DN - 33. kapitola

Překlad: Yogi_22

Ivory

Bzučí vo mne nepokoj, keď sa otočím na Emericovej príjazdovej ceste. Možno pretože mám na sebe značkové oblečenie, jazdím v drahom aute a som posadnutá mužom s tým, že netuším kam mám namierené. Poznám cestu na kliniku, ale potom? Celé mesiace na ceste? Po tom ako odmaturujem? Kam pôjdem a ako sa tam dostanem?

Viem, že Emeric má v úmysle držať si ma vo svojej blízkosti. To ma rovnako teší ako aj desí. Jedným z dôvodov prečo chcem ísť na Leopold je vypadnúť z Treme. No, to som už urobila, a dokonca žijem na drese, ktorú by mi dokonca závidela aj Ann. Ale túžim pokračovať v precvičovaní hrania na klavíri, a to nielen pod nejakým hocijakým inštruktorom. Ale pod tými najlepšími inštruktormi, ktoré má Leopold v ponuke. Ako by som mohla zahodiť svoj sen kvôli mužovi a odpustila samej sebe? Ako by ma mohol rešpektovať Emeric, ak by som to urobila?

Neurobil by to. Zo všetkých tých lekcií, ktoré ma naučil v triede aj mimo nej, je tá najhlbšia tá, ako uznať vlastnú silu a ísť po tom čo chcem.

Uprostred víriacich myšlienok premýšľam nad mamou a Shaneom. Kladú si otázku kde som? Emeric pokrýva účty, takže im je to možno jedno. Alebo sú možno príliš zdrogovaný, aby si vôbec všimli moju neprítomnosť. Snažím sa nad tým veľmi nepozastavovať. Veci, ktoré od nich chcem, ich záujem a starosť, zomreli spolu s mojim otcom. Moja rodina je zlomená, je to mučivá pravda, ktorú som prijala už dávno.

Po pár minútach od domu, zaparkujem porsche pred Southern Family Health. Zastrčím si do zadného vrecka telefón a zamierim do vnútra modernej jednopodlažnej budovy. V čakárni je zopár ľudí, ale žiaden z nich nezdvihne hlavu od svojich telefónov, keď vojdem. Zahlásim sa, vyplním formuláre a potom ich vrátim žene stredného veku za pultom.

„Posaďte sa.“ Založí si kučeravé hnedé vlasy za ucho. „Doktor Marceuax vás o chvíľu prezrie.“

Stuhnem, moja pozornosť jazdí po stojane s letákmi, hľadá niečo čo by potvrdilo čo som práve počula. „Povedali ste Marceux?“

„Nie je to...“ Pozrie sa na monitor počítača. „Píše sa tu, že ste žiadali o Marceauxa.“

Krv v žilách sa mi premení na ľad. Emeric zmienil, že jeho otec je lekár, ale predpokladala som, že ten muž pracoval vo fajnovej nemocnici alebo také niečo. Preboha, prečo by ma posielal ku svojmu otcovi, aby preskúmal moju vagínu? Možno je tento doktor iný Marceaux? Je to bežné priezvisko?

„Má...“ Je príliš riskantné sa na to pýtať? Seriem na to. „Má Doktor Marceaux syna? Učiteľa?“

„Oh, áno.“ Ženinu tvár pretrhne obrovský úsmev, keď sa oprie dozadu na stoličke, premeriava si ma. „Podľa toho výrazu na vaše tvári tipujem, že ste sa tiež dostali pod jeho kúzlo.“

„Nie, ja...“ Horia mi líca. „Ako to myslíte?“

„Zakaždým, keď sem ten dobre vyzerajúci muž príde, dostane všetky dievčatá do pobláznenia.“ Zasmeje sa. „Vystojte si rad, srdiečko. Existuje totiž dlhý rad žien čakajúcich na tento kúsok.“

To ako vážne teraz povedala? Zaškrípem zubami, nájdem si miesto a vytiahnem telefón. V zozname kontaktov mám len dve mená. Stogieho a LordanMastera (VládcaPán).

To bol Emericov pokus o humor, keď mi nastavoval telefón. Nemala som to srdce zmeniť to.

Otvorím okno správy.

Ja: Poslal si ma k svojmu otcovi??? Predpísať si antikoncepciu? Preskočilo ti?

Otvoria sa predné dvere a smerom k pultu sa dokymáca veľmi tehotná žena. Je len samé brucho. Vychudnutá a drobná všade. Ako do pekla môže chodiť tak elegatne v tých závratne vysokých opätkoch?

Zavibrovanie prichádzajúcej správy vráti moju pozornosť späť k telefónu.

LordanMaster: Urobí všetko okrem cytologického vyšetrenia. Neklaď mi otázky.

Ale uvidí ma v tenkej košieľke a otestuje ma na pohlavné choroby? Je mi zle.

Ja: Vie o nás.

LordanMaster: Áno.

Áno? To je všetko čo mi povie?

Stisnem si koreň nosa, diskutujem v sebe, že by som zdrhla.

„Potrebujem ho vidieť hneď teraz.“ Zvýšený hlas tej tehotnej ženy pritiahne moje oči nahor. Nazhromaždí si dlhé blond vlasy a podrží si ich preč od bledej pleti, jej napäté držanie tela kričí frustráciou.

„Madam,“ povie recepčná prísne, „ak mi poviete vaše informácie, pripravím---„

„Choďte tam a povedzte mu, že je tu Joanne.“

Žalúdok mi klesne, keď sa celý svet zúži na jej brucho. Nemôže to byť jeho Joanne. Táto...táo žena je tehotná. Veľmi tehotná. Tak v siedmom alebo ôsmom mesiaci.

Emeric povedal, že ju nevidel šesť mesiacov.

Stúpa mi hrudník. Nie, nie, nie, nie. Emeric by mi to povedal.

Recepčná sa postaví. „Očakáva vás Doktor Marceaux?“

„Čakám jeho vnuka.“ Ukáže si na brucho. „Mám VIP vstupenku. Potrebujem ho vidieť. Hneď.“

Do žalúdka sa mi valí nevoľnosť, zdvojnásobí sa. To nie je pravda. Musela som zle počuť. Recepčná rozšíri oči, potom skĺzne pohľadom po chodbe smerom dozadu. Uvoľní sa za pultom, Joanne položí svoj telefón na vystúpené brucho s dieťaťom. Emericovým dieťaťom.

Vnútornosti sa mi zvíria žlčou. Skenujem čakáreň, hľadám toalety, môj pohľad je zachytený a zamkne sa s tým jej. Pozrie sa na mňa napätým úsmevom a pohne sa ďalej, naráža do ľudí, ktorí sedia vedľa mňa.

Malý nos, hladké rovné rysy a blízko posadené oči jej dodáva vzhľad škriatka, ten, ktorý jej sedí dobre. Vážne dobre. Je až bolestivo krásna, ako dokonalý mix Kristen Bellovej a Kiery Knightley. Niet divu, že ju miluje. Matku jeho dieťaťa.

Zabalím ruky do pästí, aby sa mi netriasli. Prečo mi to nepovedal? Snaží sa s ňou vyriešiť veci? Tak, že môžu byť šťastnou rodinou?

Blížia sa slzy, pália ma v očiach a hrozná bolesť mi zapchá krk. Vystrelím zo sedadla a odídem tak pokojne ako len môžem na toaletu pre jedného. Akonáhle zatvorím dvere, potiahnem nahlas, trhane sa nadychujem a vytočím posledný hovor na telefóne.

Emericov chrapľavý hlas mi poškriabe ušný bubienok. „Ivory.“

„Je tu tvoja tehotná priateľka.“

Prosím, povedz mi, že som na omyle.

Hruď ma bolí tak strašne, že nemôžem dýchať.

Linka na dlhú chvíľu onemie. Potom počujem ako sa cez ňu rúti príval zvukov. Jeho výdychy, plesnutie dverí, rev motora. „Budem tam za tri minúty.“

Takže je to pravda. Tá ťažoba mi ukradne silu z nôh. „Klamal si mi.“

„Kravi---„

„Vynechanie je rovnaká vec ako klamstvo.“ Stisnem telefón. „To sú tvoje slová.“

Jeho ťažké nádychy chrapčia v slúchadle. „Povedz mi, že si s ňou nehovorila.“

„Prečo?“ Brada sa mi chveje. „Pretože som tvoje špinavé tajomstvo? Tvoje zadné dvierka zatiaľ čo pracuješ na vašom vzťahu---„

„Boh mi pomáhaj...“ Jeho hla je tak studený až mi nadvihne chĺpky na krku. „Chystám sa zlomiť zasraný opasok na tvojom zadku.“

Dám dole telefón, zhlboka sa upokojujúco nadýchnem, potom si ho zdvihnem naspäť k uchu. „Si hajzel.“

„Pokračuj, Ivory. A nebudeš schopná týždeň chodiť.“

„Prečo si mi to nepovedal?“

Cez telefón zavibruje hlasité buchnutie, v rozpore s hodvábnosťou v jeho hlase. „Toto je môj problém, ten, ktorý je už čoskoro na odchode.“

„Čože?“ Krivda mi pridá na hlasitosti. „Nemôžeš dieťa len tak odbiť preč!“

„Stíš svoj zasraný hlas. Kde si?“

„V pekle.“

„Melodráma ti nesvedčí.“

Päsťou buchnem žalostne do vykachličkovanej steny. „Naser si.“

„To ty si naser kvôli tým predpokladom, o ktorých vieš veľké hovno!“ Zreve.

„Je to dieťa tvoje?“

„Na niečo som sa ťa pýtal!“ Skríkne a potom stíši hlas. „Nútiš ma čakať.“

„Dobre.“ Sedím oproti dverám na podlahe v kúpeľni, vykopnem nohy pred seba. „Môžeš si ísť vysrať oko zatiaľ čo budeš čakať.“

„Som vonku.“ Ticho naplní zavŕzganie jeho dychu nasledované buchnutím dverí na aute. „Počúvaj ma pozorne. Viem, že si ublížená a že som to spôsobil ja. Ale dostaň sa kurva odtiaľ a ver mi.“

To nemôže myslieť vážne.

Neobťažujem sa odpovedať.

„S Joanne sa vysporiadam,“ povie, „a ty to dostaneš zasrane spočítané.“

Ukončí hovor a ja civím neveriacky na obrazovku. Zostanem na zemi, brúsim stoličkami a nadávam na stvorenie opačného pohlavia. Muži, ktorí lichotia a sľubujú sú tí, ktorí ťa zrania najviac. Nútia a podplácajú a vyjebávajú mi s hlavou. Potom vyjebávajú s mojim telom a zanechajú ten druh jazvy strachu, ktorý nikto nemôže vidieť.

Myslela som si, že je iný. Teraz si tým nie som istá.

Ale viem, že nie je ten typ, čo by nabúchal ženskú a zdrhol. Je príliš ovládajúci a posadnutý kontrolou, aby nebol plne zapojený do života svojho dieťaťa.

To je dôvod prečo vzal tú dohodu s dekankou skôr než odsťahovať sa z krajiny. Milujem to na ňom, ale takisto to aj nenávidím. Pretože som žiarlivá a sebecká. Bolestivé objatie sa mi omotá okolo brucha. Bože, toto zasrane bolí.

Na dvere zaklope päsť. „Ivory Westbrooková?“

Neznámy hlas je hlboko mužský. Pravdepodobne zdravotný zriadenec alebo Emericov otec. Takže čo mám robiť? Mám strach vidieť Emerica s Joanne, ale nemôžem tu zostať navždy.

Vyleziem na nohy, zotriem si zablúdené slzy a otvorím dvere.

Muž na druhej strane je odo mňa o tridsať centimetrov vyšší. Frank Marceaux, M.D. má vyšité na bielom plášti, ale v jeho pekných črtách nie je nič známe. Okolo obočia má vrásky, hoci nie veľa. Zrejme má tak po päťdesiatke? Červeno-hnedé vlasy má sčesané na stranu. Hustú krivku obočia nad zelenými očami a malý zlatý krúžok v ušnom lalôčiku. Ale je to jeho samotný postoj, ktorý vyznačuje rodinnú podobu. Ruky za chrbtom, rozkročené nohy a široký postoj, až príliš pozorne ma študuje. Po chrbte mi prebehne mráz. Nadvihne jedno gaštanové obočie. „Si pripravená?“

Nie, rozhodne nie.

Vhodím telefón do zadného vrecka. „Jasné.“

Ako ho nasledujem cez čakáreň, pohľad sa mi uzamkne na presklenej stene a scéne, ktorá sa odohráva na parkovisku vonku. Topánky sa mi prilepia o podlahu a každá bunka v mojom tele sa totálne zameria na Emerica. Krúži okolo Joanne. Ústa sa mu hýbu, ale jeho celkové držanie tela vyžaruje pokojnú sebadôveru. Ona čumí na svoje ruky, ktorými si trie brucho, hlavu má sklonenú a ústa v tenkej linke. Pravdepodobne takto vyzerám aj ja, keď mi dáva lekciu. Horúca a divoká žiarlivosť mi spaľuje hruď.

„Ivory,“ povie doktor Marceaux.

Urobím krok vpred a potom zastanem.

Emeric sa zastaví za Joanne, dýcha jej na krk. Ruky v päsť má položené na bokoch, žiadna jeho časť sa jej nedotýka, ale je tak blízko. Je to ten druh blízkosti, o ktorú sa delia dvaja ľudia vtedy, keď spolu strávili množstvo času. Keď sú si známi a blízki.

Stisne a žmýka mi srdce. Pozná ho lepšie než ja. Bol v nej, urobil jej dieťa, a ja som...ja neviem čo pre neho som. Ešte sme spolu ani nemali sex.

„Ivory.“ Doktor Marceaux prejde predo mňa, zablokuje mi tak výhľad. „Poď za mnou.“

Nedarí si mi, aby som pohla nohami, ale oči mi fungujú dobre, vypaľujú mi do mozgu obrázky Emerica a Joanne a po celej prekliatej tvári sa mi prelievajú slzy.

Doktor Marceaux ma jemne chytí za lakeť a vedie ma do vyšetrovacej miestnosti. V okamihu, keď zatvorí dvere, zabodne prst k vyšetrovaciemu stolu. „Sadnúť.“

Vyskočím pod nariadením v tom hlase a ponáhľam sa ku stolu, ako naň vyskočím, pokrčím papier, ktorý je na vinyle. K boku mi položí krabicu vreckoviek, kvôli čomu sa cítim ako precitlivené malé dievčatko. V každom prípade ju schmatnem a utriem si tvár.

Nakloní sa po stoličku, potiahne ju po podlahe, pokým nesedí priamo predo mnou. „Nepovedal ti o nej?“

Pokrčím vreckovku v pästi a zvesím ramená. „Nie o tom tehotenstve.“

Na sánku mu zatiká sval, nakrčí tvrdý pohľad, v rohoch sa mu vytvoria vrásky. „Je to jeho?“ Opýtam sa.

„Nevie to.“

Zasekne sa mi dych. „On nie je...? Bola s niekým iným? Podvádzala ho?“

„Nemá o tom žiaden dôkaz.“

„Oh.“ Hruď mi opadne. „Povedala recepčnej, že nosí vášho vnuka.“

Otočí sa smerom k zásuvke za sebou a vytiahne vybavenie a nástroje, poskytuje mi tak chvíľkovú úľavu od jeho kamenného pohľadu.

„Viem, že s ním žiješ.“ Otvorí balíček s vybavením. „Nebudem ťa poučovať o tom, aké riziko na seba ty aj on beriete. Svoj názor som mu povedala včera večer telefonicky.“

Otočí sa späť ku mne so zamysleným výrazom. „Emeric je tvrdohlavý a nezastaviteľný, keď je jeho vášeň vyprovokovaná.“

S tou nezastaviteľnou časťou nesúhlasím. Aspoň pokiaľ ide o moje hranice. A čo sa týka zamerania jeho vášne, dva mesiace som bola s jej prijímaním na konci. Hádam, že to je dôvod prečo mám pocit ako by toto tajomstvo bolo čepeľou do mojej hrude.

Doktor Marceaux si nasadí okuliare na čítanie a vezme monitor krvného tlaku. Bez toho, aby ma požiadal, aby som sa prezliekla, ma začne vyšetrovať nad pásom. Nasledujúcich desať minút štuchá, rýpe a berie krv, zatiaľ čo odpovedám na medicínske otázky, vrátane tých zahanbujúcich o mojej sexuálnej histórii a nešťastím s ochranou. Správa sa profesionálne, ale zaujímalo by ma, či si myslí, že som len štetka bažiaca po prachoch. Zatiaľ čo si robí poznámky do tabletu, otvoria sa dvere.

Dnu vkĺzne Emeric, zatvorí dvere, jeho mrazivé oči ma nájdu a uväznia moje.

Zmieta mnou zimnica, zistím, že sa dá od neho len ťažko odtrhnúť.

Doktor Marceaux sa postaví, jeho hlas reže. „Čo tu robíš?“

Emeric nepreruší očný kontakt so mnou. Presakuje z neho toľko emócií, že ich neviem ani roztriediť. Najjednoduchšie je rozoznať hnev, podľa zaťatej sánky a žíl navretých na predlaktiach. Ale je tam aj spodný prúd niečoho zraniteľnejšieho. Prsty sa mu po bokoch šklbú a na krku mu vystupujú šľachy.

Je vydesený? Bojí sa, že odídem? Alebo je to len moje zbožné prianie?

Doktor Marceaux sa pohne smerom ku dverám, hlas má tichý a drsný. „Emeric, dnes je tu päť sestričiek sledujúcich každý tvoj krok. Nebudem schopný odvrátiť klebety.“

Emeric na mne drží oči, keď hovorí s otcom. „Po tej scéne, ktorú predviedla Joanne si budú myslieť, že som sem prišiel, aby som si s tebou pohovoril.“

„Ešte stále je tu?“ Ruky si položím do lona a snažím sa vyzerať statočne a vyzreto. „O čom si hovoril?“

„Môžete to prebrať doma.“ Doktor Marceux vytiahne zo zásuvky rúcho a položí ho vedľa mňa. „Doktor Hill tu bude každú chvíľu, aby ti vyšetril panvu.“

„Zostávam.“ Emeric sa oprie o pult s rukami vo vreckách, usadí sa.

„Nie, nezostávaš.“ Vezmem rúcho, otáčam ho na všetky strany, aby som zistila ako sa navlieka. „Toto je už tak dosť trápne. A okrem toho, som na teba nasraná.“

Vytrhne mi z ruky halenku a podrží ju otvorenú. „Dáva sa to takto.“

Doktor Marceaux zovrie kľučku. „Poďme, synak.“

Emeric bleskovo uzavrie vzdialenosť medzi nami, schytí ma za vlasy na temene a priloží mi ústa k uchu. „Ešte sme neskončili.“

Potom nasleduje otca von z miestnosti, nechá ma tam bez dychu a ešte viac zmätenú než som bola predtým.

Ako vo sne nacikám na toalete do pohára a prezlečiem sa do toho divného rúcha vo vyšetrovacej miestnosti. Doktor Hill príde s novinkami, že nie som tehotná. Potom mi podá balíček antikoncepčných piluliek, vyšetrí mi prsia a strčí ruku a ďalšie agresívne veci do mojej vagíny. V čase, keď sa dostanem do porsche mi hlava búši pod prívalom otázok.

Kam mám ísť? Čo mám robiť?

Uchopím volant a v žalúdku hľadám správne rozhodnutie. Ísť do jeho domu neznamená, že som zúfalá alebo plná chtíču. Vždy sa môžem vrátiť domov a k tomu ako to bolo predtým. Ale nikdy som nebola dievča, ktoré utekalo pred rozhovorom. Potrebujem odpovede a je len jedno miesto kde ich nájdem.

O desať minút neskôr zadám svoj kód pri bezpečnostnej bráne, kód, ktorý mi Emeric dovolil zvoliť si sama. Potom zaparkujem vedľa GTO a vojdem cez nezamknuté dvere do domu.

V predsieni ma pozdraví Schubert, pradie a otiera sa mi o nohy. Ako ho vezmem, rozptýlia ma tlmené tóny klavíra. Hrá?

Pomaznám sa so Schubertom, položím ho dole a nasledujem cez kľukaté chodby tóny.

Už niekoľkokrát som nazrela do jeho hudobnej miestnosti, obdivovala z diaľky Fazioli, ale nikdy som nevošla dnu. Mala som predstavu, že ma do nej uvedie on, keď sa jeho ruky uzdravia. Potom by sedel za klávesami a zahral niečo bláznivo úžasné, ako Ravelovu Gaspard de la Nuit.

Keď sa dostanem bližšie, nepočujem Ravela alebo Brahamsa ani Lizsta.

Hrá Metallicu.

Zamrznem vo dverách, som paralyzovaná pod zaujatím známej melódie „Nothing Else Matters“ (Na ničom inom nezáleží), ktorá sa vinie okolo. Dvadsať stôp odo mňa sa nakláňa na lavičke, oči má zatvorené, profil uvoľnený, naťahuje predlaktia, keď udiera do klávesov.

Na konzervatóriu trénoval hranie metalu na klavíri?

Nemá pred sebou noty. Iba skutoční virtuózi môžu tak plynule replikovať kúsky, ktoré počuli. A ja som úplne a totálne uchvátená bázňou.

Keď si spomeniem ako dýchať, pľúca sa mi rozšíria, vdychujem pohľad na neho, to pálčivé usporiadanie tónov a energiu vo vzduchu.

Hlavu má dole, čierne vlasy mu visia nad čelom, zaťatou sánkou pohojdáva zo strany na stranu v pomalom tempe hudby. Melódia je zúfalou prosbou naplnenou túžbou a on ju otvára odbornými ťahmi, jemne podupáva bosou nohou, jeho držanie tela je plné sily sťahujúcich svalov pod bielym tričkom.

Tvar jeho hodiniek sa leskne vo svetle, keď skáče medzi oktávami. S každým švihnutým zápästia si predstavujem ako ma jeho ruka švihá po pokožke. Jeho roztiahnuté prsty ma nútia želať si, aby boli omotané okolo môjho hrdla s rovnakou vášňou a intenzitou. Jeho boky sa vlnia a ja sa trasiem po tom, aby som bola rozkročená na jeho lone a jazdila na vlnení jeho tela, keď hrá.

V správnych rukách môže piano ukradnúť dušu. Je jasné, že jeho ruky sú vyrobené pre klávesy, pretože tie tóny necítim len v sebe. Požierajú ma temným a nenásytným plameňom.

Je tak sexy a talentovaný až neviem čo robiť s tými nebezpečnými pocitmy, ktoré vo mne prebúdza. Mala by som byť na neho naštvaná a žiadať odpovede. Mala by som sa cítiť stratená, neistá. Namiesto toho si nárokujem, keď hladí každú klávesu so mnou v hlave.

Ešte sme neskončili.

Chce ma tu dokonca, aj keď nezaznamenal moju prítomnosť.

Trvá mi pár sekúnd uvedomiť si, že krídlo na Fazioli je zatvorené.

Zabudol ho otvoriť? Pozriem sa bližšie, vidím niečo čo tam nepatrí.

Známe čierne pásky sú zaháknuté pod pianom, tiahnu sa po čiernom povrchu a pripájajú sa ku koženým manžetám v blízkosti klávesov.

Pulz mi vyletí raketovou rýchlosťou a pohľad mi švihne späť k jeho tvári.

Oči má stále zatvorené. Mohla by som prekĺznuť do chodby... A potom čo?

Nikam nepôjdem, pokým si s ním nepohovorím.

Mám strach z toho čo si pre mňa naplánoval? No, pery mám znecitlivené a srdce mi nekontrolovateľne búši. Ale som si istá, že tieto manžety povedú k odpovediam ohľadom Joanne rovnako ako o mne. Ak bude pravda príliš bolestivá, pustí ma pri jedinom slove.

Vystriem sa, ale nemám dosť sebavedomia natoľko, aby som vošla do miestnosti.

Pieseň dospeje ku koncu a on si položí ruky do lona. Zodvihne hlavu, otočí svoje ľadové oči na mňa. „Nechaj všetko svoje oblečenie pri dverách.“