KJMM - 4. kapitola

Autor: Kika

Hailey

Zobudím sa skoro ráno, kým ešte všetci spia. Znova som mala sen s tými modrými očami. Stále ich pred sebou vidím. Som blázon. Veď možno ani neexistuje. Bežím do kuchyne, ktorá je na opačnom konci od mojej izby. Vyberiem zo špajzy chleba, maslo, čokoládu a džbán s vodou. Kiežby som mala pre neho nejaké ovocie, ale tu u nás je veľmi vzácne a zriedkavé, nemôžem z neho nič zobrať lebo by si to ostatní všimli. Niekedy mám pocit, že u nás sa pestujú len zbrane. Kiežby som ich vedela používať, ale ženy v našej krajine sa ich nemôžu ani dotknúť. Sme dobré len na jednu vec. Nemáme žiadne práva. Zoberiem aj nejaké deky a plyšového macíka, ktorého mi dala moja mama. Dúfam, že Leo bude rád. Všetko to zabalím do ľanového vreca, ktoré som našla na zadnej polici. Mám na sebe dlhé modré šaty a kožušinu. Nechcem spraviť rovnakú chybu ako včera v noci. Keď ma zbadá vojak, ktorý ma na starosti väznicu, hneď otvára dvere, aj keď sa netvári príliš nadšene. Viem, že ohrozujem jeho prácu aj život, ale nemá na výber. Leo ešte spí. Je po uši zababúšený v kožušine. Chudáčik, určite mu bola celú noc zima. Kiežby som pre neho vedela urobiť viac. „ Drobec, zobuď sa. To som ja Hailey. Priniesla som ti niečo pod zub.“ Pomaly otvoril jeho krásne oči a usmial sa na mňa. „ Snívalo sa mi s mamičkou a vravela mi, že s tebou budem v bezpečí.“ Môj zlatý. Keby len tak vedel, že jeho maminka zomrela. Zovrelo sa mi kvôli nemu srdce. „ Áno Leo, budeš so mnou v bezpečí, dám na teba pozor sľubujem. Doniesla som ti deku a pozri aj tohto macka. Mne ho kedysi dávno dala moja mama a chcem aby bol tvoj.“ Usmial sa, zobral mi plyšáka z rúk a objal ma. „Ďakujem ti Hailey. Si najlepšia kamarátka.“ Bože pri tomto chlapcovi budem len plakať. Ďalšiu hodinu som sledovala ako sa napcháva všetkým čo som priniesla. Neznášala som, že musím od neho odísť. Je taký úžasný, už teraz ho milujem. Celý čas mi rozprával o svojom svete, o farbách a horách. O jeho ockovi, dedkovi, babičke a mame. Stále spomínal svojho strýka. Opisoval ho ako za svojho najväčšieho hrdinu. Vravel mi, koľko ovocia a zeleniny majú v záhrade. Ako ich každý večer otravujú komáre a mušky s farebnými krídlami, ktoré v noci svietia. Strašne veľa som sa s ním nasmiala. Ale smutné bolo, že ja som mu o mojom svete nič pekné povedať nemohla. Rozprávala som mu iba o tuneloch a mojej knižnici a že mu sem donesiem jednu knihu. Viem, že otec zatiaľ neprejavuje záujem o Lea, takže dúfam, že s ním budem mať veľa času. Pravdepodobne ho chce nechať vyhladovať, ale to ja nikdy nedovolím. Ak by sa ho čo i len dotkol, neručím za seba. „ Kebyže mám sestričku chcem, aby bola ako ty.“ Pobozkala som ho na líce a pomaly som sa zbierala k odchodu. „Hailey, keď sem príde ocko s Ascherom, vezmeme ťa so sebou.“ Ascher? Len z toho mena, som mala husiu kožu po celom tele.

„  Neviem, či budem môcť odtiaľto niekedy odísť Leo.“

„  Ale prečo?“

„Pretože toto je moje väzenie, z ktorého sa oslobodiť nedá. V noci za tebou zase prídem a donesiem ti večeru.“ Zavrela som dvere a začala vychádzať po schodoch, keď drobec zakričal.

„ Ascher by to dokázal. Zachránil by nás oboch.“

Kto je ten jeho strýko? Len sa pre seba usmejem. Je to Leov hrdina.