DN - 40. kapitola

Překlad: Yogi_22

Ivory

O dva týždne neskôr sa plahočím cez školské parkovisko, šmátram v taške po kľúčoch od auta. Slnko je už dávno preč, čas je už niekde za tým, kedy by sa malo spať. Bože, mám uťahaný zadok.

V škole na mne Emeric tvrdo maká za pianom, aby ma pripravil na prázdninové predstavenie tento víkend. Doma, na mne tvrdo pracuje proti stene, pripútanej o čelo postele a kľačiacu pod teplom jeho opasku. Je neustálym, vysoko-inzenzívnym, srdcovo-cievnym cvičením. Netuším, kde na to berie energiu.

Na parkovisku je len pár roztrúsených áut, porsche na jednom konci a GTO na druhom. Okolitá temnota ochladzuje vzduch, chladí ma po pokožke pod ľahkým svetrom. Letméosvetlenie mi pomôže nájsť kľúče. Pátram mezi učebnicami, hlavu mám sklonenú a nadávam popod fúzy.

Nájdem ich. Stisnem tlačidlo na odomknutie a zámok hlasno cvakne.

Keď sa pozriem hore, stretnem sa tvárou tvár s tou poslednou osobou, ktorú som čakala, že uvidím.

Šesť stôp odo mňa a opretý o porsche mi môj brat ponúkne nie dobrý úsmev. „Kde si bola, Ivory?“

Svaly mi zamrznú. Ako vie, že toto je moje auto? Sledoval ma? Vie kde žijem? S kým žijem?

Pohrávam sa s kľúčenkou. Nemá zmysel to skrývať. Už som to prekliate auto rozsvietila. „To ti trvalo dva mesiace vyhľadať ma? Wow, Shane. Myslím, že by som sa mala cítiť poctene, že si si vlbec všimol, že som preč.“

Narovná sa a vytiahne si cigaretu z balíčka vo vrecku. Vlnité vlasy mu zo širokého bledého čela ustupujú, líca má prepadnuté pod tmavými očami. Vyzerá tak unavene ako sa ja cítim. A je chudší. Rifle a flanelová košeľa visia na jeho vysokej, vyziabnutej postave.

Čo sa mu sakra stalo? Má to niečo spoločné s Lorenzovým zatknutím?

Hruď sa mi stiahne.

„Pekná kára.“ Zapáli si a prejde rukou po bielej kapote. „Ako si zabodovala? Využila nejaké triky?“

Moje rozochvené prsty sa zovrú okolo popruhu tašky. Emeric bude hneď za mnou a Shane ho spozná z tej noci, kedy mu rozbil nos. Ak by som bežala naspäť, možno by som ho mohla oklamať. Otočím sa smerom ku Crescant Hall.

Príliš neskoro.

Emeric je na polceste cez parkovisko, jeho dlhé kroky ukrajujú z chodníka a mieria priamo ku mne. Z tejto diaľky mu nevidím tvár, ale viem presne, čo v jeho očiach nájdem.

Zodvihnú sa mi chĺpky na ramenách.

Ako ho môžem upozorniť na to, že ten obrys tieňa je môj brat? Čokoľvek čo urobím by bolo Shanovi podozrivé. Blokuje moju cestu k autu, ale mohla by som sa vydať opačným smerom, zamieriť dole po ceste alebo niečo také. Emeric by ma prenasledoval.

Shane by mohol takisto. Prišiel sem z nejakého dôvodu a neodíde, pokým to nedostane.

Nie je nič čo môžem urobiť, aby som zabránila hroziacej konfrontácii.

Otočím sa naspäť k Shanovi, žalúdok sa mi obracia. „Čo chceš?“

Vydýchne prúžok dymu. „Mama je preč.“

„No a? Vždy je---„

„Nie, zbalila si svoje sračky pred mesiacom a skurvene zmi...“ Oči sa mu presunú ponad moje plece, zúžia sa do štrbín. Ústa mu padnú prekvapením. „Toho kurva poznám.“

Do riti.

Pulz mi poskočí do krku. Prečo ma Emeric proste nenechal, aby som to vyriešila?

„Je tu nejaký problém?“ Jeho chladný hlas je hneď za mnou, mravenčí ma z neho na chrbte. Emeric si stúpne predo mňa, ruky má spojené za chrbtom, jeho drahý oblek napĺňa vzduch autoritou.

Shane mohol zhodiť, ale jeho postava je širšia a vyššia než Emericova. Ak sa to premení na niečo fyzické, Emeric už možno nikdy nebude schopný hrať na klavír.

Presuniem sa na Emericovu stranu.

Posunie sa spolu so mnou, ako keby ma chcel znova zablokovať, potom sa zastaví, nohy rozkročí do širokého postoja. Vie rovnako ako ja, že je dôležité pred mojim bratom zachovať neutrálny postoj. Je tu, aby vypočul narušiteľa, nie, aby chránil svoju priateľku. Shane si ho prezrie od hlavy po päty, premeriava si šesť stôp veľkú vzdialenosť medzi nimi. „Pracuješ v Ivorynej škole? Ako učiteľ alebo niečo také?“

Emeric pohodí hlavou, oči má na Shanovi. „Slečna Westbrooková, obťažuje vás tento muž?“

Potrebujem opatrne voliť slová. Ten intenzívny spôsob, akým Shanov pohľad strieľa medzi Emericom a mnou mi hovorí, že sa snaží prísť na to, prečo učiteľ z mojej povýšeneckej školy nakráčal do baru a pred štyrmi mesiacmi ho udrel. Pozerám sa na Emericov profil tvrdý ako kameň a vrátim sa k Shanovi. „Toto je môj brat a práve je na odchode.“

Shane sa ulizuje. „Potrebujem nejaké odpovede, ségra. Ako napríklad, ja neviem...s kým teraz žiješ? Prečo mi tento frajírek“--- zamáva cigaretou smerom k Emericovi--- „zlomil zasraný nos?“

S pozornosťou priskrutkovanou na Shanovi sa Emeric ani nepohne, ani necukne. Jeho mlčanie je trochu šokujúce, ale vo všetkom čo robí je nejaký účel. Vyslovené slovo by uvoľnilo nejaké veci. Nemota toho poskytuje menej. Ale Shane to len tak nenechá, takže otvorím ústa. „Zostávam s kamarátom zo školy.“ Ústa si naaranžujem do obrazu úžasu. „Má obrovský barák a všetky tieto zbytočné autá.“ Ukážem k porsche. „Môžeš mi vyčítať, že som prešla zo žitia na skládke k žitiu vo vile? Vo vile, Shane. Ako vážne.“

Študuje ma s nedôverou. „Myslel som si, že sú ti také veci u riti.“

Sú, sakra, ale nemôžem mu presne povedať pravdu. „Kam išla mama?“

Pustí cigaretu a rozdrví ju topánkou. „Neviem.“ Obočie má stiahnuté dokopy, jeho pohľad je nalepený na Emericovi a späť na mne. „Jej telefón je vypnutý. Žiadne hovory. Dokonca ani len Naser si. Maj fajn život.“

Dokonca aj pri svojich častých absenciách bola vždy so Shanom v kontakte. Pošúcham si ramená. „Myslíš si, že je v prúseri?“

„Nie.“ Pokrčí ramenami, zíza na chodník. „Zrejme našla niečo lepšie.“

Niečo lepšie než rodinu.

V istom zmysle si myslím, že som urobila to isté.

Vymeníme si povisnutý pohľad a v slabučkom kúsku srdcového tepu uvidím chlapca, ktorého som poznala skôr než nastúpil k mariňákom. Brata, ktorý ma zvykol vodiť do školy, ktorý mi dával do vlasov žuvačku a kreslil mi penisy do kníh z hudobnej výchovy. Syna, ktorý miloval svojho otca tak veľmi ako som ho milovala ja. Ako pozeráme jeden na druhého, delíme sa o surový moment straty, nášho otca, našej mamy, a lásky, ktorú sme kedysi mali pre seba.

Zažmurká, prelomí to spojenie a uchopí sa za zátylok. „Niekto stále platí účty.“

Čakám na Emericovu reakciu, ale stále tam len tak stojí, ticho ako strážna veža, bezpochyby zvažuje každé prehodené slovo a chystá sa odhaliť svoj vzťah so mnou, ak Shane urobí niečo hlúpe.

„Nenechám ťa, aby si bol bezdomovcom.“ Nateraz. Ticho vyšlem poďakovanie mužovi po mojom boku, ktorý pokrýva drahé náklady a robí to jednoduchším.

„Idem na chvíľu preč.“ Shane urobí krok smerom k nám, pomaly, ruky má pozdĺž tela, výraz chladný. „Ale nechcem, prísť o otcov dom.“

Hlava sa mi točí. „Kam ideš?“

Zastane na dosah ruky od Emerica a drzo zhrnie niečo z klopy na Emericovom saku.

Napätie presakuje z Emericovho držania tela, pery má v úzkej linke.

Prestanem dýchať.

Shane drží hore jeden zo Schubertových oranžových chlpov medzi stisnutými prstami. Pery mu skrúti úškrn. „Zvykol som s tou mačkou bývať. Tá prekliata vec pŕchla na celé moje oblečenie.“ Odstrelí chlp a pozrie sa na mňa vedúcim pohľadom. „Chýba mi.“

V zadnej časti krku mi napučí des, na pokožke mi vyrazí nezdravý pot.

Vie to.

Oh Bože, on to kurva vie.

Jeho pohľad sa stretne s mojim, jeho tóntrpko jemný. „Naser si.“ Strčí ruky do vrecák, odíde preč. „Maj fajn život.“

Zadržím dych, keď jeho tmavá silueta prechádza cez parkovisko a ponorí sa do tieňov na ulici. Je to cesta vedúca na autobusovú zastávku. Kamkoľvek už ide, dúfam, že je to miesto kde zabudne na mňa a muža po mojom boku.

Emericov ostrý šepot vrazí do môjho obehu bez dychu. „Vlez do auta.“