AWNC - PROLOG

Překlad: Jalle

Sedím na schodoch vedúcich na verandu, keď začujem ako sa za mnou otvoria dvere a vytiahnu ma z myšlienok. Cítim Carlin horúci dych na krku skôr, než moja pestúnska mama povie čo len slovo.  Smrdí po cigaretách a alkohole, ale to bol jej lepší parfum. Nosila ho denne. Skôr než povie, “Máš všetko?“ ma ovanie čerstvá vlna jej pachu.

“Hej.“ Chcela som, aby bola preč. Nechcela som sa zaoberať s čímkoľvek, čo by povedala, keď by Jace zastavil pred domom s jeho nákladiakom. Jej nechuť k Panterom, gangu, ktorý kontroloval Pedlam a ďalšie mesto, bola dobre známa. Počula som vrčivý zvuk jeho motora a bolo príliš neskoro. Nebolo to hlasné, ale aj tak to oznamovalo, že sa blíži. Neexistovala možnosť. žeby sa vrátila dnu a nechala ma na pokoji.

Zavrčala. “No dopekla. Sám vodca ťa tam odvezie. To je jedna dobrá vec na tejto zázračnej adopcii.  Dostane ťa to preč od neho a jeho brata.“ Jej palec sa mi zaryl do chrbta, nútiac ma ísť. “Keďže je tu brat, predpokladám, že to s tvojím frajerom celkom nevyšlo? Ten feťák má zrejme absťák; frajerka mu ušla, nechala ho.“

Nákladiak zastavil pri chodníku a Jace sa naklonil dopredu, aby na mňa videl. Hneď uvidel, že ma obťažuje a prižmúril oči. Jeho dvere sa otvorili a vyšiel von, obišiel auto. V tom istom momente som sa postavila. Mohla som bojovať, povedať Carle nejaké bolestivé slová, ale na nej už nezáležalo.

Bola som preč. Bola posledná pestúnska rodina, v ktorej som bola nútená žiť. Bolo ich veľa. Sťahovala som sa z mesta do mesta, ale z nejakého dôvodu ma neustále posielali do Pedlam. Keď sa Jace priblížil, vlna pokoja a roztrpčenosti ma zaplavila zároveň. On a Brian boli jediní, koho som považovala za rodinu. Stál tam s rukami vo vreckách; očami zostával na Carle.

Vedela som, čo robí; snažil sa ju zastrašiť, a keď som počula jej tiché zalapanie po dychu vedela som, že to funguje. Buď to, alebo s ním chcela šukať. V komunite vlastnil rôzne podniky a jeho nočný klub, Seven8, bol najexkluzívnejší v meste. Carla ma minulý týždeň prosila, aby som ju dostala dnu a teraz bol majiteľ rovno pred ňou. Nepochybovala som, že zvažovala možnosti, ako od neho niečo dostať. Mal peniaze a moc. Milovala obe.

Obzrela som sa cez rameno. Navlhčila si pery a jej oči stemneli hladom. Prezerala si ho.

Toto bolo pre Jacea bežné. Bol krásny so širokými ramenami, štíhlym pásom, ostrými lícnymi kosťami, jeho telo bolo štíhle, ale bolo vypracované na smrtonosný stroj.

Na jeho tvári sa objavil úsmev, z ktorého ženy omdlievali. “Si pripravená?“

Kývla som. Chcela som byť preč čo najskôr.

Pristúpil o krok bližšie a vzal moje tašky. Chytil môj ruksak a prehodil si ho cez rameno. Mala som už len jednu tašku. Pozrel sa na ňu, ale pokrútila som hlavou. Odnesiem ju sama. Prikývol a otočil sa späť k autu. Rozišla som sa za ním, ale na pleci mi pristála ruka, ktorá ma zastavila.

Čakala som.

Carla povedala, “Nie tak rýchlo. Neobjímeš ma na rozlúčku?“

Jace bol už pri aute. Potom, ako boli tašky dnu, zastavil sa a pozrel sa na nás.

Pokúsila som si vyslobodiť rameno. Keď sa jej ruka nepohla, mala som dosť. Zaťala som zuby, vytrhla som sa jej a zbavila sa tak jej ruky. Jej oči sa rozšírili a o sekundu  neskôr zaplnil jej črty hnev. Zostúpila som zo schodov, váhavo som ju sledovala, keď som kráčala k nákladiaku. Nikdy som nevedela, čo urobí, keď bola nahnevaná.

“Nemusíš byť taká mrcha.“ Hľadela na mňa.

Prikývla som. Bola som ticho, už dosť dlho som sa ňou zaoberala. Nechcela som sa znovu sťahovať, čo by sa stalo, ak by som robila veci, ako jej odpovedať. Pestúnsky rodičia sa mnou nikdy nechceli zaoberať, ale táto bola posledná. Mala som ísť do skutočného domova, s ozajstnou rodinou a už by som sa nemusela báť, že dostanem bitku alebo pôjdem inam.

Uškrnula som sa na ňu. “Každý deň, keď sa pozeráš do zrkadla, by si si to mala opakovať.“

Jej líca sčerveneli a vedela som, že má pre mňa pripravenú nahnevanú odpoveď.

“Taryn,“ Jace zamrmlal zvnútra nákladiaku. Teraz som už bola pri ňom. Dvere za nou sa otvorili a on dodal, keď sa naťahoval, “Poďme. Nastúp si.“

“Rada.“

Stále stála na verande, rukou zvierala schránku. Keď som nastúpila dnu a zatvorila dvere, zamračila som sa. “Prečo nič nerobí? Zvyčajne kričí alebo sa vyhráža, že ma zamkne v izbe.“

Jace sa naklonil, aby sa na ňu pozrel. “Lebo nemôže.“ Naštartoval a rozbehol sa. “Už ti nemôže nič hovoriť.  Zabudni na ňu. Už sa ňou viac nemusíš zaoberať a zrejme ju už nikdy neuvidíš.“ Pozrel sa na mňa. “Si nervózna?“

Mal pravdu. Nemohla mi ublížiť. Nikto z nich. Naozaj som mala dosť nových pestúnov. Potom mi došla jeho otázka a žalúdok sa mi zovrel. “Áno.“

“To je dobré, Taryn.“

Hej. Bolo. “Tak prečo ma vezieš ty a nie Brian?“

“Lebo môj brat je idiot.“

Brian bol môj bývalý. Jace nie. Aj keď mi bol Jace ako brat, mal ma viesť Brian. Začať novú budúcnosť je veľká vec. Bola to vec, ktorá sa deje raz za život a on nechce byť toho súčasťou.

“Minulú noc sa so mnou rozišiel.“

Jace sa uškrnul. “Ty a Brian sa rozchádzate každý druhý týždeň.“

“Viem, ale...“ Toto bolo iné. Bol to koniec. Možno to tak malo byť, povedal hlas v mojej hlave a zamračila som sa. Už nebolo čo povedať. Jace mal svoje vlastné problémy s Brianom.

Odkedy ich otec zomrel, tí dvaja mali vzťah typu nenávisť/silná nechuť a nemohli vydržať v jednej miestnosti. Nevraživosť bola skôr na Brianovej strane. Ctil si svojho brata, ale potom sa ho na strednej zdráhal. Nikdy som nepoznala pravý dôvod tej zmeny a Jace nebol typ, ktorý vyjadruje svoje city. Nikdy som nevedela, ako to má s Brianom, ale boli tam momenty, keď som ho videla váhať. Ak by Brian prišiel domov, buchol by za sebou s dverami, Jace by si povzdychol a odišiel. Hádke by sa vyhlo.

“Taryn.“

V jeho hlase bola smrteľná vážnosť. Môj žalúdok sa pri tom zvuku skrútil. Budem počuť niečo, čo sa mi nebude páčiť.

“Mala by si nás oboch nechať za sebou.“

Pokrútila som hlavou. “Nie.“

“Áno.“ Stále šoféroval, ale jeho hánky boli celé biele, keď zvieral volant. “Myslím to vážne. Brian je môj brat, ale je závislý. Pravdepodobne bude závislý vždy. Je násilný, Taryn.“

“Pri mne nikdy.“

“Na tom nezáleží. Dostáva sa do bitiek. V škole. Doma. So mnou. S chlapcami, ktorý sa na teba pozerajú príliš dlho. Mám rád svojho brata, ale záleží mi aj na tebe. Bude pre teba lepšie, ak nás necháš za sebou. Nenavštevuj nás.“

“Prestaň.“ Tiež som nebola dokonalá.

“Nevracaj sa. Myslím to vážne. Keď ťa s nimi nechám, už ťa viac nechcem vidieť.“ Jeho hlas bol nežný. “Vieš, čo robím. Nie som dobrý chlapec.“

“Máš biznis. Si Panter.“

“Predávam drogy.“ Jeho tón bol ostrý. “Viem, že je to skurvené, ale tam sme. Sme skurvení. Ja, Brian. Obaja. Môžeš sa od nás dostať. Musíš. Toto je prestávka, ktorú potrebuješ. Môžeš mať lepší život. Vieš, že mám pravdu.“

“Sklapni! Brian sa snaží a ja som zlodejka. Zabúdaš na to? Tiež nie som dokonalá.“ Napätie vo mne praskalo. Explodovalo vo mne, ničilo mi vnútornosti hanbou, vinou, hnevom, bolesťou a mnohými ďalšími emóciami, ktoré som nedokázala pomenovať. Boli príliš silné. Dusila som sa, “Ty a Brian ste jediní ľudia, ktorí mi ostali.“ Slza mi stiekla po líci a uškrnula som sa. Neznášala som plač. Bolo to na nič. Nikdy som sa potom necítila lepšie.

“Môžeš prestať. Už viac nemusíš kradnúť. Táto rodina je dobrá. Kevin je lekár. Shelly je matka v domácnosti a budeš mať brata a sestru. Čo som počul, tak sú obaja populárni. Dievča je v tvojom ročníku. Je to pre teba nová budúcnosť-“

“Pojeb sa.“ zúrila som. Ruky sa mi skrútili, nechty sa mi zarezávali do vlastnej kože. “Sklapni. Len... sklapni.“

“Brian ťa bude znovu otravovať. Neber ho späť. Nájdi si v škole nového chlapca, niekoho, kto nie je násilný, niekoho, kto pôjde na vysokú, niekoho, koho budúcnosť nie je väzenie. Obaja vieme, že Brian tam skončí.“

“Prestaň.“

Urobil to. Cesta do Rawley pokračovala v tichu a ja som nemohla zastaviť slzy. Stále mi stekali po tvári, padali na ruksak, ktorý som objímala. Neznášala som to. Skutočne. Nová budúcnosť. Nová rodina. Všetko, čo povedal, bola pravda. Vedela som, že je to správna vec, ísť ďalej a nikdy sa neobzrieť späť, ale bože, zabíjalo ma to.

Boli mi rodinou, keď som nemala nikoho. Nikdy som nepoznala svojich rodičov. Neplánovala som ich nájsť. Nikdy im na mne nezáležalo. Brian a Jace boli tí, komu áno. Potom, ako sme vyšli z Rawley, netrvalo dlho, kým odbočil do snobského susedstva. Tie domy boli obrovské. Trávniky perfektne pokosené. Biele ploty. Všetky tie sračky, z ktorých som si zvykla robiť srandu. Zabočil na poslednú ulicu, spomalil, a zastavil.

Nikdy predtým som nebola v ich dome a omdlievala som z pohľadu naň. Bol obrovský s dvomi piliermi vpredu a bránou pred príjazdovou cestou. Brána bola otvorená a svetlá po bokoch cesty svietili až k domu a tiež pri garáži pre tri autá.

Zrolovala som okno. Nič. Žiaden krik. Nikto nebúchal dverami. Žiadna hudba s hlučnými bassmi sa neozývala v susedstve. Bolo príliš ticho.

Pozrela som sa na Jacea. “Umriem z nudy.“

Neodpovedal. Nemyslela som si, že to urobí.

Vchodové dvere sa otvorili a Parsonovci vyšli von. Otec, mama. Mladší chlapec a dievča v mojom veku. Všetci vyšli na verandu, na moment zastali, a potom pomaly zamierili k nám.

Moje nervy sa napli. Žalúdok robil saltá. “Musím používať ich priezvisko? Parson? Už teraz ho neznášam.“

“Nie, sociálna pracovníčka povedala, že si môžeš nechať svoje. Si Taryn Matthews.“

To je fér. Prešla mnou vlna vzdoru, ale pokrútila som hlavou. Nemohla som si klamať. Bola som vydesená. Taryn Matthews nikdy nebola vydesená, ale moje polky sa teraz na sedadle triasli. “Nedokážem to.“

“Dokážeš.“ Jace na naklonil a pobozkal ma na čelo. Zatvorila som oči, keď som absorbovala ten dotyk. Zašepkal, “Ľúbim ťa, Taryn, ale dúfam, že ťa už nikdy znovu neuvidím.“