KJMM - 5. kapitola

Autor: Kika

Ahojte dievčatá. Patrí Vám moja veľká vďaka. Viem, že máloktoré chcú čítať niečo, čo píše vlastne amatér, ale pevne dúfam, že aspoň niektorým z vás sa to páči a že to aspoň niektoré baby čítate :)

Chcem sa Vám poďakovať za komentáre, milujem vašu podporu a milujem ako opisujete čo sa môže stať v knihe ďalej :) ďakujem Vám krásne :)

Ascher

Matka mi plače v náručí už asi hodinu. „Zlato prosím, je to samovražda. Nemôžem o vás všetkých prísť.“ Snažím sa ju upokojiť, ale je to márne. Reece stále zbiera zbrane a pripravuje mužov na boj. Otec s nami chce ísť tiež, ale ja mu to nedovolím. Je to príliš riskantné a musí sa postarať o mamu a o našu krajinu. Pobozkám ju na čelo a odstúpim od nej. „ Zachránim Lea mami, sľubujem. A môj život je v rukách osudu. On jediný vie, čo sa má stať.“

„Milujem ťa Ascher. Teba aj Reeca, nato nikdy nezabudni. Ste moje všetko. Ak sa vám niečo stane, nezvládnem to. Kiežby som vedela nejako pomôcť.“

„ Modli sa za nás.“ Možno niekto tvoje modlitby vypočuje. Aj keď o tom silno pochybujem.

Idem do svojho domu. Dám si na seba moje vojenské oblečenie, ktoré pozostáva zo sivo hnedých nohavíc a zelenej bundy. Uložím si nožík do puzdra, ktorý je uložený na mojom pravom boku. Takisto si do opaska zastrčím aj moju pištoľ. Som pripravený. Aj keď ani sám neviem načo. Na smrť? Som na ňu pripravený? Mám len dvadsať rokov a vždy som chcel niečím zaplniť moje prázdne miesto, ktoré je uložené vnútri mňa. Asi sa mi to nikdy nepodarí. Ale aj napriek tomu, som mal pekný život. Vďaka mojej rodine, ktorá by pre mňa spravila čokoľvek.

„ Ascher pohni sa! Vyrážame!“ Z myšlienok ma prebudí Reecov hlas. Je ako v tranze. Nemyslí na nič iné iba na pomstu a zabíjanie. Viem, že tam niekde má ženu a syna, ale toto nie je dobrá stratégia. Severania majú toľko vymožeností, o ktorých sa nám ľuďom z Juhu nemôže ani snívať. Netušíme aké sú pri hraniciach pasce. Neviem kam ďaleko sa dostaneme. Nemáme žiaden plán ako ich vyslobodiť. Ideme proste niekam , kde život zaniká. „Už idem!“ Poslednýkrát si pozriem môj dom. Poslednýkrát sa nadýchnem nášho vzduchu. Pretože tam ďalej ma už nič nečaká.

Kráčame už celý deň. Rozhodli sme sa pre cestu, ktorá nejde stredom k hraniciam. Vojaci by si nás hneď všimli. Namiesto toho prechádzame cez horu a skaly, ktoré sú také strmé, že moje ruky sú už celé dorezané. Máme plán dostať sa dole cez Južnú lúku až k boku hranice. Vyjdeme z druhého uhla, pri ktorom sa nenachádza tak veľa vojakov. O tejto ceste oni nemajú ani šajnu. Stratili by sa tu. Ale najprv budem rád, ak tieto skaly vôbec zvládneme prejsť aj my. Nazbierali sme jedenásť mužov, ktorým sa pravdu povediac neodchádzalo od svojich žien a detí ľahko. Ale všetci držíme za jedného. Všetci držíme sa Reeca a pomôžeme mu aj keď preto dáme svoj život.

Keď zlezieme úplne dole, uvidím dvoch vojakov päť metrov odo mňa. Vezmem môj nôž, skrčím sa v kroví a hádžem. Milujem ako sa viem triafať. Keď som bol malý môj starý otec ma naučil všetky techniky boja. Nôž zasiahne jedného z vojakov priamo do krku. Rýchlo vyberám druhý nôž z mojej topánky a triafam do hlavy aj druhého muža. Obaja padnú na zem. Reec na mňa prikývne a pokračujem vo voľnej ceste. Začína sa stmievať. Stred hraníc je od nás dobre vzdialený, takže nás tu vojaci neuvidia. Horšie to bude s cestou naspäť. Ak vôbec nejaká cesta naspäť bude.

Opatrne pokračujeme pri krajoch skál. Dúfame, že nedávali pasce blízko k horám. Problém nastane v strašnej zime, ktorá stále stúpa a stúpa. Muži už viac nie sú takí opatrní načo stúpajú. Reece rukou ukazuje na niečo pred nami. V diaľke možno vidieť črtajúce sa opevnenie Severa. Tak je to tu. Stred mesta. Zrazu počujem výkriky našich mužov. Obzriem sa dozadu a vidím ako padajú do zeme. Pasca.

„Ascher pomôž mi prosím!“ Rýchlo bežím k Billovi, ktorý sa pevne drží konára stromu. Je však neskoro. Prišli sme o 7 mužov. A to bola len jedna pasca. Nemáme čas smútiť. Reece začne bežať. Zrazu si všimnem vojakov, ktorí idú našim smerom. Začnem bežať za ním. Snaží sa dostať k hradu a dúfa, že sa tam ukryjeme. „Reece! Dávaj pozor na pasce! Vôbec netušíš kam stúpaš!“ Ledva dopoviem moju vetu, letíme do vzduchu. Čo to bolo? Mína? Moja tvár ťažko dopadne na studenú zem medzi kríky. Zahmlievajú sa mi oči a nič nepočujem. Posledné čo vidím je, ako vojaci idú k ležiacemu Reecovi a zvyšným mužom.