MUF - 16. kapitola

Překlad: Noemi

Katelyne

Už týždeň sa vyhýbam Westburyho domu. Nie preto, že som naštvaná na Josie, alebo som sa hnevala na Liama, lebo na mňa zase vrieskal, zaslúžila som si  to.

Ale pretože tam pracujem, alebo som pracovala, čo sa mňa týka. Nehodím sa do hudobného biznisu, alebo na hocakú prácu.

Turné bolo hotový vtip , totálna katastrofa a skončilo sa tým, že  DeVonov manager mi zavolal, vychrlil na mňa nadávky a vyhrážal sa náhradou škody, že ich kapela oklamala.

Mám toho dosť, viac nezvádnem.

Vlastne radšej dám výpoveď skôr než ma Liam vykopne.  Tak si zachovám dôstojnosť a aj naše priateľstvo ostane nedotknuté.

Nikdy som nemala s ním pracovať, ale už zase som ústa použila skôr, než bolo treba a teraz dobreže nie je vypísaná na moju hlavu odmena a červenou fixkou označený ciel na mojej hlave.

Červenou, lebo si musím pamätať, že  môj život akoby sa rútil dole po špirále a ja som totálne stratila veškerú kontrolu.

Hlavu si položím do chladnej trávy, ktorá ma šteklí po tvári. Premáham nutkanie plakať, nielen plakať, ale padnúť do poriadného hysáku, že je ku mne život taký nespravodlivý.

Ja som sa nedohodla na tomto.

Neverila som, že by som mohla tu sedieť ako dvadsaťdeväťročná a obávať sa že nemám prácu.

Pred rokom a pol bolo všetko také jednoduché. 

Mojim najväčším problémom bolo čo navariť na večeru.  Neboli sme vyslovene zámožní, a žili sme od výplaty k výplate, ale fungovalo to.

Nemuseli sme sa trápiť ako zaplatiť naše výdavky. Jednoducho sme prežívali.

„Obzriem sa na hodiny. Už je po polnoci a Mason ešte nie je doma. 

Niekto klope. Ticho vstanem a zistím, že som ešte stále vo svojich šatách. Dnešný zápas už skončil pred dvoma hodinami. Jeden team si chcel zvýšiť popularitu tým, že poprosil  našich, aby  si zahrali s nimi. Mason nepatril medzi tých, čo odmietnu zápas, rád sa prisľúbil ako aj ostatní členovia teamu. Naplnili autobus a objednali ešte ďalšie dva pre fanúšikov. A vytvorili celú karavánu. Aj my sme išli s dievčatami, ale bola zima, tak sme sa vrátili skôr.

Vojdem do obývačky, je tam tma, ale zvonku blikajú modré svetlá.  Znovu počujem klopanie na vchodových dverách. Mason sa pravdepodobne vymkol.

„Blázon“ dudrem si pod nosom. Otvorím dvere a zbadám Paula Barkera, miestneho šerifa.

„Paul, čo tu robíš tak pozde?“

„Ahoj, Katelyn“ – povie a posunie si čiapku dozadu. 

Otvorím dvere so sieťkou proti komárom,  a pozriem sa von na  príjazdovú cestu a hľadám Masonov nákladák. Nie je tam.  Snažím sa potlačiť pocit strachu, ale nejde to.

 Niečo sa stalo.

„Musím ťa odniesť do Beaumontskej nemocnice“

„Prečo?“ – nedávam možnosť Paulovi, aby mi to jednoducho dopovedal. Paul si zloží čiapku. Oči má  červené a vyzerá, že plakal.

„Mason mal nehodu. Musíš ísť do nemocnice“ podlomili sa mi kolená. Paul ma zachytí skôr než odpadnem.

„Mám ťa, poď Katelyn“ – hovorí a pritom ma podopiera. „Zavolaj Josie, aby prišla ku  dievčatám.  Nebudú samé.. Roberta sedí vonku. Musíme ísť“

Prikývnem a s chvejúcimi sa nohami idem k telefonu.  Na štvrtýkrát sa mi podarí  vytočiť správne číslo. Zvoní, ale naskočí hlasová schránka. Zložím a volám znova.

„Prosím?“

„Josie, potrebujem ťa, musíš dať pozor na dievčatá.  Mason...mal nehodu, musím ísť“

„OK, už aj idem“ – Josie zloží, ale ja ostávam na linke a počúvam pípajúci telefon.

Mason mal nehodu.

Nehoda.

Akú nehodu?

Paul položí ťažkú ruku na moje ramená a vyberie mi druhou slúchadlo z rúk.

 Jemne ho položí.

„Poď Katelyn, musíme ísť“

„Mason žije?“

Paul neodpovedá a vyvedie ma von z domu.  Zatvorí za mnou dvere a nasmeruje ma k autu.  Modré blikajúce svetklá ma oslepujú ako sa blížim k autu.

„Dievčatká...“

„Budú v poriadku, Tu je Roberta, vidíš?“

 Pozriem sa  tam a vidím, že tam stojí ďalšie policajné auto.  Moji susedia stoja obďaleč v županoch a paučiach, držiac sa za ruky.  Nechcem vedieť, čo si myslia, keď mi Paul pomáha na predné sedadlo a pohneme sa.

Prechádzame cez prázdne ulice a hoci ide rýchlo, mne sa zdá pätnásťminútová cesta ako hodinová. Zalamujem rukami v lone. Obracia sa mi žalúdok,  a straší ma tým, že jeho obsah vyvrátim na podlahu auta.

Paul zabočí na takmer prázdne parkovisko. A zastane priamo pred vchodom na pohotovosti. Vyzriem z okna a vidím, že sa tam prechádza pár ľudí.  Dnu vyzerá všetko pokojné a pritom vo mne je všetko napäté na prasknutie.

Paul mi otvorí dvere, chytí ma za ruku , kým vystupujem.  Všetko je akoby v spomalenom zábere. Zaváham vo vchode, bojím sa  prekročiť prah.  Naposledy som tu bola, keď som porodila dvojičky a niečo mi v hlave hovorí, že odchádzať budem sama. 

Paul ma ponúka s rukou na mojom chrbte ma vedie po tichých chodbách.  Cvaknú jedny dvere a dostanem sa do centra diania.

„Pani Powellová“ – dívam sa na predo mnou stojacého lekára.  Jeho modré operačné oblečenie vyzerá čisté, akoby práve vyšlo z čistiarne.

Kývnem, nie som schopná nájsť svoj hlas. Paul ma vedie k stoličke, aby sme si sadli.  Nedokážem sa pohnúť, potrasiem hlavou.  Chcem vedieť čo sa deje.

„Kde je Mason?“

Ked sa na mňa pozrie lekár, už to viem.

Nemusí mi to povedať.  Prikryjem si rukou ústa a začnem triasť hlavou.  Paulova ruka ma objíme okolo pása , aby ma podržal.

„Pani Powellová, ak chcete vidieť manžela, zavediem vás k nemu.  Už nemá veľa času.  Ľutujem. Umyli sme ho a vyzerá akoby spal. Dýchajú zaňho prístroje, on sám toho nie je schopný.  Vykazuje veľmi malú mozgovú aktivitu.

„Žije?“

„V tomto momente áno“

Lekár sa zvrtne a ja ho s Paulom po mojom boku nasledujem. Zastane vo dverách, ktoré ma oddeľujú od môjho muža.

„Čo sa deje?“

Paul si odkašle.

„Čakal pod kopcom, aby naskočila zelená, keď jeden šestnásťkolesový kamion prišiel za ním. Brzda mu zlihala hore na kopci a nedokázal spomaliť.  Šofér povedal, že naskočila zelená, ale dovtedy už bol príliš blízko k Masonovi.

Tvrdí, že trúbil, ale obaja vieme, že Mason mal pravdepodobne rádio naplno,takže ho pravdepodobne nepočul.“

 Paul sa zhlboka nadýchne – „Keď sa zrazili, Mason stratil kontrolu nad riadením,  narazil do steny, prevrátil sa a vrazil do stromu.“

Nereagujem ani na Paulové ani na lekárové slová.  Otvorím dvere. Rukou si prikryjem ústa, lebo nárek mi zatrasie celým telom.

Môj manžel, moja školská láska leží  predo mnou a je prikrytý bielou plachtou.  Ruky má pri bokoch.  Jeho tvár... jeho krásna tvár je potrhaná , porezaná na mnohých miestach. Ani neviem povedať, či je to môj muž.  Váhavo idem k jeho posteli a prejdem mu po rameni rukou.  Trochu sa skloním a pozriem si jeho plece, nedokážem sa ovládnuť a plačúc sa hodím sa naňho. Tento rozbitý človek je môj manžel a umiera.

„Mason“ opakujem v jednom kuse a čakám na nejakú odpoveď, ktorá by poprela, čo povedal lekár. 

Môj muž je silný.

Dostane sa cez to.

Len musí vedieť, že som tu a milujem ho. 

Vezmem jeho tvár do rúk, zohnem sa a pobozkám ho na ústa.  Sú studené a vôbec nie lákajúce. Vnorím mu ruky do vlasov.Zajtra doobedu má stretnutie, takže sa musí dať ostrihať. Každých šesť týždnov pravidelne.

„Mason, láska, prosím ťa, zobuď sa“ - prosím ho. 

„Otvor svoje krásne oči,“ – položím si hlavu na jeho hruď, aby som počúvala jeho srdce, ale bije veľmi slabo.

„Katie?“ – vyskočím, a vidím pána Powella, ako stojí na konci postele.  Zabudla som mu zavolať.  Má v očiach taký hrozný smútok, ako sa  na mňa pozerá.  Príde ku mne a jemne ma objíme cez plecia. Objíme ma  pričom nariekam. Hlasno kričím, ale nerozumiem slová, ktoré opúšťajú moje pery.

 Jeho telo sa trasie s mojim, od mučivej bolesti, ktorá nás trhá. Opúšťa nás a nie sme schopní ho zadržať, aby zostal.

 „Musíme sa rozlúčiť“

Potrasiem hlavou. „Nie on je silný, dostane sa cez to“

„Viem Katie“ – vzdychne si a tesnejšie ma objíma.  Prístroje pípajú a naše srdcia sa trhajú.

Držím Masona za ruku, a otec mu stíska  druhú. Moje prsrty sa pohrávajú s jeho obrúčkou a pritom druhou rukou ho tľapkám po tvári.

Nakloním sa k nemu a pritlačím pery k jeho uchu.

„Milujem ťa , Mason Powell. Si najlepší manžel a otec.  Naše dcérky ťa milujú.  Ak ma počujem, prosím ťa  bojuj, miláčik. Do čerta, tvrdo bojuj, lebo ťa veľmi potrebujeme.  Ja ťa potrebujem.  Neviem, ako by som žila bez teba.“

 Polovicu tváre má mokrú od mojich slz.  Počujem, ako si jeho otec zhlboka vzdychne. Nechápem ako to robí.  Pred necelým rokom presne v tejto nemocnici sme sa lúčili s jeho manželkou.

Masonovo telo sa zatrasie, plač ustane,

Pokúšam sa zadržať plač, ale láme mi to srdce. 

Plačem za strateným manželom a najlepším priateľom.

Utriem si slzy z tváre. Už som dávno nemyslela na tú noc. Nočné mory sú zriedkavé a vzdialené.  Teraz sa mi sníva, že sa po mňa vráti.

Mesiac predtým som túžila po jeho objatiach, ale teraz? Teraz rozmýšľam nad tým, či ma ešte niečo čaká. 

Harrison by bol ten, čo pre mňa zmení veci a bol by otcom mojich dvojičiek? Odpoveď je nie, lebo mám taký pocit, že keby som nahradila Masona, tým by som sa dotkla môjho svokra a to v žiadnom prípade nemôžem urobiť.

„Potrebujem pomoc, Mason“ – poviem jeho hrobu, viem že mi neodpovie, ale veľmi by som to chcela.

„Ide  ma roztrhnúť od týchto pocitov, dostávajú sa na povrch a bojím sa, že vybuchnem. Na prasknutie mám napnuté nervy.  Musím niečo zmeniť, ale neviem čo.  Neznášam to, že sa vo mne prebúdzajú city voči inému mužovi, keď ťa tak veľmi milujem. Nemala by som to cítiť.  Moje srdce ...malo by to vedieť lepšie, Mason. Prosím ťa, povedz mi, čo mám robiť?“

Samozrejme mi neodpovie.  Nikdy mi neodpovie. 

Viac už nesedí pri mne, aby mi pomohol aj s najmenším problémom. 

Viac ma už nedrží za ruku a nejde so mnou po ceste, ktorú sme si tak dávno pre seba zvolili.

„Harrison to spraví“

Sadnem si a poobzerám sa dokola. Nevidím nikoho a neviem si predstaviť, žeby to povedalo moje podvedomie, aby som proste postúpila ďalej. 

Takto iste nie.

Nie na tom mieste, kde odpočíva môj manžel.

Viem, čo musím urobiť, ale nebude to ľahké.   Vezmem mobil a prebehnem  po menách, kým nájdem to, ktoré je tam odvtedy, čo Mason odišiel.

Stlačím gombík a dívam sa, ako sa rozsvieti a ukazuje, že volám  človeka, ktorého som dúfala, že môžem obísť, lebo som verila, že  som natoľko silná, že  sama zvládnem všetky svoje problémy.

„Halo, tu Katelyn Powell. Chcela by som poprosiť o termín u Dr. Brooksa.“

Čakám, kým mi potvrdia termín.  Zložím a sledujem  ďalších pozostalých a rozmýšľam, či si prešli tiež tým všetkým ako ja, alebo jednoducho išli ďalej. Dve malé dievčatká, približne v rovnakom veku ako dvojičky, sú rovnako oblečené.  Mason bol v tom neústupný, aby sme toto robili našim deťom , ale urobili sme to. Ja som to urobila. Smial sa a prijal to, raz.

Myslela som na Peyton a Elly a ako veľmi by som nechcela aby vyrástli. 

Ako by som chcela, aby zostali také ako sú teraz a nezabudli by aké to bolo, keď bol s nimi ich ocko.

Potrebujem to, aby Peyton milovala vždy futbal, aby tým držala pri živote  Masonovho ducha každú nedeľu, a aby Elly zostala vždy princezničkou, ktorou pre jej ocka bola. 

Myslím, že len tieto veci ma dokážu udržať nad vodou.