WO - 5. kapitola

Překlad: Yogi_22

Olivia

V jedálni si zoberiem šalát s grilovaným kuracím mäsom, žiaden syr, žiaden dresing, žiaden chlieb. Bežkyne do diaľky svetového formátu majú len 15 % telesného tuku. Na ničom nezáleží pri diaľkovom behu tak ako na váhe. Keď bežíte, každá libra (0,6 kg) pridáva na jednej míli dve sekundy navyše. Možno to neznie ako veľa, ale 10 libier navyše na šesť míľ sa rovná plným dvom minútam. To je rozdiel medzi výhrou a prehrou.

Pozerám sa na futbalistov so závisťou, keď si nakladajú na tácky syrové hranolky a burgery a pečené zemiaky a koláč. Len raz vo svojom prekliatom živote sa chcem najesť ako futbalista. Svoj život som strávila v neustálom hlade. Je to tak dlho, až ma hĺbka môjho hladu desí. Niekedy myslím na to, že ak by som si „odopla vodítko“, jedla by som, pokým by som nepraskla a potom by som už nikdy neprestala.

Nájde ma Erin a posadí sa bez pozvania. Je na ňu mimoriadne pekný pohľad, mliečna pokožka, roztrúsené pehy a veľké nevädzovo-modré oči. Je to ten druh dievčaťa, ktoré vidíte v reklame na amerických farmároch. Stačí sa na ňu pozrieť len raz a viete, že nikdy netrpela. Nemala by som ju za to nenávidieť, ale nenávidím.

„Vážne ma to mrzí,“ povie. „Cítim sa hrozne. Mala si pravdu, bola som všetečná, ale nebola to moja vec.“

„Ako chceš.“ Po pravde povedané, som príliš zaneprázdnená jej táckou, aby som povedala niečo iné. Mäso jej pláva v omáčke, zemiaky, chlieb, po strane koláč a mlieko. Na tácke má 2000 kalórií. Len ten pohľad na tácku ma v tom istom okamihu znechucuje aj napĺňa hladom. Otvorím si noviny a modlím sa, aby zmizla.

„Nie si veľmi priateľská,“ povie, „vieš to?“

„Áno.“ Náznak, skurvený náznak.

„Prečo?“

„Nepotrebujem priateľov.“

„Každý potrebuje priateľov.“

„Ja nie.“ Pokračujem v čítaní novín.

„Neodradíš ma, vieš.“

„Chystáš sa ďalej bľabotať, zatiaľ čo sa snažím čítať?“

„Áno,“ pípne, rýpne do tej nechutnej hromady mokrého mäsa na tácke. Cúvnem, no napriek tomu sa pozerám.

„Mala som dočinenia s horšími ako si ty. Mala by si vidieť môjho brata. Bol toľko krát tam a späť z odvykačky, že je to ako jeho druhý domov. Možnože je to aj jeho prvý domov. Keď je na drogách alebo sfetovaný alebo na detoxe, je to ten najväčší kretén, akého si kedy stretla.“

„Fascinujúce,“ zašomrem.

„Je skvelý, vďaka za opýtanie,“ odvetí sucho. Tak nepríjemné ako to je, zašklbe mi ústami a aj by som sa zasmiala, keby som nevedela, že ju to len nepovzbudí. „Teraz je v Los Angeles, skúma svoje možnosti.“ Pretočí oči a vo vzduchu spraví úvodzovky. „Zrejme si myslíš, že Los Angeles nie je práve to najskvelejšie miesto pre niekoho, kto práve vyšiel z odvykačky. Čo je aj presne to čo som povedala rodičom, ale sú nadšení z toho, že sa do niečoho pustil, takže sa to snažia prehliadnuť. To je všetko čo budeš jesť?“

Ježiši skurvený Kriste. Táto baba nikdy neprestane rozprávať.

„Líderské bežkyne majú len 15 % telesného tuku,“ odpoviem ostro pri pohľade na jej tácku.

Erin nie je tučná, ale mohla by byť chudšia. Jej kilá navyše ťahajú tím dole a už som kvôli tomu na ňu pohoršená. Pohoršuje ma, že ja si udriem zadok a budem hladovať a stále sa nikde neumiestnime kvôli dievčatám, ktoré museli každý deň zjesť svoje porcie mäsa plávajúceho v omáčke.

„Potrebuješ jedlo, aby si si vybudovala svalovú hmotu,“ namieta.

„A na to sú kuracie prsia.“

„Naozaj by si sa mala porozprávať s výživovou poradkyňou. Povie ti, že to nie je zdravé.“

„Ja som pokročilá výživová poradkyňa. Myslím, že to mám pod kontrolou.“

„Stále si myslím, že to nie je zdravé.“

„To vždy toľko rozprávaš?“

Uškrnie sa s očami dokorán. „Rozprávam. Preto nám to spolu ide tak skvelo. Ty nikdy nehovoríš a ja nikdy nesklapnem. Máš šťastie, že si ma našla.“

Po tom čo to utrpenie počúvať Erinino bľabotanie skončí, vezmem si svoj bicykel a zamierim rovno na opačnú stranu areálu školy, kde staré viktoriánske domy ustupujú poliam a lesom. Je to ten druh miesta, kde nie sú žiadne orientačné body, ktoré by mi napovedali, akým smerom by mohol byť domov. Potrebujem sa toto mesto naučiť ako svoju dlaň.Snažím sa zaspať s telefónom zastrčeným do oblečenia, ale je to úplne k ničomu.

A komu by som kurva vlastne volala?

Nemám žiadnych priateľov. Okrem toho, keď ste hlboko v lese, šanca na to, aby ste chytili dostatočný signál na zachytenie GPS sa rovná nule. A to už ani nezmieňujem, že mám nepokojný spánok a polovicu času premýšľam nad tým, či v určitom momente telefón vytiahnuť a neodhodiť ho cez celú izbu.

Zvyčajne zabehnem len pár míľ, než ma nejaký spúšťač prebudí, ale pár míľ je pekne ďaleko, keď je pre vás domov nový a vy netušíte ako sa dostať naspäť.

Toto ráno mám šťastie, ale zo skúsenosti viem, že nie vždy mám šťastie. Znamená to, že čím viac som oboznámená zo všetkým vonku okolo svojho bytu, tým lepšie.

Musím byť schopná zostať v lese a posúdiť na základe svetiel z mesta alebo hviezd alebo zvuku tečúcej vody, ako presne odtiaľ kurva vypadnúť. Už tak je dosť zlé zobudiť sa a zistiť, že ste vonku uprostred noci, bosá, bezbranná, ďaleko od domova, ale je to ešte desať násobne horšie, keď sa zobudíte a netušíte kde do pekla ste.

Nenávidím to.

Je tu toho toľko čo by sa mohlo pokaziť, a to sa už toho pokazilo dosť, dokonca aj keď som vedela kde som. A to všetko zrejme bolo k ničomu: prišla som sem, aby ma trénoval McEwan, mysliac si, že by to mohol urobiť kvôli mne, ale namiesto toho ma trénuje nejaký namyslený debil, ktorý pravdepodobne ani na vysokej nepretekal v behu.

Urobila som tú chybu, že som vzala na Marka Bella pálku a urobila som tú chybu, že som prišla sem. Možno rozhodnutie zostať tu bude ďalším veľkým oľutovaním.

Vlastne som si tým celkom istá.