DN - 29. kapitola

Překlad: Yogi_22

Emeric

Tri parcely od Ivorynho domu zaparkujem GTO na ulici, zatiaľ čo nachová mačku. Oranžová motorka tu nie je, ale neviem či nie je náhodou doma niekto iný. Ak by som mal legálne vysvetlenie prečo s ňou prichádzam o 06.30 ráno, práve teraz by som bol v tom dome s ňou. Namiesto toho som nútený sledovať ju z diaľky, cez spojenie medzi našimi telefónmi, pripravený urobiť čokoľvek je potrebné, aby som bol jej pevným bodom ochrany.

Prvé lúče úsvitu osvetľujú deravé šindle na okolitých domoch. Držím telefón v tesnom zovretí, nenávidím, že nemôžem vidieť ako sa pohybuje vo vnútri. Ale počujem ju cez reproduktor. Každé zachrapčanie jej nádychu cez slúchadlo vytvára moje vlastné.

Skôr než sme odišli z môjho domu, dal som jej telefón, ktorý som jej kúpil pred dvoma týždňami. Chovala ho v dlaniach ako keby to boli husle Vieuxtemps nevyčísliteľnej hodnoty, bledý výraz mala zaliaty neochotným prijatím.

Teším sa na jej reakciu, keď jej dám auto.

„Je tam tvoja mama alebo brat?“ Pýtam sa jej cez telefón.

„Obaja,“ zašepká. „Spia.“

Ak začujem zalapanie po dychu alebo jediný znepokojujúci zvuk, budem na tom prahu za menej ako desať sekúnd.

Položím ruku na volant, dotlčené hánky mi vykukujú spod príliš veľkého rukáva. Ivory zrejme vie o skutočnom dôvode, prečo mám na sebe sako, ktoré zakryje rany. Nechcem, aby si robila starosti ohľadom toho čo budú alebo nebudú ľudia predpokladať. To je moja starosť.

Ako sa sústredím na šuchot jej pohybov cez telefón, myseľ mi zablúdi späť do spálne dnes ráno a k erotickému spôsobu ako bol cítiť jej krk v mojom zovretí. Dôveruje mi, ale spanikárila, bojovala telom a prosila ma očami, rovnako ako by to robila s inými mužmi.

To je neprijateľné.

Dusenie, šľahanie, potešenie vyplývajúce z akejkoľvek bolesti a poníženia nie je pre slabšie povahy. Keby som mal nejaké pochybnosti o tom čo ju vzrušuje, môj prístup by bol úplne iný. Keby bola príliš plachá, aby zvládla môj pohľad, v prvom rade by mi zrejme nepozerala do očí. Keby išlo o niekoho iného, nesedel by som tu, nebol by som do toho zatiahnutý na sto percent a neriskoval kvôli nej svoj krk.

Ivory Westbrooková ale nie je krehká. Je postavená z mojej značky ochrany a chuti po dominancii. Zaobchádzať s ňou v rukavičkách by jej robilo len medvediu službu. Jej emocionálna sila je jednou z mnohých dôvodov prečo som k nej tak divoko priťahovaný. Áno, je to tá najnádhernejšia bytosť ako som kedy videl, ale ja som okúzlený celým balíčkom. Postaví sa mi, keď si myslí, že sa mýlim, zvlhne pod silou môjho hlasu a pálením môjho opasku. Stavím dedkove piano Fiazoli na to, že normálny monotónny sex s nepriebojným chlapom by ju utlmil. Či už tieto vlastnosti vychádzajú z jej submisívnej povahy alebo jej násilnej minulosti, je mojou zodpovednosťou ako jej prvého skutočného sexuálneho partnera dať jej na vedomie mnohé aspekty potešenia. Sex nemusí vždy zapadať do spoločenských štandardov, aby bol zdravý. Nemusí byť pomalý a bezpečný. A po vzájomnej dohode nemusí byť ani bez kožených pút.

Učí sa, ale ako mám vedieť, že už vie dosť? Toto je tá ťažšia časť.

Chcem ju a tá potreba je nekonečný pulzujúci tep v mojom vnútri ako nenapísaný song, ktorý mi búši do hrudníka, aby sa predral von. Presťahovať ju k sebe domov a spať vedľa nej bez toho, aby som ju nepreťahoval je čistým mučením. Ale viem, že si je vedomá mojej zdržanlivosti, a takisto viem ako veľmi si to váži a rešpektuje to.

Skutočnosť, že ma všetko bolí po tom, aby som ju zviazal, zaboril zuby do jej pŕs, priškrtil jej vzdychy nie je problém. To tie okolnosti ohľadom jej zneužívania v kombinácii s mojou úlohou učiteľa robia aj tú najjemnejšiu intimitu s ňou zradnou. Mohol by som ju niekoľkými výrečnými slovami prinútiť, aby roztiahla nohy, sladko ju ošukať a ona by to dovolila, pretože je to jediný spôsob aký pozná ako reagovať na muža.

No, to ma poser.

Než vstúpim do jej tela, bude so mnou psychicky aj emocionálne, za jej podmienok, bude si vedomá toho, že má na výber medzi zastavením ma, alebo vzdaním sa mi. Na rozdiel od dnešného rána, keď bola moja ruka okolo jej hrdla. Ani len nepoužila svoje bezpečnostné slovo, pretože nerozumela tomu čo vlastne znamená byť ochotný.

O pár minút neskôr sa vráti do auta a zapne si bezpečnostný pás. Naštartujem, periférne si všimnem jej uvoľnenú pózu. „Nezobudili sa?“

„Nie.“ Mäkký úsmev sa dotkne jej pier. „Schubert mi chýba.“ Otočí sa na sedadle, aby bola ku mne tvárou. „Emeric, musíme sa porozprávať—„

„Ak je to ohľadom presťahovania sa, je to nemenné.“

„Mám právo vyjadriť sa k tomu, kde mám žiť.“

„Nie pokiaľ sa jedná o tvoju bezpečnosť.“ Otočím sa na Rampart Street a zamierim priamo k Le Moyne. „So Shanom a Lorenzom v dome ti snáď nemusím hovoriť ako je kurevsky nebezpečné tam bývať.“

Našpúli zamračene pery. Položím jej ruku na stehno. „Prestaň sa o tom dohadovať.“

„Som tvoja študentka. Ak niekto príde na to kde bývam---„

„Zatknú ma a ty budeš voľná a bez akýchkoľvek následkov.“

„Presne. Takto to nechcem!“

„To riziko je na mne.“ Naplním si hlas autoritou, tónom, ktorý jej pripomenie, že toto riešenie jej situácie je jednoducho pretože ju mám na starosti, pod kontrolou, a je to môj cieľ, nadovšetko, udržať ju v bezpečí.

„Toto je moje rozhodnutie a ty ho už znova nebudeš spochybňovať.“

Ako spomalíme na semafore, natiahne bezpečnostný pás a nakloní sa ponad prevodovku. Jej ruka mi známo prebehne po vlasoch, jej oči sa na mňa usmejú. „Si tak nejako šarmantný, keď sa dostaneš do tej svojej vážnej a panovačnej povahy.“ Nakloní bradu a prehĺbi hlas. „Akože som chlap, ktorý ustanovuje zákon a toto je to ako to bude.“

Roztomilé.

Pokrútim hlavou, potlačím úškrn.

Stisne mi prsty na pokožke hlavy a odfúkne mi z čela vlasy preč. „Ale ja mám svoj vlastný rozum a hlas, a ty ho budeš počúvať kedykoľvek a akokoľvek chcem.“

Pozerám na jej pery, pobavený a vzrušený. „Nič menej ani neočakávam, slečna Westbrooková.“

Čakala, že ju odpálkujem, keď mala tento dotaz.

„Dobre.“ Zabliká jej v pohľade. „Mal by si očakávať aj to, že sa nevzdám Leopoldu.“

Samozrejme, že to neurobí, čo znamená, že potrebujem prísť na to, ako to urobiť, aby to fungovalo. Skĺzne mi prstami po sánke, vezme ma za tvár, keď ma pobozká. Nikto z Le Moyne by nemal preniknúť do tejto časti mesta, takže prechádzajúci vodiči môžu čumieť koľko len chcú. Obliznem jej pery a natlačím sa dopredu, aby som sa pridal k našim jazykom. Len prítulný ťah, sugestívny pohyb, ale to stačí.

Narieka, nakloní hlavu k hlbšiemu spojeniu, hruď sa jej presunie bližšie, lapá po vzduchu.

Kriste, jej túžba je rovnako ohromujúca ako moja vlastná.

Svetlá na semafore sa každú chvíľu zmenia. Je mi to u prdele. Prevezmem ten bozk, schmatnem ju za boky a zamotám nás okolo prevodovky. S nohou pevne zatlačenou na brzde ju dôkladne škádlim jazykom, bodám a švihám jazykom medzi jej perami, ako sa moja ruka posúva nižšie, aby ju chytila za zadok v zovretí, ktoré jej narobí modriny.

Za nami zaznie trúbenie. Odtiahneme sa, smejeme sa pomedzi ťažké nádychy ako školáci.

Pohnem sa s autom dopredu, moja pozornosť sa rozdeľuje medzi ju a vozovku. „Zakaždým, keď ťa dnes uvidím, budem premýšľať o tomto bozku.“

Dá si vlasy za ucho a pozrie sa zmyselne na mňa. „Ja tiež.“

Ako je z budov rozmazaná šmuha, usadíme sa vo vibrujúcom zväzku, puto bez slov posilnené výmenou pretrvávajúcich pohľadov a úsmevov. Je to taká pohodlná vec, táto energia medzi nami, ako keby sme boli v našom vlastnom súkromnom svete, kde chyby z minulosti, sny o vysokej škole a zákony medzi študentkou a učiteľom neexistujú.

Tu, v tomto odľahlom pozastavenom čase a priestore nás nemôže nič rozdeliť. Prepletiem si naše prsty v jej lone. „Povedz mi na čo myslíš.“

Jazyk pokrúti vo vnútri líca. „Je divné sedieť v tvojom aute, oblečená v peknom oblečení, cítiť sa nasýtená veľkou porciou raňajok. Môj žalúdok je šťastný.“ Zatvorí oči a potom ich otvorí, uzamkne ich s mojimi. „Som šťastná. A vydesená. Myslím, že bývam vydesená dosť, ale šťastie...to okolo tak často nechodí a ja mám strach, že oň prídem.“

Zrejme premýšľa nad svojim otcom a bezpečím, o ktoré prišla, keď zomrel. Chcem jej prikázať, aby nechala všetky starosti na mne, ale takto to nefunguje, takže jej ponúknem iný pohľad. „Keď sme spolu, Ivory, keď sme to proste len ja a ty ako teraz, šťastie môže byť ohraničené iba nami. To my vytvárame pravidlá a rozhodujeme sa kam sa toto bude uberať. Náš svet je bezhraničný a skutočný, ako naše pocity k sebe navzájom.

Zodvihne moju ruku a umiestni mi bozk na prsty. „Ďakujem ti.“

„Za?“

„Za to, že vždy vieš čo povedať.“ Drží mi ruku pod bradou. „Za to, že ma kŕmiš. Že si ma nechal nakŕmiť Schuberta. Za telefón, oblečenie, a---„

„Nemáš za čo.“

Prisahám, že jej srdce je omotané okolo môjho, naťahuje a vystiera a odiera sa o stenu mojej hrude. Je to vzrušujúce a desivé, spôsob akým sa do mňa tak rýchlo vkradla.

Niekoľko blokov od školy zastanem v tichej bočnej uličke. „Nie som kvôli tomuto nadšený.“

Otvorí dvere a hodí po mne ľahkým úsmevom. „Chodím do školy pešo každý deň.“

„Nemám rád ututlávanie.“

Už som to zažil, tento tanec s Joanne. Ivory si zaslúži niečo lepšie.

Ale ak ma chytia, vráti sa naspäť do Treme, Lorenzovi Gandarovi a finančnému zúfalstvu. Ja som ten, kto je zodpovedný za ochranu jej všetkého.

Stisnem jej zadnú časť krku a pritiahnem si ju kvôli bozku. „Nebude to takto vždy.“

Keď odmaturuje, nebudem jej učiteľ. Náš vzťah bude legálny a...ona pôjde na vysokú, nech je to už kdekoľvek. A potom čo? Budem ju nasledovať? Bude chcieť, aby som ju nasledoval? Nebude mať kurva na výber.

Oprie si čelo o moje. „Nesľubuj niečo, čo nemôžeš dodržať.“

Tvár sa mi rozohní, keď mi kvôli presvedčeniu stvrdne žalúdok. „Urobím čokoľvek---„

Pritisne na mňa svoje mäkké pery a moja narastajúca zlosť okamžite poľaví, bozkáva ma, pokým sa mi nezväčší vták.

Až príliš skoro sa odtiahne. „Budúcnosť môžeme prebrať až po tom, čo vstrebem všetko čo sa deje práve teraz.“

S týmto vykĺzne z auta, jej zabijácke telo, jebateľný zadok a dlhé nohy zaliate slnkom.

Je zasrane ohromujúca.

Napraví si na pleci novú tašku, zohne sa, aby strčila hlavu dnu. Výstrih na jej červených šatách sa otvorí, poskytne mi škandálny pohľad na jej pevné, mladé prsia v červenej hodvábnej podprsenke.

Prichytí ma ako čumím a nadvihne obočie.

Ako by som sa nemohol pozerať? Je to geneticky naprogramované a Ivory má zasrane skvelé kozy.

Jeden kútik úst sa jej nadvihne vo zvodnom úsmeve. „Uvidíme sa v triede, pán Marceux.“

Odíde, nechá ma v aute bez skurveného kyslíka. Stiahnem si dole okno a párkrát vytúrujem motor, aby som získal jej pozornosť.

Obzrie sa ponad plece, zastrčí úsmev ponad okusujúce zuby. „Snažíte sa pretekať alebo na mňa zapôsobiť?“

Len som proste chcel vidieť jej úsmev ešte raz.

Teraz môžem znova dýchať.