DN - 23. kapitola

Překlad: Yogi_22

Emeric

Napätie v GTO je ťaživé a len mätie môj hnev. Vítam Ivoryne ticho, ale jej utajené myšlienky sa len s každou prejdenou ulicou okolo mňa viac a viac ovíjajú.

Keď rýchlo prejdem odbočku na Treme, otočí sa na sedadle a povie. „Môj dom je...“ Jej pohľad zaletí ku mne. „Neberieš ma domov?“

Zastanem na semafore, otočím sa k nej. „Všimne si niekto ak sa dnes večer nevrátiš domov? Tvoja mama? Brat?“

Už predtým som si myslel, že má tmavé oči, ale je to farba nočných môr. Dokonca aj pri prechádzajúcich svetiel z áut, sa do mňa zabodávajú a chladia až na kosť.

Pozrie sa do svojho lona, pokrúti hlavou, hlas sa jej jemne chveje. „Čo sa mi chystáš urobiť?“

Myslí na to najhoršie. Počujem zúbkované poryvy jej dychu a to ma naštve. Ale nemôžem ju za to obviňovať. Videla ako som prišiel pri Prescottovi o rozum a som si istý, že keď ja môžem vycítiť jej strach, ona môže cítiť moju vibrujúcu potrebu po pokání.

Siahnem dole a vezmem jej ruku do svojho lona. „Počúvaj ma veľmi pozorne, Ivory.“ Stisnem jej chvejúce sa prsty. „Nikdy by som ťa v hneve neudrel. Keď ti vyšibem zadok, budeš to milovať tak veľmi ako to budeš nenávidieť. Povedz mi, že tomu rozumieš.“

Dych sa jej zasekne, na okraji hlasu jej visí vzlyk. „Neublížiš mi v hneve.“

Dotkne sa narušenej pokožky na mojich kĺboch. „Ako si ma našiel?“

„Sebastian Roth bol až príliš ochotný prezradiť obľúbené miesto na parkovanie svojho kamaráta.“ Hrdlo mi napadne prívalom nepriateľstva a nie som schopný ho zastaviť. „Šukáš s ním a Prescottom? S koľkými ďalšími?“

Snaží sa vytiahnuť ruku, ale ja ju pevne držím. Jej prsty bezvládne spadnú do mojich, zatiaľ čo mňa trasie od pretrvávajúceho adrenalínu. Je zrejme najlepšie, že mi neodpovie zatiaľ čo šoférujem. Pretože som tak sekundy od výbuchu a schopný srhnúť toto prekliate auto z mosta.

Lasalle Strett, o pätnásť blokov, dve zákruty, a dve vysoké bezpečnostné brány neskôr som tu, sedím na svojej príjazdovej ceste a chystám sa urobiť najväčšiu chybu svojho života.

Plynová lampa neďaleko osvetľuje interiér auta, ale zaparkovali sme vzadu, sme zahalení obrovským dubom a skrytý z ulice.

Keď sa otočím na sedadle, aby som jej bol čelom, nehľadí na môj obrovský majetok so závisťou v očiach. Dokonca ani neskúma milióndolárový pozemok s otvorenými ústami. Pozerá sa totiž na mňa. Ako keby som ja bol jedinou vecou, ktorá na tomto svete existuje. Ako keby som ja bol oveľa dôležitejší než to bohatstvo, ktoré nás obklopuje.

Bezmocne padám do jej pohľadu, som stratený v tieni tragédie a strachu a zanedbávania.

Ale v tých temných hlbinách je záblesk svetla. Keď sa priblíži bližšie, hľadá, srdce mi nakopne uvedomením. Ten nepatrný záblesk v jej očiach je dôvera.

To je to, kedy to začujem.

Tempo našich dychov.

Bubnovanie našich úderov srdca.

Praskanie vo vzduchu.

Nádherná kadencia, ktorá mnou prúdi, pocit prebudenia, ktorý som nikdy necítil, vytvára melódiu, ktorú som nikdy nepočul.

Naše hypnotické, temné tóny.

Je to oveľa viac ako trest alebo zakázané potešenie.

Ona nikdy nemôže byť chybou.

„Budeme...“ Nakloní hlavu a hľadá v mojej tvári. „Robiť tú vibrujúcu vec celú noc? Som s tým v pohode, ale nevedieť čo bude nasledovať ďalej ma zanecháva...um, trošku nervóznou.“

Cestujem prstom po jej líci a pozdĺž spodnej pery. „Povedz, že mi veríš.“

Zahryzne si do kútika úst. „Dal si mi všetky pádne dôvody, aby som ti neverila.“

Spustím ruku, ale ona ju zachytí a zodvihne si ju naspäť k tvári. „Takisto si mi ukázal všetky pádne dôvody, prečo by som mala.“ Drží si naše ruky tesne na tvári. „Ďakujem ti, že si ma našiel.“ Jej prsty cestujú po ranách na mojich kĺboch, v očiach sa jej zalesknú slzy. „Za to, že si ma obraňoval.“

Kriste, toto dievča...je mojou hudbou, mojim miestom v tomto živote, mojou úlohou v tomto všetkom.

Pohnem sa a dotknem sa jej perami. „Pôjdeš so mnou dovnútra.“ Vkĺznem rukou do jej hustých vlasov. „Povieš mi všetko čo chcem vedieť.“ Stiahnem svoje zovretie a šklbnem jej hlavou dozadu. „Potom sa chystám otestovať hĺbku tvojej dôvery. Povedz áno.“

Jej oči zablikajú zraniteľnosťou a zúfalstvom. Potom zamrká, nadýchne sa a uvoľní v mojom držaní. „Áno, pán Marceaux.“