa na mňa.

Nedotkne sa ma.

„Len toľko si mala urobiť, že by si mi dôverovala.“

Odíde bez toho, aby sa obzrel a počkal na mňa.

Hovorí o dôvere, ale ja mu nemôžem dôverovať, nie po tom, čo mi povedali.

Nie po tom, čo som videla. 

Fotky neklamú, nie?

Vrátim sa do obývačky, ale zarazím sa vo dverách, keď sledujem ako komunikuje Harrison s dvojičkami.

Chovajú sa úplne prirodzene a lezú po ňom ako opice a Harrisonovi to vôbec nevadí. 

Vôbec ho neznervózňujú.

Šteklí ich a ich smiech je hudbou pre moje uši.  On z nich ten smiech dostáva úplne spontánne.

Prečo nemôže byť život taký jednoduchý ako smiech?