WO - 36. kapitola

Překlad: Yogi_22

Olivia

V pondelok sa vydám na svoj beh s tým, že sa ku mne Will správa ako keby som mala prenosnú chorobu, ako keby tá sračka čo sa stala v jeho kancelárii bola celé moja vina. Vraciam sa s tým, že si myslí, že som zločinec.

Polícia čaká, aby ma videla v Petrovej kancelárii. „Máš aspoň tušenie čoho sa to týka?“ Opýta sa, keď vojdeme dnu.

„Nie,“ poviem chladne.

„Nechcem tápať na slepo, Olivia. Ak si  niečo spravila, prosím povedz mi to.“

„Možno je to kvôli tomu falošnému vybiehaniu z mojej postele,“ povie, prevrátim oči. „Nie som v podmienke, Will. Zvyčajne nepácham trestnú činnosť.“

Dám si sprchu a zamierim do kancelárie so zauzleným žalúdkom. Áno, mala som viac ako len spravodlivý podiel na svojich „incidentoch“, ale nie je to tak, že by som mala nejakú nutkavú potrebu prepadnúť banku alebo niečo podobné. Zdá sa nepravdepodobné, že by som niečo urobila počas spánku, ale takisto by som prisahala, že som v spánku nikdy neplakala a pozrite sa ako som sa mýlila.

V Petrovej kancelárii nemôže byť viac ponurejších tvári, žalúdok sa mi potopí ešte trochu nižšie.

„Posaď sa, Olivia,“ povie Peter. Predstaví ma detektívom, ktorých mená okamžite zabudnem. Jeden je veľmi vysoký a druhý nízky. Hneď ma napadne pár vtipov, ale vzhľadom na to, že ma možno zatknú, toto zrejme nie je ten správny čas.

Čo ma znervózňuje viac ako polícia je výraz na Willovej tvári.

Je v ňom niečo surové a šokované čo neveští nič dobré. Začínam sa triasť a nie som si istá či to spôsobili moje mokré vlasy alebo niečo iné.

„Olivia, títo muži sú tu preto, aby si pohovorili o tvojom bratovi,“ povie jemne.

Okamžite sa mi zrýchli búšenie srdca a začnem sa potiť. Som v pokušení zdrhnúť, čo zrejme Willovi docvakne. Presunie sa ku stoličke vedľa mňa, položí mi na plece varovnú ruku.

„Ako určite viete, váš brat bol považovaný za mŕtveho---„ Začne ten vysoký, ale ja ho preruším.

„Nie. Len preto, že neviete nájsť jeho telo to ešte neznamená, že je mŕtvy. Keď neviem nájsť kľúč od domu alebo svoj telefón, neznamená to, že sú mŕtve.“

„V prípade sa objavili nové skutočnosti,“ povie ten druhý.

Čokoľvek sa už snaží povedať, nechcem to vedieť. Chcem si zapchať uši a spievať si, aby som ich nepočula. Chcem odletieť.

„Minulý mesiac,“ povie, „boli v lesoch pol míle od vášho starého domu nájdené pochované detské ostatky.“

Začína mi zvoniť v ušiach a mám pocit, že nemôžem dýchať. Vyskočím na nohy, ale Will ma zastaví, vezme ma za ramená a drží ma na mieste.

„Olivia,“ povie. „Potrebuješ si ich vypočuť.“

„Nie, nepotrebujem,“ trvám na tom, snažím sa oslobodiť. „Neviem čo našli, ale nieje to môj brat.“

„Slečna Finneganová,“ povie dôstojník jemne. „Urobili sme test DNA. Zhodoval sa.“

Pot sa zmení na ľad. Odchádzam. Z tohto si už nevypočujem ani slovo. Budem hýbať nohami smerom ku dverám, preč z tejto kancelárie, ale oni stále neprestávajú.

„Bola vykonaná pitva,“ povie jeden z nich.

„Prestaňte,“ zašepkám. „Prestaňte rozprávať.“ Prečo sa nemôžem pohnúť? Oh môj Bože, potrebujem sa odtiaľto dostať tak strašne, ako som ešte nikdy nič tak nepotrebovala. „Prosím, prinúť ich prestať,“ prosím Willa, ale viem z toho rezignovaného výrazu na jeho tvári, že to neurobí.

„Slečna Finneganová, naozaj by sa nám hodila vaša spolupráca. Niekto mu totiž zlomil väzy.“

Musím ísť.

Musím ísť.

Musím ísť.

Musím ísť.

Urobím krok dopredu smerom ku dverám a potom už nie je nič len temnota.

Dlhý tmavý tunel, do ktorého sa prepadám...

Prvá vec, ktorú uvidím je Willova tvár. Je október, ale stále je opálený. Má nádherné oči. Tak bledé oproti jeho pokožke, až sa zdajú, že svietia.

„Zavolala som 911,“ povie Petrova sekretárka. Kde sa tu vzala?

„Nie,“ zašepkám. „Nechcem pomoc.“

„Myslím, že by sme mali---„

„Nie,“ povie Will, stále sa pozerá na mňa. Je to ako keby som sa topila a jeho oči sú jediné čo ma držia od toho, aby ma to stiahlo ku dnu. „Je v poriadku. Nechce pomoc.“

Zodvihne hlavu a pozrie sa na policajtov. „Myslím, že by ste mali teraz ísť. Všetci von. Potrebuje len minútku.“

Ozve sa cvaknutie dverí a potom je ticho. Posadím sa a odvrátim akurát včas.

Kiežby som mohla plakať. Je vo mne smútok tak nekonečný a bezhraničný, taký, až sa zdá, že by som nemala byť schopná robiť vôbec niečo iné.

„Môžeš zariadiť, aby odišli? Polícia? Nechcem ich vidieť.“

„Áno, ale nakoniec sa s nimi budeš musieť porozprávať. Vieš to, však?“

Prikývnem a stisnem k sebe viečka. Môj brat...nemôžem na to myslieť. Ale napriek tomu si ho predstavujem, aký bol maličký, aký krehký.

„Bude mi zle,“ zašepkám, nakloním sa a zvraciam do Petrovho odpadkového koša.

Will mi vzadu drží vlasy, zatiaľ čo vyprázdňujem obsah svojho žalúdka.

Nakoniec sa odtiahnem a hlavu si položím medzi kolená.

„Máš niekde byť?“ Opýta sa.

„Mám astronómiu,“ poviem mu, „o druhej.“

„Ideš tam?“

Zatvorím oči. Idem? „Nie.“

„Tak potom poďme,“ povie jemne, ťahá ma za ruku.

„Kam ideme?“

„Na farmu,“ povie. „Nenechám ťa sedieť celé popoludnie vo svojom byte a premýšľať nad týmto a neexistuje, aby som ťa tam nechal spať.“

To klbko v mojej hrudi, tá prázdnota v mojom žalúdku...nikdy nie sú preč, či už som sama alebo nie. „Nemusíš to robiť. Budem v poriadku.“

„Nie si v poriadku a ani nebudeš v poriadku.“

Za normálnych okolností by ma ten panovačný tón vyprovokoval k útoku. Ale práve teraz som proste len rada, že aspoň jeden z nás vie čo robí.

„Poďme domov.“