WO - 24. kapitola

Překlad: Yogi_22

Olivia

Skoro ráno mi niekto zaklope na dvere, dnu znova nakukne Dorothy.

„Vstávame!“ Zaspieva. Je proste až príliš zasrane veselá na túto dennú hodinu, je to rovnako iritujúce ako roztomilé. „Dnes je tvoj veľký deň!“

Posadím sa a uvedomím si, že som ešte stále v posteli. „Ja som nebežala?“ Opýtam sa, začínam sa usmievať.

Oh môj Bože – ak to Will nejako vyriešil, neexistujú slová na to, aká to bude úľava.

Dorothy sa mračí, keď príde bližšie a postrapatí mi vlasy. „Čo to máš po celom tričku?“ Opýta sa. „A na nohách?“

Pozriem sa dole. Mám tam škvrny od špiny a trávy.

Will príde do dverí a obe sa na neho pozrieme. Pozrie sa na moje kolená.

„Prepáč,“ povie. „Ja, um, tak nejako to skončilo tým, že som ťa vyváľal v tráve.“

Ucuknem a pozriem sa dole na svoje nohy. Dorothy ticho ustúpi.

„Si v poriadku?“ Opýta sa ma.

Prikývnem. „Len som v rozpakoch,“ vzdychnem.

Posadí sa na stoličku oproti mne, ruky zopne medzi kolenami. „Nie je nič za čo by si sa mala hanbiť.“

„Iste. Je úplne normálne, aby ťa tvoj tréner chytal uprostred noci, aby si nestratil štipendium. Ublížila som ti?“

„Nie, ale pristál som na tebe dosť tvrdo. Viac som sa obával o teba.“

„Povedala som alebo urobila niečo...hlúpe?“

„Nikto ťa nebude považovať za zodpovednú za niečo čo robíš, keď ani nevieš čo vlastne robíš,“ odpovie, čo ale v skutočnosti nie je odpoveďou na moju otázku.

„Ja len...len sa mi nepáči, keď vyjde najavo ten kúsok mňa, ktorý ani nepoznám,“ vysvetlím. „Už len keď som pri vedomí, robím dosť blbých kravín.“

„Nerobíš nič hlúpe,“ povie a vstane. „V skutočnosti si roztomilejšia, keď spíš ako keď si hore.“

„Takže si myslíš, že som roztomilá?“ Provokujem.

„Každý je roztomilý. Niektorí viac a niektorí menej,“ zavrčí. „Bež sa obliecť. Odchádzame o desiatej.“

Keď odchádzame, poďakujem jeho mame a ona si ma pritiahne do divokého objatia, ktorý ma tak veľmi prekvapí, že jej to takmer oplatím. „Milovala som mať ťa tu Olivia,“ povie. „Príď kedykoľvek.“

„Tvoja mama je milá žena,“ poviem Willovi v aute.

„Tá najlepšia,“ súhlasí.

„Ako sa vždy môžeš zmeniť na takého kreténa?“ Uškrniem sa.

Pretočí oči, ale môžem povedať, že sa chce usmiať. „Nikto okrem teba si to nemyslí.“

„Si si tým istý?“

Zasmeje sa. „Nie tak celkom.“

Cestou autobusom na preteky sa môj pokoj pomaly vytráca. Dobre som sa v noci vyspala, ale stále sa necítim dobre. Keď dorazíme na miesto, zistíme, že dráha je rozbahnená, takže si musíme obuť topánky s hrotmi, čo sa mi nepáči. Začínam škrípať zubami, pritisnem si ruku na žalúdok a odídem.

Je to zlé.

Toto je zlé.

Je to nová dráha. Mám nové topánky s hrotmi. Minulú noc som jedla.

Peter vyjde von, aby si s nami pohovoril. Napriek môjmu počiatočnému sklamaniu nad tým, že nás namiesto neho trénuje Will, začínam mať podozrenie, že pre mňa je Will v lepšej kondícii.

Petrova rada je všeobecná. Nechoďte príliš rýchlo a nebuďte nafúkané, keď budete vpredu. Keď skončí, každý kto prišiel na preteky nás obklopí, mám pocit, že kvôli tomu nemôžem dýchať. To vzrušenie tú vec v mojom žalúdku ešte zhoršuje.

Nicole ma predstaví svojim rodičom a pýta sa, či sú tí moji stále na cestách. Všimnem si ako sa Will obzrel, keď sa na to opýtala.

„Áno,“ poviem. „Myslím si.“

„To musí byť pekné,“ povie Nicole, otočí sa ku svojim rodičom. „Finnini rodičia sú na cestách už celé týždne. Prečo to neurobíte aj vy dvaja?“

Jej otec zavrčí niečo o tom, že musí často platiť za výlety do Macy a ja sa z toho vyvlečiem, oddelím sa od skupiny a zamierim na ihrisko za nami. Myslela som, že by únik zmiernil moju úzkosť, ale nie je to tak.

Včera v noci som spala a toto mal byť neuveriteľný deň, dokonalý beh, ale nebude. Cítim to v kostiach. Práve teraz mám každú jednu výhodu, ktorú som pri predchádzajúcich závodoch nemala a stále sa chystám pohorieť. A čo sa stane potom s mojim bezdôvodným presvedčením o svojom potenciáli?

„Je to všetko v prdeli,“ zašepkám si znova a znova pre seba. „Všetko je to v prdeli.“

Will vyjde von, aby ma našiel. „Vyzeráš choro,“ povie. „Si v poriadku?“

Pokrútim hlavou. „Mám z toho zlý pocit. Nemal si ma nútiť jesť. Bože, prečo som ťa počúvla? Pohnojím to.“

„Liv, každý má pred pretekmi zlý pocit. Hovorí sa tomu nervy.“

Znova pokrútim hlavou. Moja vlastná viera v hroziace zlyhanie je prisilná na to, aby sa dala len tak odbiť.

„Počúvaj ma.“ Drží ma za plecia, núti ma tak, aby som sa mu pozrela do očí. „Musíš. Dovoliť. Sebe. Urobiť. To. Proste to vypusti a bež svoj vlastný závod. Viem, že vám Peter povedal, aby ste poslednú míľu neboli namyslené, ale tebe hovorím niečo iné. Buď namyslená. Šprintuj. Máš na to. Vždy máš niečo navyše, keď sme hotoví a budeš to mať aj dnes.“

Prikývnem. Maličká časť mňa je naklonená uveriť tomu.

Keď zbraň vystrelí, snažím sa sústrediť na to čo mi povedal Will, ale namiesto toho počujem svoju vlastnú tirádu.

Cítim sa slabá.

Nemala som jesť.

To jedlo mi leží v črevách a len ma sťahuje dole.

Hroty na topánkach mi to len sťažujú. Nesedia mi správne. Mala som v nich trénovať viac ako som v nich trénovala.

Prečo do pekla nám Will neumožnil trénovať viac v podmienkach ako sú tieto?

Nemala by som sa cítiť tak ťažko prvú míľu.

Počúvam sa a začínam panikáriť, až pokým sa nedonútim spomenúť si na to čo mi povedal Will. Verí, že na to mám a možno má pravdu.

Vtedy sa dostaneme na rozhranie prvej míle a ja si uvedomím, že sme rozhorúčené. Dve dievčatá a ja. Je to ťažký pocit, pretože sme prvú míľu zabehli rýchlo, čo znamená, že bez ohľadu na to ako som si myslela, že sa cítim, podávam výkon ako keby som na tom bola dobre. Dnes na to mám. Čokoľvek je to čo potrebujem, mám to. V okamihu ako si to uvedomím, vyrazím dopredu a zabudnem na každého za sebou.

Urobím to čo mi povedal Will.

Bežím svoj vlastný závod, súťažím proti vlastnej túžbe spomaliť, dať nohám odpočinok.

S jednou míľou za sebou to vypustím. Šprintujem a stále som v pohode, keď zbadám v diaľke cieľovú čiaru. Keď sa dostanem do zákruty a začujem rinčanie kravských zvonov a výkriky, vtedy presne viem, že to naozaj dokážem.

Preletím okolo a prvá osoba, ktorú hľadám je Will.

Beží priamo ku mne, jasá a ja cítim v hrudi niečo, čo ma ťahá rovno k nemu, ako keby sme boli spolu zviazaní. Rýchlo príde ku mne a potom sa na krátko zastaví, potľapká ma po ramene. „Dokázala si to,“ uškrnie sa. „Prekonala si dráhový rekord, Olivia.“

Usmejem sa na neho, priala by som si, aby som mohla povedať alebo urobiť niečo, čo urobiť nemôžem. Chcem mu poďakovať, že vo mňa verí. Chcem omotať ruky okolo jeho krku a objať ho spôsobom akým ma objala jeho mama.

Namiesto toho tu stojím zbavená reči, vďačnosť zaseknutá niekto v mojom hrdle.