WO - 9. kapitola

Překlad: Yogi_22

Will

Som na južnej strane Denali. Nie je to nutne ten najťažší výstup, ale je strmý ako šľak. Chlapi, ktorých vedieme sú už unavení, čo neveští nič dobré, pretože máme pred sebou ešte aspoň ďalšie tri hodiny než dorazíme do ďalšieho tábora.

„Zvládneš to?“ Opýtam sa jedného z nich. Volá sa Bob. Je z Beafortu, z Južnej Karolíny, ktorá je položené pod hladinou mora a toto je jeho prvý hlavný výstup. Nie som si istý, či by vôbec Denali mal byť prvým výstupom kohokoľvek, ale našich klientov si nevyberám.

Ústa vtiahne dovnútra, napäto ich stiahne. Prikývne.

Opýtal som sa. To je všetko čo môžem urobiť.

Pozriem sa na vrchol, slnko mi ohrieva tvár. Je čertovská zima, je chladno natoľko, že to zvlieka všetko v mojom vnútri. Akúkoľvek pretrvávajúcu neistotu. Dokonca aj zlosť.

Môj otec sa mýlil. Povedal, že horolezectvo bolo len koníčkom, nie povolaním, a že jedného dňa prídem domov so stiahnutým chvostom medzi nohami. Mýlil sa, a ja to viem keď tu stojím. Viem, že na svete nie je nič iné ako toto, čo som predurčený robiť. Viem to, aj keď je tento výstup môj posledný – a žiaden profesionálny horolezec nikdy nevystupuje hore bez toho, aby aspoň nepoznal možnosť – že to stálo za to.

Radšej by som mal dva roky v tvári slnko a vznášal sa nad vrcholom, než celožitonú prácu na farme. Takéto výstupy sú jediným okamihom, keď sa zahľadím tak ďaleko do minulosti ako si len môžem spomenúť, kedy necítim, že by mi niečo chýbalo.

Som hore. Nie som vo vysokom alebo v základnom tábore. Viem, že jedinými mojimi výstupmi v budúcnosti budú tie, ktoré vopchám medzi dni a víkendy, ktorú sú už teraz zaplnené. Zrejme nikdy nedosiahnem vrchol Everestu alebo Annapurny alebo hocijakú inú z môjho zoznamu životných cieľov. Budem žiť a umierať lopotením sa na farme, ako môj otec. Jediný rozdiel je v tom, že on mal na výber.

Existovali veci, ktoré boli pri lezení na figu, ktoré ma po čase obťažovali. Je ťažko mať vzťah, keď ste preč aj niekoľko mesiacov. Potenciálne som chcel deti a bolo by ťažké od nich odísť. Ale mal som 24. Nechcel som žiadne záväzky – chcel som pohodlie. A mal som ho.

Niekedy si myslím, že ak by to bolo o trochu menej dokonalé, teraz by to pre mňa nebolo také ťažké.

Nie je jediné popoludnie, po skončení tréningu, kedy by mi malý hlások nenašepkával, aby som šiel liezť.Počujem ho aj dnes, ale nejdem. Nikdy nejdem.

Prichádza postrekovač, aby posledný krát pred zajtrajškom aplikoval jed na burinu a ja sa mám ubezpečiť, že sú ako prvé pripravené polia. V opačnom prípade strávim celý prekliaty mesiac napravovaním škôd, ktoré tu napáchal.

Ale ten hlások je stále tu, dokonca aj keď zamierim na cestu z farmy domov.

Hovorí mi, že mi zostávajú posledné štyri hodiny svetla.

Neurobíš toho veľa, ale výstroj máš už v aute. Zaslúžiš si aspoň ten jeden výstup.

Niekedy sa cítim ako závislák. Jediná osoba, ktorú kedy moje lezenie ranilo bol môj otec. Som si istý, že by sa to stalo aj teraz, ak by som si to vynahradil.