DN - 10. kapitola

Překlad: Yogi_22

Ivory

Dusný vzduch sa mi lepí na kožu, keď kráčam na zastávku linky 91, ktorá je desať minút od Le Moyne. Páni, je to skvelý pocit môcť sa poriadne nadýchnuť po pobyte v tej triede. Neviem či je to pánom Marceauxom alebo tým desivým pocitom, ktorý vo mne roznecuje, ale nemohla som odtiaľ zdrhnúť rýchlejšie.

Jeho postava je oveľa agresívnejšia a statnejšia než u ostaných mužov. Oveľa viac. Ale mal množstvo príležitostí, kedy si mohol brať a neurobil to.

Pretože je učiteľ? Alebo preto, že nie je ako ostatní muži?

Som pripravená tejto myšlienke uveriť alebo uveriť tomu, ako som sa pri ňom cítila.

Polmesiac visí vysoko na oblohe, maľuje nejasnú žiaru nad honosnými domami, ktoré lemujú Coliseum Street. Chodník je dláždený vzorom rybej kosti a na jednej strane ohraničuje železné ploty, plynové lampy, kvitnúcu zeleň, ktorá napĺňa vzduch vôňou leta.

Základy týčiacich sa domov sú hneď za týmito plotmi, svetlá v oknách umožňujú nahliadnuť dovnútra, kde sa lesknú lustre, obrovské schodiská a drahé drevo. Luxusné autá lemujú úzke uličky a nedotknuté záhrady sa tiahnu kam až oko dovidí. Všade kam sa pozriem vidím zdedené bohatstvo, to, ktoré pochádza z cukru, bavlny a lodnej prepravy.

Žije v niektorom z týchto sídiel aj pán Marceaux? Možno má jeho rodina staré peniaze?

Le Moyne priťahuje veľa obyvateľov štvrte Garden District, vrátane Beverly Rivardovej.

Neviem, ktorý z domov patrí Prescottovi Rivardovi, ale za to on vie, ktorou cestou chodím domov ja. Medzi školou a autobusovou linkou je len málo možností. Nohy ma poháňajú, aby som šla rýchlejšie, aby som ho presunula na inokedy. Čím dlhšie budem odkladať kontakt s ním, tým ťažšie bude zaplatiť účty za tento mesiac.

Som v polovici cesty na zastávku, keď známy rachot motorky naruší tichú ulicu.

Blíži sa odzadu, je stále hlasnejší a rýchlejší.

Vstanú mi jemné chĺpky na zátylku. Obzriem sa cez rameno a zazriem čiernu helmu, čiernu bundu a nechutnú oranžovú opachu. Srdce mi búši na plné obrátky, pridám do kroku. Ak by ten jazdec zodvihol bradu, uvidela by som na jeho krku vytetované slovo Skaza.

Každý krok mi pod tenkou podrážkou vibruje. Mala som vedieť, že ma Lorenzo príde hľadať. Robí to často, keď ho už nebaví čakať. Už to boli dva týždne čo si odo mňa bral naposledy, ešte niekoľko hodín potom som krvácala zo zadku.

Skrúti sa mi žalúdok, keď pomyslím na možnosti, ktoré mám. Ďalšia ulica sa objaví po tridsiatich sekundách šprintu. Možno sa mu môžem stratiť.

Zrýchlim, medzi jednotlivými domami hľadám nejakú dieru v plote, no žiadnu nenájdem.

Ploty obklopujú obrovské pozemky, ktoré sú vybavené kamerami a alarmom. Na oboch stranách ulice je tepané železo a tehly. Nemám kam utiecť, zatiaľ čo sa dostane vedľa mňa.

„Nastúp si.“ Dokonca aj tlmený prilbou je jeho príkaz tvrdý a nevľúdny.

„Vezmem si autobus.“ Idem rýchlejšie, hrbím plecia s taškou, ktorá mi búcha do nôh.

Vytúruje motor, otočí motorku pozdĺž mňa. Trasú sa mi nohy, špička mojej topánky narazí do odštiepenej tehly. Sila hybnosti ma vrhne dopredu. Balansujem...sakra, stratím topánku.

Otočím sa späť, pulz mi búši v krku, strčím nohu späť do popraskaného vinylu.

Za Lorenzovou motorkou sa objaví dvojica predných svetiel.

Oslepujúco pozerám do prúdu svetiel, čakám, dúfam. Na čo?

Čierne vlasy, modré oči, veliaca osobnosť...

Kiežby.

Lorenzo sa vedľa mňa zastaví, tesne na dosah ruky, prilba sa sklopí mojim smerom.

„Nebudem ti to hovoriť znova. Dostaň svoj zadok na motorku.“

Auto sa pomaly blíži, zatočí okolo Lorenza. Široká predná maska auta, strieborná metalíza, hrubé pneumatiky, Cadillac CTS Sedan je dokonalou hračkou pre bohatých mladých kreténov, aby sa v nej premávali naokolo ako Prescott.

Zastane pred Lorenzom, ohne sa cez predné sedadlo a doširoka otvorí dvere na strane spolujazdca.

Lorenzova helma sa otočí k auta. „Kto je kurva toto?“

To je odklon. Vďaka Bohu. Nebudem sa môcť Lorenzovi vyhýbať navždy a rozhodne si nevychutnávam nastúpiť si do Prescottovho auta, ale práve teraz volím radšej Prescotta nad Lorenzom. Prescott si ma nikdy nebral odzadu a nerobil mi to do zadku.

Pohnem sa dopredu, keď opíše oblúk okolo motorky a vkĺznem na predné sedadlo cadilacu.

„Choď.“

Motor motorky zaprská, keď ju trhne dopredu. Hlučne zabuchnem dvere. Prescott sa nakloní cez prevodovku, otočí krk, aby sa pozrel na Lorenza. „Kto je ten chlap?“

„Len jeden blbec. Poďme.“

Dupne na plyn, výbuch pohonu mi zatlačí telo do koženého sedadla. Moja úzkosť a strach zostane za nami spolu s dymom z výfuku.

Uvoľním sa, je to aspoň malá úľava, pretože teraz trčím s Prescottom.

Jeho dlhé telo sa rozvaľuje na koženom sedadle, jeho prsty sa pohybujú po rôznych svietiacich gombíkoch na palubnej doske. Nedokážem ani odhadnúť koľko toto auto stálo. Jeho rodičia určite museli vykradnúť banku, aby mu ho mohli kúpiť. Je to hriešne auto? Rozhodne. Žiarlim, že ho má? Dávam prednosť nežiarliť na nikoho, zvlášť na Prescotta. Mrknem na neho, vidím ostrý uhol jeho sánky, blond vlasy zastrčené za uchom a dlhý, rovný tvar jeho nosa. Je chudší než pán Marceaux. Má oveľa menej svalov. Menšie ruky. Menšieho vtáka. Niežeby som videla Marceauxovho vtáka, ale stavím sa, že ho má väčšieho.

To nie je dobre.

Poskočí mi srdce.

Prečo do pekla myslím práve na toto? Prečo ich vôbec porovnávam?

Prescott nechá tlačidlá tak a natiahne sa, aby sa prstom zachytil o lem mojej sukne.

„Dnes sa chystám urobiť ťa.“

Odstrčím mu ruku. Ježiši, nikdy som nemala skočiť na tú jeho poznámku ohľadom piercingu. Blbka, blbka, blbka!

„Kde máš domáce úlohy?“

Podradí si, keď vojde do zákruty a ukáže palcom dozadu. Indikátor bezpečnostného pásu začne vrieskať, keď sa nakloním dozadu cez medzeru medzi prednými sedadlami. Z podlahy vezmem fascikel, keď zasvieti jediný pruh svetla cez zadné sklo.

„Sleduje nás.“

Prescott zvýši rýchlosť. Honosné domy sa rozmažú. Stopky a križovatky prichádzajú a odchádzajú.

Hádajte, prečo sa nebojí porušenie zákona? Našťastie Lorenzo jeho nedbalosť nezdieľa. Motorka dodržuje predpísanú rýchlosť a zastaví sa na každej stopke. Možno má pri sebe Lorenzo drogy alebo je na neho vydaný zatykač. Z akéhokoľvek už dôvodu, zaostáva za nami a nakoniec zmizne z dohľadu.

Úľavne si vydýchnem, zbieram zvyšky Prescottovým zložiek. „Zbavil si sa ho.“

Prescott mi vyhrnie sukňu až k bokom a stisne mi kundičku cez rozkrok nohavičiek.

„Bejby, dnes večer ťa tvrdo ošukám.“

Otočím sa späť dopredu, padnem na sedadlo a snažím sa ovládnuť dýchanie.

Trasú sa mi ruky, keď si zapínam pás. „Nie, neošukáš.“

V mojej odpovedi je veľká dávka presvedčivosti a možno trošičku pochybnosti. Prescottovým snahám som unikla už predtým, ale môžem tie časy spočítať na prstoch jednej ruky.

Zasmeje sa. „Uvidíme.“

Kaď zahne na Jacskon Avanue a zamierime popri rieke, nemusím sa pýtať kam má namierené.

Počas šesť minútovej jazdy na naše obvyklé miesto, použijem stropné svetlo, aby som prebehla jeho úlohy a poznámky. Na chalana, ktorý sa o domáce úlohy nezaujíma, je celkom organizovaný. Jeho úlohy sú napísané úhľadným krasopisom a doplnené poznámkami s predpísanými termínmi. Všetko čo má podrobne popísané sa dá zvládnuť, je to dosť ľahké vypracovať spolu s mojimi vlastnými úlohami.

Zaparkuje na prázdnom pozemku, ktorý je obklopený burinou a zrútenými domami, ktoré neprežili posledný hurikán.

Vypne motor, otočí sa ku mne. „Mám návrh.“

Vnútornosťami mi prejde chvenie. Všetko čo mi ponúka stojí bolestivú cenu.

Nahne sa ku mne, jeho tvár je len niekoľko centimetrov od mojej a je zahalená v tme. „Viem, že robíš domáce úlohy pre množstvo mojich kamarátov a kto vie ešte koľkým ďalším.“

Ešte som nemala príležitosť porozprávať sa s ostatnými chalanmi o termínoch a úlohách. Ďalšia obávaná úloha na mojom zozname úloh.

Jeho ruky sa mi votrú na stehná, razia si cestu do medzery medzi mojimi kolenami. Odtiahnem sa preč, nohy mi narazia do dverí.

Zo zavrčaním sa pozrie dopredu, je stuhnutý, prstami zviera volant.

Tými prstami, ktoré nechcem nikde vo svojej blízkosti.

Hlavu zaborí do opierky. „Nechcem sa o teba deliť.“

„Tak to je zlé.“

„Kurva, Ivory! Ty si tak---„ Pošúcha si svoju holú bradu a zjemní tón. „Zvýšili mi vreckové. Zaplatím ti viac, dosť na to, aby to pokrylo všetko čo robíš pre ostatných, ak sa s nimi prestaneš vídať. Povedz si cenu.“

Nemôže si to dovoliť. V hlave zhrniem mesačné výdaje, hypotéku, nákupy, a pridám niečo naviac pre školské pomôcky. Do riti, to je dosť veľa peňazí. Zhlboka sa nadýchnem, poviem mu sumu.

„Dohodnuté.“

Čože? Jeho zasrané vreckové pokryje všetky moje účty?

Zabalím si ruky okolo brucha. „Jediné čo musím urobiť je prestať pomáhať ostatným?“

„Toto. A prestať sa so mnou hádať o tomto.“ Jeho prsty sa mi omotajú okolo kolena, ťahá mi nohu smerom k sebe.

„Ja---ja...“ Zrýchľuje sa mi dych, keď sa snažím dostať z jeho zovretia. „Nemôžem.“ Hruď mi oťažie, môj boj proti jeho rukám je k ničomu. „Nechaj ma.“

„Tak ako tak sa to chystám vziať si. Takže to prestaň robiť sakramentsky ťažším.“ Nechá ma tak a podrží ruky hore. „Čo to bude?“

Kolíšem sa pri dverách a zakryjem si tvár rukami. Kurva, ako sa mám rozhodnúť?

Môžem od Prescotta odísť, zabudnúť na jeho peniaze a snažiť sa nenechať poraziť všetkými tými chalanmi, ktorí chcú rovnakú vec ako chce on.

Alebo im môžem všetkým povedať, aby pálili do riti a oneskorím sa so splátkou hypotéky. Ešte nemám osemnásť. Môžem ísť na sociálku a vysvetliť im svoju situáciu. Možno sa do toho oprú a dajú ma do pestúnskej starostlivosti.

Ale existuje dobrá šanca, že môj nový domov bude príliš ďaleko na dochádzanie do Le Moyne. Môžem zveriť svoju budúcnosť do rúk niekoho dospelého, kto rozhoduje o tom kam pôjdem do školy? A čo Schubert? Dočasná rodina by mi nemusela dovoliť vziať si ho so sebou. Bodne ma v srdci len o tom premýšľam. Nie je to len obyčajná mačka. Schubert je darom od otca, dal mi ho skôr ako zomrel. Je to jediná žijúca forma lásky, okolo ktorej môžem zabaliť svoju náruč.

Alebo môžem prijať Prescottovu ponuku, vydržať jedného stredoškolského vtáka a nechať si svoj dom, svoju školu a svoju mačku.

Vzadu v očiach cítim tlak od nutkania plakať, keď sa prinútim povedať. „Okay.“

„Okay?“ Posadí sa, celé jeho telo sa otočí ku mne. „Okay...uh...“ otočí sa, preskúma prázdnotu na zarastenom pozemku, zastane, keď jeho zrak pristane na zadnom sedadle. „Vypadni.“

S trasúcimi sa rukami položím fascikel na zem, otvorím dvere a vystúpim do spleti vinnej révy.

V okamihu je vonku z auta a po mojom boku. Na tvári sa mu skriví obrovský úškrn, keď otvorí dvere na zadnej strane auta. „Dnu. Na chrbát.“

Nie, nie, nie.

Pľúca mi lapajú po vzduchu a každý sval v tele sa mi utiahne.

„Ivoryyy,“ zavrčí. „Takto to nefunguje. Nezaplatím ti, pokým si neomočím vtáka.“

Oh Bože, už má v ruke kondóm.

Na členkoch ma svrbí vysoká tráva. V rozbitom betóne prelietava cvrlikanie hmyzu. Niekde v diaľke breše pes. Pripojí sa k nemu ďalší. Ale je to ten hrozný zvuk spúšťajúceho sa zipsu, ktorý mi kvíli v ušiach. V ruke si drží vtáka, tá baňatá vec je napuchnutá a ukazuje priamo na mňa, keď si naťahuje kondóm.

Vrie vo mne nevoľnosť, v ústach sa mi nahromadia sliny.

Keď sa mi pozrie do očí, jeho odhodlaný výraz vyzerá v mesačnom svetle strašidelne a zlovestne. „Urobíme to po dobrom alebo po zlom? Jedno z toho ti zarobí viac peňazí.“

Videnie mi zahmlieva závoj sĺz. Už som s tým súhlasila, vediac čo bude nasledovať.

Takže sa do toho daj a prežri to, Ivory.

Otočím sa k čakajúcim dverám, zatlačím si hánky na oči a vkĺznem na zadné sedadlo. Môj mozog už siaha po temných tónoch Scriabinovej Sonáty 9. Tá melódia mi hrá v hlave, keď mi váha jeho tela zatlačí chrbát na sedadlo. Predstavím si zložité údery klavíra, keď mi odtiahne nohavičky na stranu a strčí sa do mňa, pchá sa tam, zasúva sa. Som tak suchá, že je to tak bolestivé, ten oheň medzi mojimi nohami koliduje súbežne so slzami, ktoré mi padajú z očí. Zameriavam sa na svoje vnútro, blokujem ho. Som takmer stratená v disharmonickej hudbe v mojej hlave, keď sa z Prescottovho vrecka ozve vyzváňací tón sirény.

„Kurva.“ Zašomre si popod nos a vytiahne telefón zo záhybov nohavíc. „Sakra!“

„Zlez zo mňa.“

„Nie. A toto musím zdvihnúť, takže drž hubu zatvorenú.“

Strčím ho do hrude, ale on neustúpi. Jeho boky sa hýbu silnejšie, zatiaľ čo mi z očí padá nenávisť v podobe sĺz.

„To je moja mama.“ Položí telefón nad moju hlavu, ten vyzváňací tón mi trhá uši. „Ak ťa začuje, to najhoršie čo sa môže stať mne je to, že stratím vreckové. Ale ty...“ Jeho prst sa vznáša na obrazovke, keď do mňa búši bokmi. „Teba vyhodia zo školy.“

Skôr než mu môžem povedať, že je to skurvený debil, ťukne na obrazovku a telefón dá na hlasitý odposluch.

„Čo sa deje, mami?“ Zodvihne panvu a zarazí sa do mňa, ten hladna jeho tvári osvieti žiara z obrazovky.

„Kde si?“ Dekankin prísny hlas šteká cez telefón.

„Som v Averynom dome.“

Kto je Avery?

Skrútim sa pod ním, túžim po tom, aby to bolo za mnou.

„Znieš zadychčane,“ povie.

Vezme ma za prsia a stisne ich. „Dvíham činky. Má fajn miestnosť na cvičenie.“

„Oh? No, povedz jej mame, že ju pozdravujem. Musíme ísť čoskoro na čaj.“

„Jo.“

„Drž si ruky pri sebe, synak. S jej rodičmi nechcem mať nijaké problémy.“

Uhryznem sa do pery, aby som nevykríkla. Jeho pohyby sa zrýchlia, začnú byť nepravidelné. Vďaka Bohu, že sa dostáva blízko, ale ako to môže robiť zatiaľ čo hovorí so svojou mamou? Je tak nechutný, že mi trhá všetkým, kde mi jeho teplo preniká oblečením.

„Videla som ťa ako si na obede hovoril s tou Westbrookovou,“ povie dekanka.

Pulz mi vyletí, ale Prescott je v úplne inej dimenzii. Ústa má otvorené v tichom výkriku, keď mu zdrevenie telo a vystrekne v uvoľnení. V okamihu, keď skončí, odstrčím ho zo seba.

„Prescott?“ Vydýchne dekanka cez telefón. „Počúvaš ma?“

„Jo. Ivory je milá.“ Pozerá na mňa a naznačí ústami „fajn šukačka“. Bez toho, aby sa odvrátil povie nahlas. „Neviem čo máš s ňou za problém.“

„Snaží sa ti ukradnúť miesto na Leopolde, Prescott. A nielen to, u chlapcov zo školy má istú reputáciu. Drž sa od nej ďalej.“

Pošúcha si prstom obočie. „Jo, okay. Musím ísť.“

„Prescott---„

Zavesí a hodí telefón na predné sedadlo. „Spravila si sa?“

Uhnem od neho, skryto si zotriem slzy, keď zavrčím. „Samozrejme, že som sa neurobila, ty idiot.“

To si vážne myslel, že som si to užívala? Nikdy som nemala orgazmus, aspoň nie pokiaľ viem. Ale ak by som nejakého bola schopná, nebolo by to s ním.

Napravím si nohavičky a šklbnem sukňou hore. „Kto je Avery?“

Stiahne si kondóm a napraví si nohavice. „Moja priateľka.“

„Priateľka?“ V hrdle sa mi vytvorí hrubá guča. „Prečo ju podvádzaš?“

„Je prudérna. Ale ty nie, že?“ Siahne po V na mojej blúzke.

Odstrčím mu ruku preč a vezmem si z predného sedadla tašku.

„Stavím sa, že si ošukala viac chalanov ako je klávesov v klavíri.“

Osemdesiatosem chlapov?

Tvár mi zachváti teplo, keď otvorím dvere a vyskočím von. Pravdou je, že si tým číslom nie som istá. Možno polovica z toho? Možno viac.

Vyjde z druhej strany dverí a ponad strechu sa stretne s mojimi očami. „Päťdesiatdva bielych chalanov v Le Moyne a tridsaťšesť čiernych v Treme. Mám pravdu?“

Päťdesiatdva bielych kláves, tridsaťšesť čiernych.

Myslí si, že svojim chorým prirovnaním je šikovný, ale absolútne netuší aký bolestivý je jeho komentár. Áno, malo som veľa sexu s množstvom rôznych chlapov. Nie všetky moje skúsenosti boli ako táto. Niekedy som príliš slabá a nemám fyzickú silu alebo vôľu zastaviť to. Inokedy sa cítim podvedená, podplatená, v pasci...ukecaná sladkými rečami. Keď som bola mladšia, vo svojom hlúpom zúfalstve po náklonnosti som nechala chalanov, aby sa ma dotkli, ale nakoniec som sa naučila, že na navretom penise nie je nič láskavé. A stále sú tu okamihy, kedy by ma zaujímalo, či to bude tentokrát inak? Možno, že ma tento bude držať tak blízko a bude ma milovať. Možno to bude dobrý pocit a ja znova nespadnem do pasce.

Ale po tej Prescottovej nenávistnej poznámke už ani nechcem jeho zasrané peniaze. Odkráčam preč, zavesím si popruh tašky cez plece. Okolo mňa sa tiahne plánované centrum mesta, ale ja cestu poznám, kráčala som tadeto zakaždým, keď ma tu Prescott viackrát pretiahol. Päť blokov odtiaľto si môžem chytiť autobus domov.

Motor cadilacu naštartuje, o chvíľu neskôr sa objaví vedľa mňa.

Vytrčí z okna ruku, má v nej zväzok bankoviek.

Pozerám sa na to, potrebujem to, nenávidím sa. „Ako často musím toto robiť?“

„Tak často ako budem chcieť.“ Cez oči mu padne prameň blond vlasov. „Prvé zadanie dostanem v pondelok, takže sa znova stretneme tento týždeň. Nabudúce ťa urobím.“

Žilami mi prejde vlna hnevu. Nenávidím ho. Ale potrebujem ho.

Prehltnem svoju hrdosť a vychmatnem mu peniaze z ruky.

Zabliká na mňa nasýteným úsmevom a odíde, nechá ma tam stojacu po strane cesty ako štetku, ktorou aj som.