DN - 42. kapitola

Překlad: Yogi_22

Ivory

Vianoce prišli a odišli v rozmazanej šmuhe výstredných darčekov a teplých úsmevov v dome jeho rodičov. Emeric a ja sme strávili dvojtýždňové prázdniny doma, v posteli, zastrčení v nezničiteľnej bubline šepkania, dotýkania, blaženého bozkávania. Každá sekunda s ním bola ako sen, rovnako ako každá chvíľa, kedy mi niekto kruto triasol s ramenom a nútil ma zobudiť sa.

Odkedy som sa presťahovala, naše výlety z domu boli obmedzené na školu, týždňové návštevy u Stogieho a víkendové večere u Marceuaxovcov. Neboli žiadne večerné rande v podobe kina, romantickej večere vo Francúzskej štvrti, alebo držanie sa za ruky pri prechádzke pozdĺž rieky Mississippi. V našom svete robíme v súkromí normálne veci ako hašterenie sa o tom, či v tom televíznom seriály hral fúzatý pirát s dokonalými zubami.

Nezáleží na tom čo robíme tak dlho, kým to robím s ním.

Keď odmaturujem, budeme voľní spod postavenia študent – učiteľ.

Už viac žiadne skrývanie a žitie v strachu.

A potom...?

Povie, že Leopold je môj ak ho chcem. Neviem ako je to možné. Ak poruší svoju dohodu s dekankou, celý náš svet sa zrúti. Mám v úmysle usilovať sa o to miesto na vlastnú päsť. Možno to bude trvať roky. Možno sa tam presťahujem a každý jeden deň budem klopať na dvere náborárov, pokým už nebudú chorí z toho, že ma vidia.

Povie, že sa bude so mnou sťahovať do New Yorku, zatiaľ čo ja budem pracovať na svojom titule. Z toho mi stúpne srdce, ale nemôžem ho požiadať, aby opustil svoju prácu a rodinu.

Povie, že môžem urobiť čokoľvek čo si len zaumienim. Verím mu.

V decembri skončí disharmonická časť môjho života, zúčtovanie Treme a môjej zlomenej rodiny.

Január je začiatkom novej piesne sľubujúci rok tvrdých rozhodnutí.

Február skĺzne do glissandadomácich úloh, klavírnych lekcií a pokojných večerov s Emericom.

Marec začne s odpočítavaním na jarné prázdniny, nezvyčajne teplým počasím, a...

Infekciou močového mechúra.

Drepím na záchode, tuším, že príde bolesť. Nepohla som sa už pol hodinu, každý malinký pramienok moču ma ako oheň páli medzi nohami. „Budem meškať do školy.“

Emeric sa krčí predo mnou a položí mi opak ruky na čelo, obavy mu zatemnia modré oči. „Stále bez teploty, ale zostávaš doma a je to definitívne.“ Strčí mi do rúk pohár vody. „Pi.“

Viac vody znamená viac cikania, čo znamená viac pálenia. „Nikdy viac.“

Omotá mi prsty okolo skla, donúti ma držať ho. „Dehydratácia je dôvod prečo tu sedíš.“

„A priveľa sexu.“ Podarí sa mi úškrn a dám si dúšok.

„Nič také.“ Jeho dlane sa mi posúvajú hore po stehnách, nežne ma hladia. „Stále pi.“

Vypijem tekutinu s civením. Čierne vlasy na vrchu hlavy má strapaté, sú rebéliou zvodnosti, zatiaľ čo zastrihnuté strany jasne vyhraňujú pána profesora. S čerstvo oholenou sánkou, silne mužnou vôňou a v luxusnej sivej veste a saku je pripravený dobiť svet. Alebo prinajmenšom, školu privilegovaných tínedžerov. Môj mastný cop mi visí na prednej časti jedinej veci, ktorú mám na sebe – jeho trička Guns N’ Roses. Nebudem v dohľadnej dobe hotová. Klesne mi žalúdok. Po prvýkrát za štyri roky vynechám deň v škole.

„Viem, že tobolí.“ Zoberie si pohár, položí ho na zem a prejde mi palcom po spodnej pere. „Môj otec prinesie lieky.“

Telo sa mi zovrie pri návale prudkej bolesti, uvoľní ďalší prúd moču. Stonám, oči mám zaliate slzami cez tú neuveriteľnú bolesť.

„Srať na to.“ Siahne si po uzle na kravate. „Zostávam tu.“

„A na čo?“ Vezmem ho za ruku, zastavím jeho útok na golier košele. „A čo by si robil? Sedel tu a sledoval ma celý deň čúrať?“

Oči mi blysnú. „Áno.“

„Hrozný nápad.“ Prepletiem naše prsty a držím ich medzi kolenami. „Ako by to vyzeralo, keby sme obaja boli preč? Ani jeden z nás nikdy nechýbal v škole. Ľudia si to všimnú.“

Prejde si voľnou rukou dole po tvári, výraz má bolestný. Utajovanie nášho vzťahu, vidieť ma chorú, nechávať ma samu, to všetko ho mučí.

Skloním sa a pobozkám ho na ústa, želám si, aby som mala umyté zuby. „Toto je trápne už aj tak dosť bez tvojich jastrabých očí, ktoré sledujú moje záležitosti.“

V skutočnosti to nie je zasa také zlé. Som dobre oboznámená s jeho inváziou. Či už mám svoje dni alebo som na záchode, nemá žiadnu predstavu o osobných hraniciach, vždy je na blízku, vypytuje sa a skúma ma zvnútra aj zvonka. Chápem to, vážne, pretože som rovnako posadnutá ním.

Narovnám chrbát, použijem jeden z jeho najobľúbeňejších príkazov. „Choď.“

Čakám, že mu stvrdne čeľusť a hlas mu zapraská pobúrením. Ale to čo nájdem v jeho očiach je niečo celkom iné. Niečo, čo sa medzi nami budovalo celé mesiace, zdvojnásobí to svoju veľkosť, keď sme spolu a naberá na sile, keď sme od seba. Ako keby konečne našiel v sebe dosť odvahy, všetko čo sme kedy cítili jeden k druhému sa nazhromaždí do jedného monumentálneho pocitu a zasvieti z jeho pohľadu.

Omotá mi ruku okolo bokov. „Milujem ťa.“

A je to tu.

Vyslovené bez ohňostroja, prijaté bez uplakaných očí a vstrebané bez toho, aby to spustilo v pozadí búrku. Je to jednoduché, reálne a priamo tu.

V kúpeľni.

Vezmem ho za tvár, oči spojené s tými jeho, srdcia bijúce v jednom rytme. „Čakal si doteraz, aby si mi to povedal, však?“

Kútik jeho úst sa nadvihne. „Nie je to tak, že by si to už nevedela.“

„Jo, ale dievča nezabúda na prvý krát, kedy jej milovaný vysloví tieto slová.“ Bojujem s úsmevom. „Vždy si budem pamätať túto chvíľu s obrázkom záchodového sedátka, ktorý mi vytlačil kruh na zadku.“

Položí si čelo na moje. „Povedala si milovaný?“

„Nie je to len taká hocijaká zamilovanosť.“ Dotknem sa našimi perami. „Je to zamilovanosť do svojho žhavého učiteľa,ktorý je zhodou okolností aj môj arogantný Pán. A muž, ktorého milujem.“

Nezáleží na tom, či sedím na záchode, som roztiahnutá na jeho piane alebo mu sedím obkročmo v lone. Toto je náš tajomný svet a je oveľa zmysluplnejší než akákoľvek túžba, ktorú som si pre seba kedy vysnila. Náš vzťah nie je vhodný ani pohodlný. A nie je to len o fyzične. Potrebujeme jeden druhého, nie kvôli našim telám, ktoré do seba skvele pasujú, ale pretože naše srdcia bijú rovnakou melódiou z rovnakého dôvodu.

„Povedz to,“ vydýchne.

„Milujem ťa.“ Nie som prvá žena, ktorá mu tieto slová povedala, ale som si sakramentsky istá, že som tá posledná. Prebehnem mu prstami po vlasoch. „Tým druhom lásky, ktorý nekončí zradou.“

Jeho ruky mi zovrú boky. „Vôbec to neskončí. Nikdy.“

Vášnivo, bolestne ma bozkáva, jeho ústa prekrývajú moje, ako keby sa snažili sprostredkovať hĺbku svojich slov. Bozkáva ma, pokým znova nezavyje môj močový mechúr.

Zostáva dlhšie než by mal, zavedie ma do postele a na nočný stolík navŕši jedlo a vodu. Potom odíde z izby a vráti sa o päť minút neskôr so Schubertom zamotaným v jeho náručí. Stočím sa na svoju stranu, usmievam sa napriek nepohodliu. „Myslel si na všetko.“

„Nie na všetko.“ Položí Schuberta vedľa mňa, mazná sa s mačkou až lenivo pradie od spokojnosti. „Doteraz som neprišiel na spôsob ako s tebou zostať doma.“

„Meškáte, pán Marceaux. Vypadnite odtiaľto.“

Na pery mi vtisne dlhý bozk. „Otec má vlastný kód, aby sa sem dostal, takže zostaň tu. Vyspi sa. Budem tu čoskoro.“

Zatvorím oči a hladkám Schuberta, snažím sa ignorovať to dráždivé nutkanie ísť znova cikať. Cítim ako sa Emeric vznáša na tichý okamih vo dverách skôr než jeho kroky zoslabnú na chodbe.

Zvuk alarmu mi napovie, že sa vyzbrojil. Buchnutie dverí preruší frustráciu z toho, že odchádza.

Spánok ma stiahne v priebehu pár minút. Je to zmätený, nepríjemný druh spánku, ktorý preskakuje medzi bdením a vedomím. Minúty prechádzajú alebo možno hodiny, keď si moja myseľ prehráva Emericovu nehu, zatiaľ čo moje telo prosí, aby som si vyprázdnila mechúr.

V určitom momente zaznie alarm, ktorý oznámi 30 sekúnd od vstupu, otvorí mi oči. Prinútim sa vstať a tryskom sa hnať na toaletu.

Po veľkom množstve stekajúcej úľavy a spaľujúcej bolesti sa rozhodujem, či si mám prezliecť šortky. Prinajmenšom by som si mala obliecť spodnú bielizeň.

Seriem na to.

Som chorá, on je doktor, a šatník je sakramentsky ďaleko. Stiahnem si tričko dole po stehnách, zabalím sa do prikrývok a čakám na doručenie požehnanej medicíny.

Musela som zaspať.

Schubert zoskočí z postele, vyplaší ma do žmurkajúceho stavu vratkosti, keď sa snažím pochopiť čo za silueta stojí vo dverách.

Modré rifle.

Čierne tričko s výstrihom do V.

Nabúchané ramená...civím na nápis Skaza vytetovaný na jeho krku a prehltnem.

Snívam?

Mám nočnú moru?

Toto nemôže byť skutočné.

V duchu si dám v sebe zbežný pohľad. Srdce mi búši, pľúca mi lapajú po dychu, krk mám stiahnutý. Vážne sa to deje. Telom mi zalomcuje kŕč.

Lorenzo na mňa zíza s vypúlenými očami. „Mala si byť v škole.“

Ľad mi stuhne v žilách, keď sa ťahám dozadu, posúvam so sebou prikrývky. „Ty si mal byť v base!“

Nadvihne hlavu a urobí krok do izby. „Ako o tom vieš?“

„Prečo si tu? Čo chceš?“ So škrípavými nádychmi strčím ruku pod prikrývky a šmátram okolo. Kde mám telefón? Kurva, viem, že ho Emeric nechal vedľa mňa. Kde to je? Kde to je?

Zakráda sa po izbe a zastane pred šatníkom. Posteľ je v strede izby a kúpeľňou na druhej strane dverí. Na dverách je zámok. Posuniem sa tým smerom o centimeter po matraci.

Držím ho pod uhlom smerom ku mne, pozrie sa dnu do šatníka, výraz má znechutený pri pohľade na to všetko. „Shane a ja sme sa toto miesto chystali preskúmať.“

Shane...? Preskúmať...? Točí sa mi hlava, keď skryto nadvihujem prikrývky.

Kde je ten prekliaty telefón?

Jeho oči padnú na moje trasúce sa ruky a zamrznem. Nechcem mu dať žiaden dôvod, aby ma napadol.

Je Shane v dome? Sú tu, aby okradli Emerica? Lorenzo bol zatknutý za vlámanie, ale... „Ako si sa dostal dnu?“

Pomaly posuniem nohy pod prikrývkami v nádeji, že narazia na telefón, zatiaľ čo sa nenápadne približujem čo najbližšie k okraju smerom do kúpeľne.

Lorenzo si prekríži ruky na hrudi a študuje ma. „Tieto poplašné systémy poznám. Je to na kód vlastníka a je priradený každému jeho užívateľovi. Shane ho uhádol na tretí pokus.“

Dátum kedy zomrel môj otec.

Srdce sa mi zosype.

Zacká. „Najslabším článkom v bezpečnosti je vždy človek.“

Hruď sa mi stiahne omdlievajúcou bolesťou. Prečo sa toto deje? Neznesiem ak sa ma znova dotkne. Čo do pekla sa chystám urobiť?

Oči sa mi rozostria slzami. „Musíš odísť. Čakám donášku každú chvíľu.“

Príde bližšie. „Tvoj brat dáva vonku pozor.“

A Shane nevie, že som doma? Kurva, kurva, kurva.

Uháňam bližšie k okraju, rozmotám si nohy z prikrývok.

Lorenzo sa zastaví desať stôp pred posteľou, sleduje ma. „Nerob žiadne blbosti, Ivory. Viem, že ten obleček, s ktorým sa ťaháš je v škole. Máme celé hodiny, kým sa vráti domov.“ Jeho úsmev vyzerá na jeho tvári ako skazená prasklina. „Dlžíš mi mesiace.“

Zmení smer, stočí sa smerom k nohám postele. Predvída môj útek do kúpeľne? Je rýchlejší, silnejší. Ak utečiem, porazí ma tu.

„Kde je sejf?“ Opýta sa, keď obehne matrac.

Je v Emericovej kancelárii a ja tú prekliatu kombináciu poznám. Ale on si nevezme len peniaze. Nie teraz, keď ma uvidel. Presuniem svoju pozornosť k šatníku.

Nasleduje môj pohľad, jeho telo sa otočí, rozptýli.

Stratím pol sekundy skenovaním prikrývok kvôli telefónu skôr než vyletím z postele a bežím ako o život do kúpeľne. Srdce mi búši, prešmyknem sa cez dvere, keď ma naháňa, vrieska. „Ivory!“

Keď sa dvere zabuchnú, nemôžem sa nadýchnuť. Udriem do zámku. Buchnem do neho znova. A znova. Potom o krok ustúpim, točí sa mi hlava, je mi zle, lapám po dychu.

Bude zárubňa držať? Lišta vyzerá hrubo a robustne. Ale zadrží to Lorenza?

Nie na dlho.

Jeho päsť búši na dvere. „Ivory! Otvor kurva!“

Otočím sa, skenujem kúpeľnu kvôli úniku, sebaobrane, nejakej zbrani. Malé okno je príliš vysoko, je primalé a príliš nerozbitné. Vydrapím zásuvky a skrinky, hľadám niečo, čokoľvek.

Oh Bože, to sa nemôže diať. Ako sa dostal z basy? Prečo musel byť jeho cieľom tento zasraný dom?

Shane.

Ten sebecký zmrd vedel, že som žila s Emericom. Bol preč tri mesiace. To je viac ako dosť času zistiť kde žijem. Alebo to možno po celý ten čas vedel.

Ťažké búšenie mi spraví zo žalúdka kameň. „Ivory, ak neotvoríš tie preklate dvere, budeme to musieť urobiť po zlom.“

Po chrbte mi prebehne mráz. Búšenie prestane.

Zodvihnem kefku na zuby a vezmem hrebeň. Čo sa kurva chystám spraviť s týmto?

„Hej tu, cica, cica,“ zavolá Lorenzo jemne.

Kefka spadne na podlahu a všetka krv v mojom tele sa mi ponáhľa do nôh.

Nie, nie, nie.

„Poď von, Schubert.“

Jeho odporný sladký hlas a jemné presviedčanie mi krútia črevami a oči mi zaplavujú slzami. Potom zapíska, použije rovnaké zavolanie na mačku, ktoré ma počul používať roky.

Všetko vo mne sa v hrôze krúti. Letím ku dverám a pritisnem na ne dlane.

Bež, Schubert.

Oh Bože, prosím.

Tep mi udiera do uší , keď sa na druhej strane vlečie ticho. Pozerám dole na kľučku. Emeric by mi vyšibal zadok už len za premýšľanie nad tým, že ňou otočím.

Ale Schubert...

Popod dvere prenikne jeho dlhé, bolestné zavytie a prenikne mi až do morku kostí.

Z hrdla sa mi vyderie vzlyk, nohy sa mi rozklepú pod prudkým trasom. „Nechaj ho ísť!“ Ruka mi padne na kľučku, stisne ju smrteľným zovretím. „Pohovorme si o tom. Proste len...prosím, nechaj ho ísť.“

Schubert vydá ďalší kvílivý nárek, tento je hlasnejší, šialenejší.

Šklbnutím otvorím dvere a vyleziem von, očami horúčkovito pátram.

Lorenzo sa opiera ramenom o stenu vedľa kúpeľne, ruku má omotanú okolo Schubertovho krku, zatiaľ čo sa jeho telo šklbe a krúti bolesťou.

„Prestaň!“ Spustím na neho, vrieskam a hystericky sa trasiem. „Ubližuješ mu!“

Kopne ma do brucha, vyrazí mi dych a pošle ma natiahnuť sa po podlahe.

Jeho ruka zovrie ten maličký krk tak silno až sa Schubertovi prehne chrbát, nohy sa mu roztiahnu a mláti okolo proti tomu držaniu.

Vyškriabem sa na nohy, strach ma trhá na polovice, keď sa vrhnem na neho.

„Prosím, nechaj ho. Prosím,“ nekontrolovateľne kvílim, chniapem po jeho ruke, neschopná zbaviť sa jeho mučivého držania. „Nemôže dýchať. Oh Bože, prestaň!“

„Choď na ruky a kolená, zadok do vzduchu.“

Každý sval v mojom tele sa uzamkne v hrôze, keď sa zraniteľná dierka môjho zadku stisne od úzkosti.

Nemôžem. Nemôžem. Nemôžem.

„Urob to!“ Zreve.

Hlava sa mi trasie sama od seba, preberá kontrolu nad mojou odpoveďou. Chcem byť dostatočne silná, aby som urobila čokoľvek je potrebné na oslobodenie Schuberta. Ale moja sánka je zlepená, nohy mám také zamrznuté, že ich necítim.

Celé jeho správanie sa zmení, skrúti sa a stiahne, jeho výraz sa premení na niečo skazené a škaredé a desivo zlé. Jeho zámer uvidím prichádzať sekundu predtým ako sa to stane.

Ale pohnem sa príliš pomaly, som skurvene príliš slabá, aby som mu odtiahla ruku zo Schubertovho krku, aby som zastavila jeho ruku od skrútenia, aby som zabránila, aby moju milovanú mačičku netresol o stenu.

Schubertove bezvládne telo spadne na zem a niečo sa vo mne zlomí, odpojí a stočí preč.

Moje uši počujú jeho údery do drevenej podlahy. Moje oči sledujú to divné, nehybné ohnutie jeho chrbtice. Ale moja myseľ to odmieta prijať.

Nie je mŕtvy.

Nie je.

Nemôže zomrieť.

Podlaha sa dvíha a udrie ma do kolien. Vrieskam, ale je tu ruka na mojich ústach. Plazím sa a odťahujem, ale ťažká váha na mojom chrbte ma prišpendlí dole. Vzlykám, ale necítim slzy. Poháňa ma ukončenie, ruky sa mi napínajú po mojej malej zlomenej mačičke, túžia ju držať. Potrebuje, aby som ho utešila, aby som ho dala do poriadku.

Ale jeho hlava je v nesprávnom uhle.

Oči má otvorené.

Nehýbe sa.

Pozerá sa, ale nevidí.

Oh Bože, prečo sa nehýbe?

Nepríčetná časť môjho mozgu to vie. Ale pochovám to, všetku svoju silu zameriavam na to, aby som na neho dosiahla, zúfalá zatriasť ním, aby sa prebudil, počuť jeho pradenie, vidieť pohnúť sa tie nežmurkajúce oči.

Až pokým mi niečo tvrdé nešmátra medzi nohami.

Smrť, chladná temnota dosadne na moju myseľ.

Otupí ruku na mojom boku.

Odľahčí hruď na mojom chrbte.

Stlmí zvuk hladných nádychov.

„Scriabin,“ vzlykám, vystieram prsty a udieram do jemného vankúšika mačičkinej labky. „Scriabin.“

Ešte pár centimetrov a budem schopná si vtiahnuť Schuberta do náručia. Ten násilný tlak na moje jadro sa presunie, násilne zatlačí do kruhu svalov v mojom zadku.

Stisnem k sebe viečka.

Dávam pozor či moje telo príde s mučivou bolesťou, takže sa sústredím na tóny vo svojej hlave, disharmonickú sonátu, utlmenú temnotu, kde môžem držať svoju mačičku.

Bojuj, Ivory.

V mysli mi zarezonuje Emericov hlas.

Bojuj a kurevsky vyhraj.

Erekcia sa zatlačí proti mojej bariére, spaľuje moje nervové zakončenia.

Vykrútim krk a ponorím zuby do mäsa Lorenzovho bicepsu.

Tvrdo.

Zreve a vytrhne si rameno.

Presne v okamihu ako jeho päsť vyletí mojim smerom, odniekiaľ zdola sa ozve zbesilý Shanov hlas. „Lorenzo! Kámo, kde si?“

S mojou tvárou sa stretne úder.