WO - 25. kapitola

Překlad: Yogi_22

Will

Povedal som Jessice, že k nej zamierim hneď po pretekoch, ale namiesto toho sa pristihnem ako parkujem na farme svojej mamy, takmer prekvapený, že som sa tu ocitol.

„Nečakala som, že ťa tu dnes znova uvidím,“ povie mi mama, rozmýšľa čo sa deje. Je mi smutno z toho aká je šťastná, keď vidí, že som tu takmer každý deň. Len v priebehu troch rokov sa dostala od plného domu k žitiu osamote.

„Nemôžem zostať dlho,“ poviem jej. „Myslel som, že sa tu zastavím len na chvíľu a skontrolujem kone.“

Mama ma dobre pozná. Vie, že toto je to čo robím, keď si niečo potrebujem prebrať v hlave.

„Ako si viedla Olivia?“ Opýta sa.

Nemôžem zastaviť úsmev, ktorý sa mi rozťahuje na tvári, ťahá sa mi od kútikov úst.

„Prekonala dráhový rekord.“

„Veľmi sa mi páčila,“ povie.

To som vedel. Olivia vytiahla z mojej mamy materinskosť spôsobom, akým to robia novorodenci. Bola jediný krôčik od toho, aby Oliviu posadila do vysokej stoličky a kŕmila ju lyžičkou. „Nemám nič proti tvojmu vkusu,“ odpoviem.

Zacká jazykom. „A toto má byť čo? Bola rozkošká.“

„Je to otrava.“

Mama sa na mňa pozrie spôsobom, akým som ju nevidel dívať sa už dlho. „Akým spôsobom je otravná?“

Má úplnú pravdu, samozrejme. Olivia nie je nijakým spôsobom otravná. Iste, stále nepočúva ani hovno o ničom – kone alebo riad alebo dokonca jedenie, pretože napriek všetkým svojim sťažnostiam sotva niečo zjedla. Ale bolo to zvláštne...tak nečakane ľahké, to, že tu bola. Mal som pocit ako keby tu bola celý život a možno, že to z nej robí nebezpečnú. Kvôli tomu som menej ostražitý a odrazu sa dejú veci ako ten okamih, ktorý sa stal v kuchyni. To ako bola na mne natisnutá a jej zrelé a vyčkávajúce ústa...

Nemať rád Oliviu je sakra oveľa bezpečnejšie ako tá druhá možnosť.

„Myslela som si, že hneď po pretekoch sa chystáš k Jessice?“ Opýta sa ma mama.

Vzdychnem si. Áno, Jessica, moja priateľka, tá, na ktorú som minulú noc niekoľkokrát zabudol, že existuje. „Dostanem sa k nej.“

„Ale všetko klape?“

„Je to fajn. Je to dobré.“

„Už s ňou nejakú dobu chodíš. Nemyslíš si, že by to malo byť lepšie než fajn?“

„O čo sa tu snažíš?“ Pýtam sa stručne.

„O nič. Len si myslím, že Jessica berie celú túto vec vážnejšie než ty.“

„Mami, chodíme spolu len rok a obaja sme ešte mladí. Už som jej povedal, že sa na dobre dlhú dobu nechystám ženiť.“

„Len preto, že si to povedal,“ varujem ma mama, „to ešte neznamená, že ona tomu verí.“

Idem ku stajniam, odrazu mám pocit, že je tu priveľa vecí, na ktoré si musím zabrániť myslieť.

Všetky z nich sú ženy.

Pracujem, pokým už nie som príliš unavený na premýšľanie. Kedysi som zvykol liezť, aby som takéto veci doriešil, ale teraz by to bolo pôžitkárske, nakoľko tu toho mám veľa na robote.

V čase, keď sa dostanem zo svojich obáv a začnem sa cítiť istejšie, už zapadá slnko.

Čo znamená, že veľmi, veľmi meškám.

Jessica uvarila večeru.

Je studená.

Ospravedlním sa a poviem jej, že som musel ísť ku svojej mame, čo technicky nie je pravda, ale nemôžem jej presne vysvetliť, že príchod na farmu ma napĺňa pokojom a príchod do jej bytu nie.

„Je to v poriadku,“ povie. „Len ti to zohrejem.“

„Nemusela si to všetko robiť. Myslel som si, že sa najeme vonku.“

„Nemôžeme jesť po celý čas len vonku,“ zacká. „Mal by si mi dovoliť, aby som sa o teba viac starala.“

Asi by som sa mal cítiť vďačný, ale namiesto toho ma táto pripomienka trochu znervózni. Je to niečo, čo v týchto dňoch máličko ukazuje na Jessicino udomácňovanie. Pred pár týždňami mi dokonca ponúkla, že mi vyperie, hoci to som odmietol. Už veľa krát som jej povedal, že sa nechcem usadiť. Dokonca si nie som istý, či sa mi vôbec niekedy chce usadiť. Teraz som sa pristihol, že sa obávam, že by mama mohla mať pravdu.