DN - 16. kapitola

Překlad: Yogi_22

Emeric

Vklinený medzi lahôdkami Hook ‘Em Up a vintage klenotníctvom nazvaným Pawn of the Dead leží jediný obchod s hudobninami v Treme. Aspoň si myslím, že je to obchod s hudobninami. Stojím na rozbitom chodníku, zavesím si slnečné okuliare za golier trička a žmúrim očami proti slnku.

Predné sklo križujú bezpečnostné mreže. Nie je tam žiadna známka, že je otvorené alebo akýkoľvek druh reklamy a pohľad do tmavého interiéru mi znemožňuje špina na oknách. Vzhľadom na to, že je sobota, obchod by nemusel byť otvorený.

Nájsť vo vnútri Ivory je ešte menej pravdepodobné.

Ale nie som tu kvôli nej. Včera v noci som nemohol spať pri pomyslení na to, odkiaľ berie peniaze a kto stojí za tými znepokojujúcimi tieňmi v jej očiach. Ten týpek Stogie by mohol byť vodítkom k odpovediam a ja dúfam, že táto návšteva upokojí tú moju neodbytnú potrebu stretnúť muža, s ktorým trávi čas.

Skontrolujem si telefón, potvrdím si adresu a vyskúšam dvere.

Keď vojdem do miestnosti preplnenej hudobnými nástrojmi, ozve sa mi nad hlavou zvonček.

Zo zadnej miestnosti dolieha šepot, vedie moje kroky cez bludisko políc, bicích súprav a rôznych harabúrd.

„Potrebuješ viac jesť.“

Nemôžem ju vidieť pri vystavených regáloch, ale jej sexy kadencia zrýchľuje moje kroky a telo mi bzučí vzrušením.

Prišiel som sem stretnúť sa s mužom pomenovaným po cigarách, čakal som, že vkráčam do zatuchnutého oblaku kože a dymu, ale namiesto toho je vzduch pozoruhodne svieži, zvlášť na tak starú budovu.

„Prestaň otravovať,“ povie hlboký hlas, „a nechaj starého muža zdriemnuť si.“

„Ale máš zákazníka.“ Jej povzdych zaveje spoza vysokej police naplnenej knihami.

Vojdem do jej zorného poľa a nájdem ju ako sedí na zemi, chrbtom ku stene, holé nohy má natiahnuté pred sebou.

Ruky sa mi ohnú, keď ticho ďakujem módnym bohom za kratučké šortky.

Je polonahou fantáziou bronzovej pokožky a bludných kriviek.

Nelegálnou fantáziou.

Zodvihne viečka, oči sa jej zrazia s mojimi a rozšíria. Učebnica v jej rukách spadne na zem a pripojí sa tak k ďalšiemu tuctu, ktoré ju obklopujú.

„Pán Marceaux?“

„Slečna Westbrooková.“ Som posadnutý horlivým nutkaním uškrnúť sa ako blbec, ale podarí sa mi udržať stoickú masku.

Jej pohľad sa rozprestie po mojich strapatých vlasoch, tričku, tmavých rifliach a martenskách.

Kiežby som mohol čítať jej myšlienky, keď si ma prezerá, keď som po prvýkrát bez pompéznosti vesty a kravaty. Znova si ma prezrie od hlavy po päty, obhrýza si peru a strháva tak vo mne príval pocitov.

Na kovovej stoličke za ňou sedí starý muž. Vysoko na holej hlave má posadenú rozstrapkanú baseballovú čiapku, na širokom koreni nosa má vodorovné vrásky, sú hlbšie na tmavej pleti okolo obočia. Úsmev so zatvorenými ústami je z toho druhu, ktorí nosia muži, keď nemajú zuby a majú...osemdesiat? Deväťdesiat?

Neviem, ale tento chlapík je fosília.

Trasie sa mu ruka, keď siahne po stene v snahe postaviť sa.

„Nevstávajte.“ Pristúpim k nemu, ponúknem mu ruku na potrasenie. „Som Emeric. Vy musíte byť---„

„Stogie.“ Obalí mi ruku s prekvapivo silným stiskom a posadí sa späť.

Ivory sa zohne, aby sa postavila, jej tenučký top ma oslní hriešnym pohľadom na jej prsia.

Ježíši, kurva, ak si nenapraví to tričko, bude mi stáť od šiestej do polnoci a nebudem schopný to skryť.

Zovrie si jemným pohybom hlboký výstrih, študuje ma so zmäteným výrazom. „Čo tu robíte?“

Stretnem sa so Stogieho bdelým pohľadom a nechám ho v tom svojom vidieť otázky.

Viete kto som? Ako dobre poznáte Ivory?

Zahákne palce pod elastické červené traky a nehorázne sa mi prezrie odzhora dole. Úsmev mu zmizne a jeho kostnatý zjav sa uzamkne. Zdá sa, že jeho zahmlený zrak vidí oveľa viac, než necháva myslieť ostatných.

„Ivory, prečo nezbehneš dozadu a nezohreješ mi jedno z tých mrazených jedál?“

Prekríži si ruky a zúži oči. „Oh, takže teraz chceš jesť?“

„Bol by som rád za čerstvú kávu a aj niečo z toho koláča čo si urobila.“ Uchopí sedadlo stoličky a pohne sa dopredu. „Nenechávaj starého muža čakať.“

Zasupí a vyjde z tej hromady kníh, ukáže na neho prstom. „Buď milý.“

Potom sa pozrie na mňa, výraz má zraniteľný a zaváha, ako keby ma prosila o to isté.

V okamihu, keď zmizne v zadnej miestnosti, urobí bolestne pomalý pokus vyštverať sa na nohy, zatiaľ čo sa na mňa stále pozerá. „Poznám váš druh.“

Naježia sa mi chĺpky, ale kvôli spôsobom, ktoré mi vštepila matka natiahnem ruku, aby som mu pomohol postaviť sa.

Pozerá na moju ruku, uškľabí sa na ňu a postaví sa na roztrasených nohách.

Prehltnem svoje podráždenie. „Poučte ma o mojom druhu.“

Jeho zhrbená postava prejde okolo mňa smerom do prednej časti obchodu. Nasledujem ho, som rád, že sa pohýna z dosahu Ivorynho sluchu.

Prejde poza predný pult a usadí sa na vysokej stoličke. Neponáhľa sa, skúma môj drahý výzor, športovú postavu, široký postoj a zdvihnutú bradu. Viem čo vidí.

Bohatý, sebaistý človek v rozkvete svojho sexuálneho života stojaci z jediného dôvodu v upadajúcej štvrti.

Mal by pravdu.

Konečne sa nakloní dopredu a zvráskavenými predlaktiami spočinie na pulte. „Toto dievča už má toho dosť s čím sa vysporiadať a vy ste ten druh muža, ktorý to ešte zhorší.“

Pod jeho slovami sa ukrýva celá studnica odpovedí a ja potrebujem objaviť každú jednu z nich.

„Vysvetlite to.“

„Ste typom muža, ktorý na niečo upriami svoj zrak a nepustí sa toho, pokým to nevlastní.“

Je príliš bystrý na to, aby som niečo predstieral, takže sa neobťažujem tým, aby som hral hlupáka. „Nezáleží na tom, na čom spočinie môj zrak. Som jej učiteľ.“

„Áno.“ Ten rozsudok mu zvrásni oči. „To ste.“

Dávam si pozor na dýchanie, aby som bol bez výrazu. „Hovorí s vami. O mne.“

„Nepovedala nič usvedčujúce, ale ani nemusí. Minulý týždeň vás zmienila viackrát než všetkých svojich učiteľov dokopy za posledné tri roky.“ Prstami bubnuje po sklenenom pulte.

„Čokoľvek už s ňou robíte, chce vám veriť.“ Ruky sa mu utíšia, oči nežmurkajú. „Je to ten druh dôvery, ktorý nedáva nikomu. Ale akonáhle bude mať čo chcete a ztratíte ju tak, ako to robí váš druh, jej nedôvera v mužov bude nenapraviteľná.“

Premelie sa mnou ľadová vlna závratu, keď mi v mysli naskočia obrazy starších mužov, surových mužov ako ju znásilňujú.

Pokojne umiestnim dlane na pult a nakloním sa. „Povedzte mi čo sa jej stalo.“

Odvráti sa, jeho pozornosť je upriamenú na miestnosť vzadu. „O zlých veciach nehovorí. Nie som si dokonca istý, či dokonca rozlišuje medzi zlým a nie až tak zlým. To čo sa jej stalo je samotný život. Je to všetko čo pozná.“

Jeho zachmúrenie sa vráti ku mne. „Nie je chudobná len finančne. Je ukrátená aj o lásku, náklonnosť a ochranu. Potrebuje vo svojom živote dobrý príklad, niekoho s nesebeckým záujmom o ňu.“

„Vy tým príkladom nie ste?“

„Ja som len zlomený starý muž s jednou nohou v hrobe. Nemôžem jej kúpiť knihy a fajnové vybavenie. Nedržím vo svojich rukách jej sen o navštevovaní hudobnej školy. A nemám na to ukradnúť jej srdce.“

V hrudi mi rastie ohromný rešpekt. Nemôžem závidieť tomu mužovi, že pri starostlivosti o ňu mi stačí povedať priamo do tváre túto sračku. Dokonca sa s ním ani nemôžem hádať, pretože v niektorých ohľadoch má pravdu. Nemám jej čo iné ponúknuť okrem trápenia a sklamania.

„Ale poskytli ste jej miesto kde môže cvičiť.“ Pozriem sa za seba, zbadám jediné piano v obchode a ukážem bradou smerom ku starému Steinwayu. „Je na predaj?“

Napätý výraz v jeho očiach hovorí nie, ale roztrieskaná podlaha, vratké regály a schátraný vzhľad obchodu mi napovedajú, že potrebuje príjem. Zúfalo.

„Nevie, že som naň dostal ponuku.“ Rukami zovrie pult. „Nebudem predávať jej piano.“

Ale raz, možno čoskoro, bude donútený jednu z tých ponúk prijať, pretože je to najcennejší tovar v jeho inventári.

Vytiahnem zo zadného vrecka peňaženku a položím na pult kreditnú kartu.

„Zaplaťte to z mojej karty, rovnako ako náklady za doručenie do jej domu.“

Pozerá sa na čiernu kartu American Express, potom zdvihne svoje sklené oči ku mne. „Ona to piano nechce vo svojom dome. Je tu, pretože tam byť nechce.“

Žalúdok mi hrôzou klesne. „Fajn. Nechajte si ho tu. Dajte na účet jej meno a nehovorte jej, že ho vlastní alebo ak sa opýta, kto piano kúpil.“ Posuniem kartu smerom k jeho roztraseným rukám a čakám, kým sa na mňa pozrie. „Prečo sa vyhýba svojmu domu? Poznáte ju dosť dobre na to, aby ste mali sakramentsky dobrý odhad.“

Zodvihne kartu a otočí ju k pokladni. „Čo z toho budete mať?“ Prikývne smerom k pianu.

„Pokoj v duši. Odpovedzte na moju otázku.“

Vybaví obchod, pery priškripnuté medzi ďasnami, odmieta hovoriť.

Ivory vyjde zo zadnej časti izby s podnosom jedla a položí na pult rezance a nejaký druh cesta z polotovaru.

„Ja...um...“ Pozerá na obhorené okraje. „Je to spálené? Alebo možno...“ Strčí prst do mäkkého stredu a celá tá vec sa rozpadne. Líca jej očervenejú. „Mala som sa držať toho, v čom som dobrá.“

Ako prijímanie výprasku a hranie na klavír?

Alebo ešte lepšie, hre na klavír, zatiaľ čo ju budem plieskať.

Pozrie sa na Stogieho, na kreditku v jeho rukách a pozrie sa na mňa. „Čo ste kúpili?“

Stvrdnú mi oči v tichom „to nie je tvoja vec“. „Už si obedovala?“

Pokrúti hlavou.

„Pozbieraj si veci a pripoj sa ku mne.“

„Oh, ja...“Pod mojim netrpezlivým výrazom si pretrie šiju. „Okay.“

Hneď ako sa dostane z dosahu počutia, otočím sa späť ku Stogiemu. „Ako platí za svoje náklady na živobytie?“

„Verím, že väčšinu z toho vykryje.“ Ostražito ma pozoruje. „Zamestnávam ju v lete na pomoc s niečím z tohto.“

„A keď je v škole?“

Vytiahne blok a pero z pultu a poškriabe si fúzatú tvár. „Neviem.“

Ten konflikt v jeho očiach naznačuje, že tieto detaily s ním nezdieľa, ale... „Možno vám to nepovedala, ale viete to.“

Ponúkne mi kreditku naspäť. Stisnem ju, ale on ju nepustí, jeho pohľad je zameraný na tú plastickú vec, ktorá spája naše ruky. Potom ju pustí a pozrie sa hore. „Vy to viete tiež.“

Obdivovatelia. Prenasledovatelia. Snaživci.

Muži s peniazmi a potrebami a hriešnosťou vlákať do pasce nádhernú mladú ženu?

Cítim ako sa mi uťahujú a poťahujú svaly na krku, keď ma v krku páli hnev. „Nekúpil som to piano, aby---„

„Ja viem. Čo je aj dôvod prečo som vám ho predal a prečo jej nikdy nepoviem, že ste ho kúpili, dokonca aj keď sa opýta.“

Nahne sa bližšie, ruky vystrie na pulte. „Nič vám nedlhuje.“

„Či už mi veríte alebo nie, mám obavy o jej blaho, konkrétne o to, čo sa vzťahuje na jej domáci život.“ Podpíšem účtenku a do hornej časti načmáram svoj telefón. „Zavolajte mi ak sa v súvislosti s ňou udeje niečo podozrivé, čokoľvek.“

Ivory sa vráti dopredu s prepchatou taškou utiahnutou na ramene. Pohnem sa, aby som jej tú váhu vzal, ale ona pokrúti hlavou.

„Vrátim sa dnes večer.“ Uloží si tašku do prednej časti pultu a rozlúči sa so Stogiem.

Držím jej otvorené dvere, pozriem sa na starého muža. „Rád som vás spoznal.“

Prikývne, ústa sa mu v rohoch skrútia nadol.

Jo, mám plné právo neveriť mi.

Ani ja sám si neverím.