DN - 4. kapitola

Překlad: Yogi_22

Emeric

Zaslepenosť.

To je najlepšie vysvetlenie na prísnosť v mojom hlase a strnulosť môjho zvyčajne pokojného výrazu. Na toto som nebol pripravený. Nie na vysokú, zmyselnú, tú najsexy ženu vo všetkých smeroch, ktorá vošla do mojej triedy. Moja prvá myšlienka?

Beverly Rivardová našla tú najžhavejšiu učiteľku v krajine, aby ma usadila v mojej roli zamestnanca. Aby ma otestovala.

Ale ona nie je učiteľka.

Uvoľním prsty z hrany stola.

Kriste, toto by bola strašná nepríjemnosť, až na to, že je ešte horšia.

Z pohľadu toho dievčaťa srší nedôvera, keď ma študuje z predného radu. Sedí strnulo na stoličke, potiahne si cez kolená lem sukne, nohy drží spojené. To nie je reakcia, na ktorú som od žien zvyknutý – alebo keď na to príde, od stredoškoláčok.

Pýšim sa tým, že som prísny, rešpektovaný pedagóg. Viem ako sa na mňa pozerajú študentky a som imúnny voči zaláskovanému poblúzneniu v ich nevinných očiach. Ale v tých mahagónových očiach pozerajúcich na mňa nie je ani náznak naivného zbožňovania.

Počas šiestich rokov, ktoré učím, som nikdy nenarazil na študenta, ktorý by ma posudzoval tak, ako keby mu stačil jediný pohľad a nesúhlasil s mojimi úmyslami.

Toto dievča možno počulo o mojej chybe, ktorú som urobil s Joanne, o jej zhýralosti, ktorá ju viedla k tomu, aby mi vzala prácu. Len moji rodičia vedia o tej hĺbke toho čo som stratil v Shreveporte a o povahe môjho zapojenia.

Čokoľvek si už toto dievča myslí, že vie, nepoužije zastrašovanie alebo ukážku sily, ktorá by jej sústredenie zamerala na triedu.

Vydržím jej prenikavý pohľad, keď prehovorím ku triede. „Nájdite si miesto a odložte si telefóny.“

Niekoľko ďalších študentov sa dovalí dnu, rýchlo napočítam 11 dievčat a 9 chlapcov, čo mi potvrdí, že je každý prítomní.

Keď zazvoní, oneskorenci si vyberú miesta. Spoznám Beverlynho syna z fotky vystavenej v jej kancelárii. Prescott Rivard je osobne ešte nafúkanejší, má na sebe úškľabok namiesto fotogenického úsmevu. Sadne si vedľa hnedookej krásky a nakloní sa cez jej stôl, aby si nakrútil na prst prameň jej vlasov.

Odtiahne sa preč. „Prestaň.“

Hipster na druhej strane sa natočí k nej, chudé telo vtesnané do obtiahnutých nohavíc, kockovaná košeľa a kockovaný motýlik. Cez čierne rámy okuliarov civí na jej ústa a zašepká jej niečo príliš slabo, aby som to započul.

Ústa sa jej stiahnu do úzkej linky, temný výraz v jej tvári zdá sa prichádza z miesta oveľa hlbšieho než obyčajné podráždenie.

Potrebujem vedieť, čo je hovorí. Je to zvláštny druh zvedavosti, pulzuje mi v hrudi. Keď sa tam dostanem, pozriem sa na toho šepkajúceho chlapca. „Ako sa voláte?“

„Sebastian Roth.“

Prejdem priamo k nemu a špičkou topánky ho kopnem tak, že sa posadí rovno. „Čo ste jej povedali, pán Roth?“

Uškrnie sa na dievča, pošúcha si ústa, aby zakryl úškrn. „Práve som jej komentoval aké veľké...uh...“

Pozrie sa na jej hrudník a zdvihne pohľad k jej ústam. „Jej pera. Akú veľkú má peru.“

Prescott vybuchne do smiechu, nasledovaný niekoľkými chlapcami sediacimi okolo neho.

Vtedy si všimnem to rozdelenie pri sedení. Dievčatá sú na jednej strane. Chlapci na druhej.

S výnimkou dievčaťa, ktoré vyzerá ako žena.

Či už si to miesto vybrala náhle alebo sa úmyselne posadila tam, kde sa okolo nej nahrnuli chlapci so stvrdnutými vtákmi, mám v úmysle zistiť.

S ťukaním prstov vo vreckách, vytiahnem palce von a otočím sa, aby som stál pred ňou. „Vaše meno?“

Jej spodná pera je naozaj poranená a opuchnutá. Vtiahne dych medzi zuby, keď sa jej pomaly pohnú plecia, aby nadobudla sebaistotu. Potom nadvihne bradu, pozrie sa mi do očí. „Ivory Westbrooková.“

Ivory (pozn. v preklade: slonovina).

To vyvoláva obraz bledosti s tvrdými, opotrebovanými hranami ako klávesy piana alebo zuby.

Vôbec jej nesedí.

Ona je temný portrét jemných kriviek a gaštanových vlasov so zlatavou pokožkou, ktorá sa zdá, že pohlcuje tiene v miestnosti, ktoré som si až doteraz nevšimol.

Kurva, rozhodne sa chystám von a dnes večer si zašukám.

„Slečna Westbrooková, nájdite si menej rozptyľujúce miesto.“ Ukážem smerom k dievčatám.

Ivoryne veľké lanie oči na mňa uprene pozerajú ako keby bola chytená vo svetle reflektorov.

Zamrká, pozrie sa na dievčatá a potom dole na stôl, keď jej smerom hodia nepríjemný výsmech. To mi zodpovie moju otázku ohľadom výberu jej sedenia.

„Nie som tu na to, aby som si tu hovel vo vašom jemnocite.“ Tresnem rukou o jej lavicu, kvôli čomu nadskočí. „Pohyb.“

S drsným nádychom vezme svoju tašku a kráča priamo k šomrajúcim dievčatám, jej chôdza je ťažkopádna.

Každý muž v miestnosti sleduje jej krok pozdĺž predného radu lavíc a ja ich nemusím nasledovať, aby som vedel čo vidia.

Dlhé nohy striptérky, obrovské prsia, a vysoký, okrúhly zadok, ktorý sa ohýba s každým krokom.

Tá primitívna, hladná časť mňa sa chce pridať k ich hodnoteniu, zatiaľ čo ochraňujúca časť ju chce zahaliť do nadrozmerného kabátu.

Namiesto toho to preberie tyran a na najbližšej mladíckej hlave pristane napomenutie v podobe plesnutia. Sebastiana trhne a vrhne na mňa prekvapený pohľad. „Toto bolo za čo?“

Vytrhnem mu telefón z ruky a hodím ho do blízkosti svojho stola. Prekĺzne na druhú stranu a spadne na podlahu.

Zvyšok miestnosti ožije, vytiahne telefóny z vreciek a tašiek.

Každý až na Ivory.

Ruky má zložené spolu na stole, žiaden telefón v dohľade, sleduje ma s obozretným pohľadom. Sebastian sa hrá s chumáčom jeho nagélovaných vlasov. „Ak ste mi rozbili telefón...“

Nadvihnem obočie, hlas mi stvrdne. „Pokračujte.“

Pokrčí plecami. „Otec mi kúpi nový.“

Samozrejme, že by odo mňa bolo pokrytecké odsúdiť tohto chlapca za to, že je čistý kokot. V jeho veku som nebol iný, s bohatými rodičmi a nahromadeným pocitom vlastnej dôležitosti. Do pekla, stále som kokot, až na to, že teraz som za svoje činy zodpovedný sám.

Presuniem sa do prednej časti miestnosti, ruky mám zopnuté za chrbtom. „Vitajte na Hudobnej teórii. Som pán Marceaux a budem váš hudobný riaditeľ váš posledný rok tu na Akadémii Le Moyne. Po tejto hodine zamierite na svoju pokročilú výučbu v konkrétnych odboroch. Študenti, ktorí hrajú na klavír zostanú so mnou. Skôr než začneme, chcete o mne niečo vedieť?“

To ázijské dievča, ku ktorému sa rozhodla sadnúť Ivory, zodvihne ruku.

Naznačím jej. „Predstavte sa, prosím.“

Postaví sa za lavicou. „Ellie Lai. Hrám na violončelo.“ Skáče na špičkách. „Čo máte za sebou?“

Kývnem na ňu a čakám pokým si nesadne na miesto. „Mám titul z hudby z Konzervatória Leopold v New Yorku. Som členom Lousianského symfonického orchestra. A mojim posledným zamestnaním bol vedúci Shreveportskej prípravky, kde som takisto šéfoval hudobnému programu.“

Prescott sa začne vystierať a usmievať. Potom nonšalantne vyhodí ruku do vzduchu a prehovorí bez môjho dovolenia. „Koľko máte, tak...dvadsaťsedem? Dvadsaťosem?“ Jeho hlas vykazuje zjavné nepriateľstvo. „Ako ste mohli získať magisterský titul, učiť a stať sa ešte aj dekanom za tak krátky čas? Čo v tom je, pán M.?“

Umakal som si svoju riť, ty malý lenivý zmrd.

A keď si predstavím, že som o to všetko prišiel v jednom uponáhľanom rozopnutí zipsu, vrátane niečoho o čom by som nepriznal, že to mám, no nakoniec sa ukázalo, že to bola jediná vec, na ktorej záležalo. Už len z pomyslenia na Joanne sediacu za mojim stolom v Shreveporte mi zavibruje hrudník zlosťou.

Ale, keď si ju predstavujem ako pokračuje vo svojom živote bezo mňa, vyvoláva to vo mne jedovatý mrak tak agresívny, až môžem cítiť zradu s každým dusivým nádychom.

Pomaly pokrútim krkom, vyčistím si myšlienky a vnútorne sa ovládnem. „Na univerzitu som sa dostal skôr, na strednej škole na Manhattane som učil zatiaľ čo som pracoval na svojom magisterskom titule. Nejaké ďalšie otázky?“

Ivory zodvihne ruku.

„Áno?“

Zostane sedieť, nevrtí sa, a jej tmavý pohľad zaostrí priamo na mňa. „Hráte na klavír? Teda, myslím to tak, samozrejme, že hráte, nakoľko budete môj lektor. Ale na klavír hráte v Symfonickom orchestri?“

Kriste, jej hlas...nie ten lenivý a piskľavý ako u dievčat v jej veku. Je spletitý a uchvacujúci ako dažďové kvapky o polnoci.

„Áno, hrám na klavír v orchestri.“

Jej úsmev je pomalým budovanímnokturna, pokojná expanzia od jej úst k očiam. „Sólo?“

„Niekedy.“

„Wow.“

Nielenže som šokovaný smerovaním jej výsluchu, ale aj úctivým spôsobom akým sa na mňa pozerá, bzučí mi z toho prekliata pokožka. Nepáči sa mi to. Som hrdý na svoje úspechy, ale nie v prípade ak ma nadnesené pocity rozptyľujú od mojej ťažko nadobudnutej horkosti.

Zamietnem ostatné zodvihnuté ruky ostrým tónom. „Otvorte si učebnicu s hudobnou teóriou na kapitole tri. Preskočíme rovno na...“ Moja pozornosť sa zahákne do Ivory, keď celá miestnosť nasleduje moje pokyny okrem nej. „Potrebujete načúvadlo, slečna Westbrooková?“

„Nie.“ Spustí ruky do lona, zodvihne hlavu a pozrie sa mi do očí. „Moji ostatní učitelia mi dali týždeň na zakúpenie kníh.“

„Vyzerám ako vaši ostatní učitelia?“

„Nie, pán Marceaux.“ Pípne niekde zozadu ženský hlas. „Rozhodne nie.“

Nasleduje zborový chichot, podráždenie mi skrúti prsty.

Vytiahnem svoju učebnicu z tašky a hodím ju na jej lavicu. „Tretia kapitola.“ Nakloním sa, strčím tvár pred ňu. „Snažte sa držať krok.“

Rýchlo zažmurká. „Áno, pane.“

Jej zašepkaná odpoveď zabrnká na niečo pulzujúce, deštruktívne, na veľmi vyspelý hlad hlboko vo mne. Pokožka sa mi zahrieva, dlane mám klzké od potu.

Ježiši, dnes večer budem potrebovať poriadne kričiacu šukačku.

Koža, povraz a pásky na spútanie.

Žiadne bezpečnostné slová.

Žiadna starosť či je to v poriadku.

Chloe alebo Deb to urobia.

Možno obe.

Sústreď sa, Emeric.

„Vezmite si svoje tablety a otvorte si prehliadač na mojej stránke.“ Som chrbtom k triede, pokračujem v rozprávaní, zatiaľ čo na tabuľu píšem adresu. „Tu nájdete všetky moje prednášky. Čakám, že si ich budete študovať dopredu.“

Keď sa otočím ku triede, Ivory nenasleduje moje pokyny.

Cítim ako mi na čele pulzujú žily, ruky stisnem na bokoch do pästí. „Nechajte ma hádať. Žiaden tablet?“

„Môže sedieť tu,“ povie Prescott, potľapká si na rozkrok, „a deliť sa o ten môj.“

Stisne sánku a oklepe sa.

Kolíšem medzi tým, chcieť vraziť Prescottovi do tváre a zbičovať Ivoryn dokonalý zadok.

Ani jeden nie je legitímny a len pri pomyslení na to mi vrie krv.

Moje sústredenie sa skôr než sa budem zaoberať triedou, zameria na jej pery, ktoré sa príliš dlho nadychujú. „Prečítajte si kapitolu a odpovedzte na otázky na konci lekcie.“

Nasmerujem prst na Ivory v geste, ktorým naznačujem nasledovanie. „Uvidíme sa na chodbe.“