KJMM - 1. kapitola

Autor: Kika

Hailey

Môj svet je iný. Nepoznám nádej, vidím len tmavé farby, ktoré ma obklopujú. Keď som bola maličká a moja mama ešte žila, vzala ma na miesto, ktoré mi jediné prináša slobodu. Knižnica, ktorá je skrytá v tuneloch nášho mesta. Otec o nej nevie. Keby to vedel, spálil by všetko na popol a moje srdce, ktoré je len kúskom rozbitého skla, by načisto zaniklo. Sú to knihy z druhej strany. Z tej, ktorá je pre nás Severanov zakázaná. Je to strana na Juhu. Vždy ma fascinovalo aký tam svet môže byť. Ak je taký ako je v ich knihách tak potom som ho milovala. Zvieratá všetkých druhov, moria, lesy, skaly, farby, vzduch, sloboda, bojovnosť, život. Žila som v ilustráciách tých kníh ,žila som v ich písme a vône starej slonovinovej kože, ktorá bola opotrebovaná z môjho každodenného čítania keď som sa o polnoci potajomky vkrádala do tunelov. Nikto sa v nich nevyznal. Nechápem ako moja mama vedela cestu. Pre nás boli zakázané. Môj otec, vládca Severanov, vydal prísny zákaz vstupovať do ich tmavých kútov. Strašil ľudí, že ak do nich vojdú tak ich posadne démon z Južnej strany. Nič o tom nevedel. Tie tunely boli mojim svetlom v tejto temnote tu hore. Moja izba bola v hornej veži, ktorá sa tiahla našimi múrmi. Nebolo v nej nič živé. Biele steny, posteľ, nič osobné, bola umiestnená neďaleko izby môjho otca. Na rozdiel od mojich tunelov bola pre mňa ničím. Mala som výhľad na studené mesto, pracujúcich ľudí, ktorí sa nikdy neusmejú, ktorí necítia lásku ani priateľstvo, cítiť z nich iba osamelosť. Je toto život? Opatrne som otvorila závoru a vyšla z dverí. Všade bola tma. V ruke som zvierala malý lampáš a opatrne schádzala dole po točených schodoch. Zastavila som sa pred kamennou stenou, ktorá bola pod schodiskom. Jemne som zatlačila na správne miesta, ktoré ma pustili ďalej. Do tunelov boli dve cesty, bohužiaľ, tú druhú strážili strážnici Severu v zadnej záhrade. O tejto nemali ani poňatia.. iba moja mama , a ja netuším prečo. Prechádzam tunelmi, ktoré poznám naspamäť. Je to ako labyrint plný kúziel a malieb. Na stenách sú obrazy zvierat a kvetov, ktorých krása sa nedala opísať slovami. Prechádzam bruškami prstov po ich štruktúre, študujem techniku každého ťahu, vnímam každú farbu. Vzadu za posledným skalným stĺpom sú padacie dvere, ktoré vedú do môjho jediného sveta. Pomaly vstupujem po rebríku a nasávam vôňu kníh. Police z dubového dreva sa tiahnu po kamenných stenách. Nechápem odkiaľ sú všetky tieto knihy. Často som sa tu ako malá mojej mami pýtala, ale nikdy mi nič nepovedala. Nikdy som nechápala, prečo ma pred otcom nepobozká na líce, neobjíme, ani sa na mňa pekne nepozrie. Ale keď sme boli tu, smiali sme sa, tancovali a boli hore dlho do noci. Tu z nej bol niekto iný. Pri mojom otcovi mala hrozný život, nikdy jej nevyčítam, že sa zabila. Ale vyčítam jej, že ma nechala samú. A s ním. Môj otec lásku zakazoval. Tvrdil, že na počiatku ako sa všetko rozdelilo na dva svety, nás prvý panovník neznášal lásku a bol krutý ako jeho studená zem na Severe. Vychovával tak svoje deti a svoje ľudstvo. Ženy nemohli poznať lásku a ani ich deti. Postupne sa to naučili. Môj otec vyberal mužom ženy, nie oni sami. Mohli ich podvádzať a užívať si s inými. Nemohli sa navzájom milovať. Deti hneď vstupovali do vojenských oddielov, ktoré sú také prísne a podmienky v nich také kruté, že mnoho z nich zomrelo. Samozrejme tu boli výnimky. Pamätám si na ten deň, keď som mala šesť rokov a na námestí bičovali muža v tuhej zime. Nechápala som, čo také strašné mohol spáchať, že mu bol daný taký trest. Zrazu za ním z davu vybehla žena so strašným nárekom. Jej oči boli červené od sĺz, bola vychudnutá až na zaoblené brucho. Čakala dieťa. Padla na kolená pred muža a začala ho stískať a bozkávať na líca. Muž upadal do bezvedomia a môj otec sa usmieval. Ako mohol? Nevidel ako trpia? Moja mama silno zaťala ruku

v päsť. Nikto to nemohol zbadať, ale ja áno. Tiež ju to bolelo tak ako mňa. Otec k nim pomaly kráčal. Zobral vojakovi bič z ruky a zahnal s ním. Zavrela som oči. Nemohla som sa na to pozerať. Počula som

plač, krik, vzlyky a cítila som moje vlastné slzy. Keď som otvorila oči, obaja boli na zemi mŕtvy. Môj otec to spravil, aby sa ostatní poučili. Ak niekto bude cítiť lásku, dopadne takto. Podľa neho je láska slabosť v našom tele a zabraňuje nám v myslení. Pre neho je dôležitý iba boj , krutosť, výcvik, ubližuje deťom a jeho to vôbec netrápi. A ľudia postupne chladnú s ním. Bože.. veď ma môže zabiť. Je jasné, že na mne vidí, že do tohto sveta nepatrím. Milujem deti, milujem farby a svet, milujem predstavu byť s niekým kto ma miluje a milujem predstavu stať sa matkou. Ale nič z toho nepoznám. Splní sa mi to niekedy? Či aj ja skončím zbičovaná na studenej zemi na chladnom Severnom námestí? Stále dúfam, že svojej dcére by to nespravil. Ale on ma neberie ako jeho dieťa. Som pre neho nič. Iba jeho doplnok. Bojím sa dňa, keď mi vyberie manžela. Tuším, že to bude najvyšší veliteľ Severných komnát. Davon. Hrozný, krutý muž, ktorý znásilňuje ženy v baroch a niektoré až vykrvácajú. Ale pre môjho otca je to verný bojovník a chce mu dať dar. Mňa. Som len hračka, ktorá nie je ničím.

Pomaly vyťahujem moju obľúbenú knihu. Volá sa Deň za dňom. Autor v nej opisuje aký svet býval pred nami. Ako na svete žilo omnoho viac ľudí a mali sme toľko vymožeností, že to naša zem prestala zvládať. Píše o tom ako sme sa sami zahubili. A mám pocit, že sme nepoučiteľní, pretože Sever

k tomu speje. Zahubíme sa navzájom. Zbraňami a našim rozumom.

Z knihy vypadne obrázok. Ten na ktorom je On. Po smrti mojej mami som ho našla v tejto knihe. Nikdy som jej na neho nemala šancu spýtať. Na tie modré oči, ktoré boli taký sýte a hlboké ako oceán. Tie pery a detský úsmev. Koľko rokov mohol mať teraz? Ako asi vyzeral? Je taký ako ja? Je z toho druhého sveta? Neskutočne veľa otázok. Ale jedno som vedela. Aj keď som ho nepoznala, aj

keď som sa s ním nikdy nerozprávala, vedela som, že on je moja jediná nádej. Vraveli mi to jeho oči. Možno som naivná, ale Bože, je nádherný. „ Kde si?“ Stále mám z neho zimomriavky po celom tele a niekedy mám pocit, že je to môj jediný blízky v mojom živote. Som šialená, že milujem chlapca na starom zničenom obrázku a popritom nemusí ani existovať? Tak strašne chcem vidieť tie oči. A ten úsmev. Som beznádejný prípad a budem za to pykať. Niekedy by som chcela vedieť akej farby sú

moje oči. Či sú také medené ako mala moja mama. Či je v nich toľko odtieňov hnedej a zároveň teplej medovej ako mala ona. Alebo sú kruté šedé aké má môj otec? Neviem. Nikdy som to nevedela zistiť. Zrkadlá sme tu na Severe nemali. Poznám ich iba preto, že boli spomenuté v jednej knihe o Ľadovej kráľovnej. Jediné čo viem, že mám blond vlasy, pretože mi siahajú až po pás. Viem, že som vysoká, pretože prevyšujem skoro všetky ženy, takisto mám chudé nohy, ale vec, ktorú viem zo všetkého najviac je, že mám zlomené srdce z môjho života.