SBB - 10. kapitola

Překlad: Ninča, Simča
Kor.: Yanica

Zoznámte sa s pánom a pani Beauchampovými

Felicity

17:12

Zovrela som operadlo sedadla v lietadle, ako nás zasiahla ďalšia vlna turbulencií. Varoval ma, že sedenie nebude pre mňa príliš prijemným. Môj zadok ma neuveriteľne pálil, ale nechcela som to dať najavo.

„Si v poriadku?“

Sedel oproti mne, držal pohár škótskej v jednej ruke a scénar v druhej. Jeho čierne vlasy boli v neporiadku, ale všetko ostatné na ňom bolo perfektné. Dokonca aj jeho manžetové gombíky boli rovno. Nebolo na ňom ani stopy, že strávil dve hodiny mučením ma v najlepšom zmysle slova tejto cesty v jeho kancelárii. Vadilo mi to, že nedospel k žiadnemu ukončeniu. Bol rovnako ako ja sexuálne nenásytný, ale ja som bola tá, ktorá mala vždy výnimočne boží šukácí výraz, a ten, kto nemohol sedieť na stoličkách.

„Som v poriadku,“ Snažila som sa to povedať, plynule bez akýchkoľvek problémov, ako som si prekrížila nohy. Aj keď som nechcela a vzala som si svoj pohárik vína.

„Vyzeráš…“

„Bojím se výšok,“ Klamala som, pretože som vedela, čo sa chystá povedať, pozrela som sa na neho celá nesvoja.

Zasmial sa. „Len som chcel povedať, že vyzeráš nádherne.“

Pozerala som na neho a on sa vrátil k čítaniu scénara.

„Si v réžii tohto filmu?“ Spýtala som sa a dúfala, že sa odvráti do čítania k mojej tvári.

„Nie, produkujem ho.“

„Neznamená to, že im predáš peniaze k jeho financovaniu? Nemôžeš to urobiť kdekoľvek?“

„Možno, že si si nevšimla, ale ja som veľmi selektívny o tom, čo sa spája so mnou a mojím menom. Ak to má mať značku a pečať môjho mena, je potrebné urobiť hneď určité opatrenia.“

„Hovoríme teraz o tvojom osobnom živote, alebo o tvojom podnikaní, čo z toho práve riešime?“ Spýtala som sa, prekrížiac nohy a dívajúc sa na neho, keď ma pozoroval.

„Oboje.“

„Naozaj. Myslela som si, že všetko čo malo dievča urobiť, bolo hrať na klavíri v tvojom dome.“

„Dievča, nie. Ženy, tiež nie. Ty, áno,“ povedal a odložil scénar, akoby čakal, aby som ho na to vyzvala, ale nebola som si ani istá, čo na to povedať. Našťastie prišla letuška, aby zobrala naše poháre.

„Pane, budeme čoskoro pristávať v Ambler.“

Prikývol a ona nám obom dala krátky úsmev.

Rozrušená som nadvihla panelovú zásterku v okne vyhliadnuc von. Vzhľadom k tomu, že bol len máj, nebola v tomto okamihu ešte tma. Všetko, čo som videla boli len zoskupenia zelených stromov pod nami. „O čom je ten film?“

„O dvojici na konci druhej svetovej vojny.“

Zamračila som sa, nepáčil sa mi výsledok v mojej hlave. „Bude to smutný film, nabádajúci k plaču, že?“

„Prečo si to myslíš?“

„Miesto, doba. Nebude to mať šťastný koniec.“

Znovu si vzal scenár do rúk. Otáčal stránky, až sa dostal na miesto, kde chcel.

„Žial, nie vždy vyjde slnko a nájdeš dúhu, Margaret. Existuje aj bolesť. Svet je schopný aj ublížiť. Možno ti ublížim aj ja. Ty budeš cítiť bolesť, ale budeme žiť, a budeme si pamätať z tejto doby, ako sme boli šťastní a ako veľmi ťa mám rád, a že jedného dňa budeme opäť spolu. Nejestvuje žiadna taká vec, ako šťastný koniec. Tam je len koniec, a na ceste tam, chcem byť vedľa teba. Šťastný, smutný, je mi to jedno. Ja len musím byť vedľa teba, pretože ťa milujem, a to je to, čo je láska. Takže dostaň sa do vozu.“

Skončil, keď lietadlo pristálo, a nebola som si istá, či to bolo lietadlom, alebo ním, že som dokázala vnímať pokles môjho srdca až do žalúdka.

Niekedy ma dokázal nechať úplne nemú. Rozopla som si bezpečnostný pás, vstala som a pretiahla som si telo. Keď ma chytil za ruku, som trochu nadskočila.

Zvierala som svoju kabelku. Pilot a letuška nás videli a sledovali z lietadla, ale všetko, na čo som sa mohla sústrediť bola jeho ruka v mojej. Nebolo to prvýkrát, čo sa držal tak blízko mňa, ale z nejakého dôvodu som si to oveľa viac uvedomovala.

Boli tam dve čakajúce autá. Jedno z nich bol tmavomodrý dvojmiestny veterán a vedľa neho druhé, čierny Range Rover, pri ňom naše tašky, pripravené na naloženie.

„Vadilo by ti, keby sme sa zastavili najskôr na natačení, alebo si unavená?“ Držal pre mňa otvorené dvere do dvojmiestneho auta.

„Po sprche v lietadle, sa cítim oddýchnutá. Môžem vidieť scenár?“ Spýtala som sa, vkĺznúc na sedadlo spolujazdca, rozhliadla som sa po stránkach, ktoré čítal predtým, ako sme opustili lietadlo. Ale keď som sa chystala zdvihnúť scenár, odsunul ho mimo môjho dosahu.

„Čo, je to prísne tajné?“

„Áno. Ale to nie je dôvod, prečo to nemôžeš vidieť.“ Posadil sa za volant a zložil si kravatu a pustil ju do môjho lona.

„Dobre, takže, čo je dôvodom?“ Spýtala som sa, keď vytiahol dva páry leteckých slnečných okuliarov z priehradky. Podal mi menšie, pred naštartovaním motora.

„Len sa posaď a uži si to, Felicity. Uvidíš jednotlivé časti. Je to lepšie, keď nevieš, čo sa deje, keď sa to ešte nestalo. Vedieť ti dám, pravdepodobne až vtedy, keď budeš schopná preskočiť na koniec.“

Zamračila som sa, pretože mal pravdu. Nasadila som si okuliare a odhrnula som si vlasy na stranu, aby som sa uistila, že sa moc nerozcuchajú vo vetre.

„Ty si neplánoval nič na tento týždeň, že áno? Pracuješ, a ja som tu len na to, aby som ťa len sledovala, a čakala na teba, keď sa vrátiš ku mne do postele.“

Neodpovedal, čím som našla odpoveď u seba.

Mala som to vedieť lepšie.

17:22

Jazda bola krátka. Strávila som väčšinu času pozeraním na krásu krajiny a prostredia, ktorým sme prechádzali. Krásne južanské panské sídla boli vystavené popri ceste v medzerách lemovanými stromami, až sme sa dostali k veľkej, obytnej usadlosti.. Dom bielej farby vyzeral veľmi pekne, a bezpečnostná služba pri bráne na nás mávala. Potom čo si všimli poznávaciu značku auta, ktoré Theo šoféroval, sme prešli bez toho aby sme museli zastaviť.

Pozemok bol obklopený pracovníkmi filmového štábu, potravinovými dodávkami, a svetlami. Theo prešiel okolo vodnej fontány uprostred príjazdovej cesty pred príchodom k parkovisku neďaleko ľavej strany domu.

„Pán. Darcy.“ Mladý, pokojne vyzerajúci muž s ružovo – tieňovanými slnečnými okuliarmi a nepoddajnými vlasmi vyšiel z domu a rýchlo pribehol s natiahnutou rukou. Avšak Theo si s ním ruku nepotriasol, debil.

„Sú stále problémy?“ spýtal sa chladným tónom. Muž vypadal, akoby sám seba chcel ošťať.

Spustil ruku a zhlboka si povzdychol. „Už sme natočili väčšinu ostatných scén -“

„Povedzte im, nech idú domov. Už boli nahradení,“ odpovedal Theo s rukami vo vreckách, rozhlianúc sa po pozemku. „Kde sú kaderníci a maskéri?“

„Samozrejme, pane, ale nahradeni? Kým?“ Muž ho následoval, keď prechádzal okolo neho. Snažila som sa nesmiať, ale výškovým rozdielom a spôsobom, akým muž konal, netrpezlivo čakajúc na príkazy, mi trochu pripomínal Dobbyho z Harryho Pottera.

„Mňou,“ odpovedal, a zastavil sa, aby ma mohol porozovať.

„Theo...“

„A ňou.“

Prvýkrát si muž všimol, že stojím v šoku niekoľko krokov od nich.

„Aha.“ Muž prikývol, pozeral sa na mňa.

Theo luskol prstami pred ním. „Stále čakám na kaderníkov a maskérov.“

„Samozrejme-“

„Whoa,“ Držiac svoje ruky, akoby som sa mohla nimi brániť, som sa opýtala, „Môže mi niekto vysvetlit čo sa práve teraz deje, prosím?“

„Choď,“ povedal Theo mužovi a potom sa zameral na mňa. „Budeme vo filme.“

„K ničomu z toho som sa neupísala! Nemôžem hrať...“

„Dúfam, len dúfam, že tento krok pokorí aspoň trošku oboch hlavných hereckých predstaviteľov. Zdá sa, že sa navzájom nenávidia a odmietajú spolupracovať. Ak sa domnievajú, že sa bude okolo nich chodiť po špičkách – budú obaja vymenení, potom sa možno cez to dostanú,“ povedal. Bol to dobrý plán, s výnimkou mňa.

„Napriek tomu, Theo, nie som si istá, či možem-“

„Prestaň so mnou bojovať. Myslím si, že existuje aj niekoľko na zadok padnúcich scén. Dohovoril som, viem že budeš mať radosť, že?“ Usmial sa a potriasol ku mne hlavou.

Bez toho aby som si to uvedomovala, úsmev sa mi rozšíril po celej tvári. Dočerta. Snažím sa zachovať si určitý pokoj, vystúpila som. „No... mám na mysli, ak nevyhnutne potrebuješ moju pomoc, ako by som mohla povedať, nie?“

Naklonil sa a zašepkal: „Chcel by som, aby tvoja tvár bola taká červená ako tvoj zadok dnes popoludní.“

„Pán. Darcy, tu sú!“ Kričí muž a vracia sa k nám s húfom ľudí idúcich za ním. Theo sa otočil, stojac po mojom boku.

„Dámy a páni, ako som si istý, že pán Hamilton vám povedal, že slečna Felicity Harper a ja prevezmeme úlohy manželov Beauchampcov.“

Pani Beauchampová?

„Prosím, choďte s nimi, slečna Harper. Dáme vám váš text.“ Muž, ktorého som považovala za pána Hamiltona, ukázal na skupinu ľudí.

Usmiala som sa, aj keď moje nervy neboli teraz to najlepšie zo mňa. Zavedli nás do prívesu, ktorý bol plný odevov, vyzerajúcich akoby pochádzali z roku 1940 alebo päťdesiatich rokov. Bolo to väčšie a monumentálnejšie, než som si myslela, že bude.

„Aké sú vaše miery?“

Z ľudí som videla len vrcholky ich hláv, „Neviem. Zvyčajne som medzi číslom štyri a šesť.“

Obzrela si ma viac ako sekundu a vzala zvinovací meter. „Môžete zdvihnúť ruky? V poriadku ďakujem. Nie som si istá, či vám to bude sedieť, ale urobím všetko, aby to fungovalo. Pošlem Charlieho popracovať na vašich vlasoch, keď si skúsite niektoré zo šiat.“

Povedz mi, čo teraz? Mohlo sa zdať, že to moje telo bude problémom. Otvorila dvere a povedala: „Je teraz celá tvoja.“

„Ahoj.“ Žena s krátkymi modrými vlasmi a fotoaparátom okolo krku vošla dnu. „Ja som Charlie.

Budem robiť vaše vlasy a make-up. Ach môj bože, som rada, že sú tak dlhé. Môžem na nich toľko porobiť, a nepoužívať parochňu.“

Bola už pred toaletným stolíkom a vytiahla pre mňa stoličku. Dala si dole fotoaparát a začala ťahať kulmu z kabelky.

„Môžeme mať nejaké základné pravidlá? Ako, že si neželám zostrih alebo farbiť vlasy?“

Zasmiala sa. „Sľubujem, že vrátim všetko do pôvodného stavu, ako náhle budeme hotoví. Posaďte sa. Režisér ma požiadal, aby som vám dala toto, ide o vašu prvú scénu.“

Scenár bol obrovský.

Mala by  som si zapamätať všetko, než tam pôjem?

„Tak, kde ste hrala predtým?“ Spýtala sa. Spôsobom akým mi prechádala cez vlasy, mi pripadolo, akoby si ma chcela vychutnať ako pred hostinou.

„Nikde.“ Povzdychla som si, keď som zdvihla scénar.

„Ako ste sa sem teda dostali?“

„To isté sa stále pýtam sama seba.“

Oh, tak veľmi som chcela udrieť Thea za celú túto situáciu.

19:22

Vyzerala som ako retro stepfordská panička.

Mala som na sebe žiarivo žlté šaty so zvýšeným pásom. Moje vlasy boli zvlnené a vyčesané do vernej podoby štýlového drdolu, a môj make-up... ani som tam normálne nemohla ísť. Všetko, čo som potrebovala, bola metla, a vyzerala by som, ako jeden z tých smiešnych plagátov z 50. rokov, kde sa škaredá žena snaží, aby, vyzerala ako očarujúcu žienka v domácnosti.

Mohla som to teraz počuť. „Pozrite sa, dámy, nájdem si čas, aby som sa vyparadila a stále čistila môj dom! Môj manžel je tak na mňa pyšný.“ Zatni zuby a usmievaj sa.

„Slečna. Harperová?“

„Čože? Áno, je mi ľúto.“ Zamerala som sa na muža vo dverách.

„Čakajú na vás v obývačke. Len pozor, na zemi sú káble.“

„Ďakujem vám,“ povedala som, keď som vošla dovnútra, kde boli všetky svetlá namierené do obývacej izby, na druhej strane schodiska.

Pri krbe tam sedel Theo, čítajúc si svoje časti textu. Vlasy mal na hladko učesané, rozdelené na pútec tak, že každý jeden prameň mal na mieste. Mal na svojich očiach tmavé kruhové rámy, a jeho kvalitný oblek bol nahradený novým, trochu voľnejším. Plášť bol preč, takže som  mohla vidieť traky a retiazkové vreckové hodinky visiace z náprsného vrecka.

Chcela som sa smiať, ale on stále vyzeral tak sexi a lákavo.

„Vy ste tu,“ povedal pán Hamilton, a všetci dokončili nastavenia. Prvýkrát som si uvedomila, že bol režiserom. Bol tak mladý.

Theo sa konečne na mňa pozrel. Díval sa na mňa prostredníctvom tých falošných okuliarov, a ja som sa nemohla pozrieť inam. „Slečna Harper – nie, Margaret, Margaret Beauchamp.“

Pán Hamilton prikývol. „Pán Darcy zdá sa mi, že ste nervózny. Nebojte sa, nič z toho nie je skutočné. No, samozrejme to nie je skutočné, ale to, čo mám na mysli, je, nebuďte nervózny. Sme tu len preto, že to chceme len vyskúšať. Chcem povedať, že budete skvelá, ale –“

„Pán Hamilton som si istý, že určite chápe,“ povedal Theo, nehýbajúc sa zo svojho miesta pri krbe.

„V poriadku, všetci, na miesta!“

Priblížila som sa k Theovi. „Režiser sa zdá byť oveľa viac nervózny ako ktokoľvek iný,“ zašepkala som.

Nepozeral sa na mňa. „Je to jeho prvý film. Samozrejme, že by bol, a toto nie je vaše miesto, Margaret, tak sa vráť do kuchyne.“

Naša scéna nebola v kuchyni. Bol to len, no, Ernest Beauchamp.

„Opatrne, Ernest. To je miesto, kde my ženy udržiavame nože,“ odsekla som.

Kútiky úst sa mu nadvihli, keď som si sadala na stoličku. Štáb mu podal pohárik s whisky, ktorá v skutočnosti bola pomarančovým džusom.

S vedomím, že to nebude nikdy nikdo vidieť a ešte aj tým, že to bol prvý film pána Hamiltona, som sa cítila viac uvoľnená. Mohla by som to pokaziť, ale chcela som sa vynasnažiť zo všetkých síl. Chcela som to urobiť čo najlepšie.

Všetky scény mi prebiehajú v mojej hlave, ale ja som potrebovala dýchať a chytiť tú správnu.

Dýchaj, Fel – nie, Margaret.

„A... AKCIA.“

„Andrew prišiel,“ povedala som ticho, sústreďujúc sa na šitie v mojom lone. Nehovoril. „Povedala som mu, že si preč. Bol trochu v šoku, že ťa videl v meste. Kam si išiel?“

Ticho.

Theo – Ernest – pil, pozeral do ohňa.

„Ernest? Ernest, si-“

„Bol som asi,“ napokon odpovedal.

„Kde, asi?“

Povzdychol si, dopil drink. „Mal som v pláne, v noci...“

„Ernest, obráť sa prosím na mňa.“ Vstala som a išla som k nemu, ale vycúval.

„Nemám čo povedať.“

„Nemáš čo povedať? Kedy si začal hovoriť ako on? A pozerať sa na ňu–“

„Sakra, Margaret!“ Zakričal, hodil pohár tak, aby letel okolo mojej hlavy a do steny.

Poskočila som, a to nebolo herectvo. Nakoniec sa obrátil ku mne, jeho tvár bola tvrdá, oči zlostné. „Kedy už si uvedomíš, že muž, za ktorého si vydatá, je mŕtvy?“

„Nehovor-“

„Zomrel vo vojne. Zomrel zabíjaním ľudí a zároveň sa snažil, aby sa vrátil k tebe domov. Zomrel, Margaret. To mi dáva sakramentsky, pekelné právo hovoriť, alebo keď to neurobím, netráviť svoj čas s nejakým ubožiakom, ktorý nebojoval ale utiekol! Svet už nie je rovnaký-“

„Nechaj to!“ Zakričala som a tvrdo som ho udrela cez tvár. „Nebol si jediný človek, ktorý išiel do vojny, Ernest. Nebol si jediný, kto videl tie veci a zomieranie ľudí. Bolo to tam ťažké, ale aj tu v zázemí. Nesmiali sme sa po celý deň, bez ohľadu na to, čo si myslíte. Vojna je u konca. Je koniec. Tak poď domov.“

„Nie je to, čo to je?“ Stál uprostred obývačky so zdvihnutými rukami. „Som doma, Margaret-“

„Nie.“ Pokrútila som hlavou a ustúpila. „Ty si hovorieval, že tvoj domov som ja. Že domov bol ten so mnou. Že aj keby tento dom nemal strechu alebo steny, tak my sme tu boli šťastní. Čakala som a čakala na môjho Ernesta, aby sa vrátil. Všetci ostatní buď pochovali svojich manželov, či ich držali znovu v náručí. Ja som nezískala ani jedno z toho. Namiesto toho piješ, a asi budeš piť, kým z teba nezostané nič, už nie si tou osobou, vôbec, Urgh! Do hája s tebou, Ernest Beauchamp! Mal si zomrieť.“

Utrela som si slzy z očí a snažila som sa na neho zamračiť. Stále mal ešte jednu časť textu.

Pozrel sa na mňa dlhšiu dobu, než konečne povedal: „Máš pravdu. Tak ma potom nechaj ísť zomrieť.“

Čakala som až odíde von. Scéna hovorila, že som mala spadnúť na podlahu a plakať, ale neurobila som to. Pozerala som zaujate na rozbité sklo, priniesla vreckovku a zdvíhala črepy jeden po druhom.

„A STRIH.“

„Ah-“ zasyčala som, keď som si porezala prst.

„Slečna Harper?“ Pán Hamilton sa ponáhľal ku mne.

„Som v poriadku. Hlúpy nápad, čo? Len som nemohla spadnúť.“

„Nie, nie!“ Usmial sa, pomáha mi vstať. „Myslel som, že to bolo skvelé! Margaret, aj keď je naštvaná, sa stále snaží dať dohromady kúsky Ernesta. V skutočnosti, že ste upratala je ešte viac symbolické. Ako vám to prišlo na rozum?“

„Myslela som, že s domom tak čistým, by chcela, aby to tak zostalo, aj keď je naštvaná.“ Pokrčila som plecami. Myslela som si o tom na chvíľu, ale dodala som, „Váš význam bol o toľko lepší, hoci.“

„Čo sa stalo?“

Obaja sme sa obrátili k Theovi, ktorý zízal na ranu na mojom prste.

„Som v poriadku. Moja tvorivosť si ma našla,“ odpovedala som pred tým ako som si začala sať ranu.

„Pán Hamilton dajte mi vedieť, čo herci hovoria zajtra. Teraz odchádzame,“ povedal, keď ma vzal za ruku a viedol ma von cez predné dvere.

„Theo, počkaj. Musím sa ísť prezliecť,“ povedala som, keď sa moje nohy dotkli vonku štrku.

Uškrnul sa, a keď som zbadala túžbu v jeho očiach. „Ešte nie.“

Ach joj, oboch nás to nažhavilo