MUF - 31. kapitola

Překlad: Noemi

Harrison

Nudím sa.

Otáčam sa na stoličke tak, ako som to robil kedysi s Quinnom v náručí, keď bol maličký a čakám na inšpiráciu.

Liam je v „práci“.  Zabudol  -vo svojej nekonečnej múdrosti -,  že treba aspoň dvoch ľudí, aby zvládli Josie-in obchod, takže teraz s Jennou pracuje nasledujúch pár dní.

A ja tu sedím a nudím sa.

Decká sú v škole. Jimmy ostal v L.A. 

Ja som prišiel dole pracovať, aby som si vybil z hlavy Katelyn a že tu nie je, ale nefunguje to.

Viem myslieť len na to , okrem toho ako by som sa pri nej zobúdzal, že samota ma len utvrdzuje v mojej túžbe , byť súčasťou jej života.  Nie som si istý, aký by mal byť nasledujúci krok , okrem toho, že to povieme deťom.

Ale čo sa bude  diať potom?

Viem, že ju musím vidieť každý deň, aby som cítil, že žijem.  Len to neviem, čo chce ona, alebo čo potrebuje.  Rozhodne to plánujem zistiť.

Vytiahnem z vrecka zvoniaci telefon. Srdce sa mi rozbúši z myšlienky, že je to Katelyn. Dívam sa na neznáme číslo a dúfam ďalej.

„Halo?“

„Pán James?“

Cítim, akoby mi srdce náhle prestalo biť. Hlas na druhom konci nie je Katelynin. Mohol som to vedieť. Môžeme sa dôverne stýkať, ale doteraz sme ešte netelefonovali.  A dúfal som, že to napravíme.

„Áno?“

„Som pán Lumsden, riaditeľ Beaumontskej štátnej školy...“

„Je Quinn v poriadku?“ vybuchnem, skôr ako mohol povedať, prečo volá.

„Áno aj nie. Bol by som rád, keby sme sa mohli stretnúť. Kedy môžete prísť?“

„Ihneď idem“ – vypnem mobil a vhodím si ho do vrecka.  Potknem sa na bubne, ako som spoza neho vyskočil. Vedel som, že štátna škola bola zlá voľba, ale matka ma ubezpečovala, že Quinn sa s tým vyrovná.

Schody beriem po dvoch a utekám k autu.  Zhlboka sa nadýchnem  predtým ako vyrazím. Mobil mi znovu zvoní, zodvihnem ho bez toho, aby som sa pozrel, kto volá.

„Čo práve robíš?“ pýta sa Liam

Cúvam z jeho príjazdovej cesty a odbočujem ku škole.

„Idem do školy, je nejaký problém s Quinnom“

„Fíha, človeče“ – povie Liam . „Počúvaj, teraz mi volal riaditeľ školy a povedal mi, že  Peyton musí ísť domov.  My s Josie sme udaní ako  náhradníci, ak nie je dostupná pani Powellová, a ona nie je doma.  Poviem im, že prinesieš aj ju. Dúfam, že Katelyn dá na zoznam aj teba“

Srdce mi zase začne prudko biť.

„Mali by sme zavola Katelyn“

„Nie, nemali“ Potrebuje tie prázdniny a riaditeľ nepovedal, že  o čo sa jedná, takže asi to nie je vážne.  Tak len choď, vezmi Peyton  a prines ju späť do domu“

Zloží skôr, než  som mal šancu niečo povedal.  Skúšam nemyslieť na to, čo asi vyviedli oni dvaja, ak ma volal riaditeľ, a snažím sa to uhádnuť. Zahnem na parkovisko a hľadám miesto najbližšie k budove.  Myslím, že sa mi nohy ani nedotkli chodníka ako som utekal do školy, rovno do kancelárie.

„Oci!“

Otočím sa a vidím Quinna s Peyton  ako sedia na stoličkách pri stene.  Batohy majú hodené na zemi pri nohách.  Prísne sa pozriem na Quinna, na čo sa postaví a potrasie hlavou.

„Nebolí to“ – povie a pristúpi bližšie.

„Máš čierny monokel“

„Je to moja chyba“- povie ticho Peyton.

„Nie Peyton, nehovor to,“ povie Quinn cez zaťaté zuby.  Peyton vyzerá,že sa ihned rozplače, čo vo mne vyvolá túžbu byť tu pre ňu.  Prekríži si ruky na hrudi  a uhne pohľadom odo mňa.

Položím ruku Quinnovi na plece a jemne ho stisnem.

„Choď si sadnúť. Zistím, čo sa tu deje, dobre?“

„Budeš sa hnevať“

Vzdychnem si a prikývnem.

„Díki za upozornenie, kamoš“

Podídem k pultu a prihlásim sa u ženy, ktorá tam sedí.

„Môžete ísť ďalej a hovoriť s pánom Lumsdenom“

Pamätám si tie dni, ktoré som musel tráviť v riaditeľni, čakajúc na matku,aby prišla a odniesla ma domov.  Niekoľko prvých prípadov bolo ospravedlniteľných. Ale to sa rýchlo zmenilo a dokázal som už len plakať. Nedokázal som prestať, hociako tvrdo som sa snažil.

Zaklopem a vojdem. Som napätý a chcel by som odtiaľ odniesť decká. Riaditeľ vstane a potrasieme si ruky.  Posadíme sa.  Urobí si z prstov  stan a tvári sa, akoby uvažoval nad tým, čo mi má povedať.

„Pán James, nie je jednoduchý spôsob ako to povedať, ale váš syn sa bil“

„Jednoznačne“, odpoviem stručne

„V Beaumontskej štátnej škole pristupujeme veľmi vážne k bitkám a neospravedlňujeme násilie“

„Mohli by ste mi povedať, čo sa vlastne stalo?“

Pán Lumsden poitrasie hlavou.

“Žiaľ deti nepovedia nič. Jedine to som vedel  zistiť, že išlo o nejaký vysmievanie sa a potom prepli do ručného vybavovania vecí.

„Je suspendovaný?“

„Na tri dni“

Kusnem si do pery. Možno, že riaditeľ nevie zistiť čo sa stalo, ale ja áno.

„A aká je situácia s Peyton Powell?“

Mr. Lunden zodvihne nejaký papier a študuje ho.

„Tu stojí, že aj ju vezmete domov vy?“

„Áno, ale potrebujem vedieť, čo mám povedať jej matke“

„Nuž , pán James, to dievčatko je jedna veľká záhada. S nikým sa nerozpráva,  a ona prosila, aby mohla ísť domov s Quinnom. My vo všeobecnosti nenútime našich žiakov, ale ona je  náchylná k výbuchom a v tomto prípade sme si mysleli, že ju na dnešný deň pustíme domov.“

„Rozumiem, ďakujem“ poviem a postavím sa.  Vybehnem z izby a decká sa zľaknú.

„Vezmite si veci a ideme“ – prikážem im. Obidvaja vstanú, dajú si batohy na chrbát a nasledujú ma k autu.

Cesta späť k Liamovi je tichá, a koľkokrát sa pozriem do spätného zrkadla, oni dvaja zízajú na seba.  Ani poňatia nemám, čo vymýšľajú, ale nevyjde im to. Ticho vystúpia z auta a nasledujú ma do domu.

„Dole, Quinn“ – poviem s hnevom. Quinn sa pozrie na Peyton skôr ako sa ona vyberie do kuchyne.

Nikdy v živote nepochopím, prečo by chcel môj syn ublížiť inému dieťaťu. Vie, čo si myslím o násilí. Otočím vypínačom  v štúdiu a svetlá ožijú. Obíde ma a sadne si na Liamovu stoličku.

Pritiahnem si stoličku JD a sadnem si oproti nemu.

„Tak von s tým“

„Nemôžem, lebo som dal slovo, a ty stále tvrdíš, že  slovo treba vždy dodržať“

Má pravdu, to som povedal.

„Ale aj to som povedal, že sú výnimky, a toto je jedna z nich. Čo sa stalo dnes v škole?“

Quinn  uhne pohľadom a vzdychne si.

„Ubližovali môjmu priateľovi na dvore a ja som povedal tomu druhému....vieš tomu, čo bol zákerný, aby s tým prestal, ale neurobil to.  Povedal veľmi veľa hnusných vecí na môjho priateľa a on plakal. Ten chlapec sa schytil môjho priateľa a môj priateľ povedal, že to bolí, slovom... ja som ho udrel.“

Quinn sa nedíva na mňa, keď mi to rozpráva. Myslím, že sa bojí ako sa zatvárim alebo ako zareagujem. 

To čo nevie je, že som zároveň aj nesmierne hrdý na neho aj nahnevaný. Násilie nikdy nie je odpoveď, ale zastať sa priateľa, to už hej. On vie, čo všetko som zažil  a sľúbil som mu, že  vždy pomôžem tým, čo sú na pomoc odkázaní.

Dotknem sa mu nohy, aby som získal jeho pozornosť.  Otočí sa ku mne, pozrie na mňa a slzy mu tečú po tvári.

„Nehnevám sa na teba, som sklamaný, že sa to zvrtlo na násilie, ale chápem to.  Neviem, ako ťa potrestám, kým si nesadnem, aby som si to párkrát premyslel.“

Vstanem a vezmem  ho do náručia. Všetko to, čo som ja nemohol byť, keď som bol mladší, je  v ňom a som nepredstaviteľne hrdý, že môžem byť jeho otec. Sadnem si sa odhrniem mu vlasy z očí.

„Je Peyton  zranená?“

„Odkliaľ vieš, že to bola ona?“ – pýta sa prekvapene.

„Dobrý odhad“ – odpoviem a snažím sa neukázať úsmev.

„Nechce, aby to niekto vedel“

Prikývnem.

„V poriadku“ – poviem a rešpektujem ich puto. „Chcel by som sa aj s ňou o tom porozprávať, takže pôjdeš a privedieš ju sem ku mne?“

Quinn sklzne zo stoličky  a vyberie sa k dverám.

„Je mi to ľúto, oci“

„Viem, kamoš“ – vyjde a nechá dvere otvorené. Využijem tú chvíľu, aby som vymyslel, čo by som mal urobiť, aby som pomohol Peyton. Pravdepodobne nie veľa, ale podobáme sa na seba viac, než by ona dokázala prijať. Neviem čo by som mohol povedať Katelyn bez toho , aby nebláznila a neprišla domov skôr. Potrebuje ten odpočinok, ale ak jej dcéru šikanujú v škole, tak o tom musí vedieť, aby to mohla riešiť.

Zrazu sa objaví Peyton.  Ani som nepočul, že zošla po schodoch. 

Stojí vo dverách, ruky prekrížené na hrudi.  Teraz, keď viem o čo sa jedná, totálne chápem jej postoj.  Chráni samu seba a to mi láme srdce.

„Chceš vojsť?“

Kývne hlavou, že nie.

„V poriadku“ odpoviem. Pritiahnem si k nej bližšie stoličku a sadnem si.

„Aj tu sa môžeme rozprávať.“

Sklopí oči. Je možné, že ma neznáša, ale je aj to možné, že je len v rozpakoch. Musím toto dokončiť, už len kvôli môjmu egu.

„Chceš mi porozprávať, čo sa dnes stalo?“

„Nie si môj otec“

„Nie, to nie som a ani sa nepokúšam byť, ale chcel by som byť tvoj kamarát, Peyton, ak mi to dovolíš“

„Ja mám Noaha a  Quinna“

„To je pravda“ súhlasím s ňou. „Oni sú fakt výborní kamaráti, však?

„Hej“

„Môžem ti porozprávať jeden príbeh?“

Pokrčí plecia a ešte stále nie je ochotná sa mi pozrieť do očí.

Tak sa pustím do môjho príbehu dúfajúc, že  ho pochopí, že som prežil to čo ona teraz.

„Keď som mal  štyri roky stratil som otecka. Ten deň, keď zomrel, dostal som od neho pusu na dobrú noc a odišiel do práce.  Keď som sa zobudil, mamička plakala a povedala mi, že je preč. Nerozumel som tomu, čo to znamená až dovtedy, kým som išiel na pohreb.  Bol som veľmi malý na to, aby som porozumel, že sa mi zmení život, že všetko čo som poznal, zmizne. Museli sme sa odsťahovať z nášho veľkého domu , musel som tam nechať všetky moje hračky, priateľov, s ktorými som sa každý deň hral, presťahovali sme sa  do jedného malého bytu.  A mohol som si odniesť len pár vecí.  O rok keď som začal chodiť do skoly , bál som sa, lebo som nikoho nepoznal.  Všetci moji kamaráti chodili do inej školy.  Bol som veľmi osamelý a niektorí chlapci to využili. Ťahali ma za vlasy, alebo sa mi vysmiali kvôli šatám.  Povedali mi škaredé veci o mojom oteckovi a smiali sami keď som začal plakať.  To sa dialo až kým som neskončil strednú školu.  A nemusel som sa viac stretávať s týmito ľuďmi.

Ak ti niekto ubližuje, Peyton, môžem ti pomôcť. Nechcem vedieť, kto to je, lebo nemá zmysel hovoriť s ich rodičmi.   Ale ty si pre mňa oveľa dôležitejšia než pár blbcov, ktorí si myslia, že je to sranda ak sa niekomu vysmievajú. Takí ľudia to nikam v živote nedotiahnu.“

Konečne sa Peyton pozrie na mňa. Neviem, čo som povedal, ale som za to vďačný.  Natiahnem sa a utriem jej slzy.

„Vieš, čo som robil, ked som bol mladší a chcel som sa zbaviť svojej zlosti?

„Čo?“ opýta sa tenučkým, zlomeným hláskom.

„Poď sem ukážem ti to“ – postavím sa, odtlačím Jimmyho stoličku na miesto a idem k svojim bubnom. Peyton stojí pri mne, pritiahnem si ju bližšie a posadím si ju pred seba. Bol som si istý, že ma odsotí a utečie,ale neurobila to.  Dám jej do rúk paličky. Pozrie na mňa s otáznikov v očiach.

„Vieš ako vyzerá ten husný chalan?

„Ah-ha“

„Výborne. Teraz si predstav,jeho tvár tam na bubon a udri ho.“

Urobí to, ale práve, že sa len dotkne bubna.

„Nie Peyton, chcem, aby si poriadne udrela do bubna. Vydaj to zo seba všetko cez bubon. Neuškodíš ničomu, takže si nerob starosti.“

Peyton zase udrie do bubna, ale velmi slabo.

„To je všetko čo dokážeš?“ – pýtam sa.  Vezmem si iné paličky, a tvrdo udriem do bubna. Urobím to znovu a znovu a hovorím veci, ktoré ma nahnevali. Peyton to skúsi znovu, ale už silnejšie. Dovtedy trieskame do bubnov, kým jej obe paličky tvrdo padnú nadol.  Sedím tam, tesne ju držím v lone, aby nespadla dopredu.

Keď skončí, odhodí paličky a otočí sa ku mne. Tvár má červenú, opuchnutú od plaču a mne sa láme srdce, keď vidím akým trápením si prechádza.

„Tak mi je to ľúto,Peyton, nikto si nezaslúži toľko trápenia“

„Aj tvoj otecko išiel do neba?“

„Hej, tam“

„Plakal si?“

„Áno, bol to môj najlepší kamarát“

„Ako aj môj ocko“

„Viem“ – poviem a vezmem ju do náručia a ona ma stíska tak velmi, ako len dokáže. Neviem, či toto je ten bod, keď sa zvrtne náš vzťah, ale teraz si vypočujem hocičo, čo chce zo seba dostať, či dobré či zlé.

„Sem môžeš prísť hocikedy dole, kedy len budeš chcieť.“

„Nebudeš sa hnevať?“

Potrasiem hlavou – „Vôbec nie“

Odvráti sa, zoberie paličky a ešte niekoľkokrát udrie do bubna. Dotkne sa aj činel a smeje sa, aký majú iný zvuk.

„Harrison?“

„Áno, zlatko?“

„Naučíš ma hrať?“

Moje srdce zaplaví úľava. Snažím sa veľa neuvažovať nad tým, čo to vlastne pýta, ale ak toto je spôsob, ako nadviazať s ňou spojenie, ja som za.

„Teba rád, Peyton“