WO - 65. kapitola

Překlad: Yogi_22

Will

Keď konečne otvorím oči, je to tak trochu ako prebudiť sa zo sna. Predstavujem si, keďprecitneaj Olivia, ten okamih úžasu nasledovaný oveľa nepríjemnejším okamihom toho čo som to kurva urobil? Stále je natiahnutá predo mnou a ja viem, že som to spackal ešte skôrnež som sa odtiahol, napriek tomu môžem cítiť bodnutie, narastajúci impulz spraviť to všetko znova.

Bol to ten najlepší sex aký som kedy mal a zároveň tá najväčšia chyba, akú som kedy urobil.

Prepletá sa cez to vina a údiv, zanecháva ma neistého o tom čo si myslím alebo cítim. Bola to chyba. Nezáleží na tom čo ďalšie prichádza do úvahy, proste som sa vyspal so študentkou.

Spal som s niekým kto ku mne vzhliadal kvôli smerovaniu a ochrane, hoci by nikdy nepriznala, že to bol tento prípad. Hádala by sa, že to bolo v poriadku, pretože ku mne prechováva city, ale ako to ona môže vedieť?

Rovnako ako bol jej život v prdeli, a so všetkými tými spôsobmi akými sa potrebovala o niekoho tento semester oprieť, ako môže vedieť aký je rozdiel medzi láskou a potrebou, alebo medzi láskou a vďačnosťou? Nemôže.

Niekde vo svojom vnútri to viem, a pretože som ju chcel a žiarlil som, rozhodol som sa to ignorovať.

Pozrie sa hore na mňa a niečo v jej tvári sa zmení. „Na čo myslíš?“ Opýta sa, v hlase má malý náznak strachu.

„Že to bol ten najúžasnejší, najintenzívnejší sex, aký som kedy zažil,“ poviem jej, „a nemôžem uveriť tomu, že sa to stalo.“

„Ľutuješ to,“ povie, hlas má tvrdý.

„Olivia,“ vzdychnem, pritiahnem si ju k hrudi. „Takto to nie je. Len na to musím prísť.“

„Prísť na čo?“

„Čo bude ďalej. Myslím, nemalo sa to stať. Obaja to vieme. Využil som---„

„Nie,“ vyštekne. „To nie. Počul si ma povedať nie? Zrejme preto, lebo som bola príliš zaneprázdnená prosením, aby si neprestával. Nevyužil si ma.“

„Dokonca aj keď si povedala áno, práve teraz si zraniteľná a ja som bol v pozícii—„

„Nepovedz, že si bol v pozícii autority. Týmto sme si prešli už dávno. A to sa ako vážne chystáš dovoliť každému mimo tejto miestnosti, aby ti diktoval či to je alebo nie je správne?“

Až na to, že mimo tejto miestnosti sa nejedná o každého. Som to ja. Neurobil som to po starostlivom zvážení, po tom ako som vyvážil svoj záväzok voči nej a škole vecami, ktoré som chcel. Nie, dovolil som svojmu hnevu a svojej potrebe, aby vymazala každú rozumnú myšlienku. Poddal som sa niečomu čomu som sa až doteraz vyhýbal so svetskou zdržanlivosťou.  A pritom som dal v stávku jej štipendium.

„Neviem, Olivia. Nemôžem ani myslieť. Ale viem, že si všimnú, že sme boli preč,“ vzdychnem.„Mala by si sa tam vrátiť.“

„Chceš, aby som sa tam vrátila a pokračovala v rande s Evanom?“ zalapá po dychu. Vyhrnie si šaty zo zeme hore a začne si ich naprávať.

„Nie. Kurva. Olivia, tvoje štipendium a moja robota sú obe na rovnakej lodi. Ja len...musím prísť na to čo robiť, a až dovtedy sa obaja potrebuje dostať cez zvyšok banketu ako keby sa nič nestalo.“

„A potom čo? Odídeme spolu? Budem ťa ešte vidieť?“

Pozriem sa na ňu v tých šatách s rozmazaným rúžom, rovnako ako som si to predstavoval a chcem – nie, potrebujem to celé urobiť znova. Chcem ju vziať späť do svojho bytu a robiť s ňou sto rôznych vecí.

„Nemôžeme odísť spolu, to vieš. Peter je tam vonku. Jessica je tam vonku. Do pekla, ešte aj Petrov šéf je tam. To najdôležitejšie pre nás čo môžeme nasledujúcu hodinu urobiť je správať sa ako keby sa nič nestalo.“

Vkĺzne späť do lodičiek a pohne sa ku dverám, hlavu drží vysoko a jej postoj je pevný.

„Olivia, počkaj—„

„A na čo?“ Žiada. „Práve si ma ošukal na stole a teraz ma posielaš kade ľahšie. Čo viac by si ešte k tomu mohol dodať?“

Zastonám, stisnem si koreň nosa. Je poriadne ďaleko od pravdy, a napriek tomu môžem úplne jasne vidieť prečo tomu verí.

„Pozri, tak to nie je. Ale urobili sme niečo neuveriteľne unáhlené a ja sa chcem uistiť, že ďalšie kroky, ktoré urobíme budú alebo nebudú z nejakého dôvodu,“ naznačím gestom medzi nami dvoma. „Kvôli tomuto.“

Pristúpim k nej a ona o krok ustúpi. Nenávidím to. Už viem, na základe ostražitého výrazu na jej tvári, keď ma sleduje, že som jej ublížil.

Pritiahnem si ju k sebe, ale v mojom náručí je strnulá, neistá. „Potrebujem len trochu času na premýšľanie, okay?“ Opýtam sa.

„Nie,“ povie, odtisne sa preč. „Ak toto nestačilo na to, aby si si to v hlave usporiadal, nič už to nespraví.“

Ešte skôr než sa doobliekam, je na chodbe. Zavolám za ňou, ale nikdy sa neotočí.

Keď sa dostanem naspäť do posluchárne, ona a Evan sú preč, čo je rovnako úľava ako aj des.Ospravedlním sa akonáhle je to možné a zamierim do svojho bytu, premýšľam ako idem oznámiť Petrovi a mame čo som urobil a ako do pekla idem zaplatiť za Brendanov posledný semester, ak nebudem mať žiadny iný príjem než z farmy, ktorá je stále v strate.

Mohol by som ten problém vyriešiť tým, že by som každému klamal, ale ako by som mohol žiť sám so sebou ak to urobím? Ako by som sa mohol pozrieť každý deň Olivii do očí s vedomím čo som urobil, ako som ju znova obetoval pre všetko - mamu, farmu, školu?

V hlave mi tupo búši. Nakoniec si ľahnem, dúfam, že mi spánok prinesie jasné odpovede.

Ale namiesto toho tam len tak ležím, striedavo zdesený zo samého seba kvôli svojim nesprávnym rozhodnutiam a prežívam ich v hlave, a tým, že ich chcem znova tak strašne, až nájdem svoje boky natisnuté do matraca.

Je už skoro denné svetlo, keď sa vzdám spánku a rozhodnem sa urobiť jedinú vec, ktorá mi kedy úspešne vymazala hlavu.

Idem liezť.

Napriek svojej stuhnutosti si vyberiem náročný výstup s vedomím, že potrebujem niečo tak náročné čo vymaže všetky ostatné myšlienky.

Šplhám na skalu, zatĺkam prvý čap a potom šplhám znova.

Zvŕtam sa namáhou, hýbem sa rýchlo pokým sa mi tričko nelepí na chrbát a pot mi nezačne stekať do očí. Zacvaknem sa do ďalšej skoby, dám si dole mikinu, zahodím ju na zem skôr než pokračujem.

Som už v polovici hory, keď ma napadne jediná myšlienka.

Kiežby tu bola Olivia.

Toto bol kedysi celý môj svet, liezť sám, a teraz sa posunul a rozšíril tak, že zahŕňa aj ju. Bez jej prítomnosti je prázdny. Farma, moja robota, môj život, boli jediným ústredným bodom, ale teraz je len bielym šumom, ktorý obklopuje ju.

Ustálim sa, tesne sa zachytím o malý otvor rukou, a len jednou nohou sa dotknem skaly, uvedomím si, že ona teraz nielenže je súčasťou môjho života, ona je to všetko. A aj keď som urobil chybu, aj keď to znamená, že vážne sklamem Petera a dokašlem veci s farmou, ona je nemenná.

Ona je vec, ktorej sa nevzdám.