DN - 3. kapitola

Překlad: Yogi_22

Ivory

„Počula som, že si vypcháva podprsenku.“

„To je ale štetka.“

„Nenosila náhodou tieto topánky vlani?“

Ten šepot sa vinie cez preplnenú chodbu, vychádza spoza pestovaných rúk a dostane sa mi priamo do uší. Ešte aj po troch rokoch neprišli tieto dievčatá s ničím novým?

Keď prechádzam okolo ich šuškajúceho hlúčika značkových vecí, limitovanej edície iPhonov a čiernych kreditiek American Express, spevním úsmev s pripomienkou toho, že napriek rozdielom medzi nami, si tu byť zaslúžim.

„Zaujímalo by ma čiu posteľ zahrievala dnes ráno.“

„Vážne, môžem to zacítiť až odtiaľto.“

Tie komentáre ma neobťažujú. Sú to len slová. Nenápadité, nezrelé, prázdne slová.

Z koho si to robím srandu. Niektoré z tých podpichovaní sú dostatočne pravdivé, počuť ich tak nenávistne vysloviť mi vysaje všetok vzduch z pľúc. Ale naučila som sa, že uplakaná reakcia by ich len povzbudila.

„Prescott povedal, že si musel dať tri sprchy po tom čo si to s ňou rozdal.“

Zastavím sa uprostred chodby. Okolo mňa prúdia davy ďalej, keď sa pristavím, zhlboka sa nadýchnem a kráčam naspäť k hlúčiku.

Keď ma uvidia prichádzať, niektoré z dievčat sa rozpŕchnu. Ann a Heather ale zostávajú, sledujú ma ako sa k nim dostanem s chorobnou zvedavosťou turistov, ktorí sledujú bezdomovcov v mojom okolí.

Nežmurkajúce oči, vystreté chrbty, ich nohy tanečníc sú pod sukňou po kolená nehybné.

„Hej.“ Dostanem sa ku skrinke za nimi, usmejem sa, keď si vymeníme pohľady. „Niečo vám poviem, ale musíte si to nechať pre seba.“

Zúžia oči, ale zračí sa v nich záujem. Milujú klebety.

„Pravdou je...“ Ukážem si na prsia. „Nenávidím tieto vecičky. Je na ne ťažké nájsť padnúce tričko“—vypnem ich—„a keď nejaké nájdem, vyzerá to takto.“ Vytiahnem zatvárací špendlík. „Odstrelia mi gombíky.“

Pozriem sa na ich ploché hrudníky a zatiaľ čo cítim štipku závisti kvôli ich tenkým postavám, ukryjem to za sarkastický tón. „To musí byť fajn, nemusieť mať takéto starosti.“

Vyššie dievča, Ann, rozhorčene zafuní. Je samá štíhlosť, elegantnosť a plná sebadôvery, je to tá najvyššie hodnotená tanečníčka v Le Moyne. Je takisto zastrašujúco nádherná s hodnotiacimi očami a plnými perami v tmavo hnedej pleti zvýraznenej chladným, polnočným odtieňom vlasov.

Ak by mala Le Moyne spoločenské tance, ona by bola kráľovnou plesu. A z nejakého dôvodu ma vždy nenávidela. Nikdy mi ani len nedala šancu, aby to bolo nejako inak.

A potom je tu jej pomocníčka. Som si istá, že tú poznámku o mojich topánkach predniesla Heather, ale ona je chladnejšia ako Ann, oveľa náchylnejšia byť krutá  priamo predo mnou.

Zodvihnem nohu, otočím ju tak, aby mohli vidieť diery v podrážke. „Nosila som ich vlani, Nosila som ich rok predtým. A rok pred tým rokom. Vlastne sú to jediné topánky, ktoré ste ma kedy videli nosiť.“

Heather siahne po svojom dlhom, hnedom vrkoči a pozerá na moje oprýskané topánky s nadvihnutým obočím. „Akú nosíš veľkosť? Mohla by som ti dať---„

„Nechcem tvoje vyradené, obnosené veci.“

Pravdou je, že ich chcem, ale neexistuje žiaden spôsob ako by som to priznala. Už tak je dosť ťažké sa v týchto chodbách postaviť sama za seba. Som si istá ako peklo, že to nebude v požičaných topánkach. Od prvého dňa sa potýkam s ich ostňami a priamočiarosťou.

Toto by urobil aj ocko. Napriek tomu sme tu, v úplne novom roku a stále sa mi vysmievajú natoľko, aby sa mi ich jed prepaľoval cez kožu.

Takže som sa rozhodla skúsiť inú taktiku, neškodné klamstvo, ktoré by im zavrelo ústa. „Toto boli topánky mojej starej mamy. Je to jediná vec, ktorú vlastnila, keď imigrovala do Spojených štátov. Darovala ich mojej mame, ktorá ich posunula mne ako symbol sily a odolnosti.“

Žiadnu starú mamu nemám, ale Heatherin previnilý výraz mi napovie, že tá jej vzácna zlatá bublina konečne praskla.

Chrbticou hore mi stúpa víťazstvo. „Až nabudúce otvoríš tie svoje povýšenecké ústa, zváš fakt, že nevieš ani hovno.“

Heather zalapá po dychu ako keby som ju urazila.

„A ešte k tomuto.“ Nakloním sa jej smerom. „Je tu tá vec s Prescottom Rivardom...“ Poobzerám sa po preplnenej chodbe ako keby mi nebolo úplne u riti kto ma začuje. „Má problém so sexom. Všetci chalani majú. Chcú ho a ak im ho nedáš, vezmú si ho, vieš?“

Ann a Heather sa na mňa nechápavo pozerajú. Bezradne.

Ako by to mohli nevedieť?

Upravím si popruh tašky na ramene, pokožka ma svrbí od pravdy, ktorú som vypustila z úst.

„Niekto proste musí vykročiť a urobiť chlapov šťastných. Len si plním svoju úlohu, aby som našu školu držala od sexuálneho násilia. Mali by ste mi za to poďakovať.“

Vydám zvuk, ktorý je oveľa zhovievavejší než v skutočnosti. Robím to čo musím, aby som prežila. Srať na všetkých ostatných.

Ann nado mnou ohrnie nosom. „Ty si taká štetka.“

Označenie, ktoré nosím od prvého ročníka. Nikdy som sa ich predpoklady nesnažila vyvrátiť.

Sexuálne zneužitie vyžaduje dôkaz. Pokým sa to nedeje na školskom pozemku a neukážem sa tu tehotná, nevykopnú ma odtiaľto. Samozrejme, že zvesti len pošpinia moju už tak hnusnú povesť, ale takisto odvádzajú pozornosť od skutočného dôvodu, prečo trávim čas s chalanmi z Le Moyne. Táto pravda by ma dostala zo školy v jedinej sekunde.

„Štetka?“ Znížim hlas do sprisahaneckého šepotu. „Už nejakú dobu som nemala sex. Myslím, že to bolo tak 48 hodín.“ Otočím sa, čakám na ich zalapanie po dychu a otočím sa naspäť, uškrniem sa na Ann. „Ale tvoj otec mi sľúbil, že by sa dnes večer mohol spustiť.“

„Oh môj Bože.“ Zalapá Ann znova po dychu, chytí sa za bránicu a druhou rukou si prikryje ústa. „Hnus.“

Jej otec? To neviem, ale sex je vo všeobecnosti hnus. Hrozný. Neznesiteľný. Predpokladaný.

Nechám ich tam v šokujúcom tichu a prekĺznem prvou polovicou dňa bez toho, aby som stratila úsmev.

Rána na Le Moyne sú pohodička, zložené z jednoduchých blokov A/B vyučovacích hodín ako Angličtina a História, Prírodné vedy a Matematika a Cudzie jazyky. Keď sa blíži poludnie, rozpŕchneme sa na hodinu na obed a potom sa ponáhľame do špecializované hodiny.

Každodenné precvičovanie a jedlo sú nutnou súčasťou akejsi vyváženej hudobnej diéty, ale jedlo je nepríjemnosťou vediac, že naň nemám peniaze.

Stojím pri svojej skrinke v Centre areálu školy, prázdna bolesť v mojom žalúdku sa s povzdychom prebúdza. Na vrchu hladu leží upnutý zväzok strachu. Alebo vzrušenia.

Nie, rozhodne strachu.

Pozerám sa na výtlačok svojho popoludňajšieho rozvrhu.

Hudobná teória

Klavírny seminár

Predstavenie pokročilých

Súkromné lekcie

Druhá polovica môjho dňa je v Crescent Hall. Miestnosť 1A. Všetky učí Marceaux.

Počas Anglickej literatúry som začula niektoré dievčať bľabotať o tom aký je pán Marceaux žhavý, ale nedokážem upokojiť nervy, keď putujem cez Crescent Hall.

Vnútornosti sa mi stiahnu ešte pevnejšie, zatiaľ čo si mrmlem: „Prečo to musí byť chlap?“

Dvierka na skrinke vedľa mňa sa zabuchnú, Ellie sa mi nakloní cez rameno, pozrie sa na môj rozvrh.

„Je vážne pekný, Ivory.“

Otočím sa k nej. „Videla si ho?“

„Len letmo.“ Nakrčí malým nosom. „Prečo na tom záleží?“

Pretože sa cítim oveľa pohodlnejšie pri ženách. Vzhľadom na to, že ma nemôžu premôcť svalmi ani veľkosťou. Pretože muži si berú. Berú si moju odvahu, moju silu, moje sebavedomie.

Pretože majú záujem len o jedinú vec, a tou nie je moja schopnosť zahrať posledný part Transcendentálnej Etudy číslo 2.

Ale s týmto všetkým sa s Ellie podeliť nemôžem, s mojou sladkou, chránenou, striktne doma vychovávanou čínskou kamarátkou. Myslím, že ju môžem nazývať kamarátkou. Nikdy sme sa takto nezadefinovali, ale vždy bola ku mne milá.

Strčím si rozvrh do tašky. „Myslím, že som dúfala v niekoho ako pani McCrackenová.“

Možno je pán Marceaux iný. Možno je milý a bezpečný ako ocko a Stogie. Ellie, ktorá je odo mňa o hlavu menšia, si rukou vyhladí neposlušné kučery jej atramentovo čiernych vlasov a urobí tú pružnú vec s prstami na nohách. Myslím, že sa snaží natiahnuť svoju výšku, ale väčšinou to len vyzerá, že potrebuje na záchod. Je tak malá a rozkošná, že ju chcem zaťahať za cop. Tak to urobím.

Odstrčí mi ruku, usmeje sa na mňa a klesne naspäť na pätách. „S Marceauxom si nerob starosti. Bude to v poriadku. Uvidíš.“

To sa jej ľahko povie. Budúci rok už má isté miesto violončelistky na Bostonskom konzervatóriu. Jej budúcnosť nezávisí na tom, či ju bude mať Marceaux rád.

„Mierim do posilky.“ Prehodí si cez plece vak polovice z jej veľkosti. „Ideš?“

Namiesto toho, aby mali hodiny telocviku, poskytuje Le Moyne plne vybavené fitness centrum, osobných trénerov a nespočetné množstvo cvičení ako jóga a kickbox.

Radšej by som si odsekla 5-4-3 prsty ako poskakovať v miestnosti plnej zrkadiel s dievčatami, ktoré ma nemusia. „Nie. Zabehám sa si vonku na trati.“

Rozlúčime sa, ale moja zvedavosť ohľadom Marceauxa ma núti zavolať za ňou.

„Ellie? Ako presne je pekný?“

Otočí sa, kráča pospiatky. „Šokujúco pekný. Bol to len letmý pohľad, ale vravím ti, cítila som to priamo tu.“ Potľapká sa po bruchu a rozšíri šikmé oči. „Možno aj trošku nižšie.“

Hruď sa mi stiahne. Tí najkrajší majú to najškaredšie vnútro.

Ale ja som pekná, nie? Bolo mi povedané, že som, oveľa menej od ľudí, ktorým verím a častejšie od ľudí, ktorým neverím.

Možno je moje vnútro takisto škaredé.

Keď sa Ellie vzdiali a blýskne po mne svojim pekným úsmevom ponad plece, stojím si za svojim tvrdením. Na Ellie nie je škaredé nič.

V šatniach sa prezlečiem do šortiek a tielka, potom zamierim von na trať, ktoré obklopuje dvadsať akrov areálu školy.

Väčšinu z tristo študentov, ktorí sa hrnú z blokov A/C odrádza v tomto ročnom období vlhkosť, ale zopár ich leňoší na lavičkách, smejú sa alebo jedia svoje obedy. Pár tanečníkov sa synchrónne rozcvičuje pod impozantnou vežou Centra areálu školy.

Pretiahnem si nohy v tieni veľkého duba, pozerám na sviežu zeleň na zemi a pogumovanú vychádzkovú trasu. Tú istú trasu, po ktorej som chodila s ockom, keď som mala hlavu sotva po jeho bok. Stále môžem cítiť ako jeho veľká ruka pohltila tú moju, keď ma viedol so sebou. Jeho úsmev bol plný slniečka, keď ukazoval na starú katedrálu ako na pevnú stálicu Crescent Hall a majestnánosť učební v nej.

Le Moyne bol jeho sen, jeden z jeho rodičov si ju nemohol dovoliť. Nikdy sa kvôli tomu nezdal smutný. Pretože on nebol ten, ktorý berie, dokonca ani keď o tom sníval. Namiesto toho dal ten sen mne.

Ohnem sa v páse, dotknem sa prstov na nohách a natiahnem si šľachy, zatiaľ čo mi spomienky zahrievajú krv.

S tmavými vlasmi a tmavými očami vyzerám ako mama, ale mám ockov úsmev.

Priala by som si, aby ma mohol vidieť teraz, stojac tu v areáli školy, žijúc jeho sen a nosiac jeho úsmev.

Viac sa uškrniem, pretože jeho sen, jeho úsmev....tú takisto moje.

„Svätá matka Božia, táto riťka mi chýbala.“

Vystriem sa, úsmev je preč a telo mám príliš stuhnuté, aby sa obrátilo za hlasom, kvôli ktorému chcem vtiahnuť uši až k ramenám. „Čo chceš, Prescott?“

„Teba. Nahú. Omotanú okolo môjho vtáka.“

Žalúdok sa mi prevráti, po spánku mi stečie kvapka potu. Vypnem chrbát. „Mám lepší nápad. Čo tak strčiť si to svoje péro medzi nohy, zatancovať ako Buffalo Bill a dať sa vypchať.“

„Si tak nehanebná,“ povie Prescott s úsmevom v hlase, keď sa zakráda do môjho zorného poľa. Zastaví sa v patričnej vzdialenosti, ale nie dosť ďaleko. O krok ustúpim.

Dlhé vlasy mu končia pri sánke, blond pramene sú vyblednuté karibským slnkom alebo kde to už trávi letá. Pokiaľ ho kravata a zapnutá košeľa v tejto horúčave dusia, nedá to najavo ako keby si dával načas znervózňovať ma svojim putujúcim pohľadom.

Nechápem prečo sa o neho dievčatá z Le Moyne bijú. Nos má príliš dlhý, jeden predný zub nakrivo, a jeho jazyk sa krúti ako červ, kedykoľvek ho vystrčí z úst.

„Ježiš, Ivory.“ Jeho pozornosť sa zameria na môj hrudník, prepaľuje mi cez tielko pokožku.

„Prsia ti cez leto narástli o ďalšie číslo.“

Bojujem s tým, aby som mala plecia v uvoľnenej póze. „Ak ma žiadaš tento rok o pomoc, skús to znova.“

Jeho oči zostanú uzamknuté na mojom hrudníku, jeho dlhé prsty sa utiahnu okolo vrecka s obedom. „Chcem ťa.“

„Chceš, aby som ti urobila domácu úlohu.“

„To tiež.“

Z toho chrapotu v jeho hlase sa zachvejem. Omotám si ruky okolo hrudníka, nenávidím aké znateľné sú moje prsia, nenávidím ako nepokryte na ne hľadí, nenávidím, že som na ňom závislá.Jeho pohľad sa konečne zodvihne, pristane na mojich ústach. „Čo sa ti stalo s perou? Narazila si na vtáka s piercingom?“

Pokrčím plecami. „Bol to vážne veľký...piercing.“

Výraz mu potemnie žiarlivosťou a to nenávidím takisto.

„Jedného takého by si mala dostať.“

Nakloním hlavu pri jeho nútenom smiechu. „Prečo nie. Zvyšuje to potešenie.“ Neviem nič o piercingoch, ale nemôžem si nekopnúť. „Ak jeden máš, možno budeš môcť aj babu urobiť.“

Jeho napätý smiech je prerušený kašľom. „Počkať, čože?“ Oči mu stvrdnú. „Urobil som ťa.“

Sex s ním bol podobný ako vyberať si tampón. Rýchle šklbnutie, ktoré viedlo k odpudivému neporiadku, ten druh sexu, ktorý som vystrnadila z hlavy, pokým som to nemusela urobiť znova. Neobťažujem sa s tým povedať mu to. Môže to všetko vidieť v mojom výraze.

„To sú kecy.“ Prejde dopredu, prekročí hranice toho čo by mohli prihliadajúci považovať za priateľský rozhovor.

Keď siahne po mojom ramene, pozriem sa hore na budovu Centra a nájdem tam prázdne okno kancelárie dekanky. „Tvoja mama sa pozerá.“

„Si klamárska mrcha.“ Nepozrie sa hore, ale ruka mu klesne.

„Ak chceš moju pomoc, budem potrebovať zálohu.“

Vyštekne znechuteným smiechom. „Sakra, ani náhodou.“

„Jak je libo.“ Dám sa do behu, držím sa pozdĺž trate, pokým ma už nepália bosé nohy. Trvá to pár sekúnd, kým má dobehnú Prescottove dlhé nohy. „Vydrž, Ivory.“

Na tvári sa mu tvorí pot, keď beží popri mne v košeli. „Mohla by si na minútku zastaviť?“

Spomalím krok, ruky v päsť si dám vbok a čakám, kým chytí dych.

„Pozri, teraz pri sebe nemám žiadnu hotovosť.“ Vytiahne si vrecká na nohaviaich. „Ale dnes večer ti zaplatím.“

Dnes večer.

Zakručí mi v žalúdku, ale zasmejem sa nad tým a vytrhnem mu z ruky vrecko s obedom. „Toto to do tej doby spraví.“

Obed je jediná záloha, ktorú som tak či tak potrebovala. Do jedálne má neobmedzený vstup, takže to nie je tak, že bude hladný.

Pozrie sa na moje bosé nohy, na papierové vrecko v mojej ruke a pozastaví sa nad mojou zranenou perou.

Na chalana, ktorý sa borí s algebrou nie je hlúpy. Skôr je bez záujmu. Bez záujmu o moje problémy. Bez záujmu vo vzdelávacom programe. Nikto z nás tu nie je kvôli štúdiu kvadratických rovníc alebo bunkovej biológii. Prišli sme sem kvôli programu, ktorý sa zameriava na umenie, tanec, spievanie, hru na hudobné nástroje a to, aby sme boli prijatí na hudobné konzervatórium podľa nášho výberu.

Prescott by svoj čas radšej venoval šukaniu a hraniu na klasickej gitare, nie písaním seminárky z histórie vo francúzštine. Našťastie pre neho, nemusí sa obťažovať s akademickými ročníkovými prácami. Nie, keď mi za to platí.

Nie je to jediný kretén na Le Moyne, ale svoje služby obmedzujem len na tie najtučnejšie peňaženky a tých čo majú čo najviac stratiť. Všetci poznáme riziko. Ak pôjde jeden z nás ku dnu, pôjdeme ku dnu všetci. Nanešťastie sa môj malý okruh podvodníkov skladá z veľkej časti z Prescotta a jeho kamarátov. A niekedy si berú viac ako len to, za čo zaplatia. Nakuknem do vrecka s obedom, slintám pri pohľade na hovädziu pečienku v chrumkavom chlebe, hroznom a čokoládovými sušienkami. „Dnes večer, kedy?“

„Ako zvyčajne.“

Čo zahŕňa, že ma vyzdvihne desať blokov od školy, zaparkuje auto na voľnom priestranstve a robí viac ako len domáce úlohy. Ale ja som tá, ktorá stanovila pravidlá. Žiadna výmena domácich úloh na školskom pozemku alebo verejných miestach. Je to príliš riskantné, obzvlášť pri spôsobe akým dekanka sleduje svojho syna.

„Vidíme sa v triede.“ Odíde preč, jeho pozornosť sa upriami na dekankino okno a siluetu za ním.

Prisahal, že nemá nijaké podozrenie, ale zasadla si na mňa od momentu, keď mi do druháku vošla ako Matka Predstavená. Možno je to len moja povesť štetky alebo nedostatok bohatstva. Alebo je to možno môj výber školy. Konzervatórium Leopold v New Yorku je tá najprieberčivejšia univerzita v krajine a každý rok prijmú len jediného hudobníka z Le Moyne. Tak to bude, ak vôbec niekoho z nás príjmu. Desiatky mojich rovesníkov sa tam hlásia, vrátane Prescotta, ale pani McCrackenová povedala, že ja som tá najlepšia. Ja som tá, ktorú sa chystala odporučiť. Čo zo mňa robí Prescottovho najväčšieho konkurenta. Aspoň som ním bola, bez jej odporúčania môžem byť rovnako v bude nula.

Schúlim sa pod strom, zhltnem Prescottov obed a presvedčím samu seba, že si kvôli nemu nemusím robiť starosti.

Marceaux ma bude mať rád. Uvidí, že si to miesto zaslúžim. A dnes večer...dnes večer do Prescottovho aute nenasadnem. Cez jeho úlohy sa môžeme dostať aj na chodníku a ak s tým bude mať problém, odídem. Nechám ho pohnojiť ročníkovú prácu a aby vypadol z uchádzačov o Leopold. Nájdem si iného lenivca, aby som nestratila príjem.

Keď bežím tri míle po dráhe, ktorá sa vinie okolo pozemku lemovaného stromami, zocelím myseľ a telo solídnosťou tohto plánu.

Keď sa z budov ozve zvonček oznamujúci päť minút do hodiny, som osprchovaná, oblečená a preplietam sa davom v Crescent Hall, žalúdok mi víri.

Všetko čo potrebujem je jediný okamih.

Stogieho dôvera presvetlí moje kroky, ale je to spomienka na ockovu energiu, ktorá mi zodvihne pery. Keby bol v mojej koži, prechádzal by po chodbách, o ktorých sníval, sršal by nadšením a vďačnosťou. Môžem to cítiť, jeho nákazlivú dynamiku, krv, ktorá mnou prúdi a ženie moje kroky do Miestnosti 1A, tej istej hudobnej miestnosti, v ktorej som bola vlani.

Impozantná prehliadka dychových, strunových a bicích nástrojov, ktoré lemujú protiľahlú stenu.

Šesť alebo tak nejako mojich spoluhudobníkov sa zhromaždí okolo stola v strede obrovskej miestnosti v tvare L. Ak by som obišla roh, videla by som vo výklenku obrovské piano Bösendorfer. Ale moja pozornosť sa upriami na muža v prednej časti miestnosti.

Sedí na okraji stola, ruky má prekrížené na hrudi, zadumaný sleduje to zhromaždenie študentov, má podráždený výraz. Vďaka Bohu, že si ma ešte nevšimol, pretože sa nezdá, že by som sa mohla odlepiť od podlahy alebo sa odvrátiť.

Je nečakane mladý, nie tak mladý ako študent, ale snáď vo veku môjho brata. Jeho profil je robustne tvarovaný, sánku má dohladka oholenú, ale je tak tmavá až mám podozrenie, že by ten odtieň nezoškrabal ani ten najostrejší holiaci strojček.

Čím dlhšie čumím, tým viac si uvedomujem, že to nie je jeho tvár, ktorá vyzerá mlado. Je to jeho štýl, tak iný na rozdiel od ostatných učiteľov so svojimi konzervatívnymi oblekmi a zdržanlivým vystupovaním.

Je to spôsob akým sú naaranžované jeho vlasy, po stranách krátke, na vrchu dlhé a strapaté, ako keby si ich prstami prehrabol tak, aby mu prepadli cez čelo v dokonalom chaose. Dlhé nohy sa zdajú byť odeté v tmavých džínsoch, ale pri bližšom skúmaní sa potvrdí, že má oblečené nohavice, ktoré sú strihané ako rifle. Rukávy kockovanej košele má vyhrnuté k lakťom a kravata má iný kockovaný dizajn, čo vôbec nesedí, ale nejako to totálne funguje. Hnedá obtiahnutá vesta je ten druh čo nosí muž pod sakom, až na to, že žiadne sako nemá.

Jeho celkový vzhľad vyzerá neformálne svetaznalo, profesionálne s osobnosťou, na hranici s pravidlami obliekania, ale bez toho, aby ich porušovalo.

„Sadnite si.“ Jeho dunivý hlas sa nesie ozvenou po miestnosti, otrasie mojimi vnútornosťami, ale jeho hlas nesmeruje priamo na mňa.

Vydýchnem úľavou než sa otočí priamo ku mne. Jeho modré oči sa pohnú ako prvé, nasleduje celé jeho telo. Rukami zovrie okraj stola, keď zbadám celú jeho tvár.

Sladká milosrdná kurva, slová ako šokujúco pekný znížilo efekt jeho výzoru.

Jo, ten prvý pohľad je šok, ale nie je to len jeho príťažlivosť. Je to jeho prítomnosť, jeho vyčnievajúce sebavedomie a velenie, kvôli ktorým sa cítim dezorientovaná, bez dychu a naozaj divne hlboko vo svojom jadre.

Pozerá na mňa celú sekundu, bez výrazu, jeho tmavé obočie sa spojí do V.

„Vy ste...?“ Pozrie sa na chodbu za mnou a vráti sa k mojej tvári. „Neboli ste na tej schôdzi pre zamestnancov dnes ráno.“

„Schôdzi zamestnancov?“ To uvedomenie si ma udrie do žalúdka.

Myslí si, že som učiteľka a teraz sa na mňa pozerá ako to robia chalani, jeho pohľad cestuje po mojom tele, v žalúdku sa mi skrúti vzrušenie. Pripomenie mi to ako odlišne vyzerám než ostatné dievčatá v mojom veku a ako veľmi túto odlišnosť nenávidím.

Pritiahnem si tašku na hruď, skryjem tak najnápadnejšie časti. „Ja nie som...,“ odkašlem si a prinútim nohy, aby sa priblížili k lavici. „Som študentka. Hrám na klavír.“

„Samozrejme.“ Postaví sa, ruky mu skĺznu do vreciek, hlas zdrsnie. „Posaďte sa.“

Jeho ostré, ľadové oči ma prepichujú, a sakra, nechcem sa nimi nechať zastrašiť.

Snažím sa popohnať svoje kroky so sebavedomím, ktoré som cítila cestou dovnútra, ale nohy mám vratké.

Keď si dám tašku vedľa prázdnej lavice, jeho netrpezlivosť zahrmí hlasnejšie. „Pohnite si!“

Padnem na stoličku, ruky sa mi trasú a pulz mi divoko búši v hlave.

Ak by som bola silnejšia, sebavedomejšia, nezaujímala by som sa o to, že sa do mňa jeho pohľad zavŕtal a ešte zvýšil môj tep.

Keby som bola silnejšia, bola by som schopná odvrátiť sa.