DN - 21. kapitola

Překlad: Yogi_22

Ivory

Dnes je niečo inak. Vo vzduchu cítim divné napätie v okamihu, keď vojdem do učebne 1A. Prescott a Sebastian sedia na opačných stranách triedy. Divné. Takmer rovnako divné ako tvrdý a rozčúlený spôsob, akým sa na mňa pozerajú. Pán Marecaux sa postaví spoza katedry, takisto sa na mňa pozerá tvrdo. Ale v jeho výraze je aj niečo iné. Niečo, čo som v ňom nezazrela päť týždňov.

Pozerá sa na mňa ako keby si už v hlave predstavoval ako dostanem výprask. V očiach mu tlejú drobné uhlíky, blikajú ako keby už chvíľku tleli, narastá to a posilňuje za jeho hustými mihalnicami. A teraz sa to už stáva priveľkým, príliš hladným, aby sa to dalo potlačiť.

Možno si to len predstavujem, ale vo vnútornostiach mi dunia temné a ťažké basy, a je to viac ako reálne.

Pozorne ho študujem, keď si nájdem miesto, ako začne, a keď prevedie triedu ďalšou hodinou cez diskusie. V nespočetných chvíľach, keď sa stretne s mojimi očami, z tých jeho sa odráža naspäť žiara. Ako keby zažíval niečo, kvôli čomu ho bolí podeliť sa o to so mnou.

Pozerá sa na mňa. „Každú minútu, keď nie ste v škole, mali by ste precvičovať na svojich hudobných nástrojoch.“

Teraz je október, máme množstvo podujatí, na ktoré sa musíme pripraviť, to najväčšie bude Holiday Chamber Music Celebration. Keď listuje kalendárom podujatí, spomeniem si, že nemá vybratého klavírneho sólistu.

Viem, že som najlepšia, ale neviem či s tým súhlasí aj on. Jeho posúdenie mojich schopností je tak hrubé a ponižujúce. Ale dokonca aj takáto spätná väzba ma núti snažiť sa viac, byť lepšia, núti ma potešiť ho.

Pokračuje v sledovaní ma, keď hovorí. Som to vždy ja, kto sa ako prvá odvráti, jeho intenzívny pohľad je príliš silný, aby som ho vedela znášať príliš dlho a mám z toho závrat. Ale, keď sa k nemu vrátim – a ja to urobím vždy – všimnem si, že sa mu trasú prsty alebo si jazykom vlhčí spodnú peru. Je to neklamná známka toho, že nie som jediná, ktorá cíti to hlboké napätie, tie vibrácie medzi nami.

Čo sa zmenilo? Ako sa môže muž posunúť od vyplieskania a bozkávania ma k päťtýždňovému odmietaniu, až ku mentálnemu šukaniu ma?

V čase, keď sa ozve zvonenie za poslednou hodinou a trieda sa vyprázdni, som tak precitlivená zo zábleskov ohňa v jeho očiach, že mi ani nemusí povedať, aby som zostala sedieť. V okamihu, keď sme sami ma ochromí jediným pohľadom.

Tichý príkaz. Nehýb sa.

Silnými, cielenými krokmi sa dostane k mojej lavici, chytí sa za okraj a nahne sa cez tú krátku vzdialenosť, napáda môj osobný priestor spôsobom, akým to robia predátori.

Pozrie sa na mňa, ja sa pozriem na neho, skrz končatiny mi putuje blúznivé brnenie.

„Pán Marceaux?“ Ježíš, srdce sa mi chystá prebiť priamo z hrude. „Čo to robíte?“

„Povedz mi o Prescottovi Rivardovi.“

Srdce sa mi okamžite zastaví. „Prepáčte?“

Tresne päsťou do stola. Odrazí sa kvôli tomu ozvena zafarbená ako tón nízkeho D.

„Odpovedz mi!“

Nahrbím ramená dopredu, hrdlo sa mi tesne zovrie. Prišiel na to? Mám sa s Prescottom stretnúť znova dnes večer. Čo keď to ten zasraný zmrd na mňa bonzol? Ale prečo by to robil? Prescott by bol len rovnako v riti ako ja.

Hraj to v pohode. Pán Marceaux nič nevie.

„Prescott je môj najväčší konkurent ohľadom Leopoldu, ale ja som lepšia---„

„Toto nemám na mysli.“ Hlas sa mu dostane do pokojného tónu. „Povedz mi o tvojom vzťahu s ním mimo školy.“

Otvorím ústa, aby som sformulovala lož, ale žiadne slová neprídu. Nemôžem byť k nemu neúprimná. Neviem prečo. Takže sa rozhodnem dať mu jednoduchú pravdu. „Nenávidím ho.“

„Prečo?“

„Premáva sa po okolí vo svojom fajnovom aute, s tým svojim príliš-dobrým-pre-každého úsmevom a robí zo seba tampón.“

Nadvihne obočie. „Tampón?“

„Áno. Ako klasický tampón. Využíva, je hrubý, lepkavý...ako tampón.“

Pretrie si rukou ústa, pozerá na mňa ako keby som hovorila nejakým cudzím jazykom. Spustí ruku na lavicu, zúži oči. „Vysvetli čo tým myslíš.“

„Vážne odo mňa chcete, aby som---? Okay, fajn. Tampón je odporný. Napuchne a naplní sa krvou. Kvapká z neho všade možne a zapácha a---„

„Prestaň. Prečo je Prescott odporný?“

„Musíte sa na to fakt pýtať?“

Vystrie sa, prsty si strčí do predných vreciek a po prvýkrát za celé týždne sa na mňa pousmeje. „Nie, myslím, že nie.“

Zabalí sa okolo nás ticho, ale nie je to typické ticho. Vzduch je tak nabitý a plný zrýchleného pulzu, až som stratená v hudbe, ktorá bubnuje medzi nami. Ten výraz v jeho očiach...môj Bože, je nadmieru sexuálny. Nie tým spôsobom chcem-ťa-pojebať. Zrejme si to v tejto chvíli aj myslí, ale jeho pohľad vyžaruje ten druh zmyselnosti, ktorý sľubuje niečo viac, ako napríklad ak strávime celý zvyšok večnosti pozeraním si do očí, bolo by to intímne a myseľ vyskratujúce a dokonalé, či už so sexom alebo bez neho.

Je to scenár, ktorý sa snažím pochopiť. Len myslieť na sex s ním ma prevracia naruby s haldami protirečenia. Ale nepotrebujem tomu chápať alebo to rozobrať. Cítim to.

Kadenciu našich dychov, ktoré hrajú jemnú pieseň chcenia a hladu a túžby v pozadí, zatiaľ čo v našej komunikácii bez slov sa tiahne sexuálny podtext, dodáva rytmus a šťavu srdcu našej hudby.

„Pán Marceaux?“ Otriem si dlane o stehná, pozerám mu stále do očí a zašepkám. „Delíte sa o vaše noty.“

Na čele sa mu vytvorí vráska, keď sa chytí za zátylok. „Čože?“

„Cítim vaše note. Tu.“ Dotknem sa prsnej kosti, trasie sa mi hlas. „Sú temné a hypnotické, ako vaše dýchanie a údery srdca.“

O krok ustúpi, potom o ďalší a ďalší. Na vzdialenosti nezáleží. Stále ho počujem. Stále ho cítim. Je vo mne.

Otočí sa, prechádza do prednej časti triedy, kľučkuje, mení smer, ako keby nevedel kam ide. Skončí za svojim stolom, zápasí s notebookom. „Dnes zapracujete na Prokofievovom Koncerte číslo 2,“ povie chrbtom otočeným ku mne. „Choďte sa zahriať.“

Sakra. Toto je tak intenzívne dielo, že vyžaduje neuveriteľné množstvo pozornosti. To je dôvod prečo ho vybral? Aby ma rozptýlil?

Cez hruď sa mi hrabe sklamanie, keď sa postavím spoza lavice a nasledujem jeho príkaz.

Ďalšie štyri hodiny znášam jeho udierajúce ruky a drsnú kritiku na moje klavírne vystúpenie, všetko kvôli čomu ľutujem, že som mu povedala ako sa kvôli nemu cítim. Najprv by som si mala tie slová pripraviť a zvážiť, skôr než ich vyfľusnem do jeho rozmarnosti, smiešne dúfajúc, že by ich mohol zachytiť a zotrvať v tej náklonnosti ku mne.

Presne o siedmej ma pošle domov, ani o minútu neskôr, s ľahostajným a srdce lámajúcim: „Dobrú noc, slečna Westbrooková.“

Až na to, že domov ísť nemôžem. O tridsať minút neskôr už sedím na zadnom sedadle Prescottovho cadilacu zaparkovanom na prázdnej parcele, sledujem ho ako si naťahuje kondóm siedmy raz odvtedy čo začala škola.

Môžem to urobiť. Tak dlho ako mi to nerobí do zadku – niečo o čo sa nikdy nepokúsil – to budem znášať. Vždy to urobím.

„Nemal by som tu byť.“ Siahne pod moju sukňu.

Moje telo je necitlivé, ale nie dosť necitlivé. Cítim ako mi jeho prsty strhli dole nohavičky, cítim chamtivosť, ktorú mi vydychuje do tváre.

„Dnes som dostal zaracha.“ Stiahne mi spodné prádlo dole po nohách a preč z nôh. „Na dva mesiace.“

Do uší mi dolieha ničota. Všetko je príliš tiché, príliš bez života, bez prítomnosti pána Marceuxa.

„Ale nájdem spôsob ako sa s tebou stretávať.“ Zatlačí ma na chrbát.

Toto už znova urobiť nemôžem. Nemôžem vystáť jeho ruky, jeho výpady, zvuky jeho potešenia.

Táto vec, ktorú so mnou robí, nie je to znásilnenie, ale stále je to nútené, nechcené a desivé. Ak mu poviem nie, vynúti si to. Možno by som ho tentokrát mohla premôcť, ale čo bude s mojimi účtami? S mojou budúcnosťou?

Zohne sa, aby mi odtiahol od seba kolená, ale ja ich spojím zasa dohromady.

„Čo to robíš?“ Kľakne si nado mňa, stiahne si dole nohavice po stehnách.

Výsledky mojich volieb sú tak nelogické. Ak budem držať nohy pri sebe, mohla by som prísť o dom a obrátiť sa na drogy ako moja mama. Ak dovolím Prescottovi, aby mal čo chce, mám šancu na niečo veľké.

Aké spackané to je?

Zatlačím do neho ruky, držím ho od seba. „Nechcem to.“

Ale aj áno. Chcem toto, ale v nechamtivom, nenútenom, dávaj-a-ber spôsobe. Chcem sa spojiť s mužom rovnako ako sa prostredníctvom hudby spájam s publikom.

Emocionálne. Úplne. Prirodzene.

Chcem toto s niekým, kto sa zaujíma.

Nanúti svoje boky medzi moje nohy a zatrasie mojimi ohnutými ramenami. „Čo sa s tebou deje?“

„Toto.“ Pritlačím predlaktie na jeho hruď. „Ty.“

V diaľke zaznie chrčivý rachot motora, je stále hlasnejší, približuje sa, vibruje mojim telom.

Na ramenách sa mi zježia chĺpky a namáham si oči, keď hľadím do temnoty spoza zadného sedadla, ale nemôžem nič vidieť.

„Je to...?“ Schmatnem Prescottove rameno, keď mi zapchá ústa rukou. Snažím sa ho odtisnúť, čo je ale úplne zbytočná námaha. „Je to GTO?“

„Do riti, keby som to vedel.“ Uchopí sa za vtáka, strká ho k môjmu otvoru. „Nehýb sa.“

Rachot auta je blízko. Dosť blízko na to, aby zastavil na ulici. Dosť blízko na to, aby Prescott zodvihol hlavu, aby sa pozrel cez zadné sklo. „Do riti,“ zašepká. „Niekto tu je.“

Žily mi naplní ľad. Hľadá ma? Lapám po dychu a odstrčím sa od Prescottovej zamrznutej hrude. Takto ma nemôže vidieť. Nemôže. Nemôže.

Kopem a hádžem sebou, snažím sa narovnať si sukňu, ale nie som schopná pohnúť sa spod Prescottovej váhy.

„Hýb sa!“ Oh Bože, nemôžem zovrieť k sebe nohy.

Dvere za ním sa otvoria, zo stropného svetla ma odrazu rozbolia oči.

Do vnútra siahne ruka, Prescott je vytrhnutý z auta a náhle odletí dozadu, zmizne v čiernej temnote noci.

Zvuky chrochtania harmonizujú s pradením voľnobehu GTO. Zápasím so sukňou, šklbnem ňou dole po nohách, oči sa mi rozšíria a sú uzamknuté na otvorených dverách.

Kroky sa približujú, počujem chrapčanie štrku.

Čierne nohavice, vesta a potom kravata vyplnia rám dverí.

Zohne sa dnu, a keď sa mi do výhľadu dostane jeho tvár, všetko čo vidím je vražedná modrá.

Nemôžem sa hýbať.

Nemôžem dýchať.

Toto je ono.

Rovnako tak by ma mohol zabiť, pretože môj život práve skončil.

Žiadna Le Moyne.

Žiaden Leopold.

Žiadna budúcnosť.

Žiadna ďalšia hudba s pánom Marceauxom.

Zabodne prst smerom na ulicu a zreve: „Dostaň svoj zasraný zadok do môjho auta!“