DN - 9. kapitola

Překlad: Yogi_22

Ivory

Je to učiteľ. Neublíži mi.

Pomaly, roztrasene si vyhrniem blúzku nad pupok.

Len si robí svoju prácu.

Na pokožke mi naskákajú zimomriavky pod neuhýbajúcim tlakom jeho pohľadu, pulz sa mi valí a chladný vzduch ma zahalí, keď posúvam bavlnu o centimeter vyššie, odhaľujem rebrá.

Sľúbil, že to nie je nič nevhodné.

Takže prečo je to cítiť tak nesprávne?

Je to nesprávne.

Spustím blúzku dole a otočím sa, že si pozbieram svoje veci. Jeho ruka ma chytí za hornú časť ramena, zatne do mňa prsty, keď ma otočí naspäť. „Ukážte mi to alebo budem hlásiť zranenia.“

Jeho hlas ma mi odráža v lebke, ostrý a nekompromisný. Ak ma nahlási, mohla by som prísť o svoj domov, vzdelanie, a svoju mačku. A Shane...Bože, môj brat by mi to vrátil naspäť s bolestným hnevom.

Chveje sa mi žalúdok, keď si nadvihnem blúzku. Pustí mi ruku, keď držím látku zakrývajúcu váhu mojich pŕs a pozriem sa mu do očí.

Všetko čo vidím je modrý ľad, nekonečná arktická krajina, ako keby som hľadela na neznámy svet.

Rozšíri nozdry a svaly na tvári mu stuhnú pod náporom emócií, ktorým nerozumiem. Nič neskrývam. Pod blúzkou nič nemám. Okrem rany na pere, mi Shane neurobil ani škrabanec od tej noci, keď som ho našla ako pícha nejaké úbohé dievča na gauči – na mojej posteli.

Zabudnúť zaklopať na svoje vlastné dvere mi zaistilo škaredú modrinu na bruchu. Ale pán Marceaux ju nenájde. Tá modrina vybledla minulý týždeň.

Skloní sa do drepu, jeho pohľad cestuje po mojom trupe, po nízkom páse mojej sukne a potom si kľakne. „A teraz si vyhrňte sukňu.“

Svoju pozornosť švihnem smerom ku dverám, na prázdnu chodbu za ním. Jeho zohnutá poloha mu poskytuje výhľad na moju panvu, jeho telo ma už viac necloní od premávky na chodbe. Zvonček na záverečnú hodinu zazvonil už pred hodinou, ale ešte dosť veľa deciek zostalo na súkromné lekcie. Dokonca aj teraz sa chodbou nesie zvuk klarinetu.

Každý tade môže prejsť a počítať s tým najhorším.

Som tu, miestna štetka, oslňujem svojim telom učiteľa.

Kvôli studenej podlahe pod nohami sa cítim ešte viac nahá. Priala by som si, aby som si počas nášho stretnutia nevyzula topánky. „Nie je tu žiadne súkromie. Niekto by to mohol vidieť.“

„To ma netrápi.“ Rukami si prekryje ohnuté kolená, silné ruky ohne do V-čka jeho stehien. „Nebudem tento rozkaz vydávať znova.“

Zastrčím si blúzku dole a zakryjem si brucho. A teraz sukňa? Do riti, čo mám robiť?

Fyzicky je na muža v neobvyklej pozícii, je nižšie ako ja, tvár má pod mojim pásom. Som viac zraniteľná, správne? Napriek tomu sa ma stále snaží napáliť. Mohla by som ho kopnúť do nosa a zdrhnúť. Ale nie som si istá, či musím. Alebo či chcem.

Do riti.

Skrútim prsty okolo prednej časti sukne, nazberkám ju a zdvihnem, pokým ju nemám v polovici stehien.

„Vyššie.“

Jeho hlas je len hrubý šepot, len pár centimetrov oddeľuje jeho tvár od mojich stehien.

Jeho ruky sú tam tiež, visia medzi nami, dosť blízko na to, aby ma chytil medzi nohami, ak to má v pláne. Prstami mu mierne zašklbe, stiahnu sa mi svaly.

Ale on je učiteľ. Nemá dovolené dotknúť sa ma.

Ako jeho študentka mu mám veriť a urobiť čo mi povie.

Vytiahnem si lacný materiál sukne na rozkroku nohavičiek a dám si tam ruku, poskytnem mu plný pohľad na svoje nohy bez toho, som toho odhalila príliš. „Čo hľadáte?“

„Rozkroč sa.“

Oddelím od seba nohy, zakolíšem sa od úsilia.

„Presne tak,“ dýcha. „Dobré dievča.“

Jeho pochvala sa okolo mňa omotá ako teplá objatie. Nemôžem si spomenúť kedy naposledy ma niekto objal bez toho, aby mi ublížil, ale ak pán Marceaux strávi nasledujúcich deväť mesiacov tým, že ma bude volať dobré dievča, možno už nikdy nebudem znova potrebovať objať. Nakloní hlavu, bližšie. „Hľadám značky na vnútornej strane tvojich stehien.“

Lorenzo tam značky nenechal, spolu s mnohými ďalšími chlapmi. Tí priemerní to robia vždy, drvia a ničia a napínajú príliš dlho. Ale pán Marceaux o týchto chlapoch nevie.

„Môj brat by nikdy---„

„Netvrdím, že áno.“

Hrdlo sa mi stiahne. Už počul o mojej povesti? Kontroluje dôkazy môjho správania?

„Máte pomerne tmavú pokožku.“ Pozrie sa hore, študuje môj výraz, príliš pevne, príliš dopodrobna. „Je tak ľahšie skryť modriny.“

Dusím sa nervóznym smiechom. „Moja mama mi hovorí, že som príliš bledá. Sakra, dokonca ona sa sťažuje, že je príliš bledá a to je z polovice čierna.“

„Dajte si sukňu naspäť.“ Postaví sa, ruky si dá vbok. „Povedzte mi o svojej matke.“

Narovnám si látku na nohách. „Každý hovorí, že vyzerá ako Halle Berry, ale---„

„Je mi jedno ako vyzerá. Čo robí?“

Droguju. Fláka sa s mužmi. Keď nemá oboje, sedí vo svojej izbe a plače.

Ak by som sa o toto s ním podelila, pravdepodobne by sa usmial nad mojim nešťastím. „Zháňa si robotu.“

„Čo robila, keď otec kvôli vám predal svoj podnik?“

Nenávidí ma za to, tak veľmi, že skrúti ústa zakaždým, keď sa na mňa pozrie.

„Hádali sa kvôli tomu.“ Vytiahnem si zatvárací špendlík a zapnem si ním blúzku. „Nie je šťastná, že tú hádku prehrala, takže nečakajte, že sa ukáže na triednických hodinách.“

„Ľudské bytosti sú úbohé katastrofy. Robia chyba. Robia nesprávne veci.“

Pošúcha si zátylok. „Ak sa tu neukáže, je to na nej.“

Wow, to bolo...nečakané. Prekvapivo pozorné a naozaj celkom hlboké. Teraz by ma zaujímalo, čo za chybu urobí. Dúfam, že žiadnu, ktorá by ovplyvnila moje ciele.

Skloní ruku a ukáže ňou. „Otočte sa a ukážte mi chrbát.“

Zatrnie mi pulz. Viac odhaľovania? Lenže tentoraz nebudem schopná vidieť jeho ruky.

Otvorím ústa, aby som namietala, ale kvôli tvrdému výrazu v jeho očiach zmením názor.

S hlbokým nádychom sa k nemu otočím chrbtom,trasú sa mi prsty, keď ich dám pod blúzku a vyhrniem si ju až pod pazuchy.

Zavŕzganie jeho kožených topánok, šepot jeho dychu, teplo jeho tela, všetko na ňom cítiť ako porušenie súkromia. Želám si, aby som mohla vidieť jeho výraz, pretože je pravdepodobné, že upustil od hľadania modrín a pozerá na tetovanie na mojom chrbte. Tie vyblednuté špirálovité ozdoby tiahnuce sa po jednej strane môjho pásu, po mojej chrbtici a zatočené na opačnej strane pleca.

Obrním sa pred jedným z jeho ostrých pokarhaní. Som príliš mladá. Tetovania sú príliš gýčové. Ale je mi jedno aký má na to názor. To tetovanie je osobné a vzácne a moje.

Bez varovania mi jeho ruka pristane na chrbte, nie na pokožke, ale na záhybe mojej blúzky. Vytrhne mi materiál z ruky a zastrčí mi ho za pás.

Prekvapene sa otočím. „Čo sa deje?“

Je ďalej, než som čakala, niekoľko stôp odo mňa, ruky má zopnuté za chrbtom a jeho pozornosť je na dverách.

Nasledujem jeho pohľad, práve keď vojde slečna Augustinová.

Zastaví sa na prahu, zovrie si na ramene popruh kabelky. „Oh, neuvedomila som si, že ste tu so študentom.“ Švihne kradmým pohľadom medzi pán Marceauxom a mnou, tam a späť, hore a dole, a zastaví sa na mne. „Ahoj, Ivory. Mala si dobré leto?“

Skrútim prsty proti mramorovej podlahe, túžim po svojich prekliatych topánkach. „Iste.“

„Skvelé.“ Vráti svoju pozornosť na učiteľa, ruka jej cestuje po krku, napraví si a prebehne úponkami blond vlasov. „Pán Marceaux, budete...uh...čoskoro vyrážať?“

Pozerá na neho spôsobom, akým sa moja mama pozerá na svojich frajerov, s prejasnenými očami naplnenými obdivom a hlúposťou.

Zo všetkých učiteľov hudby je slečna Augustinová tá najmladšia a najkrajšia. Takisto je nechutne otravná, ale Ellie o nej básni, takže hádam, že je dobrou učiteľkov strunových nástrojov. Pán Marceaux zodvihne hlavu. „Slečna Westbrooková má súkromné lekcie každý večer až do siedmej.“

Mám?

Náhla ľahkosť mi nadvihne hrudník. Pani McCrackenová ma učila v neskorých večerných hodinách, ale ešte som nenašla odvahu požiadať ho o čas navyše.

Stojí vedľa mňa taký vysoký a sebaistý, nohy má naširoko od seba, každá piaď držania jeho tela je plná autority, zatiaľ čo študuje slečnu Augustinovú. „Nebudem vyrážať čoskoro. Dnes večer, ani nijaký iný večer.“

„Oh.“ Opadne jej tvár a celé jej telo spľasne. „Okay. No...“ Jediná vec, ktorá sa hýbe je jej štíhla dlhá noha, keď trhne špičkou lodičky s vysokým opätkom dozadu a posunie ju po podlahe za seba, zostane tam. Čaká kým povie niečo viac?

Nakoniec sa vystrie. „Mierim domov.“ Ukáže na chodbu, jemne sa zasmeje, uškrnie a správa sa naozaj zasrane divne. „Takže hádam, majte dobrý večer?“

Tá otázka v jej hlase ma naserie. Už jej povedal, že zostáva kvôli mojim súkromným lekciám. Mala by ísť.

Ale potom by som s ním bola znova sama. Ako je možné, že sa ohľadom neho cítim naraz majetnícky a vydesene?

Skončí jej trápne vykrúcanie s pevným: „Dobrú noc, slečna Augustinová.“

Keď mizne na chodbe, prehrám si ten rozhovor v hlave s podtextom: „Práve vás požiadala, aby ste spolu šli von?“

Otočí sa priamo ku mne so zamračeným podráždením na tvári. „To nie je vaša vec.“

Pravdepodobne nie, ale z celej tej výmeny cítim úžasný závrat. Myslím tým, povedal jej nie. Pretože bude so mnou, pomáhať mi.

Možno som nedosrala tie veci tak strašne ako som si myslela. „Budeme mať dnes večer klavírne lekcie?“

Na krku mu šklbne žilami. „Nie.“

„Ale povedali ste---„

„Tu je dnešná lekcia.“ Vymaže tú vzdialenosť medzi nami a nakloní sa do môjho priestoru. „Nepýtajte sa ma. Neklamte mi. A nikdy sa odo mňa neodvracajte.“ Vystrie sa. „Posaďte sa.“

Toto sú smiešne požiadavky, ale nájdem sa padnúť do stoličky a pozerať sa mu do očí. Poškriabe sa prstom po zarastenom krku a vytiahne si golier za kravatou. Vzdá sa pokusu uvoľniť ho, nakrčí sa predo mnou. „Kedy ste prišli k tomu tetovaniu?“

Neexistuje nijaká možnosť ako by som mohla odpovedať na jeho otázku bez klamania, ale môžem mu dať aspoň toto. „Mala som trinásť.“

Niečo mu zablikne v očiach. Porozumenie? Vie koľko som mala rokov, keď som stratila ocka – môjho otca. Môj otec. Bože, ešte aj vo svojich myšlienkach sa snažím potešiť pána Marceauxa. Ale možno má ohľadom mojej nevyzretosti pravdu. Ak by bol môj otec dnes nažive, volala by som ho stále ocko?

Namiesto toho, aby mi pán Marceaux kládol otázky ohľadom tetovania, siahne po mojej stoličke a prisunie si k sebe moje topánky. Zohne sa, tvár má len pár centimetrov od môjho lona, ale oči drží na mojich, keď sa jeho ramená pohybujú okolo mojich lýtok.

Kolená má po oboch stranách mojich nôh. Nemám pocit, že som v pasci, ale žalúdok sa mi krúti rovnako. Nechápem prečo drží moje rozpadnuté balerínky, prečo skúma ich vnútro, alebo čo ďalšie má pre mňa naplánované.

S topánkou v jednej ruke siahne po mojom chodidle. V momente ako sa jeho prsty dotknú zadnej strany môjho členka, nadskočím na stoličke.

Pribije ma tvrdým pohľadom, jeho zamračený pohľad je v rozpore s hladením jeho ruky. Neponáhľa sa, láska môj členok, cestuje ku kostiam po stranách a vezme ma za pätu, zodvihne ju. Mám zviazaný jazyk, som zmätená jeho jemnosťou, stratená v senzácii. Celý svet sa zúžil na teplo jeho dlane, na starostlivý spôsob, akým mi zasunie prsty do topánky a na absolútnu koncentráciu, ktorú venuje tejto úlohe.

Položí mi nohu na zem, vydýchnem vzduch s preplnených pľúc. Potom sa presunie k mojej druhej nohe.

Prečo to robí? Čo z toho bude mať? Čaká, že mu ukážem prsia? Že mu vyfajčím? Čaká sex?

Odstrčím nohu z jeho dosahu. „Zvládnem to sama.“

Ruky v päsť položí na nohy a uväzní ma tými mrazivými kobaltovými očami. „Čo bude s dnešnou večernou lekciou?

„Nemáte sa ma nepýtať?“

Možno je to pre neho maličkosť, ale nie pre mňa. Muži sa ma nedotýkajú, kým niečo nechcú a jeho dotyk ma desí. Je príliš príjemný. Príliš intímny. Príliš intímny na študentku a učiteľa.

Má otvorené dlane, čaká. Chcem sa ho opýtať čo odo mňa chce, ale to by nesplnilo lekciu.

Posuniem nohu smerom k jeho ruke, venuje jej rovnakú pozornosť ako predtým. Krehké ťahy. Prsty ako zamatový obal okolo jemných kostí. Branie? Dávanie? Neviem čo je toto.

Každý ťah brušiek jeho prstov mi do nôh vystrelia brnenie, trepotá mi kvôli tomu srdce a je si toho vedomé celé moje telo.

Desí ma to.

On ma desí.

Keď skĺzne k druhej topánke, zastrčím si nohu pod stoličku, kolená stisnem ku sebe, desím sa čo ďalšie bude požadovať.

Zodvihne sa, jeho výraz pod čiernym obočím je temný, dýcha hlasnejšie než by mal. Poznám ten pohľad plný potreby, ten hladný zvuk. Krv v žilách mi ochladne.

Teraz je čas na útek, ale nohy sa mi nehýbu. Prečo?

Potrebujem jeho dovolenie, aspoň myslím.

Chcem jeho dovolenie.

Otočí sa ku stolu, ruku pritisne na povrch. „Bežte domov, slečna Westbrooková.“

Dole po chrbte mi prebehne úľava, ale zarazí ju hneď nasledujúca myšlienka.

Nech pôjdem akýmkoľvek východom z Crescent Hall, prebehnem cez parkovisko alebo park, prepletiem sa cik-cakovo ulicami na zastávku autobusu, nezáleží na tom kadiaľ pôjdem, Prescott ma chytí. Nájde ma. Vždy to urobí.

A potom doma. Kde bude možno čakať Lorenzo. Kde bude možno Shane šukať na mojej posteli.

Čo je desivejšie? Prescott? Lorenzo? Shane?

Pán Marceaux.

Vezmem tašku a vystrelím priamo na chodbu.