DN - 13. kapitola

Překlad: Yogi_22

Ivory

„Pôjdem na Leopold.“ Zastavím sa uprostred písania, špičku fixky mám pritisnutú na tabuli, keď sa približujú vŕzgajúce topánky pána Marceauxa.

Už samotná jeho výška vrhá tieň na môj chrbát, keď mi jeho dych oveje vlasy, jeho šepot je ako saténová stužka, ktorá mi cestuje po pleci. „Menej rozprávania, viac písania.“

Je len piaty deň školy a ja som už prišla na všetky spôsoby ako ho zavraždiť.

Chcem mu otráviť kávu za to, že sme dnešnú súkromnú lekciu začali trestom.

Zatiaľ čo ja som zabudla ako som mu narušila jeho hodinu v prvý deň školy, on bol veľmi šťastný, aby mi to mohol pripomenúť tým, že mi strčil do ruky fixku a zaviedol ma k tabuli po celej stene.

Chcem ho uškrtiť tou jeho divnou žltou kvietkovanou kravatou za to, že ma donútil písať nekonečnú slučku viet: Nebudem márniť čas pána Marceauxa.

Urobím veľkú, rozzúrenú čiaru, keď čmáram ďalšiu vetu a poviem. „Mám sedemnásť, nie sedem.“

Plesk.

Ostré bodnutie mi prepaľuje biceps, ruky mi vyletia, aby som si to bolestivé miesto pomasírovala.

Chcem mu vytrhnúť z prstov dirigentskú paličku a zapichnúť mu ju do krku.

Pretože vážne, kde je orchester?

Žiadny tu nie je, ale napriek tomu otáča tú prekliatu vec ako Pherekydes of Patrae (dirigent) a plieska ma s ňou po ramene ako mníška s pravítkom.

„Toto je strata času nás oboch,“ zašomrem, načmáram ďalšiu vetu, ktorá uvádza pravý opak.

Plesk.

Chrbát mi pod úderom zachváti teplo, hneď nad kostrčou.

Ten zmrd, to bolí.

Nie je to ale tá najhoršia bolesť. Ak by na mňa niekto zobral palicu – napríklad Lorenzo alebo Prescott – vrčala by som a uhýbala sa úderom. Ale toto je môj mentor, a ja ho chcem potešiť. Zatiaľ čo si vykresľujem jeho smrť v hlave.

Chcem toho učiteľa spred troch dní. Toho, ktorý sa dotkol mojej tváre tak nežne a povedal, že ho môj výkon dojal. Kam sa ten chlap podel?

Možno je to moja vina. Nebola som vo svojej koži, celý týždeň som sa obávala dnešného večera. To s Prescottom už viac nemôžem odkladať.

Jeho úlohy sú hotové a zo mňa je skrútený uzlík nervov a hnevu. A s víkendom, ktorý začína zajtra, budem dva dni doma. Dva dni s Lorenzom a jeho rozhorčením nad tým, že ma nemohol celý týždeň stopovať.

„Čo som vám povedal o tom, pýtať sa ma?“ Kroky pána Marceauxa sa objavia za mnou, pod jeho ľadovými očami sa mi zježia chĺpky na zátylku.

Keby som ho poznala lepšie, čo nepoznám, myslela by som si, že si to užíva. „Povedať študentovi, aby sa nepýtal učiteľa je to najhoršie pravidlo v celej histórii pravidiel.“

Čakám na ďalší úder, ale ten nepríde.

Nakloní sa mi cez plece na nedopísanú časť na tabuli za mnou, ruky má za chrbtom a na príliš peknej tvári úškrn. „Budem sa opakovať. Nespochybňujte moje metódy.“ Jeho ostrý pohľad sa presunie na tabuľu. „Zmažte tých posledných päť viet a skúste to znova s rukopisom sedemnásťročnej.“

Mažem tabuľu agresívnymi ťahmi a začnem znova. „Môžem písať a hovoriť v rovnaký čas, a chcem hovoriť o Leopolde.“

„Nie ste dosť dobrá na Leopold.“

Otočím sa k nemu, keď sa mi do uší dovalí tlkot môjho srdca. „Povedali ste mi, že moja interpretácia Islamey bola mimoriadne vášnivá a ohromujúca.“

Stojí len o pár krokov ďalej, sleduje ma s prižmúrenými očami – Znudený? Ospalý? – polovičato pokrčí plecami.

„To boli len nezmyselné superlatívy, ktoré teraz ľutujem, že som použil.“

V návale zúrivosti, ktorá do mňa narazí sa mi zachvejú svaly. Ruky sa ma zabalia do pästí a skôr než mi to v hlave dôjde, zodvihnem fixku a hodím ju.

Presne do jeho čela.

Odrazí sa od jeho zamračenia a spadne na zem vedľa jeho topánok Doc Martens. Pozerá na ňu, šokovaný v tom desivom tichu. Hodí paličku na stôl a pozrie sa na mňa ľadovými očami.

Ohdoritiohdoritiohdoriti.

Tvár mi vzplanie, keď sa potknem pri cúvaní dozadu. Plecom narazím do tabule, ale pokračujem, posúvam sa popri stene, smerom ku dverám.

Čo to so mnou do pekla je? Nikdy nestratím nervy. Svätá kurva, nikdy som nehodila fixky na svojich učiteľov!

Natiahne sa, utrie si čelo a mračí sa na prsty.

Áno, pán Marceaux, tá čierna bodka, ktorej som príčinou, je teraz rozmazaná po celom vašom zúrivo nakrčenom čele.

„Prepáčte.“ Pozriem sa na zatvorené dvere, prajem si, aby som bola na druhej strane na chodbe a ďaleko od toho čo teraz príde.

Bez toho, aby odo mňa presunul oči, zodvihne bradu a uvoľní si uzol na kravate.

Kurva, toto nebude dobré.

Keď mu ruky skĺznu po hodvábe, spomeniem si na klebetu, ktorú som začula dnes ráno o jeho zvrátených spôsoboch ako používa svoje kravaty, opasky a rôzne ďalšie doplnky. Neverím klebetám, keď sa pozerám do jeho krutých očí, prepadám sa do priepasti šuškajúcich obrázkov s potápajúcim sa žalúdkom.

S uzlom voľne visiacim pod golierom ohne prst. „Poďte so mnou.“

Tri slová, vyslovené bez námahy, napriek tomu majú moc zničiť moju budúcnosť.

Cez žalúdok sa mi prediera strach. Ak ma vezme do dekankinej kancelárie, bude za to vylúčenie? Alebo to bude len pridanie na tanier môjho učiteľa, aby ho suspendovali?

Ale nepohne sa smerom k východu z triedy. Kráča ďalej do zadnej časti miestnosti a zahne za roh, mimo dohľad.

Pozriem sa malým okienkom na dverách do prázdnej chodby, trasiem sa nerozhodnosťou.

Útek to len zhorší.

Prinútim sa  na vratkých nohách prejsť dopredu a prepletať sa radami lavíc.

Každý kúsok môjho tela je napnutý, beží cez neho vodič, ktorý sa napája na dráhu mojich nôh, na čokoľvek čo ma už čaká za rohom.

Keď sa dostanem k pianu a nájdem ho sedieť bokom na konci lavičky, pulz mám slabý, zápasí s vibrovaním v mojich žilách.

Ukáže na priestor medzi svojimi roztiahnutými stehnami a švihne zápästím, ako keby si nastavoval svoje ťažké hodinky.

Rukávy jeho šedo bielej pruhovanej košele má vyhrnuté k lakťom. Má na sebe jednu z tých viest, táto je čierna so šedými gombíkmi. Moja pozornosť sa presunie od žltej kravaty k tmavému tieňu jeho sánky, plochej línii jeho pier a keď padnem do mrazivej pasce jeho očí, s obnovenou panikou si uvedomím, že ho nútim čakať.

Ponáhľam sa dopredu, tam kde mi naznačil, neisto sa potácam medzi jeho roztiahnutými nohami.

A tu je znova jeho zohnutý prst, naznačuje mi, aby som prišla bližšie, bližšie, a Pán mi pomáhaj, keď sa konečne dostanem do polohy, do ktorej chce, moje prsia sú priamo v jeho tvári. Zohnem chrbticu, pokúšam sa ich vtiahnuť, ale sakra, sú tam a nie je nič čo by som s tým mohla urobiť.

Do líc sa mi nahrnie teplo, keď mi nehanebne pozerá na kopčeky blúzky. Pripadám si kvôli tomu oplzlá, lacná a naozaj zasrane nahnevaná.

Schmatnem výstrih, aby som sa zakryla.

Jeho ruka ma chytí za zápästie a potiahne mi ju znova po strane tela. „Prestaňte sa vrtieť a narovnajte chrbát.“

Urobím ako povie, aj keď sa chystám zrútiť kvôli stiesnenosti nad polohou našich tiel a kvôli jeho tichu ohľadom toho incidentu s fixkou. „Chystáte sa ma ohlásiť dekanke?“

„Ja som správcom svojich vlastných trestov.“ Ukáže si na čelo. „Napravte to.“

„Napraviť to?“ Prehltnem hrči v krku. „Akože zotrieť to?“

Pozrie sa na mňa ako keby som bola to najhlúpejšie dievča na svete. Áno, no, jedine blbka by sa dostala do tejto situácie.

S trasúcou sa rukou pritisnem vankúšik prsta na atrament nad jeho obočím. Neviem čo som čakala – studené šupiny plaza? – ale jeho pokožka je hladká a teplá a ľudská. Keď zatlačím silnejšie, voľnou rukou ho chytím vzadu za hlavou a prsty mi prekĺznu do mäkkých čiernych prameňov. Je to...osobný, láskyplný, neobvyklý pocit.

Jeho tvár sa vznáša len niekoľko centimetrov pod mojou, svaly na lícach má uvoľnené, pery zľahka oddelené a husté mihalnice zvinuté nadol. Je vážne pekný, dokonca aj keď je na ňom všetko silne mužské. Od vône jeho šampónu a hranatého tvaru sánky, k zúžení v páse a v spôsobe akým sa mu svalnaté nohy napínajú pod štíhlym strihom čiernych nohavíc. Je tu všetko čo mi pripomína, že moja budúcnosť závisí na rozmaroch tohto muža.

Muža s atramentom na čele.

Šúcham silnejšie. „Nejde to dole.“

„Použite slinu.“

Celú moje vnútro sa nad tým pozastaví, ale keď už som dostala do problémov svoje kozy, tak si olíznem prst a pokračujem v čistení. „A čo môj trest?“

„Už je to preč?“

„Jo. Naozaj ma to mrzí, pán Marceaux.“ Zotriem aj poslednú stopy a spustím ruky dole. „Je to preč.“

„Dajte ruky späť tam kde boli.“

Prečo chce moje ruky naspäť vo svojich vlasoch? Na svojej tvári? Je to taký...cudzí pocit.

Nesprávny. Ale žiadal to.

Nie, nariadil to. Sakra, prečo je také ťažké ho neposlúchnuť?

Vrátim ruky presne tam kde boli a z nejakého dôvodu je to tentoraz jednoduchšie, menej divné.

Pozerá na mňa, mnohoraké odtiene jeho očí žiaria pod svetlom. Jeho ústa v istom zmysle trucujú, ale nie spôsobom, že by sa mu to nepáčilo. Jeho plné pery vyzerajú nejako mäkkšie.

Myslím, že sú mojou obľúbenou časťou.

Skutočnosť, že mám svoju obľúbenú časť na nejakom mužovi ma umlčí, ale nepamätám si, že by som niekedy videla niekoho tak atraktívneho ako pána Marceauxa. Nie v televízii, nie v časopisoch alebo ani osobne.

Som si istá, že nie takto zblízka.

Som si vedomá ako má stehná pritisnuté na vonkajšiej strane mojich nôh, ako sa mi rozkrok jeho nohavíc otiera o koleno, a ako mi teplo jeho dychu hladí kľúčnu kosť.

Ale je to jeho hlava v mojich rukách, ktorá ma núti odstrčiť sa od neho preč a v rovnaký čas sa k nemu pritiahnuť.

Nikdy som sa takto nedotýkala muža. Šteklenie jeho vlasov pomedzi moje prsty, statné línie jeho tváre pod mojou rukou, škriabanie jeho takmer neprítomného strniska, každý pocit pod končekmi mojich prstov ma napĺňa strachom a vzrušením a všetkým tých chaosom medzi tým.

Premýšľam o tej klebete, o tom prečo odišiel zo Shreveportu. Môže sa rovnaká vec stať aj tu, so mnou? Prsty zovriem okolo jeho hlavy.

Oblizne si pery. „Povedzte mi na čo myslíte.“

Chcem šklbnúť rukou preč, ale neodvažujem sa. „Začula som pár dievčat ako si o vás cez prvú hodinu šuškali.“

„Pokračujte.“

„Vraveli, že vaše krstné meno je Emeric.“

„Dosť ťažko sa dá uveriť, že sa šušká o tomto.“ Zápästia mu spočívajú na stehnách, prsty sa mu kývajú za mojimi stehnami, ich blízkosť spôsobuje, že ma škrabká po nohách. „Čo ešte?“

„Shreveport.“

„Ah.“ Prstami prebehne po zadnej strane mojich kolien a tentokrát som si istá, že to robí schválne. „Slečna Westbrooková, nenúťte ma, aby som z vás ťahal každý detail.“

„Vraveli, že vás vyhodili.“ Moja dlaň je proti jeho lícu príliš vlhká, takže spustím ruku na golier jeho košele. „Pretože niekto vošiel do triedy a našiel vás tam so ženou.“

Nadvihne obočie. „To je všetko?“

„Nie.“ Odkašlem si. „Hovorí sa, že mala ústa zapchaté kravatou.“

„A?“

„Zápästia mala zviazané vašim opaskom.“ Ponáhľam sa, aby som vyklopila zvyšok. „Jej telo bolo prehnuté cez stôl, zatiaľ čo ste s ňou sexovali odzadu. To je to čom som počula.“

Rukami uchopí zadnú časť mojich kolien. „Wow.“

Wow je správne. Bláznivé čo ľudia narozprávajú...

Na pery sa mu prederie úškrn. „To je prekvapivo presné.“

„Čože?“ Hrudník mi oťažie, keď mu zatlačím do pliec.

Ale on to čaká, ruky mi zahákne okolo nôh, presunie ich nahor, aby mi ich omotal okolo pásu, keď sa postaví. Odkopne lavičku preč z cesty a otočí nás k najbližšej stene.

Chrbát mám natisnutý na tehlách, nakoľko mám jeho hrudník v jednej rovine s tým mojim, prišpendlí ma tam. „Zhlboka dýchaj, Ivory.“

Ivory.

To najintímnejšie slovo, aké som kedy z jeho úst počula. Pokožka sa mi chveje bizarným potešením.

Dotkne sa perami môjho krku. „Nedýchaš.“

Naplním si pľúca, ale nepomáha to. V jeho silných rukách sa cítim tak malá a nepodstatná, chytená pod jeho obrovským telom. Jeho hruď, bicepsy, brucho, stehná...oh môj Bože, je tvrdý všade tam kde ja som mäkká. A horúca. Príliš horúca. Myslím, že mám horúčku. Rozhodne budem zvracať, ak si dá dole kravatu a opasok. S rukami zovretými na jeho pleciach, sa snažím strkať do nehybných svalov. „Prosím nerobte mi tieto veci.“

Vzdychne si, šúcha nosom po mojej brade. „Bol to konsenzus. Vieš čo to znamená?“

Pokrútim hlavou, nie som si istá, ale možno to viem. „Niečo ako dohoda?“

„Áno. Až na to, že ona nielen súhlasila. Ona prosila.“

„Prečo? Prečo by to chcela?“

„Joanne je...“ Odvráti sa a natiahne sa, aby si pošúchal krk o plece. Stiahne obočie a celé jeho správanie sa náhle a podivne utlmí. Keď sa jeho pohľad vráti, aj jeho intenzita, utiahne ruky okolo môjho pása. „Ona je ako ty.“

„Ja?“ Zavrtím sa proti nemu. „Tieto veci nechcem. Ani ma nepoznáte.“

„Povedz mi čo cítiš práve teraz.“

„Strach. Desíte ma.“

Jeho pery sa vznášajú len pár milimetrov odo mňa, cítim v dychu vôňu jeho škoricovej žuvačky. „Áno, ale je tam aj niečo iné. Popíš to.“

„Srdce mi búši. Horím a mám pocit, že mám v žalúdku veľkú kocku ľadu.“

„Tvoje srdce a žalúdok. Čo ďalšie? Opíš ten pocit vo svojichprsiach.“

Krkom mi prejde záblesk tepla, šíri sa cez hruď a buduje sa medzi nohami. Stisnem stehná k sebe, som ponížená tou reakciou, zmätená so záblesku podivných emócií, ale uzavriem to pocitom, ktorému rozumiem. „Toto je zlé.“

„Nie zlé. Je to nevhodné. Ale nevhodnosťou sme si už prešli ten prvý deň. Povedz mi, aký máš pocit v bradavkách. Nebudem kritizovať tvoju odpoveď tak dlho, kým je to pravda.“

Nasajem roztrasený vzduch a dám mu to čo chce. „Nepokojne a stuhnuto.“

„Dobré dievča.“

To mravenčenie medzi nohami zosilnie, oťažie, je oveľa požadovačnejšie.

Zatlačí boky do mojich, aby zastavil moje vykrúcanie a tá jeho najtvrdšia časť, časť, ktorú nenávidím najviac, ma pichne do brucha. „A teraz všetky tie veci pomenuj.“

„Ja neviem.“ Nemôžem dýchať. Nemôžem myslieť. „Nemôžem.“

„Siahni hlboko, Ivory.“

Hrdlo sa mi utiahne.

„Čo cítiš, keď si nejedla.“

„Hlad.“

Jeho tvrdé oči sú príliš blízko, sú príliš nebezpečné. „A čo cítiš, keď vidíš nádherné piano?“

„Chcenie.“

„A keď som ťa pochválil po tvojom výkony s Islamey?“

„Túžba po viac.“

„Hlad, chcenie, túžba. To je to čo cítiš, keď ťa držím pritisnutú ku stene?“

Je to ono? Ten bolestný hlad po niečom medzi mojimi nohami, moja neschopnosť ovládnuť tep, spaľujúca potreba urýchliť to, je to o tom? V hlave mám priveľký guláš. Áno, je to nádherný muž a ja som počula všetky tie dievčatá hovoriť o tom ako ho chcú. A áno, túžim po uznaní kvôli svojmu talentu a jeho frázach „dobré dievča“ a jeho teplej ruka na svojej tvári, ale toto? Jeho dlhé telo na mojom? Držať ma nehybnú?

Len ma drží. Nechytá ma za prsia alebo sa mi nepchá medzi nohy. Venuje mi pozornosť.

Pýta sa ma na moje pocity. Bez brania.

Ježíš, chcem to, od niekoho komu môžem veriť, od svojho učiteľa, a nemala by som. „Myslím si, že je to túžba a hanba.“ Poníženie.

Pritisne mi pery na čelo. „Mmm. To je moje dievča.“

„Nechcem náhubok a nechcem byť zviazaná a---„

Prsty mu padnú na moje ústa, potom sa vrátia na môj chrbát. „Nie teraz. Ale budeš o tom premýšľať. Tá myšlienka ťa bude stravovať. Potom si o tom pohovoríme.“

„Ale vy ste môj učiteľ!“

„Povedal som, že si o tom pohovoríme.“ Nakloní sa späť a položí mi ruky na boky. „Odkiaľ zoženieš peniaze, aby si mi vrátila naspäť peniaze?“

Zmena témy ma okamžite preberie. „Budem ich mať v pondelok, sľubujem.“

„To nie je to na čo som sa pýtal.“

Zatvorím oči, zablokujem tak jeho vnímavý pohľad. Vie, že je moja mama nezamestnaná. Som tu až do siedmej každý večer a až do jedenástej cvičím u Stogieho, takže vie, že nemôžem pracovať.Neexistuje žiaden spôsob ako mu prezradím, že robím Prescottovi domáce úlohy a v podstate robím zo seba šlapku, aby som zaplatila účty. A neviem prečo, ale klamať mu ma desí viac než to, že odhalí pravdu.

Otvorím oči, urobím jedinú vec, ktorú môžem. Pokrútim hlavou.

Stvrdne mu výraz a jeho zamračenie zaberá celý môj svet. „Poďme si pohovoriť o treste za to, že si hodila tú stračku na svojho učiteľa.“

Je odo mňa len pár centimetrov, s desivým výrazom a telom dvakrát väčším ako to moje.

Nie je tento trest dostatočný?

„Máš na výber. Buď mi povieš odkiaľ berieš peniaze, alebo nastavíš holý zadok pre výprask.“

Všetka krv z tváre sa mi presunie do nôh.

Ja nemám na výber.